Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Etnické spoločenstvo Slovákov tvoria príslušníci slovenského národa aj všetci ostatní, ktorí z rôznych dôvodov opustili domovinu svojich predkov a žijú odlúčení od národa v prostredí iných etník a kultúr. Dolnozemskí Slováci sú potomkami príslušníkov vysťahovaleckých vĺn, ktorí po skončení tureckej expanzie opúšťali hornouhorské stolice – Hornú zem a osídľovali južnejšie situované, vyľudnené a spustošené uhorské stolice – Dolnú zem. Takýmto porovnaním a kontrastom polohy v rámci bývalého Uhorska je možné jednoducho vysvetliť pojmy dolnozemskí a hornozemskí Slováci, ktorí sa začali kultúrne a jazykovo diferencovať vnútornou kolonizáciou už od konca 17. storočia. Na území dnešného Slovenska bolo obyvateľstvo vystavené nepriaznivým vplyvom stavovských povstaní, hladomorom ako dôsledku drancovania šľachty, neúrody a epidémií. Rekatolizácia sa týkala protestantov aj príslušníkov východného obradu. K masívnejšiemu osídľovaniu územia dnešného Rumunska slovenským obyvateľstvom dochádzalo najmä od polovice 18. storočia do polovice 19. storočia. Do aradskej oblasti a do Banátu prichádzali Slováci väčšinou zo skôr obsadených žúp na území dnešného Maďarska a z Vojvodiny na severe Srbska, ale aj priamou kolonizáciou zo Slovenska. Pozývanie kolonistov na neosídlené a dovtedy nevyužívané územia a vidina lepších hospodárskych možností prilákali aj Slovákov do žúp Bihor a Salaj v Sedmohradskom rudohorí, do severnejšej oblasti Satu Mare a Maramureš aj do Bukoviny na severovýchode. V ich prípade prevažovali predovšetkým ekonomické príčiny migrácie.

Slováci v Rumunsku sa ocitli v novom štáte po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918. Ich kultúrne tradície aj jazyk sú výsledkom bohatstva, ktoré si ich predkovia priniesli zo svojej starej vlasti, pôsobenia nových geografických podmienok, etnických, kultúrnych aj náboženských vplyvov. Slováci kdekoľvek vo svete, teda aj v Rumunsku i na Slovensku, žijú v iných podmienkach, majú rozdielne možnosti, ale tie isté korene. Kultúru majú rovnakú, podobnú aj rôznu. Sú výnimočným bohatstvom štátov, v ktorých žijú. Predstavujú rovnocennú a nenahraditeľnú súčasť slovenského kultúrneho dedičstva. Zo 48 organizácií Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku je 32 adries v župe Bihor, 4 v župe Salaj, 4 Satu Mare, 2 Cluj, 3 Arad a 3 Timis. Príslušníci slovenskej národnostnej menšiny v Rumunsku zachovávajú odkaz svojich predkov a vedomie slovenskej etnickej príslušnosti hlavne tam, kde ich učitelia aj evanjelickí a rímskokatolícki duchovní vedú vlastným príkladom k používaniu slovenského jazyka, k zachovávaniu a rozvíjaniu tradícií a napomáhajú k organizovaným formám kultúry na etnickom základe.

Cieľom nášho projektu je zmapovať a zhodnotiť kultúrny potenciál slovenských minoritných spoločenstiev v Rumunsku. Snažíme sa prispieť k zviditeľneniu príslušníkov slovenskej národnosti žijúcich za hranicami Slovenska v prostredí ich materského národa, lebo Slováci na Slovensku majú o rumunských Slovákoch vo všeobecnosti veľmi slabé vedomosti. Keďže tradičná kultúra patrí k rozhodujúcim etnoidentifikačným a zároveň etnodiferenciačným faktorom, našou ambíciou je objaviť a prezentovať také kultúrne hodnoty, ktoré tvoria hranicu medzi rumunskou a slovenskou kultúrou a prispieť tak k zachovávaniu a rozvíjaniu vedomia slovenskej etnickej príslušnosti Slovákov v Rumunsku. Prvým krokom k splneniu našich predsavzatí je identifikácia slovenských enkláv a diaspór na území Rumunska. Zohľadňujúc administratívno-správne členenie jednotlivé celky stručne charakterizujeme a na vlastné, originálne mapové podklady zaznamenávame predovšetkým tie slovenské spoločenstvá, kde existuje aspoň jedna inštitúcia, fungujúca na slovenskom etnickom princípe. V nasledujúcich etapách budeme údaje dopĺňať a kompletizovať. Našou prioritou je mapovanie a hodnotenie aktuálneho kultúrneho potenciálu, vytvorenie jeho reálneho obrazu v súčasnosti. Vertikálna charakteristika bude v každom prípade len pomocným kontextom, prostriedkom k identifikácii a analýze súčasného stavu. Obsahovo sa orientujeme na kultúrne dedičstvo, organizácie a inštitúcie produkujúce najmä organizované formy kultúry, zohľadňujeme infraštruktúrne podmienky k realizácii kultúry a ľudské zdroje ako nástroj riadenia aj vykonávania kultúrnych aktivít s prívlastkom etnokultúrne. V závere nášho metodicko-informatívneho príspevku venujeme osobitnú pozornosť inštitúciám, ktoré majú pre organizované formy kultúry Slovákov v Rumunsku rozhodujúci význam; Je to Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku, Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku a Vydavateľstvo Ivan Krasko.

Aradská župa bezprostredne susedí s Čanádskou a Békešskou župou v Maďarsku a prevažná väčšina územia je typickým rovinatým dolnozemským priestorom.

V roku 1747 sa prisťahovali do osady Mokrá Slováci z Békešskej Čaby a zo Sarvaša, dedinu dosídlili kolonisti z Gemera a Hontu. V roku 1803 sa Slováci z Békešskej župy rozpínali ďalej a založili Nadlak. Osada rýchlo rástla, lebo bola dosídľovaná Slovákmi z predchádzajúcich etáp kolonizácie zo širokého okolia – z Vojvodiny, rumunskej časti Banátu aj priamo zo Slovenska. Postupne sa stala sídlom s najpočetnejšou slovenskou menšinou. Dodnes je kultúrnym, vzdelanostným a národnoobrodeneckým centrom celej aradsko-banátskej oblasti. V rokoch 1919 a 1920 dosídlili Slováci aj Semlak a začiatkom 50. rokov Veľký Pereg migráciou zo Šariša. Obyvateľstvo bolo väčšinou evanjelického vierovyznania, gréckokatolíci z východného Slovenska sa čoskoro porumunčili. V roku 1883 sa Slováci usadili v Cipári severovýchodne od Aradu. Popri evanjelikoch z Békešskej Čaby a z Nitrianskej stolice prišli do tejto multikultúrnej dediny aj rímskokatolíci z hornej Oravy. V Aradskej župe aj v Banáte žili Slováci z viacerých regiónov na území Slovenska a z rozdielnych etáp dolnozemskej kolonizácie v lokálnych spoločenstvách väčšinou spolu s Rumunmi a Nemcami, no aj s Maďarmi a Čechmi. Hlavným tradičným zamestnaním a zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo a naň nadväzujúce remeslá. Špecifickou kultúrnou črtou Nadlaku s rozľahlým chotárom bolo sálašské hospodárenie. Znamenalo neopakovateľné príbuzenské aj susedské vzťahy s bohatými formami recipročnej vzájomnej pomoci. Intenzívne kontakty boli hlavne so slovenskými spoločenstvami v Békešskej župe, odkiaľ sa väčšinou prisťahovali a kde im zostalo široké príbuzenstvo. Kontakty sa obnovovali opätovným sťahovaním do okolia Békešskej Čaby, kde slovenskí kolonisti z Nadlaku založili napríklad Pitvaroš. Necelých sto rokov po založení Nadlaku sa presídľovali aj do Bulharska a po 1. svetovej vojne do Ameriky. Koncom 40. rokov 20. storočia mnohí reemigrovali do Československa. V ére budovania socializmu sa podmienky k národnostnému životu zhoršili. Vďaka existencii slovenského gymnázia, ktoré fungovalo od roku 1945 do 1956 najskôr ako učiteľský ústav, bola v Nadlaku vychovaná slovenská inteligencia, schopná uspokojovať aj požiadavky Slovákov z iných oblastí Rumunska. Okrem vzdelávania v slovenskom jazyku sa absolventi gymnázia zaslúžili o kontakty, vzájomnú spoluprácu a rozprúdili spolkové aktivity na slovenskom etnickom základe.[2]

Od 70. rokov 20. storočia sa postupne rozvíja umelecká, vedecká a edičná činnosť. V Nadlaku sa stal už tradíciou jesenný festival dolnozemských interpretov slovenských ľudových piesní Cez Nadlak je…. Aktívny je Folklórny súbor Sálašan aj ochotnícky divadelný súbor. Spoločenský a kultúrny život obohacujú cirkevné zbory. V Nadlaku je evanjelický, rímskokatolícky, gréckokatolícky aj pravoslávny boží chrám. Väčšina slovenského obyvateľstva je evanjelického vierovyznania. Evanjelická a. v. cirkev sa výraznou mierou podieľa na organizovaní cirkevného aj spoločenského a kultúrneho života Slovákov. Má veľký podiel na kontaktoch so Slovenskom a so slovenským svetom.

Historické územie tzv. Temešvárskeho Banátu, od začiatku 18. storočia striedavo provincia Rakúska aj Uhorska, bolo po 1. svetovej vojne rozdelené štátnymi hranicami. Západná časť je súčasťou Vojvodiny, rozlohou väčšia východná časť pripadla Rumunsku a zlomok severozápadu je v dnešnom Maďarsku. Terén je rovinatý alebo má charakter miernej pahorkatiny s malou nadmorskou výškou. Sú tu vhodné podmienky k poľnohospodárstvu a pestovaniu aj náročných teplomilných rastlín. Po skončení tureckej nadvlády bolo hraničné teritórium kolonizované Slovákmi, Čechmi aj Nemcami, ktorí spoločne so Srbmi, Rumunmi, Maďarmi a Židmi vytvorili multietnické a multikultúrne prostredie. Začiatkom 19. storočia slovenskí kolonisti osídlili Tejč, Skajuš, Veľký Šemlak a Berzoviu, počnúc rokom 1813 postupne osídľovali Butín, v roku 1825 prišli Slováci z Veľkého Krtíša do Vukovej, koncom 40. rokov 19. storočia do Brestovca. Príkladom rozmanitého pôvodu slovenských kolonistov a časového úseku ich príchodu do Banátu je jedno z najjužnejšie situovaných slovenských spoločenstiev v Rumunsku – Butín. Ako východiskové lokality sa uvádzajú Valaská Dubová, ale aj Oravská a Nitrianska stolica – konkrétne Brezová pod Bradlom, Myjava a Vrbové. Okrem primárnej kolonizácie z územia dnešného Slovenska je v butínskych matrikách uvedených aj množstvo slovenských spoločenstiev v Maďarsku, Srbsku a Rumunsku, ktoré boli osídľované v rôznych etapách kolonizácie Dolnej zeme z dôvodov ekonomických aj náboženských. V priebehu celého 19. storočia a začiatkom 20. storočia prichádzali do Butína v rámci jedného štátu slovenskí migranti z Malého Kereša, Slovenského Komlóša a Békešskej Čaby v dnešnom Maďarsku, z Aradáča, Padiny, Kovačice, Hajdušice, Jánošíka, Vojlovice a Pančeva v srbskom Banáte, z Báčskeho Petrovca a Silbaša v Báčke, ale aj z Nadlaku, Vukovej, Šemlaku, Moravy a Klopotína na území Rumunska. Po rozpade Rakúsko-Uhorska evidujeme ešte v 40. rokoch 20. storočia prisťahovalcov z Brezovej pod Bradlom. Od 60. rokov 20. storočia smeruje do pôvodne evanjelického Butína kolonizácia slovenského obyvateľstva rímskokatolíckeho vierovyznania zo Sedmohradského rudohoria. Kolonisti z Bihoru sú rímskokatolíckeho vierovyznania. Vhodne doplnili menej početné slovenské evanjelické obyvateľstvo. Pribudli žiaci v materskej škole aj v základnej škole, pričinili sa o možnosť uzatvárať etnicky homogénne manželstvá, obohatili kalendárny obyčajový cyklus o obchôdzky dorotášov a betlehemcov, v rámci rodinného zvykoslovia pribudla napríklad udalosť 1. svätého prijímania či birmovka. Od pôvodných evanjelických Butínčanov sa odlišujú aj tradičným odevom a dekoratívnymi prvkami interiéru, ktoré pochádzajú z bihorských sklární. Kultúra slovenských enkláv v juhozápadnom Rumunsku je tak špecifická z aspektu pôvodu slovenských kolonistov z rôznych regiónov Slovenska aj Dolnej zeme a rôznej náboženskej príslušnosti. Do konca 1. svetovej vojny tu prevládali intenzívne príbuzenské, spoločenské aj ekonomické kontakty so slovenskými i s nemeckými evanjelickými komunitami v rumunskom aj v srbskom Banáte. Národnostná kultúra je vzhľadom na kultúrne a náboženské vplyvy z Nadlaku, pokračujúcu migráciu z Bihoru a kontakty so Slovenskom stále v štádiu formovania. Akulturácia vplýva na nárečie, piesňový folklór, revitalizujú a inovujú sa svadobné aj iné obyčajové tradície. Ustálenú formu nadobúdajú betlehemské obchôdzky, tradičný odev, strava aj funkčné a dekoratívne prvky interiéru , importované z bihorského rímskokatolíckeho prostredia. V historickej oblasti rumunského Banátu sú tri oficiálne slovenské organizácie, ktoré udržiavajú inštitucionálne kontakty so spoločenstvami v župách Arad, Bihor a Salaj.

Bihorská a Salajská župa v Sedmohradskom rudohorí na severozápade Rumunska boli osídľované viacerými kolonizačnými vlnami obyvateľstvom z horských oblastí Slovenska, najmä z Kysúc, Oravy, Gemera, Šariša a zo Zemplína. Vzhľadom na to, že väčšina slovenského obyvateľstva v tejto oblasti žije v Bihorskej župe a menej v župách Salaj a Cluj, zaužívané je aj spoločné pomenovanie bihorskí Slováci. Obyvateľstvo prevažne rímskokatolíckeho vierovyznania s vysokou natalitou prijalo výzvy sedmohradských kniežat prísť do prostredia, ktoré bolo veľmi podobné ich domovine, vykonávať zamestnania a žiť spôsobom života ako boli naučení z domu – rúbať a klčovať lesy a páliť drevené uhlie pre sklárske huty, získavať poľnohospodársku pôdu, zaoberať sa poľnohospodárstvom, pastierstvom, chovom dobytka a využiť pracovné príležitosti v sklárňach a miestnych baniach. Najstaršia osada Bodonoš vznikla v roku 1785, onedlho Borumlak a Varzaľ, Gemelčička, Stará a Nová Huta, Židáreň, Čierna Hora. Keď bolo Slovákom v týchto dedinách tesno, do polovice 19. storočia dosídlili vnútornou kolonizáciou Bojovské, Čerpotok (z Borumlaku), Šarany (z Gemelčičky), Nový Šastelek (z Bodonoša, Starej Huty a Novej Huty) a mnohé ďalšie dediny a mestá.[2] Kompaktné slovenské osídlenie v horskom prostredí bez výraznejších vonkajších zásahov znamenalo postupné kultúrne vyrovnanie Slovákov, pochádzajúcich z rôznych regiónov a kultúrnych oblastí Slovenska a vytvorenie špecifického jazyka, kultúry a mentality. Rímskokatolícke vierovyznanie a bohoslužby v rodnom jazyku sú podstatným zjednocujúcim faktorom. V medzivojnovom období sa celé rodiny sťahovali do Brazílie. Nízka vzdelanostná a kultúrna úroveň slovenského obyvateľstva sa začali meniť v 30. rokoch 20. storočia, keď československá vláda poslala do Sedmohradska slovenských učiteľov a poskytla prostriedky na budovanie škôl. Vďaka tomu sa začala rozvíjať aj inštitucionalizovaná kultúra a organizované kultúrne podujatia. V socialistickom Rumunsku v rámci daných možností boli ekonomicky stabilnejšie najmä tie lokálne spoločenstvá, kde boli po 2. svetovej vojne podmienky k zamestnaniu mužov v priemysle a ženy s pomocou ostatných rodinných príslušníkov pracovali na svojich hospodárstvach. Spoločenské väzby a tradičná kultúra sa začali prirodzene oslabovať v tých spoločenstvách, odkiaľ ľudia v produktívnom veku dochádzali, alebo sa sťahovali za prácou do miest. Od 60. rokov 20. storočia opúšťajú stovky rodákov zo Sedmohradského rudohoria svoje domovy a usádzajú sa v Butíne a iných zanikajúcich osadách so slovenským evanjelickým obyvateľstvom v bývalom Banáte v okolí Temešváru a podieľajú sa na tvorbe novej úrovne slovenskej dolnozemskej kultúry. Formovanie spôsobu života a kultúry v Bihore a Salaji dodnes vo veľkej miere závisí od vplyvu miestnej inteligencie – najmä učiteľov a rímskokatolíckych kňazov. Na vzdelanostnú úroveň majú nezanedbateľný vplyv absolventi nadlackého gymnázia a v miestnych podmienkach najmä existencia bodonošského Teoretického lýcea Jozefa Kozáčeka od roku 1995. Mládeži umožňuje vzájomné kontakty, odchod na štúdiá v rámci Rumunska aj na slovenské univerzity. Je málo bihorských a salajských domácností, z ktorých by aspoň jeden rodinný príslušník neštudoval alebo nepracoval na Slovensku. Do určitej miery je to aj odrazom ekonomiky a životnej úrovne v oboch štátoch. K jedinečným kultúrnym črtám patrí tradičná architektúra, organizácia spoločenského života na kopaniciach a kultúrne tradície v rozptýlených sídlach, akými sú napríklad Stará Huta, Gemelčička alebo Bojovské, obchôdzky betlehemcov, aké sme zaregistrovali napríklad v Borumlaku a vo Varzali v roku 2009. Dodnes je všeobecne rozšírená aj výnimočná Hra o svätej Dorote, ktorú prezentujú bihorskí mládenci. V sklárskych osadách sú neodmysliteľnou a všeobecne rozšírenou súčasťou zariadenia reprezentatívnych interiérov rodinných domov najrôznejšie úžitkové aj dekoratívne predmety – výrobky zo skla. K organizovaným formám kultúry patrí napríklad vinobranie s bohatým kultúrnym programom a očakávanými súťažami v Bodonoši, krumpľová zábava s gastronomickými špecialitami zo zemiakov v Šaranoch alebo na Huti či májový mládežnícky folklórny festival v Čerpotoku. Vďaka nemu sa revitalizujú obyčajové a folklórne tradície, tradičná odevná kultúra a hosťujúce folklórne súbory z Dolnej zeme aj zo Slovenska rozvíjajú vzájomné kontakty, vedomie slovenskej etnickej príslušnosti a spolupatričnosti. Všeobecne rozšírené sú návštevy odpustov v širokom okolí spojené s účasťou na bohoslužbách. Rodičia s deťmi odchádzajú na odpusty individuálne bez ohľadu na to, či majú v konkrétnej dedine príbuzných. Vznikla aj tradícia oslavovať deň dediny, čím sú známe napríklad Varzaľ alebo Siplak.

Satmársko-marmarošská oblasť na severozápade Rumunska a Bukovina na severovýchode boli kolonizované slovenským obyvateľstvom od konca 18. storočia. V roku 1787 prišli v rámci osídľovania málo využitých oblastí do Livady a niektorých ďalších dedín poľnohospodárski robotníci zo Zemplína, Šariša aj z Užskej župy. Do polovice 19. storočia dosídľovali staršie osady Baia Mare, Boinesti a iné, kvalifikovaní baníci zo Spiša (napríklad z Jánoviec). V 40. rokoch 19. storočia doplnili obyvateľstvo obce Huta Certeze slovenskí drevorubači a uhliari z bližšie neurčených lokalít severného Slovenska, ktorí pracovali pre potreby sklárskej a železiarskej huty. Dodnes je zaužívaný slovenský názov obce Ľudovítovo údolie odvodený od mena zakladateľa železiarskej huty. Maďarizačné tlaky a absencia slovenského školstva spôsobili, že sa väčšina Slovákov pomaďarčila alebo porumunčila. Vďaka rímsko-katolíckej farnosti v Huta Certeze sa výučba náboženstva a časť bohoslužieb vykonávali v slovenskom jazyku. Podobne ako v bihorskej a salajskej oblasti prispelo k zachovaniu východoslovenského nárečia slovenského jazyka a vedomia slovenského etnického pôvodu od 30. rokov 20. storočia slovenské vyučovanie. V polovici 50. rokov 20. storočia sa k slovenskej národnosti hlásilo 560 zo 700 obyvateľov. Slovenské vyučovanie bolo nakrátko revitalizované v roku 1999, prihlásilo sa naň 45 žiakov. V roku 2001 vyučovanie v slovenskom jazyku zaniklo a neexistujú tu žiadne organizované formy kultúry. V neďalekej dedine Boinesti obyvatelia rozprávajú východoslovenským nárečím slovenského jazyka a počas sviatkov v kostole spievajú aj slovenské piesne. Domy Slovákov s výnimkou Sacaseni majú modrú omietku. Mladí Slováci zo Satmárskej župy pracujú väčšinou v Taliansku a vo Francúzsku. V Marmarošskej župe nie je žiadna organizovaná kultúra na slovenskom etnickom princípe. Vo viacerých dedinách sa rozpráva po slovensky, ale obyvatelia nemajú vedomie slovenskej etnickej príslušnosti. Udržiavajú príležitostné kontakty s bihorskými Slovákmi, poriadajú napríklad zájazdy na kultúrne podujatia.[4]

Členité horské prostredie Bukoviny kolonizovalo slovenské obyvateľstvo z Kysúc a Oravy na prelome 18. a 19. storočia s cieľom zabezpečovať suroviny pre miestne sklárske huty. Prácu ponúkala aj soľná baňa v Cacici. Vo všetkých lokalitách poskytovala obživu práca v lesnom hospodárstve. V mimoriadne ťažkých podmienkach sa obyvateľstvo niekoľkokrát premiestňovalo. V 1. polovici 19. storočia Slováci dosídlili aj Novy Solonec a Plešu, kde žilo aj rumunské, poľské a nemecké obyvateľstvo. Zásluhou poľskej rímskokatolíckej administratívy bolo slovenské obyvateľstvo postupne polonizované. Národnoobrodenecké snahy v 30. rokoch 20. storočia priniesli výučbu v slovenskom jazyku a aktivizáciu slovenského minoritného života. Po 2. svetovej vojne časť slovenského obyvateľstva reemigrovala do starej vlasti, alebo sa z menších osád presťahovala do väčších dedín a miest. Ostatní bez pomoci materského národa dodnes postupne podliehajú tlakom poľskej asimilácie. V súčasnosti v Bukovine neregistrujeme ani jednu slovenskú organizáciu na etnickom princípe, respektíve organizované kultúrne aktivity. Obyvateľstvo Poiana Micului rozlišuje v rámci rozvinutej reťazovej kolonizačnej zástavby dolný – slovensko-nemecký koniec dediny a horný – poľský koniec. Má vedomie pôvodu z okolia Čadce na Kysuciach a rozpráva slovenským kysuckým a goralským nárečím. Prezentuje však poľskú etnickú príslušnosť, lebo od pána farára všetci vedia, že sú Poliaci. So Slovákmi z iných častí Rumunska ani so Slovenskom neudržiavajú kontakty.[5]

Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku (KVSIK) a Vydavateľstvo Ivan Krasko. Nadlacký učiteľský ústav a následne slovenské gymnázium vychovali od konca 2. svetovej vojny vlastnú slovenskú inteligenciu, ktorá začala v Nadlaku rozvíjať národnobuditeľskú a umeleckú činnosť. Slovenskí intelektuáli, orientovaní na pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu, založili v roku 1976 Literárny krúžok Ivana Krasku. Jeho činnosť sa zintenzívnila a stala sa všeobecne známa už v osemdesiatych rokoch minulého storočia. V roku 1994 sa toto prevažne literárne združenie stalo právnym subjektom s názvom Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku. Vedúcou osobnosťou inštitúcie z hľadiska odbornej aj organizátorskej práce bol až do svojej smrti v roku 2008 jej zakladajúci predseda Ondrej Štefanko. Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku spoločne so Svetovým združením Slovákov v zahraničí udeľujú každoročne od roku 2009 Cenu Ondreja Štefanka dvom osobnostiam, ktoré sa výrazne zaslúžili o rozvoj slovenského zahraničného sveta. Spoločnosť je jednou z najvýznamnejších inštitúcií Slovákov v Rumunsku. Plní viacero nezastupiteľných úloh – organizuje pravidelne sa opakujúce alebo príležitostné vedecké konferencie, odborné semináre, školenia a prednášky, má bohatú knižnicu, archív a poskytuje kultúrno-poradenskú činnosť. Aktívne spolupracuje s podobne orientovanými pracoviskami na Dolnej zemi, najmä so slovenskými vedeckovýskumnými a dokumentačnými centrami v Békešskej Čabe a v Novom Sade. Pracovníci KVSIK majú intenzívne kontakty s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí so sídlom v Bratislave a s mnohými inými kultúrnymi a vedeckými inštitúciami a univerzitami na Slovensku aj v Rumunsku.

Výraznou aktivitou je vydavateľská činnosť a jej propagácia na výstavách a knižných veľtrhoch v Rumunsku aj na Slovensku. Okrem odbornej literatúry v slovenskom jazyku vydáva pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu dolnozemských autorov, preklady slovenských aj českých autorov do rumunčiny a rumunských diel do slovenského jazyka. Vydavateľské aktivity zabezpečuje Vydavateľstvo Ivan Krasko, ktoré si Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku v Nadlaku založila hneď od svojho vzniku. Pravidelnou vydavateľskou činnosťou je príprava časopisov. Od roku 1996 vydáva spolu so slovenskými národnostnými inštitúciami v Rumunsku, Maďarsku a Srbsku časopis Dolnozemský Slovák. Do roku 2008 pripravovali aj dvojjazyčný časopis pre kultúrny dialóg Rovnobežné zrkadlá – Oglinzi paralele, ktorý sprostredkovával slovenské literárne aktivity rumunskej verejnosti a naopak.

Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR) bol založený na zakladajúcom zhromaždení 4. januára 1990 v Nadlaku a stáva sa právnym subjektom na základe rozhodnutia Súdu v Arade č. 769 z 27. februára 1990. Vzniká „ako dobrovoľná, demokratická organizácia združujúca rumunských občanov slovenskej a českej národnosti” (čl. 2 Stanov DZSČR z r. 1990). Poslaním tejto strešnej organizácie Slovákov a Čechov žijúcich v Rumunsku bolo od samého začiatku: „napomáhať slovenskej a českej menšine plne sa podieľať na procese obnovy slobodného Rumunska a v bratskej jednote s rumunským ľudom a ostatnými národnosťami aktívne prispieť k rozkvetu našej spoločnej vlasti; reprezentovať tieto dve národnosti a v medziach ústavy a zákonov hájiť ich národnú identitu, záujmy a demokratické práva; zasadzovať sa za priateľstvo a spoluprácu medzi všetkými národnosťami, rozhodne odsudzovať nacionalizmus a šovinizmus.” (čl. 3 Stanov DZSČR z r. 1990). Počas svojej 25-ročnej existencie organizuje DZSČR najrozmanitejšie kultúrne činnosti, zasadzuje sa o rozvoj národnostného školstva s vyučovacím jazykom slovenským a českým, reprezentuje tieto dve národnosti a háji ich práva na miestnej, regionálnej či celoštátnej úrovni prostredníctvom svojich volených a menovaných zástupcov v štruktúrach štátnej správy a samosprávy.

V súčasnosti má vyše šesťdesiat miestnych organizácií zoskupených do štyroch oblastí: Slovenská bihorská oblasť (župy Bihor, Salaj a Satu Mare), Aradská oblasť (župa Arad a odľahlé miestne organizácie), Banátska oblasť (župa Timiș) a Česká južnobanátska oblasť (župy Caraș Severin a Mehedinți). Najväčšia koncentrácia miestnych organizácií DZSČR je v župách Bihor, Salaj a Satu Mare.

K najvýznamnejším formám kultúrno-osvetovej práce patrí existencia folklórnych súborov, organizovanie folklórnych festivalov, prehliadok a rôznych kultúrnych podujatí, ktorých poslaním je revitalizovať najrôznejšie oblasti kultúrnych tradícií, ale aj divadelná ochotnícka činnosť, ktorá má dlhodobú tradíciu (napr. prvé divadelné predstavenie v Nadlaku bolo v roku 1899). DZSČR aktivity organizuje, finančne aj odborne zabezpečuje a prostredníctvom národnostnej tlače o nich informuje širokú verejnosť.

K najznámejším folklórnym telesám patrí Folklórny súbor Sálašan z Nadlaku. So svojou hudobnou aj tanečnou zložkou spracováva muzikologický a choreologický materiál Slovákov z rôznych častí Rumunska, no aj z regiónov Slovenska. Okrem dolnozemského teritória sa predstavil aj v Českej republike a na Slovensku. Z Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve je na Slovensku známy FS Cerovina z Čerpotoku. Podobne ako FS Lipka z Bodonoša, FS Ďatelinka z Varzaľa a detské folklórne súbory Salajka z Gemelčičky, Srdiečko z Borumlaku a ďalšie v Šaranoch, Novom Šasteleku či v Novej a Starej Hute pôsobia v  bihorskej oblasti a námety čerpajú predovšetkým z prostredia slovenského osídlenia v Sedmohradskom rudohorí.

DZSČR organizuje podujatia, ktoré umožňujú prezentovať činnosť členov folklórnych súborov a interpretov slovenských ľudových piesní. Spomenúť možno najmä medzinárodnú prehliadku sólistov ľudovej piesne Cez Nadlak je…, kde sa každoročne v septembri stretávajú dolnozemskí speváci a súťažia v troch vekových kategóriách. Za zmienku stojí aj Medzinárodný mládežnícky festival v Čerpotoku, detský folklórny festival v Gemelčičke či Letný hudobný festival v Starej Hute. Obľúbené sú festivaly a slávnosti, ktorých ústrednou témou je Deň školy a najmä jesenné zemiakové festivaly a zábavy s prípravou zemiakových jedál, výmenou poznatkov medzi pestovateľmi zemiakov, rôznymi súťažami súvisiacimi so zemiakmi a s folklórnym programom – napríklad v Novej Hute alebo Šaranoch.

DZSČR pravidelne informuje o podujatiach, ale aj celkovo o činnosti, vo svojom kultúrno-spoločenskom mesačníku Naše snahy (vychádza od roku 1990). Pre náročnejších čitateľov vydáva kultúrno-literárny časopis Naše snahy Plus (vychádza štvrťročne). Zastrešuje aj vydávanie školských časopisov ako napríklad Prameň, ktorý vydávajú študenti lýcea v Bodonoši pre celú bihorsko-salajskú oblasť.

Literatúra a pramene:

BARTALSKÁ, Ľ. a i.: Sprievodca slovenským zahraničím. Bratislava 2001. ISBN 80-88841-18-6.

BOTÍK, J.: Etnická história Slovenska. K problematike etnicity, etnickej identity, multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov. Bratislava 2007. ISBN 978-80-7114-650-6.

ČUKAN, J. a kol.: Butín. Kultúrne tradície Slovákov v rumunskom Banáte. Nitra 2008. ISBN 978-80-8094-323-3.

KOLEKTÍV: 200 rokov života Slovákov v Nadlaku. Nadlak 2003. ISBN 973-8324-26-2.

LENOVSKÝ, L. – ČUKAN, J. – DUBSKÁ, M. – MICHALÍK, B.: Hodnotiaci model kultúrneho

potenciálu. Nitra 2014. ISBN 978-80-558-0726-3.

SIRÁCKY, J. a i.: Slováci vo svete. Martin 1980.

SVETOŇ, J.: Slováci v európskom zahraničí. Bratislava 1943.

ŠTEFANKO, O.: O Slovákoch v Rumunsku. Nadlak 2004. ISBN 973-8324-61-0.

Zoznam informátorov:

Ivan Miroslav Ambruš (1950)

Pavel Hlásznik (1968)

Poznámky: