Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Domovskou krajinou Arménov je Arménsko s hlavným mestom Jerevan. Zo západu susedí s  Tureckom, zo severu s Gruzínskom, z východu s Azerbajdžanom a z juhu s Iránom. Má len okolo 3 238 000 obyvateľov, no mimo štátu žije ďalších približne 8 miliónov Arménov. Najmä v Rusku, USA, Sýrii, Libanone, Francúzsku, na Cypre a v menšej miere aj v ďalších krajinách sveta. Arméni majú vlastnú abecedu a jazyk. Arménsku abecedu vytvoril v roku 405 sv. Mesrop Mahtots a skladá sa z 38 znakov. Približne 96% obyvateľov Arménska hovorí arménsky, súčasne približne 75% obyvateľov ovláda aj ruský jazyk. Existencia Arménska je však výsledkom komplikovaného procesu a  mnohých ľudských obetí. Príspevok sa venuje vybraným kultúrnym tradíciám Arménov žijúcich v  Sýrii, opísaných z  pohľadu členov minority v mestách Aleppo a Rakka. Je čiastkovým výsledkom študentskej vedecko-odbornej činnosti študentov Katedry manažmentu kultúry a  turizmu FF UKF v  Nitre (autorov) v odbore kulturológia – blízkovýchodné štúdiá.

Genocída Arménov v  Osmanskej ríši. Rok 1915 sa zapísal do  dejín arménskeho národa krvavými písmenami. V tomto roku totiž začala cielená likvidácia Arménov na Turkami ovládanom území. Arménom boli najprv odopreté základné ľudské a občianske práva, nemohli obchodovať, ak by od nich niekto niečo kúpil, bol by potrestaný. Potom im bol odňatý majetok a boli vyháňaní z domovov na dlhé „pochody smrti“ púšťou. Chorí, starí ľudia, tehotné ženy, deti a  katolíci boli spočiatku oslobodení od  deportácií, neskôr však boli deportovaní a zabíjaní aj oni. Okrem pochodov cez púšť Turci zabíjali Arménov aj inými spôsobmi, napríklad ich nechali nastúpiť na  člny, ktoré potom potopili, či ich jednoducho postrieľali. S  Arménmi bolo v  tomto období zachádzané ako so zločincami. Odhaduje sa, že z  približne 1,9 milióna Arménov, ktorí žili pod tureckou nadvládou, ich bolo vyvraždených 1 – 1,5 milióna. Arméni pred týmto obdobím žili v Osmanskej ríši bez väčších problémov. Dôvodov ku genocíde bolo niekoľko. Arméni sa pred prvou svetovou vojnou aj počas nej snažili o založenie samostatného štátu a mnohí boli podozrievaní zo spolupráce s veľmocami ako Anglicko, Francúzsko, USA a Rusko. Ďalším dôvodom boli útoky arménskych ozbrojených kománd na  Turecko z  Ruskom ovládaných území. Arméni bývali často zlatníci, obchodníci, bankári a disponovali tak značným majetkom. Zabavenie ich majetku mohlo pomôcť tureckej ekonomike, alebo niektorým vplyvným jednotlivcom a  skupinám. Svoj podiel na  arménskej genocíde malo aj Nemecko. I  napriek možnostiam, ktoré ako veľmoc a  spojenec Turecka malo, bolo len pasívnym pozorovateľom vyvražďovania Arménov. Keď Francúzi spolu s tromi prápormi Arménov v roku 1918 dobyli Kilikiu, francúzsky guvernér Sýrie Georges Picot vyzval Arménov, ktorí v  tejto oblasti prežili, aby sa zhromaždili. Prihlásilo sa ich 150 000 a tiahli proti Turkom. Sľúbená francúzska pomoc však zostala len v rovine sľubov, a  Turci ich ľahko porazili. Francúzi v  roku 1921 podpísali zmluvu o  vrátení obsadených území Turkom. To vyvolalo v radoch Arménov paniku, okolo 30 000 ich utieklo na Cyprus, do Egypta a ďalších 75 000 do Sýrie. Ďalší masový útek nasledoval v  roku 1936, keď Francúzi odstúpili Turkom aj Alexandrettský sandžak, kde žili prevažne Arméni. V tomto období Arméni utekali až do Ameriky. Aj obyvatelia ruskej časti Arménska sa po  páde cárskej ríše a  tureckom ťažení na Baku ocitli na pokraji záhuby. Pogromy, masakry a hladomor ich tu v rokoch 1917 – 1920 pripravili o život desaťtisíce. Dnes existuje viac ako 135 pamätníkov arménskej genocídy, ktoré sa nachádzajú vo viac ako 25 krajinách sveta. V roku 1967 bol dokončený pamätník arménskej genocídy v Jerevane, dlhý 44 metrov a  symbolizujúci národné znovuzrodenie Arménov. Je v  tvare kruhu a  reprezentuje dvanásť provincií v  Turecku, v  ktorých boli Arméni počas genocídy vraždení. V strede kruhu je večný plameň, ku ktorému každoročne 24. apríla prichádzajú stovky tisíc ľudí položiť kvety. V tento deň si Arméni pripomínajú výročie genocídy, ktorá je súčasne jednou z  prvých a  najväčších etnických genocíd v  novodobej histórii. V  roku 1995 otvorili pri jerevanskom pomníku Múzeum arménskej genocídy. Pomník venovaný arménskej genocíde sa nachádza aj na Slovensku, v Petržalke pri Dunaji.

Arméni v Sýrii. Arménov v Sýrii žije v Aleppe, Damasku a v ďalších veľkých mestách okolo 150 000. Krikor Ibrahimbol Sýrčan, mal sýrsku štátnu príslušnosť, ale arménsky pôvod. Na  Slovensku vyštudoval za  inžiniera. Jeho rodičia utiekli do Sýrie počas arménskej genocídy. „Často sa stávalo, že kresťanské arménske deti, ktorým sa podarilo z Turecka utiecť, boli vychovávané v moslimských rodinách a stali sa moslimami. Problémom bolo, že si nemohli zmeniť náboženstvo späť na  kresťanské, a  preto veľa arménskych rodín zo Sýrie odcestovalo do Kanady a USA. Údaj o náboženstve sa uvádza aj do občianskeho preukazu. Arméni v Sýrii majú sýrsky občiansky preukaz a  majú práva a  povinnosti ako každý iný občan Sýrie. V  Sýrii majú vlastné školy, kostoly, noviny, kluby, dokonca aj vlastný kalendár. Väčšina hovorí po arménsky aj po arabsky.“ (KI)

Sonia Ibrahimová, študentka tretieho ročníka odboru kulturológia  –  blízkovýchodné štúdiá na  KMKaT FF UKF v  Nitre, sýrska Arménka, sa narodila v  Sýrii a  prvých 18 rokov prežila tam. „Ja som študovala v  arménskej škole, na  ktorej mohli študovať aj „Nearméni“  –  najmä Arabi, či už kresťania, alebo moslimovia. Oni sa však nemuseli učiť po arménsky. Arménčina je ťažký jazyk, keďže Arméni majú abecedu úplne odlišnú od arabskej alebo latinskej. Táto škola bola súkromná, drahá, ale môj otec, podobne ako väčšina Arménov, bol hrdý, že jeho deti navštevovali arménsku školu. V  Sýrii existujú základné aj stredné arménske školy. Arméni v  Sýrii študujú väčšinou na  štátnych univerzitách. Nezriedka nevedia dobre po arabsky, sú uzavretí vo svojich komunitách, majú vlastné mestské časti, kde žijú spolu s  kresťanskými Arabmi, alebo ďalšími kresťanmi. Mnoho Arménov robí automechanikov, ako aj môj otec, ktorý vyštudoval na Slovensku za inžiniera. V Sýrii sú Arméni známi aj ako zlatníci, pracujú s  drahýmikovmi, spracovávajú ich a obchodujú s nimi. Keď k nám prišiel na návštevu niekto zo Slovenska, chcel si kúpiť zlato, alebo šperky, pretože podobné na Slovensku nedostať. Najčastejšie sa vyrábajú šperky z 18 karátového zlata. V posledných desaťročiach začali Arméni častejšie pracovať s  drahými kameňmi. Milujú nočný život a hudbu, sú známi veľkými oslavami. Na Vianoce, Silvestra a Veľkú Noc si na oslavy pozývajú aj známych spevákov. Pri kresťanských kostoloch sa často nachádzajú aj kresťanské školy. Arméni majú dobré vzťahy s ostatnými obyvateľmi Sýrie a inými náboženskými skupinami. Nie sú problémovou skupinou, no veľmi uzavretí vo svojej komunite a sobášia sa väčšinou len v  rámci nej. Arméni si navzájom pomáhajú, napríklad ak ide sýrsky Armén do  Libanonu a  tam stretne iného Arména, ten mu so samozrejmosťou a veľmi rád pomôže, ak niečo potrebuje.“ (SI)

Genocída.„Udalosťami arménskej genocídy boli ovplyvnení aj moji starí rodičia, ktorí v  období 1. svetovej vojny utiekli z  Turecka do  Sýrie. Žili v  moslimských rodinách. Stará mama bola vychovaná ako moslimka aj napriek tomu, že bola pôvodne kresťanka. Uzavretosť arménskej komunity sa prejavila aj tak, že keď môj starý otec prejavil o  starú mamu záujem, mohli sa vziať až po  tom, ako sa dozvedel, že je tiež Arménka. Po  úteku do  Sýrie si starý otec musel zmeniť svoje priezvisko Ibrahimian na Ibrahim. Zrejme tak spravil aj zo strachu z opätovnej genocídy, keďže koncovka ianv priezvisku je typická práve pre Arménov. U Arménov bolo z  dôvodu útekov do  Sýrie častým javom aj hľadanie rodinných príslušníkov, ktorí genocídu prežili. Starý otec tak hľadal svojho brata, dával oznamy do kostolov, pýtal sa kresťanov v iných mestách, či nenavštevuje kostol a podobne. Bohužiaľ, väčšinou sa však príbuzní, ktorí sa počas úteku rozdelili, už nikdy nestretli. 24. apríla Arméni na  počesť spomienky obetí genocídy nechodia do práce. Táto genocída zanechala v arménskom aj v tureckom národe dodnes badateľnú vzájomnú nevraživosť. V posledných rokoch sa vzťahy zlepšili, zrejme kvôli snahám Turecka o vstup do Európskej Únie. Pred niekoľkými rokmi ešte Arméni nemohli cez Turecko ani prechádzať. Napríklad môj otec nemohol s  nami chodiť autobusom na Slovensko, lebo by mu v Turecku robili problémy, alebo by ho nevpustili vôbec. Preto musel chodiť letecky. Dnes už Arméni cez turecké hranice cestovať môžu, avšak vzťahy medzi Tureckom a Arménskom stále ostávajú napäté. Turecko dodnes oficiálne nepriznalo, že arménska genocída sa naozaj odohrala. Turecká vláda tvrdí, že v  1. svetovej vojne bolo z  rôznych dôvodov zabitých približne 300 000 Arménov, ale tento čin sa nedá považovať za genocídu, lebo nešlo o úmyselné vyvražďovanie etnika s cieľom vyhubiť ho.“ (SI)

Najvýznamnejšie kalendárne obyčaje Arménov v Sýrii. „V Sýrii vzniklo množstvo východných kresťanských cirkví. Veľa duchovných, apoštolov a  svätcov pochádza z  rôznych oblastí Sýrie. V  Sýrii existujú pozostatky po  mníšskych rádoch, najmä kláštory a  kostoly, ktoré sú rozmiestnené od  miest až po  horské oblasti. Tieto stavby sú významnou súčasťou kresťanských dejín. V  Aleppe sú desiatky kresťanských farností, v Damasku je sídlo patriarchu. Prevažná väčšina Arménov sú ortodoxní kresťania. Tak ako na  Slovensku, aj my v Sýrii oslavujeme Vianoce, Veľkú Noc, Nový rok a ďalšie kresťanské sviatky.

Na Vianoce, 6. januára, chodia všetci ortodoxní Arméni do  kostola. Od  malých detí až po  starcov. Kňaz prichádza na sviatky do Rakky až z Aleppa. Omša trvá 2 hodiny. Napríklad v  Aleppe chodí na  Vianoce po  meste Santa Claus, ktorý deťom rozdáva darčeky. Zvykne sa tu stavať aj betlehem. Na  námestiach bývajú obrovské vianočné stromčeky, v  kresťanských štvrtiach sú vyzdobené všetky obchody, balkóny a  byty. Príbytky si dokonca zvyknú vyzdobiť aj niektorí moslimovia. V  dnešnej dobe sa už dá objednať Santa Claus domov, k  jednotlivým rodinám, aby mali deti radosť. U Arménov sa 6. januára robí aj veľká večera spojená so zábavou. Večera sa môže odohrať doma, kedy sa pozýva rodina, v  reštaurácii alebo v  klube, ktorý býva súčasťou kostola. V  arménskych rodinách sa na  večeru nemusí jesť len ryba. Na druhý deň majú Arméni voľno, ľudia sa chodia navštevovať, aj moslimovia chodievajú na návštevy. Slušnosťou je ponúknuť hostí kávou, čajom, sladkosťami, kresťanom sa zvykne ponúkať likér, najmä domáci višňový. Vianočné darčeky sa u  ortodoxných Arménov otvárajú v  niektorých rodinách už 24. decembra po návrate z omše, alebo z návštevy, v  iných rodinách na  Nový rok pred polnocou alebo po  nej, v  ďalších až 6. januára. Pre všetkých kresťanov je dôležitý Nový rok. Silvestra však občas oslavujú s kresťanmi aj menej pobožní moslimovia. Konajú sa veľké oslavy, návštevy, o  polnoci ohňostroj, hádže sa pyrotechnika a  strieľa sa do  vzduchu. Po  polnoci musia mať všetci nachystaný stôl s  niekoľkými druhmi jedál a  alkoholom. Nezriedka sa oslavuje aj dva dni. V kresťanských štvrtiach nie je problém kúpiť alkohol.

Na  Veľkú Noc chodíme ráno do  kostola, po  omši dostaneme vajíčko a  potom sa navštevujme, opäť chodievajú aj moslimovia. U  kresťanov v  Sýrii je v  predveľkonočnom období dôležitý pôst. Prvý týždeň pôstu sa nesmie jesť mäso, druhý týždeň sa nesmie jesť nič živočíšneho pôvodu, ani maslo, syr, mlieko a  podobne. Na  Veľký piatok musia byť všetci kresťania v  kostole oblečení v  čiernom, keďže je to sviatok, kedy sa smúti. Po omši stoja pri dverách kostola dvaja chlapci a na rukách držia truhlu, symbolizujúcu truhlu Ježiša Krista. Držia ju tak, aby sa jej veriaci mohli dotknúť. Niektorí na ňu kladú kvety. Pôst trvá 40 dní a končí sa Bielou sobotou. Biela sobota sa oslavuje po  polnoci, kedy sa opäť chodí do kostola. Na Kvetnú nedeľu ráno sa chodí do kostola, potom na návštevu blízkych a večer sa koná veľká zábava. Na veľkonočný pondelok sa znova navštevujeme. Na rozdiel od  Slovenska, nie je zvykom oblievačka ani šibačka. Veľká Noc je v Sýrii štátnym sviatkom. V Sýrii sa omša koná každú nedeľu. Po nej sme vždy sedávali vonku pri kostole. Na sviatky chodí farár navštevovať rodiny. V mojom meste sme mali každú sobotu náboženskú výučbu, kde sme sa učili o kresťanstve a Ježišovi. Keď som už mala 17 rokov, mohla som v tej škole učiť aj ja. Učila som tam deti vo veku od 4 do 6 rokov. Každú sobotu sme mali nejaký program, pozerali sme náboženské filmy, alebo sme deti učili o Ježišových skutkoch. Na Vianoce každá trieda pripravila nejaký program  –  spievali piesne, alebo hrali predstavenie o narodení Ježiša. V základnej škole sme sa tiež učili o kresťanstve a  mali sme z  toho skúšky, moslimovia mali skúšky z  Islamu. V  kostole sa musia robiť svadby,  pohreby, každé dieťa z  kresťanskej rodiny musí byť pokrstené. Po  krste je doma pripravený slávnostný obed a rodina dostáva od príbuzných darčeky. Kresťania žijú s moslimami bez problémov, existuje tu aj systém susedskej výpomoci. Napríklad keď mi zomrel otec, susedky (aj moslimky) nám pomáhali, varievali obed, nakupovali. Je to súčasť sýrskej tradície. V rámci kresťanských komunít sa zvykli vymieňať deti vo veku 10  –  15 rokov s deťmi z iného mesta, aby sa navzájom spoznali a aby spoznali kresťanstvo aj v iných oblastiach Sýrie. Takéto pobyty sa organizovali aj pre seniorov. V našom meste sa každý štvrtok stretávali ženy, čítali si úryvky z Biblie, rozprávali sa, varili, upevňovali si tak vzťahy. Na sviatok svätej Barbory sa robia v kostoloch oslavy a nosia sa masky.“ (SI)

Rodinné obyčaje Arménov v  Sýrii (podľa Silvy Kasparian – Arménky žijúcej v Sýrii, učiteľky na základnej škole):“Narodenie dieťaťa v  arménskej rodine je významnou udalosťou. Pri pôrode môže byť s rodičkou v miestnosti jej blízka príbuzná, najčastejšie matka, sestra, alebo svokra. Manžel musí čakať v inej miestnosti. Blízki rodinní priatelia a  príbuzní novorodenca pri návšteve obdarovávajú. Dar nesmie byť hračka. Väčšinou je to oblečenie, deka, v prípade blízkych príbuzných zlato (chlapci najčastejšie dostávajú náramok s  menom, dievčatá náušnice). Blízki príbuzní, alebo matka zvyknú dať dieťaťu aj prívesok v tvare modrého oka so zlatým lemovaním. Hostia sú pohostení sladkosťami, dostávajú detské figúrky, čokoládu a  cukríky, ktoré si odnášajú domov. V každej kresťanskej rodine sa dieťa krstí.

Krst vykonáva farár. Po  krste rodičia pripravia pre rodinu slávnostný obed. Krstný otec a krstná matka zvyčajne dieťa obdarovávajú najhodnotnejším darom. Keď sa batoľaťu prerežú prvé zuby, robí sa menšia večera v  kruhu rodiny, podávajú sa najmä sladké a  slané jedlá z  pšenice a  cíceru. Prítomní príbuzní opäť obdarovávajú dieťa. Chlapcom sa vykonáva obriezka.

Svadba. Pred svadbou potenciálny ženích s rodičmi navštívia rodičov dievčaťa. Zisťujú, či je prípadný sobáš možný. Ak rodičia mladej ženy aj ona súhlasia, nasledujú zásnuby. Zasnúbenie trvá približne rok, najviac dva. Ak sa dovtedy mladý pár nezosobáši, stáva sa predmetom ohovárania a znepokojenia ostatných členov komunity. Tí sa pýtajú, čo sa deje. Zasnúbenie prebieha v kostole, prsteň pre nevestu by mal byť s drahokamom. Snúbencova rodina zanesie rodine snúbenice arak (typický sýrsky alkohol) a  krištáľovú vázu, v ktorej sú kvety a sladkosti. Zásnuby nezriedka pokračujú veľkou oslavou, na  ktorú snúbenica zaobstará koláč alebo tortu, v súčasnosti zabezpečuje aj fotografa a kameramana. Snúbenec platí alkohol, šaty, topánky, kaderníčku a vizážistku pre snúbenicu. Navzájom si kupujú prstene. Deň pred svadobným obradom pozýva nevesta k sebe ženskú časť svojich aj ženíchových príbuzných a ukazuje im svadobné oblečenie a  výbavu, najmä kuchynský riad a  produkty ručných prác. Napokon k  nej prídu ženíchovi rodičia, ktorí, sprevádzaní hudbou a  tancom, výbavu odnesú do  nového bydliska budúcich manželov. U rodičov nevesty nasleduje “deň henny”, kedy sa pred polnocou postaví pred nevestu na tácke nádobka s hennou a jablkom v strede tácky. Do henny si namočí prst ako prvá nevesta, po  nej aj ostatné prítomné ženy.

Henna sa na  ľudskej pokožke udrží dlho, väčšinou si ňou ľudia zdobia telá okrasnými ornamentmi, alebo slúži na obradové účely, ako v tomto prípade. Potom sa pre prítomných mládencov koná súťaž o  to, kto prvý uchmatne jablko zo stredu tácky. Víťaz sa má oženiť ako prvý, resp. veľmi skoro. Víťaz jablko ošúpe a  rozdelí ostatným mládencom. V  deň sobáša rodičia ženícha zoberú nevestu ku kaderníčke, alebo kaderníčka prichádza k neveste domov. Približne 3 hodiny pred sobášom prichádzajú k  neveste kamarátky a  rodinné príslušníčky, aby ju obliekli. Podobne prichádzajú kamaráti a  rodinní príslušníci k  ženíchovi. Všetky úkony prebiehajú v sprievode hudby a tanca. Kaderníčka v rámci úpravy účesu dáva neveste na  hlavu korunu. Závoj pripína brat nevesty, prípade iný najbližší mužský člen rodiny. Potom ju 3-krát obíde so slovami: svadba šťastná a trvalá, a do svadobných topánok jej vloží peniaze. Následne si ich nevesta obuje. Sestra oblieka neveste rukavice, prichádzajú rodičia ženícha, ktorí nevestu, spolu s jej bratom odvádzajú do kostola na sobáš. Pred kostolom odovzdáva nevestin brat nevestu do rúk ženícha. Po sobáši sa koná svadobná hostinado rána.

Arménsky pohreb. Pri úmrtí človeka dávajú pozostalí ku kostolu smútočné oznámenia. Zomrelého oblečú a  upravia. V  kostole sa formou omše vykonáva rituál rozlúčky, Po  rozlúčke stoja príbuzní mŕtveho pred kostolom a vychádzajúcim ponúkajú sladké pečivo s mandľami – kalídže. Ženy majú na pohrebnej omši čierne oblečenie, muži najčastejšie biele košele. K truhle so zosnulým sa často dáva aj jeho fotka. Ak zomrie mladý človek, príbuzní zvyknú pri prenášaní truhly z domu do kostola spievať. Ak zomrel mladý slobodný muž, kričia, že zomrel ženích, ak mladá žena, kričí sa, že zomrela nevesta. Pri konci obradu sa vypúšťajú holuby symbolizujúce dušu, ktorá opustila telo a  smeruje k nebesám. Potom smútiaci tri dni navštevujú pozostalých. Tí ich ponúkajú kávou a čajom, aj obedom, ktorý pripravujú príbuzní a blízki priatelia pozostalých. Pohrebných obradov sa, v prípade rodiny, susedov, alebo priateľovch, zúčastňujú aj moslimovia. Ak sú blízkymi priateľmi rodiny zosnulého, tiež sa podieľajú na  príprave pohostenia pre smútiacich. Štyridsať dní po pohrebe sa koná omša na počesť zosnulého.

Rok po pohrebe opäť. Blízke príbuzné zosnulého nosia čierne oblečenie v  závislosti od  vzťahu k  nemu. Matka, sestra, alebo manželka niekedy aj rok po  jeho smrti. Po  uplynutí vyžadovanej doby si aj naďalej obliekajú šaty v  tmavých odtieňoch a až po mnohých mesiacoch smútku si obliekajú svetlejšie farby.” (SK)

Záver. Arméni v  Sýrii tvoria etnonáboženskú minoritu s  vlastnou kultúrou, školstvom, jazykom aj médiami. Ich história je plná útlaku a boja o prežitie. Napriek tomu majú s  ostatnými etnickými skupinami v  Sýrii dobré vzťahy. Najužšie, prirodzene, s  inými kresťanmi, ale aj so susedmi a priateľmi bez ohľadu na to, či sú Arabi, alebo moslimovia. Arméni v Sýrii patria k vyšším sociálnym vrstvám, udržiavajú svoje národnostné tradície a  tvoria pomerne pevné komunity. Svojou kultúrou obohacujú kultúru Sýrie.

Poznámky:

[1] Príspevok je výsledkom Študentskej vedecko-odbornej a umeleckej činnosti

Literatúra a pramene:

Armenian holocaust memorial Khachkar [online]. b.r. Dostupné na:

BRENTJES, B. Arménie tři tisíce let dějin a kultury. Praha : Vyšehrad, 1976.

General information [online]. b.r. Dostupné na:

IBRAHIM, K. Výchova arménskych detí, ktoré utiekli z Turecka počas genocídy. [osobná komunikácia]. [cit. 2001 – 7 – 15].

IBRAHIMOVÁ, S. Dnešný život Arménov v Sýrii. [osobná komunikácia]. [cit. 2013 a – 4 – 4].

IBRAHIMOVÁ, S. Útek starého otca z Turecka do Sýrie a život po úteku. [osobná komunikácia]. [cit. 2013 b – 4 – 5

IBRAHIMOVÁ, S. Náboženské tradície Arménov v Sýrii. [osobná komunikácia]. [cit. 2013 c – 4 – 5]

KASPARIAN, S. Rodinné obyčaje Arménov. [osobná komunikácia]. [cit. 2013 – 2 – 25].

MOTALOVÁ, L. Arménsko – múzeum pod šírym nebom. Martin : SNP, 1976.

Museum info [online]. b.r. Dostupné na: