Výskum krajiny, nemeckej kultúry a baníctva v Malinovej
Úvod. Problematika nemeckej menšiny na Hornej Nitre v spojení so stredovekým baníctvom je doposiaľ podrobená minimálnemu záujmu zo strany vedeckej obce. V teréne sa realizovali len čiastočné výskumy. Primárny výskum zameraný na baníctvo nebol doposiaľ realizovaný. Za zmienku stojí šlichový prieskum realizovaný Böhmerom a Hvožďarom (1969), ktorý potvrdil existenciu zlata v potokoch od obce Kanianka po obec Tužina. Hodnotná je aj publikácia od Lacka a kol. (2009). Monografia obce Malinová sa zaoberá kultúrno-historickým vývojom ale aj baníctvom. V rámci histórie dobývania zlata na Slovensku sa skúmanou oblasťou rámcovo zaoberal aj Sombathy (1999), Hvožďara (1999), Kušík (1999) a Knésl a Knéslová (2006).
Metodika výskumu vychádza z problematiky multitemporálnej analýzy transektov kultúrno-krajinných vrstiev. Súvisiacimi kontextmi problematiky sa zaoberajú aj Chromý (1999) a Chrastina (2011) – historická geografia, Oťahel, Hrnčiarová a Kozová (2008) – kultúrna geografia, Petrovič (2005) – krajinná archeológia a Muchová (2013) – krajinné plánovanie. V prípade výskumu kultúrnej krajiny bolo potrebné vymedziť skúmané územie na mapovom podklade, vytvoriť výrezy krajiny pre jednotlivé obdobia – transekty a tie časovo následne interpretovať. Transekty boli spracované aj na základe analýzy informácií zistených pri terénnom výskume (nedeštruktívny archeologický a krajinný prieskum), analýzy toponým, archeologických správ SAV, ale aj historických máp a poznatkov od miestnych informátorov. Predmetom nášho záujmu boli dobové fotografie, umelecké diela a podklady získané od miestnych historikov, zberateľov a múzeí. Takto boli vytvorené a zhotovené transekty krajiny zobrazujúce jej stav v rokoch 1340 (doplnkový transekt), 1599 (doplnkový transekt), 1748, 1845, 1957 a 2018. Doplnkové transekty nevychádzajú z mapových podkladov, preto je ich výpovedná hodnota nižšia. Vzhľadom na značný rozsah spracovania informácií sú v príspevku analyzované výrezy krajiny z rokov 1340, 1599 a 1748.
Vymedzenie skúmaného územia. Skúmané územie bolo vymedzené na základe mapového podkladu z 2. vojenského mapovania Rakúsko-Uhorska, ktorý zobrazuje stav krajiny v roku 1845. Výhodou podkladu je pomerné dobrá presnosť a možnosť vymedziť súčasné orientačné body. Takto boli vymedzené nasledovné body: A – dnešný dom smútku, B – súčasný kostol, C – dnešné námestie, D – strelnica, E – súčasná kaplnka, F – Roboty.
Geologická charakteristika územia. Obec Malinová leží na holocénnych fluviálnych sedimentoch. Ide prevažne o litofaciálne nečlenené nivné hliny, prípadne piesčité až štrkovité hliny. V severozápadnej časti katastra (v blízkosti Chvojnice a pri brehoch rovnomenného potoka) nájdeme aj hliny a piesčité hliny s úlomkami hornín a zahlinenými štrkmi v nivných náplavových kužeľoch.
Pri prieskume minerálov v alúviu potokov stekajúcich z východných svahov Malej Magury bola zistená prítomnosť rumelky (ortuť) v asociácii so scheelitom a zlatom. Zlato sa tu nachádza v podobe zrniečok a plieškov 0,05-0,3 mm veľkých s nepravidelným nerovným povrchom typickým pre zlatinky v blízkosti primárneho zdroja, severozápadne a severne od obce. (Koďera 1986-1990: 754-755). Ryžovisko zlata, Roboty, sa nachádza na proluviálnych sedimentoch (uloženiny nahromadené vodou vytekajúcou z pohorí, najmä na úpätiach pohorí) z obdobia staršieho pleistocénu. Sú tvorené hlinitými až piesčitými štrkmi s úlomkami a reziduálnymi štrkmi vo vysokých náplavových kužeľoch. Na východe obce nájdeme proluviálne sedimenty hlinité až piesčito-hlinité štrky s úlomkami hornín v stredných náplavových kužeľoch s pokryvom deluviálnych splachov z obdobia stredného pleistocénu. Okraj pohoria Malá Magura tvoria deluviálne sedimenty, svahoviny a sutiny, ktoré sú prevažne hlinito-kamenité. Smerom do svahu nájdeme väčšie plochy migmatitov s prevahou metatektu. Súčasťou sú aj menšie plochy bilotických až dvojsľudných pararul, ktoré sú slabo migmatizované. (Káčer a kol. 2013: 1)
Založenie osady Cach, baníctvo a krajina v roku 1340. Rok 1339 bol významný tým, že územie pôvodnej obce Požega dosídlili nemeckí kolonisti, ktorí tu vytvorili novú osadu s názvom Cach, pod vedením šoltýsa Henricha (Henricus). Henrich mal dedičné richtárske právo, disponoval slobodnou usadlosťou a platilo preňho regálne (výnosové, podielové) právo. Noví kolonisti boli oslobodení od daní na 16 rokov. (Lacko a kol. 2009: 14)
Na základe štúdia zakladacej listiny, popisuje Matej Bell túto udalosť nasledovne: „Synovia Grófa Giletha, Nicolaus a Johannes udeľujú ich advokátovi Henricus-ovi a jeho dedičom neobývaný les, ktorý patrí k hradu Weinitz (Bojnice) a ktorý sa nachádza po oboch stranách potoka Chwojnitz (Chvojnica) k osídleniu“. Zakladacia listina bola údajne totožná s dokumentom určeným na založenie osady Nickelsdorf (Poruba). (Richter kol. 1986: 30) Vo výreze krajiny sa v jeho ľavej časti nachádza lokalita Roboty (bod F). Vzhľadom na skutočnosť, že zakladacia listina uvádza, že sa tu nachádza lesný porast (Richter a kol. 1986: 29), je pravdepodobné že väčšia časť bola zalesnená. Na druhej strane, osadníci presne vedeli kde si majú založiť dedinu, aby boli čo najbližšie k ložisku (medzi bodmi D a E), takže sa o zlate v Robotách muselo vedieť.
Knésl a Knéslová (2006: 187) uvádzajú, že sa tu s určitosťou nachádzalo významné exploatované ložisko už v keltských časoch. Je pravdepodobné, že sa tu nachádzali menšie haldy kamenia a pozostatky ryžovania zlata z tohto obdobia, prípadne z obdobia Veľkej Moravy (nad bodom F). Na druhej strane Kudrnač (1981: 43) uvádza, že Kelti nevytvárali rozsiahle haldy, pretože sa zameriavali na bohaté zdroje v riekach a potokoch. Vzhľadom na obrovskú rozlohu náleziska je pravdepodobné, že sa tu nachádzali relikty ťažby z obdobia Púchovskej kultúry a z obdobia Veľkej Moravy. Nízky počet obyvateľov v okolí spôsoboval, že nebolo možné exploatovať celé ložisko. Koděra a kol. (1986 – 1990: 754-755) sa domnieva, že na ryžovisku Roboty sa zlato ťažilo v smere od stredu do strán. V zmysle tejto teórie sa v roku 1340 mohli v tejto lokalite nachádzať prvé jarky s prívodom vody a prvé stupy a mlyny, ktoré drvili rudu na štrk a piesok a hlinu na prášok. Z prášku sa zlato ryžovalo na ryžovacích doskách.
Približne na území dnešnej obce sa v tomto období nachádzali dve osady. Staršia Požega s najstaršou zmienkou z roku 1332 (Lacko a kol. 2009: 14) – slovanská osada a mladší Cach založený v roku 1339 – nemecká osada (Kolektív, bez uvedenia).
Pôvodní nemeckí kolonisti založili osadu v tesnej blízkosti lokality Roboty aj z toho dôvodu, aby boli čo najbližšie k ložiskám. Potvrdzuje nám to mapa z 1. vojenského mapovania Rakúsko-Uhorska. Ako uvádzajú niektorí informátori (žena nar. 1935, žena nar. 1938, muž nar. 1936 a žena nar. 1939): „Baníci kopali piesok a hlinu, umývali a čistili kamene a tak získavali zlato“. V centrálnej časti obce, ale aj na juhu obce takto vznikli veľké usadeniny veľmi jemného piesku (muž nar. 1936 a žena nar. 1939). Išlo pravdepodobne o premletý a rozdrvený materiál z mlynov a stúp, prípadne aj skoršie sedimenty potoka Chvojnica; medzi bodmi C a A. Na juhu dnešnej obce (cesta do Lazian) dosahujú tieto usadeniny hrúbku až 2 metre. Piesok je tu jemný, podobný múke (muž nar. 1943). Obyvatelia museli postupne vyklčovať les a založiť lúky a pasienky pre svoj dobytok. V tejto dobe sa pôda obrábala trojpoľným systémom hospodárenia (Kováč a kol. 1967: 38). V roku 1340 bola nová osada ešte len vo výstavbe.
Pôvodný kostol sv. Kataríny (bod A) sa nachádzal na mieste dnešného domu smútku na cintoríne. Pri stavbe domu smútku sa našli jeho základy. (muž nar. 1936, žena nar. 1939, muž nar. 1936 a žena nar. 1939). Táto stavba je identifikovateľná na mapách 1. a 2. vojenského mapovania Rakúsko-Uhorska ako najväčšia kamenná/murovaná stavba v dedine. Kríže a cintorín na mape z 2. vojenského mapovania potvrdzujú, že išlo o kostol. Tento kostol s najväčšou pravdepodobnosťou patril pôvodnej slovanskej osade Požega, ktorá sa nachádzala v jeho blízkosti. Existuje viacero logických dôvodov, ktoré nás vedú k presnejšej lokalizácii tejto osady. Slovanskí osadníci sa museli živiť chovom dobytka, poľnohospodárstvom a ryžovaním zlata. Obec bola založená na najúrodnejšej pôde v tejto oblasti. Miesto, kde sa nachádzal pôvodný kostol, je na najvyššom mieste s priamym výhľadom do údolia, kde sa mohla nachádzať osada. Najstaršie kostoly na našom území sa stavali práve na takýchto vyvýšených miestach (Žabenský a kol. 2016: 227-228). Kostol bol gotický s malými úzkymi oknami a gotickým lomeným oblúkom nad bočným vstupom. Pravdepodobne mal jednu sakristiu. Východne od teoretického miesta pôvodnej slovanskej osady a od pôvodného kostola sa tiahne jarok (terénna depresia), ktorý sa nazýva Kirchengrom (slov. Kostolný jarok, nad a pod bodom A). Ide o súvislý vyhĺbený priestor široký cca 15-20 metrov a dlhý približne 400 metrov. V spodnej časti na juhu sa nachádza močiar, horná časť bola v minulosti široká niekoľko desiatok metrov. Niektorí informátori tvrdia, že sa tam „umývalo zlato“ (žena nar. 1935 a žena nar. 1938), väčšina informátorov si však tento objekt nespájala s banskou činnosťou. Hypoteticky mohlo ísť o aluviálny sediment, ktorý ryžovali ešte prví osadníci z obce Požega a v čase príchodu nemeckých kolonistov bol tento sediment už vyťažený. Ťažba pokračovala v smere proti prúdu a stáčala sa smerom k dnešnému námestiu a miestu označovanému ako močiar – Tajch – Zump (žena nar. 1945 a muž nar. 1943). Zlato sa mohlo ryžovať aj v priestore dnešného potoka Chvojnica, v južnej časti obce (bod C a A). Obyvatelia osady Požega pravdepodobne nestačili spracovať obrovské ložisko, ktoré sa tu nachádzalo a z toho dôvodu boli pozvaní aj nemeckí kolonisti. Dôvodom na dosídlenie mohli tak byť aj snubné výnosy z ryžovania.
Zlaté obdobie baníctva a krajina v roku 1599. V tomto období postupne zaniká obec Požega (pod bodom A). Jej približný zánik môžeme dedukovať na základe historických zmienok o názve obce. V roku 1430 vo výpočte majetkov bojnického domínia nájdeme obec Cach ale aj obec Požegu. (Mišík 966: 60) V neskoršom období, konkrétne v roku 1464 sa tieto dve obce uvádzajú spoločne ako Czecza/Posega a v roku 1485 ako Czecha/Pozega. V roku 1486 sa už spomína iba obec Czecze a Zech a v roku 1489 ako Chech. (Richter a kol. 1986: 12-13) Na základe týchto skutočnosti môžeme spájať zánik obce s rokmi 1485-1486.
Obec Czecza (Cach) (medzi bodmi D a E) zažívala v tomto období hospodársky rozmach. V povrchových baniach nad obcou (Roboty) a v riečnych uloženinách (dnešné námestie) sa ryžovalo zlato. Vznikali aj banské diela pod povrchom – štôlne a šachty.
Dedina sa skladala z troch častí. Prvou bola štvrť Waldhufendorferov, ktorá sa nachádzala na oboch stranách Malinovského potoka (bod E). Waldhufendorf predstavuje sídelnú formu pravidelnej radovej zástavby, ktorá sa v Nemecku vyskytovala v 11. a 12. storočí v severnej časti Čierneho lesa. (Richter a kol. 1986: 12) Oproti polo-zemniciam, ktoré sa u nás stavali v rannom stredoveku, boli tamojšie domy modernejšie a podnietili vznik nového typu nadzemných stavieb, ktoré nadobúdajú význam v 14. a 15. storočí na území celého dnešného Slovenska. (Habovštiak 1985: 85-90). Na pravom brehu potoka Chvojnica sa nachádzala štvrť pre chudobných a služobníctvo Gesindeviertels (medzi bodmi C a D). Medzi oboma štvrťami, na úpätí pahorku Roboty sa nachádzala Richtárova štvrť Richterviertels (pod bodom D). (Richter a kol. 1986: 12) Keďže richtárstvo bolo dedičné a richtár mal aj regálne (podielové) práva, bol najbohatšou osobou v dedine. (Lacko a kol. 2009: 13) Mišík (1966: 38) a Kováč a kol. (1967: 52) uvádzajú, že v polovici 14. storočia sa v Cachu vytvorila samostatná fara.
Baníci sa zdravili pozdravom Kookäägleck, ktorý pochádza zo spisovného nemeckého slova Glück auf a je synonymom slovenského Zdar Boh. Zachoval sa aj pojem Lôßtaschicht, (spisovne Laßt die Schicht), v preklade zanechaj prácu, už padla. (Richter a kol. 1986: 12)
Priamo v centre obce sa nachádza lokalita Zump (aj Tepes tajch, močarina, nad bodom C). Ide o depresiu, ktorá ústí na dnešné námestie. V minulosti sa táto oblasť nachádzala mierne pod úrovňou potoka Chvojnica a vznikla vyťažením zlatonosného materiálu. Medzi rokmi 1430 a 1599 sa tu s najväčšou pravdepodobnosťou ťažila zlatonosná ruda, prípadne razili štôlne v smere do strán od vyťaženej zóny. Značným problémom mohla byť v tejto lokalite spodná voda, ktorá stekala po ílovitých slojoch z okolitých svahov v smere do dediny, pričom bola zachytená v tajchu.
Na základe terénneho výskumu boli v lokalite Roboty (nem. Arbeiten, bod F) identifikované viaceré archetypy historických krajinných štruktúr, ktoré súviseli s banskou činnosťou. Nájdeme tu veľké množstvo háld roztrúsených na pomerne veľkej ploche. Vytvárajú nepravidelné pásy, ktoré sú rozdelené jarkami. V týchto jarkoch sa nachádzali rudné stupy a mlyny, ktoré drvili a mleli vyťaženú horninu. Nepotrebný materiál sa nanášal na okraje jarkov, čím sa vytvorili útvary podobné riečnym odvalom. Korytá jarkov boli vytvorené umelo. Informátori, ktorí v tejto lokalite pásavali v detstve kozy (žena 1935, žena 1938, muž 1936, muž 1931 a muž 1943) identifikovali viacero pomenovaní pre takéto objekty. Ide o Bolfsgrom (slov. vlčí jarok), Longergrom (slov. dlhý jarok), Hiršengrom (slov. jelení jarok), Engergrom (slov. úzky jarok) a Prätergrom (slov. pátrov jarok). Zachovali sa aj pozostatky vodných tajchov, ktoré sa využívali na pohon zariadení a lúhovanie ílu. Počas terénneho výskumu bola identifikovaná sústava takýchto vodných nádrží (cca 10), ktoré mali rozmery od cca 10×20 metrov až 20×50 metrov a boli zoradené za sebou v smere dolu kopcom ako kaskády.
Nájdeme tu aj miesta, pre ktoré je typická menšia rovná plošina, obkolesená obvalom s viditeľnými stopami po vodnom toku. Vodný tok v niektorých prípadoch padal s vyvýšeného miesta 2-3 metre smerom nadol do tohto priestoru, pričom v minulosti poháňal koleso (horný náhon), ktoré následne poháňalo mechanizmus mlynu alebo stupu. Takýchto lokalít tu nájdeme niekoľko desiatok. O využívaní týchto zariadení v okolitých lokalitách sa našli záznamy v prípade mesta Kremnica (Lamoš 1969: 48) a obce Čavoj v roku 1650 (Herčko 1970: 36-37). V tomto období boli už niektoré časti Robôt vyťažené a postupne zarastali trávou a náletovými drevinami.
Z južnej a z juhozápadnej strany ohraničujú lokalitu Roboty miesta, na ktorých boli identifikované toponymá ako: Stollen (slov. štôlne), Untere Stollen (slov. dolné štôlne) a Obere Stollen (slov. horné štôlne). Posledná spomenutá lokalita sa nachádza v pohorí Malá Magura, na hrebeni Malinovského vrchu. Z dediny k ním viedla cesta (dnešná cesta cez spodný ranč), ktorá sa nazývala Stollenweg (slov. cesta k štôlňam). Mohlo ísť o kutacie štôlne, v okolí lokality Roboty, kde sa zisťoval výskyt zlatonosnej horniny. Ich počet (niekoľko desiatok) a množstvo vyťaženého materiálu v okolí (haldy na južnom okraji lokality Roboty) naznačuje, že v niektorých prípadoch mohlo ísť o úspešné pokusy. Na základe nedeštruktívneho archeologického výskumu bolo na jednej z týchto lokalít identifikovaných cca 5 prepadnutých podpovrchových banských diel s možnými vstupmi. Vzhľadom na členitosť a časovú únavu terénu by bolo možné určiť ich presný počet až na základe deštruktívneho archeologického výskumu napr. pomocou terénnych sond.
Štôlne v Cachovskom chotári, ktoré sa nepodarilo presne identifikovať, mali pomenovania: Mischala und Drexosstollen, a lokalita d´Oabä´n pri Cachovskom brehu Chvojnického potoka. Z ryžovísk to boli Steinseifen (slov. kamenné ryžovačky), Hundsseifen (slov. psie ryžovačky), Betterseifen (slov. lepšie ryžovačky). (Richter a kol. 1986: 37)
Vzhľad krajiny v roku 1599. V porovnaní s rokom 1330 dochádza v lokalite Roboty a v údolí Malinovského potoka k masívnemu odlesneniu. V Robotách postupne vznikajú rozsiahle ryžoviská zlata rozdelené haldami kamenia. V údolí Malinovského potoka nastáva rozvoj chovu hospodárskych zvierat. Rozsiahle oráčiny vznikajú aj v južnej časti obce (smer Lazany). Aj napriek rozvinutému baníctvu muselo poľnohospodárstvo tvoriť časť obživy miestnych obyvateľov. Je pravdepodobné, že sa v obci nachádzali aj profesionálni baníci. Zmienka o nich sa nám zachovala iba v miestnej legende. Ťažbou sa mohli zaoberať aj poddaní v rámci ich poddanských dávok. Dedina sa v tomto období značne rozrastá.
Úpadok baníctva v 17. a 18. storočí a stav krajiny v roku 1784. Prvá písomná správa o ryžovaní zlata v Cachu je z 3. januára 1612 (staršie písomnosti zhoreli v archíve Nemeckého Pravna na začiatku 17. storočia). Hovorí sa v nej o spore medzi Zachom a Nemeckým Pravnom o kus chotára, v ktorom sa ryžovalo zlato. Spor sa riešil v meste Modern (Uhorsko). Skončil sa po 27 rokoch v prospech obce Cach. (Richter a kol. 1986: 36-37). Podľa územia, o ktoré sa sporili, môžeme identifikovať konkrétne nálezisko a ryžovisko zlata. Keďže Malinová a Nitrianske Pravno hraničia medzi sebou iba v obmedzenom priestore, jediným možným ryžoviskom je údolie potoka Kravská (nad bodom C). Viacerí informátori (muž nar. 945, žena nar. 1943, muž nar. 1931 a muž nar. 1943) potvrdzujú, že sa táto lokalita nazývala Zajfen (nem. Seifen, slov. ryžoviská) Meno potoka Kravská je na mape z 3. mapovania Rakúsko-Uhorska označovaná ako Seifwasser (slov. ryžovacia voda).
Úpadok baníctva v 17. a 18. storočí a stav krajiny v roku 1784. Prvá písomná správa o ryžovaní zlata v Cachu je z 3. januára 1612 (staršie písomnosti zhoreli v archíve Nemeckého Pravna na začiatku 17. storočia). Hovorí sa v nej o spore medzi Zachom a Nemeckým Pravnom o kus chotára, v ktorom sa ryžovalo zlato. Spor sa riešil v meste Modern (Uhorsko). Skončil sa po 27 rokoch v prospech obce Cach. (Richter a kol. 1986: 36-37). Podľa územia, o ktoré sa sporili, môžeme identifikovať konkrétne nálezisko a ryžovisko zlata. Keďže Malinová a Nitrianske Pravno hraničia medzi sebou iba v obmedzenom priestore, jediným možným ryžoviskom je údolie potoka Kravská (nad bodom C). Viacerí informátori (muž nar. 945, žena nar. 1943, muž nar. 1931 a muž nar. 1943) potvrdzujú, že sa táto lokalita nazývala Zajfen (nem. Seifen, slov. ryžoviská) Meno potoka Kravská je na mape z 3. mapovania Rakúsko-Uhorska označovaná ako Seifwasser (slov. ryžovacia voda).
Ťažbu zlata vykonávali na začiatku 17. storočia poddaní aj v Robotách (bod F). Za tieto činnosti platili daň 25 florenov a 91 denárov ročne. V tomto období tu žilo 346 obyvateľov v 38 poľnohospodárskych príbytkoch a v 29 rodinných domoch. Kostol patril pod farnosť Nemeckého Pravna až do roku 1788. (Richter a kol. 1986: 14). Ďalšia zmienka z roku 1642 potvrdzuje existenciu ryžovačky (nešpecifikované zariadenie alebo miesto). (Richter a kol. 1986: 37) V roku 1648 predstavovala ročná ťažba 40,5 lótu približne 600-700 gramov zlata. Ťažba, skôr ryžovanie sa v tomto období vykonávalo na základe poddanských dávok. Uskutočňovali ho predovšetkým chudobnejší želiari. (Lacko a kol. 2009: 16) Tento údaj poukazuje na skutočnosť, že ryžovanie v tomto období nebolo už tak výnosné a bohatšie rodiny od neho odstúpili. V minulých storočiach musel byť ročný výnos niekoľkonásobne vyšší.
Výnosy z ťažby sa začali ešte viac znižovať. V roku 1711 sa výrazne znížil počet obyvateľov obce, čo poukazuje na postupný útlm ťažby zlata. Údajne išlo o želiarov, ktorí sa zaoberali ťažbou zlata a zanechali po sebe opustené usadlosti. Súpis z rokov 1778-1779 hovorí, že v obci žilo 49 sedliakov, 7 želiarov s domom a 2 pastieri. Žili tu aj 3 slobodní ľudia (Lacko a kol. 2009: 14-17). Dedina sa v tomto období stále skladala z troch častí:
Lokalita Waldhufendorf (bod E, okolo Malinovského potoka). V roku 1784 bol primárnym zdrojom ich obživy chov dobytka, rastlinná výroba a remeslá. Richtárova štvrť sa skladala z 5-tich usadlostí a v roku 1726 ju odkúpila rodina Pálfiovcov (medzi bodmi D a E). Spolu s usadlosťami odkúpili aj všetky regálne práva a iný majetok za 600 zlatých. Následne sa začal prenájom majetku zloženého z 5 usadlostí a z práva na výčap pálenky za 58 zlatých. (Lacko a kol. 2009: 18)Táto udalosť bola akousi pomyselnou bodkou za obdobím ryžovania zlata v Malinovej pod stáročnou hegemóniou dedičného richtára. V obci sa nachádzala aj štvrť pre chudobných (aj želiarov) – Gesindeviertel, ktorej súčasťou bol aj mlyn. (Lacko a kol. 2009: 18) Mlyn mohol mať pomenovanie Boltmühle (slov. horský mlyn, nad bodom D). Túto lokalitu potvrdili niektorí informátori (muž nar. 1936 a muž nar. 1931), pričom dodali, že mlyn a ani jeho pozostatky sa na tomto mieste začiatkom 20. storočia nenachádzali, takže išlo o pôvodný veľmi starý mlyn. Bol situovaný na Chvojnickom potoku v blízkosti lokality Roboty.
V tejto dobe sa s určitosťou v obci nachádzali tri cintoríny. Prvým bol Rossvrajťaf (slov. konský cintorín, pri bode D). Bol situovaný v severozápadnej časti obce, na úpätí ryžoviska Roboty. Ďalším cintorínom bol Frajdenkervrajťaf (nem. Friedhof für Glaubenlose, slov. cintorín pre neveriacich, pri bode E). Nachádzal sa na južnom úpätí lokality Roboty, v blízkosti obce. Tretí cintorín – Vrajťaf (nem. Friedhof, slov. cintorín, pri bode A) sa nachádzal v okolí kostola a slúžil väčšine obyvateľov obce. Bol ohradený drevenou ohradou. (Lacko a kol. 2009: 18). Kostol bol s najväčšou pravdepodobnosťou stále gotický, pričom je možné, že v tomto období bol v horšom technickom stave (vzhľadom na úpadok obce).
Časť Tajch – Zump. Zachovala sa nám aj jedna zmienka, ktorá poukazuje na existenciu ryžoviska v priestore dnešného námestia, prípadne v južnej časti dnešnej obce, v 17. storočí a v skorších obdobiach (bod C). Gróf Johann Pálfi zakázal Cachovským mlynárom odvádzať vodu z Chvojnického potoka do mlynov. „Dialo sa tak na základe sťažností Pravňancov, aby im nezaplevila zlatonosnú zeminu, ktorá bola k úžitku jeho grófstva“. (Richter a kol. 1986: 37) Keďže mlyny sa nachádzali v blízkosti dediny Zeche (na potoku Chvojnica), spomínané ryžovisko muselo byť pod nimi, po prúde vody, v priestore dnešného námestia a lokality Tajch – Zump (slov. močiar). Povrchové zlatonosné nánosy sa postupne vyťažili, a preto sa pokračovalo aj kutacími prácami, na ktoré nadviazala hlbinná ťažba.
Zlato sa v najväčšej miere nachádzalo na miestach kontaktu ílu s pieskom. Cez piesok zlato prepadalo ale na ílovitom podklade sa usádzalo. Tu sa nachádzala jeho väčšia koncentrácia, čiže vhodné ložisko. Hlboko situované ílovité vrstvy boli základom pre vznik štôlní. Existenciu štôlní potvrdili viacerí informátori (na mape bod C). Jeden z respondentov sa zmienil, že žiaci, ktorí na tieto miesta chodili s učiteľom, tam našli drevené trámy zo štôlne. Samotnú štôlňu nebolo vidieť (muž nar. 1943). „V minulosti tam bol výtok vody zo štôlne. Bolo to najväčšie prepadlisko v dedine, vyvierala tam voda, ktorá sa neskôr odviedla rúrou do potoka Chvojnica“ (muž nar. 1936 a žena nar. 1939). V týchto miestach sa nachádza aj pivnica vo svahu. Informátori potvrdili že sa jedná o zasypaný vchod do štôlne (muž nar. 1936 a žena nar. 1939). „Pri stavbe pivnice, pri kopaní sa celý svah zrútil dovnútra, pivnicu museli posunúť.“ (muž nar. 1931)
Geomorfológia terénnu naznačuje, že tu mohlo byť aj viac štôlní a že minimálne jedna z nich mala aj odvodňovací účel. V okolí sú identifikovateľné menšie haldy kamenia.
Existenciu štôlní potvrdzujú aj ďalšie skutočnosti. Vo svahu nad touto lokalitou sa nachádza pomerne nová ulica (bez mena). V 2. polovici 20. storočia sa tu stavali rodinné domy. Pri kopaní studní, vo väčšine prípadov došlo k narazeniu na pozostatky banskej činnosti spojenej s hlbinným dolovaním. „Našla sa tu voda, ktorá zanechávala na hrncoch hrdzavý červený povlak v domoch Terky Pálešovej a Ivana Bugára. Jozef Páleš narazil na štôlňu v hĺbke 7 metrov“ (3. dom od hlavnej cesty) (muž nar. 1936 a žena nar. 1939). „Milan Šturcel našiel pri kopaní studne drevá zo štôlní, musel vykopať viacero studní, aby narazil na čistú vodu.“ (muž nar. 1943). „Ako kmotor kopal dom, išiel kopať základ a našli samé drevá zo štôlní.“ (žena nar. 1941). Jeden nález bol zaznamenaný aj smerom k Robotám (medzi bodmi C a D): „Keď kopali u Flimlov, tak tam našli drevo – trám z bane.“ (muž nar. 1931). Ľudovít Fabián (nar. 1943) kopal studňu a v hĺbke približne 7-8 metrov našiel zasypanú štôlňu v ílovitom podloží. Štôlňa bola bez výstuží, išlo o malú oblúkovú klenbu. Bola zasypaná hlinou. Ďalšie dôkazy sa nachádzajú v publikácii, ktorú vytvorili vysídlení obyvatelia Malinovej. Uvádza sa v nej (Richter a kol. 1986: 37): „Kopy piesku a štrku sa nachádzali v oblasti Biaffen, (Warfen)“, dnes miesto kde sa nachádza drevený nápis Cach (nad spomínanými štôlňami). Taktiež sa tu nachádzali pieskom zasypané šachty. Štôlne sa našli aj pri stavbe kostola v roku 1895, pri kopaní studne v priestore Hornej školy 15. 2. 1928 (dnes priestor oproti bytovému domu) a pri výstavbe studne v blízkosti kostola v roku 1929.
V priestore dnešného námestia sa pravdepodobne v minulosti nachádzal rozsiahly banský závod s ryžoviskami a razenými podzemnými štôlňami. Pravdepodobne sa najskôr ťažili a ryžovali horné nánosy, neskôr sa razili štôlne. Po vyťažení ložiska sa tu v neskoršom období rozšírila zástavba domov.
Ukončenie ťažby zlata v tejto lokalite mohlo mať súvis aj s problémom vysokej hladiny spodnej vodnej vody. Hvožďara (1999: 241) uvádza, že vo všeobecnosti dosahovala povrchová exploatácia hĺbku 5-10 m a iba výnimočne viac. Hladina spodnej vody v tejto vyťaženej lokalite je v hĺbke cca 1,5 metra, čo potvrdzuje skutočnosť, že hlbšie sa už kopať nedalo.
Časť Roboty. V tomto období dochádza v lokalite Roboty (bod F) k útlmu ťažby a ryžovania. Stroje boli rozobrané a buď predané, alebo využité na iné účely. Po ťažbe tu zostala veľká kopa háld a jarkov z kamenia v hrúbke niekoľko metrov až desiatok metrov. Na takýto podklad sa len veľmi ťažko usadzovala tráva a samonálet krovín a stromov.
Vzhľad krajiny v roku 1784. V porovnaní s výrezom krajiny z roku 1599 dochádza k značnej zmene tried využitia krajiny. Rozsiahle ryžoviská zlata v údoliach potokov sa postupne menia na lúky a pasienky. Táto skutočnosť poukazuje na rozvoj chovu hospodárskych zvierat. Produkcia mohla nahrádzať ekonomické straty z baníctva z minulých storočí. Na pastviny sa mení aj lokalita Roboty. Vzhľadom na kamenistý a nerovnomerný terén sa tam mohli pásavať skôr kozy ako hovädzí dobytok. Orná pôda sa zväčšuje v menšej miere v porovnaní s trvalým trávnymi porastami. V tejto podhorskej oblasti bola rastlinná výroba z klimatických a terénnych dôvodov obmedzená. Základom obživy bola práve spomínaná živočíšna výroba. V obci a v okolí sa všade nachádzajú veľké haldy kamenia, štrku a piesku. Nachádzali sa tu aj pozostatky štôlní, ktoré boli vo väčšine prípadov zasypané. Vzhľadom na stagnáciu baníctva sa obec v porovnaní s rokom 1599 rozrástla len minimálne. Dochádza k zmene spôsobu života obyvateľstva. Poľnohospodárstvo a remeslá začínajú byť jediným zdrojom obživy.
Mapa archetypov historických krajinných štruktúr. Na základe spracovania doteraz preskúmaných oblastí Roboty, Malinová obec, Smrečiny (Nitrianske Pravno) je možné vymedziť mapu archetypov krajiny s akcentom na pôsobenie baníctva v tejto oblasti. Kamenné haldy sú porastené lesným porastom, keďže nemajú iné ekonomické využitie. Táto skutočnosť umožnila ich zachovanie v nezmenenom stave 600 až 1000 rokov (na mape č. 6 označené červenou farbou). Lokality označené fialovou farbou boli taktiež podrobené banskej činnosti. Neobsahovali však také množstvo kamenného materiálu, vďaka čomu boli premenené na lúky a pasienky. Dobytok počas storočí zrovnal terénne nerovnosti a v súčasnosti, až na pár prepadnutých štôlní, tu nenachádzame žiadne archetypy historických krajinných štruktúr. Žltou farbou sú približne označené pieskové sedimenty, ktoré boli v období po druhej svetovej vojne ťažené ako stavebný materiál. Ich presný rozsah sa nedá určiť, keďže sa na nich nachádza vrstva ornice. Sú pozostatkom ťažby v tejto oblasti v obdobiach pred príchodom nemeckých kolonistov, a zároveň sedimentmi z ťažby v stredoveku.
Závery výskumu. Na základe výskumu v katastri obce Malinová je možné dospieť k viacerým záverom. V prípade, že neberieme do úvahy ľavý breh potoka Chvojnica, ktorý patril skôr Nitrianskému Pravnu, môžeme urobiť odhad veľkosti miestneho ložiska. Ide o pás široký cca 700 metrov ktorý sa tiahne na pravom brehu potoka Chvojnica, približne od okraja pohoria Malá Magura a zasahuje až na územie dnešnej obce. Jeho približná dĺžka je cca 4 000 metrov. Nachádzajú sa tu haldy rôznej mocnosti od 5 do 20 metrov (hrubý odhad). Rámcovo môžeme predpokladať, že tu bolo spracovaných a premiestnených približne 40 000 000 m³ horniny a zeminy. Do tohto odhadu sú zarátané aj menšie ryžoviská na brehoch potokov Malinová a Bystré. Súčasna halda v lokalite Roboty môže mať objem približne 25 000 000 m³ kamenia a hliny – odpadu po banskej činnosti. Skoro každý kameň z tohto objemu bol rozdrvený a spracovaný, prípadne prešiel rukami baníka. Treba poukázať na skutočnosť, že presný odhad nie je možný, pretože nepoznáme reálnu mocnosť háld. Poznáme iba hrúbku ktorá bola meraná pri povrchovom nedešturktívnom prieskume a zobrazuje stav merania od najnižšieho miesta – jarok po vrchnú časť druhého stupňa háld.
Je otázne, či nemeckí kolonosti a iní baníci mohli spracovať takto veľký objem materiálu v 14. až 16. storočí, čiže cca za 300 rokov. Ak berieme do úvahy, že nemohli pracovať v zimnom období a počas zlého počasia a že na základe demografického vývoja mohlo v tejto lokalite pracovať max. cca 100 robotníkov je pravdepodobné, že sa touto činnosťou zaoberali aj v dávnejších obdobiach a to počas Veľkej Moravy a v neskoršom období, keď skúmané územie vlastnili Diviackovci. Ťažbu zlata v období Veľkej Moravy nám nepriamo potvrdzuje aj dielňa na výrobu šperkov (vyrábaných aj zo zlata) v Bojniciach (Kolektív 2003: 27-35). Nemeckí kolonisti mohli do oblasti Malinovej prísť v čase najväčšieho rozmachu ryžovania zlata, pričom je pravdepodobné, že po ich príchode, začali výnosy postupne klesať. V 17. storočí sa ryžovaním zaoberali už iba chudobní želiari (Lacko a kol. 2009: 16), čiže nie nemecké etnikum. To poukazuje na skutočnosť, že výnos z ryžovania bol veľmi nízky a pre bohatšie rodiny bolo vhodnejšie sa preorientovať na poľnohospodársku a remeselnú výrobu. Otvorenou otázkou ostáva, či bolo baníctvo zamestnaním, ktoré dokázalo uživiť jednotlivé rodiny, alebo bolo od začiatku realizované v rámci poddanských dávok. Zachovali sa nám informácie, ktoré poukazujú aj na jednu aj na druhú mužnosť. Môžeme sa len domnievať, že s príchodom nemeckých kolonistov tu bola snaha o vytvorenie vrstvy baníkov, podobne ako v Kremnici alebo Banskej Štiavnici. Baníci (zamestnanci) s klesajúcimi výnosmi a mzdami odchádzali do iných lokalít. Postupne prevzala iniciatívu rodina Pálfi, ktorá v 17. storočí realizovala ryžovanie výlučne prostredníctvom poddanských povinností (Lacko a kol. 2009: 16). Na druhej strane Pálfi označil v listine určenej mlynárom v Malinovej baníctvo ako povolanie (Richter a kol. 1986: 38). Ťažba bola pre rodinu výhodná. Výnos zlata bol nízky, ale náklady boli prakticky nulové.
V skúmanom území sa nám zachovali 4 druhy háld. Najmladšia kompaktná halda s čistým kameňom a bez rozdelenia jarkami predstavuje pozostatok ťažby z 20. storočia. Kamenné haldy porastené vrstvou machu, rozdelené jarkami, predstavuje poslednú rozsiahlu ťažbu v území, ktorá prebiehala hlavne v 17. storočí, ojedinele aj v 18. storočí. Zaujímavé je, že ani za 300 rokov sa tu neuchytil súvislejší trávny porast, ktorý by vytvoril vrstvu zeme. Ďalej tu nájdeme haldy s jarkami, z časti zarastené lesom a trávnatými porastami, ktoré môžu predstavovať plochy vyťažené v 14. až 16. storočí. Na najstarších haldách sa nachádza vrstva zeminy, lesný porast a kamene len ojedinele vychádzajú na povrch. Dajú sa identifikovať na základe rovnakej veľkosti kameňov (medzi 10-20 cm). Ide o najstarší archetyp baníctva. V niektorých prípadoch sa nezachoval ani systém jarkov. Môže ísť o haldy z obdobia 9. až 13. storočia. Otázkou je, či sa tu zachovali aj archetypy krajiny, ktoré by sme mohli spájať s banskou činnosťou Keltov, pretože nevieme, či táto kultúra iba ryžovala zlato v potokoch, alebo či vytvárala povrchové bane.
Dúfame, že hodnotným záverom výskumu je aj získanie poznatkov o technológii ťažby a ryžovania zlata, ktorá sa využívala v období stredoveku. Tieto skutočnosti sú vykonštruované na základe súčasného stavu poznatkov a podliehajú procesu vývoja.
Ťažba začínala na najnižšie položenom mieste. Začal sa hĺbiť ryžovací jarok z ktorého sa ťažila hlavne ílovitá vrstva, prípadne kamene a štrk so žilkami zlata. Postupovalo sa smerom nahor, pričom preryžovaná jalovina sa za sebou zakladala do systému dvoch kaskád. Súčasťou bola aj pracovná plošina, kde sa nachádzal rudný mlyn, stupa a ryžovací jarok. Na túto plošinu sa napájal náhonový jarok, ktorý poháňal koleso rudného mlyna/stupy. Voda sa využívala aj v ryžovacom jarku. Ak bolo potrebné zabezpečiť silnejší prúd vody, stavali sa v niektorých jarkoch aj tajchy, ktoré sa kaskádovým systémom radili jeden za druhým. V horných častiach tejto povrchovej dobývky sa jarok mení na kruh – vzniká útvar podobný slze. V blízkosti tohto miesta sa často nachádza veľká halda s výškou aj 40 metrov. Okrúhly tvar bol pokusom zlatokopov nájsť ďalšie vhodné ložisko zlata. Ak sa našlo, prípadne nenašlo začali sa z tohto miesta raziť kutacie, prípadne klasické štôlne. V nich sa ťažila ílovitá vrstva zeminy, ktorá sa ďalej spracovávala v ryžovacom jarku, prípadne miske. Rastislav Pravda (1986) poukazuje na možnosť, že systém kaskád tajchov sa mohol využívať aj na zmäkčovanie tvrdej ílovitej vrstvy vyťaženej hliny. Takáto zemina sa tam ukladala a brázdila radlami s konským záprahom. Z rozomletého ílu sa ryžovalo zlato. Usudzuje tak podľa nálezu konských podkov v takýchto zariadeniach. Naproti tomu Jozef Labuda (1954) hovorí, že kravy a kone sa využívali pri stavbe tajchov na udupanie podkladovej vrstvy.
Ryžovanie zlata prebiehalo nasledovne: Pomerne jednoduché to bolo pri vyťaženom piesku a zemine, ktorá sa mohla dávať priamo do ryžovacích dosiek. Takáto doska mala zárezy, prípadne výklenky. Zemina a piesok sa sypali do hornej časti. Použitím prúdu vody sa zlatiny usádzali v spomenutých zárezoch. Tento materiál sa vybral a zmiešal s ortuťou, pričom vznikol amalgán. Nahrievaním sa ortuť vyparila a ostalo samotné zlato. V niektorých prípadoch sa robili aj zárezy do kameňov v potoku Chvojnica, v ktorých sa taktiež usádzalo zlato.
Väčší problém bol s kamenným materiálom. Zlato sa v skúmanej oblasti vyskytuje v kremeň-karbonátových žilách, pričom jednotlivé bloky mohli dosahovať veľkosť až 2 metre. Kamene bolo potrebné rozdrviť, nájsť spomínané žily a tie ďalej drviť a mlieť na múčku, z ktorej sa opätovne mohlo ryžovať zlato. Na tieto účely sa používali rudné stupy a rudné mlyny. Kamene s obsahom kremeňa majú väčšiu hustotu, takže boli ťažšie oproti ostatným horninám. Z tohto dôvodu sa v Malinovej zachovala informácia, že baník chytil kameň a hneď vedel či sa v ňom nachádza zlato. Keďže sa v celej tejto oblasti nachádzajú riečne sedimenty, časť kameňov, ktoré boli ľahšie (neobsahovali kremeň-karbonátové žily) nebolo potrebné drviť a ako okruhliaky sa v haldách nachádzajú dodnes.
Na základe výskumu vieme približne lokalizovať aj pôvodnú, dnes už zaniknutú obec Požega. Je situovaná južne od dnešného cintorína. Jej poloha poukazuje na skutočnosť, že sa mohla nachádzať na začiatku pásu povrchovej bane, ktorá sa tiahla približne od dnešného futbalového ihriska až po Chvojnicu, prevažne na pravom brehu potoka Chvojnica.
Baníctvo v okolí Malinovej je významným fenoménom, ktorý ovplyvnil kultúrno-spoločenské pomery na Hornej Nitre v období stredoveku. Vďaka neexistujúcim archívom sa nám však o ňom z tohto obdobia nezachovali žiadne zmienky. Kráľovský dom, ktorý sa nachádzal v Prievidzi (Kližan 2004: 16-17), poukazuje na skutočnosť, že sa produkcia zlata, striebra a iných nerastov v tejto oblasti plánovala a organizovala na celouhorskej úrovni. Kultúrna enkláva nemeckej národnosti v obci zaniká, postupne sa mení na diaspóru. Vysoký vek obyvateľov nemeckej národnosti naznačuje, že aj táto diaspóra bude stagnovať a hrozí celkový zánik nemeckej kultúry v skúmanom území. Mladí obyvatelia sa identifikujú ako Slováci, nie ako Nemci.
Literatúra a pramene
BŐHMER, M. – HVOŽĎARA, P. Výsledky šlichového výskumu z východnej časti Malej Magury (Horná Nitra). Bratislava: Geologický ústav Univerzity Komenského, 1969.
HABOVŠTIAK, A. Stredoveká dedina na Slovensku. Bratislava: Obzor n. p., 1985.
HERČKO, I. Príspevok k dejinám baníctva v Čavoji od polovice 17. do konca 18. storočia. In: Vlastivedný zborník horná Nitra V. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo v Banskej Bystrici, 1970.
HVOŽĎARA, P. Ryžoviská zlata v Západných Karpatoch. Mineralia Slovaca, roč. 31, 1999.
CHRASTINA, P. Profily kultúrnokrajinných vrstiev – metóda výskumu (nielen) industriálnej krajiny (na príklade mesta Nováky). Historická geografie, č.1, roč. 37, 2011, s. 167-183, 2011..
CHROMY, P. New trends in Czech and world historical geography. Acta Fac. Rerum Nat. Univ.Comenianae, Geographica – Supplementum 2/I, Bratislava, 1999, s. 267-278, 1999.
KÁČER a kol. Geologická mapa Slovenska, M 1:50 000 [online]. (cit. 21-05-2017) Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 2013. Dostupné na: <https://apl.geology.sk/gm50js>.
KLIŽAN, E. Kráľovský dom v kráľovskom meste. Prievidzský občasník, Prievidza: MO MS, s. 16-17, 2004.
KNÉSL, J. – KNÉSLOVÁ, A. Perspektívy typov Au mineralizácie na Slovensku. In Mineralia Slovaca, roč. 38, 2006, s. 187-192, 2006.
KODĚRA, M. a kol. Topografická mineralógia Slovenska 1-3. Bratislava: VEDA, 1986-1990.
KOLEKTÍV. Bez uvedenia roku. Obecná kronika, obec Malinová, okres Prievidza, kraj Stredoslovenský.
KOVÁČ, J. a kol. Bojnice. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1967.
KOLEKTÍV. Dejiny baníctva na Slovensku – 1. diel. Košice: Ing. Tibor Turčan – Banská agentúra a Zväz hutníctva, ťažobného priemyslu a geológie Slovenskej Republiky, 2003..
KUDRNÁČ, J. Rýžovani zlata na Strakonicku. Výskum pravěkého a strědověkého rýžovište
v Modlešovicích. Strakonice, 1981.
KÚŠIK, D. History of Mining at the Territory of Slovakia. Slovak Geological Magazine, č. 2, roč. 15, 1999.
LACKO, R. a kol. Malinová. Martin: FOMI s. r. o., 2009.
SOMBATHY, L. K histórii dobývania zlata na Slovensku. Mineralia Slovaca, roč. 31, 1999.
LAMOŠ, T. Vznik a počiatky banského a mincového mesta Kremnice. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo v Banskej Bystrici, 1969.
MIŠÍK, M. Osídlenie Hornej Nitry. In Historický sborník Kraja II. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo v Banskej Bystrici, 1966.
MUCHOVÁ, Z. The potential of the landscape with dispersed settlement (case study Čadca town). In Public recreation and landscape protection – with man hand in hand. Brno: Mendelova univerzita, s. 199-204, 2013..
OŤAHEĽ, J – HRNČIAROVÁ, T. – KOZOVÁ, M. Typológia krajiny Slovenska: Regionalizácia jej prírodno-kultúrneho charakteru. Životné prostredie, roč. 42, 2008, s. 70-71.
PETROVIČ, F. Vývoj krajiny v oblasti štálového osídlenia Pohronského Inovca a Tribeča. Bratislava: SAV, 2005.
RICHTER, R. – POLONYI, L. – DERNESCH, E. – RÖTLICH, A. Unsere Heimat: Beneschau, Bettelsdorf, Fundstollen, Zeche. Stuttgart: Hilfsbund der Karpatendeutschen Katholiken e. V, 1986..
ŽABENSKÝ, M. Štúdium krajiny v kontexte historického vývoja a jeho prínos pre kulturológiu (na príklade mesta Bojnice). Historická geografie, č. 2, roč. 39, 2013, s. 265-286.
ŽABENSKÝ, M. et al. The ideological direction of the society/individual in a specific historical period. European Journal of Science and Theology, no. 6, Vol. 12, 2016, p. 223-232.
Informátori:
Ida Richterová (rod. Schön), nar. 1935
Elfrieda Štifelová (rod. Pálešová), nar. 1938
Štefan Richter, nar. 1936
Štefánia Richterová (rod. Schwarz), nar. 1939
Richard Richter, nar. 1931
Evald Schön, nar. 1943
Terézia Fabiánova (rod. Štifelová) nar. 1945
Ľudovít Fabián, nar. 1943
Mária Luprichová (rod. Škultétyová) nar. 1965
Rastislav Pravda, nar. 1986
Jozef Labuda, nar. 1954
Kontakt:
PhDr. Marián Žabenský, PhD.
KMKaT, FF UKF v Nitre
Štefánikova 67
949 74 Nitra
E-mail: mzabensky@ukf.sk