Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Kultúrne tradície sú najvýznamnejšou časťou kultúrneho dedičstva každého spoločenstva. Okrem funkcie, ktorú plnia v každodennom aj sviatočnom živote, sú prostriedkom reprezentácie spoločenstva „smerom von“ do obklopujúceho sveta a súčasne autoidentifikácie všetkých jeho členov „smerom dnu“. Sú dôležitým konsolidačným a kompatibilizujúcim nástrojom súdržnosti spoločenstva, solidarity a kolektívneho vedomia jeho členov.

Blízky východ ako špecifický sociokultúrny priestor je dlhodobo predmetom záujmu odbornej obce aj laickej verejnosti. Nejedná sa len o ekonomicko-politické, ale aj o kultúrno-spoločenské vzťahy a kontakty. Pod vplyvom globalizácie a medializácie sa neustále zintenzívňujú. Potreba zvyšovania informovanosti o kultúre „tých druhých“ sa netýka len eticko-axiologických a filozoficko-humanistických kontextov jestvovania multikultúrnej spoločnosti, ale aj pragmatických, špecifických ekonomických aktivít, podmienených koexistenciou príslušníkov rozdielnych kultúr, napríklad v turizme.
Blízky východ a jeho kultúra predstavuje v euroázijskom priestore síce jednu, ale v skutočnosti diverzifikovanú, až rozporuplnú líniu. Jedným limitom v nej sú primordialistické a mytologické stereotypy, ktoré cez svet kávy, voňajúcej kardamómom a dymom z vodnej fajky, prezentujú kultúrne vzory ako starobylé a očarujúce, v spoločnosti, kde najvyššou hodnotou je česť a tradícia. Druhou sú fundamentalistické účelové dezinterpretácie, zneužívajúce (a najmä vytvárajúce) kultúrnu a náboženskú odlišnosť. Zložitú spleť informácií a následných stereotypov a postojov je možné rozuzliť, a uviesť na pravú mieru, len trpezlivým a fundovaným výkladom s podrobnou analýzou vývoja kultúry. To je hlavným zámerom autora prítomných textov. Štúdiom dejín Blízkeho východu je možné odhaliť minulosť a priblížiť sa k jeho kultúre. No pochopiť ju vo svojej komplexnosti, ako stratégiu existencie arabského spoločenstva, je možné len znalosťou dejín kultúry Blízkeho východu. Ide o celkom odlišný prístup štúdia minulosti a interpretácie historických poznatkov. To je azda najvýznamnejšia metodologická črta tejto publikácie.

Pri študovaní publikácie, určenej pre študentov, nie je znalosť základných historických, geografických a politických súvislostí vývoja Blízkeho východu podmienkou, ale výhodou. Uľahčí pochopenie elementárnych, a niekedy naopak, široko kontextuálnych informácií a myšlienok. Zo štúdia sa tak môže stať čítanie knižky. Prispieva k tomu aj jazyk, ktorý je skôr hovorový ako vedecký, a autorovi vlastný. Neznižuje odbornú úroveň, ale dokazuje, že rozprávač (hakawátí) nie je len predmetom piatej kapitoly tejto publikácie, ale je ukrytý aj kdesi vo vnútri autora.
Niektoré kultúrne javy sú zložité a pri integrálnom štúdiu kultúry „do príslušných disciplín“ nedeliteľné. Ak sú výsledkom pôsobenia viacerých (náboženských, etnických, historických, ekonomických) faktorov, je často nevyhnutné interpretovať ich spolu – transdisciplinárne. Tak sa možno stretnúť s textami, kde autor plynule prechádza historickými (historiografickými), antropologickými, religionistickými a etnologickými prístupmi/pohľadmi. Publikácia neprináša komplexný materiál o kultúrnych tradíciách; niektoré témy absentujú úplne, iné sú spracované viac či menej podrobne, navyše, autor nepoužil žiadny zaužívaný systém deskripcie. Tematická diverzita a zdanlivá nekonsolidovanosť textu je výsledkom zvoleného prístupu k prezentácii vybraných kultúrnych tradícií. Jednotlivé témy a ich časti sú zväčša kultúrne komplexy, okolo ktorých sa, podľa Al-Absiho, sústreďujú najsignifikantnejšie kultúrne vzory Blízkeho východu.
Kapitola Arábia a pôvod Arabov je úvodom k štúdiu kultúry Blízkeho východu. Nasledujúca, Kmeňová spoločnosť a tribalizmus, objasňuje sociálnu organizáciu, štruktúru, hierarchiu, roly aj medzikmeňové vzťahy arabskej spoločnosti. Ďalšia, Káva ako kultúrny fenomén v arabskom prostredí, prináša zaujímavú interpretáciu arabskej kultúry prostredníctvom najširších kontextov prípravy a užívania jedného nápoja v živote spoločenstva. Kapitoly Zásnuby, svadba a rozvod u beduínov, a Smrť a posmrtný život – islamské pohrebné rituály, predstavujú najvýznamnejšie rodinné a spoločenské tradície arabského sveta. Objasňujú rozmanité otázky od endogamie po eschatológiu. Skompletizovala by ich téma o obyčajach pri narodení, dospievaní a príslušných iniciačných obradoch. Náboženským kontextom kultúrnych tradícií Blízkeho východu sa venujú časti Púť do Mekky, resp. Misbaha a ružencový rituál. Hakawátí – rozprávač je pravdepodobne jednou z posledných autentických štúdií už vymierajúceho fenoménu udržiavania slovesného folklóru a stimulácie kolektívnej pamäti arabskej verejnosti. Učebné texty uzatvára časť o tradičných damaských kúpeľoch, kde okrem kúpeľníctva sú prítomné aj medzigeneračné, rodinné a rodové súvislosti.

Okrem hlavného cieľa – priblížiť a vysvetliť vybrané kultúrne tradície Blízkeho východu, má publikácia potenciál aj pre antropologické komparatívne štúdium. Na príklade kultúry Blízkeho východu možno sledovať vývoj Kultúry (kultúry ľudstva). Etnogenézu, proces etnického zjednotenia, vznik písma (ktoré prinieslo iné zaznamenávanie minulosti aj chápanie času), vývoj náboženských predstáv (od kultu slnka, cez animizmus, fetišizmus, totemizmus, polyteizmus, až po monoteizmus), či démonológiu. Evidentné sú aj ďalšie analógie, napríklad rurálne (beduínske) verzus urbánne, badáwa a hadára ako societas a civitas, či tribalizmus arabskej spoločnosti v kontexte univerzálnych vývojových štádií rodovej organizácie. Askéza dervišov je verziou života niektorých kresťanským mníšskych rehôl. Publikácia dokazuje, že ani v prípade Blízkeho východu nemožno hovoriť o bezvýhradnej patriarchálnej spoločnosti. Ženské a mužské kompetencie a roly vytvárajú jeden systém a celok, bez ohľadu na to, či sa jedná o tradičné/tradicionalistické beduínske spoločenstvá, alebo moderné/mestské. Al-Absi systematicky vyhľadáva v arabskej kultúre to špecifické, ktoré sa nakoniec ukáže ako podobné, spoločné, alebo dokonca univerzálne. Jeho pozitivistický a humanistický prístup je mu vlastný, vychádza z úcty k človeku, presvedčenia o ľudskej jednote a z viery v Boha.