Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Skúmanie problematiky tradičnej architektúry v lokalitách so slovenskou etnickou minoritou nám ponúka množstvo zaujímavých paralel, ktoré aj nepriamo súvisia s hmotným a nehmotným kultúrnym dedičstvom. Zaujímavým je sledovanie terminologických pomenovaní v kontexte staviteľstva. Terénny výskum, ktorý bol realizovaný pod záštitou Katedry manažmentu kultúry a turizmu FF UKF v Nitre, sa zameriaval prioritne na dokumentáciu tradičnej kultúry dolnozemských Slovákov. Na zhotovenie komparatívnej analýzy terminológie tradičnej architektúry sme využili materiál z troch slovenských dolnozemských enkláv – Silbaš (Srbsko), Vojlovica (Srbsko) a Soľany (Chorvátsko). Cieľom predmetného príspevku je poukázať na prebiehajúcu asimiláciu a udržiavanie minoritnej kultúry v slovenských enklávach.

Prítomná komparácia reflektuje súčasný stav v troch skúmaných lokalitách – v Silbaši (Báčka), Soľanoch (Slavónia) a vo Vojlovici (Banát). Nárečové pomenovania sme porovnávali rešpektujúc metodiku skúmania tradičnej architektúry, ktorá sa opiera o analýzu stavebných techník a materiálov, dispozičného riešenia obytných domov a hospodárskych objektov, súčastí gazdovstiev aj technických stavieb.

S rozdielmi v nárečových pomenovaniach prvkov tradičnej architektúry sme sa stretli vo väčšine skúmaných lokalít. Odlišné názvy alebo absentujúce výrazy v rámci podobných kultúrnych oblastí sú zapríčinené viacerými faktormi. Medzi najdôležitejšie patrí technologický pokrok súvisiaci s hospodárskym rozvojom. Ďalším je prírodné prostredie, ktoré determinuje využívanie stavebných materiálov a technológií. Stavebné materiály a techniky boli v každej dedine špecifické. V Silbaši sa stretávame s prevahou nabíjaných domov a domov z nepálenej surovej tehly. V Soľanoch naopak, ekonomický rozvoj (existencia dvoch tehelní) a vysoká spodná voda zapríčinila skorší nástup efektívnejších stavebných materiálov, akými sú pálená tehla a škridľa. Podobná situácia je vo Vojlovici, v súčasnej mestskej časti Pančeva s výrazným vplyvom hlavného mesta Belehrad.

V Silbaši je prevažná väčšina obytných objektov z prvej polovice 20. storočia postavená technikou nabíjania. Stretávame sa tu so širokým spektrom pomenovaní pracovného náradia. Pomenovanie rozšírené pre uvedený typ domu je náboj/nabíjanica. Pracovné náradie tvorilo úzke pikalo, širší nabíjak a kyjanica, všetky rôznych rozmerov. Používanie tejto metódy stavania múrov do 70. rokov minulého storočia zabezpečilo následne pretrvávanie týchto špecifických pomenovaní. V Soľanoch sa nabíjané domy zachovali len v pamäti staršej generácie, preto je aj znalosť pojmov spojených s touto technikou limitovaná. Objekty sa označovali ako nabíjaný dom alebo hlinený dom, všetky používané nástroje mali spoločné označenie kyjanica. Ostatné označenia sa nepoužívali. Charakter stavieb vo Vojlovici je podobný ako v Soľanoch. Nabíjané domy sa vzhľadom na pomerne vysoký stupeň hospodárskeho rozvoja vytratili skôr, rovnako aj všetky výrazy s nimi spojené.

Ďalšia stavebná technika súvisí s využívaním nepálenej tehly – váľkov, nepečenej tehly, terpišu. Vyskytovala sa vo všetkých lokalitách, no s odlišnou mierou využívania. V Silbaši sa nepálená tehla nazývala váľka, v Soľanoch a Vojlovici terpiš. Pri ich výrobe sa využívali drevené formy, ktoré sa nazývali kalupy alebo ládičky.

Slovo váľka malo viacero významov. Tento pojem označoval aj diely, z ktorých sa budovali stropy. Synonymom boli výtle, výkle alebo cepke. Označenie cepke a výtle používali obyvatelia narodení v prvej tretine minulého storočia. Boli to drevené drúky omotané ovsenou slamou a blatom, ktoré sa čapovali do stropných hriadok. Ako váľky ich už označovali najmladší pamätníci týchto stavebných postupov na domoch stavaných v 60. rokoch 20. storočia. Výraz váľka sa používal aj pri stavbe sedliackych – seliackych pecí. Predstavoval podlhovastý hlinený šúľok – obkladový materiál prútenej kostry pece.

V súvislosti s využívaním hliny ako primárneho stavebného materiálu je zaujímavý pojem žltačka. Bolo to univerzálne pomenovanie pre kvalitatívne najlepšiu hlinu na stavbu múrov. Tento výraz bol zaužívaný vo všetkých skúmaných lokalitách. V Silbaši, kde hlinené domy stoja dodnes, sa používali aj výrazy zdravica, zdravá zem, ilovača. Za blato sa označovala zmes plevy a vlhkej hliny. V Soľanoch sa využíva aj výraz maz.

Pokrokovejší stavebný materiál predstavovala pálená tehla a jej nástup bol v jednotlivých dedinách individuálny. Škridľa, ktorá nahradila trstinovú strešnú krytinu, sa nazýva črep. Toto pomenovanie je rozšírené v celom skúmanom priestore.

Trubce a balvany pomenovávajú drevenú guľatinu. Sú zaužívané v Báčke, kde sa drevo objednávalo surové a finálnemu spracovaniu podliehalo priamo na stavbe. Vo Vojlovici a v Soľanoch bolo zaužívané nakupovať trámy na krov hotové. Leptíre (Soľany), letvy (Soľany), priemy (Silbaš) – doštenie pod strešnú krytinu, spájanky (Soľany), pájanty (Silbaš), rozpinky, razpinače, bindery, vzpery, cvike – drevené koly, grady – hrady, rohy – krokvy, vetrovje latky (Silbaš), mačke, veternice (Soľany), drevený patos (Silbaš) či brodsky pod (Soľany) predstavujú ďalšie výrazy spojené so stavbou krovu a strechy. Brodsky pod je chorvátsky výraz a využíval sa len v Soľanoch, kde je počet Slovákov najnižší a majoritný jazyk prenikol do slovenského prostredia najrýchlejšie. Drevený materiál a produkty sa dali zakúpiť v drevarach (Soľany, Vojlovica), dašťarach (Silbaš) – v predajniach dreva a pílach, či tišlerskych míhľoch – stolárskych dielňach. Objednať a kúpiť sa tu mohol aj nábytok – kasne – skrine, lády – truhlice, nogare – stolce, kredenc, ormán – komoda a pod. Doma vyrobený nábytok ako steláža – polica, krpara – provizórna postieľka zo stolcov, dosiek a handroviek – doma tkaných kobercov, či nástroje ako lojtra – rebrík – sú vo všetkých skúmaných lokalitách pomenovávané zhodne.

Pojmy označujúce časti objektov sú v niektorých prípadoch odlišné. Označenie temeľ – základ sa používa najmä v Slavónii a Srieme. V Báčke ho nahrádza fundácia či fundament. Uhly označujú rohy stavby. Podmurovka sa nazývala aj výrazom podrovnávka (Silbaš, Vojlovica). Sedlovú strechu charakterizuje pojem na dve vody, pultovú polsedlo a valbovú na štyri vody.

Ďalšie príklady terminologických odlišností ponúka štít domu, ktorý sa v Báčke nazýva kýbla. V Soľanoch sa udomácnilo označenie zabát. Rozdiely zaznamenávame aj na štítových prvkoch. V Silbaši je odkvap, vetracie otvory – bádže, štoky a kramle – háky na uchytenie štítu ku krovu. Krovy sa robili pántové – spájankové, pájantové, makažové alebo stolicové. V Soľanoch a Vojlovici odkvap pomenovávajú ako simst a vetracie okienka sú obelichty alebo cugy na zrak (vzduch). Priečelie dopĺňali obločnice či okenice (Silbaš, Vojlovica), duplo okná a šalukátre (Soľany), šalóny (Vojlovica).

V rámci dispozičného riešenia obytných priestorov sa neprejavujú výraznejšie rozdiely. Niekoľko odlišností evidujeme pri názvoch zadnej izby – zaňja izba, parádna izba (Silbaš), čistá izba (Silbaš) alebo studená izba (Soľany). Tento priestor nebol vykurovaný a slúžil na skladovacie účely. Vo väčšine prípadov tu bolo odložené šatstvo alebo výbava nevesty – duchny. Možno predpokladať, že pojem studená izba sa využíva v Slavónii práve kvôli prírodným podmienkam, ktoré neboli vhodné na stavbu podrumov – pivníc, kvôli vysokej spodnej vode. V studenej izbe sa skladovali potravinové výrobky, ovocie a zelenina. Tiež sa tu realizovali zabíjačkové práce. Pivnice v Soľanoch nahrádzali aj hniezda – jamy na zemiaky, ktoré bývali situované vo dvore.

Iným príkladom je univerzálny pojem pitvor označujúci vstupný priestor do domu. Pod vplyvom funkčnej transformácie (predelením priestoru) sa nazýval kuchyň alebo predizba. Preňja chyža je univerzálny názov prednej, reprezentatívnej izby vo všetkých skúmaných lokalitách. Podobne ako aj názov podstrešia, ktoré je signifikantným prvkom dolnozemskej architektúry, nazývalo sa veranda, gong, gang, gánok či felešov.

Dispozičné riešenia domov mali svoje špecifické pomenovania. V Báčke sa používal výraz dom do ulici. V Slavónii to boli domy na front alebo domy na lakeť, kľúč resp. kľúčik. Pri týchto stavbách sa väčšinou vyskytovali aj uzavreté vchody do dvora pod spoločnou strechou, ktoré sa nazývali amfora.

Vykurovacie telesá boli dôležitým prvkom interiérového vybavenia domov. Otvorené ohniská sa nazývali ohniská (Silbaš), kochy (Soľany, Vojlovici). Výraz koch sa používal tiež pre pomenovanie komínu alebo udiarne (Soľany) – sušiarne (Silbaš, Vojlovica). Vedľajšie prívody – prieduchy do hlavného komína sa nazývali cugy. Pokrokovejšie vykurovanie obytných priestorov sa realizovalo prostredníctvom sedliackych pecí – seliacka pec. Vykurovali prednú – obytnú izbu. Ich časti mali viaceré nárečové pomenovania. Priestor za pecou pri stene, v ktorom sa väčšinou hrali a ohrievali deti, sa všeobecne nazýval kucov (Silbaš) – kuckov (Soľany). Patička bola spodná časť pece v obytnom priestore, okolo ktorej bola drevená alebo murovaná lavica. Piecka tvorila priestor slúžiaci na odkladanie potravín a uvareného jedla, aby neochladlo. Tvar piecky bol v niektorých prípadoch charakteristickým znakom lokality. Djugov je výraz označujúci uzáver čeľustí pece. Býval drevený alebo kovový. Sedliacke pece boli nahradené murovanými a liatinovými sporákmi – šporhetmi (Soľany), šporhelmi (Silbaš). Kachle – kachľovky (Silbaš, Vojlovica) a tučové pece (Soľany) umožňovali v druhej polovici minulého storočia vykurovať viaceré priestory domu, čo, okrem iného, podnietilo dispozičný rozvoj obytných priestorov.

Rýchlejší ústup sedliackych pecí a strata ich kvalitatívnych vlastností pri príprave jedál sa v Soľanoch prejavila budovaním venších pecí. Rešpektovali pôvodné materiály a postupy, ktoré sa využívali pri stavbe sedliackych pecí. Situované boli vo dvore, väčšinou neďaleko letnej kuchyne alebo chyžky, ktorá predstavovala sezónny, alebo aj provizórny celoročne obývaný priestor pre staršiu generáciu.

Hospodárske objekty ako cieňa – šupa – šopa, staja, konic (Vojlovica) – maštaľ a chlievy boli spojené s obytným domom spoločnou strechou. Vo všetkých troch lokalitách mali identické pomenovanie. Senníky – seňaky (Silbaš, Vojlovica) – seňare (Soľany) a plevince – plevare (Soľany) oddeľovali prednú časť dvora od zadnej – záhradky. Neskôr boli zvyčajne adaptované na maštale.

V žiadnom dvore nechýbal čardák – sušiareň na kukuricu. Túto funkciu pôvodne plnil koš (Silbaš) z konopných bylí a drôtených obručí okolo stĺpu, prikrytý kukuričným šúštím. V Soľanoch to boli pletare vyrábané z pletených prútov. Klasické čardáky tu neskôr funkčne vystriedali modifikované podkrovné priestory hospodárskych objektov, ktoré boli špecifické množstvom menších otvorov s doštenými dvierkami zabezpečujúcimi kvalitné vetranie.

Vo vojlovici sa čardák nazýva hambár. Hambáre v iných lokalitách slúžia ako sýpky umiestnené v hospodárskych častiach dvorov. Sú v nich priestory na vrecia s obilím, jamy na zemiaky a zeleninu.

Vplyv prírodného prostredia na vznik termínov súvisiacich s tradičnou architektúrou je evidentný v súvislosti s budovaním studní. Pre Soľany s charakteristickými podmienkami, ktoré súviseli s vysokou hladinou spodnej vody, boli do 70. rokov minulého storočia typické studne s váhou. Pozostávali z vykopanej studne, do ktorej sa robilo debnenie – šestar (Soľany) – koláč (Silbaš, Vojlovica). Konštrukciu dotváral vysoký drevený stĺp – ďéram (Soľany) či socha (Banát), na ktorý sa uchytila váha – trám tvoriaci hybné rameno. Na jeho tenší koniec sa pripevnila motka – drúk zakončený kovovým hákom, na ktorom viselo vedro. Na druhej strane váhy bolo pripevnené závažie pre ľahšiu manipuláciu s naplneným vedrom. V Báčke tento typ studne nebol rozšírený, lebo voda bola nižšie a bolo nevyhnutné kopať hlbšie. Prevažovali tu klasické kopané studne s rumpálom, rumpálové studne. Vo Vojlovici sa vyskytovali obidva typy studní.

V kontexte estetickej úpravy domov sa stretávame s termínmi kalenie, mazanie a maľovanie. Pojmy sa využívajú rovnako vo všetkých skúmaných lokalitách. Slovenská minorita využívala na fasádu viac svetlú – modrú a plavú – bielu farbu. Srbi a Chorváti drapovú – krémovú hnedú, okrovú alebo žltohnedú farbu, Bosniaci zelenú farbu.

Záver. Uvedené príklady predstavujú náhľad na terminologickú rozmanitosť prvkov tradičnej architektúry na Dolnej zemi. V mnohých príkladoch sú pomenovania identické, ale vyskytujúce sa odlišnosti upriamujú pozornosť na skúmanie faktorov, ktoré daný jav vzniku, zániku alebo transformácie zapríčiňujú. Napriek prebiehajúcej akulturácii je evidentné, že v lokalitách so slovenskou etnickou minoritou sa zachovávajú tradičné pomenovania, aj keď v rôznej miere, ktorú ovplyvňuje napríklad využívanie dostupných stavebných materiálov a techník.

Literatúra a pramene:
BOTÍK, J.: Dolnozemskí Slováci : tri storočia vysťahovaleckých osudov, spôsobu života a identity Slovákov v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Bulharsku. Nadlak 2011.
KANTÁR, J.: Ľudová architektúra Slovákov vo Vojvodine. In: Tradičná kultúra Slovákov vo Vojvodine. Nový Sad 1973, s. 81–94.
KANTÁROVÁ, V.: Paralely medzi interiérom u Slovákov v Báčke a u Slovákov na Slovensku. In: Tradičná kultúra Slovákov vo Vojvodine. Nový Sad, 1973, s. 95–106.
KOLEKTÍV: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1, 2. Bratislava 1995.
KOLEKTÍV: Lidová stavební kultura. Brno 1981.
KURPAŠ, M.: Tradičná kultúra a jej využitie v kontexte globalizácie. In: Regionalizm i wielokulturovość. Wroclaw 2012, s. 65–79.
SIRÁCKY, J.: Slováci vo svete 1. Martin 1980.