Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Beduíni v Sýrskej púšti predstavujú hospodársko-kultúrny typ nomádnych pastierov. Zamestnanie, zdroje príjmov a obživy aj všetky oblasti ich tradičného spôsobu života sú bezprostredne späté so stádami oviec. Sťahujú sa z miesta na miesto vždy tam, kde je paša pre ovce. Vzhľadom na nutnosť kočovať s celým svojim inventárom je materiálno-technologická kultúra neobyčajne chudobná. Cieľom opakovaného terénneho výskumu v rokoch 2006, 2008 a 2010 bolo študovať špecifickú minoritnú kultúru beduínov v okolí Damasku, miest Dara-á a Sweida, Douma, Latakia, Palmíra a Rakka, objasňovať ich vzťah s prírodným prostredím, koexistenciu s usadlým obyvateľstvom miest a dedín, kontexty spôsobu života a religiozity ako aj všeobecne akceptované nosné piliere beduínskej identity. Beduínske spoločenstvá prechádzajú od 70. rokov minulého storočia procesmi intenzívnej sociálno-ekonomickej a sociálno-kultúrnej transformácie a nachádzajú sa v jej rôznych štádiách. Našim zámerom bolo naznačiť jej priebeh, cesty akulturácie a intenzitu kultúrnych zmien. Prierezová interdisciplinárna orientácia na sociokultúrnu antropológiu, humánnu geografiu a cestovný ruch logicky súvisela aj s potrebou zhromažďovať materiál k výučbe príslušných disciplín na FF UKF v Nitre. Situácia na Blízkom východe znemožňuje pokračovať v terénnych výskumoch, preto získané poznatky postupne sprístupníme študentom aj odbornej verejnosti. Vojnový konflikt devastuje kultúrne pamiatky, obyvateľstvo dedín a miest a s veľkou pravdepodobnosťou sme boli poslední cudzinci, ktorým bolo dopriate zažiť neopakovateľnú beduínsku kultúru a vedecké poznatky doplniť bohatou fotodokumentáciou. Cieľom príspevku je predstaviť beduínov a prezentovať aspoň zlomok materiálu z výskumov v teréne a zo štúdia literatúry.

Beduíni sa považujú za pravých Arabov, jadro arabského národa [1] a sú na to pyšní. Svoje kultúrne tradície predstavujú ako základ celej arabskej kultúry. Identifikujú sa ako beduíni, čo je všeobecne používané pomenovanie príslušníkov tejto arabskej subkultúry pri zdôrazňovaní odlišnosti od iných profesijných a kultúrnych vrstiev spoločnosti. K najvýznamnejším faktorom vedomia skupinovej príslušnosti a vnútornej integrity patrí zachovávanie tradičnej kultúry súvisiacej s pastierstvom ako rozhodujúcou ekonomickou aktivitou a hlavným zdrojom obživy, kočovný spôsob života v púšti, poznanie kmeňovej histórie a hierarchie, [2] archaický jazyk[3] a výchova k dodržiavaniu typických beduínskych vlastností – hrdosti nad skupinovou príslušnosťou, úctivosti, skromnosti,[4] pohostinnosti, štedrosti, dobrosrdečnosti a priateľskosti. Samotní beduíni vyzdvihujú význam svojej vysokej morálky, ktorá súvisí s dôkladným poznaním a dodržiavaním koránu.[5] Povyšujú ju na jednu zo svojich najcennejších predností a jeden z najpodstatnejších faktorov odlišnosti od dedinského roľníckeho a predovšetkým mestského obyvateľstva. V hierarchii hodnôt uprednostňujú slobodu a spájajú ju s púšťou a so stanom, respektíve so životom v stane v púšti. Obyvatelia Sýrie považujú beduínov za nositeľov pôvodnej arabskej kultúry. Nepohŕdajú nimi, nehovoria o nich opovržlivo a neúctivo ako o menejcennej skupine na periférii spoločnosti, neľutujú ich, ale s uznaním ich akceptujú, lebo tisícročia zotrvávajú pri pôvodnom zamestnaní v púšti a dokážu dobrovoľne existovať v mimoriadne ťažkých podmienkach.[6] Jedným z faktorov takéhoto vzťahu je popri uznávaných hodnotách a princípoch práca. Život beduínov a ich signifikantný ekonomický systém je založený na využívaní darov púšte. Netreba zvlášť zdôrazňovať, že v prípade nepriaznivého počasia, čo v púšti znamená oneskorenie, alebo absenciu výdatných jesenných zrážok a nedostatok paše pre stáda, nastáva v beduínskej kultúre chaos a destabilizácia. Riešenie situácie spočíva v čakaní na priaznivejšie podmienky a dlhodobo vyúsťuje do modifikácie tradičného spôsobu života – adaptácie kultúrneho systému na nové podmienky. Púšť poskytuje človeku málo a keď v nej napriek tomu dokáže prežiť, znamená to, že je mimoriadne odolný. Väčšina príslušníkov súčasnej svetovej populácie by určite žasla pri konečnom zozname materiálnych artefaktov, ktorými disponuje rodinné spoločenstvo v jednom stane. Alebo naopak – čo všetko na rozdiel od väčšiny príslušníkov svetovej populácie nemajú. Využívajú prevažne len to, čo im poskytuje obklopujúce prírodné prostredie, čo nevyhnutne potrebujú a k čomu majú najľahší prístup.[7] Prežívajú vďaka mimoriadnemu duchovnému bohatstvu, v rámci ktorého popri najrôznejších atribútoch moslimskej viery dominuje láska k púšti, vďačnosť, žičlivosť a schopnosť tešiť sa z mála. Určite aj rozvážnosť, ktorá súvisí s bezvýhradnou konformnosťou s tradíciami a rešpektovaním inštitúcií, respektíve autorít. Podľa beduína je v púšti najčistejší vzduch, najkrajšia a najzelenšia tráva vysoká až po kolená, dokonca aj najkrajšia noc, lebo tam nie je žiadna kukurica ani stromy, nijaké tiene, len krásna, svetlá, príjemná noc. Púšť je synonymom slobody a je idealizovaná. Ideál pomáha prekonávať problémy a nedostatky, ktoré prináša život v nehostinnej krajine. Vzdelanie a nadobúdanie možností začleniť sa do civilizovaného sveta ponúka beduínom nové stratégie prežitia a oslobodzuje ich od výhradnej závislosti od prírodného prostredia. Okráda ich však o cenné ľudské vlastnosti. Každá nastupujúca generácia je hlbšie ponorená do dravého prúdu pragmatizmu nazývaného globalizácia, ktorej princípy vzďaľujú človeka od ľudskosti, nežičia duchovnej sile, morálke, kolektivizmu ani tradícii.

Beduín sa v meste obyčajne na prvý pohľad vyníma oblečením a menej kultivovaným výzorom. Na druhej strane aj univerzitní profesori priznávajú, že v niektorých prípadoch nedokážu rozpoznať beduínsky pôvod študenta počas celého štúdia.

V rámci vlastnej komunity beduíni používajú pomenovanie Arab. Neexistujú žiadne oficiálne štatistiky o ich počte v Sýrii alebo susedných štátoch, respektíve o pomere tejto subkultúry k majoritnej spoločnosti.[8] Beduínske kmene nie sú limitované hranicami arabských štátov. Príslušníci jedného kmeňa (kabílah) môžu žiť na území viacerých štátov. Kmeň je zložený z ašír (ašírah), v ašíre sú ešte menšie fachízy (fachiz). Fachízu tvoria rodinné zoskupenia – vetvy (batin) a najmenšími jednotkami sú rodiny. Rodiny, vetvy, fachízy, ašíry aj kmeň majú svojich náčelníkov. Napríklad príslušníci kmeňa Nuem, ktorých je niekoľko desiatok tisíc, žijú v Iraku, Sýrii, Jordánsku aj v Emirátoch.[9] Presvedčili sme sa, že tento systém je v jednotlivých kmeňoch podobný, ale nie rovnaký. Môže existovať kmeň, kde rodiny patria priamo do ašír bez ďalšieho členenia na menšie fachízy a vetvy[10].

Väčšina mužov má veľmi dobré vedomosti o svojej príslušnosti k rodine, fachíze, ašíre aj kmeňu, o jeho histórii a štruktúre. Závisí to od zaradenia jednotlivca v rámci hierarchie rodiny – či sa pravidelne, alebo aspoň príležitostne zúčastňuje rozhovorov mužov pri posedeniach v madafe, alebo je poverený inými úlohami v rámci ekonomických aktivít rodiny a s jeho statusom súvisia skôr manuálne práce mimo stanu. V každom prípade však status jednotlivca korešponduje s rozsahom znalostí rodovej genealógie a kmeňových štruktúr. Čím vyššie je postavenie v hierarchii, tým viac času muž trávi rozhovormi v madafe, príslušnú problematiku dokonalejšie ovláda, má veľa príležitostí prezentovať vedomosti a manifestovať, respektíve zvyšovať svoju spoločenskú prestíž.

Dovoľujeme si jednoznačne konštatovať, že nadnárodné multikultúrne prejavy, negatívne ovplyvňujúce existenciu kultúrnej rozmanitosti, neobchádzajú na prelome druhého a tretieho tisícročia ani púšť a beduínov. Už počas existencie starovekých civilizácií v tomto priestore to boli práve beduíni, ktorí sa ako prví zoznamovali s objavmi a vynálezmi, najnovšími poznatkami, technickým pokrokom a výdobytkami v oblasti poľnohospodárskej produkcie, remeselnej výroby, ale aj umenia a vedy. Beduíni boli dušou karaván medzi Bagdadom, Palmírou a Damaskom aj skôr ako pred dvomi tisícročiami a ešte v 60. rokoch minulého storočia prenášali ich ťavy tovary púšťou stovky kilometrov z Turecka, Iraku, Jordánska alebo Saudskej Arábie. Boli prepravcami aj sprievodcami a ochrancami obchodníkov. V každom prípade predstavovali pevné ohnivko v reťazi akulturácie a šírenia progresívnych civilizačných výdobytkov. Je obdivuhodné ako sa beduínsky kultúrny systém vyrovnal s rozporom medzi stabilitou a neustálymi inováciami: materiálno-technologický rozmer dlhodobo stagnoval, duchovný rástol.

Treba si však uvedomiť, že na rozľahlom území s rozmanitými geografickými podmienkami, typom sídel a polohou vzhľadom k iným štátom, čo nie je vzhľadom na politickú situáciu na Blízkom východe zanedbateľné ani dnes, majú exogénne vplyvy rôznu intenzitu. Tradície jednotlivých beduínskych spoločenstiev sú zákonite na rôznom stupni kultúrnej zmeny, respektíve kompatibility s okolitým svetom. Proces vyvolali najmä snahy vedenia štátu o všeobecné zvýšenie životnej úrovne a vzdelanosti obyvateľstva od konca 60. rokov 20. storočia. Beduínom boli prideľované pozemky a dostávali výhodné úvery na výstavbu domov, kúpu nákladných áut, štát budoval školy, elektrické vedenie, studne, cesty. Zásahom do tradičného spôsobu života bolo zavedenie povinnej školskej dochádzky. Všetko smerovalo k tomu, aby beduíni prešli z kočovného na polonomádny, postupne na usadlý spôsob života a pastierstvo prestalo byť rozhodujúcim zdrojom príjmov a obživy. Eliminovala sa tak výhradná existenčná závislosť od prírodných podmienok, hlavne počasia. S odstupom niekoľkých desaťročí sa ukazuje, že najdôležitejším stimulom a relevantným faktorom akulturácie a včleňovania beduínskej subkultúry do majoritnej spoločnosti sa stalo zavedenie povinnej školskej dochádzky. Rodiny so školopovinnými deťmi využívali ponuky štátu, získavali pozemky a budovali si stále obydlia. Vo väčšine prípadov sa stali miestom prechodného pobytu detí počas ich školskej dochádzky. Výrazne sa pričinili o zmenu organizácie pastierstva ako hlavnej hospodárskej činnosti. Ovplyvnili aj formu a funkcie rodiny a vyvolali procesy oslabujúce dokonale vyprofilovaný hierarchický kmeňový systém.

Pri maximálnom zovšeobecnení a zohľadnení existenčných podmienok beduínskych komunít, podľa miery zachovávania tradičného zamestnania a s ním súvisiaceho spôsobu života, respektíve prispôsobovania sa súčasným globalizačným trendom, možno beduínov na území Sýrie rozdeliť do viacerých kategórií. (Cieľom nie je hierarchizácia a diferencovanie má skôr praktické dôvody.)

a) Beduíni, ktorí žijú so svojimi stádami v púšti v priebehu celého kalendárneho roka. V cisternách privážajú vodu pravidelne pre zvieratá aj pre seba. Vzhľadom na nedostatočnú pašu v letných mesiacoch dokrmujú zvieratá kúpeným krmivom. Príjmy z pastierstva sú ich jediným zdrojom obživy.[11] Stan v púšti je ich jedinou rezidenciou. Školopovinné deti nie sú prekážkou zachovávania tradičného zamestnania a spôsobu života, lebo školu navštevujú priamo v púšti, neodchádzajú z kruhu rodiny a školská dochádzka prakticky neobmedzuje ich socializáciu vo svojom kultúrnom systéme. Vzdelávajú sa a vlastnú kultúru si osvojujú v rodine, príbuzenstve a v susedskej skupine. Ak dochádza v rodine, respektíve rezidenčnej jednotke k modifikácii tradičného spôsobu života, tak spravidla len v organizácii pracovných aktivít (časové posuny v rámci deľby práce). Kontakty s okolitým svetom sú obmedzené, materiálne zabezpečenie a sociálne podmienky sa pri pohľade zvonku javia, zvlášť v období sucha, na hranici únosnosti.

b) Beduíni, ktorí žijú so svojimi stádami v púšti v priebehu celého kalendárneho roka, ale školopovinné deti sú v internátnej škole. K rodine prichádzajú cez prázdniny a príležitostne v období sviatkov. Žijú v prostredí s odlišnými ubytovacími, stravovacími a hygienickými podmienkami, získavajú iné návyky. Sú v dlhodobom odlúčení od rodičov a kultúrneho systému, z ktorého pochádzajú, a ktorý už nie je jediným prostredím ich socializácie. Rodinu, príbuzenstvo a susedskú skupinu počas niekoľkých rokov školskej dochádzky, z hľadiska socializácie mimoriadne exponovaných, vo veľkej miere nahrádzajú vychovávatelia, učitelia, spolužiaci a školská výučba. Zoznamujú sa s odlišnými kultúrnymi vzormi a získavajú reálny predpoklad k trvalému odpútaniu od vlastnej komunity a včleneniu do majoritnej spoločnosti. Skupinu vrstovníkov v škole tvoria prevažne deti z rôznych kmeňov a ašír. Žiaci získavajú na celý život kontakty v rôznych oblastiach púšte. Takmer absentuje enkulturácia medzi súrodencami a deťmi z príbuzenstva. Vzhľadom na podobnosť spôsobu života spoločenstiev v rámci pastierskej kočovníckej kultúry tento fakt sám osebe neznamená podstatnejší negatívny dopad. Dôležitejšia je absencia získavania informácií o genealógii rodu a kmeňovej histórii. Nastáva posun v chápaní identifikačnej antitézy my-oni. Slabne identita na najnižšej – rodovej úrovni a tento deficit je nahradzovaný posilnením vedomia všeobecnejšie chápanej beduínskej príslušnosti, ktorá nadobúda nie praktický a vecný, ale manifestný – reprezentatívny charakter. Zanedbateľné nie je ochudobnenie detí v oblasti emocionálnej (vo vzťahu deti – starí rodičia, deti – rodičia a medzi súrodencami najmä v rámci starostlivosti starších detí o mladšie). Po skončení vyučovania a splnení si školských povinností majú deti v internátnej škole pravidelne voľný čas a vytvára sa určitý stereotyp jeho trávenia. S týmto fenoménom sa v dovtedajšom živote v takejto forme nestretli. V pastierskej kultúre, podobne ako v agrikultúrnom prostredí, sú deti zapájané do prác primeraných ich osobnostným a psychickým dispozíciám a aj voľnočasové aktivity sú určitým spôsobom súčasťou ekonomického a kultúrneho systému. Členenie času na pracovný a mimopracovný nie je z tohto pohľadu opodstatnené a ani možné. V určitom slova zmysle sú deti odkázané postarať sa o seba (napríklad v prvých dvoch ročníkoch prišli pre chlapca do školy rodičia, neskôr už cestoval na prázdniny a do školy sám) a samostatne sa rozhodovať. V rámci svojho statusu a autoritatívneho postavenia otca by k tomu mali v rodine len veľmi málo príležitostí. Neprítomnosť školopovinných detí vo vlastnom stane znamená aj ďalšiu výraznejšiu modifikáciu tradičného kultúrneho systému. Týka sa predovšetkým deľby práce v rámci rodiny aj príbuzenstva, respektíve rezidenčnej jednotky (mladší i starší súrodenci, bratranci, sesternice,  rodičia, strýkovia a tety si delia povinnosti, ktoré by plnili deti, ktoré sú preč). Počas školských prázdnin (3 mesiace a dva týždne jarné) nie je aktuálne vykonávanie všetkých aktivít spätých s pastierstvom a životom v púšti, preto treba počítať aj s nižšou úrovňou znalostí a príslušných zručností v oblasti materiálno – technologickej kultúry. No v internátnych školách získavajú deti popri všeobecnom vzdelaní aj vedomosti a zručnosti z poľnohospodárstva a predpoklady pre ľahšiu adaptáciu v usadlom spôsobe života.

c) Beduíni, ktorí žijú so svojimi stádami v púšti od jesene do začiatku leta a potom sa sťahujú za pašou na okraje vidieckych a mestských sídel. Prostredníctvom obchodníkov, ktorým predávajú maslo, vlnu a baranov zistia, kde sa dá najvýhodnejšie prenajať pôda na letné pasenie a tam sa usadia na sezónu. Od roľníkov si prenajímajú pozemky, pasú na zvyškoch úrody a čakajú na obdobie dažďov, aby sa mohli vrátiť do púšte. Využívajú aj prenajaté zelené plochy v blízkosti letísk, v olivových hájoch a ovocných sadoch. Stany si stavajú v blízkosti cestných komunikácií, elektrického vedenia a zdroja vody pre seba aj ovce. Roľníkom platia za prenájom pôdy na pasenie. Tu môžeme vypočítať niekoľko rozdielnych variantov – spôsobov existencie beduínskych rodín podľa počtu rodinných príslušníkov, ich pohlavia, veku, fyzických daností, psychických dispozícií a podobne. Základným faktorom je však dom – po roku 1970 si rodiny budovali domy, aby v nich mohli bývať deti počas povinnej školskej dochádzky. Prostredníctvom detí a domov ako stálych rezidencií sa vytvorili pevnejšie väzby beduínskej rodiny s konkrétnym prostredím a intenzívnejšie vzťahy s lokálnym spoločenstvom. Vznikli možnosti postupného nadobúdania inventáru, ktorý by ako nomádi nepotrebovali, respektíve by ho nemohli zhromažďovať a premiestňovať pri putovaní so stádami za pašou. So stálymi obydliami, i keď len prechodne, tak dochádza napríklad aj k oslabovaniu požičiavania ako jednej z významných foriem vzájomnej výpomoci v rámci susedstva a príbuzenstva. Počítať však možno tiež s plánovaním dátumu svadby na obdobie, kedy bude možné disponovať so svojim inventárom. Ak rodina vlastní dom, existujú prípady, že v ňom žijú školopovinné deti samé a starajú sa o seba ako vedia. Na mladších dozerajú starší súrodenci a príbuzní, či známi, ktorí sa už usadili. Nie je to najčastejšie riešenie, ale ani výnimočné – medzi beduínmi je veľká spolupatričnosť, vedomie vzájomnosti a nezištnej pomoci, vďaka čomu je o deti postarané aj bez prítomnosti rodičov. Niekedy otec poverí staršieho syna, spravidla ženatého, aby zostal s mladšími súrodencami v dome, dočasne sa zamestnal v blízkom priemyselnom podniku, zarábal peniaze na výdavky spojené so školskou dochádzkou mladších súrodencov, prevádzkou domu a prenájmom pozemkov na letné pasenie. Ak je ženatý, manželka využíva dočasnú prítomnosť v roľníckom prostredí. Ako nádenníčka vykonáva u roľníkov príležitostné poľnohospodárske práce a zároveň získava poznatky a zručnosti z oblasti pestovania poľnohospodárskych plodín. V takých prípadoch sa rodina vracia z púšte každoročne na to isté miesto, dom pre ňu znamená isté útočisko a zároveň obmedzenie. Na pozemku okolo domu pestujú obilniny alebo ďatelinu, aby ušetrili financie na kupovanie krmiva pre ovce. Pri roľníckych aktivitách úzko spolupracujú s roľníkmi a vzájomne si recipročne pomáhajú. Po presune z púšte do blízkosti sídla si však rodina stavia stan a všetci z domu prichádzajú k rodičom. Zo stanu dochádzajú deti do školy, prípadne starší do práce. Dom zostáva prázdny až do odchodu rodiny so stádom do púšte.

Môže existovať aj situácia, keď školopovinné deti zostávajú kvôli školskej dochádzke bývať v dome s matkou. Stará sa o svoje deti, prípadne aj o deti príbuzných, pestuje zeleninu v záhrade okolo domu, príležitostne pomáha roľníkom pri niektorých poľnohospodárskych prácach zväčša za naturálie – zeleninu, ovocie, alebo roľníkom odrába oranie či žatevné práce. Ak zostáva matka s deťmi v dome a manžel je v púšti so staršími deťmi, stavia si stan v blízkosti svojich bratov, alebo dokonca býva v stane svojho brata. Záleží to od toho, či má starších a ženatých synov, s ktorými zvládnu pobyt v púšti bez manželky a matky. Pasie každý individuálne, alebo v spoločnom stáde a príjmy si delia podľa počtu oviec. Povinná školská dochádzka detí a neprítomnosť manželky v stane je neraz dôvodom, aby sa manžel oženil aj s ďalšou manželkou. Alebo – matka zostáva s deťmi práve preto, že manžel má aj inú manželku.

V púšti vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov od významných objektov (napríklad letisko, elektráreň, ťažba ropy) s vybudovanou infraštruktúrou (prístupová cesta, elektrické vedenie, vodovod, supermarket, škola) vznikajú beduínske dediny, ktorých členovia si odvodzujú pôvod od spoločných predkov. Tradičné stany alebo murované priestranné obydlia jednotlivých rodín ašíry sa stávajú stálym útočiskom pre matky so školopovinnými deťmi a starcov. Zavlažovaná púšť v najbližšom okolí umožňuje zhromaždiť tu stáda v najsuchších obdobiach a prežiť do jesenných dažďov. Muži neustále vyhľadávajú nové pastviny v púšti aj na prenajatých zavlažovaných priestranstvách. Do púšte pravidelne neodchádzajú všetci bratia a bratranci s celými svojimi rodinami, ale dočasne sa spájajú jednotlivé príbuzenské aj ekonomické jednotky, spravidla bratia, podľa momentálnej situácie a obojstrannej výhodnosti. Bratia podľa aktuálnej situácie niekoľkokrát v priebehu roka spájajú, alebo rozdeľujú svoje stáda. Tradičné medzigeneračné a medziosobné vzťahy v rodinách a príbuzenstve sa výrazne modifikujú. Jednotlivé rodiny sa v priebehu roka rozdeľujú, opäť kompletizujú a integrujú sa s inými príbuznými. Vzhľadom na neustále personálne zmeny sa pružne modifikuje ekonomický systém – niektoré pracovné aktivity začínajú absentovať, mení sa tradičná deľba práce, vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Dlhší pobyt na jednom mieste a oslobodenie od povinností rôzneho druhu dovoľuje ženám a dievčatám privyrábať si niektorými netradičnými prácami (napríklad výrobou komponentov do vodných fajok) a venovať viac času svojim deťom a obydliu. Deti, hlavne dievčatá sa postupne odcudzujú kočovnému spôsobu života a strácajú tradičné pracovné návyky a stereotypy života v púšti. Rodinní príslušníci v stálom obydlí si zvyšujú vzdelanosť aj všeobecný rozhľad prostredníctvom stále funkčných elektronických médií. Modifikované sú stravovacie aj hygienické návyky. Treba pripomenúť, že muži aj v predchádzajúcich desaťročiach a storočiach vo viac – menej pravidelných intervaloch opúšťali na dlhšie obdobia svoj stan a spoločenský a ekonomický systém je na podobnú variabilnosť zvyknutý a dokáže sa jej prispôsobovať.

d) V posledných desaťročiach 20. storočia začalo častejšie dochádzať k výstavbe domov ako stálych obytných jednotiek a základného predpokladu k dvojitému zamestnaniu. Napríklad v okolí mesta Douma žijú beduínske rodiny v spoločných sídlach s roľníckym obyvateľstvom. Viacerí už celkom zanechali kočovanie, predali ovce a základom existencie sa stal hovädzí dobytok. Na zavlažovaných lúkach a pasienkoch si postavili murované maštale, majú ich vybavené automatizovaným napájaním, kŕmením aj dojením. Manžel dochádza denne do zamestnania a manželka s deťmi sa stará o dobytok. Deti chodia do školy striedavo dopoludnia aj popoludní, aby boli niektoré vždy doma a pomáhali matke s dobytkom. Ak je nutná aj pomoc manžela, výnimočne sa aj on zapojí do práce na poli alebo v maštali. Ak manželka nevládze vykonávať všetky potrebné práce kvôli materským povinnostiam a nemá v blízkosti rodičov, ktorí by jej pomohli, deti ešte nevládzu zvládnuť hospodárstvo, manžel si vezme ďalšiu manželku. Beduíni, ktorí sa začali orientovať na chov kráv, majú honosne zariadené domy s mnohými izbami, jednoducho zariadenou rodinnou madafou aj reprezentatívnymi miestnosťami na prijímanie vzácnejších hostí, s chladničkou, automatickou práčkou a inou spotrebnou elektronikou, kúpeľňami, vodovodom, kuchyňou s kuchynskou linkou a množstvom riadu. Ich sociálne postavenie je podstatne priaznivejšie ako u kočovných beduínov. Zvýraznené je väčším množstvom úžitkových predmetov, ktoré plnia prevažne funkciu dekoratívnu a možno ich považovať za znak.

e) Beduíni v oblasti Al Lažat v blízkosti jordánskych hraníc a pásma Gazy získali od štátu výdatnú podporu v 70. rokoch 20. storočia. Na náhornej planine v skalnatej polopúšti si postavili domy v blízkosti staršieho roľníckeho osídlenia. Denne sa vydávajú s ovcami na pašu, dnes už len zriedkavejšie aj na sezónu do púšte. Zachovávajú všetky tradičné postupy, súvisiace s pastierstvom a mliečnym hospodárstvom. Zaoberajú sa aj poľnohospodárstvom. Pôdu obrábajú motykami a radlom ťahaným konským poťahom. Pestujú obilniny, strukoviny, zemiaky a zeleninu. Kyprením skalnatej pôdy sústavne vyrývajú a vyhadzujú kamene, z ktorých kladú nekonečne dlhé, v niektorých prípadoch až tri metre vysoké múry s funkciou chrániť obydlia a zvieratá pred divou zverou, hlavne hyenami, úrodu na poliach pred cudzími alebo vlastnými kozami a ovcami, alebo naopak – úzke priechody sa ľahko zatarasia a ovce sa môžu po zbere úrody na políčkach pásť a trusom ich zúrodňovať. Úzkymi skalnými koridormi sa stádo rýchlo presúva a ľahko sa ovláda. Roľnícko-pastierske beduínske rodiny majú postavené domy okolo obydlia náčelníka rodiny, obyčajne otca, strýka alebo najstaršieho brata. Na dvore sú motocykle, osobné aj nákladné auto, prípadne traktor s vlečkou. Súčasťou hospodárskeho dvora sú postroje na kone, základné orné náradie, motyky, kosáky na dlhých rúčkach ako jednoduché nástroje na kosenie obilia. Stále prístrešky a ohrady pre ovce a kone umožňujú vytvárať hnojiská a hnojiť pôdu, alebo predávať hnoj. V spoločnej madafe sa muži denne stretávajú pri káve a rodina tu prijíma hostí. Miestnosť v tradičnom štýle s kobercami na podlahe,  poduškami okolo stien a pieckou na mazut je obyčajne vybavená televízorom s videorekordérom a DVD prehrávačom, pevnou telefónnou linkou, rozhlasovým prijímačom a magnetofónom. Postavené sú sociálne zariadenia. Deti dochádzajú denne do školy a vracajú sa domov, stále sú súčasťou tradičného, hoci podstatne modifikovaného kultúrneho modelu. Zvyknuté sú na slobodu a v škole majú vo všeobecnosti problém vydržať počas celého vyučovania. S výdatnou podporou rodičov a mužov z ašíry využívajú dané možnosti a snažia sa získať čo najvyššie vzdelanie. Viac ako povinnú školskú dochádzku si však nemôže dovoliť každý. Na vzdelaných príslušníkov rodiny alebo ašíry sú beduíni mimoriadne hrdí, vzdelanie je prostriedok vyjadrenia výšky ich zaradenia v spoločenskej hierarchii. Značkové odevy mestského strihu sú u nich samozrejmosťou a opäť aj znakom. Uvedomujú si tiež viacnásobný význam svojich kultúrnych tradícií. Tradičná hudba, spev, tanec a beduínsky habit sú súčasťou spoločenských stretnutí s významnými hosťami, zvýrazňovaním a posilňovaním statusu. Ako inteligentní ľudia dokážu posúdiť vhodnosť manifestovania svojej beduínskej identity tradičným odevom, respektíve zviditeľniť vzdelanie a prestíž oblekom s bielou košeľou a kravatou.

f) Niektoré beduínske rodiny celkom upustili od pôvodného beduínskeho zamestnania a spôsobu života. Bez ohľadu na to, či existujú v dedinskom alebo mestskom prostredí, žijú v murovaných domoch ako ostatné obyvateľstvo. V dome majú rodinnú madafu aj honosnú miestnosť na prijímanie hostí. Úprimne si vážia a chránia artefakty súvisiace s tradičným beduínskym spôsobom života. Nezaoberajú sa chovom žiadnych hospodárskych zvierat. Všetci dospelí členovia rodín sú zamestnaní v najrôznejších sférach štátneho alebo súkromného sektoru a deti pravidelne navštevujú školu. Je charakteristické, že podobne ako všetci ostatní beduíni aj oni majú silné vedomie príslušnosti k beduínskej subkultúre. Kontaktujú sa so všetkými beduínmi, ktorí sú práve v ich blízkosti bez ohľadu na príslušnosť ku kmeňu a ašíre.

g) Na periférii hlavného mesta, ale aj v blízkosti iných väčších miest, máme možnosť stretnúť skupiny beduínov najmä z oblasti Alepo. Od osemdesiatych rokov minulého storočia mladé rodiny, ale aj jednotlivci postupne upúšťajú od tradičného spôsobu života a odchádzajú od svojich rodín spravidla na juhozápad s cieľom zabezpečiť sebe a svojim deťom stabilnejší zdroj existencie. Na okraji vidieckych roľníckych sídel aj mestských centier si stavajú svoje provizórne obydlia – stany z vrecoviny a žijú tu v neobyčajne zlých sociálnych podmienkach. Udržiavajú kontakty s príslušníkmi svojich ašír a priťahujú k sebe ďalších. Ich hlavným zdrojom príjmov sú pravidelne sa opakujúce, alebo príležitostné sezónne práce v poľnohospodárstve, obchode či priemysle v dedinách, na okrajoch miest aj v hlavnom meste. Nemajú stáda a chov jednej – dvoch oviec nemá charakter hospodársky, skôr emocionálny a je vyjadrením nostalgie za tradičným pastierstvom. Uzatvárajú spravidla endogamné skupinové manželstvá. Deti pravidelne navštevujú školu. Sú socializované v prostredí, ktoré sa rezidenčne približuje nomádom, ale z hľadiska ekonomických aktivít nie je kompatibilné s tradičným spôsobom života beduínov. Ide skôr o náhodné a rôznorodé zdroje obživy, ktoré reálne nabádajú porovnanie s komunitami cigánov. Zarobené peniaze spolu s naturáliami od roľníkov sotva vystačia na živobytie a ak predsa len ušetria, snažia sa investovať do nákupu pôdy. Medzi stanmi, ktoré sú stavané tak nahusto, že medzerami medzi nimi a spleťou šnúr možno sotva prejsť, si stavajú murované obydlia bez zreteľného architektonického riešenia. Rozhodujúcim determinantom priestorového členenia je akékoľvek voľné miesto. Ich postavenie je na prvý pohľad poľutovaniahodné, no ak sú pracovití, vďaka tolerancii roľníkov a obdivuhodnej solidarity v rámci vlastného spoločenstva a iných beduínov, ktorí v blízkosti trvalo alebo sezónne žijú, sú schopní prežiť. Pravidelne recipročne sa zúčastňujú osláv náboženských aj iných sviatkov a svadobných slávností so svojimi beduínskymi aj roľníckymi susedmi a priateľmi.

h) V oblasti Rakky pri Eufrate sa beduíni usadili v úrodnej oblasti vhodnej na pestovanie obilnín, predovšetkým jačmeňa. Žijú usadlým spôsobom života ako poľnohospodári. V blízkosti svojich stálych obydlí chovajú hovädzí dobytok, ovce, ale aj ťavy. V prípade potreby odchádzajú so stádami na sezónu aj do púšte. Ich kultúra je nepomerne bohatšia ako v prípade kočovných pastierov. Kočujúcim beduínom prenajímajú svoje pozemky po zbere úrody.

Sýria ako územie, kde existovali prvé roľnícke kultúry a vzniklo kresťanské náboženstvo, je bohatá na najrôznejšie kultúrne pamiatky. Čulý cestovný ruch dáva aj beduínom možnosti profitovať zo sprievodcovských služieb, dopravy, folklórnych tradícií, gastronómie a prezentovania iných súčastí tradičného spôsobu života a kultúry. V blízkosti starovekých aj mladšie datovaných miest, amfiteátrov,  pevností alebo významnejších cestných komunikácií získavajú beduíni finančné prostriedky ponúkaním jazdy na ťavách s atraktívne vyzdobenými postrojmi, čo je všeobecne rozšíreným javom v turizme celého arabského sveta. Skupinám turistov poskytujú v špeciálne prispôsobených stanoch tradičné jedlá, nápoje, vodné fajky a folklórny program. Nie sú to javy v beduínskych komunitách ojedinelé, no podobné spôsoby podnikania sú predsa len častejšie realizované príslušníkmi majoritnej spoločnosti. Tento globálny a globalizovaný kultúrny jav a jeho dôsledky si tiež vyžadujú osobitný výskum a analýzu.

Záver. Arabi sa radi dožadujú pochopenia pod rúškom svojej kultúry a z dôvodu vlastných tradícií. Hovoria o tolerancii a v skutočnosti aj sú tolerantní. Rešpektujú vás, no myslia a konajú jednoznačne z pozície vlastného etnocentrizmu, svoje modely chápu ako univerzálne a prirodzené. V nadväznosti na svoju islamskú vieru nepochybujú, že sú jediné správne. Analogické modely sú známe napríklad u Japoncov, Židov, podobné u Maďarov alebo Američanov, len iným spôsobom determinované. U beduínov treba spravidla počítať so zvýšenou dávkou ješitnosti a urážlivosti, no musíme konštatovať, že ani v jedinom prípade sme sa nestretli s odmietavým, odmeraným, alebo dokonca nepriateľským správaním. Všetci boli srdeční, ústretoví a najmä úctiví. S takou prirodzenou úctou, akú prejavujú synovia otcom, deti rodičom a vo všeobecnosti mladší starším, sa v Európe nemáme príležitosť stretnúť ani výnimočne v prostredí s nadštandardne vyvinutými a uplatňovanými autoritatívnymi princípmi. Každý dokonale ovláda požadované postupy v podobných situáciách, statusové aj rolové limity.

Literatúra a pramene:

AL-ABSI, M.: Arabská káva v kultúre beduínov. Nitra 2007.

DICSON, H. R. B.: Arab al Sahra. Damascus 1998.

HASAN, N. M.: Mantiqat al Lažat al Waira. Damascus 2005.

HOURANI, A.: Dějiny arabského světa od 7. století po současnost. Praha 2010.

KORÁN. Praha 2000.

KRUPA, V.: Chvála globalizácie? Revitalizácia a elektronika v Oceánii. In: Reflexia globalizácie v lokálnom spoločenstve. Trnava 2006, s. 200- 210.

LAWLESS, R.: Co je to kultura. Olomouc 1996.

LENOVSKÝ, L.: Kontexty identity. In: Ethnologia Actualis Slovaca, 2006, 6, s. 12- 24.

LEWIS, B.: Dějiny Blízkého Východu. Praha 2002.

ŠATAVA, L.: „Regionální jazyky“ jako emancipační strategie (latgalština a võro-seto – dva příklady z Pobaltí). Ethnologia Actualis Slovaca, 2006, 6, s. 42- 50.

ZAKARIJA, A. W.: Ašaer al Šaam. Damascus 2005.