Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Tradičné staviteľstvo ako významná zložka materiálno-technologickej kultúry je na prvý pohľad zreteľným identifikátorom ekonomickej situácie, sociálneho statusu, ale aj profesijných, konfesionálnych a etnických parametrov jeho tvorcov, majiteľov a užívateľov. Obytné, hospodárske, technické aj spoločenské objekty neraz prezrádzajú i geografické kontexty. Regionálne a lokálne charakteristiky v tradičnej architektúre sa môžu v konkrétnom časovom období odvíjať aj od prítomnosti výnimočných tvorcov; napríklad drevárski robotníci z píly v Liptovskom Hrádku vytvorili v 1. tretine 20. storočia neopakovateľný komplex štítov obytných domov v Liptovskej Porúbke; rôzne kategórie stavebných robotníkov z hornoliptovských dedín, ktorí stavali v priebehu 19. storočia a 1. štvrtiny 20. storočia Budapešť, vytvorili v rurálnom horskom prostredí Liptova výnimočnú secesnú výzdobu murovaných domov a murovanej sakrálnej architektúry; tesárski majstri postavili v slovenskom pohraničí severovýchodného Slovenska desiatky rímskokatolíckych, evanjelických a.v. a predovšetkým gréckokatolíckych (dnes už aj pravoslávnych) drevených chrámov, ktoré sú pýchou kultúrneho dedičstva Slovenska, ale aj širšieho európskeho priestoru.

 

Tradičná kultúra Novohradu. Novohrad je región s najpočetnejšími lokalitami so slovenským obyvateľstvom na území Maďarska. Je to prirodzené vzhľadom na slovensko-maďarskú etnickú hranicu, vzniknutú po príchode maďarských kmeňov do Karpatskej kotliny, na priestorovú blízkosť so Slovenskom a obojsmerné migračné pohyby, ku ktorým dochádza stovky rokov (najmä sezónne poľnohospodárske práce smerujúce zo severu na juh, obchôdzky slovenských drotárov, pracovné migrácie baníkov, útek maďarského obyvateľstva do severných žúp pred Turkami, kolonizácia do južných žúp po skončení tureckej expanzie, ktorej súčasťou bol aj návrat maďarských imigrantov z horného Uhorska, obchodné aktivity v rámci jarmokov, kde sa stretávali obchodníci aj kupujúci bez rozdielu etnickej príslušnosti, výmena detí ako predpoklad ekonomických aktivít, výmena obyvateľstva po 2. svetovej vojne, voľný pohyb obyvateľstva po vstupe krajín do Európskej únie). Sú to dôležité faktory formovania kultúry, ktoré popri rovnorodých geografických podmienkach vplývali na vznik mnohých všeobecne rozšírených kultúrnych javov. V Novohrade ich sledujeme u slovenského aj maďarského obyvateľstva a sotva možno hovoriť o zreteľnej etnokultúrnej hranici. Konfesionalita, pomer početnosti občanov so slovenskou a maďarskou etnickou identitou a kompaktnosť slovenských sídel, konkrétne prírodné podmienky a možnosti zamestnania, poloha vzhľadom k iným lokalitám so slovenskou minoritou a k jarmočným mestám, psychické uspôsobenie členov lokálneho spoločenstva, vzťah k materinskému jazyku a sila vedomia historického pôvodu, odvíjajúca sa napríklad od prítomnosti osobností (kňaz, učiteľ, schopní a obetaví pracovníci spolkov), kvalita spolužitia s príslušníkmi majoritného národa, no aj mnohé iné súvislosti sa pričinili o výskyt neopakovateľných kultúrnych hodnôt v každom minoritnom prostredí. Na základe týchto skutočností a krátkej výskumnej sondy do medzilokálnych kontaktov a tradičného staviteľstva počas národopisného výskumného tábora v roku 2013 možno konštatovať, že kultúra Veňarca s prevahou slovenského evanjelického obyvateľstva obsahuje všeobecne sa vyskytujúce aj špecifické kultúrne črty. Porovnávanie umožňuje poznať a chápať podobné/rovnaké i rozdielne z aspektu etnického aj geografického, ale zároveň pôsobí na uvedomenie si vlastnej etnickej a lokálnej osobitosti. Uvedomujeme si, že náš príspevok má predovšetkým informatívny charakter. Absentovala heuristika, zamerali sme sa na prieskum terénu a prezentované údaje sú väčšinou bez širších súvislostí. Viaceré kultúrne javy sme síce zaznamenali, no na ich dôkladnejšie objasnenie nám chýbal dostatočný časový priestor.

 

K podstatným kontextom etnokultúrneho charakteru veňareckých Slovákov patrí nízka natalita, respektíve aj v slovenskom Honte a Novohrade známy princíp obmedzenej sexuálnej reprodukcie. Kto mal menej detí, vysmievali sa tým, čo mali viac detí a takí sa potom hanbili a boli chudobní. Malý prirodzený prírastok znamenal, že lokálna, a dokonca ani etnická endogamia nemohla byť vo Veňarci normou. Nízky počet potenciálnych manželských partnerov si každoročne vyžadoval aj medzilokálne sobáše. Nevesty odchádzali z dediny výnimočne, do Veňarca prichádzali len v malom počte. Vzhľadom na potrebu práce v poľnohospodárstve boli početnejší cudzí prístupníci. Pochádzali obyčajne z najslabších sociálnych vrstiev z okolitých majerov, alebo z dedín so slovenským obyvateľstvom, ale evanjelického vierovyznania. Radi sa priženili do majetnejšej rodiny a stali sa gazdami.[1]

 

Príslušníci najslabšie situovaných sociálnych vrstiev pracovali na miestnom veľkostatku ako bíreši. V roku 1950 bolo založené roľnícke družstvo a jeho prví členovia pochádzali práve z nemajetných rodín a do družstva nepriniesli žiadny majetok.

 

V prípade, že do Veňarca prišiel prístupník maďarskej národnosti, väčšinou sa asimiloval. Ak si však do smrti zachoval maďarský jazyk, deti vyrastali v slovenskom prostredí a rozprávali jazykom matky. Aj počas nášho výskumu sme stretli priženených mužov v pokročilom veku, ktorí dokázali komunikovať len v maďarčine.

 

Vo Veňarci sú najpočetnejší Slováci evanjelického aug. vierovyznania. Evanjelici a.v. sú aj Maďari, no len Cigáni sú rímskokatolíci. Nepostrehli sme výraznejšiu sociálnu a kultúrnu odlúčenosť, ale na cintoríne je evidentné manifestovanie vysokého socioprofesijného statusu rómskych murárov.

 

Cieľom nášho príspevku je upozorniť na výnimočný kultúrny jav – na dekoratívne stvárnenie drevených (doštených aj pletených) a murovaných štítov obytných domov v dedine so slovenským obyvateľstvom v maďarskom Novohrade.[2] Písomnú, fotografickú i kresbovú dokumentáciu sme spracovali v rámci krátkodobého Národopisného výskumného tábora, ktorý zorganizoval Výskumný ústav Slovákov v Békéšskej Čabe v júni 2013.

 

Tradičná architektúra Veňarca. Tradičnú architektúru a vývoj staviteľstva vo Veňarci determinujú prírodné podmienky a stupeň ekonomického rozvoja, ktorý výrazne ovplyvňuje aj technologický pokrok vo využívaní stavebných materiálov a techník. Dekoratívne stvárnenie štítov je výsledkom dlhodobého vývojového procesu, snahou staviteľa/majiteľa odlíšiť sa od svojich susedov, zviditeľniť sa. Je to prekvapujúce, lebo pre agrikultúrne prostredie je charakteristická konformita, záväzné dodržiavanie miestnych kultúrnych vzorov v správaní i v prevažnej väčšine iných oblastí spôsobu života. Odchýlky od kultúrnych vzorov, ktoré sú viditeľné na prvý pohľad (staviteľstvo, odev), možno považovať za neštandardné riešenie, lebo v množstve iných prípadov je nekonformnosť predmetom sankcií. Krátka sonda do problematiky všetky kontexty neobjasnila, no naznačuje, že architektonicko – výtvarné riešenie priečelí domov súvisí v druhej tretine minulého storočia s prítomnosťou miestnych murárskych majstrov z cigánskej/rómskej etnokultúrnej minority. Náhrobné kamene zosnulých remeselníkov so znázornenými murárskymi artefaktmi, no aj honosnosť pomníkov na cintoríne dokazuje, že boli v lokálnom spoločenstve všeobecne uznávaní a vážení. Sú tiež predmetom spomienkového rozprávania miestnych obyvateľov z majoritnej skupiny, ktorí sa o majstroch z cigánskej minority vyjadrujú pozitívne a ich dielo považujú za jeden z faktorov lokálnej identity.

 

V dedine sa väčšinou stretávame s tradičným typom dolnozemského domu s verandou – postenou/gongom a dispozičným usporiadaním na front (s prednou izbou do ulice) a s radením: predná izba – pitvor – zadná izba – komora. Hospodárske budovy nasledovali za obytnými časťami pod spoločnou strechou. Za komorou bola situovaná cieňa, konic – maštaľ a chlievy. Vo dvore registrujeme aj ďalšie hospodárske a technické objekty – sušiareň na kukuricu – čardák/góre, udiareň, kuríny, letnú kuchyňu a studňu. Studne boli pôvodne vymurované kameňom, od konca 60. rokov sa postupne uplatňovali betónové skruže. Charakter zástavby dvora, jeho členenie a veľkosť záviseli od terénu, sociálneho postavenia gazdu, od počtu detí a isto aj od ďalších faktorov. Najstaršie domy boli nabíjanie zo žltačky alebo červenačky. Išlo o hlinu, ktorá bola kvalitatívne najvhodnejšia na nabíjanie aj na zhotovovanie surovej tehly – váľkov. Nabíjanice sa vo Veňarci stavali do 40. rokov minulého storočia.[3] Blato z červenačky a pliev sa nabíjalo medzi debnenie. Rohy boli spevňované slamenými povrieslami alebo viničnými prútmi. Blato sa využívalo aj na zapúšťanie podlahy v obytných domoch a hospodárskych objektoch. Do blata pridávali aj konský trus. Drevené podlahy sa začali vo všeobecnosti objavovať v druhej polovici 20. storočia.         

 

Domy z nepálenej tehly sa stavali dlhšie ako nabíjané, takéto novostavby registrujeme ešte aj v 60. rokoch minulého storočia. Váľky si vyrábali rodiny svojpomocne alebo ich kupovali od Cigánov, ktorí si touto činnosťou privyrábali. Nakopanú hlinu nosili na zarovnané miesto neďaleko jamy vo fiľpáskoch – košoch, polievali ju vodou, miešali s plevami a miesili nohami. Blato nakladali a tlačili do drevených foriem, vyklopené tehly nechali obschnúť, ukladali ich do štósov a nechali vysušiť.

 

Prírodné prostredie sa výrazne podpísalo aj pod inú charakteristickú črtu miestneho staviteľstva. Existencia bane neďaleko dedinského cintorína umožňovala využívať na stavbu kameň aj kvalitnú hlinu. Bolo tak možné stavať domy z kameňa aj kombinované z váľkov a z kameňa.

 

Využívanie stavebných materiálov a techník bolo podmienené ekonomickou situáciou staviteľa. Pod niektorými domami boli kamenné základy, ktoré zvykli kopať do hĺbky na meter a podklad tvorila utlačená zem. Kameň spájali blatom. Až neskôr – od 60. rokov začali kameň v základoch zalievať betónom a pálenú tehlu murovali maltou. Do konca 2. svetovej vojny sa vo všeobecnosti murovalo nepálenou tehlou, pálenú používali len najbohatší gazdovia. Hlavným stavebným materiálom na obytné domy pre všetky sociálne vrstvy sa pálená tehla stala od začiatku 70. rokov.

 

Materiál sa kupoval napríklad v Peťanoch, Gute, Versegu, Romháni alebo Balážskych Ďarmotách.

 

Stavebné drevo bolo väčšinou dubové, agátové a smrekové. Na prvý pohľad je viditeľné na prístenných stĺpoch aj na drevených štítoch. Informátori spomínajú, že v dedine sa pôvodne stavali aj drevené domy, ktoré sa však nezachovali.[4]

 

Strechy domov vo Veňarci boli do konca 50. rokov 20. storočia pokrývané slamou alebo trstinou. Slamené šupkovie – snopce vystriedala v 60. rokoch škridla z pálenej hliny. Základ krovu tvorila hlavná pozdĺžna hrada, zakresaná do priečnych múrov a uložená centrálne. Hriadky zakresávali do pomúrnic. Do hriadok čapovali páry rohov. Strop kládli väčšinou doštený, pričom dosky prekladali, aby sa z paláše nesypala hlina. Stropné dosky zvykli omazávať z oboch strán blatom a ako tepelný izolant na ne nakládli snopky trstiny či slamy. Charakteristickou črtou krovov sú vikiere, ktoré slúžili ako vstup do podkrovia. Nad hospodárskymi budovami boli sečkarne na uskladnenie sena a sečky. Vchádzalo sa do nich dreveným neprikrytým rebríkom, ktorý bol v niektorých prípadoch ohradený provizórnymi latovými stenami, aby sa pri zhadzovaní sena nerozsýpalo. Na paláš nad obytnou časťou domu sa vchádzalo schodmi nad komorou.

 

Záver. Najstaršie štíty, no aj niektoré celé hospodárske objekty, boli vypletané z vŕbového prútia. Pletené štíty postupne vystriedali doštené, ktoré prevládali ešte v 60. rokoch 20. storočia. V období výskumu boli už len ojedinelé. Murované štíty a ich výzdoba – cifra, tvoria signifikantnú črtu tradičnej architektúry. V interiéroch aj v exteriéroch budov možno zaznamenať široké spektrum ozdobných prvkov. Tvoria ich napríklad vročenia, vetracie okienka, hálky, svetské a náboženské ozdoby, kukly, špalety – ozdobné okenice. Vo väčšine prípadov tvoria jedinečný originálny rukopis murárskeho majstra a poukazujú na potrebu gazdu odlíšiť sa.

 

Poznámky:

[1] Vzhľadom na obmedzené možnosti archívneho výskumu sme v cirkevnej matrike vyhodnotili len manželských partnerov z posledného desaťročia 19. storočia. V priebehu 10 rokov od roku 1890 do 1899 je v matrike zaznamenaných 111 sobášov. Z 222 sobášených bolo 176 miestnych neviest a ženíchov, čo predstavuje 79,2 %. Domácich neviest bolo 98 (88,3 %), ženíchov 78 (70,3 %). V sledovanom období si Veňarčania vybrali manželského partnera z 19 lokalít; medzilokálne príbuzenské vzťahy vznikli sobášmi prístupníkov so 17 obcami, nevesty prišli z 8 lokalít. Z cudzích lokalít sa najčastejšie objavujú Acsa (6+1), Szirák (5+1), Kijaro puszta (2+3), Guta (4+0), Bér (1+2), Erdo Kurt (3+0) a Hajnal puszta (1+2). V získavaní údajov sme ďalej nepokračovali, lebo bez pomoci sme nedokázali lokalizovať všetky pusty a majere – ku ktorým obciam administratívne patria, kde presne sú situované (Gábor major, Jobbágyi puszta, Hajnal p., Makó p., Farkas Berki p., Kijaro p., Uzsa p., F. Saslós p. ). Ako miesto narodenia manželského partnera sú aspoň jeden raz uvedené aj Bal. Ďarmoty, Ecseg, Makó, Bágyon, Kiskér, Kis Uzsa a Uzsa.

[2] J. Manga v kapitole Dom a jeho zariadenie (1978, 15 – 32) tento špecifický kultúrny jav nereflektuje.

[3] Manga používa termín „dom s ubíjanými stenami“). Píše: „V r. 1956 bolo vo Veňarci ešte pomerne veľa domov s ubíjanými stenami, v ktorých bola iba jedna izba, pitvor, kuchyňa a komora“ (1978, 24).

[4] Porovnaj Manga 1978, 15 a n.

 

Literatúra a pramene:

MANGA, J.: Z minulosti Veňarcu. (Štúdia). Vydavateľstvo Učebníc. Budapešť 1978.

Kniha sobášených od roku 1838. Ev. a.v. farský úrad Ványarc.

 

Zoznam informátorov:

Krajč Rozália, 1936

Hipská Zuzana, 1946

Križan Šándor, 1953

Láska Pál, 1953

Tuskan János, 1930