Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Výročné obyčajové tradície. Keďže obyvateľstvo obce patrí k viacerým cirkvám, v obci sa koná niekoľko kirvajov. Peregské obyvateľstvo, vrátane Slovákov, navštevuje nielen ten kostol, ktorý sa viaže k ich viere, ale i ostatné. Pri tejto príležitosti sa v slovenských rodinách pripravuje slávnostné jedlo, napríklad sarma; krnač, klbase – klobásy; miče – malé klobásy alebo čaun – paprikáš s mäsom. Dievčatá a chlapci sa obliekajú do slávnostného odevu. Počas odpustu sú v rímskokatolíckom kostole prijímaní do cirkvi regrúti – mladí ľudia, ktorí sú po dovŕšení 19 rokov. Dievčatá sú v tento deň oblečené do slávnostných bielych šiat, na hlavách majú korunku, chlapci sú v kostime – obleku. Počet regrútov sa však každoročne znižuje. V roku 2018 sa odpust konal 21. októbra a v obci bola prijímaná jediná regrútka. Štyri roky predtým nemala obec žiadnych regrútov. 

Kultu predkov je venovaný sviatok Dušičiek a Všech svätých. Počas týchto dní chodia obyvatelia k hrobom svojich blízkych, ktoré čistia a ozdobujú. Na cintorín chodí aj farár, ktorý sa modlí k všetkým slovenským hrobom. 

K stridžím dňom, ako sa predvianočné obdobie zvykne nazývať, sa v Peregu viaže už len málo aktivít. Na Katarínu sa pred niekoľkými desaťročiami robili v obci bály, tie sa však už v súčasnosti nekonajú. V deň sv. Ondreja sa veriaci schádzajú k modlitbám v kostole. Z hľadiska tradícií je výraznejším len deň sv. Mikuláša, kedy sa deti schádzajú v kostole, kde spievajú náboženské piesne a dostávajú od kňaza balíčky so sladkosťami. Po dedine chodí na Mikuláša sprievod masiek Mikuláša, čerta a anjela. 

Vianoce oslavujú Slováci všetkých vierovyznaní. Všetci máme, reformanťi, Rutéňi aj Ňemci. Keť chcem, iďem do ktoréhokoľvek kostola. Slávnostnej večeri na Krčún predchádza modlitba v slovenskom jazyku. Obyčajne ju začína najstarší muž v rodine a ostatní členovia pokračujú v Otčenáši a Zdravas Mária. Na vianočnom stole u starších obyvateľov gréckokatolíckeho vierovyznania nechýba ani dnes kozonak s makom alebo orechmi – koláč, chlieb, ktorý si každý robí sám doma, polefka kuraca s rezancami, torta, víno, pálenka, oreche a jabľičko. Jablko sa rozkrajuje a orechy rozlupujú, aby bolo v rodine po celý rok šťastie. Evanjelici jedia kuraciu poľiouku, sármu kapustovú, klobásy, pečené mäso a v poslednej dobe aj rybu. Katolíci držali prísny pôst. Nejedli ani masť, len maslo. K najčastejším vianočným jedlám u nich patrili bobáľki s maslom, ktoré sa robia dodnes, gribova poľievka – hríbová polievka, gris s mľekom – grisná kaša a makové, či orechové koláče. Pod stôl dávali starí ľudia 12 jedál. Na zem sa položilo seno, ľebo Ježiš Kristus sa naroďil v koňici a na to dvanastero jedla – orecha, kapusty, sarmi, šeliake. 

Najbližší príbuzní sa v tento deň obdarúvajú darčekmi – kado, ktoré sú umiestnené pod stromčekom ozdobeným guľami – globur. Prvý sviatok vianočný chodia Slováci, najmä starší obyvatelia, do kostola. Na Štefana sa chodilo gratuľírovať – vinšovať k rodine a večer na muziky do kminu – kultúrneho domu. V súčasnosti sa tieto tanečné zábavy už nekonajú. 

Na Nový rok sa schádzajú veriaci v kostole, kde si nechávajú posvätiť jedlo a víno a modlia sa. Farár učí k tomuto dňu deti spievať náboženské piesne a recitovať. Hromnice, ktoré pripadajú na 1. februára, sú venované predkom. V tento deň sa nosia do kostola posvätiť sviece. Okrem toho chodia veriaci na hrbitovi – hroby svojich blízkych. 

Obdobie fašiang bolo kedysi zasvätené zábave. Pred niekoľkými desaťročiami chodil po dedine sprievod masiek s košom na jedlo. Ak im domáci klobásy a slaninu nedali, fašiangovníci si ich aj ukradli. Následne sa sprievod odobral na bál do kultúrneho domu. K fašiangom sa vo Veľkom Peregu viaže aj jedna nešťastná udalosť. V roku 1893 sa konal fašiang v českej hospode „U burdy“, kde boli umiestnené sudy s petrolejom. Tieto sudy zachvátil oheň, v ktorom všetko zhorelo a zahynulo 15 ľudí. Na ich pamiatku sa na cintoríne nachádza pomník. Dnes sa fašiangové zábavy v obci nekonajú. 

Najvýznamnejším kresťanským sviatkom je Veľká noc. Veľkej noci predchádzal pôst. Počas neho ale i počas celého roka sa pôst dodržiaval najmä v tzv. pôstne dni, ktorými bola streda a piatok, prípadne len piatok. Cez pôst sa konzumovali bezmäsité jedlá. Bežné jedlá sa pripravovali na masti, pôstne na tekvicovom, v menšej miere na slnečnicovom oleji. Olej bol vzácni, tak len na pôst sa dával. Varili sa zeleninové jedlá, krumpľová alebo slivková polievka, či jedlá z húb. Pôst dodržiavajú starší obyvatelia dodnes. 

Veľkonočné sviatky začínajú Kvetnou nedeľou. V tento deň svätia Peregčania v kostole bahniatka, ktoré si ako ochranu pred búrkou odnášajú do svojich príbytkov. Na zelený štvrtok sa nepracuje, obyvatelia sa pôstia, chodia do kostola a modlia sa. Na Veľký piatok varia špeciálne jedlá, napríklad zo zemiakov – bandurki. U evanjelikov sa do nich nesmie pridávať žiadne mlieko ani vajcia. Keďže na Veľkonočnú nedeľu sa nesmie variť, len jedlo prihriať, slávnostné pokrmy sa pripravujú na Bielu sobotu. Mäso sa konzumuje až v nedeľu a k tradičným veľkonočným jedlám patrí šonka – šunka, kuracia polievka, bravčové rezne, sarma alebo vajcia. V obci sa stále zachováva veľkonočné oblievanie. Oblievať dievky a ženy v rodine chodia dospelí muži, mládenci aj chlapci. Za oblievačku a vinše dostanú chlapci vajíčka, bombóni – cukríky a peniaze. Veľkonočné vajíčka sa ešte stále v niektorých rodinách farbia pôvodnou technikou – varením v cibuľových šupách.
Osobitným prejavom náklonnosti mládenca k dievčine je stavanie májov. Pôvodne sa máje vsádzali do zeme vo dvoroch dievčat, alebo sa menšie stromčeky pripevňovali na ich kapuru – bránu. Ich stavbu aj skladanie sprevádzali miestni muzikanti. Patrí k nim Vali Galošek a Marek Kundla. Máje sa výnimočne stavajú aj dnes.

Pracovné obyčaje. K pracovným obyčajovým tradíciám zaraďujeme aj zvyky súvisiace so stavbou domu. Najstaršie domy v obci pochádzajú z 18. storočia a majú približne 150 rokov. Sú postavené technikou váľkov a nabíjania hliny, pliev a konárikov medzi dosky – štemovaním. Podľa výpovedí obyvateľov sa váľky robili ešte pred 40 rokmi. Hlina sa chodila brať na miesto, nazývané Hľiňík. Na domy sa používalo smrekové drevo, ktoré sa privážalo z Aradu. Na najvyššiu dokončenú časť domu sa aj dnes umiestňuje zelená ratolesť. Pred negatívnymi silami majú dom ochrániť uhlíky, ktoré sa kladú do múrov alebo do základov domu. V novom dome nesmel nikto prespať, skôr, ako prišiel farár, ktorý sa v ňom pomodlil a posvätil ho. 

Dôležitou udalosťou v rodine je doteraz zabíjačka. V rodinách sa zabíjalo jedna alebo aj dve svine naraz. Z ich mäsa sa robili nasledovné špeciality: klobási, hurki, škvarki, majoši – z pečienky, mäso, slaňina, maťej – tlačenka, šunka, salámy. Prasatá zabíjali bravinari, ktorými boli šikovní muži z rodiny alebo majstri z dediny. 

Pre peregské rodiny bolo najdôležitejšie vlastníctvo pôdy. Jej obrábaním a chovom domácich zvierat sa mnohí starší ale i mladí obyvatelia zaoberajú aj v súčasnosti. Na svojich hospodárstvach chovajú aj niekoľko desiatok alebo stoviek kusov statku. Pred vojnou v 1938 sa nedalo nič na dom. Dom nebol doležití, hlavná bola úroda. Každí sa ťešil, keť mohol kúpiť zem, abi maľi ďeti hospodárstvo. Na dom ňedaľi peňiaze. Dobitok a kupovať zem bolo dôležité. K pracovným obyčajom súvisiacim s pôdou a úrodou patrí aj svätenie obilia. Vo Veľkom Peregu, podobne, ako v iných obciach sa pšenica a žito svätilo na sv. Marka. V tento deň chodil farár so sprievodom k miestnym krížom. Viaceré takéto kríže sa nachádzajú na okrajoch dediny a svätiť obilie sa k nim chodilo ešte pred 10 rokmi. 
Rodinné obyčajové tradície. Rodinný, náboženský život, hospodársky život Slovákov a Čechov v obci zachytávajú viaceré texty, hmotné predmety a fotografie, vyzbierané od miestneho obyvateľstva. Sú umiestnené v budove starej školy a budove miestneho kostola českobratskej reformovanej cirkvi. Cenné sú napríklad fotografie, ktoré zobrazujú svadobné páry od roku 1908 do roku 1996. Rodinné obyčaje a ich vývoj dokladuje aj fotografická dokumentácia, ktorá sa nachádza v rodinných archívoch. V cirkevnom archíve sa nachádza len jedna kniha matrík, ktorá zaznamenáva narodenie, úmrtia aj sobáše obyvateľov obce. Kniha nerozlišuje medzi rodinnými udalosťami Slovákov a Čechov. Ostatné matriky sú vedené v maďarskom jazyku a sú uchované v maďarskom Malom Peregu. 
Obyčaje spojené s narodením dieťaťa. Deti sa pôvodne rodili v domácom prostredí. Pomoc pri pôrodoch zabezpečovali babice. Obyvatelia obce si spomínajú hlavne na babicu Kronovetovú alebo Hruškovú, ktorá chodila k ženám až do 60. rokov 20. storočia a po nej pôrodnú asistentku Samčekovú. Pôrody obriaďovala aj Marija Ort, bola Nemkuľa, choďila ku šetkím, kerá ňemohla, choďila kúpať. Neskôr chodili ženy rodiť do pôrodnice v Oradei. Ženu po pôrode navštevovali príbuzní. Na posilnenie jej prinášali kohútiu polievku s rezancami a mlieko. Návštevy novorodičky a dieťaťa po príchode z nemocnice sa praktizujú aj dnes.

Literatúra a pramene: 

KOKAISL, P. – ŠTOLFOVÁ, A. – ZYCHOVÁ, J. – HANUŠ, P. A KOL. Po stopách Slováků ve východní Europě. Polsko, Ukrajina, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko, Chorvatsko a Černá Hora. Praha: Nostalgie, 2014.