Arabská filozofia a islam

Arabská filozofia a islam

Úvod. Kultúrne tradície Blízkeho východu, islam a arabská filozofia tvoria vzťahový kruh; vzájomne sa ovplyvňujú a podmieňujú. V celom arabskom aj moslimskom svete je množstvo rozporov a protirečení, ktoré vychádzajú predovšetkým z nerovnakého chápania islamu a jeho histórie, aj zo súčasného štátneho zriadenia, politického systému a naviazanosti na mocnosti, respektíve krajiny západného sveta. Arabská filozofia a islamská viera sú jednými z viacerých zdrojov existujúcich rozporov. Chápanie islamského práva a praktizovanie viery v každodennom živote sa odrážajú v kultúrnych tradíciách. V prípade beduínov sú významným pilierom ich skupinovej identity.

 

Pod pojmom islamská, respektíve arabská filozofia, rozumieme komplex filozofických učení a smerov, ktoré vznikli na území islamských štátov začiatkom 9. storočia a vyvíjali sa do konca 12. storočia. Po tomto období už nevynikala arabská filozofia ako celok, len niektoré jej osobnosti. Územie, na ktorom sa islamská filozofia rozvíjala, bolo mnohonárodnostné, k jej predstaviteľom patria Arabi, Turci a Peržania. (MALINA-OLIVERIUS 2009 – 2014: Filozofie, arabská)

Pôvod islamskej filozofie a determinanty jej vzniku a formovania sú značne odlišné od islamskej teológie. Hlavným rozdielom je, že filozofia má pôvod v nenáboženských praktických a teoretických vedách. Ďalšou odlišnosťou je, že filozofia neuznáva žiadne teoretické obmedzenia okrem tých, ktoré majú prepojenie na ľudské myslenie a predpokladá, že pravda odhalená rozumom nijako neodporuje pravde islamu ak jednotlivec pochopí obe správne. (KOLEKTÍV 2010:62)

O islamskej filozofii je vo všeobecnosti potrebné vedieť, že vychádza z antických filozofických smerov a z helenizmu. Je charakteristická snahou prepojiť emanáci[1], čiže novoplatónovskú teóriu s aristotelovskou logikou. Čiastočne bola ovplyvnená aj súfizmom[2]. Typickým je úzke prepojenie medzi stredovekou vedou a arabskou filozofiou. Príznačným znakom islamskej filozofie je koncepcia sveta prepojeného s Bohom, ktorý však nesmie zasahovať do prirodzeného deja. Ďalšou charakteristickou črtou je napätosť (často až nepriateľstvo) vo vzťahoch s islamskou ortodoxiou. Je potrebné poznamenať, že na rozdiel od kresťanskej scholastiky nenastala v islamskej filozofii harmónia medzi filozofiou a teológiou. Islamská filozofia výrazne ovplyvnila európske myslenie a prostredníctvom nej sa do Európy dostalo množstvo antických filozofických textov.

Islamská filozofia sa delí na východnú a západnú. Východná islamská filozofia je vymedzená územím severnej Afriky a Ázie. Za islamskú filozofiu západu je považovaná tá, ktorá má korene v Európe, najmä v bývalom moslimskom Španielsku – Andalúzii. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov východnej islamskej filozofie patril Al-Kindí[3], ktorý bol jej prvým predstaviteľom. Ďalším významným arabským filozofom tureckého pôvodu bol Al-Farábí.[4] Za najväčšieho filozofa islamského Východu je však považovaný mysliteľ iránskeho pôvodu Ibn Síná – Avicenna.[5] Po presune centra arabskej filozofie na Západ, do moslimského Španielska v 12. storočí, bol dosiahnutý vrchol arabskej filozofie, a to prostredníctvom diela Ibn Rušda, ktorý je známy aj pod menom Averroes. Jeho dielo obsahuje vlastné lekárske a filozofické podania aj komentáre k Aristotelovi. Ibn Rušd sa preslávil svojou teóriou tzv. dvojitej pravdy. Jej myšlienka spočíva v tom, že náboženstvo a filozofia si neodporujú, ale vzájomne spejú k „pravde“ rozdielnym spôsobom; filozofia je určená pre učencov a náboženstvo pre široké ľudové vrstvy. Na základe jeho učenia sa vytvorila európska protischolastická opozícia – averroizmus[6]. (MALINA-OLIVERIUS 2009 – 2014: Filozofie, arabská)

 

zrod islamskej filozofie sa zaslúžili Abbásovci[7] v období kultúrnej renesancie, ktorú táto dynastia vyvolala. Ich prínosom bolo najmä to, že sprístupnili grécke filozofické, vedecké a lekárske diela v arabskom jazyku. To malo za následok, že filozofov na tomto území výrazne oslovil helenistický kult rozumu. Domnievali sa, že vyššou formou náboženstva je práve racionalizmus. Ich cieľom bolo dosiahnuť prepojenie medzi filozofickými názormi a koránovým zjavením. Tento zámer bolo však ťažké dosiahnuť vzhľadom na fakt, že Aristotelov a Plótinov najvyšší princíp bol až príliš vzdialený od Boha/Alláha – nestvoril svet, nezaujímali ho udalosti dejúce sa na zemi a na konci sveta nebude súdiť ľudí. Rozdiel medzi monoteistickými veriacimi a filozofmi tkvel v tom, že podľa veriacich Boh zasahoval do historických udalostí. Podľa filozofov bola história ako taká výmysel, pretože podľa nich nemá začiatok, stred ani koniec a kozmos vznikal večnou emanáciou z prvej príčiny. Čiže arabskí filozofi súhlasili so starými Grékmi. Cieľom filozofov bolo odhalenie nemeniteľného Božieho sveta, ktorý sa nachádza za pominuteľným chodom dejín. Podľa nich bol ľudský rozum odrazom Boha, čiže absolútneho rozumu. Islamskí filozofi pokladali za možné odvrátiť proces večnej emanácie aj oslobodiť sa od komplexnosti pozemského života prostredníctvom intelektuálnej očisty od všetkého iracionálneho a úsilím žiť rozumne, čím by sa nakoniec mohol človek priblížiť k Božej jedinečnosti a jednoduchosti. Filozofi považovali tento spomínaný proces očisty za prvotné náboženstvo ľudstva a tým pádom boli všetky ostatné kulty neadekvátnymi verziami ozajstnej viery rozumu.

Napriek spomínanému racionalizmu boli filozofi veriaci a utvrdení v tom, že sú dobrými moslimami. Racionalizmus bol pre nich sám o sebe druhom viery – ak niekto uveril, že svet je riadený rozumom, musel mať plnú dôveru vo filozofiu. Filozofi mali snahu žiť rozumne, čo viedlo k usporadúvaniu ich hodnôt a skúseností do úplného, logického a jednoliateho svetového názoru. Za dobrých moslimov boli filozofi pokladaní aj preto, že prejavovali záujem o existujúce sociálne problémy. Okrem despotizmu kalifov[8] odsudzovali aj prebytočný luxus na vladárskych dvoroch. Filozofi mali okrem snahy zmeniť spoločnosť aj istý vplyv na rozvoj kultúry, keďže boli zamestnaní na vladárskych a šľachtických dvoroch ako lekári či astrológovia, ale nikdy sa nevydali po stopách náboženských učiteľov, nepokúsili sa o reformu a nevytvorili dielo, ktoré by sa vyrovnalo obľube šaríe[9]. (ARMSTRONGOVÁ 2002:109-110)

Aj keď sa islamskí filozofi pokladali za dobrých moslimov, ich okolie o tom presvedčené nebolo. Jednalo sa najmä o islamských teológov, pre ktorých bola islamská filozofia terčom útokov už od jej počiatkov. Súviselo to s vývojom dejín filozofie.

Étienn Gilson v diele Reason and Relevation tieto dejiny opísal nasledovne – najprv nastal vek gréckej filozofie, čiže zlatý vek ľudského myslenia, počas ktorého dominovali čisto racionálne vedomosti, ktoré neboli prepájané na náboženské zjavenia. Nasledovala doba temna, čiže stredovek, ktorý bol charakteristický zaslepenou vierou v absolútnu pravdu kresťanského zjavenia. V dobách stredoveku sa filozofia stala obyčajným nástrojom teológov, ktorý však využívali vieru ako náhradu za všetky vedomosti, vrátane vedy, etiky a metafyziky. Vďaka snahe humanistov, vedcov a náboženských reformátorov sa od konca 15. storočia začalo obdobie racionalistických špekulácií, v ktorom žijeme dodnes. Prostredníctvom tohto stručného opisu dejín filozofie je možné uvedomiť si, prečo islamskí aj iní teológovia napádali filozofiu. Podľa nich bolo dôležité sústrediť sa len na existenciu Boha a keďže k nám prehovoril, nepotrebujeme už ďalej myslieť a mali by sme sa sústrediť len na dosiahnutie osobného spasenia. K tomu potrebujeme len to, čo je obsiahnuté v svätých písmach a nie filozofiu. Z toho dôvodu bolo ústredným záujmom teológov všetkých náboženstiev ochrániť rozum pred upadnutím do omylu. Je prirodzené, že teológom niektoré prvky filozofie nekorešpondovali s ich vierou.

 

Moslimovia začali využívať filozofiu ako prostriedok na obranu základných článkov svojej viery pred útokmi inovercov, najmä kresťanov. Na takúto obranu využívali práve vedomosti a nástroje gréckej logiky, čo im poslúžilo ako základ pre vytvorenie vlastného smeru špekulatívnej teológie či dialektiky, ktorá sa nazýva kalám. Spočiatku to bola iba metóda, pomocou ktorej sa snažili porozumieť problémom, ale neskôr sa jej význam zmenil na špekulatívnu filozofiu. Kalám sa sústredil takmer výhradne na náboženskú problematiku a nehľadal odpovede na otázky, ktoré trápili ľudstvo už od nepamäti. Práve v tom spočíval hlavný rozdiel medzi ním a inými filozofickými smermi. Mutakallimovia[10] využívali a rozvíjali Aristotelovu logiku za účelom vytvorenia špekulácií ohľadom vysvetľovania prírodných javov a tým pádom ich filozofia prírody dostala úplne inú podobu. Túto metódu si ako prví osvojili liberálni špekulatívni teológovia, ktorí sa nebránili myšlienkam prúdiacim do islamu zvonku. Založili skupinu nazývanú mu´tazila. Porazená bola po tom ako začali islamskí sunnitskí teológovia vystupovať proti nej a na svoju stranu si získali aj kalifov. Keď porazili mu´tazilu, jedinou prekážkou ostala aristotelovská filozofia, ktorá však nevystupovala proti islamu celkom. Niektorí filozofi ju dokonca hájili, no podľa väčšinového sunnitského islamu vyvolal vlnu kritiky jej prílišný dôraz na vieru v rozum.

Odpoveďou na rôzne racionalistické myšlienky, ktoré mali pôvod v gréckej filozofii, bolo založenie dominantnej školy sunnitskej teológie v 10. storočí, ktorá sa nazýva aš´arizmus. Tá sa rýchlo rozšírila a do dnešnej doby predstavuje jeden z hlavných islamských teologických sunnitských smerov. Jej základnou myšlienkou je konceptuálny atomizmus, podľa ktorého je Boh tvorcom všetkých udalostí a časová kontinuita je len zdanie. Zástancovia tohto smeru teda odmietajú aristotelovské vnímanie kauzality.

Filozofia si neviedla o nič lepšie ani na poli islamskej právnej vedy. Ešte pred vypuknutím prekladateľského obdobia z gréčtiny do arabčiny sa odohral súboj o zvrchovaný zdroj náboženského zákona. Víťazom tejto „bitky“ sa stal tradicionalistický islam so svojou teóriou o božskom pôvode zákona a tak sa islamská právna veda dištancovala od všetkých filozofických racionalistických tendencií. Taktiež v neskoršom vývoji islamského práva predstavoval ústredný text Korán, ktorý ľuďom predpísal v čo majú veriť a ako majú konať. Avšak táto svätá kniha islamu neobsahuje odpovede na všetky otázky. Z toho dôvodu o niekoľko storočí po vzniku Koránu dospeli islamskí právnici k názoru, že v prípade vzniku nejakých pochybností ohľadom vysvetľovania Koránu a hadíthov[11] by malo dôjsť k dohode náboženských autorít (idžmá´). Táto dohoda by mala byť vyvodená na základe Koránu, bez ohľadov na záujem verejnosti, zákony prírody, či iné normy a princípy nesúvisiace s Písmom. Takéto riešenie právnikov a teológov však nebolo pre filozofov akceptovateľné. Niektorí z nich, napríklad Al-Farábí alebo Ibn Síná, sa snažili tento spor medzi vierou a rozumom zmierniť. Ich východiskom na dosiahnutie tohto cieľa bol koncept jednoty vyššej pravdy ako jediného logického spôsobu, pomocou ktorého mohli arabskí filozofi ospravedlniť svoje filozofické názory a uspokojiť tak teológov aj svoju vôľu a potrebu vnútornej súdržnosti. Al-Farábí sa odmietal uspokojiť s dominantným postavením teológie a na prvé miesto chcel presadiť filozofiu. Mal snahu reinterpretovať celý islam z filozofického hľadiska prostredníctvom využitia gréckej filozofie, ktorá mala poskytnúť nový význam všetkým aspektom islamského života (od teológie, cez Korán, právo, gramatiku až po poéziu). Na čele spoločnosti podľa jeho predstavy stál kráľ – filozof.

Priamy konflikt medzi filozofiou a kalámom nenastal hneď po jeho vzniku, ale až v polovici 11. storočia. Do istej miery to bolo zapríčinené tým, že moslimskí filozofi sa s vyjadrovaním svojich názorov neponáhľali, pretože si boli vedomí potreby existencie pre nich vhodného prostredia. Vtedajšie prostredie im však naklonené nebolo, a preto sa aspoň snažili svoje názory prezentovať v čo najväčšom súlade so základnými doktrínami islamu. (AVERROES 2012:14-18)

 

Na záver. Základným predpokladom kvalitných medzi-ľudských vzťahov a tolerancie v zmysle interpersonálnom aj medzi skupinami je vzájomné poznanie. V súčasnom období je v Európe aktuálnou témou imigrácia, ktorá je vo veľkej miere dôsledkom konfliktov a rozporov v arabskom a moslimskom svete. Európska/kresťanská a moslimská (arabská, turecká a perzská) kultúra sú odlišné, no majú aj niektoré spoločné znaky a kultúrno-historické súvislosti. Príspevok naznačuje niektoré stránky spoločného a diferenciačného, ponúka východiská k štúdiu a súvislosti k chápaniu súčasných procesov.

 

Literatúra a pramene:

ARMSTRONGOVÁ, K.: Islam. Bratislava 2002.

AVERROES: Rozhodné pojednání o vztahu náboženství a filosofie / Ibn Rušd (Averroes). Praha 2012.

KOLEKTÍV: Encyclopedia Britannica: Islám: Náboženství, historie a budoucnost. Brno 2010.

MALINA, J. – OLIVERIUS, J.: Encyklopedie antropologie: Filozofie, arabská [online]. 2009 – 2014. [cit. 2016-14-01]. Dostupné na internete: .

OLIVERIUS, J.: Encyklopedie antropologie: Súfismus [online]. 2009 – 2014. [cit. 2016-14-01]. Dostupné na internete: .

 

Poznámky:

[1] Emanácia je metaforický výraz, prostredníctvom ktorého sa v antickej teologickej a filozofickej diskusii o vzniku sveta popisoval počiatok všetkých vecí, ktorý vyplýval alebo vychádzal z určitého základu, spravidla božskému pôvodu.

[2] Súfizmus je islamský sunnitský mysticizmus, ktorý sa líši od islamských právnych škôl a hnutí. Líši sa v tom, že nevytvoril žiadnu programovú politickú filozofiu. Súfijovia nehľadali Boha v každodenných udalostiach a v chode sveta, ale predovšetkým vo svojom vnútri. Bližšie pozri napríklad OLIVERIUS 2009-2014: súfismus.

[3] Al- Kindí žil v 9. storočí a volali ho „filozofom Arabom“, keďže pochádzal z arabského kmeňa. Ako filozof pôsobil v Basre a Bagdade a čo sa týka jeho filozofie, zameriavala sa na oblasť rozumového poznávania a mala aristotelovský ráz.

[4] Al-Farábí žil v 10. storočí a je považovaný za najväčšieho filozofa islamského Východu spolu s filozofom Ibn Sínom. Jeho hlavným filozofickým zámerom bola túžba prepojenia aristotelizmu s novoplatonizmom. Prínosom tohto filozofa je utopické dielo Vzorný štát (Al-madína al-fádila), v ktorom vykreslil obraz dokonalého štátu.

[5] Ibn Síná žil v rokoch 980 až 1037. V jeho dielach prevažuje vplyv aristotelizmu, ale v niektorých sa prejavil aj vplyv novoplatónskej mystiky. Jeho prínosom nebolo len pôsobenie na poli filozofie, napísal aj niekoľko významných lekárskych diel. Čo sa však týka filozofie, jeho myšlienky vyvolali v islamskej ortodoxii odpor kvôli prezentácii názoru, že najvyššou pravdou a poznaním je práve filozofia a nie náboženstvo, ktoré podľa neho podáva pravdu len obrazným spôsobom a to pomocou symbolov, pričom je určené len pre ľudí, ktorým nie je umožnené dosiahnuť výšiny filozofického myslenia.

[6] Averroizmus je druh stredovekého filozofického učenia, ktoré nadväzuje na Averroa, arabskú aj židovskú filozofiu. Toto učenie sa šírilo najmä v 13. storočí zásluhou jeho stúpenca Sigera z Brabantu, ktorý v tej dobe pôsobil v Paríži. Základom averroizmu je obhajoba nadradenosti filozofie nad vierou, pričom je uznávaná večnosť sveta namiesto jeho stvorenia a nutnosti všetkého diania na ňom. Averroisti prezentovali myšlienku jednotlivého ľudského rozumu ako súčasti nadindividuálneho rozumu a smrteľnosti duše. Toto učenie riešilo vzťah medzi vierou a rozumom prostredníctvom učenia o dvojakej pravde a preto ho cirkev odsudzovala.

[7] Abbásovci boli druhou vládnucou dynastiou arabských kalifov, ktorí prebrali moc po dynastii Umajjovcov. Vládli v rokoch 750 až 1258.

[8] Kalif/chalífa je titul označujúci moslimského vládcu.

[9] Šaría je islamský právny systém, ktorý presne stanovuje pravidlá ľudského správania. Jeho pôvod sa odvodzuje od Boha a je univerzálne platný.

[10] Mutakallim je špekulatívny teológ, ktorý využíva kalám.

[11] Hadíth/hadís je výpoveď o skutkoch a činoch proroka Mohameda. Hadísy sú hlavným prameňom sunny (tradície). Každý z hadísov pozostáva z dvoch častí – reťaze rozprávačov (isnád) a výroku (matn).

 

Kontakt:

Mgr. Linda Pospíšilová
KMKaT FF UKF v Nitre
Štefánikova 67
949 01 Nitra
E-mail: linda.pospisilova@ukf.sk

Súbory na stiahnutie