Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Podmienky spôsobu života v inoetnickom obkľúčení a v prostredí odlišnej kultúry majú rôzne korene a môžu mať množstvo podôb. Príspevok približuje niektoré aspekty minoritného života slovenských žien v provinčnom meste Rakka/Raqqa v severovýchodnej Sýrii. Motiváciou príchodu i ďalšími súvislosťami života v inom etnickom, kultúrnom a konfesionálnom obkľúčení však poskytuje materiál k porovnávaniu so situáciou v prostredí iných slovenských minorít a kompletizuje obraz o Slovákoch vo svete.[1]

Od začiatku 60. rokov 20. storočia študovali na vysokých školách v Československu tisíce zahraničných študentov, medzi nimi aj z krajín Blízkeho Východu [2]. Mnohí sa v priebehu štúdií oženili, do arabského sveta si priviedli manželky a založili si tu rodiny. V Homse, Damasku a ďalších sýrskych mestách vznikli slovenské diaspory aj v súvislosti s budovaním rafinérií, plynovodov, elektrární a priemyselných podnikov, na ktorých sa výraznou mierou podieľalo i Československo. Krátky pobyt v meste na Eufrate v máji 2010 sa stal nevšednou príležitosťou k návšteve niekoľkých sýrsko-slovenských rodín s cieľom získať informácie o adaptácii Slovákov, dovtedy pre nich v neznámom geografickom, kultúrnom a jazykovom prostredí, o kontaktoch so svojim materským národom a formách ich minoritného života.

Absolventi slovenských a českých vysokých škôl prišli do Sýrie so slovenskými manželkami prevažne s vysokoškolským vzdelaním, ktoré však predtým neovládali arabský jazyk. Popri výbornom sociálnom postavení a ekonomickom zabezpečení rodín manželmi – lekármi a inžiniermi rôznej odbornosti, bola jazyková bariéra ďalším z dôvodov, prečo sa Slovenky, až na jednu výnimku, nezamestnali. S takouto vyhliadkou do Sýrie v žiadnom prípade neprichádzali, no starostlivosť o rodinu a domácnosť sa pre ne postupne stali dostatočnou sebarealizáciou. Zvlášť preto, že manželia prichádzajú z práce neskoro v noci a výchova detí je tak prevažne len záležitosťou matky. Okrem fungovania v odlišnom kultúrnom modeli predsa len klinická psychológia, ale napríklad aj výučba matematiky, alebo iná prax, založená na bezprostrednej interpersonálnej komunikácii, si vyžadujú vysokú úroveň znalosti arabského jazyka. Nezanedbateľnou prekážkou je aj náročná nostrifikácia dokladov o vzdelaní.

S odstupom niekoľkých desaťročí ženy uvádzajú ako najväčšie problémy v procese adaptácie v novom prostredí neznalosť jazyka, nedostatok súkromia a v porovnaní so slovenskými podmienkami veľa smetí na uliciach. Prvý problém sa snažili riešiť návštevou jazykového kurzu, no do arabského jazyka sa im podarilo hlbšie vniknúť až v období školskej dochádzky svojich detí – učili sa zároveň s nimi. Suseda učila moje deti aj mňa. Najviac som sa naučila od nej a z televízie. Pri komunikácii s manželom a deťmi všetky používajú vždy len slovenský jazyk, pre ich slovensko-arabské dvojjazyčné deti (okrem cudzích jazykov, ktoré si osvojujú v škole), je jazykom materinským. Slovenčinu využívajú deti v rámci komunikácie v rodinách, pri sýrsko-slovenských rodinných návštevách, v rámci návštev príbuzných zo Slovenska, pri návštevách príbuzných na Slovensku a vo viacerých prípadoch aj pri štúdiu na Slovensku, kde sa jej úroveň ešte zvyšuje. Znalosť arabského jazyka žien závisela aj od toho, kde bývali a ako často sa kontaktovali s manželovou matkou a ďalším príbuzenstvom, s ktorými sú nútené používať arabčinu. Treba však zdôrazniť, že v rámci pobytu v neznámom prostredí často dominovalo úsilie po priestorovej blízkosti – bývať spolu v jednom meste, jednej štvrti, alebo dokonca priamo susediť a denne sa stretávať. V Damašku sa dali kúpiť salámy, pečeňové paštéty, ale presťahovali sme sa do Rakky, lebo tu boli lepšie pracovné podmienky a chceli sme bývať spolu. Táto snaha čiastočne kontrastuje s rozdielnym spoločenským fenoménom, ktorý predstavoval nedostatok súkromia. Charakteristickou črtou v arabskom svete je družnosť, bohaté priame kontakty na úrovni príbuzenstva, susedstva, známosti z práce a rôznych záujmových skupín. Vzhľadom na početné príbuzenstvo manželov sa ženy neustále stretávajú so svokrou, rodinami švagrov a švagrín, na čo neboli zo Slovenska naučené v takom rozsahu a spočiatku im to prekážalo. Proces adaptácie sťažovala absencia priameho telefonického spojenia so Slovenskom. Koncom 70. rokov bolo údajne možné len cez ústredňu v Paríži, čo sa vždy nepodarilo. Psychicky náročné to bolo v prípadoch vážneho zdravotného stavu príbuzných doma na Slovensku.

V prvých rokoch po príchode do Sýrie sa ženy snažili navštevovať Slovensko každoročne, postupne sa frekvencia návštev ustálila na každé dva roky. Kým boli deti menšie, odchádzali na Slovensko celé rodiny približne na mesiac, postupne cestovali častejšie len matky s odrastenými deťmi. Zo Slovenska podobne prichádzajú príbuzní – matka, súrodenci s rodinou a podobne, lietadlom, alebo aj osobným autom. Dĺžka pobytu nie je spravidla kratšia ako dva týždne, pri narodení dieťaťa/vnuka príde matka zo Slovenska k dcére aj na tri mesiace. Intenzita kontaktov závisí aj od toho, či majú ženy na Slovensku ešte rodičov, respektíve súrodencov a ďalšie príbuzenstvo.

Na začiatku nám chýbal chlieb. Piekla som doma. Aj kysnuté koláče, parené buchty, dukátové buchtičky. Dolky a palacinky brali aj deti od susedov, nestačila som robiť… V arabsko-slovenských rodinách sa dodnes varia „slovenské polievky“ – slepačia, zeleninová, karfiolová, guláš z teľacieho mäsa aj baraniny. Zo Slovenska si dávajú priniesť do kuchyne napríklad pudingy a oštiepky, ktoré si obľúbili najmä arabskí manželia. Petržlen a zeler sa v Sýrii nepestujú ako koreňová zelenina, len kvôli vňati, kôpor má inú chuť a chren tu nepoznajú. Spočiatku si túto zeleninu nosili zo Slovenska a pokúšali sa pestovať si ju vo svojich záhradkách. Postupne od toho upustili a v kuchyni používajú suroviny, ktoré sú dostupné. Týka sa to aj tradičných vianočných jedál. Len v jednej domácnosti sa dodnes pripravuje kapustnica, všeobecne rozšírený je zemiakový šalát a vyprážaná ryba. Kým sú v rodinách malé deti, pečie sa veľa druhov koláčov a pripravuje sa aj živý vianočný stromček. V tolerantnom multikonfesionálnom prostredí Sýrie sú stromčeky na trhu dobre dostupné. Ak rodiny uprednostňujú umelé stromčeky, je to len z dôvodov ekologických. Na 1. sviatok vianočný zvyknú ženy spoločne navštíviť bohoslužby v jednom z troch kresťanských kostolov. S Veľkonočnými sviatkami sa už neviažu tradičné jedlá. Zvykneme si povinšovať. V Piatok držíme pôst. Jarka zvykne vyrábať veľkonočné vajíčka, aj Dana. Tie, čo majú ešte malé deti.

V sýrsko-slovenských rodinách sú deti moslimského vierovyznania s výnimkou jedného prípadu, keď je manžel kresťan. V tejto súvislosti nikto nespomenul žiadny problém. Rodičia dávajú deťom mená, ktoré sú používané, respektíve akceptované v slovenskom aj arabskom prostredí, napríklad Emil, Daniel, Adam, Soňa, Taňa, Laura.

V bytoch je množstvo slovenských kníh – odborných, kuchárskych kníh, beletrie aj časopisov, vyšívané dečky a obrusy od mamy, keramika, lustre z brúseného skla, fotografie rodičov a iných príbuzných, ale napríklad aj fujara.

Slovenky a príslušníci ich rodín nepovažujú geografickú vzdialenosť Sýrie a Slovenska za psychologický problém, s čím sme sa pravidelne stretávali napríklad v Juhoafrickej republike. Sú takmer v dennom kontakte s blízkymi na Slovensku prostredníctvom internetu, často používajú telefonické spojenie. Počúvajú rádio Expres, no veľmi výrazne pociťujú absenciu slovenského televízneho spravodajstva. Slovenské televízne stanice Patriot a Živa sú z hľadiska informovania o dianí na Slovensku a vo svete nedostatočné a sledovanie televíznych novín poľskej, ukrajinskej, ruskej, rumunskej alebo maďarskej televízie neuspokojuje ich požiadavky.

Do obdobia zmien spoločenských a politických pomerov v Československu na konci 20. storočia sa Česi a Slováci stretávali na inštitucionálnej úrovni, teraz je to predovšetkým zo súkromnej iniciatívy jednotlivcov. Pri príležitosti vstupu do Európskej únie sa zúčastnili oslavy v Damasku, ktorú zorganizovali spoločne zastupiteľské úrady Slovenska, Česka a Cypru. V Rakke sa sýrskoslovenské rodiny stretávajú pravidelne, všetci o sebe vedia a dobre sa poznajú. Dôvodom nie je len slovenský pôvod manželiek, ale aj priateľské väzby manželov, ktorí sa spoznali vďaka štúdiu v Čechách alebo na Slovensku. Sporadicky sa recipročne pozývajú na nezáväzné priateľské stretnutie s krajanmi z početnejšej slovenskej komunity v Homse a ide ten, komu to práve vyhovuje.

Neregistrujeme ambície rozvíjať kultúrne, vzdelávacie alebo akékoľvek iné aktivity na etnickom, respektíve inštitucionálnom princípe. Súčasný stav všetkým vyhovuje.

Slovenská diaspora v Rakke nie je početná, no už sa rozrastá vďaka sobášom synov zo sýrsko-slovenských manželstiev, ktorí študovali na Slovensku, so Slovenkami. Dôkazom kultúrnej adaptácie a zakorenenosti v novej vlasti je napríklad fakt, že Slovenka v Sýrii ovdovela, dcéru aj príbuzných má na Slovensku, no o návrate na Slovensko neuvažuje. V každom prípade je prinajmenšom prekvapujúce počuť v neskorých nočných hodinách v tichej ulici vzdialeného provinčného mesta na Eufrate susedskú rozlúčku Anky, Gitky a Ľudky zo Žitného ostrova, Nitry a Záhoria, ktoré sú deťmi oslovované mamička.

Poznámky:

[1] Zaujímavé je najmä porovnanie so situáciou slovenskej diaspory v Kapskom Meste a okolí, ktorú sme navštívili pred dvanástimi rokmi. Beňušková (1998), Čukan (1998), Feglová (1998). Františk Bielik (1980) slovenské osídlenie na Blízkom Východe neuvádza.

[2] V prvej polovici 80. rokov 20. storočia registroval Zväz sýrskych študentov v Československu viac ako 3000 členov. Jeho predsedom bol v rokoch 19811986 Marwan Al-Absi.

Literatúra a pramene:

BEŇUŠKOVÁ, Z.: Križovatka na konci sveta. (Kapské mesto a jeho obyvatelia). Etnologické rozpravy 1998, 2, s. 108116.

BIELIK, F. a kol.: Slováci vo svete 2. Martin 1980. ČUKAN, J.: Karpatské brandy na Stolovej hore. (Slováci v Kapskom Meste). Etnologické rozpravy 1998, 2, s. 121-128.

FEGLOVÁ, V.: Kapské postimpresie. Etnologické rozpravy 1998, 2, s. 144-146.