Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Predmetom tejto úvahy nie sú zmeny súčasnej slovenčiny, ktorá, ako všetko, kráča s globalizovanou stechnizovanou a odcudzenou dobou, a v porovnaní s jej archetypálnou, Štúrom kodifikovanou podobou, je prirodzene iná. Skôr to bude pokus o esejisticko-sociologickú zmienku. Vyústila z návštevy výstavy „Ľudovít Štúr – míľniky života“ na Bratislavskom hrade, ktorou sa otváral Rok Ľudovíta Štúra. Mala som možnosť navštíviť ju spolu s našou žiačkou ocenenou na literárnej súťaži Prečo mám rád slovenčinu, Slovensko, s témou Ako Štúr rezonuje u Dolnozemcov. Podnetnou bola i prednáška docenta Michala Babiaka a docenta Ladislava Lenovského na Stretnutí dolnozemských učiteľov, v rámci ktorej vyvstala otázka, či Štúr v nás žije, alebo je len duchovná mŕtvola, ktorá nám nemá čo povedať a patrí do pomyselnej „siene slávy zašlých časov“, ktorú si oprašujeme len formálne a príležitostne. Otestovala som členov Literárneho krúžku Sládkovič otázkou: Čo poznám z odkazu Ľudovíta Štúra? A na základe ich odpovedí a vzájomných rozjímaní vznikol program ku Dňu školy.

Deň Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom bol 2. októbra 2015 v znamení 90. výročia založenia Literárneho krúžku Sládkovič, ktorý šesť rokov po založení samotného Gymnázia (1.októbra 1925) profesorom, neskoršie akademikom Andrejom Siráckym. Krúžku prischlo meno najväčšieho štúrovského básnika. Takéto gesto bolo z radu nespočetných, v duchu štúrovských tradícií. Keď sa písal rok 1925, Sládkovičiari si pripomínali 80. výročie založenia Nedeľnej školy horlivým štúrovcom kaplánom Štefanom Homolom.

Ďalší dejinný výjav z práce krúžku bol východiskový pre program a následne i túto zmienku: Žiacky krúžok Sládkovič na petrovskom gymnáziu si v treťom roku pôsobenia zaobstaral veľký rádioprijímač ešte na jeseň roku 1928 za cenu 95 tisíc dinárov. Bola to možnosť pre žiakov gymnázia a hostí dva alebo trikrát týždenne počúvať rozhlasové vysielanie zo sveta. Poplatok pre hostí bol 2 dináre. Počúvať hudbu a tvoriť, aká metafora! Aké predsavzatie! Aká vehemencia! Z tohto plnohodnotného výjavu sa dá vyčítať, s akým, samotným Sládkovičom povedané, PORYVOM, pokračovali v duchu ideí zakladateľov medzi dvoma svetovými vojnami a potom aj po 2. svetovej vojne. Zápal bol kľúčový. Nielen v procese vzdelávania, ale aj v osvojovaní si vedomostí. Neskoršie prischol krúžku názov Samovzdelávací, čo v pravom zmysle slova bol, lebo žiakom ponúkol novú formu získavania poznatkov a ohromné možnosti prezentovania svojich vlastných ideí, rozmýšľania a vyjadrovania.

Odkaz a osobnosť Sládkoviča boli hybnou silou celého gymnázia. Žiaci tu vždy mali hlavnú úlohu, kým pedagógovia sa stávali pomocou a podporou. Konali ako dospelí a cítili plnú zodpovednosť za napísané, alebo vyslovené slovo. Vervu, oduševnenie, nadšenie (Srbi tomu hovoria zanos), zápal a zodpovednosť k slovu a myšlienke prejavili sládkovičiari aj v roku 1981, keď sa, možno irealizovane, spolu so Zoranom Predinom, slovinským pesničkárom, alegoricky, piesňou Praslovan, pýtali: “Kto teba praslovan plávať naučil, že si preplával tú veľkú ruskú rieku a do mojich génov sa nasťahoval.“ Vtedy to bola politická satira, ktorou spolu s pesničkárom reagovali na podfuky socialistických pohlavárov, ktorí zneužívali všetko, čo sa zneužívať dalo. Ale ten zápal pretrvával. Hlásili sa k slovanským ideálom, k štúrovským tradíciám. Uctievali si slovo. A zasadzovali sa za kriticky formované myšlienky. Neskôr bola nadviazaná aj spolupráca s Novosadským rozhlasom, príspevky a diela sa odosielali do týždenníka Hlas ľudu, časopisu Nový život…

V októbri 1970 sa práve z radu sládkovičiarov zrodila aj idea o založení mládežníckeho časopisu Vzlet. Z radov krúžku Sládkovič vyšiel naozaj veľký počet slovenských vojvodinských spisovateľov, básnikov, prozaikov, dramatikov, jazykovedcov, profesorov, učiteľov. Najznámejší z nich boli Paľo Sabo-Bohuš, Juraj Mučaji, Andrej Ferko, Juraj Spevák, Juraj Tušiak, Miroslav Krivák, Pavel Grňa, Ján Labáth, Michal Babinka, Pavel Mučaji, Viera Benková, Tomáš Čelovský, Zoroslav Spevák-Jesenský, jazykovedkyňa Mária Myjavcová a mnohí ďalší publicisti, redaktori, jazykoví redaktori.

Nie náhodou, príležitostne, ten náš pohľad na vec už môže byť kritický, sebakritický, atypický, demýtizujúci či obrazoborecký. Dnes sa pýtame, či z toho vznetu, zápalu a zodpovednosti k slovu, metaforicky povedané „z tej piesne“ z dejinných kapitol našej školy niečo zostalo, alebo si Literárny krúžok Sládkovič žije akýmsi novým životom v 3. tisícročí. Už nie „božej doby“, ako si na toto tisícročie básnicky posvietil Milan Rúfus.

Čo by si myslel Štúr dnes!? Čo by si spolu s ním mysleli bývalí sládkovičiari? Akí “Postslovania“ sa z nás stávajú? Je v nás niečo zo širokej slovanskej duše? Takáto otázka by mala rezonovať dnes v slovanskom svete. Či sa dosť činíme v misii herderovsko-kolárovsko-štúrovských humanistických ideálov a zachovania sa slovenského života minorít? Či to má blízko k tomu, čo nám dávali naši učitelia?

Zhadzovanie čohokoľvek sa dnes “nosí”. Sú i také hypotézy, že sa Štúr zámerne postrelil do nohy, keď videl, že sa nenapĺňajú jeho predsavzatia. Ako v spomienkach písal slovenský buditeľ Daniel Lichard, Štúr vo svojej ideálnosti nebral osoby a veci aké sú, ale aké by mali byť. Tak aj v slovanskej otázke Štúr sníval o akejsi slovanskej federácii na čele s Ruskom, ktoré mu silne imponovalo. S Ruskom ako zjednotiteľom – čo je hlavnou myšlienkou jeho diela Slovanstvo a svet budúcnosti. Bol síce sklamaný súdobou realitou slovanských národov, no zároveň bol skalopevne presvedčený o veľkolepej budúcnosti, ktorá na slovanské národy čaká. Slovanské vedomie, že všetci sú zodpovední za všetkých, je opakom západného individualizmu. V Štúrových očiach sa pri porovnávaní dvoch protichodných svetov – Slovanstva a Západu, jedná o súboj medzi duchovným prázdnom a materializmom Západu a duchovným a mravne čistým Východom, ktorý v tomto porovnaní jednoznačne víťazí, pričom Slovania sú, naopak, schopní pre morálne vyššie hodnoty zrieknuť sa všetkého.

A dnes? Aj široká slovanská duša sa zapredáva konzumu. Ľudia sú si navzájom tovar, ktorý sa ľahko skonzumuje. Ako zamedziť kríze všeslovanstva, hodnôt a mravov, kríze ľudskosti na akú naráža súčasný človek? Či tie praslovanské gény v nás zveľaďujeme a dôstojne nosíme? Dolnozemský národne cítiaci sentiment matnie. S imelovou podstatou na periférii dvoch slovanských kmeňov. Prichodilo by mu diogenovsky hľadať nového Postslovana, rebela podľa štúrovského archetypu. Reromantizovať sa. Samovzdelávanie u žiakov čoraz väčšmi patrí už len do pomyselnej siene slávy „zašlých časov“. Robia učitelia stále svoju prácu s, menším či väčším, oduševnením, aké sa očakáva v špecifických podmienkach národnostného školstva? U detí sa stráca. K slovu, ku gramotnosti, ktorá nie je záväzná, k povinnému čítaniu v kultúre nečítania. Dekadentní kovboji a dievčatá v rozkvete Microsoftu slovenčinu potrebujú len minimálne. Načo sú metafory, syntax, načo vedieť o bezodnej diere, o oživení ducha, ako vonia konvalinka a čo je báseň? Učitelia dnes majú asi najbližšie k štúrovským učiteľom kedysi. Musia mať premyslený systém. Imperatívom má byť učiť žiakov chcieť sa učiť a chcieť sa rozvíjať. Učiť ľudskosti a citom viac ako kedykoľvek predtým. Učiť piesni. Nadôvažok musia učitelia čeliť nevzdelaneckým predpojatostiam, ktoré zhadzujú dolnozemskú slovenčinu, považujúc ju za falzifikát tej pravej, originálnej slovenčiny. A k tomu obhajovať si ju aj takú, uznajme, poriadne „zaparloženú“. Potenciálna dolnozemská mladá elita odchádza hore do Únie – a tam sa po slovensky naučí. A uchlebí. A my tu, dolu, zostaneme v harmonickej láske a v pokore nad naším slovenským životom. Táto vertikála je melodramatická a musí dodávať vzpruhu podľa paradigmy našich voľakedajších autorít.

Gymnázium Jána Kollára a krúžok Sládkovič sú inštitúcie svedomia. Vnášajú pochybnosti i do hodnotenia vlastného života. Taký je vznešený odkaz našich dejín. Záujem o krásne slovo a zápal z neho nebezpečne klesá, ako i počet žiakov. No aj tak sa zatiaľ nestáva, že mladých kyber-post-romantických rebelov – entuziastov na škole niet. Aby naprávali chyby v programe pri hesle „Húska biela s červenými ústy“. Alebo si spolu s našimi zverencami tíško odriekať Jednoduché slová sládkovičiara básnika Juraja Tušiaka pri príležitosti jeho nedožitej osemdesiatky. Aby nám v zanikaní nezanikli. A vtedy sme k „lúzrovi“ a rebelovi Štúrovi najbližšie.