Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Územie banskoštiavnického regiónu bolo výrazne ovplyvnené banskou činnosťou od stredoveku po obdobie 20. storočia, ktorá umožnila vytvorenie jedinečného kultúrneho dedičstva. Výsledkom snahy miestnych aktérov o získanie medzinárodného uznania bolo zapísanie mesta Banská Štiavnica na Listinu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Začiatkom 90. rokov 20. storočia sa rozvoj mesta a priľahlých obcí začal orientovať na aktivity podporujúce kultúru a cestovný ruch. Mnohé stavby v centre mesta začali nadobúdať alternatívnu funkciu, ktorá priamo súvisí s rozvíjajúcim sa kultúrnym cestovným ruchom – vznikajú ubytovacie a stravovacie zariadenia, špecializované maloobchodné prevádzky. Zánik baníctva sa odráža aj v okolitej krajine, ktorá už nie je určená na exploatáciu prírodných zdrojov, ale stala sa predmetom ochrany a miestom pre rekreačné využitie návštevníkov. Krajina musí byť na túto novú funkciu adekvátne pripravená, čo sa prejavuje v jej sprístupnení pre návštevníkov a prezentovaní kľúčových hodnôt prírodného a kultúrneho charakteru.

Prírodné prostredie v kontexte spoločensko-ekonomických zmien. František Kele a Peter Mariot na základe vzťahov medzi krajinou, ľuďmi a životným prostredím, vymedzili šesť skupín krajinných typov podľa intenzity spoločenského využitia: 1. prírodná krajina bez hospodárskeho využitia (polárna, vysokohorská a púštna krajina); 2. prírodná krajina s potenciálnymi možnosťami využívania (krajina dažďových pralesov a tajgy); 3. extenzívne využívaná prírodná krajina (krajina tundry a alpínskych lúk); 4. extenzívne využívaná prechodná krajina (krajina listnatých lesov a saván); 5. vidiecka kultúrna krajina (poľnohospodárska a rekreačná krajina); 6. mestská kultúrna krajina.^[1]

Rekreačná krajina je z pohľadu autorov Kele a Mariot vnímaná ako významný funkčný typ vidieckej kultúrnej krajiny, v ktorom človek využíva prírodné zdroje. Základnými prvkami, ktoré určujú atraktívnosť krajiny a formujú potenciál krajiny pre rekreačné účely, sú výšková členitosť, denné teploty, výskyt a trvanie snehovej pokrývky, výskyt väčších vodných plôch, minerálnych prameňov a lesov. Charakter zásahov, ktorými človek pretvára prírodnú krajinu na rekreačnú, sa zameriava na budovanie siete zariadení, slúžiacich na zvýšenie rekreačných aktivít. Vo väčšine typov rekreačných krajín sa prelínajú záujmy cestovného ruchu, poľnohospodárstva, priemyselnej výroby a dopravy, čím môže dôjsť ku vzniku negatívnych vplyvov na prírodné prvky. Kritické situácie vznikajú vtedy, ak tieto vplyvy narúšajú atraktívnosť krajiny z hľadiska cestovného ruchu a tým odbúravajú základy, na ktorých vzniká rekreačná krajina. Rekreačná krajina patrí k najmladším výsledkom interakcii prírodných a socioekonomických prvkov krajinného systému a v budúcnosti sa očakáva zvýšený dopyt po jej vzniku.^[2]

Budúcnosť skúmaných lokalít v súvislosti s vplyvom cestovného ruchu načrtli vo svojich publikáciách viacerí autori. Peter Zorvan vidí budúcnosť okresu Banská Štiavnica (2001) v rozvoji priemyselnej výroby, poľnohospodárstva, ale aj v rozvoji cestovného ruchu, turistiky a agroturistiky.^[3] Autor monografie obce Hodruša – Hámre, Vít Priesol v roku 2005 naznačil, že terén je vhodný na turistiku a lyžovanie, a to vďaka vhodnému sklonu okolitých svahov.^[4]

Štiavnické vrchy boli vyhlásené za chránenú krajinnú oblasť pre svoje prírodné hodnoty a status najväčšieho vulkanického pohoria. Vrchy ležia na rozhraní dvoch klimatických typov a majú osobitý charakter striedania lesov s pasienkami, lúkami a sídlami. Milan Kapusta poukazuje na množstvo historických a technických pamiatok, ktoré sú následkom rozvinutej banskej činnosti a pôsobia ako najvýraznejší krajinotvorný činiteľ. Podnet na vyhlásenie chráneného územia pochádzal od pamiatkarov, pretože krajinný ráz predstavuje „kultúrnu – banícku krajinu“ s mnohými technickými pamiatkami, ktoré sú súčasne krajinnými dominantami a bez nich si dnešný ráz krajiny nevieme predstaviť (v pamiatkarskej legislatíve chýba zodpovedajúca kategória ochrany). K technickým pamiatkam patria vodné nádrže – tajchy, ústia štôlní, niektoré haldy a pingové polia. Autor predpokladá (1988), že rekreačný význam územia bude vzrastať a bude nutné pristúpiť k usmerňovaniu návštevníkov v súlade s kritériami ochrany prírody v CHKO prostredníctvom výstavby siete turistických chodníkov.^[5]

Milan Lehotský sa zaoberal krajinnými štruktúrami v Štiavnických vrchoch a navrhuje rozčleniť územie na 4 typy súčasnej krajiny: priemyselno-technizovaná krajina mestského typu, poľnohospodárska krajina, lesná neosídlená až sporadicky osídlená krajina a rekreačná krajina. Rekreačná krajina začala vznikať najmä v 80. rokoch 20. storočia a bola výlučne viazaná na systém vodných nádrží vrátane blízkeho okolia. V rekreačných centrách/chatových osadách nadobudol cestovný ruch viazanú (podnikové a súkromné chaty, pionierske tábory) a voľnú podobu (campingy, stanové tábory).^[6]

Na začiatku 90. rokov 20. storočia sa potenciál krajiny pre rekreáciu nadmerne využíval iba v oblasti vodných nádrží a Sitna. Alternatívou k preťaženým lokalitám podľa Lehotského malo byť budovanie rekreačných a športových zariadení v obciach (napr. zmena funkcie a budovanie rekreačných zariadení v obci Uhliská, Kopanice, Hodruša, Banský Studenec, Baďan, Beluj), čím sa dospeje k intenzívnejšiemu využívaniu iných prírodných a antropogénnych rarít Štiavnických vrchov. Autor upozorňuje na nedostatočné využívanie mestskej pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica, kde boli až do začiatku 80. rokov viaceré historické objekty v dezolátnom stave. Potenciál pre využitie v cestovnom ruchu vidí aj v jedinečnom systéme zberných jarkov (možnosť vytvorenia náučnej turistickej trasy pozdĺž celého systému). Územie disponuje vhodnými podmienkami na zimnú rekreáciu a autor načrtáva možnosti výstavby lyžiarskych zariadení v Hodrušskej a Richňavskej doline a zriadenia bežeckej značkovanej trate.^[7]

Banská krajina, jej využitie a prezentácia. Súčasný stav krajiny je výsledkom dlhodobých interakcií človeka a prírody, na základe ktorých sa vytvorili hodnoty, predurčujúce pozitívny vývoj a prosperitu regiónu. Banskoštiavnická krajina a jej okolie disponuje bohatým prírodným a kultúrno-historickým dedičstvom. Banská krajina je v skúmanej lokalite v súčasnosti takmer neznáma a jej potenciál je z turistického hľadiska značne podceňovaný. Komplikovaný horský terén determinoval rozloženie technických, správnych a občianskych objektov do plošne rozsiahleho územia. Vytvorenie obrazu o histórii a význame baníctva pre formovanie miestnej kultúry je možné vytýčením a prepojením hlavných atraktivít. Okrem kultúrno-historických pamiatok sa v krajine nachádzajú viaceré pozostatky po banskej činnosti a banské reliéfne formy (pingy, haldy, prepadliská, povrchové jamy, upravené a neupravené vstupy do baní), ktoré dotvárajú celkovú krajinnú scenériu a je potrebné ich prezentovať návštevníckej verejnosti. Vzájomným pospájaním prioritných objektov záujmu tak môže vzniknúť turistický náučný chodník, ktorý je zároveň najvhodnejším a najpoužívanejším spôsobom interpretácie kultúrneho dedičstva v skúmanej kultúrnej krajine. Banská krajina, ktorej súčasťou je aj mesto, je pre návštevníkov sprístupňovaná prostredníctvom turistických a cyklistických trás, náučných chodníkov a banskoštiavnickým geoparkom.

Jedným z prvých projektov zameraných na sprístupnenie zaujímavostí banskej krajiny bol projekt Geopark. Ambíciou bolo vybudovanie spolupráce s partnermi v cestovnom ruchu, obcami, múzeami, galériami, podnikateľmi a investormi a podnietiť záujem širokej verejnosti. Výstupmi bolo otvorenie Informačného centra, stálej expozície Geoparku v budove Berggericht na Námestí sv. Trojice, Regionálna učebnica environmentálnej výchovy pre I. ročník ZŠ, Náučný geologický chodník Paradajz s 19 zastávkami a expozícia Geológia Slovenska v skanzene SBM. Plánovanými aktivitami bolo značenie chodníkov, trás, areálov, kde sa návštevníci môžu orientovať prostredníctvom dvojjazyčných sprievodcov a turistických máp.^[8] V projekte sa tematicky spracovávali technické pamiatky, tajchy a vytýčilo sa niekoľko trás v regióne. Trasy spájali pamiatky v rámci banskej kultúrnej krajiny (prechádzajú aj obcami Štiavnické Bane a Hodruša-Hámre) a  sú doplnené interpretačnými panelmi. Geopark predstavuje sieť náučných trás, ktoré sú zakomponované do autentického prostredia a zvýrazňujú región ako geoturistickú lokalitu. Problematickým aspektom bola údržba a jej financovanie, ktorá sa riešila cez Združenie turizmu Banská Štiavnica, z dôvodu väčších dosahov na grantové schémy.^[9]

Geologickú stavbu a vývoj Štiavnických vrchov prezentuje turisticko-náučný chodník Paradajz. Začiatok chodníka sa nachádza v sedle Červená studňa a má charakter expozície umiestnenej v prírode. Návštevníci si môžu na trase dlhej 4 km prehliadnuť malé pyramídy, vytvorené z rôznych druhov hornín, informácie o geológii sú dostupné na informačných paneloch a miesta s panoramatickým výhľadom dopĺňajú panely s mapami. Počas terénneho výskumu sme trasu absolvovali a konštatujeme, že aj napriek vysokému potenciálu pôsobí nekultivovane až zanedbane a v predchádzajúcom období na inventári prírodnej expozície nebola vykonávaná údržba. Chodník je v súčasnosti nekompletný, chýbajú náučné panely, alebo sú značne poškodené až nečitateľné. Spomedzi analyzovaných náučných chodníkov patrí svojim spracovaním a trasou medzi najatraktívnejšie, ale je evidentné, že bol vytvorený pred niekoľkými rokmi a odvtedy zostal bez akýchkoľvek zásahov. Textové časti sú rozsiahle, jazyk textov je pre pochopenie mierne komplikovaný, pozitívne hodnotíme pridanie ilustračných schém či grafík, ktoré návštevníkovi umožnia ľahšie pochopenie prezentovanej témy. Predstavená situácia spôsobuje, že cielená návštevnosť chodníka je minimálna a turisti skôr využívajú ostatné chodníky, prípadne okružnú kombináciu viacerých dostupných trás.

Turisticko-náučnou trasou, ktorá prezentuje vplyv banskej činnosti na krajinu, je chodník Milana Kapustu (Náučný chodník po žile Terézia). Návštevník sa počas nenáročnej 2 hodinovej prechádzky krajinou zoznámi s najstaršími prejavmi baníckej činnosti a uvidí miesta východov rudných žíl na povrch. Najatraktívnejšou časťou je možnosť návštevy najvyššie položeného Ottergrundského tajchu a priľahlého majera, kde sa turistický chodník prekrýva s trasami severného a južného zberného jarku. Pri pokračovaní trasy chodník prechádza prírodným prostredím na rozhraní medzi roztrateným baníckym osídlením a voľnou prírodou. Počas tohto úseku sa návštevník oboznámi s históriou mesta a životom baníkov, v závere sa vracia k začiatočnému bodu Červená studňa. Mierne problematickým aspektom chodníka, ktorý sa zároveň týka prírodnej oblasti v okolí vrchov Paradajz a Tanád, je hustá sieť značených a neznačených chodníkov. Počas absolvovania trasy je potrebné venovať pozornosť značeniu a v záujme bezpečnosti návštevníkov neopúšťať vyznačené trasy.

Náučný chodník Glanzenberg prezentuje archeologickú lokalitu Staré mesto, kde sa v minulosti nachádzal hrad s pôvodným baníckym osídlením. Prvé otvorenie sa realizovalo pred viac ako 25 rokmi, po dlhšom období úpadku sa do pozornosti odbornej verejnosti dostáva v roku 2000. Hlavnou konzervovanou pamiatkou je hradná kaplnka, pozornosť návštevníkov upúta aj hutnícka pec. Projekt obnovy chodníka podporili SBM, OZ Kruh, Banskoštiavnicko-hodrušský banícky spolok, mesto Banská Štiavnica, Mestské lesy, Ministerstvo kultúry a Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny – na murárskych prácach, konzervovaní murív a terénnych úpravách sa podieľalo 8 uchádzačov o zamestnanie z regiónu.^[10] Náučný chodník má charakter kombinovanej trasy, ktorá sprístupňuje kultúrne dedičstvo (výsledky archeologického výskumu, rekonštrukcie základov stavieb) v prírodnom teréne. Glanzenberg začína v sedle Červená studňa a končí v centre – na námestí Sv. Trojice. Viditeľné je aplikovanie súčasných trendov pri sprístupňovaní a prezentácii krajiny. Inovatívny prístup vidieť pri koncipovaní náučných panelov – veľkostne sú menšie, obsahujú primerané množstvo textu v slovenskom a anglickom jazyku, kde je väčší predpoklad, že návštevník si poznatky zapamätá, texty vhodne dopĺňajú ilustrácie, fotografie a mapy – na každom paneli je zobrazená mapa celej trasy s vyznačenou aktuálnou polohou. Otváranie chodníku bolo podporené marketingovou kampaňou a aktualizované informácie o Glanzenbergu sú dostupné aj na oficiálnom profile na sociálnej sieti Facebook.

Náučné chodníky v katastri Banskej Štiavnice prechádzajú prevažne cez východnú časť mesta. Markantnou výhodou je ich poloha, umiestnenie v krajine a vzájomná blízkosť. Kladne hodnotíme aj spoločné východiskové miesto, Červená studňa, kde návštevníci získajú prehľad o všetkých dostupných trasách, a tak si sami zvolia najvhodnejšiu alternatívu. Informačné panely disponujú údajmi o náučných chodníkov a obsahujú podrobné mapy okolia (možnosti turistických chodníkov, horských cyklotrás, náučných chodníkov a bežkárskych trás).

Pri zohľadnení záujmového územia Hodruša-Hámre, Richard Kaňa vyslovuje myšlienku vytvorenia dvoch náučných chodníkov. Náučný chodník intravilánom by viedol od bane Všechsvätých, popri priekope k šachte Lill k Wachthausu, pokračoval ku klopačke, ďalej popri cintorínoch na Šíshaus, štôlňu Mikuláš, popri kostoloch na Námestie kalvárie a späť k bani Všechsvätých. Plánovaná trasa druhého náučného chodníka^[11] by mala viesť extravilánom obce od bane Všechsvätých k šachte Lill, bočným horským údolím na štôlňu Jozef, štôlňu Florián, Rumplovskú popri Brennerštôlnianskom tajchu do centra a späť.^[12]

Projekt náučného chodníka intravilánom obce bol realizovaný v spolupráci s Nadáciou Ekopolis a nesie názov Cestujeme v čase – Banská Hodruša. Trasa chodníka je do veľkej miery totožná s vyššie predstaveným návrhom R. Kaňu. Na trase náučného chodníka bolo označených 16 zastávok, ktoré predstavujú najatraktívnejšie lokality historického jadra Banskej Hodruše. Náučný chodník je jedinečným príkladom využitia moderných technológii pri interpretácii prírodného a kultúrneho dedičstva. Je koncipovaný ako internetový chodník, pri jeho prechádzaní môžu návštevníci využívať tablety/smartphony s aplikáciou, ktorá číta QR kódy. Pri každom bode chodníka sú na drevených koloch umiestnené QR kódy a poradové číslo zastávky. Návštevník nasníma QR kód a pri pripojení na internet sa mu zobrazí popis pamiatky s kreslenými vizuálnymi rekonštrukciami pôvodného stavu. Súčasťou realizácie náučného chodníka bolo zostavenie a publikovanie sprievodnej brožúry s textami.

Trasy Bajkom k tajchom sa nachádzajú v pohorí Štiavnické vrchy. Cieľom projektu je budovanie a udržiavanie siete cyklotrás pre horských cyklistov, a tým podporovať rozvoj cestovného ruchu. Trate sú navrhnuté v súlade s ochranou životného prostredia, využívajú existujúcu sieť lesných ciest, zvážnic a chodníkov, z ktorých niektoré prechádzajú po trasách pozdĺž bývalých náhonných a zberných banských jarkov. Projekt realizuje Obecný úrad Hodruša-Hámre prostredníctvom cyklistického oddielu MT BIKER a dobrovoľníkov. Financovanie projektu je viaczdrojové, podieľajú sa na ňom Obecný úrad Hodruša-Hámre a grantové financovanie nadácie Ekopolis.^[13] V letnej sezóne je možnosť vyviesť sa s bicyklom na hornú stanicu lanovky strediska Salamandra resort s  napojením na cyklotrasy. Medzi najvýznamnejšie a ľahko zjazdené trasy patrí Horný hodrušský a Dolný hodrušský jarok. Cyklistom sú dostupné Informácie o  bodoch záujmu (Points of Interests), ktoré dokumentujú históriu baníctva a vplyv na krajinu (tlačené aj digitálne mapové podklady). Vytvorená sieť cyklotrás týmto spôsobom adekvátne sprístupňuje a zároveň informuje o banskej histórii regiónu a kultúrnej krajine. Sieť horských cyklotrás je obohatená o  adrenalínové prvky: projekt Helligon – zábavná plynulá cyklotrasa; Pump Track s asfaltovým povrchom, kde je možné jazdiť bez pedálovania, rýchlosť získavať zmenou ťažiska alebo zatláčaním do zvlneného povrchu dráhy. Rozsiahla sieť cyklotrás spolu s projektmi, ktoré skvalitňujú a rozširujú ponuku pre cyklistických návštevníkov, sú vhodným impulzom pre ďalší rozvoj regiónu ako jedinečnej destinácie, kde sa prelína športové vyžitie so spoznávaním banského kultúrneho dedičstva.

Majoritná časť banského dedičstva lokalizovaného v prírode je sprístupnené len z exteriéru. V našom prípade za takéto objekty považujeme napr. citlivo rekonštruované vstupné portály štôlní, ktoré  plnia estetickú funkciu, dotvárajú prostredie a zvýrazňujú genius loci miesta. Viaceré vstupné portály sú súčasťou náučných trás alebo cyklotrás a sú zaradené k turistickým bodom záujmu (Dolný prekop k šachte Lill, štôlňu Birnbaum, vstup do štôlní Ignác – Hodruša-Hámre). Trasy cyklotrás Bajkom k tajchom v hodrušskej oblasti prechádzajú okolo štôlne Mikuláš, Dolná Schopfer štôlňa v Jalšovej doline a Dedičná štôlňa Moder v Kohútovskej doline na Kopaniaciach.

Identifikovanými prvkami banského antropogénneho reliéfu sú aj povrchové prejavy ťažby. Počas terénneho výskumu sme určili niekoľko typov, ktoré sú dodnes ľahko pozorovateľné v prostredí. Sú nimi pingy (prepadliská, jamy) vyskytujúce sa napríklad v lokalite Horná Roveň alebo v časti Banská Hodruša. Priestorovo rozsiahle sú povrchové dobývky, napríklad na vrchu Banište (miestna časť Kopanice), kde majú podobu povrchových zárezov a pokračujú prieskumnými štôlňami. Kvôli svojej veľkosti a  členitosti nie sú zabezpečené a zároveň sú vďake ľahkej dostupnosti zaradené medzi cyklistické body záujmu. Príkladom zabezpečených/ohraničených častí povrchu zaraďujeme oplotený areál bývalej šachty Weiden a Terézia (súčasť vysunutej expozície SBM). Krajinný reliéf sa menil aj pod vplyvom vyťaženej hlušiny, ktorá sa na povrchu ukladala vo forme hlušinových odvalov, tzv. háld. V minulosti haldy vytvárali rovinaté úseky, na ktorých sa stavali obydlia alebo iné objekty (napr. kostol sv. Mikuláša v Banskej Hodruši). Počas terénneho výskumu sme získali informácie o možnej výstavbe parkoviska pre potreby lyžiarskeho strediska Salamandra Resort na halde zo šachty Roveň neďaleko rekreačného areálu.

Prieskumom lokalít sme zistili výskyt úplne zaniknutých, narušených, zanedbaných a nevyužívaných prvkov banskej kultúrnej krajiny. Príkladom sú časti vodohospodárskeho systému: tajchy, ktoré sú dnes povrchovými zníženinami a sú zarastené vegetáciou (Brennerský tajch, Ciblíkovská lúka, tajch nad Žigmund šachtou), bývalé banské jarky, ktoré boli narušené a dnes sú nefunkčné alebo v teréne sú čiastočne pozorovateľné iba ako pravidelné línie prechádzajúce krajinou. V regióne sa často vyskytujú nerekonštruované, čiastočne zachované vstupné portály štôlní, ktoré aj napriek nepriaznivému stavu zvýrazňujú genius loci.

Tajchy v 20. a 21. storočí so zameraním na ich využitie a aktuálny stav. Prvé správy o rekreačnom využití banských vodných nádrží pochádzajú z 18. storočia. Existujú záznamy aj o kúpaní poslucháčov Baníckej a lesníckej akadémie v mestských vodných nádržiach, ktoré boli v tom čase určené na privádzanie pitnej vody do mesta. Prvými verejnosti sprístupnenými tajchami na kúpanie boli Veľká Vindšachta a Klinger, kde boli v 2. polovici 19. storočia zriadené priestranné kúpacie plte – „bazény“ a prezliekarne. V 1. polovici 20. storočia sa vyhľadávaným tajchom stáva Počúvadlo.^[14] Tajchy boli v minulosti využívané aj na chov rýb. Najvhodnejším na tento účel bolo Počúvadlo, kde v roku 1798 nasadili kaprov a neskôr aj šťuky. Pokusy s chovom rýb boli aj v jazerách Veľká Richňavská, Veľká Vindšachtská a Kolpašská nádrž, ale chov rýb s úmyslom vytvoriť z neho významné hospodárske odvetvie sa neujal. Situácia s chovom rýb sa zlepšila po roku 1931, kedy Rybársky spolok v Banskej Štiavnici zarybnil Počúvadlo a vhodné druhy rýb nasadzoval aj do iných jazier.^[15]

Najvýznamnejším tajchom v oblasti z hľadiska využitia pre rekreačné účely je Počúvadlo. V  okolí tajchu je situovaných viacero zariadení, poskytujúcich ubytovacie a stravovacie služby. V letnej sezóne môžu návštevníci využiť trávnaté rekreačné plochy, ktoré sa nachádzajú takmer po celom obvode tajchu, ako aj ponuku vodných športov, napríklad vodné bicykle, windsurfing, člnkovanie a menšie atrakcie pre deti. Rekreačný potenciál Počúvadla zvýrazňuje aj jeho poloha pod vrchom Sitno s rozhľadňou a zrúcaninou hradu. Celoročne sa v turistickej lokalite uskutočňujú rôzne kultúrne, gastronomické či športové podujatia, na ktorých sa organizačne podieľajú aj súkromní poskytovatelia služieb v okolí.

Červená studňa je v súčasnosti po rekonštrukcii, naplnená vodou, ale nemá pravidelný prívod vody. Vodná plocha nie je vhodná na kúpanie, jej okolie potrebuje revitalizáciu a doplnenie drobnej turistickej infraštruktúry (rovnomenné sedlo je východiskom pre viaceré náučné chodníky, turistické a cykloturistické/bežecké trasy).

Poloha tajchu Klinger nad mestom a ľahká dostupnosť ho predurčila na rekreačné využitie. Počas letných mesiacov sa tajch využíva na kúpanie, nachádza sa tu bufet s ľahkým občerstvením a medzi obyvateľmi Banskej Štiavnice patrí spolu s tajchom Veľká Vodárenská k najnavštevovanejším.

Potenciál pre rekreačné využitie majú Vodárenské tajchy nad Banskou Štiavnicou. Veľká Vodárenská nádrž je vhodná na kúpanie a z historického jadra mesta je ľahko peši dostupná, čo pravidelne využívajú obyvatelia mesta. Blízkosť historického centra s kompletnou vybavenosťou pre obyvateľov a turistov limituje možnosti poskytovania gastronomických a iných služieb v tesnej blízkosti tajchu, v letných mesiacoch tu nie je umiestená žiadna prevádzka poskytujúca občerstvenie či iné služby. Malá Vodárenská nádrž má relatívne malú hĺbku a veľkosť, v súčasnosti sa v nej vyskytujú viaceré vodné rastliny a nie je vhodná na kúpanie.

Medzi najnižšie položené tajchy patrí Beliansky tajch, ktorý je zároveň aj najteplejším umelým jazerom v regióne. Miestni obyvatelia ho využívajú na kúpanie, rekreáciu pri vode a čiastočne aj rybárčenie. Tajch je po rekonštrukcii, jeho okolie je upravené a esteticky príťažlivé, ale bez nadväzujúcich služieb.

Najvyššie položený tajch Ottergrund sa na kúpanie využíva minimálne, prevažuje krajinotvorná a estetická funkcia. Vodná plocha sa nachádza na trase náučného chodníka, ktorý je ľahko dostupný zo sedla Červená studňa. Okolie tajchu je udržiavané, kultivované a z telesa hrádze je panoramatický výhľad na Banskú Štiavnicu.

Malý a Veľký Komorovský tajch sa nachádzajú v miestnej časti Štefultov, teda mimo územia s hlavným turistickým záujmom. Tajchy nie sú vhodné na kúpanie, sú bez upraveného vstupu do vody, pri oboch chýba objekt mnícha. Malý tajch je porastený vodným rastlinstvom, je bez aktívneho využitia, plocha veľkého tajchu umožňuje po zamrznutí hladiny korčuľovanie pre obyvateľov Štefultova.

Dolný Michalštôlniansky tajch je v nevyhovujúcom stave, okolie je porastené náletovými drevinami a kvalita vody je nevhodná. V tesnej blízkosti tajchu sa nachádza neprimerane situovaný objekt (sklad veľkoobchodu s pivom, alkoholickými a nealkoholickými nápojmi) a zvyšky odpadu po stavebnej činnosti. Tajch je v súčasnosti nevyužiteľný pre rekreačné účely, neplní estetickú ani krajinotvornú funkciu. Vodná plocha sa nachádza v pešej dostupnosti od historického centra, v blízkosti modrej turistickej značky a cykloturistickej trasy. Po revitalizácii má potenciál zaradiť sa medzi turisticky zaujímavé lokality.

Dolnohodrušský tajch bol posledný v banskoštiavnickom rudnom rajóne, ktorý slúžil svojmu pôvodnému účelu až do roku 2012. Využívala ho Slovenská banská, s.r.o. ako zdroj vody pri spracovaní rúd vo flotačnej úpravni banského závodu v Hodruši. Technický stav hrádze a výpustného systému vyžadoval rekonštrukciu, ktorá sa uskutočnila v rokoch 2013 – 2015. V súčasnosti je technický objekt významným regionálnym miestom turistického ruchu, v jeho blízkosti sa nachádzajú ubytovacie kapacity a je vhodný na rekreačné kúpanie.^[16]

Horný hodrušský tajch je súčasťou športovo-rekreačného areálu Salamandra Resort a využíva sa na zasnežovanie lyžiarskeho strediska. V roku 2008 bol rekonštruovaný výpustný systém tajchu a návodnej hrádze.^[17] Blízky hlušinový odval bol premenený na parkovisko pre návštevníkov areálu. Brehy tajchu sú v súčasnosti upravené a esteticky dotvárajú areál hotela Salamandra a športovo-rekreačného strediska.

Moderštôlniansky (Kopanický) tajch začal chátrať po zániku miestneho ťažiarstva. V roku 1935 došlo k čiastočnému poškodeniu hrádze, ale aj napriek tomu sa využíval na rekreačné účely a chov rýb. Svoju pôvodnú podobu tajch získal po rekonštrukcii hrádze a výpustného systému v rokoch 1996 – 1997. Tajch nemá pravidelný prítok vody, jeho voda je zakalená a využíva sa na chov rýb.^[18] Tajch je citlivo zasadený do okolitej krajiny Kopaníc, ktorá je v súčasnosti využívaná prevažne na rekreačné účely či chalupárenie, čím sa znásobuje jeho aktuálna rekreačná funkcia.

Priebežne dochádza k rekonštrukcii tajchov, ktorú zabezpečuje Slovenský vodohospodársky podnik. Doplňujúce aktivity týkajúce sa osádzania informačných tabúľ a drobného turistického mobiliáru sú v kompetencii občianskych združení (napr. OZ Kruh v Banskej Štiavnici) a OOCR Región Banská Štiavnica. Rekonštrukcie zohľadnili turistické potreby a na každej vodnej stavbe sa vytvárajú upravené vstupy do vody (časť pre mamičky s deťmi na Kolpachoch, schody do vody). K posledným rekonštruovaným tajchom zaraďujeme Richňavské tajchy, Dolné Hodrušské, Červenú studňu, Bakomi, Ottergrund, Komorovské tajchy a Vodárenské tajchy, pripravuje sa rekonštrukcia Počúvadla.^[19]

Vybrané tajchy, ktoré majú potenciál pre rekreačné využitie, sú predmetom pravidelného skúmania kvality vody Regionálnym úradom verejného zdravotníctva (pre skúmanú oblasť je to pracovisko Žiar nad Hronom). Každoročne je vydávaný zoznam vôd určených na kúpanie^[20] pre kúpaciu sezónu, pričom Slovenská republika má za vody, určené na kúpanie, vyhlásených 33 lokalít. V okrese Banská Štiavnica a Žarnovica má tento štatút 5 tajchov. V roku 2016 mali jazerá Počúvadlo, Veľké Kolpašské (kataster obce Banský Studenec) a Vindšachtské jazero (katastrálne územie Štiavnické bane) vhodnú kvalitu vody na kúpanie. Všetky vodné plochy sú bez prevádzkovateľa, v prípade Počúvadlianskeho jazera sa obec a prevádzkovatelia okolitých stravovacích a ubytovacích zariadení starajú o pláže, zariadenia pre osobnú hygienu a likvidáciu odpadu. Medzi ďalšie záujmové prírodné kúpacie oblasti, ktoré nepatria k VUK a raz sezónne je v nich monitorovaná kvalita vody, patria Belianske jazero, tajch Kopanice a Klinger.^[21]

Do súčasnosti sa v kultúrnej krajine zachovali fragmenty po tajchoch, ktoré sú pozorovateľné ako priehlbiny. Vybrané pozostatky po umelých vodných nádržiach sú súčasťou turistických sprievodcov alebo cyklistických POI. Zaraďujeme sem Brennerský tajch (nad Banskou Hodrušou v doline Grintál) alebo bývalý tajch Ciblíkovská lúka (Tajch v Hölle alebo Skautský tábor, nachádza sa neďaleko Horného hodrušského tajchu, za budovou strediska Salamandra).

Niekoľko nezávislých zdrojov z radov verejných predstaviteľov ako aj návštevníkov potvrdilo, že v primárnej ponuke destinácie stúpa význam a záujem o prírodné zdroje. Jedinečnou konkurenčnou výhodou regiónu je výskyt tajchov, ktoré determinujú využitie umelých vodných plôch na letnú rekreáciu pri vode. Citlivé zasadenie technických pamiatok do krajiny, rekonštrukcie, ktoré prihliadali aj na turistické potreby, čistotu vôd a okolitého prostredia, sú dôvodmi pre enormný nárast návštevnosti. Aktivity súvisiace so sprístupňovaním a propagovaním prírody (značenie cyklotrás, renovácia chodníkov) sú záležitosťou posledného desaťročia, čo je zároveň dôkazom zvyšujúceho sa záujmu o spoznávanie banského dedičstva v prírode. Dôvodom sú celospoločenské trendy zasahujúce sektor cestovného ruchu, ktoré sa orientujú najmä na udržateľnosť, využívanie prírodného prostredia v súlade s jeho ochranou a vyšším záujmom ľudí o trávenie voľného času v kvalitnom prírodnom prostredí.

Príspevok vznikol v rámci projektu UGA Banská kultúrna krajina v kontextoch kultúrneho dedičstva a cestovného ruchu (I/12/2017)

Literatúra a pramene:

Bajkom k tajchom. [online]. s.a. [cit. 2016-12-22.]. Dostupné na https://bajkomktajchom.sk/o_projekte.

GODOVÁ, H. Mestský úrad Banská Štiavnica – referát cestovného ruchu. Diskusia o úlohách mesta v rozvoji cestovného ruchu. [osobná komunikácia]. 2016 [cit. 2016-06-10].

KAPUSTA, M.: Technické pamiatky ako jeden z ústredných motívov vyhlásenia Štiavnických vrchov za chránenú krajinnú oblasť. In: Ochrana banských technických pamiatok na Slovensku : študijné zvesti. Bratislava : Alfa. 1988. s. 69-76.

KELE, F. – MARIOT, P. Krajina, ľudia, životné prostredie. Bratislava : Veda. 1983. 70 s..

LEHOTSKÝ, M.: Funkčné štruktúry krajiny (Štiavnické vrchy). Bratislava: Veda. 1991. 152 s.

LICHNER, M. a kol. Banskoštiavnické Tajchy. Banská Bystrica : Štúdio HARMONY, s.r.o., 2005. 127 s. ISBN 80-89151-08-6.

LÍŠKOVÁ, Z.: Prvý geopark na Slovensku. In. Životné prostredie. 2003. roč. 37, č. 6, s. 284. ISSN 0044-4863.

MICHALÍK, B. – PILÁRIKOVÁ, A.: Organizácia domáceho turizmu na Slovensku. In: Kontexty kultúry a turizmu. ISSN 1337-7760, 2010, roč. 3, č. 1, s. 19-23.

PRIESOL, V.: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre. 2.vyd. Žiar nad Hronom : Aprint, 2005.182 s. ISBN 80-968914-5-6.

Pripravenosť prírodných vodných plôch a umelých kúpalísk na kúpaciu sezónu 2016 (stav ku dňu 15.06.2016). [online]. 2016. [cit. 2017-02-13]. Dostupné na internete: .

SOMBATHYOVÁ, M. Slovenské banské múzeum. Diskusia o odborných činnostiach múzea a aktuálnej situácii.[osobná komunikácia]. 2016 [cit. 2016-06-09].

V B. Štiavnici otvorili náučný chodník o tajomstvách Glanzenbergu. [online]. 2015. [cit. 2017-02-18]. Dostupné na internete: .

ZORVAN, P. a kol.: Okres Banská Štiavnica: informačný sprievodca. Banská Štiavnica : Okresný úrad. 2001. 82 s. ISBN: 8096865501.

Poznámky: