Koncept krízy kultúry v kontexte myslenia o kultúre
Úvod. Problematizovanie otázky krízy kultúry sa v 20. storočí kládlo do širších súvislostí s riešením problémov týkajúcich sa rozlišovania medzi kultúrou a civilizáciou, jazykovým a encyklopedickým poznaním. Ďalej išlo o problém chápania kultúry v najširšom zmysle slova, ako aktívnej tvorivej činnosti človeka, ktorá vedie k osvojovaniu si sveta a v najužšom zmysle, ako súhrn aktivít spätých s tvorbou a interiorizáciou špecifických kultúrnych obsahov a hodnôt zodpovedných za rozvoj najmä estetického cítenia. Do riešenia uvedených problémov zasiahla aj potreba rozlišovať medzi krízou a rizikom či ohrozením. Spomedzi viacerých konceptov krízy (západnej) kultúry v 20. storočí by sme mohli za originálne historicko-sociologické sondáže označiť kľúčové práce Zánik Západu (O. Spengler 1918-1922), Vzbura davov (J. O. y Gasset 1930), V tieňoch zajtrajška (J. Huizinga 1935), Kríza nášho veku (P. A. Sorokin 1941), Schéma masovej kultúry (T. W. Adorno 1942/1997), Riziková spoločnosť: na ceste k inej moderne (U. Beck 1986), ktoré pertraktujú príčiny, prejavy, priebeh a dôsledky spoločenských problémov, javov a trendov identifikované či už na lokálnej, národnej alebo globálnej úrovni a vyhodnotené ako krízy, riziká alebo ohrozenia. Polemika a to nielen o konkrétnych koncepciách, ale aj o významoch pojmu kríza kultúry, kontextoch, príčinách, prejavoch, dôsledkoch a riešeniach je neraz sprevádzaná odmietaním alebo zľahčovaním situácie v zmysle posudzovania konkrétnych javov ako nie krízových. V súčasnosti sú príznačné tendencie návratov k filozofii existencializmu, resp. chápaniu krízy kultúry ako krízy samotného človeka, resp. existenciálnej krízy – Kultúra a environmentálna kríza (I. Dubnička 2007), Spoločnosť vyhorenia (B. Ch. Han 2010), Duchovný rozmer krízy súčasného človeka (S. Gálik 2010), Existencia v kríze (D. Hajko – M. Valčo 2016).
Príspevok sa venuje téme súčasnej (západnej) kultúry v kontexte krízy, pričom cieľom je kriticky reflektovať dva okruhy súvisiace s interpretáciou konceptu krízy kultúry. Zámerom je interpretovať primárne pojmy kríza a kultúra a poukázať tak na viaceré významové roviny a časté redukovanie pojmu kríza na pesimistické apokalyptické scenáre, čo akiste súvisí s teologickým významom pojmu. Predmetom nášho skúmania je (západná) euroatlantická kultúra v období od konca 20. storočia až po aktuálnu súčasnosť. Takto vymedzený horizont považujeme za relevantný aj vzhľadom ku kritickej reflexii konceptualizácie pojmu kultúra a kríza.
K vymedzeniu pojmu kultúra. Ak sa pokúšame interpretovať naše „bytie vo svete“, nezaobídeme sa bez jedného z najdôležitejších pojmov a v súčasnosti aj najfrekventovanejších a tým je kultúra (Novosád 2016: 9). V rámci mapovania používania pojmu kultúra, ako aj rozmanitých definícií v spoločenských vedách americkí kultúrni antropológovia A. L. Kroeber a C. Kluckhohn predložili v diele Kultúra. Kritický prehľad konceptov a definícií (1952) 164 definícií, ktoré zaradili do siedmych hlavných skupín: opisné, historické, normatívne, psychologické, štrukturálne, genetické, nezaraditeľné alebo nekomplexné (Kroeber – Kluckhohn 1952). Britský filozof I. Berlin venujúci sa konceptualizácii pojmu slobody skonštatoval, že dosiaľ bolo zaznamenaných vyše dvesto významov tohto proteovského slova tak, ako je to v prípade pojmu kultúra (1999: 218). Z rozmanitých prístupov a definícií vyplýva, že v najširšom zmysle slova ide o cieľavedomú a zámernú tvorivú činnosť človeka a jej prejavy či už formálneho alebo symbolického charakteru. Ako už bolo uvedené v najužšom význame sa kultúra viaže na sféru umenia a výsledky umeleckej aktivity človeka a spoločenstva.
Stretnutie odborníkov na Svetovej konferencii o kultúrnych politikách (Mondiacult) UNESCO v roku 1982 v Mexico City vyústilo do synkretizmu a kultúra bola definovaná ako: „… súhrn rozličných duchovných, materiálnych, intelektuálnych a citových prejavov, ktoré charakterizujú nejakú spoločnosť alebo sociálnu skupinu. Zahrňuje popri umení a literatúre i spôsob života, základné práva ľudskej bytosti, hodnotové systémy, tradície a svetonázor. Kultúra dáva človeku schopnosť rozmýšľať o sebe samom. Práve kultúra z nás robí špecifické ľudské bytosti, ktoré sú racionálne, kritické a mravné. Vďaka kultúre dokážeme rozlišovať hodnoty a rozhodovať sa pri voľbe. Človek sa prejavuje prostredníctvom kultúry, uvedomuje si seba samého, uznáva, že je vlastne neuskutočneným plánom, stále znovu sa pýta, ako naplniť svoj život, neúnavne hľadá vždy nový zmysel vecí a vytvára diela, ktoré ho presahujú.“ (Podľa Csontos 1996: 58) V podobnom duchu definoval kultúru aj anglický teoretik kultúry R. Lawless: „Jednotlivá kultúra je špecifický spôsob života určitej vymedzenej skupiny alebo spoločnosti ľudí. Ten je daný vzorcami správania členov spoločnosti, t. j. zjavnými postupmi správania a konania, ktoré môže vonkajší pozorovateľ sledovať. Tieto vzorce správania vedú k očakávaniu a presvedčeniu, ktoré opäť vytvárajú ďalšie vzorce správania. Obidve činnosti – mentálnu i zjavnú – možno považovať za kultúru.“ (Lawless 1996: 39)
K najvplyvnejším teóriám 20. storočia patrili tie, ktoré zaraďujeme do oblasti kultúrnej a sociálnej antropológie. Z množstva teórií, resp. definícií kultúry sa vyvinuli nasledovné myšlienkové prúdy a školy: kultúra ako funkcionálny systém (B. K. Malinowski), kultúra ako štrukturálny systém (C. Lévi – Strauss), kultúra ako adaptívny systém – kultúrna ekológia, kultúrny materializmus, americká „nová archeológia“ a britská „analytická archeológia“ (M. Harris, D. L. Clarke), kultúra ako kognitívny systém – kognitívna antropológia (B. Berlin, P. Kay), kultúra ako symbolický systém – symbolická antropológia (W. V. Turner, M. Douglasová), kultúra ako semiotický text – interpretatívna antropológia (C. Geertz) a kultúra ako kaleidoskopická realita – postmoderná antropológia a kultúrne štúdiá (Soukup 2004: 600).
Na jednej strane sú koncepcie redukujúce kultúru na systém ideí, resp. na duchovnú sféru, na druhej strane sú to paradigmy, ktoré chápu kultúru primárne ako adaptačný systém. Rozsah interpretácie pojmu kultúra je široký ale rozhodujúci v konkrétnom diskurze. Napriek značnej diverzite sú prítomné snahy premostiť napríklad ekologický a kognitívny prístup ku skúmaniu fenoménu kultúry. Z variácií definície kultúry vyplýva, že ju možno definovať ako spôsob života až po vymedzenie v zmysle vlastnosti správania a konania, ktorá je závislá od konvencií v spoločnosti (komunite). K zrodu antropologického vymedzenia pojmu kultúry prispel nemecký historik G. F. Klemm, ktorý venoval pozornosť konkrétnemu stavu kultúry a fázam jej vývoja, čiže nešlo o sústredenie sa na hodnotový a kultivačný aspekt (Sedová 2017: 636).
Britský antropológ E. B. Tylor chápal kultúru a civilizáciu ako synonymá, pričom v knihe Primitívna kultúra (1871) predložil opisnú definíciu kultúry, ktorá znamenala naznačený kvalitatívny zvrat v zmysle chápania kultúry aj ako spôsobu života „ Kultúra alebo civilizácia je komplexný celok, zahŕňajúci poznanie, vieru, umenie, morálku, zákony, obyčaje a ostatné spôsobilosti a zvyklosti, ktoré si človek osvojil ako člen spoločnosti“ (1920: 1). Z antropologického a filozofického hľadiska považujeme za výstižnú definíciu nemeckého filozofa E. Cassirera, ktorý kultúru spájal so schopnosťou človeka systematicky symbolizovať (homo symbolicus). „Ľudskú kultúru ako celok možno opísať ako proces postupného sebaoslobodzovania človeka. Jazyk, umenie, náboženstvo, veda, predstavujú rôzne fázy tohto procesu. V každej z nich človek odhaľuje a dokazuje novú silu – silu budovať svoj vlastný svet, svet ideálneho“ (1977: 363). Francúzsky filozof P. Ricoeur (1993) konštatoval, že v každom kultúrnom systéme existuje mýtické a etické jadro, ktoré plní kľúčové funkcie v zmysle jeho stability a regenerácie. Jadro je kreatívnym potenciálom konkrétneho spoločenstva: „V jadre sú situované aj konektívne štruktúry, ktoré umožňujú prežitie a obrodzovanie kultúry a jej tradície. Nemôžu sa stať mŕtvymi, nefunkčnými a vyprázdnenými formami, ale majú pre spoločenstvo zostať živými hodnotami“ (Slušná – Chomová 2015: 15).
Slovenská kulturologička a filozofka V. Gažová konštatuje, že súčasné definície kultúry je možné zjednodušiť nasledovne: „Kultúra je celok tvorby, difúzie a konzumu produktov tvorivého ľudského ducha v oblasti umení a poznatkov“ (2009: 11). Vymedzenie podstaty kultúry a jej funkcií zohľadňujúce charakter kultúry aj na základe klasifikácie podľa uvedených skupín (Kroeber – Kluckhohn) pochádzajúce od amerického filozofa a kulturológa A. Blooma považuje V. Gažová za adekvátne a ovplyvňujúce súčasný diskurz o kultúre: „Kultúra je to, čo umožňuje bohatý sociálny život na vysokej úrovni, konštituujúci ľudstvo ako celok, jeho zvyky, štýl, vkus, sviatky, rituály, bohov – všetko, čo púta jednotlivcov ku skupine, ku koreňom, čo ich včleňuje do komunity, ktorá je vyjadrením ich spoločnej vôle a myslenia, viaže ich k ľuďom tvoriacim morálnu jednotu“ (podľa Gažová 2009: 20). Z uvedených definícií vyplýva, že kultúra: „… smeruje človeka k tomu, aby mohol v sociálnom systéme fungovať ako samostatný, aktívny a kreatívny subjekt“ (Slušná 2015: 46).
Diskusie o kríze súčasnej (západnej) euroatlantickej kultúre rezonujú najmä v súvislosti s ľahostajnosťou, apatiou a pasívnym hyperkonzumom, hypernarcizmom a hyperhedonizmom vyúsťujúcim do prehlbujúceho sa (pseudo) individualizmu, ktorý charakterizujeme egocentrizmom, ľahostajnosťou a nezodpovednosťou. Pri rozpoznávaní (deštruktívnych) prejavov súčasnosti, ktoré zrkadlia stav kultúry, sa už nevyhneme používaniu predpony hyper odkazujúcej k vyumelkovanosti, spektáklu a krajnostiam prítomným aj vo sfére umenia. Britský filozof R. Scruton upozornil na vytrácanie krásy z umenia i našich životov, kult škaredosti a duchovné pustošenie kultúrnym priemyslom, ktorý ponúka paródiu na krásu a kultúrnosť a vnucuje nám prázdny svet mumifikovanej skutočnosti (Scruton 2009). Aj v tejto súvislosti môžeme v súčasnosti pozorovať skôr absenciu aktivity autonómneho kreatívneho subjektu, pretože je potláčaná životom v anonymite nekritického davu.
Kultúra je najdynamickejším systémom, ktorý podlieha kvalitatívnym aj kvantitatívnym zmenám v zmysle jej kontinuity s ohľadom na minulosť, ale aj budúcnosť. Dôraz kladený na ľudskú aktivitu a kreatívny potenciál, vnímanie kultúry ako hodnototvorného procesu považujeme za východiskové. Na druhej strane je zreteľné, že tak zložitý fenomén akým kultúra nesporne je si zasluhuje zvýšenú pozornosť, nakoľko súčasný diskurz o kultúre aj v kontexte krízy je skôr na periférii záujmu a čerpá principiálne z paradigiem minulých storočí, čím je ochudobnený o nové a integrálne prístupy aj vzhľadom k najnovším poznatkom a novým paradigmám.
Významové roviny pojmu kríza. Interpretácia pojmu kríza je rovnako poznačená istou mnohoznačnosťou a rôznorodosťou uhlov pohľadu. Kríza je najčastejšie interpretovaná ako dôsledok sociálno-patologických javov, stav, ktorý sa spája s negatívnymi konotáciami, ale aj ako priestor pre zmenu, nástup nového a progresívneho ako pozitívna asociácia, ozdravný proces. Podľa Veľkého slovníka cudzích slov je pojem kríza odvodený z gréčtiny a znamená:
- ťažký, prechodný stav, vrcholné obdobie prekonávajúce najväčšie ťažkosti, nedostatok, úpadok a pod.,
- lek. rozhodná doba; náhle opadnutie horúčky; náhly obrat v priebehu choroby,
- polit. pád vlády v dôsledku mimoriadnej situácie, alebo keď jej parlament vysloví nedôveru,
- ekon. porušenie rovnováhy medzi ponukou a dopytom tovarov a služieb, prejavujúce sa poklesom hospodárskej konjunktúry,
- lit. vyvrcholenie deja drámy alebo románu. (Šaling – Ivanová – Šalingová 2006: 724)
V Slovníku súčasného slovenského jazyka je kríza definovaná ako:
- ťažká, zlá, zhoršená situácia, vyvrcholenie ťažkého prechodného stavu; rozhodujúci okamih, po ktorom nastáva obrat: citová, duševná, existenčná, manželská, morálna, mravná, názorová, osobná, vnútorná, tvorivá k.; bytová, finančná, kultúrna k.; hlboká, vážna k.; politická, ústavná, vládna k.; hospodárska, energetická k.; k. podniku, výroby, poľnohospodárstva; dostať sa do krízy; nastala, vypukla k.; byť, ocitnúť sa, zmietať sa v kríze; mať, prežívať krízu; prekonať, vyriešiť krízu; prišla na mňa k.; hist. kubánska kríza al. karibská kríza;
- lek. nebezpečný ťažký stav, obrat v chorobe: pooperačná k.; pacient prežil, prekonal ťažkú krízu;
- lit., div. tretia časť klasickej drámy, v ktorej dochádza k vyvrcholeniu konfliktu a zauzlenia deja, predchádzajúca momentu katastrofy a rozuzleniu. (Kol. autorov 2011: 811)
Zaujímavé je, že pojem kríza je súčasne cudzím aj udomácneným.
Z hľadiska etymológie pojmu podľa Stručného etymologického slovníka slovenčiny pochádza pojem z lat. crisis, čo je prevzatie z gr. krisis (κρίσιζ) rozhodovanie; rozhodujúci obrat, od gr. krīnō (κρίνω), oddeľujem, rozlišujem, rozhodujem; pôvodne išlo o termín medicíny vo význame rozhodujúci bod, obrat, ťažká fáza ap. bolo prenesené aj na hospodárske či politické pomery (Králik 2015: 302).
Širšia škála významov pojmu kríza, ktoré sa ale v slovníkoch nie vždy objavujú, je markantná už z gréckeho krisis: rozhodnutie, súd, odsúdenie, spor, závod, zápas, úsudok, výrok, obžaloba, právo, spravodlivosť, trest. (Prach 1998: 311) Význam pojmu ilustruje chápanie krízy v starovekom Grécku od objasňovania a rozhodnutia smerom k zmene. Na základe uvedených významov rozhodovať, oddeľovať, posudzovať, sporiť sa vyplýva, že kríza môže byť interpretovaná v kontexte riešenia kľúčových problémov alebo z hľadiska potreby zabrániť katastrofe. S ohľadom na význam pojmu ako obrat vo vývoji deja antickej drámy môžeme badať výsledky tohto vývoja v zmysle odvrátenia negatívnych dôsledkov alebo katastrofy, resp. zániku.
Krízou môžeme označiť aj rôzne stavy prostredia ohrozujúce život a zdravie ľudí, ako aj ich materiálne a duchovné hodnoty. Slovo kríza je bežne spájané s prírodnými katastrofami, klimatickými zmenami, ako aj z extrémne negatívnymi prejavmi v spoločnosti (terorizmus, kriminalita, korupcia ap.). O kríze však z hľadiska metodológie môžeme hovoriť iba v kontexte subjektu, ktorý dokáže vnímať krízu ako negatívny zásah a môže ho hodnotiť alebo sa brániť, pretože si je vedomý negatívnych dopadov. Kríza sa týka iba živých organizmov, spoločenského života a sociálneho systému, ktorý má svoje ciele, funkcie a snaží sa ich napĺňať. Príčinou krízy a jej prehlbovania je vždy objektívne existujúci faktor, ako zdroj či katalyzátor (Murdza 2014).
Zo stručného výkladu pojmu, ale aj významov pripisovaných kríze v gréčtine je možné konštatovať, že neimplikuje iba negatívny a nutne pesimistický význam. Krízu môžeme chápať ako prechod, šancu na zmenu, rozhodovanie a voľbu, smerovanie k bodu zlomu. Súčasné poznatky ako aj aktuálne problémy naznačujú naliehavú potrebu zaoberať sa pojmom kríza, resp. kríza kultúry a skúmať: možné teoretické a metodologické prístupy, aplikovať princípy interdisciplinarity, zákonitosti a nástroje riadenia spoločenských systémov v podmienkach ohrozenia a krízy, osobitne podstatu a príčiny kríz, ako aj ich zákonitosti, špecifiká a priebeh. Problematika kríz a krízových situácií je predmetom záujmu krízového manažmentu, ale v akademickej sfére zaznievajú hlasy (Morin 1968, 1976; Míka 2016) za etablovanie všeobecnej teórie krízy – krízológie. Používanie pojmu sa nespája len s problematickým fungovaním spoločnosti alebo systému a jeho nežiaduceho vývoja, kedy hovoríme o ekonomickej kríze, hospodárskej, sociálnej, politickej, environmentálnej, kultúrnej, ale o kríze vypovedáme aj na úrovni jednotlivca v súvislosti s kritickými stavmi organizmu (havária, ochorenie), krízou veku, manželskou krízou, krízou vzťahov a krízou označujeme aj situácie a vzťahy na medzinárodnej úrovni v politickom, diplomatickom a vojenskom zmysle. Za krízu ale môžeme považovať aj konkrétnu fázu vývoja systému, pričom počas alebo po skončení tejto etapy nasleduje žiaduce rozhodnutie o ďalšom smerovaní. Z hľadiska typológie rozlišujeme krízu (Murdza 2014): subjektívnu – objektívnu, krátkodobú – dlhodobú, cyklickú – transformačnú, sektorovú – systémovú, živelnú – riadenú, normálny jav (ozdravný proces) – nenormálny jav (sociálno – patologický).
Vymedziť pojem kríza nie je jednoduché, keďže príznačná je mnohoznačnosť a široká škála významov a oblastí, v ktorých sa používa. Aj z uvedených slovníkových definícií vyplýva, že ide o systematický prístup, ale charakteristický nejednotnosťou, čo do rozsahu spracovania aj používania špeciálnovedných či súvisiacich pojmov. Vyvstáva otázka, či je možné definovať krízu ako všeobecný pojem, ktorý by bolo možné uplatniť v rôznych odboroch a oblastiach, alebo sú rozdiely také veľké, že za zmysluplné pojmy by sme mohli považovať len tie, ktoré zodpovedajú oblastiam, odborom alebo diskurzom, v ktorých vznikli, alebo v ktorých sú používané (Sťahel 2019: 34-35). Interpretáciu pojmu krízy, resp. v kontexte krízy kultúry sťažuje rozmanitosť prístupov a šírka vymedzeného teoretického rámca, čo nezriedka vyúsťuje do vágnosti pojmu kríza dokonca za vyprázdnený sa považuje aj samotný pojem kultúra.
Koncept krízy kultúry. Kríza kultúry nie je novodobým javom, resp. s konceptom kultúry v stave krízy sa stretávame v priebehu dejín najčastejšie v súvislosti s prejavmi úpadku hodnôt. Koncept je „kľúčová kategória kognitívnej paradigmy, elementárna jednotka kognície, resp. mentálna jednotka dlhodobej pamäte, v ktorej sa ukladá, organizuje a kategorizuje ľudské poznanie o svete“. (Kanichová 2014: 87-88) Vzťah medzi konceptom a jazykovým významom, resp. medzi konceptuálnym a sémantickým poznaním sa v súčasnej lingvistike kladie do širších súvislostí v zmysle riešenia lexikografických problémov, ktorými sú klasifikácia a typológia slovníkov a spracovanie slovníkových hesiel. (Kanichová 2014: 88) Riešenie otázok spojených s jazykovým a mimojazykovým významom súvisí napokon so vzťahom medzi jazykovým a encyklopedickým poznaním, ako sme uviedli aj v úvode.
Za dominantné by sme mohli označiť koncepcie, ktoré chápu krízu kultúry v zmysle konfliktu medzi kultúrou a civilizáciou. Viacerí teoretici skepticky uvažovali o kontinuite západnej kultúry: vzhľadom na jej poslednú fázu – éru civilizácie, zánik Západu (O. Spengler), stret civilizácií (S. P. Huntington), koniec dejín v zmysle evolúcie myslenia (F. Y. Fukuyama), kedy je možnosť definitívneho konca ľudskej existencie aktuálna, ak ľudstvo nebude schopné konštruktívne reagovať na výzvy, pred ktorými stojí (A. J. Toynbee). Zaujímavú otázku si kládol holandský kultúrny historik J. Huizinga a síce: „nachádzala sa za tých dvadsať storočí kultúra azda niekedy v inom stave než v krízovom? Nie sú celé ľudské dejiny v najvyššej miere krízové? – Nepochybne, no to už je životná múdrosť vyjadrujúca konkrétny svetonázor, a niekedy býva aj užitočná“. (2002: 23). Kultúrna kríza je historický pojem (Huizinga 2002: 22) a už Tacitov spis Germánia je dôkazom úsilia o objektívne zhodnotenie stavu rímskej kultúry. Za priekopníka kultúrneho kriticizmu však býva považovaný J. J. Rousseau, ktorý napriek osvietenskému optimizmu výstižne pomenoval „choroby“ súdobej kultúry vo svojich rozpravách (Gažová 1997: 3).
Príznačná je istá divergencia v používaní tohto pojmu, pričom odborníci sa nezhodujú na jednoznačných záveroch či východiskách. Prevažne sa stretávame so sociologickou interpretáciou, ďalšiu rovinu výskumu reprezentuje ekonomicko-politologické stanovisko, filozoficko-etické, psychologické, antropologické, kulturologické a teologické stanovisko, ktoré považuje náboženskú premisu za východiskovú, ale pripúšťa aj nenáboženský prístup. S odstupom od (naivného) optimizmu a (beznádejného) pesimizmu je potrebné kriticky reflektovať súčasný stav (západnej) euroatlantickej kultúry. Treba si uvedomiť, či je možné hovoriť o kríze alebo ide o konkrétnu optiku vnímania spoločenských problémov. Pokiaľ konštatujeme, že čelíme kríze a prejavy kultúry krízy sú žalostným úpadkom, je nutné konkrétne problémy jasne pomenovať a rozlišovať medzi rizikom a krízou, resp. krízovou situáciou.
Východiskom kritickej reflexie krízy kultúry je negatívne vnímanie dôsledkov globalizácie, ktoré sa prehlbujú a znásobujú. Tlak komercionalizácie, komodifikácie a konzumerizmu spôsobuje, že flexibilný človek postmoderného globalizmu (Sennet 2006) je obeťou „inžinierskej kultúry“. Upozornil na ňu slovenský literárny vedec, estetik a germanista V. Šabík, ktorý zdôraznil koncept manipulácie a moci: „Čoraz smelšie a trúfalejšie, riskantnejšie sa odvažuje manipulovať so životnými procesmi vôbec, s ľudskými osobitne, čoraz ostentatívnejšie imituje funkcie Stvoriteľa, správcu a kontrolóra sveta, planéty a kozmu“. (2001: 19) Nastáva situácia, kedy je človek na kultúre už iba existenčne závislý, kultúra ho už nechráni a nepotrebuje ho ako tvorcu ad hoc. Človek je však na kultúre závislý a to aj v existenciálnom zmysle, ako jej subvencia sui generis v zmysle vlastného sebautvárania a sebauvedomenia. Konzumný, materialistický životný štýl charakteristický egocentrizmom a narcizmom (narcistickým správaním) nielen v medziľudských ale aj partnerských vzťahoch, relativizmus hodnôt ovplyvňujúci aj vzťah človeka k prírode a životnému prostrediu rezonuje v súvislosti s často skloňovanou krízou európskych hodnôt, krízou vedy a morálky, krízou liberálnej demokracie, krízou Európskej únie a európskej kultúry. Za východisko z krízy je považovaný návrat k tradičným európskym hodnotám. Čo však považujeme za tradičné a spoločné pre európsku kultúru? Odpovede prezentujú názorový pluralizmus, ktorý je charakteristický rozlišovaním medzi kultúrou chápanou ako nadstavba štátu a kultúrou ako základňou, primárnym súborom hodnôt. Interpretačné snahy tradičných hodnôt sú často prejavom cynického a účelového zneužitia v prospech subjektívnych či skupinových politických záujmov na úkor štátnych, nehovoriac o absencii duchovných ideálov. Súčasťou diskurzu o kríze súčasnej (západnej) euroatlantickej kultúry je sociálne pozadie, dualizmus ovládania a poníženia človeka, atrofia ľudskej dôstojnosti, rozmach (pseudo) individualizmu a na druhej strane zlyhávanie inštitúcií ako rodina, výchovné a vzdelávacie inštitúcie, cirkev, štát. Vplyv globalizačných procesov na moc a morálku, premenu myslenia a konania človeka, každodenné prežívanie skutočnosti výstižne pomenoval slovenský filozof, literárny vedec a kulturológ D. Hajko: „Spôsob, ako žijeme, ako prežívame svoju každodennosť, je daný v neposlednom rade práve mocou, ktorá nás ovláda, určujú ho predovšetkým súradnice a vektory moci, vymedzuje ho súhrn mocenských síl v nás a mimo nás (ale zdá sa, že čím ďalej, tým viacej mimo nás!), tých síl, z ktorých sa nemôžeme alebo nedokážeme (a čoraz častejšie azda ani nechceme) vymaňovať.“ (2005: 10)
Naladenie doby, ktoré nás prostredníctvom masmédií, sociálnych sietí, virtuálnej reality, celebrít a influencerov vyzýva ku konzumu a hedonistickému spôsobu života, kedy sú problémy odsúvané na okraj záujmu či dneška, vypovedá o diagnóze, ktorá je spájaná so „senzitívnou kultúrou“ (P. A. Sorokin). Sorokin chápal senzitívnu kultúru ako kultúru založenú na myslení, cítení a konaní empirickej povahy. Kultúra je tak zmyslová, empirická, svetská a teda senzitívna. Vychádzal z obdobia 19. a 20. storočia, ktoré označujeme ako obdobie moderny. V diele Kríza nášho veku (1941) kriticky reflektoval súdobú situáciu, ale napriek skepticizmu neveril v „smrť kultúry“, pretože krízový stav považoval za priestor na zmenu. Bol zástancom „ideačnej kultúry“ stredoveku, kde bol ústredným kresťanský Boh (Sorokin 1948: 90).
Nemecký filozof O. Spengler pesimisticky predpovedal zánik Západu, pretože „Civilizácia je nezvratným osudom kultúry“ (1920: 43), pokiaľ však nedôjde k istému obratu od sebalikvidácie a kolapsu. Výzvou je využiť krízu v prospech zmeny, aby identifikované symptómy „…krvavej vojny, ktorú vedie kultúra sama proti sebe“ (Virilio 2005: 184) nevyústili do zániku.
Alarmujúcim je fakt, že za posledné desaťročia stúpa počet ľudí, ktorí sa cítia vyhorení, unavení, trpia pocitom prázdnoty, absenciou zmyslu, strácajú kvalitu života, žijú pod permanentným tlakom a stresom z požiadaviek, ktoré sú na nich kladené v ére výkonu, nadprodukcie a blahobytu. Útočisko ponúka virtuálna realita, surfovanie na sociálnych sieťach, ktoré si nakoniec vyberie svoju daň, pretože rozdiel medzi skutočným a umelým (falošným) je stieraný. Psychológovia už obracajú svoju pozornosť na tendencie sociálnej izolácie, dezercie a nezdravého eskapizmu ako závislosti či prokrastinácia. Najmä mladí ľudia sa zúfalo snažia o to byť niekým iným, podobať sa svojim idolom alebo sa im vyrovnať. Stávajú sa závislými na sociálnych sieťach, hodnotení a uznaní iných ľudí, stráca sa zmysel pre skutočnosť a reálne medziľudské či partnerské vzťahy. Existenciálne problémy nie sú riešené s vážnosťou akú si vyžadujú. Človek si však nemusí ani uvedomiť, že niečo nie je v poriadku pokiaľ ho nezastihnú konkrétne psychické či fyzické problémy.
Ako konštatuje slovenský literárny vedec a kulturológ P. Liba, kríza kultúry je „v človeku, v ľuďoch, v konkrétnej činnosti, v konkrétnych rozhodnutiach a úmysloch“. (2009: 283) Chápanie krízy na úrovni jednotlivca s odkazom na koncepcie krízy kultúry, ktoré pozornosť upriamili na človeka v konečnom dôsledku vypovedajú o existenciálnej kríze. Stojí za úvahu, aby sa konceptualizácia krízy kultúry stala samostatným teoretickým problémom a získala si v súčasnosti pozornosť, akú si zasluhuje. Interpretáciu krízy kultúry ako existenciálnej krízy človeka považujeme za plodné smerovanie aj s ohľadom na základné vymedzenie samotného pojmu kultúra.
Záver. Pojem kríza je najmä v posledných rokoch často skloňovaný a preniká do všetkých oblastí života človeka. Dôležité je podotknúť, že tendenčné sú negatívne konotácie pojmu, ktoré sú diametrálne odlišné od pôvodného gréckeho významu. Cieľom príspevku (aj keď v obmedzenom rozsahu) bolo prispieť k objasneniu toho, aké významy pojem krízy, ale aj kultúry nadobúda s ohľadom na zachovávanie či odklon od pôvodných významových aspektov. Výklad pojmov pomocou vybraných slovníkových definícií a konceptov mal poslúžiť ku kritickej reflexii interpretačného rámca krízy kultúry. Zámerom autorky bolo upriamiť pozornosť na dominujúci diskurz, ktorý krízu kultúry spája so vzťahom medzi kultúrou a civilizáciou, ale zároveň aj na príklon k vymedzeniu krízy kultúry ako existenciálnej krízy človeka. Príspevok predstavuje východiskový materiál k ďalšiemu rozpracovaniu, ktoré môže prinášať nové impulzy aj prostredníctvom výskumu z oblasti lingvokulturológie. Koncepnejšie analýzy krízy kultúry v kontexte analyzovania príčin, prejavov, dôsledkov a možných riešení otvárajú priestor pre interdisciplinárny výskum.
Literatúra a pramene:
CASSIRER, E. Esej o človeku. Bratislava: Pravda, 1977.
CSONTOS, L. Úvod do filozofie kultúry. Bratislava: Dobrá kniha, 1996.
GAŽOVÁ, V. Kríza kultúry: vybrané texty z kulturológie XX. storočia. Bratislava: Filozofická fakulta UK, Univerzita Komenského v Bratislave, 1997.
GAŽOVÁ, V. Úvod do kulturológie. Acta Culturologica – Zväzok 17. Bratislava: Katedra kulturológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2009.
HAJKO, D. Globalizácia a kultúrna identita. Nitra: Filozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa Nitre, 2005.
HUIZINGA, J. Kultúra a kríza. Bratislava: Kalligram, 2002.
KANICHOVÁ, R. Nemecká filozofická terminológia. Štruktúrno-funkčná analýza. Bratislava: Hronka, 2014.
KOL. AUT. Slovník súčasného slovenského jazyka. H – L. Ved. red. A. Jarošová – K. Buzássyová. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2011.
KRÁLIK, Ľ. Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava: VEDA, 2015
KROEBER, A. L. – KLUCKHOHN, C. Culture. A Critical Review of Concepts and Definitions. Cambridge, Mass.: The Museum, 1952.
LAWLESS, R. Co je to kultura. Olomouc: Votobia, 1996.
LIBA, P. Prieniky do literatúry a kultúry. Nitra: Kulturologická spoločnosť v Nitre, 2009.
Lukšík, I. – Marková, D. Sexual Lifestyles in the Field of Cultural Demands. Human Affairs, Vol. 22, No. 2, 2012, p. 227-238.
Marková, D. Moral values in sexual and partner relationships. Ljubljana: KUD Apokalipsa, 2015a.
Marková, D. Sexual morality in Slovakia and the Czech Republic. Ljubljana: KUD Apokalipsa, 2015b.
MÍKA, V. T. – HUDÁKOVÁ, M. – ŠIMÁK, L. Manažment a krízový manažment. 2. upravené a doplnené vydanie. Žilina: EDIS – vydavateľstvo Žilinskej univerzity, 2015
MORIN, E. Pour une crisologie. In Communications, Vol. 25, No. 1, 1976, p. 149-163. [online]. [cit. 11/09/2019]. Dostupné na internete: https://www.persee.fr/doc/comm_0588-8018_1976_num_25_1_1388
MURDZA, K. Súčasná spoločenská kríza ako aktuálny problém bezpečnostno-právnej teórie a praxe. In: ŠKORCOVÁ, L. – PASTUCHOVÁ – NEUMANNOVÁ, A. – DEMBICKÁ, L. et al. Súčasná spoločenská kríza a jej negatívne prejavy. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: Akadémia policajného zboru v Bratislave, Katedra spoločenských vied, 2014.
NOVOSÁD, F. V zrkadle kultúry. Bratislava: Iris, 2016.
PRACH, V. Řecko – český slovník. Praha: Vyšehrad, 1998.
RICOEUR, P. Život, pravda, symbol. Praha: Oikoymenh, 1993.
SEDOVÁ, T. K metodologickému významu pojmu kultúry. Filozofia, Roč. 72, 2017, č. 8, s. 632-644.
SENNET, R. Der flexible Mensch: Die Kultur des neuen Kapitalismus. Berlin, Taschenbuch Verlag, 2006.
SIPKO, J. Teoretické a sociálno-komunikačné východiská lingvokulturológie. Prešov: FF PU, 2011.
SLUŠNÁ, Z. – CHOMOVÁ, S. Súčasné témy v kultúrnej teórii a praxi. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2015.
SLUŠNÁ, Z. Súčasná kultúrna situácia z pohľadu teórie a praxe. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2015.
SOROKIN, P. A. Krise našeho věku. Praha: Tiskařské a vydavatelské družstvo československého obchodnictva, 1948.
SOUKUP, V. Dějiny antropologie. Praha: Karolinum, 2004.
SPENGLER, O. Untergang des Abendlandes. Umrisse einer Morphologie der Weltgeschichte. München: C. H. Beck´sche Verlagsbuchhandlung, Oskar Beck, 1920.
SŤAHEL, R. Pojem krízy v environmentálnom myslení. Bratislava: Iris, 2019.
ŠABÍK, V. Diskurzy o kríze kultúry. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2001.
ŠALING, S. – IVANOVÁ – ŠALINGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z. Veľký slovník cudzích slov. Bratislava – Prešov: Vydavateľstvo Samo, 2006.
TYLOR, E. B. Primitive Culture. Researches into Development of Mythology, Philosophy, Religion, Language, Art and Custom. London: John Murray, 1920.
VIRILIO, P. Negative Horizon. An Essay in Dromoscopy. Translated by Michael Degener. London: Continuum, 2005.
Kontakt:
Mgr. Katarína Gabašová, PhD.
Katedra kulturológie FF UKF v Nitre
Štefánikova 67
949 74 Nitra
E-mail: kgabasova@ukf.sk