Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Spojené štáty americké po 2. svetovej vojne zažívali hospodársky rast. Generácia detí, ktoré sa narodili v 40. a 50. rokoch 20. storočia, žila v krajine, ktorá ekonomicky prosperovala a mala priaznivé podmienky na život. Od detí, ktorí vzišli z danej generácie a dospievali najmä v 60. rokoch sa očakávalo, že budú žiť takmer uniformným spôsobom života a starať sa o zveľaďovanie materiálnych statkov, budú mať solídnu pracovnú pozíciu a budú sa správať konvenčne. Mnoho ľudí zažívalo frustráciu spojenú s vopred určeným životným štýlom, ktorý sa od nich očakával. Spontánnou odpoveďou určitej skupiny obyvateľstva bolo sformovanie hnutia hippies.

Hippies boli príslušníci kontrakultúry, ktorá kulminovala v rozmedzí 60. a 70. rokov v USA. Hnutie hippies odmietalo tradičné americké hodnoty stredného prúdu. Pôvod hnutia môžeme hľadať na pôde amerických univerzít, odkiaľ sa ďalej šírilo do iných štátov, najmä Veľkej Británie a Kanady. Názov hippies sa odvoláva na pojem „hip“, ktorého pôvod je nejasný.

Význam výrazu hippie. Pojem sa prvýkrát objavuje na prelome 20. storočia a stáva sa populárnym. Jeho význam v tejto počiatočnej fáze môže byť vysvetlený ako „byť si vedomý“. Až koncom 30. rokov a na začiatku 40. rokov 20. storočia, počas éry tancu jive, sa objavuje moderný význam tohto slova – sofistikovaný, módny, súčasný. Etymológovia ponúkli viac ako tucet teórií o pôvode slova „hip“, ale ani jedna z nich nie je úplne presvedčivá. (Sheldlower, 2004)

Beat Generation. Hnutie hippies výraznou mierou súviselo s tzv. Beat generation- literárnym a kultúrnym hnutím, ktoré výraznou mierou prispelo k ovplyvneniu podoby kultúry v USA v 50. a 60. rokoch 20. storočia.

V rokoch bezprostredne po 2. svetovej vojne došlo k veľkému prehodnoteniu konvenčných štruktúr americkej spoločnosti. Rovnako ako sa rozvíjal povojnový hospodársky boom, študenti na univerzitách začali spochybňovať nekontrolovaný materializmus, ktorý sa vyskytoval v americkej spoločnosti. Beat generation bolo akýmsi prirodzeným vyústením snahy o zmenu tradičných hodnôt. (Rahn)

 Pôvod Beat generation môžeme nájsť na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, kde sa stretli Jack Kerouac (známe sú napr. jeho diela Na ceste, Osamelý pútnik) a Allen Ginsberg (dielo Vytie) a pridávajú sa k nim ďalší ako Lucien Carr, John Clellon Holmes, Neal Cassidy a i. Názov Beat Generation uviedol do literatúry v roku 1948 Jack Kerouac, keď v diskusii so svojím priateľom, spisovateľom J. C .Holmesom povedal: “Sme niečo ako beat generation“. Tento názov sa zvyčajne prekladá ako „zbitá generácia“. Nie je to však presné, ide o prakticky nepreložiteľné skríženie dvoch anglických významov: biť – „beat“ a blaženosť – „beatitude“. Kerouac jasne definoval Beat generation ako „skupinu nových Američanov prežívajúcich život naplno a zaujatých radosťou.“ (Balážová)

 Začali otvorene diskutovať o témach týkajúcich sa sexuality, ktoré boli dovtedy tabu. Ich literárne diela boli expresívnejšie a využívali rôzne kontroverzné námety. Predstavitelia Beat generation sa hudobne orientovali na recepciu jazzovej hudby, ktorá v danej dobe patrila k undergroundovej hudbe. Práve Ginsberg použil termín „flower power“ (sila kvetov) na označenie pasívnej rezistencie a nenásilných protestov proti vojne. Hippies podporili túto symboliku nosením žiarivého oblečenia s kvetinovými motívmi, zdobením vlasov kvetmi a ich rozdávaním, preto sa synonymom pre členov hnutia hippies stalo aj označenie deti kvetov. Výzor hippies dopĺňali dlhé vlasy a muži často nosili brady.

 Hippies obhajovali nenásilie a lásku, populárnu frázu „Make love, not war“. Podporovali otvorenosť a toleranciu ako alternatívy k obmedzeniam, ktoré videli v spoločnosti strednej triedy. Hippies často praktizovali otvorené sexuálne vzťahy a žili v rôznych typoch rodinných skupín. Obvykle hľadali duchovnú inšpiráciu zo zdrojov mimo židovsko-kresťanskej tradície, najmä budhizmu a iných východných náboženstiev. (Hippie).

Členovia hippies obhajovali príležitostné užívanie niektorých typov drog, najmä marihuany a halucinogénnej drogy – dietylamidu kyseliny lysergovej, tzv. LSD. Spomínané látky využívali na obohatenie a rozšírenie duchovného zážitku a posúvanie hraníc vedomia.

Folk-rock. Výraznou súčasťou kultúry hippies bola hudba. Cestu hudobným skupinám a interpretom, na ktorých sa hippies odvolávali, otvorila tzv. britská invázia, kultúrny fenomén 60. rokov 20. storočia, keď sa hudobné skupiny z Veľkej Británie ako Beatles, Rolling Stones a i., preslávili v USA a spustili vlnu záujmu o blues a rock. Úspech spomínaných kapiel vytýčil nový smer v populárnej kultúre a viacerí umelci si uvedomili, že je možné využiť silu a popularitu rockovej hudby a jej odkaz vo svojej tvorbe.

Odpoveďou bol vznik hudobného smeru folk-rock. Významnou osobnosťou americkej hudobnej scény bol Bob Dylan. Bol to newyorský folkový muzikant, ktorý pôvodne hral akustické baladické piesne s politickou tematikou. Bob Dylan, ktorý bol dovtedy výlučne hráčom na akustickú gitaru, prešiel dôležitou transformáciou hudobného štýlu a sústredil sa na elektrickú gitaru, ktorá výraznou mierou ovplyvnila zvuk jeho nahrávok a vystúpení. Inšpiráciu na využitie rockového zvuku našiel v britskej rhytm and bluesovej a rockovej skupine The Animals. Práve The Animals bola jednou z významných kapiel britskej invázie, upriamili pozornosť amerického publika na bluesové dedičstvo. Bolo to vďaka piesni House of the Rising Sun, tradičnej americkej baladickej piesni, ktorá rozpráva príbeh o nevestinci v New Orleans. Skupina nahrala túto pieseň v rockovej podobe v roku 1964. Pieseň je považovaná za prvý folk-rockový hit.

Eric Burdon, spevák skupiny Animals sa o piesni vyjadril: „V New Orleans nás kvôli tomu neznášali. Miestni z toho vôbec nemali radosť. Snažili sa všetko zamiesť pod koberec a zrazu sa objavia bieli chlapci a začnú spievať o ich bordeli“. (Sedem rockových vekov, 2008).

Skupina Animals sa prvýkrát stretla s piesňou House of the Rising Sun práve vo verzii od Boba Dylana. Britská invázia a úspech kapiel ako The Beatles, The Rolling Stones a The Animals mu otvorili nové hudobné možnosti. „Bobova nahrávka neopustila svet folku. Naša verzia skladbu zelektrizovala a zmenila ju na raketu, ktorá na oplátku, aspoň čo viem, nakopla Boba k tomu, aby vymenil španielku za elektrickú gitaru“.

Barry Miles, britský spisovateľ, ktorý sa vo svojich dielach zaoberá hudobnou kultúrou, sa o Dylanovi vyjadril: „Dylan bol dôležitá postava. Ako úplne prvý zozbieral rozličné hudobné prvky a zostavil ich ako skladačku. Dlhšia minutáž, dosť podivná štruktúra…porušil tak množstvo pravidiel. K tomu pridal priamočiaru rock and rollovú rytmickú sekciu a sofistikované texty. Nikomu nenapadlo, že je niečo podobné možné.“ (Sedem rockových vekov, 2008).

Jeho pieseň Like a Rolling Stone, ktorá vyšla ako singel k jeho albumu Highway 61 Revisited v roku 1965, sa výrazným rockovým spracovaním líšila od jeho predchádzajúcich nahrávok a vytýčila jeho nové rockové smerovanie. Al Kooper, ktorý hral na nahrávke organ, si na nahrávanie spomína takto: „Nič nebolo znotované na papieri. Hrali sme úplne podľa ucha. Bolo to totálne neorganizované, úplne punkové. Proste sa to stalo.“ (500 greatest songs of all time, 2011).

Americký hudobník Bruce Springsteen opísal začiatok Like a Rolling Stone ako ľstivú ranu, ktorá znela tak, akoby rozkopol dvere do vašej mysle. Album nahraný za 6 dní, bol vydaný v auguste 1965 a dostal názov podľa diaľnice, ktorá vedie z Dylanovho rodného štátu Minnesota až k delte rieky Mississippi. Like a Rolling Stone vraj pojednáva o fanynke Andyho Warhola Edie Sedgwickowej a táto nahrávka navždy zmenila svet populárnej hudby (Levi 2007: 17).

Americký časopis Rolling Stone, zameraný na hudbu a populárnu kultúru, v roku 2004 vytvoril rebríček 500 najlepších piesní všetkých čias, kde sa pieseň Like a Rolling Stone umiestnila na 1. mieste. Dylan sa po úspechu nahrávky obrátil na rockovú kapelu The Hawks (neskôr premenovaná na The Band), aby ho sprevádzala pri živých vystúpeniach. Gitarista kapely Robbie Robertson si na spoluprácu s Dylanom spomína: „Čo sa folku týkalo, bola to pre nás hudba z iného sveta. Počúvali ju ľudia, ktorí v kaviarňach sŕkali cappuccino. Tam kde sme hrali my, nikto cappuccino nesŕkal. Skôr tam išlo o život. Raz sme videli ako tam niekoho zabili, množstvo bitiek a iných vecí, ale proste sme to brali tak, že to patrí k práci, ktorú sme si vybrali. Keď sa objavil ten nápad vniesť do Bobovej hudby to naše pouličné správanie, tak sme zistili, že sa od seba môžeme naučiť úžasné veci“. (Sedem rockových vekov, 2008).

Dylanovým prvým vystúpením s elektrifikovaným zvukom a v sprievode rockovej kapely The Hawks, bol koncert na Newport Folk Festival v roku 1965. Transformácia hudobného štýlu Boba Dylana sa určitej časti publika nepáčila, počas koncertu na neho pokrikovali a označili ho ako Judáša. Robbie Robertson sa k tomu vyjadril: „Spočiatku mi to ani nenapadlo, že to toľkých ľudí naštve, ale na druhú stranu to bolo pre mňa poučné. Musel som sa naučiť hrať so vztýčenou hlavou bez toho, aby som sa pozeral na gitaru, pretože som musel uhýbať pred haraburdami, čo po mne hádzali.“ (Sedem rockových vekov, 2008).

Hippies sa hlásili k skupinám ako Rolling Stones, Beatles, Jefferson Airplane, ale aj folkovým umelcom ako spomínaný Bob Dylan alebo Joan Baez a i. Preto sa rozhodujúcim prvkom pre mnoho kapiel stala filozofia hippies, jedna z najrelevantnejších sociokultúrnych zložiek druhej polovice 60. rokov 20. storočia. Jej myšlienky sa vedľa klasických predstaviteľov tejto hudby, akými boli napr. Jefferson Airplane dokázali infiltrovať aj do tvorby mnohých ďalších skupín a to nielen v textovej oblasti (napr. The Beatles, The Rolling Stones a ďalších), ale aj hudobnej. Prostredníctvom dlhých improvizácií a voľnej štruktúry skladieb dali možnosť vyniknúť silnému melodickému nápadu (tieto myšlienky sa najviac prejavili pri vystúpení mnohých skupín na legendárnom festivale vo Woodstocku).“ (Štefl, 2013).

Kultúra a myšlienky hnutia hippies sa odrazili aj v populárnej kultúre. Okrem vplyvu, ktorý malo hnutie na módu, vtedajšie zaužívané stereotypy správania a myslenia, sa ich odkaz premietol aj do populárnej hudobnej a filmovej kultúry. Na základe posolstva hnutia hippies a ich odporu voči Vietnamskej vojne, bol v roku 1967 vytvorený populárny rockový muzikál Hair (Vlasy). Autormi muzikálu boli Galt MacDermot, Gerome Ragni a James Rado. Na výrazný úspech divadelného muzikálu nadviazalo v roku 1979 filmové spracovanie, ktoré režíroval Miloš Forman. Spomenutý film v roku 1980 získal ocenenia Zlatý Glóbus a cenu César.

Woodstock. Asi najvýraznejší dopad na populárnu kultúru v súvislosti s hippies, mal hudobný festival Woodstock. Kultúrny odkaz spomenutého festivalu je rozpoznateľný aj v súčasnosti, keďže sa na neho odvolávajú mnohé významné hudobné podujatia. Celý názov podujatia bol Woodstock Music & Art Fair a konal sa v rozmedzí 15.-18.augusta 1969. Oficiálne zdroje odhadujú počet návštevníkov na 400 000, aj keď je možné, že dosiahol až 700 000 osôb. Miestom konania bola farma Maxa Yasgura o rozlohe cca 240 ha v blízkosti mesta Bethel v štáte New York v USA. Názov festivalu Woodstock sa odvoláva na malé mesto, ktoré je vzdialené od Bethelu viac ako 90 km a často sa tam zdržiavali hudobníci ako Bob Dylan, Janis Joplin, Jimi Hendrix a i.

Hlavnými organizátormi festivalu boli John Roberts, Joel Rosenman, Artie Kornfeld a Michael Lang. Spoločne hľadali vhodný podnikateľský zámer, ktorý následne zrealizujú. Otvorili nahrávacie štúdio v meste Woodstock, ktoré disponovalo moderným technickým vybavením. Štvorica sa po niekoľkých stretnutiach dohodla, že na propagáciu nahrávacieho štúdia: „usporiadajú najväčší rock and rollový koncert na svete pre 50 000 ľudí. Nechali si zaregistrovať spoločnosť Woodstock Ventures, v ktorej každý z nich mal 25 %.“ (Lindaur, 2010.

Pôvodným miestom konania festivalu, ktoré si organizátori prenajali, mala byť plocha pri meste Wallkill v štáte New York. Howard Mills, majiteľ Mills Industrial Park, súhlasil s prenájmom parku za 10 000 dolárov pod podmienkou, že to schváli miestne zastupiteľstvo. Právnici Woodstock Ventures tvrdili mestským poslancom, že pôjde v prvom rade o umelecký trh a džezová a folková hudba bude len doplnkovou záležitosťou. Miestne zastupiteľstvo vydalo súhlas, a tak organizátori najali niekoľko firiem, ktoré sa pustili do dláždenia ciest, stavania plotov a celkovej prípravy festivalového areálu. Asi v polovici júla 1969, spísali obyvatelia mesta Wallkill protestnú petíciu. Umelecký trh bol podľa nich iba zásterkou a pri ich obci sa pripravuje veľký festival hippies, s čím zásadne nesúhlasili, keďže podľa nich si Wallkill nebude vedieť poradiť s 50 000 hippies. Organizátori uvažovali nad zrušením festivalu, ale keďže už do neho investovali množstvo finančných prostriedkov, rozhodli sa nájsť vhodnejšie miesto. Hľadali v štáte New York. V priebehu pár dní navštívili lúky, brehy riek, horské úbočia aj malé letiská (Woodstock 1969, 2009). Oficiálnym dôvodom na zrušenie festivalu, ktoré mesto uviedlo, bolo, že prenosné toalety, ktoré mali byť použité počas jeho priebehu, nezodpovedali štandardom mesta.

Následne prišlo ku kľúčovému zvratu v hľadaní vhodnej lokality. Eliot Tiber, majiteľ hotela El Monaco pri Bielom jazere v blízkosti miesta Bethel, ktorý mal finančné problémy s prevádzkou ubytovacieho zariadenia, dostal od miestnych úradov povolenie na organizáciu kultúrneho podujatia s názvom White Lake Music & Art Festival. Bolo to podujatie pre maximálne 150 návštevníkov, ktoré sa malo konať na malom priestranstve. Maximálny povolený počet návštevníkov na povolení uvedený nebol, čo organizátori Woodstocku využili vo svoj prospech. Tiber navrhol majiteľom Woodstock Ventures, aby sa obrátili na jeho známeho Maxa Yasgura, ktorý bol právnik, ale v danej dobe vlastnil farmu a bol najväčším lokálnym producentom mlieka.

Michael Lang si na miesto spomína: „Bolo to čarovné. Perfektné, pomaly sa zvažujúce údolie s miernou vyvýšeninou pre pódium. V pozadí jazero. Dohodli sme sa priamo na poli.“ Po dohodnutí výšky prenájmu na 75-tisíc dolárov, sa organizátori pustili do príprav areálu a technického zabezpečenia festivalu. 20. júla 1969 všetky rozhlasové stanice v Amerike oznámili, že Apollo 11 pristálo v Mori pokoja a prvý človek sa prešiel po Mesiaci, a že hippie festival Woodstock sa bude konať pri mestečku Bethel. Mestským úradom usporiadatelia nahlásili počet návštevníkov približne 50 000. „Bola to súčasť stratégie. Už vtedy som vedel, že môže prísť až štvrť milióna ľudí, ale nechcel som nikoho desiť“, spomína Lang (Lindaur, 2010).

Kvôli koordinácii priebehu festivalu a dodržiavaniu poriadku organizátori oslovili skupinu hippies známu ako Hog Farm. Túto komunitu založil a viedol mierový aktivista Hugh Romney. Úlohou skupiny bolo nenásilnou cestou a vlastným príkladom usmerňovať návštevníkov. Ich prítomnosť a prístup k riešeniu vzniknutých problémov sa počas realizácie festivalu zo spätného pohľadu ukázala ako vhodne zvolený krok, aj keď neboli žiadnou formálne organizovanou štruktúrou. Ďalšia skupina, ktorá bola oslovená s podobným zámerom boli Merry Pranksters, nasledovníci amerického spisovateľa Kena Keseyho. Kesey sa v mladosti zúčastnil na experimentoch s LSD, ktoré financovalo CIA. Svoje skúsenosti s drogami a prácou v psychiatrickej liečebni využil vo svojom diele Prelet nad kukučím hniezdom, ktoré napísal v roku 1962. V roku 1975 knižnú predlohu spracoval do filmovej podoby režisér Miloš Forman a film získal 5 Oscarov. Ken Kesey bol v 60. rokoch výraznou postavou kontrakultúry a sám sa považoval za akýsi medzičlánok medzi Beat generation a hnutím hippies. Komunita Merry Pranksters sa zdržiavala v jeho domoch v Californii a Oregone. Spomenutá skupina sa stala známou cestami naprieč USA v psychedelicky pomaľovanom autobuse, ktorým si chcela uctiť dielo Jacka Kerouaca Na ceste. Poslednou cestou ich pôvodného autobusu nazývaného Furthur bola práve cesta na festival Woodstock.

Deň pred konaním festivalu začalo prichádzať množstvo návštevníkov. Na okolitých cestách sa začali tvoriť kolóny áut, ktoré postupne zablokovali prístupové cesty. V dôsledku toho, mnohí nechali vozidlá zaparkované pozdĺž cesty a na festival vyrazili pešo. V piatok 15. augusta 1969, t.j. prvý festivalový deň, dorazilo na festival obrovské množstvo ľudí.

Michael Lang si uvedomil, že pri organizácii festivalu zabudli osadiť turnikety pri vstupných bránach. Lístok v cene 18 dolárov si kúpil len ten, kto ho chcel mať na pamiatku. Inak to nebolo potrebné. Za „free“ koncert, teda zadarmo, začali Woodstock vyhlasovať radikálni hippies, tzv. Yippies (Youth International Party), politicky ľavicovo orientovaná časť americkej mládeže vedená Abbie Hoffmanom a Jerrym Rubinom (Lindaur, 2009).

Prvý deň festivalu bol zameraný na folkovú hudbu. Došlo k výraznému časovému sklzu, keďže na mieste konania festivalu stále neboli kapely a interpreti, ktorí mali vystupovať. Michael Lang sa preto uchýlil k tomu, aby na pódium zavolal amerického folkového a rhytm and bluesového hudobníka Richieho Havensa, ktorý vôbec nebol uvedený v programe a pôvodne nemal vystupovať.

„Hrať sa už malo dve a pol hodiny a v zákulisí začala prepukať panika,“ spomína v knihe Roberta Santelliho Aquarius Rising o mnoho rokov neskôr Richie Havens. Hoci na veľkom festivale nehral prvý raz, nekonečné davy pred pódiom ho napĺňali bázňou. „Mike Lang prišiel ku mne a hovorí: „Richie, prosím. Musíš tam ísť, človeče. Musíš to otvoriť. Nikto iný tu nie je. Richie, na kolenách ťa prosím.“ A tak som vyšiel na pódium a začal hrať.“ (Woodstock 1969, 2009.

V nasledujúcich hodinách sa na pódiu vystriedali viacerí umelci ako napr. Sly & The Family Stone, Ravi Shankar, Joan Baez a i. Vystúpenie folkovej speváčky a hudobníčky Joan Baez bolo posledným koncertom v prvý festivalový deň. V skorých ranných hodinách nastala výrazná zmena počasia a začalo husto pršať. Podmienky a komfort návštevníkov festivalu sa zhoršili, keďže silný dážď zmenil pôdu na blato, v ktorom sa museli brodiť.

Priebeh druhého festivalového dňa bol poznačený touto výraznou zmenou počasia. Bahno bolo 20 centimetrov hlboké, vyčnievali z neho tisíce spacích vakov, odpadkov a zničených stanov. Po svahoch prechádzali traktory a hrnuli pred sebou masu odpadkov. Sedemnásťročný chlapec Raymond Mizak spal schúlený v spacom vaku, keď cez neho prešiel pomaly jeden z traktorov, ktorý zhŕňal odpad. Než priletela helikoptéra, svojim zraneniam podľahol. Usporiadatelia sa rozhodli, že musia masu návštevníkov zabaviť hudbou. Hoci sobotný koncert mal začať až večer o siedmej a pokračovať aj po polnoci, rozhodli sa začať už na poludnie a každý z vystupujúcich dostal k dispozícii dvojnásobný čas. Na programe boli predovšetkým rockové kapely ako rocková skupina Jefferson Airplane, Creedence Clearwater Revival, Janis Joplin, Grateful Dead, Canned Heat, Mountain, Santana a britská kapela The Who. Jerry Garcia, spevák a sólový gitarista rockovej skupiny Grateful Dead spomína na vtedajšie koncertné podmienky: „Stáli sme po členky vo vode a stále sme sledovali, odkiaľ začne iskriť elektrina. Na prstoch sme od mokrých strún stále cítili elektrizujúce chvenie.“ (Lindaur, 2009).

V nedeľu 17. augusta 1969 organizátori riešili zabezpečenie základných potrieb ako napr. dostatočný prísun stravy, keďže nerátali s príchodom takého obrovského množstva ľudí. Výdaj stravy a jej prípravu zabezpečila komunita Hog Farm a návštevníci festivalu napriek zložitým a nekomfortným podmienkam ukázali výraznú mieru spolupatričnosti a empatie, preto na festivale nedochádzalo k žiadnym konfliktom. V ten deň na festivale vystúpili umelci ako Joe Cocker, Ten Years After, Crosby, Stills, Nash & Young a i. Festival sa predĺžil až do pondelkových ranných hodín, keď sériu vystúpení umelcov uzatváral koncert Jimiho Hendrixa. Jeho verzia americkej hymny The Star-Spangled banner bola poňatá ako výpoveď danej doby. Hendrix pomocou rôznych kvílivých zvukoch gitary a práce s tremolo pákou napodobňoval sirény a výbuchy a stupňoval napätie poslucháčov. Táto verzia americkej hymny bola reakciou na vtedajšiu politickú situáciu v USA a najmä na Vietnamskú vojnu, v ktorej USA participovali. Festival Woodstock sa stal synonymom rockového festivalu a aj výraznou atrakciou cestovného ruchu. Na významné výročia festivalu sú usporadúvané spomienkové koncerty, ktorých cieľom je pripomenúť si myšlienky a ideály pôvodného festivalu. V súčasnosti je na mieste konania festivalu v meste Bethel múzeum venované problematike festivalu.

Výrazným prvkom propagácie festivalu bolo logo, plagát a slogan festivalu. Slogan „Tri dni mieru a lásky“, mal vyjadriť antimilitaristické naladenie mládeže a zároveň mal poslúžiť ako morálny imperatív pre možné násilie davu. „Štylizovaný vták je pôvodne, cat bird ‚čiže drozd,“ spomína výtvarník Arnold Skolnick, autor spomenutého loga. „Najskôr som ho usadil na flautu, asi preto, že som počúval skôr jazz, no potom sa uhniezdil na gitare.“ (Lindaur, 2010)

Hnutie hippies a ich ideály o mierovej a nenásilnej ceste riešenia konfliktov, prežívania hudby umocneného užívaním halucinogénnych látok, sexuálnej slobody a odmietania tradičného spôsobu života sa v 60. rokoch uplatnili aj vo Veľkej Británii, kde významnou mierou ovplyvnili vtedajšiu hudobnú scénu. The Beatles ovplyvnení myšlienkami hippies v roku 1967 vydali svoj album Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band, na ktorom je zrejmá zmena ich hudobného prejavu, ktorý sa stal viac rockový. V ďalších rokoch vznikali subkultúry, ktoré boli ovplyvnené rockovou hudbou a ich vplyv je rozpoznateľný až do súčasnosti. Ideály hippies o odvrhnutí materializmu, voľnej láske a mieri podporené konzumáciou drog sa postupom času ukázali ako neudržateľné, takže hnutie postupne strácalo svojich prívržencov. Hnutie hippies v rôznych variáciách existuje až do súčasnosti, aj keď nemá také výrazné zastúpenie ako 60. a 70. rokoch. Ich myšlienky však výraznou mierou ovplyvnili niekoľko generácií a zmenili tvár hudobnej a populárnej kultúry.

Literatúra a pramene:

500 greatest songs of all time. [online] 2011. [cit. 2018.05.16.]. Dostupné na internete:  https://www.rollingstone.com/music/lists/the-500-greatest-songs-of-all-time- 20110407/bob-dylan-like-a-rolling-stone-20110516.

BALÁŽOVÁ, M. Beat generation. [online] b.r. [cit. 2018.05.14.].Dostupné na internete:

     cdn.srv.rtvs.sk/a542/file/item/sk/0001/ beat_generation.SNNW.pdf.

Hippie. [online] b.r. [cit. 2018.05.12.]. Dostupné na internete:

     https://www.britannica.com/topic/hippie.

LEVY, J. 2007. Rolling Stone – 500 nejlepších alb všech dob. Praha.

LINDAUR, V. 2010. Nekonečná woodstocká odysea I – příběhy a pověsti z rockových dějin.

     [online] 2010. [cit. 2018.05.22.]. Dostupné na internete: https://www.muzikus.cz/pro-

     muzikanty-serialy/Nekonecna-woodstocka-odysea-I-pribehy-a-povesti-z-

     rockovychdejin~31~brezen~ 2010/.

LINDAUR, V. 2009. Nekonečná woodstocká odysea II – příběhy a pověsti z rockových dějin.

     [online] 2009. [cit. 2018.05.22.]. Dostupné na internete: https://www.muzikus.cz/pro-

     muzikanty-serialy/Nekonecna-woodstocka-odysea-II-pribehy-a-povesti-z-

     rockovych-dejin~ 15~prosinec~2009/.

RAHN, J. The Beat Generation. [online] b.r. [cit. 2018.05.02.].Dostupné na internete:

     https://www.online-literature.com/periods/beat.php.

SHEIDLOWER, J. 2004. Crying Wolof. [online]. 2004. [cit. 2018.05.10.]. Dostupné na

     internete:www.slate.com/articles/news_and_politics/heywait_a_minute/2004/12/cryi

     ngwolof.html.

ŠTEFL, V. 2013. Letem kytarovým světem: Šedesátá léta (2. díl) [online] 2013. [cit.

     2018.05.20.]. Dostupné na internete: https://www.muzikus.cz/pro-muzikanty-

     serialy/Sedesata-leta-2-dil-Letem-kytarovym-svetem~20~leden~2013/.

WHATELY, F. 2008. Sedem rockových vekov – 1. časť. Veľká Británia: BBC Two,  dokumentárny film.

Woodstock 1969. 2009. [online], [cit. 2018.05.12.]. Dostupné na internete:

            https://www.tyzden.sk/casopis/5099/woodstock-1969/.