Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

V 21. storočí ešte stále existujú spoločenstvá, ktorých stratégia prežitia je na takej úrovni, že život a kultúra v prevažnej miere závisia od prírodného prostredia. Platí to o kočovných pastieroch v Sýrskej púšti. Archaický kultúrny systém beduínov sa odvíja od spôsobu hospodárenia, založenom na vlastnení stád, s ktorými sa presúvajú suchou púšťou s riedkym krovinatým porastom, aby mali zvieratá pašu na prežitie. Od poslednej tretiny 20. storočia prechádza ekonomický a kultúrny model výraznými modifikáciami. Stáda netvoria ťavy, ale ovce. Zmenili sa možnosti využitia zvierat a zdroje príjmov, transformáciou postupne prechádza organizácia práce v kontexte ročných období aj sociálneho prostredia, doprava, stravovacie návyky, čo má odraz v medzigeneračných a interpersonálnych vzťahoch v rámci rodiny, príbuzenstva aj v širších sociálnych kontextoch.

Ťavy a ovce ako ústredný princíp tradičného beduínskeho života majú rozdielne existenčné nároky a umožňujú rozdielne technológie využívania prírodného prostredia a jeho zdrojov. Roky bez výdatných zrážok spôsobujú jeho kolaps. Modifikácie dosahujú taký rozsah, že pôvodný systém nedokáže absorbovať nátlak exogénnych kultúrnych zmien. Prevažujú nové formy, menia sa funkcie, zoslabuje a rúca sa štruktúra aj celá podstata. Pomerne rýchly prechod z kočovného na polonomádny a usadlý spôsob života predstavuje radikálnu zmenu a zánik kontinuity vo všetkých kategóriách beduínskej kultúry, ktorá formovala hodnotový systém a bola základom beduínskej identity. Počas terénnych výskumov v priebehu 1. desaťročia nového tisícročia sme mali možnosť preniknúť do podstaty zlomového procesu. Ak je tradičná kultúra, medzigeneračný prenos a kolektívnosť vo vzájomne sa podmieňujúcom vzťahu, globalizácia ako nový produkt človeka ovláda jeho vôľu, robí ho bezmocným, ruší všetky predchádzajúce väzby a vzťahový kruh sa rozpadá. Individuálna identita jedinečnosti vytláča sociálnu identitu družnosti, no nie je schopná zastúpiť ju ani funkčne nahradiť. Beduínske stany sú zložené v záhradách a ovocných sadoch v blízkosti murovaných beduínskych domov a maštalí pre hovädzí dobytok. Beduínske deti vidia postavené beduínske stany už len začiatkom leta, kedy sa zvyšky kočovníkov zúfalo sťahujú z vysušenej púšte a približujú sa so svojimi hladnými stádami k zavlažovaným poliam s nádejou, že zachránia zvieratá, a pri zdroji vody a elektrickom vedení budú môcť zostať.

Stan tmavohnedej farby s bielymi pásmi, utkaný z kozej a ťavej srsti, možno považovať za jeden zo základných atribútov tradičnej materiálno-technologickej kultúry a prejavov identity beduínov. V púšti, popri cestách, aj na okraji sídel máme dnes možnosť vidieť aj stany z celtoviny, jutových aj sisalových vriec, no najčastejšie kombinované zo všetkých spomenutých i iných materiálov. Podstatné je, že ovce, stan a púšť sú symbolmi, neodmysliteľnou súčasťou slobodného bytia a kultúry beduína. Donedávna to boli aj ťavy a diaľkový obchod, no tieto atribúty sú už tri-štyri desaťročia neaktuálne, respektíve sa dostali do novej funkčnej a vzťahovej polohy. Ťava už nepredstavuje dopravný prostriedok v rámci obchodu, každodenného dovozu vody a krmovín, nie je zdrojom zárobku pri sezónnej aj príležitostnej pomoci roľníkom, platidlom za nevestu, aj za iné tovary v rámci výmenného obchodu, témou a obsahom obdivných rozprávaní pri beduínskom ohni o jej nevyspytateľných vlastnostiach – stala sa prostriedkom prezentácie sociálneho statusu, neraz zdrojom a prejavom nostalgie.

Stan je obydlím – rezidenčnou jednotkou beduínskej rodiny, respektíve širšieho spoločenstva, ktorého členovia sú pospájaní príbuzenskými väzbami po otcovskej línii. Predstavuje útočisko pred teplom, chladom a vetrom vo dne, v noci a počas všetkých ročných období. Je v ňom uložený skromný inventár vrátane odevu a zásob potravín. Pri ohnisku sa prijímajú hostia, riešia sa tu najvýznamnejšie otázky súvisiace s hospodárskou prosperitou a vzťahmi v rámci rodiny a príbuzenstva, vykonávajú sa domáce práce, pripravuje sa strava, rodia sa a zomierajú ľudia, slávia sa všetky sviatky v priebehu kalendárneho roka, tu prebiehajú každodenné náboženské obrady, dochádza k spomienkovému aj poverovému rozprávaniu a projektovanému pocitu spolupatričnosti a súdržnosti prostredníctvom odovzdávania poznatkov o genéze ašíry a kmeňa. Vedomie spoločného pôvodu sa formuje najmä v stane. V púštnych oblastiach je kmeňový systém základom organizácie spoločnosti. S ním súvisí mechanizmus socializácie aj prísna sociálna kontrola. V riedko osídlenom území sú vzťahy založené na pokrvnom príbuzenstve funkčnejšie ako štátna administratíva (porovnaj Moran 2008:209 a n.). Stan je miestom vzniku stratégií prežitia, radosti a šťastia, emocionálnych vzplanutí a vášne, ale aj bolesti, utrpenia a tragédií.

Výberu miesta na postavenie stanu nie je vždy venovaná rovnaká pozornosť. Závisí to od toho, či poslúži ako útočisko počas presunu len na jednu-dve noci, alebo je obklopený zelenými plochami vhodnými na pasenie a stane sa domovom v púšti na celú sezónu. V rámci presunov, napríklad z letného sídla v blízkosti roľníckych obydlí do púšte, stavajú stan bez väčších nárokov na okolité prostredie a profiláciu terénu. Dôležité je nájsť ľahko dostupnú a dostatočne veľkú plochu pre stan, na prenocovanie stáda, podľa možnosti aj na pasenie a zaparkovanie nákladného auta s cisternou, čo je v posledných desaťročiach všeobecne rozšírenou a nevyhnutnou súčasťou inventáru beduínskych rodín. Stan je postavený za necelú hodinu. Prácu nikto neriadi, neorganizuje, neustále opakovanie zručnosti automatizuje a zapája sa každý bez rozdielu veku a pohlavia. Deti sú trpezlivé, nesťažujú sa, neplačú, zapájajú sa do práce, starajú sa o mladších. Podstatnú časť prác, bez rozdielu na fyzickú náročnosť, vykonávajú ženy. Muži sa stihnú rozprávať so susedmi, hrať sa s deťmi. Úprave okolitého terénu je pri stavbe venovaná okrajová pozornosť, k nevyhnutným zmenám príde postupne. Púšť patrí všetkým, no nie je to, podľa chápania Európana, obydlie na vlastnom pozemku, ktorý si ohradíme a upravíme podľa vlastných predstáv. Okrem majiteľov pomáhajú pri práci aj iní beduíni, ktorí sú v blízkosti. Na príslušnosti k ašíre alebo kmeňu nezáleží. Ich generačná príslušnosť nie je podstatná, kamene z priestoru stanu odnášajú príslušníčky najstaršej generácie spolu s vnučkami alebo pravnučkami. Cesta z púšte na letovisko začiatkom leta a späť koncom októbra[1] trvá niekedy aj mesiac a stan sa stavia a skladá niekoľkokrát. Najmä cesta z púšte býva dlhšia, lebo beduíni využívajú každú príležitosť na pasenie stáda. Cieľom nie je rýchly presun, ale vždy zabezpečenie paše pre ovce. Beduíni nekočujú aby sa presúvali, ale kvôli stádu. Je to najvšeobecnejšia podmienka a zároveň charakteristika všetkých nomádnych pastierov bez ohľadu na geografický priestor (púšť, tundra, vysokohorské pasienky), alebo druh zvierat ako zdroj obživy (ťavy, ovce, soby, kozy). Ak sa ovce a kozy dostatočne nenapasú, treba ich dokrmovať kupovaným krmivom a čím dlhšie sú na roľníckych pozemkoch, tým sú vyššie výdavky na nájomné. Pri niekoľko stokusových stádach to nie je zanedbateľné.

Pre niekoľkotýždňové pobyty, napríklad na prenajatých plochách vhodných na pasenie na okrajoch sídel, je rozhodujúcim kritériom blízkosť vodného zdroja a elektrického vedenia. Stan sa stavia na mieste, ktoré určí majiteľ pozemku, respektíve v centre prenajatých pozemkov na oráčine, strnisku, alebo na okraji kukuričného poľa, kde stádo nespôsobí škodu na iných porastoch. Ohrady sa niekoľkokrát presúvajú, hnoj sa vysuší, beduíni ho kladú na veľké kopy a slúži ako platidlo za pozemky. Ak sami, alebo ich príbuzní čerpajú vodu v púšti, zavlažujú a pestujú jačmeň, hnoj odvážajú na polia.

Pri výbere miesta na postavenie stanu na celú sezónu v púšti sa prihliada na ľahkú dostupnosť trávnatých plôch, na členitosť terénu a na dostupnosť vodného zdroja, lebo využiteľnosť púšte závisí hlavne od vody. Stan je potrebné postaviť podľa možnosti na vyvýšenine na záveternej strane. Nie v priehlbine ani preliačine, aby ho v období dažďov nevytopilo, alebo ho pri búrke neodniesol prudký príval.[2] Pre situovanie vstupov do stanu podľa svetových strán sa nám nepodarilo určiť žiadne pravidlo ani získať uspokojivé vysvetlenie. Rozhodujúci je profil terénu a bezpečnosť pred vodným živlom (Moran 2008: 192). Beduíni cielene nevyhľadávajú v púšti miesto, kde sídlili už predtým a príliš ich neovplyvňujú ani priateľské väzby. Každý je priateľom s každým, nezištná pomoc je spoločenským pravidlom a nutnosťou. Ak spoločne hospodári niekoľko rodín (otec so ženatými synmi, bratia), žijú v jednom stane. Stan je rezidenčnou aj výrobnou a spotrebnou jednotkou. Ak sú príbuzní v dvoch stanoch, každé spoločenstvo hospodári samostatne a obytné ani hospodárske stany nie sú postavené v bezprostrednej blízkosti. Vzdialenosť je minimálne niekoľko sto metrov. Prvoradým kritériom pri výbere priestoru na stavbu príbytku je blízkosť paše pre ovce. Ak však na vhodnom mieste objavia staršie táborisko po iných beduínoch, prípadne aj kamenné ohrady pre ovce, usadia sa tam a využijú ich. Púšť patrí všetkým a nikto tu nemá žiadne vyhradené ani zakázané miesto. Množstvo nebiologického odpadu – plastových fliaš, použitých pneumatík, vriec z rôznych materiálov, fólií, zvyškov obuvi a odevov, plechovíc a drôtu – tvorí neodmysliteľný kolorit okolia každého beduínskeho stanu. Zasype ho piesok, odveje hlboko do púšte vietor alebo zmyjú prívaly vody počas prudkých jesenných dažďov. Miesta, na ktorých už boli postavené stany, je možno identifikovať podľa množstva odpadkov, pravidelne usporiadaných kameňov, ktorými boli zaťažené šnúry, prípadne podľa ešte nezaviatej jamy po ohnisku.

Veľkosť stanu závisí od počtu členov rezidenčnej jednotky – manželských párov, slobodných synov a dcér, no aj od ich veku. V každom prípade je na jednej kratšej strane stanu s obdĺžnikovým pôdorysom vstup do priestoru kuchyne a na opačnom konci vstup do spoločenskej/hosťovskej miestnosti – madafy. Medzi nimi sú vyhradené priestory pre jednotlivé manželské páry a slobodné dcéry. Treba podotknúť, že ak zostanú s otcom ženatí synovia a tvoria jednu spoločnú rezidenčnú a ekonomickú jednotku, snažia sa zadovážiť si aspoň malý vlastný stan na spávanie a kvôli súkromiu si ho stavajú vo vzdialenosti približne desiatich metrov od hlavného stanu. Slobodní synovia spávajú v madafe, ktorá sa večer zmení v priebehu niekoľkých minút na spálňu a ráno opäť na spoločenskú miestnosť. V súvislosti so štruktúrou a početnosťou rodiny, respektíve príbuzenskej/ekonomickej jednotky, a vekom osôb, býva stan dlhý 12 až 20 metrov, široký približne 4,5 metra a má priemernú plochu okolo 70 – 80 m². Navštívili sme i stan dlhý 35 metrov a široký 5 metrov s plochou 175 m². Šírka bola zväčšená rozšírením uličky/chodbičky medzi trstinovou stienkou a vchodmi do jednotlivých miestností až na šírku 1 m, čo si vyžadoval vysoký počet obyvateľov stanu. Beduíni spomínajú aj stany dlhé 50 metrov s plochou okolo 250 m², ktoré majú navyše osobitné komory na odkladanie potravín a riadu aj samostatnú kuchyňu.

Základom konštrukcie stanu sú drevené stĺpy – v prostrednom rade najdlhšie, postavené kolmo, približne 230 centimetrové a určujú výšku stanu v strede. Oproti po stranách sú kratšie stĺpy, postavené šikmo, napínajú strechu a bočné steny. Nepresahujú 200 centimetrov a určujú výšku stien. Na stĺpy sa naťahuje strecha a podobné pásy tkaniny tvoria bočné steny. Pásy hrubej vlnenej tkaniny, celtovej látky alebo aspoň tri razy prevrstvenej vrecoviny sú navzájom pospájané drôtenými ihlicami, háčikmi alebo sú zošité hrubou niťou. Spoje sú prekryté/zosilnené užšími pásmi látky z rovnakého materiálu ako stan. Na stan z vrecoviny priemernej veľkosti je potrebné pozošívať približne 350–400 kusov vriec, z toho asi 2/3 na strechu. Všetky trojice stĺpov – vždy stredný a dva postranné – no aj všetky pozdĺžne, sú pospájané povrazmi. Konce povrazov sú upevnené na koloch okolo stanu, pribitých do zeme.[3] Často sú železné, čo umožňuje prevoz materiálu nákladnými autami. Ak je to možné, okolo kolov sú nakladené ťažšie/väčšie skaly, ktoré koly stabilizujú, zviditeľňujú a chránia pred zakopnutím. Aby bola strecha a steny dobre napnuté a zabezpečené pred vetrom, povrazy sú samovoľne napínané pomocou visiacich kameňov, alebo vriec naplnených pieskom. Stredové stĺpy sú od seba vzdialené približne tri metre. Znamená to, že stan dlhý 12 metrov podopiera 5 stredových a 10 bočných stĺpov, stan dlhý 18 metrov má 7 stredových a 14 postranných stĺpov. Drevené stĺpy sú súčasťou majetku a prenášajú sa, lebo v púšti nie je možné získať vhodné drevo. V mestách na okraji púšte, napríklad v Rakke, sú pomerne frekventované obchody s drevenými stĺpmi rôznej veľkosti.[4] Trstinové stienky si beduíni ešte v polovici minulého storočia vyrábali sami, teraz ich tiež kupujú. Vydržia 10 rokov i dlhšie, stan z vrecoviny vydrží maximálne 3 – 5 rokov, tradičná tkanina trikrát dlhšie.

Základnými priestormi každého beduínskeho stanu sú madafa – spoločenská miestnosť, kde muži prijímajú hostí, diskutujú a pijú s nimi kávu,[5] kuchyňa slúžiaca aj na odkladanie riadu, potravín a surovín na prípravu stravy a napokon spálne. Ak v stane žije (len teoreticky) jednoduchá rodina s malými deťmi a stačí jeden priestor na spanie, stan môže byť len trojpriestorový (madafa, kuchyňa, spálňa). V spálňach sú popri deliacich stenách, vysokých 160-180 centimetrov, obyčajne drevené police alebo truhlice, drevené debny a vojenské kufre a dokonca aj kovové konštrukcie s policami. Začali byť súčasťou mobiliáru od 70. rokov 20. storočia v súvislosti s výmenou tiav za ovce a používaním nákladných áut. Slúžia na odkladanie odevných súčiastok, matracov, podušiek a cenností celej rodiny. Cez deň sú na nich naskladané deky, prípadne nočné oblečenie.[6] Okolo stien sú po celom vnútornom obvode stanu trstinové stienky vysoké 135 až 150 centimetrov, spevnené niťami. Obvodové stienky sú od steny stanu vo vzdialenosti približne 30 centimetrov. V tomto priestore je jarček, minimálne na strane od svahu, aby v prípade dažďa voda nepodmáčala koberce. Na oboch čelách – v kuchyni aj v madafe sú medzery medzi trstinovou stienkou a stenou stanu rozšírené na 50-90 centimetrov. V ženskej časti slúži tento priestor s veľkým lavórom na umývanie ako kúpeľňa. Na opačnom konci sa do vriec odkladá palivo (korene rastlín, trus, zriedka drevo), prípadne sú tu uložené niektoré nástroje – nožnice na strihanie oviec, kladivo, sekera, povrazy a iné.[7] Od vchodu do kuchyne po vchod do madafy je po celej dĺžke stanu chodbička, stan je zo vstupnej strany po celej dĺžke priechodný. Chodbičkou sa vchádza do jednotlivých priestorov. Oddeľujú ich tiež trstinové stienky. Cez ne sú prevesené rôzne dekoračné látky, deky, uteráky, nevyužívané koberce, koberčeky na modlenie. Tenké priečky sú tak nepriehľadné, zaručujú aspoň minimálne súkromie a sú dekoratívne upravené. Na stenách stanu z bielej tenkej vrecoviny je vyšitá alebo našitá dekorácia s rastlinnými aj geometrickými motívmi, srdiečkami a kolieskami rôznych farieb, minaretmi, siluetami mešít, vyšitými textami z koránu. Všetko závisí od majetnosti obyvateľov stanu, ich veku, pravidelného odchádzania za prácou do mesta, no aj od počtu dospelých žien a ich vkusu. Rozhodovať môže aj povaha patriarchu rodiny – dekoráciu nepripustí – „…aby nám nezávideli“.[8] Napríklad školopovinné deti majú na stĺpoch povešané školské kapsy, muži po vojenskej službe majú na stenách vyšité štátne zástavy a v kufroch uložené osobné veci a doklady. V každom stane je niekoľko textilných násteniek aj obrázkov v drevenom rámiku s veršami z koránu. Na strednom stĺpe v madafe sú zavesené pletené farebné kapsičky s koránom, ktorý deti dostali od náboženského šejka po výučbe vierouky.

Vo všetkých priestoroch stanu okrem chodbičky a kuchyne sú na zemi koberce. Podlaha je upravená tak, že zároveň so stavbou stanu alebo postupne neskôr vyzbierajú kamene, zem polejú vodou, na rozmočenú podlahu roztiahnu staré koberce a chodia po nich. Tento postup niekoľkokrát opakujú a napokon nechajú zem vysušiť. Na suchú tvrdú podlahu rozprestierajú koberce. Po príchode do madafy si každý zobuje topánky a na koberce vstúpi bosý. V madafe sú na kobercoch okolo stien podušky na sedenie a vankúše na podopieranie lakťov pri sedení. V noci sa na matracoch spí, vankúše sa dávajú pod hlavu a deky slúžia ako prikrývky. Jedlo sa podáva výlučne v madafe na podlahe. Na rozprestretý obrus alebo fóliu sa položí misa s jedlom. Všetci muži si posadajú okolo na koberec, každý má pred sebou svoj chlieb. Trhajú si ho výlučne pravou rukou, slúži zároveň ako lyžica. Ľavá ruka sa pri jedle nepoužíva. Chodidlo nemôže pri sedení smerovať k susedom ani k oblohe. Po skončení jedenia misu, prípadne iné nádoby, zvyšky chleba a omrvinky odnesú chlapci alebo najmladší muži v obruse.

Podlahu v stane ženy každý deň zametajú, kropia vodou, koberce a matrace prášia. Niekoľkokrát denne zametajú a kropia chodbičku v stane a aj najbližšie okolie stanu. Napriek tomu sa z času na čas vo vnútri objaví myš. Beduíni jej nevenujú pozornosť, prípadne na ňu reagujú len konštatovaním – myš. Kvôli myšiam a iným hlodavcom sa snažia udržať v stane mačku, no keď vychytá myši, na rozdiel od psov ujde do púšte, viac sa nevráti a zdivie. Psy nie sú priviazané, voľne behajú okolo stanu. Ak aj odbehnú, vždy sa vrátia.

V centrálnej časti madafy je v hlinenej podlahe vyhĺbené ohnisko s vyvýšenými okrajmi. Z predchádzajúcich desaťročí sú známe aj prenosné plechové otvorené ohniská štvorcového tvaru na štyroch nohách. Plechová piecka s uzatvoreným ohňom sa v stanoch objavuje len v posledných rokoch. Vykurovacie teleso drží teplo lepšie ako voľný plameň. Od piecky vedie von zo stanu vývod dymu a plechové rúry sú dobrým zdrojom tepla. Ako palivo sa v púšti používajú suché byle a korene nízkeho krovinatého porastu s rýchlym horením a malou výhrevnosťou.[9] Na prenajatých roľníckych pozemkoch je kúrenie jednoduchšie – kúri sa s kukuričným kôrovím, koreňmi z kapusty, karfiolu, so slamou a zelinou s hrubšími drevnatými stonkami. Len náhodne sa do pece dostane raždie. Roľníci občas podarujú beduínom vyklčované pne z ovocných stromov. Majú s nimi len problémy kvôli váhe dreva a preto, že nemajú sekeru. Ak na leto pravidelne prichádzajú k dedine, majú vlastnú sekeru, no technológia jej používania je spravidla veľmi zlá. Z času načas sú beduíni nútení kúpiť drevo na kúrenie – obyčajne znehodnotené rezivo zo stavby alebo použité palety – koľko dreva potrebujú, toľko si nalámu. V madafe sa rozkladá oheň každý večer, lebo po západe slnka sa v každom ročnom období prudko ochladzuje a sú značné rozdiely medzi dennou a nočnou teplotou (porovnaj Moran 2008:191; Nicholson 1999:33). Okolo ohňa sedia hostia, na trojnožke varia kávu a vodu na čaj. V kuchyni je ohnisko obložené skalami. Používa sa väčšinou len v nepriaznivom počasí, lebo na varenie a pečenie chleba slúži ohnisko vzdialené 6-8 metrov od stanu, respektíve od vchodu do kuchyne, chránené kamennou alebo plechovou stienkou. Kuchyňa slúži aj ako odkladací priestor. Popri stenách sú veľké drevené debny na múku, ryžu, fazuľu, cukor, čaj a kávu, niekoľko alumíniových mís, hrncov, pokrievok a železných panvíc rôznej veľkosti, sklených pohárov s konzervovaným syrom, olivami a baklažánmi, plechových aj plastových sudov na skladovanie rôznych drobností, plastových bandasiek s olejom a roztopeným maslom, plynové variče, svietidlá a bomby. Nefunkčné chladničky slúžia tiež ako odkladací priestor, v ktorom sú potraviny chránené pred myšami, muchami, vlhkom a prachom.

Okrem psov[10] je pri stane priviazaný osol a postavené sú kamenné, častejšie drôtené ohrady pre barany a ovce s jahňatami. Na prenajatých pozemkoch sú aj ohrady pre dojné ovce, aby nenarobili škodu na okolitých plodinách. V púšti sú ohradené len kŕmne barany a ovce s jahňatami. Ovce tam nezatvárajú a keď sa aj rozlezú, vrátia sa k ostatným. Sporadicky je pri stane kurín, vrecia s krmivom a vlnou, stojan na sušenie riadu, šnúry na sušenie vypratej bielizne a šatstva. V púšti možno zaregistrovať pri niektorých stanoch aj naftový agregát na výrobu elektrického prúdu. Neslúži ani tak na svietenie – ak je signál, skôr ako zdroj pre televízny prijímač. Večer si muži pozrú správy, mladí napríklad video zo svadby.

V stane žije obyčajne rozšírená rodina rodičov so slobodnými dcérami, slobodnými aj ženatými synmi. Nezriedka tvoria spoločnú rezidenčnú a zdanlivo i ekonomickú jednotku aj ženatí bratia so svojimi manželkami a deťmi[11]. Malé rodiny sú zriedkavejšie aj preto, že podobne ako v celom moslimskom svete existuje aj u moslimských beduínov polygýnia – v súlade s koránom môže mať muž až štyri manželky. U beduínov sú však v dnešných podmienkach dve manželky zriedkavosťou a s tromi sa možno stretnúť len výnimočne.

Stručná prezentácia materiálu o beduínskom stane z vlastných terénnych výskumov ozrejmuje aj niektoré kontexty kultúrnej ekológie, ľudskej adaptability a kultúrnej zmeny, kolektívnej identity, spôsobu hospodárenia a sociálnej organizácie i ďalšie.

Literatúra a pramene:

Encyklopedie Antropologie. Red. J. Malina. 2. vydanie. Brno 2011.

GEERTZ, C.: The Wet and the Dry: Traditional Irrigation in Bali and Morocco. In: DOVE, M. R. – CARPENTER, C. (Eds.): Environmental Anthropology. A Historical Reader. Piate vyd., Carlton 2012, s. 190 – 201.

MAUSS, M.: Seasonal Variations of the Eskimo: A Study in Social Morphology. In: DOVE, M. R. – CARPENTER, C. (Eds.): Environmental Anthropology. A Historical Reader. Piate vyd., Carlton 2012, s. 157 – 167.

MORAN, E. F.: Human Adaptability. An Introduction to Ecological Anthropology. Tretie vyd., Boulder 2008.

MURPHY, R. F.: Úvod do kulturní a sociální antropologie. Praha 2001.

NICHOLSON, S.: The Physical-Biotic Interface in Arid and Semi-Arid Systems. In: HOECKSTRA, T. – SHACHAK, M. (Eds.): Arid Lands Management. Urbana 1999.