Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Hudba je všeobecne zrozumiteľný jazyk, ktorý slúži na odovzdávanie informácií i bez verbálneho posolstva. V súčasnosti plní hudba široké spektrum funkcií.

V 20. storočí sa hudobná kultúra značne diverzifikovala. Vznikli a rozvinuli sa mnohé hudobné smery, hudobné nástroje a techniky hrania. Tento proces pokračuje aj v súčasnosti. Množstvo hudobných smerov získava popularitu, iné upadajú a strácajú fanúšikov. Súčasná populárna hudba je v mnohých faktoroch ovplyvnená hudobným štýlom blues. Blues patrí medzi najznámejšie hudobné štýly na svete. Jeho štruktúra je pomerne jednoduchá a „chytľavá“ nielen pre recipienta, ale aj pre samotného hudobníka. Preto sa množstvo hráčov na hudobné nástroje učí hrať vo svojich začiatkoch práve bluesové piesne. Poslucháči populárnej hudby si význam blues často neuvedomujú a nevnímajú jeho neoddeliteľné prepojenie a vplyv na ostatné hudobné štýly modernej hudby. Bez blues by mala súčasná populárna hudba inú podobu a len ťažko by sme v nej mohli rozlišovať veľké množstvo rozličných štýlov.

Blues je hudobná forma charakteristická pre Spojené štáty americké. Jej korene však siahajú až do Afriky. Otroci privážaní na americký kontinent si so sebou prinášali aj svoju kultúru. Blues nebola umelo vytvorená hudobná štruktúra, ale vznikala postupne.

V afrických spoločenstvách budúce matky spievajú svojmu ešte nenarodenému dieťaťu piesne, pretože chcú, aby bola práve hudba prvým, čo bude dieťa v živote počuť. V afrických kultúrach pieseň a hudba sprevádzajú jedinca od narodenia až po smrť. „Pesničky mu spieva matka, otec, babka, dedko, súrodenci aj tety, vždy keď je to treba. Keď si chlapec rozbije koleno, keď ide do školy, keď je chorý, keď odchádza do pralesa absolvovať iniciačný obrad, keď sa žení, keď umiera.“ (MAREK 2000:144) Afričania chápu hudbu ako most medzi viditeľným a neviditeľným svetom, ale aj ako silu, ktorá udržuje harmóniu človeka s vesmírom. Zatiaľ čo v európskych podmienkach je interpretácia piesní a hudby často súčasťou špecifických jednotlivcov a skupín (spevákov a muzikantov), alebo dokonca len vysokej kultúry a jej interpretácia sa stáva akýmsi prepychom, na väčšine územia Afriky je základom života. Je nevyhnutná pri práci, náboženských a iniciačných obradoch, pri liečení aj pohreboch. Hudba je pre Afričanov paralelou sociálnej štruktúry ich komunít, je polyrytmická – hrajú sa viaceré rytmy súčasne. Podobne rytmicky komplexné sú tiež africké tance. Rytmus hudobníkov sa zámerne prepletá s rytmom tanca a vždy ide o vzájomný dialóg. Každý sólový tanečník aj každý dedinčan vyjadruje svoju individualitu a zároveň príslušnosť ku komunite. Hudba tak pomáha navodzovať a udržiavať sociálnu integritu. (MAREK 2000:144) Podmanivý rytmus označujeme ako „hot“ (horúci). Čím je rytmus vzrušujúcejší, tým je hudba „horúcejšia“. (ABRAHAM 2003:727) Hudba a hudobné prejavy sú pre obyvateľov Afriky typické a tieto kultúrne prvky si prinášali aj na územie, kde boli ako otroci dovážaní.

Africkí otroci boli značne rozdielni, keďže pochádzali z viacerých kmeňov. Líšili sa preto aj svojou tradičnou hudbou. Väčšina z prvých otrokov pochádzala z pobrežia západnej Afriky. „Obchodníci s otrokmi nazývali toto územie Senegambia. Rozkladalo sa na území dnešného Senegalu a Gambie a siahalo až k severnému pobrežiu Guiney.“ (PALMER 2006:28) USA bolo cieľovým miestom aj pre otrokov z územia tzv. Pobrežia otrokov, ktoré zahŕňa dnešné štáty Togo, Benin, Nigériu a i. Preto žiadny africký typ hudby nemôže byť označený za priameho a jediného predka blues. Kľúčovým pre vznik blues bola práve kombinácia viacerých hudobných kultúr spolu s novými podmienkami, ktoré boli na americkom kontinente.

Oblasť Senegambie bola pomerne suchá, nevyskytovali sa tu lesy. Tento fakt spôsobil absenciu hudobných foriem, ktoré využívajú veľké drevené bubny. Stretávame sa tu s veľkým počtom strunových hudobných nástrojov. Od jednoduchých, akými boli jednostrunné husle z tekvice, až po zložité harfo-lutny s viac ako dvadsiatimi strunami. V Senegambii je veľmi rozšírený aj sólový spev pri obradoch, ktorý je pre väčšinu afrických hudobných štýlov netypický. V senegambijskej spoločnosti patrili speváci a hudobníci k zvláštnej spoločenskej triede nazývanej grioti. (PALMER 2006:29)

Grioti sú umelci – speváci, básnici a hudobníci, typickí pre západnú Afriku. Prostredníctvom ústneho podania zachovávali históriu kmeňa. Niektorí grioti sa mohli zdržiavať na kráľovských dvoroch, iní sa zoskupovali a hrali pre obyčajný ľud pri rôznych činnostiach, napríklad pomáhali udržiavať rytmus pri práci a podporovali pracovnú morálku. Grioti, podobne ako európski bardi, alebo slovanskí igrici, sa učili naspamäť rôzne oslavné piesne, ktorými ospevovali bohaté a významné osoby. Okrem oslavných piesní často interpretovali aj rôzne hanlivé a satirické skladby a klebety. Dalo by sa predpokladať, že grioti budú váženými členmi spoločnosti. V skutočnosti boli obdivovaní, pretože si získali značnú prestíž a nahromadili majetok, ale aj odsudzovaní, lebo sa verilo, že sú spolčení so zlými duchmi. Keď grioti zomreli, neboli pochovávaní spolu s ostatnými členmi spoločenstva, ale ich telá boli uložené v dutých stromoch a zhnili. (PALMER 2006:30) To dokazuje i vieru v silu slova, ktorú africká spoločnosť griotom pripisovala.

Na rozdiel od európskej hudobnej kultúry, kde je takmer vždy jasne určená hranica medzi poslucháčmi a hudobníkmi, sa na interpretácii africkej hudby často podieľa celá komunita/dedina. Profesionálni hudobníci hrajú náročnejšie party a ostatní sa pridávajú zborovými odpoveďami alebo jednoduchými vytlieskavanými rytmami. (PALMER 2006:30)

Po zrušení otroctva v USA v roku 1865 množstvo pôvodne otrockých rodín zotrvalo na svojich pracovných miestach. Keďže „čierni robotníci“ pracovali v skupinách, využívali hudbu ako nástroj rytmickej koordinácie pohybu a povzbudzujúci aktivitu. Jedinečnosť ich hudby si ako jeden z prvých všimol archeológ Charles Peabody, ktorý v roku 1903 v časopise Journal of American Folk-lore uverejnil niektoré texty a notové zápisy piesní, ktoré počul od svojich robotníkov. Muži, ktorí pracovali pri jeho archeologickom výskume v Coahome, spievali o jednoduchých každodenných veciach, o smútku, láske, náročnej práci a rôznych problémoch. Jeden muž často spieval hlavný nápev a ostatní mu v refréne odpovedali. Táto raná forma blues mala podobu zvolaní a odpovedí, no na jej označenie ešte nebol používaný pojem blues. „Peabody navštívil Deltu práve v dobe, keď sa blues začalo vyčleňovať ako charakteristický hudobný štýl. Vznikalo z čiastočne improvizovanej hudby bez pevnej štruktúry, ktorú spievali vidiecki černosi, aby im lepšie ubiehala práca alebo aby sa zabavili vo chvíľach voľna.“ (PALMER 2006:28)

Delta rieky Mississippi bola jedinečná oblasť, ktorá vynikala kultúrnou, rasovou a ekonomickou diverzitou. Mala vhodné podmienky k poľnohospodárstvu, najmä pestovaniu bavlny a tabaku, pri ktorých, kvôli náročnosti manuálnej práce, bolo potrebné veľké množstvo robotníkov. Zrušenie obmedzenia slobody prispelo k lepším možnostiam rozvíjania sociálnych kontaktov a voľnočasových aktivít. Delta rieky Mississippi však stále zostávala tradičnou poľnohospodárskou oblasťou s nízkymi mzdami a zlými podmienkami pre robotníkov. Ľudia pracujúci na plantážach využívali voľné chvíle na združovanie a zábavu. Obľúbené boli tanečné zábavy. Dôležitou súčasťou akýchkoľvek podujatí bola hudba. V delte sa pri zábavách uplatňovali rôzni hudobníci, ktorí pôsobili priamo na plantážach, prípadne kočovali po okolí a hranie bolo zdrojom ich obživy.

Potulní muzikanti boli označovaní ako songsters (pesničkári), musicianers (hudobníci-kazatelia) alebo musical physicianers (hudobní doktori). (PALMER 2006:42) Ich hudba spočiatku niesla množstvo prvkov spoločných s hudbou „bielych“. Pesničkári sa až postupom času začali od belošskej hudby čoraz viac odchyľovať a ponúkať publiku piesne inšpirované životom černochov a ich komunity. Mnohé texty blues boli zámerne čiastočne šifrované. V začiatkoch formovania blues bolo totiž potulné muzicírovanie vo väčšine prípadov doplnkovým zdrojom obživy niektorých plantážnych robotníkov. Tí sa v textoch vyjadrovali aj k zlým pracovným podmienkam, nízkej mzde a pod. Vzhľadom na fakt, že zamestnávateľ mohol pracovníkov za priamu kritiku potrestať, pracovné problémy boli často vyjadrované pomocou inotajov, napr. o trápení v láske. Mohla sa v nich vyskytovať problematika nenaplnenej lásky, chamtivosti, odmietnutia, nevery a pod.

Vývoj blues začiatkom 20. storočia sa postupne zrýchľoval. Ovplyvňovali ho rôzne faktory, napr. emancipácia, rasové napätie a predsudky, následky 1. svetovej vojny, hospodárska produkcia a industrializácia. Zvýšený dopyt po bavlne ako surovine potrebnej pre vojenský priemysel ovplyvnil jej produkciu a cenu. Rozvoj zastavila opakovaná devastácia úrody škodcom anthonomus grandis (hmyz – druh nosáčika). Dochádzalo preto k odlivu pracovných síl, najmä afroameričanov, ktorí si museli hľadať iné zdroje obživy. Implementáciou dvojriadkového traktora International Harvester bola dramaticky znížená potreba poľnohospodárskych pracovných síl v oblasti delty Mississippi, čo ešte urýchlilo odliv pracovníkov. (DESSY 2000:19) V rozpätí rokov 1910-1920 sa ich na sever presťahovalo viac ako 300.000. K zrýchlenému odlivu lacnej pracovnej sily prispelo aj lynčovanie černochov domácim obyvateľstvom, ktoré sa týmto spôsobom snažilo získať si ich rešpekt. V nasledujúcom desaťročí počet ešte vzrástol.

Čierni pracovníci v niektorých severných priemyselných oblastiach začali investovať peniaze z príjmu, ktoré ušetrili, do hudby. (DESSY 2000:20) Zaobstarávali si prístroje na prehrávanie hudby – fonografy a gramofóny. To prinútilo stagnujúci nahrávací priemysel investovať do produkcie tzv. rasových nahrávok pre čiernu minoritu.

Formovanie pojmu blues má korene v hre Georgea Colmana z roku 1798. Jeho jednoaktovka Blue Devils sa zaoberala vnútorným nepokojom, melanchóliou a smútkom. Termín blue bol používaný na označenie modrej farby, v slangu aj stavu smútku. Slovo blues bolo prvýkrát použité v roku 1908 v ragtimovej piesni I got the blues od Anthonyho Maggia. Bluesová hudba bola popularizovaná Williamom Christopherom Handym (známy skôr ako W. C. Handy), skladateľom a hudobníkom, ktorý je označovaný za otca blues. Počas svojich ciest v oblasti delty Mississippi začiatkom 20. storočia zbieral piesne černošskej populárnej hudby, ktoré zapisoval do nôt a neskôr prvky Delta blues využíval v nahrávkach. V roku 1912 vydal pieseň Memphis blues, ktorá je považovaná za jednu z prvých bluesových nahrávok vôbec. (Blues music history b.r.: https://www.shmoop.com/blues-history/timeline.html;) V roku 1920 americká varietná speváčka Mamie Smith nahrala pieseň Crazy blues, ktorá je považovaná za prvý bluesový hit. V priebehu mesiaca sa predalo približne 75 000 kópií nahrávky. (The sounds of American culture 2006.: 😉
Vydanie piesne spustilo záujem gramofónových spoločností o vydávanie diel čiernych interpretov.

Blues bola hudba spočiatku úzko spojená s poverami a kultom voodoo. Podľa predstáv čiernej komunity bolo možné, aby sa hudobník stal vynikajúcim bluesmanom nielen tvrdým cvičením na hudobnom nástroji. Ak príde v bezmesačnú noc pred polnocou na križovatku ciest, môže sa tam stretnúť s diablom, ktorý mu ponúkne dohodu. Diabol naladí hudobníkovi gitaru a výmenou za jeho dušu hudobník získa schopnosti hrať blues majstrovsky a nenapodobiteľne. Diabol v černošských predstavách nemal podobu kresťanského diabla. Legba je jorubský boh figliar, ktorý otvára cestu ďalším nadprirodzeným silám a je spájaný s križovatkami. Tradícia čiernych otrokov zobrazovala diabla ako šibala, ktorý mal záľubu v chaose a zmätku, preto bol skôr stotožňovaný práve s Legbom ako s tradičnou kresťanskou víziou diabla. (PALMER 2006:61) „Legba je súčasťou systémov viery černochov zo Surinamu, Brazílie, Trinidadu, Kuby a voodoo kultu Haiti a New Orleans.“ (Did Robert Johnson sell his soul at the crossroads? br.:< https://mudcat.org/rj-dave.cfm >;) Legenda o tom, že bluesman vymenil svoju dušu za výnimočné hudobnícke schopnosti bola spájaná s viacerými legendárnymi bluesovými hudobníkmi (napr. Tommy Johnson (*1896 – †1956) a Robert Johnson (*1911 – †1938)), ktorí tento mýtus aj sami podporovali. Pri výskumoch bluesového bádateľa M. McCormicka niekoľko príbuzných Roberta Johnsona tvrdilo, že legenda je pravdivá. „Diabol prišiel a dal Robertovi jeho schopnosti a povedal mu, že tu na zemi bude žiť ešte ďalších osem rokov.“ (PALMER 2006:111)

Robert Johnson patrí k najvýznamnejším bluesovým hudobníkom, ktorý ovplyvnil celé generácie nasledovníkov. Johnson hral blues virtuóznym spôsobom a vytvoril si charakteristický štýl hudobného sprievodu a spevovej linky. „Nohou vyklopkával úderný rytmus, kombinoval ho s novátorsky rytmizovaným shufflovým sprievodom a hlavnú melódiu hral vo vysokých polohách a s bottleneckom, a to všetko naraz.“ (PALMER 2006:115) Téma strachu z diabla, ktorý Johnsona prenasleduje, je obsiahnutá napr. v jeho piesňach Me and the devil blues a Hellhound on my trail. Ústrednou témou piesne Cross road Blues je rázcestie, kde mal ponúknuť svoju dušu diablovi.

Blues je v súčasnosti považovaný za pravidelnú hudobnú štruktúru, ktorá sa hráva v štvorštvrťovom takte, pre ktorú je charakteristická postupnosť akordov- tónika, subdominanta, dominanta, čiže prvý, štvrtý a piaty akord stupnice. Najbežnejšia akordická postupnosť je tzv. 12-taktové blues. Existuje aj 8-taktové, 16-taktové a 24-taktové blues. V tabuľke je uvedený príklad akordickej postupnosti 12-taktového blues v E-dur. Blues bolo štandardizované na pravidelnú formu až v priebehu svojho vývoja. Mnohí hudobníci začiatkom 20. storočia ešte striedali jednotlivé akordy nepravidelne, podľa pocitov a potrieb textu, a súčasnej klasickej bluesovej formy sa nepridŕžali.

Bluesové žánre sú úzko spojené so špecifickou technikou hry na gitaru nazývanou slide gitara. Technika hrania na gitare s využitím slide-u, prípadne bottleneck-u, bola vynájdená v oblasti delty Mississippi. Korene má pôvodne v hre na jednostrunný hudobný luk, tzv. diddley bow, na ktorý hrávali najmä deti. Výšku tónov menili stláčaním struny napr. fľašou, alebo kameňom. Zvuk diddley bow inšpiroval gitaristov použiť techniku slide na gitare. Spočíva vo využití valcovitej kovovej (slide) alebo sklenej rúrky (bottleneck– v začiatkoch sa na tento účel používalo odrezané hrdlo sklenej fľaše), ktorá sa navlieka na prst ľavej ruky (najmä malíček alebo prstenník) a umožňuje meniť výšku tónov. Na rozdiel od štandardnej tvorby tónu, t.j. pritláčaním strún medzi dva pražce, slide/bottleneck prikladáme paralelne s pražcami. Použitím valčeka dosiahneme zmenu dĺžky vibrujúcej struny bez nutnosti zdvihnutia a presunu pozície prstov pri zmene tónu, prípadne akordu. Technika slide vytvára plynulé zmeny výšky tónov a zvuk nástroja pripomína vokálne glissandá a bezpražcové nástroje ako napr. husle. V začiatkoch sa technika slide používala najmä ako spôsob imitácie charakteristických vokálnych prejavov bluesového spevu. Na dosiahnutie zmeny vo výške tónov glissandovým spôsobom sa využívali aj vreckové nožíky, sklíčka od náramkových hodiniek, fľaštičky od liekov a pod.

Bluesová hudba je postavená na molovej a durovej pentatonickej stupnici a bluesovej stupnici. Obrázok 1 predstavuje pentatonickú stupnicu A-mol, v ktorej sú tóny A, C, D, E,G. Obrázok 2 znázorňuje bluesovú stupnicu A-mol, ktorej sa nachádzajú tóny A, C, D, Eb, E, G. Bluesová stupnica je charakteristická využitím zmenšenej kvinty, v našom prípade je to tón Eb. Okrem zmenšenej kvinty sa využívajú aj iné intervaly durovej stupnice, ako malá tercia a malá septima. Spomenuté tóny sa označujú v hudobnej terminológii ako blue notes a pridávajú bluesovej melódii charakteristický expresívny nádych. „Blue notes je označenie tercie a septimy bluesovej stupnice, ktorú černošskí interpreti intonujú neurčito, približne so štvrťtónovými rozdielmi. Je to pozostatok svojrázneho intonačného cítenia černošských ľudových spevákov, ktorý sa preniesol aj do džezovej nástrojovej hry.“ (LABORECKÝ 2005:29) Zvláštnosťou, typickou pre bluesové piesne, je aj použitie melódií (napr. gitarové sólo), založených na molových stupniciach v hudobnom sprievode v tónine dur. Bluesová hudba je typická využívaním „nečistých“ zvukov. Hudobníci zámerne modifikujú zvuk nástroja pomocou skreslenia a prídavných efektov. V minulosti, keď neboli dostupné technické vymoženosti, niektorí hudobníci vkladali do vnútra nástrojov rôzne predmety, ktoré pri pohybe nástroja vydávali výrazný zvuk. Zachovali sa informácie, že niektorí bluesmani chodievali loviť štrkáče a konce ich chvostov vkladali do akustických gitár. To však môže okrem snahy o modifikovaný zvuk demonštrovať aj vieru hooodoo (afroamerická ľudová mágia). Využívala mojo– ochranné talizmany vo forme vrecúšok, obsahujúcich rôzne rastliny, časti zvierat, mince a pod., ktoré mali nositeľovi priniesť šťastie a úspech.

Záver. Blues postupne prekročilo hranice územia delty rieky Mississippi a preniklo do ostatných oblastí USA. Z pôvodne akustickej hudby sa začal meniť na elektrifikovaný hudobný štýl, ktorý sa šíril po území USA a neskôr do Európy a celého sveta. Z hudby, určenej pre čiernych poslucháčov, sa zmenil na celosvetový kultúrny fenomén ovplyvňujúci formovanie hudobnej kultúry 20. storočia. 

Literatúra a pramene:

ABRAHAM, G.: Stručné dejiny hudby. Bratislava 2003.

Blues music history [online.] b.r. [cit. 2014 02.18.]. Dostupné na internete: .

DESSY, R.: Mapping the blues genes. New York 2000.

Did Robert Johnson sell his soul at the crossroads? [online]. b.r. [cit. 2014 03.17.]. Dostupné na internete: .

LABORECKÝ, J.: Hudobný terminologický slovník. Bratislava 2005.

MAREK, V.: Tajné dějiny hudby. Praha 2000.

PALMER, R.: Opravdové blues. Praha 2006.

The sounds of American culture [online]. 2006. [cit. 2014 03.15.]. Dostupné na internete: .