Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Niekoľkonásobné odriekanie tej istej modlitby v pravidelnom rytme patrí k najstarším náboženským rituálom. Vyskytuje sa vo všetkých svetových nábožneských systémoch. Tento spôsob modlitby poznáme u hinduistov ako tzv. mantrovanie (opakovanie slov), používané na koncentráciu za účelom dosiahnutia harmónie duše a tela; u budhistov je tento rituál súčasťou meditácie. Opakovanie určitej modlitby patrí do liturgie východných (gréckokatolíckej či pravoslávnej), ale aj západných kresťanských cirkví. V tomto druhu modlenia je niečo, čo sa nedá pochopiť len rozumom. Ide o náboženský rituál, pri ktorom meditatívnym vyslovovaním Božieho mena a krátkymi modlitbami nasmeruje zbožný veriaci svoju myseľ na kontempláciu Božieho milosrdenstva. Cieľom je dostať sa čo najbližšie k Bohu. Nie je nám neznámy ruženec (koráliky navlečené na niti), ktorý vidíme v rukách kresťanov odriekajúcich ružencové modlitby. Ruženec je jednou z ciest k Bohu pre kresťana aj moslima.

Moslimovia majú tiež svoj „modlitebný povrázok“ s korálikmi a nazývajú ho misbaha alebo subha. Je to akési korálkové počítadlo, kde na každom koráliku opakujú iné meno Alaha – zámerom je mať jeho meno stále na perách. Recitácia Božích mien patrí k najrozšírenejším meditatívnym rituálom a prejavom moslimskej zbožnosti. Na základe výzvy v Koráne – v súre Rozpoznanie – vybrali zbožní moslimovia deväťdesiatdeväť Božích atribútov, tzv. krásnych Božích mien, vyjadrujúcich Jeho moc, lásku, milosrdenstvo a súcit. Bohu náležia najkrajšie mená; vzývajte Ho teda nimi a nevšímajte si tých, ktorí Jeho mená prekrucujú – tí budú odmenení za to, čo činili.[7:180)  [1)

Z jazykového hľadiska je slovo misbaha odvodené od arabského slovesa sabbaha, ktoré znamená „predniesť frázu Subhán Alláh [2] (=Pochválený buď Bože/Chvála Alahovi)“, „chváliť/velebiť Boha“. Predponou misa v arabčine tvoria slová označujúce prostriedok, pomocou ktorého sa vykonáva dej. Misbaha má veriacemu pripomenúť, aby si spomenul na Boha, poďakoval mu za to, čím ho obdarúva a tak získal jeho požehnanie či odpustenie. Preto chválenie a velebenie Pána (arabsky tasbíh) nájdeme v mnohých koránových veršoch, napríklad v súre Nočná cesta: A ospevuje slávu Jeho sedem nebies a zem i všetko, čo na nich je. A niet veci, ktorá by chválu Jeho neslávila, avšak vy neveriaci slávenie ich nechápete. On veru mierny je i odpúšťajúci. (17:44) [3]

Historické korene misbahy/ruženca sa spájajú so vzťahom človeka k drahým kameňom v kontexte povier. No už pračlovek pri zbere plodov či lovení zvierat nachádzal rozličné farebné kamene. Tie priťahovali jeho pozornosť, začal ich zhromažďovať a opracovávať do rôznych tvarov. Vytvoril z nich predmety ako náhrdelník na krk či náramok na ruku alebo nohu. Prvotný ozdobný účel sa neskôr transformoval do inej roviny, až tieto predmety postupne nadobúdali magický, duchovný či náboženský zmysel. Archeologické výskumy v oblasti Mezopotámie (Sumeri), Údolia Nílu (faraóni) a ďalej východným smerom do Číny, Indie, Perzie dokazujú, že staroveké civilizácie používali rôzne opracované kamienky na výrobu náhrdelníkov na profánne i sakrálne účely vo všetkých vrstvách spoločností. Človek tak veril v ich magickú silu, že sa nechal s nimi aj pochovať. Používanie korálkových retiazok ako pomôcky pri meditácii sa rozšírilo z Indie.[4] Kým hinduistickí Indovia používali túto retiazku pri uctievaní božstiev, moslimovia pomocou misbahy ospevovali jediného Boha. Ďalší rozdiel spočíval v počte navlečených zrniek/kamienkov. Indovia využívali párny počet (spravidla 32), no moslimovia iba nepárny (najčas-tejšie 11, 33, 99). Moslimskí veriaci sa pravdepodobne inšpirovali rituálmi východných kresťanských mníchov a ruženec prevzali v období, keď Arabský kalifát expan-doval za hranice Arabského polostrova do byzantského sveta. Tam sa Arabi zoznámili s kresťanskou dogmatikou a spirituálnymi praktikami, a teda aj ružencom, ktorý tamojší mnísi používali už v 3. storočí.[5] V križiackom období sa ruženec dostal do západného sveta, kde si ho osvojili aj rímskokatolícki veriaci.

Podľa historických prameňov misbaha vstúpila do arabskej kultúry už v období historickej udalosti známej v arabských dejinách ako Bitka pri Uhude (625 n. l.), v ktorej zahynul Hamza bin Abd al-Muttalib, strýko proroka Mohameda. Pri oplakávaní straty významného ochrancu moslimov si jeho súkmeňovci brali do ruky hlinu z hrobu a tvarovali z nej malé zrnká. Pri pohrebe Husajna bin Alího, syna štvrtého kalifa, ktorý padol v boji pri Karbalá (680 n. l.), si smútiaci stúpenci zhotovovali z „požehnanej“ hliny jeho hrobu malé guľôčky. Rozšírenie misbahy ako náboženskej pomôcky do okolitých provincií Arabského kalifátu začalo v období vlády abbásovskej dynastie (v 9. storočí n. l.).[6]

Misbaha sa stala svätým predmetom pre moslimských mystikov/súfiov.[7] Ich vnútorná spiritualita vychádzala z duchovného náboja pôvodného islamu. Pociťovali túžbu po užšom vzťahu s Bohom. Verili, že kontempláciou Božej lásky a milosrdenstva sa môžu s Ním zjednotiť. Mystické modlitby si vyžadovali extrémne sústredenie. Súfiovia nosili misbahu všade so sebou. Verili, že ružencový rituál cvičí a posilňuje pamäť a zvyšuje sústredenosť pozornosti. Misbaha im pomáhala pri odriekavaní Božích mien a spievaní piesní na Jeho chválu. Stala sa neoddeliteľnou súčasťou ich mystických rituálov založených na monotónnosti spevu a tanca. Takisto bolo monotónne aj posúvanie korálikov na retiazke, ktoré si súfiovia zhotovovali z lacných materiálov, napríklad z kostí, hliny či dreva. Tvar korálikov bol rôzny a ich počet sa líšil podľa dobových tradícií. Stúpenci súfických bratstiev si obvykle vešali misbahy na vnútornú stenu domu, ktorá určovala smer modlitby (smerom k Mekke).[8]

Misbaha sa stala pre Arabov (bez rozdielu náboženského vyznania) najbližším priateľom, ktorého si zvykli mať vždy pri sebe, nech idú kamkoľvek. V každodennom živote je pomôckou pri vykonávaní náboženských povinností. Veriaci posúvaním korálikov odpočítava počet ospevujúcich modlitieb a odriekavaných tzv. krásnych Božích mien. V čase oddychu môže poslúžiť ako relaxačná pomôcka na odreagovanie od stresu. K tradičnému arabskému koloritu patrí obraz veriaceho [9], ktorý prstami ruky (najčastejšie palcom alebo ukazovákom) posúva ružencové koráliky jeden po druhom a potichu odriekava Božie mená. Tento rituál môže vykonávať kdekoľvek – doma, na návšteve, v kaviarni, v dopravnom prostriedku. Misbaha obsadila dôležité miesto arabskej ľudovej pamäti a preto patrí do arabského kultúrneho dedičstva. Veľké misbahy zo vzácnych kameňov či iných drahocenných materiálov zdobia reprezentačné kancelárie, haly, sály vedľa ďalších umeleckých predmetov.

Misbaha má sociálny rozmer, podľa jej druhu môžeme moslima zaradiť do tej-ktorej spoločenskej vrstvy, určiť jeho charakterový, často aj profesijný profil. Vývoj ľudskej civilizácie je sprevádzaný náhrdelníkmi, ktoré ľudia využívali na rôzne účely. Ich nosením chceli upozorniť na svoje spoločenské postavenie alebo náboženský postoj. Tie cennejšie sa ukladali do hrobov spolu s telom zosnulého majiteľa. Ľudia verili, že ich budú potrebovať v ďalšom živote, ktorý ich čaká po smrti. Tieto náhrdelníky môžeme považovať za predchodcov ruženca.

Misbaha sa skladá zo skupiny korálikov/zrniek rôzneho tvaru a materiálu. Ich počet vždy niečo symbolizuje a spravidla je nepárny. Tvar a veľkosť korálikov a materiál, z akého sú vyrobené, naznačujú postavenie majiteľa v spoločnosti a jeho vkus. Dôležitú rolu zohráva účel zhotovenia misbahy, a ten môže mať náboženský alebo relaxačný charakter. Koráliky sú navlečené na pevnej vlnenej, hodvábnej alebo bavlnenej niti, ale môže byť aj kovová či umelohmotná. Dve tzv. spojky (vyrobené z kovu alebo iného pevného materiálu) rozdeľujú misbahu na tri časti, pričom dva krajné konce sa spoja a v dĺžke niekoľkých (päť až desať) centimetrov sa spolu zošiju a vytvoria tzv. minaret (symbolizujú minaret mešity). Toto spojenie je ukončené uzlom z vystrapkanej nite, ku ktorej môžu byť pripojené ozdoby v podobe retiazky z drahých kovov (zlata, striebra apod.). Veľkosť korálikov sa pohybuje od 4 až do 15 milimetrov. Ich tvar je rôzny – guľatý, oválny (najrozšírenejší v islamskom svete), mandľový alebo tvar zrnka kukurice. Na dekoráciu stien domov, okien obchodov sa zhotovujú veľké misbahy, kde jeden korálik dosahuje veľkosť dlane dospelého človeka. Pôvodné koráliky moslimského ruženca sa zhotovovali z pálenej i nepálenej hliny, kameňa, slonoviny, ovocných jadier, olivových kôstok a kostí živočíchov (napr. z rybej chrbtovej kosti). Neskôr sa pridali aj ďalšie materiály ako drevo (hlavne olivové), sklo, kov, drahé kovy a kamene (jantár, perleť, tyrkys …). Používanie drahých kameňov na výrobu ružencov súvisí s poverami o ich magických účinkoch, napríklad tmavočervený rubín alebo granát vraj ochráni pred závisťou, tyrkys zasa prináša šťastie. Strieborné a zlaté misbahy nájdeme u veriacich z bohatších spoločenských vrstiev, a akrylátové napodobeniny drahokamov sú určené pre menej majetných veriacich. Egypt ako prvý začal s výrobou akrylátových ružencov na základe dopytu chudobného obyvateľstva. Saudská Arábia produkuje misbahy zo všetkých druhov materiálu, aby uspokojila obrovské množstvo pútnikov rôzneho sociálneho postavenia, prichádzajúcich do Mekky hlavne v období tzv. výročnej púte.[10] Ich ročný počet sa pohybuje medzi dvoma až troma miliónmi moslimov z celého sveta.

Návrat pútnika z Mekky predstavuje významnú udalosť a je slávnostným dňom pre celú dedinu, mestečko alebo mestskú štvrť. Dodnes sa uplatňuje stará tradícia, že moslim po návrate obdarúva príbuzných, priateľov a susedov, ktorí ho prídu privítať. Ak sú medzi hosťami, ktorí ho prišli pozdraviť, aj kresťania, dostanú od pútnika darčeky rovnako ako moslimovia. Medzi najvzácnejšie patrí práve misbaha privezená z najsvätejšieho miesta islamu – z Mekky.[11]

Misbaha dostáva špecifické označenie/prívlastok spravidla podľa miesta výroby či druhu materiálu, ako napríklad istanbulská, ninivská, afganská. Podľa počtu korálikov delíme moslimský ruženec na niekoľko druhov. Modlitebná misbaha sa skladá z 99 korálikov. Toto číslo symbolizuje počet tzv. krásnych Božích mien (asmá´allah al-husna), ktoré moslim odriekava po jednom mene pri posúvaní korálikov. Spojkami sú rozdelené na tri rovnaké časti (3×33). Táto misbaha sa používa po skončení modlitby alebo pri určitých náboženských príležitostiach – sviatkoch a smútočných obradoch, kde prítomní prosia Boha o odpustenie hriechov nebohého a požehnanie na druhom svete. Misbaha thulthíja (tzv. tretinový ruženec) má 33 korálikov, dve spojky a minaret. Je to najpoužívanejší druh ruženca v moslimskom svete. Počet korálikov symbolizuje roky života Ježiša Krista a najrozšírenejší je medzi mladými ľuďmi a verejnými činiteľmi. Misbaha muláima je zhotovená zo 45 korálikov (veľmi malých rozmerov, maximálne 5 mm) a dvoma spojkami rozdelená na tri rovnaké časti. Začala sa predávať približne pred päťdesiatimi rokmi a nemá žiadne symbolizujúce pozadie. Výrobcovia ju zhotovili za komerčným účelom, aby obohatila nenasýtený obchodný trh. Misbaha alfíja (tzv. tisíckový ruženec) je vyrobená z veľmi malých korálikov a používa sa pri náročnejších zbožných rituáloch. Tvorí ju tisíc korálikov. Pri ich posúvaní veriaci vyslovuje Božie mená a opakuje šahádu [12] alebo koránové verše. Misbaha alfíja sa používa spravidla pri pohrebných obradoch zbožných moslimov.

Misbaha pôvodne slúžila ako náboženský prostriedok na dosiahnutie určitého duchovného stavu pri vykonávaní modlitebných a meditatívnych rituálov. Postupne sa však dostávala aj mimo sakrálny priestor a v 20. storočí sa stala súčasťou spoločenskej prezentácie bežných ľudí. Pretransformovala sa do módneho doplnku alebo sa stala predmetom zberateľskej záľuby. Neodmysliteľne patrí k imidžu významnej politickej a spoločenskej osobnosti, králi, prezidenti či ministri (a nemusia byť ortodoxne orientovaní) držia misbahu v ruke počas oficiálnych návštev v zahraničí, čo často vyvoláva obdiv u hostiteľa.

V súčasnosti zasahujú informačné technológie do všetkých sfér každodenného života. Otázka udržania ružencovej tradície (meditatívneho rituálu ručného posúvania korálikov misbahy) dostáva „elektronickú“ odpoveď v podobe elektronickej misbahy. Veriaci môže pokojne a uvoľnene sedieť pri počítači a vykonávať náboženský rituál odriekavania či modlitby elektronickým posúvaním ružencových korálikov, pričom druh misbahy si vyberie jednoduchým kliknutím.[13] Moderné technické vymoženosti pôsobia rôznou mierou vplyvu na kultúrne tradície, ktoré nutne nemusia zaniknúť, iba sa transformujú do inej roviny. Otázkou zostáva – ako rušivo pôsobí počítač a do akej miery môže ovplyvniť duchovnú podstatu celého rituálu.

Poznámky:

[1] KORÁN 2000: 414.

[2] Alláh – arabské označenie pre jediného Boha (v monoteistických vierach).

[3] KORÁN 2000: 256.

[4] Encyclopedia Britannica 1962: 786.

[5] DROZDÍKOVÁ 2005: 184.

[6] Svätý ruženec sa objevil u katolíckych Mnichov v priebehu 13. storočia. (ar-RÁZÍ 1981: 282).

[7] Skupiny mystikov sa začali vytvárať v 8. storočí n. l. v irackych mestách. Postupne sa islamské mystické hnutie rozšírilo aj do ostatných oblastí Islamskej ríše.

[8] KALAS 1994: 4.

[9] Misbaha je tradičným symbolom mužskosti. Zo ženskej populácie praktikujú ružencový rituál (posúvanie korálikov) iba zbožné moslimky v starším veku.

[10] Vykonanie púte (hadždž) do Mekky patrí medzi päť povinných pilierov islamu, čo znamená, že moslim by mal počas svojho života absolvovať aspoň jednu púť do Mekky.

[11] Bližšie k téme: AL-ABSI 2008: 15-20.

[12] Šaháda („vyznanie“): „Niet boha okrem Boha a Mohamed je jeho posol.“ Vyznanie viery v jediného Boha patrí medzi päť pilierov islamskej viery.

[13] Pozri elektronickú misbahu na: www.pylon-group.com/e-seb7a/forum

Literatúra a pramene:

ADRAH, H.: Al-misbaha fí sálúnát ad-dimašqíja liz-zína war add ajn al-hásúd (Ruženec v damaských salónoch ako súčasť dekorácie a prostriedok na ochranu proti závisti). In: aš-Šarq al-awsat (Blízky východ), novviny, č. 11149, 2/7/2009.

AL-ABSI, M.: Mekka – mesto duchovnej jednoty moslimského sveta. In: Geografia,2008, č. 4, s. 15-20. DROZDÍKOVÁ, J.: Lexikón islámu. Bratislava 2005. Encyclopedia Britannica, 1962, Rosary, s. 786.

KALAS, G.: Hawla al-misbaha (Ruženec). In: Majallat alusbúa al-arabí (Arabský týždenník), 7/2/1994, s. 4.

KORÁN. Z arabského originálu preložil Ivan Hrbek. Praha 2000.

Ar-RÁŠID, M. – FATHI, I.: Al-misbaha – turáth wa sanaa (Ruženec – dedičstvo a remeslo). Bajrút 1991.

ar-RÁZÍ, A.: Misbaha (Ruženec). Bajrút 1981.