Príspevok ku kultúrnemu dedičstvu Nadlaku [1]
Nadlak v najzápadnejšej časti Aradskej oblasti patrí k najznámejším slovenským enklávam v Rumunsku aj na Dolnej zemi. Slovenskí kolonisti ho osídľovali postupne od 70. rokov 18. storočia, rozhodujúca organizovaná migračná vlna zo Slovenského Komlóša sa uskutočnila začiatkom 19. storočia. Nadlak mal do 2. polovice 20. storočia poľnohospodársky charakter s typickým dvojrezidenčným, respektíve sálašným osídlením. Polovicu z 8 tisíc obyvateľov tvoria obyvatelia so slovenskou etnickou príslušnosťou, v meste na štátnej hranici s Maďarskom žijú spoločne s Rumunmi, Maďarmi, Rusínmi a s príslušníkmi iných národností. Od 60. rokov 20. storočia dosídľujú pôvodné slovenské evanjelické obyvateľstvo slovenskí prisťahovalci rímskokatolíckeho vierovyznania zo Sedmohradského rudohoria. Táto vnútorná migrácia zasiahla vo veľkej miere aj slovenské evanjelické spoločenstvá v južnejšie situovanom Banáte (napríklad Butín), posilnila slovenské komunity a ako fáza kolonizácie nám umožňuje študovať etnické procesy „v priamom prenose“. V súčasných politických, ekonomických a konfesionálnych podmienkach sa formujú bohatšie slovenské kultúrne tradície ako výsledok pôvodných nadlackých a nových bihorských kultúrnych vplyvov. Nadlak ako centrum slovenského školstva, kultúry a evanjelického cirkevného života nadobudol ešte výraznejšie a bohatšie etnokultúrne parametre v organizovaných formách kultúrneho a spoločenského života v najširšom chápaní. Spojením potenciálu evanjelických a rímskokatolíckych ľudských zdrojov a ako sídlo Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku má Nadlak ešte lepšie predpoklady ku koordinácii slovenského krajanského života v rámci Nadlaku, Aradskej oblasti, celého Rumunska aj s inštitúciami na Slovensku. Vďaka polohe najmä vzhľadom k Békéšskej Čabe, Sarvašu, Kovačici a Báčskemu Petrovcu je súčasťou centra slovenského dolnozemského diania.
Cieľom nášho príspevku je predstaviť niektoré vybrané oblasti hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva, ktoré sú súčasťou zmapovaného kultúrneho potenciálu slovenskej enklávy v Nadlaku. V súčasnom štádiu poznania a riešenia projektu ich nechápeme ako finálny produkt, ale príklad metodológie práce a naznačenie hodnoty ako prameňa. V snahe doplniť predstavu o Nadlaku v prvom rade predstavujeme kultúrnu krajinu; pretvorené prírodné prostredie, ktoré bolo predpokladom a zároveň aj jedným z limitujúcich faktorov formovania kultúry. Kultúrna krajina je výsledkom tvorivej činnosti obyvateľov Nadlaku s veľkým podielom slovenskej minority. Katastrálne názvy extravilánu aj intravilánu majú slovenský, maďarský aj rumunský pôvod, no obyvateľstvo pomenovania vo všeobecnosti pozná, používa a v priestore sa podľa nich orientuje. Viaceré názvy vyjadrujú etnokultúrne parametre, plnia etnovymedzujúcu funkciu. Zameriavame sa aj na matriky miestneho evanjelického a.v. cirkevného zboru, lebo práve vierovyznanie a náboženská kultúra predstavujú hranicu slovenskej minority s väčšinovým rumunským (pravoslávnym) národom, no aj s rusínskou (gréckokatolíckou) a maďarskou (rímskokatolíckou) minoritou, ktoré so Slovákmi v meste žijú. Pomenovania konfesií a národností sú synonymami podobne ako kostoly, ich zariadenie vrátane archívov a kostolných zvonov, ktoré ich zhmotňujú. Predstavujeme aj nadlacký griliáš ako špecifický kultúrny jav, ktorý sa okrem Nadlaku vyskytuje len v niektorých slovenských dolnozemských spoločenstvách a plní výraznú etnoidentifikačnú funkciu.
Kultúrna krajina. Chotár je nížinatý, juh lemuje rieka Maruša. Po roku 1945 bol tok regulovaný a vystavaná bola nová hrádza. Popri Maruši sa ťaží piesok, okolie sa využíva ako rekreačná zóna. V kolektívnej pamäti sa zachovala vedomosť o protitureckom hradisku južne medzi Nadlakom a Marušou. Na severovýchode smerom na Pereg bol drevený hrad. Pred kolektivizáciou tu boli vinice, v súčasnosti sa opäť začína s výsadbou ovocných sadov a s pestovaním viniča. Juhovýchodne je priechod cez Marušu kompou. Nadlačania ho využívali na nákup ovocia, najmä broskýň na Igriši, Igrišania chodia na nadlacký pľac predávať zeleninu. Západne od obce sú priehlbiny – rít ako pozostatok po ťažbe hliny pri výstavbe nabíjaných domov. Je tam ílovitá pôda. Jamy slúžia ako skládka komunálneho odpadu. Západne od obce je časť chotára pomenovaná Lehotský sálaš, po 2. svetovej vojne tu družstvo chovalo kačice. V 2. polovici minulého storočia sa tu pokúšali pestovať ryžu, teraz sú tu rybníky. Na severovýchode boli uličky – vrátka, osídlenie bolo riedke a nachádzali sa tu vinice. Teraz je plocha zastavaná hlavne vďaka slovenským kolonistom z Bihoru. V Nadlaku sú v záhradách aj na uliciach popri cestách vysadené najmä slivky, višne a orechy. Vo dvoroch popri domoch je vinič. Z neovocných drevín sa vyskytuje lipa, borovica aj smrek, častá je vŕba, topoľ, agát aj moruša. Pestuje sa hlavne kukurica, do polovice 20. storočia bolo rozšírené pestovanie konopí. Darí sa zemiakom, paprike, paradajkám, cibuli aj všetkým iným druhom zeleniny. Smerom na Pereg a Arad boli v chotári sálaše vzdialené až 10 – 12 kilometrov. Po kolektivizácii ich asanovali, dodnes zostalo len niekoľko. V chotári zostalo niekoľko poľnohospodárskych objektov, ktoré dodnes slúžia na odkladanie techniky a mechanizmov.
Zemepisné, katastrálne a miestne názvy. Chotárne názvy v extraviláne od severozápadu na severovýchod: Peskaria, Ryžiareň, Járandovy, Nagylaki Kendengyár, Palacký gát, Balatáň, Chabadove porty, Krak, Batanský gát, Krakovská cesta, Žóvove vrátka, Vankove vrátka, Debnárove vrátka, Baranove vrátka, Tinkove vrátka, Perecký gát, Novákove vrátka, Máčanove vrátka, Kučerákove vrátka, Vrchnanských vrátka, Stunianove vrátka, Dobrotkova dolina, Pánske holovne, Borošova dolina, Zelenákova dolina, Grbovec, Ňomáš.
Chotárne názvy v extraviláne od juhozápadu na juhovýchod: Kaludérka, Tiškót, Tiveškéš, Šaitínska cesta, Aradský gát, Švätá studnič.
Miestne názvy v intraviláne od západu na východ: Bužák, Svinský pľac, Rumunská – Široká ulica, Centrum, Liptákova ulica, Slovenská – Široká ulica, Juhásovská ulica, Makovská ulica, Ambrušova ulica, Bagoňa porta, Hlavná ulica.
Archívne dokumenty sú významnou súčasťou kultúrneho dedičstva a celého kultúrneho potenciálu. Sú rôznej proveniencie, obsahujú rôznorodé tematicky a obsahovo zamerané dokumenty a v mnohých prípadoch sú nenahraditeľné z aspektu hodnoty dokumentačnej aj etnoidentifikačnej. Archív Evanjelickej luteránskej cirkvi v Rumunsku. (Slovenský cirkevný zbor v Nadlaku. 315500 Nadlak, Piata Unirii, nr. 1, Jud. Arad.) Archív je umiestnený vo vyhovujúcich podmienkach v priestoroch evanjelického a.v. farského úradu. Archiválie sú uložené vhodne a prehľadne, v prípade potreby sú k dispozícii bez najmenších problémov. Archív obsahuje písomné dokumenty od príchodu prvých Slovákov do Nadlaku a o začiatkoch cirkevného zboru. Nájdeme osobitné knihy o pohrebnom spolku a o jeho hospodárení, o školstve. Zápisnice z generálnych a presbyteriálnych konventov obsahujú informácie v podstate ku všetkým náboženským, kultúrnym a ekonomickým otázkam zo života cirkevného zboru a nadlackých Slovákov. Vzhľadom na to, že absolútna väčšina obyvateľov slovenskej národnosti sú evanjelici a.v., archív cirkevného zboru je aj najvýznamnejším archívom Slovákov v Nadlaku. Matriky zomrelých a pochovaných obsahujú údaje o mieste narodenia, respektíve úmrtia mŕtveho, preto sú dôležité v súvislosti s výskumom priebehu a postupu kolonizácie Nadlaku a Dolnej zeme. Najstaršie matričné knihy zomrelých a pochovaných, sobášených, narodených a pokrstených sú v štátnych archívoch. Matrika cirkevného zboru ich registruje už od roku 1928, respektíve 1929 do súčasnosti (2016). Matrika konfirmovaných v troch knihách je v archíve od roku 1902. Vedené sú štandardne aj napriek tomu, že nie sú značené obvyklým archívnym spôsobom. Matriky viedli farári a pri historiografickom hodnotení ich osobnostného vkladu môže byť spôsob plnenia tejto povinnosti dôležitým indikátorom ich hodnotových orientácií, vzťahu k cirkevníkom, cirkvi a k etnickej príslušnosti.
Protokol cirkve Evangelické Nagy- Laske od roku 1803 – do roku 1869. 236 strán. Obsahuje nenahraditeľné údaje o počiatkoch evanjelického cirkevného zboru a o prvých slovenských osadníkoch.
Protocollum 1806 – 1817. 131 strán (v latinskom jazyku).
Protocollum 1819 – 1878. 192 strán (v latinskom jazyku).
Pomnik dobrodincu Cirkvě ev. Nadlacke od roku 1870. Obsahuje zoznam 20 cirkevníkov, ktorí darovali peniaze na cirkev a na školské dietky. 9 strán.
Zlatá kniha cirkve ev. a. v. Nadlackej R. P. 1924 – 2013.
Zápisnica školskej rady cirkve ev.av. Nadlackej. Od roku 1906. 265 strán.
Zápisnica staviteľského odboru cirkve ev.av. v Nadlaku. Od roku 1910 – 1929. Strán 93.
Hlavná kniha Pohrebného spolku …aních peňazí 1875 do roku 1896.
Zápisnica Pohrebného spolku v Nadlaku od roku 1878 do roku 1903.
Zápisnica pohrebného spolku – hospodárenie – príjmy – dlžníci od roku 1893 do 1950.
Zápisnica zoznulich a novich údov v Pohrabnom spolku v Nadlaku. Od roku 1873 do roku 1901.
Matrika zosnulých od 31. decembra 1928. Posledný zápis je 22. 12. 1968.
Matrika zosnulých od 2. januára 1969. Posledný zápis je 20. apríla 2016 na strane 504.
Matrika narodených a krstených od januára 1929. Posledný zápis 21. 11. 1993 na strane 585.
Matrika narodených a pokrstených od 29. 11. 1993. Posledný zápis 30. januára 2016 na strane 88.
Matrika konfirmandov od roku 1902 do 1928. 91 strán.
Matrika konfirmandov od roku 1929 do roku 1955.
Matrika konfirmovaných od roku 1956. Posledný zápis je v apríli roku 2015 na strane 122.
Matrika sobášených od 3. januára 1929. Posledný zápis je 28. 11. 2015 na strane 291.
Matrika prestúpivších od novembra 1952. Posledný zápis je v roku 2015 na strane 27.
Archív obsahuje 28 kníh – zápisníc s presbyteriálnych alebo seniorálnych konventov, ktoré na tomto mieste nepredstavujeme.
V archíve je dokument nazvaný Slova Božieho kazatelia v Nadlaku. Obsahuje zoznam farárov od vzniku cirkevného zboru: 1804 – 1825 Ján Keblovský; 1825 – 1848 Samuel Kristoffy; 1839 – 1870 Daniel Zajac; 1849 – 1855 Ľudovít Haan; 1855 – 1899 Ondrej Szeberényi; 1870 – 1908 Karol Hrdlička; 1895 – 1924 Ľudovít Boor; 1909 – 1949 Ivan Bujna; 1925 – 1926 Igor Branko Štefánik; 1927 – 1935 Ján Kmeť; 1936 – 1949 Dušan Cesnak; 1949 – 1980 Rudolf Molnár; 1957 – 1960 Ladislav Hodas; 1970 – 1996 Dušan Saják; 1996 – Juraj Bálint.
Z archívnych dokumentov si zasluhuje pozornosť aj súkromný archív Any Rozkošovej 1924, (Nicolae Balcescu 68). Okrem rodinnej korešpondencie a fotografickej dokumentácie obsahuje originálnu domácu pokladnicu – zápisky o hospodárení gazdovskej rodiny. Je mimoriadne cenným prameňom k rekonštrukcii konkrétneho historického obdobia, v našom prípade posledných dvoch desaťročí 19. storočia a začiatku 20. storočia. Nachádza sa tu aj zoznam členov pohrebného spolku a zápisky o úmrtiach jeho členov.
Kniha hospodárenia rodiny Janečkovej od roku 1881 do 1895. Príjmy, výdavky, domácnosti a hospodárskeho dvora. Záznamy sú dopisované až do roku 1919.
Zoznam členov pohrebného spolku od roku 1869. Chronologický zoznam s dopisovanými rokmi úmrtia. Posledné zápisy nových členov – 1958.
Zoznam členov pohrebného spolku od 15. mája 1927. Abecedný zoznam členov, postupne dopisovaný dátum úmrtia. Posledné záznamy sú z roku 1958.
Archív Teoretického lýcea Jozefa Gregora Tajovského obsahuje dva zaujímavé fondy, ktoré poskytujú dokumenty o existencii Slovenskej cirkevnej školy v Nadlaku v rokoch 1885 – 2007.
Fond: Scoala Confesionala Slovaca Nadlac (Slovenská cirkevná škola Nadlak): Cuprinzand Documentele Create in Anii 1885 – 1924. Cu Termen de Pastrare Permanent. (Triedne knihy – zoznamy žiakov, učitelia, výkazy).
Fond: Grupul Scolar Ind. „J. Gregor Tajovsky“ Nadlac: Cuprinzand Documentele Create in Anii 1938 – 2007. Cu Termen de Pastrare Permanent. (Triedne knihy – zoznamy žiakov, učitelia, výkazy).
V súkromných archívoch Jána Keleša a O. Lehotského sú videozáznamy divadelných hier od 90. rokov 20. storočia do súčasnosti. V súkromnom archíve Ondreja Urama sú videozáznamy vystúpení Dychovej hudby Nadlačanka od roku 1970 do súčasnosti aj notové záznamy repertoáru od roku 1950. V súkromnom archíve Štefana Sýkoru sú videozáznamy vystúpení FS Sálašan od roku 2003. V archíve DZSČR a KVSIK sú videozáznamy podujatia Cez Nadlak je… a množstvo audionahrávok vystúpení FS Sálašan.
Nadlacký griliáš (grillage, griláž, griliáž) je tradičný cukrársky výrobok, figurálna karamelová cukrovinka. Pripravuje sa ako svadobný dar pre mladomanželov, prípadne ako dar pre dieťa pri príležitosti krstu. V určitom slova zmysle má obradový charakter. Ako známy a vážený nadlacký kultúrny jav sa používa aj ako dar – pozornosť pri inštitucionálnych návštevách. Na výstave Slováci v Rumunsku v NM SNM Martin (apríl – august 2016) bol vystavený aj nadlacký griliáš. Známy je údajne aj v Slovenskom Komlóši. Vyskytuje sa však aj v niektorých slovenských spoločenstvách vo Vojvodine aj slavónskej/chorvátskej časti Sriemu. Napríklad v Hložanoch a Iloku má špecifickú formu aj pomenovanie. Zhotovujú tam len figurálnu plastiku ovečky a všeobecné pomenovanie je barančience. Vo vojvodinskom Banáte barančience nezhotovujú, ale poznajú ich prostredníctvom príbuzenských a inštitucionálnych kontaktov so Slovákmi v Báčke. V Erdevíku a Binguli (Sriem) je tradičný cukrársky výrobok známy ako importovaná technológia z Hložian.
Griliáš bol pôvodne funkčne spájaný len so svadbou. Ku krstu, prípadne k iným príležitostiam sa pripravuje až neskôr. Vyrába sa z dvoch častí cukru jednej časti nadrobno pokrájaných orechov. Nie je to náhoda – orechy predstavujú symbol plodnosti a med je symbolom lásky. Cukor sa karamelizuje bez pridania masti, nasucho. Keď je cukor napoly roztopený, pridávajú sa k nemu orechy. Teplá zmes sa ručne modeluje bez použitia rukavíc. Je to pre cukrárku mimoriadne náročné a aj to je jeden z dôvodov postupného zániku kultúrneho javu.
Motívy stvárnenia griliášu sú pôvodne tematicky spojené so svadbou – griliáš je modelovaný ako voz alebo sane ťahané koňmi, jeleňom. Voz a sane symbolizujú odchod na cestu (z rodičovského domu do domu ženícha, z dievoctva a mládenectva do manželstva). V tomto kontexte sa objavuje kytica v košíku aj figurálne stvárnenie kostola, kde prebieha cirkevný sobáš, prípadne organu, domu so záhradkou, ktorý predstavuje spoločnú rezidenciu mladého manželského páru v nasledujúcom živote. Symbolmi plodnosti a bohatého potomstva sú figurálne griliáše kvočky s kuriatkami a vajíčkami, svine s prasiatkami, ale aj barana, kohúta, jeleňa. Okrem figurálnej plastiky sa objavuje aj motív kolísky – beučova. Formálnou zmenou je napríklad nahradenie konského záprahu s vozom osobným autom, odchod na cestu predstavuje ženská topánka na vysokom opätku. Najskôr sa robili len svine s prasiatkami, kone, jeleň, sliepka s kuriatkami alebo s vajíčkami. V medzivojnovom období v súvislosti s vysťahovalectvom, ale aj s člnmi na Maruši, boli griliáše modelované do tvaru lode aj s plachtami – hajov. V inventári Nadlackého múzea je kameninová forma na nalievanie griliášu – prasiatko. Teraz nadlackí cukrári vyrábajú také griliáše, ako to robila najznámejšia výrobkyňa v posledných desaťročiach – pani Benčíková.
Najzložitejšie je vymodelovať správny tvar. Modeluje sa: a/ ručne – z ruky, vzniká originál; b/ leje sa do formy – napríklad dve polovice prasaťa sa zlepia, vznikne plná figúrka; c/ obaľuje sa drevená forma z dubového dreva tenkou lokšičkou, uťapká sa rukami, stvrdnutý griliáš sa z formy stiahne a v strede je prázdny. Furmy vyrábali na tokárni výrobcovia kolovratov a rámikov na uterák, napríklad v medzivojnovom období to boli v Nadlaku Blaho. Často sú rôzne výrobné techniky kombinované. Horúca zmes sa vaľká na mramorovej doske. Je to náročné, lebo karamel je horúci, páli a nemôže to robiť každý cukrár, lebo to nevydrží. Najdôležitejšia je finálna úprava – cifrovanie. Základom farebného stvárnenia je hnedá farba karamelu. Výrobok je dekorovaný papierovými ozdobami alebo rôzne farbenou cukrovou penou s bielkom (biela, zelená, žltá, modrá). Ak na dekoráciu používajú papierové ozdoby, cukrári si ich nevyrábajú, kupujú si ich v obchode.
Na svadobnej hostine sa griliáš kladie na stôl pred toho, kto ho priniesol. Ak ho priniesla svatka, bol pred svatkou, ona ho aj rozbila a rozdelila tak, aby sa z neho ušlo každému. Deti dostali napríklad vajíčka, kuriatka – cukrár ich urobil pre deti k tejto príležitosti.
Nadlacký griliáš bol známy už pred 1. svetovou vojnou. Najznámejšou výrobkyňou bola Mária Benčíková, narodená v roku 1932, v súčasnosti býva v Temešvári. Griliáš už nevyrába kvôli vysokému veku. Dodnes sa touto činnosťou zaoberá Suchánska Jarmila. Najmladšou výrobkyňou v súčasnosti je Mária Motelca (narodená asi v roku 1975). Známymi výrobcami griliášov boli súrodenci Častvajovci – Pavel a Betka, narodení pred rokom 1920, ktorí robili griliáše do začiatku 90. rokov minulého storočia. Radostníky aj griliáše vyrábal približne do roku 2000 aj cukrár Pavel Cimbalista. Griliáš ako slovenské kultúrne špecifikum postupne preberajú aj nadlackí Rumuni.
Zoznam informátorov:
Juraj Bálint (1955)
Alžbeta Čížiková (1938)
Pavel Híreš (1941)
Pavel Hlásznik (1968)
Pavel Husárik (1956)
Kristína Iucanová (1977)
Pavel Krokoč (1974)
Ján Kukučka (1951)
Mara Plaušičová (1939)
Anna Rau-Lehoczká (1964)
Ana Rozkošová (1924)