Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Namiesto úvodu. Na formovaní blues sa okrem delty rieky Mississippi v neskoršom období značne podieľalo aj mesto Chicago. Černosi, ktorí odchádzali zo štátu Mississippi za prácou a lepšími životnými podmienkami, sa často usádzali najmä vo veľkých priemyselných mestách, akými boli Detroit, Cleveland a Chicago. „Sčítanie ľudu v Mississippi v roku 1940 ukázalo, že prvýkrát po sto rokoch je viac bielych obyvateľov ako čiernych. Medzi rokmi 1940 a 1950 tento štát stratil štvrtinu svojej pôvodnej černošskej populácie. V tej istej dobe sa černošské obyvateľstvo v Chicagu rozrástlo o 77%.“ (PALMER 2006:137) Fluktuácia pracovných síl a migrácia černošského obyvateľstva prinášala bluesovú kultúru do veľkých miest, odkiaľ sa šírila do ďalších oblastí USA.

 

Chicágske blues je druh mestského blues, ktoré sa formovalo v meste Chicago v americkom štáte Illinois. V dôsledku odlivu čiernej pracovnej sily do priemyselných miest sa bluesová kultúra šírila a menila svoju pôvodnú podobu. Chicágske blues je oproti tradičnému pôvodnému štýlu Delta blues rozdielne vo viacerých znakoch. Na rozdiel od akustického Delta blues, je pre chicágske blues typické použitie amplifikovaných a elektrifikovaných nástrojov. V počiatkoch sa pri tanečných príležitostiach na plantážach v blízkosti rieky Mississippi, na ktorých hrávali bluesoví hudobníci, ako hlavný hudobný nástroj, schopný vyvinúť dostatočne silný a plný zvuk, používal najmä klavír. Hudobné skupiny ho využívali preto, lebo ako jeden z mála vtedajších nástrojov bol schopný vyhovieť požiadavkám na zvukovú intenzitu interpretovaných piesní a úroveň produkovaného zvuku dokázala pokryť požiadavky tanečných zábav pre menšie skupiny ľudí. Gitara nemala v týchto hudobných telesách majoritné postavenie a väčšinou plnila úlohu rytmického a sprievodného nástroja. Plochá rezonančná doska použitá na akustickej gitare neumožňuje dosiahnuť potrebnú intenzitu zvuku na jej využitie ako sólového nástroja v hlučnom prostredí bez dodatočného zosilnenia zvuku. Preto v ranom období formovania Delta blues bluesoví gitaristi hrávali väčšinou ako jednotlivci, prípadne v malých skupinách. Po odchode čiernych hudobníkov z delty Mississippi do Chicaga však bola potrebná transformácia zloženia bluesových skupín.

 

Zvuk akustickej gitary bol pre mestské prostredie príliš slabý. Pokiaľ sa nástroj mal presadiť v hlučnom prostredí (napr. krčma, ulica), musel byť jeho zvuk zosilnený, a preto hudobníci začali využívať amplifikovaný zvuk pomocou dodatočného ozvučenia a elektrické hudobné nástroje. Hudobníci už nevystupovali ako jednotlivci a väčšinou sa začali zoskupovať do kapiel. Hudobné skupiny ponúkali široké hudobné a interpretačné možnosti blues a plnší zvuk, ktorý spĺňal požiadavky mestských poslucháčov. Najbežnejšie nástrojové zloženie bluesových kapiel bolo elektrická gitara, basgitara, bicie a dychové nástroje, najmä ústna harmonika a saxofón.

 

Napriek tomu pouličné hranie, charakteristické pre bluesmanov z Delty, úplne nevymizlo. Podnikaví gitaristi si v zľavách v miestnych obchodoch s elektrickými súčiastkami kupovali dlhé káble k svojim zosilňovačom a zapájali ich do zásuviek v blízkych obchodoch alebo prízemných bytoch. Cez hlučný zmätok z tržnice bolo možné počuť ostré kvílenie bottleneckov po strunách gitár a pulzujúce basové linky piesní Rollin´ and Tumblin´ alebo Dust My Broom. (PALMER 2006:141) Hound Dog Taylor – bluesman, ktorý pochádzal z Mississippi a prišiel žiť do Chicaga, na pouličné hranie spomínal: „Každú nedeľu ráno si vyrazil na Maxwell Street a vybral si si dobré miesto. Zarobili sme viacej peňazí, než som kedy videl pokope. Niekedy to bolo 100 dolárov, niekedy 120. Dal si si pred seba nejaký kýblik a do neho papier, napr. noviny. Keď ti do neho niekto hodil mincu, nebolo to vôbec počuť. Inak by ti ten kýblik niekto vzal a zmizol. Hovorím ti, v Židovskej štvrti tam to šlo ako o závod, v nedeľu ráno to tam žilo ako blázon.“ (PALMER 2006:142)

 

Za otca moderného chicágskeho blues je považovaný Muddy Waters. Bol to jeden z najdôležitejších architektov blues a rock‘n‘rollu, výborný slide muzikant, ktorý dal identitu celému chicágskemu blues, ktorá sa stala inšpiráciou pre nasledujúce generácie hudobníkov. (ŠTEFL 1997:323) Jeho úspech vydláždil cestu ďalším hudobníkom. Za svoje diela získal osem cien Grammy a stal sa jedným z najobľúbenejších a najvplyvnejších bluesmanov vôbec. Vplyv jeho skladieb presiahol územie USA a ovplyvnil vznikajúci blues v Európe, najmä vo Veľkej Británii. Muddy Waters, vlastným menom McKinley Morganfield (4.4.1913-30.4.1983 USA), sa narodil v Rolling Fork, malom mestečku v blízkosti rieky Mississippi. Prezývku Muddy Water (mud – blato, water – voda) získal ešte ako dieťa, kvôli záľube hrať sa v bahnitých mlákach v zátokách rieky. Waters začal už ako 5-ročný hrať na ústnej harmonike a bol považovaný za veľmi dobrého hudobníka. Ako 17-ročný dostal svoju prvú gitaru a učil sa prostredníctvom počúvania nahrávok bluesových legiend pochádzajúcich z delty rieky Mississippi, napr. Charlie Patton. (Muddy Waters Biography b.r.: )

 

Waters sa v máji v roku 1943 presťahoval do Chicaga. Odchod z Delty spôsobil zlom v jeho kariére. Potom ako sa presťahoval, sa jeho prístup k blues dramaticky zmenil. V Chicagu sa spriatelil a hral s takými váženými osobnosťami blues ako Big Bill Broonzy a John Lee „Sonny Boy“ Williamson. Waters prešiel z akustickej na elektrickú gitaru, aby sa vyrovnal intenzite zvuku svojich spoluhráčov na vystúpeniach v bluesových kluboch Chicaga. (Muddy Waters Biography 2014: < https://rockhall.com/inductees/muddy-waters/bio/>) „Objav elektrického blues Muddymu a jeho spoluhráčom asi pripísať nemôžeme, ale určite boli prvou významnou elektrickou kapelou. Ako prví použili amplifikáciu k tomu, aby v hudbe dosiahli väčšiu surovosť, dravosť a objemnosť, nielen k tomu, aby ju zosilnili.“ (PALMER 2006:20) Výrazný vplyv na zvuk chicágskeho blues mala spolupráca Muddyho Watersa s nahrávacou spoločnosťou Chess Records. Spoločnosť viedli bratia Leonard a Phil Chess. Leonard Chess sa narodil ako Lejzor Czyż v Poľsku v roku 1917. (Leonard Chess Biography 2014: )

 

Bratia Chessovci boli poľskí židia, ktorí prišli do Spojených štátov v roku 1928. Tvrdo pracovali a v roku 1947 vlastnili niekoľko barov a klubov v južnej časti Chicaga. (PALMER 2006:153) Leonard začal pracovať v nahrávacej spoločnosti Aristocrat Records. Neskôr on a jeho brat prevzali jej vedenie a začali sa zameriavať na bluesovú hudbu. V roku 1950 premenovali spoločnosť na Chess Records (Leonard Chess Biography 2014: ). V Chess records nahral Waters viaceré svoje hity ako Rollin‘ Stone, Hoochie Coochie man a iné.

 

V priebehu 50. rokov 20. storočia Chess records podpísali zmluvu s množstvom bluesových, R&B a rock‘n‘rollových umelcov ako Bo Diddley, Sonny Boy Williamson, Chuck Berry a iní. Nahrávacia spoločnosť tak významne podporila rozvoj a šírenie kultúrneho dedičstva černošskej hudobnej kultúry v USA. Medzi ďalších priekopníkov chicágskeho blues možno zaradiť hudobníkov ako Howlin’ Wolf, T-Bone Walker, Otis Rush, Buddy Guy. Z miestnych barov a krčiem pokútneho charakteru, kde spočiatku vystupovali spomenutí umelci, sa postupne stali uznávané bluesové kluby.

 

Rezofonická gitara je špecifickým hudobným nástrojom, ktorý sa uplatnil aj v hudbe blues a pomáhal ho formovať. Rezofonické gitary patria medzi najradikálnejšie a zvukovou charakteristikou nezameniteľné akustické gitary. Ich telo je vyrobené z dreva alebo kovu, najčastejšie používanými kovovými materiálmi sú mosadz, hliník, oceľ. Jedná sa o akustickú gitaru, ktorej zvuk je zosilňovaný jedným alebo viacerými kovovými kužeľmi, tzv. rezonátormi. Na rezofonickej gitare hrávajú hudobníci dvoma spôsobmi: 1. štandardnou technikou hry ako pri hre na akustickú gitaru, pričom tento spôsob sa využíva napríklad v blues; 2. technikou podobnou hraniu na lap steel gitare, t.j. hra, keď je gitara položená na kolenách vodorovne s podlahou, rezonančným otvorom smerom nahor, prípadne je gitara takto upevnená na gitarovom popruhu a zavesená cez plece. Pri tomto spôsobe hrania sa používa slide, prípadne bottleneck, takže gitara býva často naladená na otvorený akord.[2] Obľúbenými sú ladenie do otvoreného akordu G-dur, t.j. D-G-D-G-H-D, alebo otvoreného akordu D-dur, t.j. D-A-D-F#-A-D. Táto technika sa využíva najmä v country, bluegrasse a havajskej hudbe. Gitary, ktoré majú byť prednostne využívané na umiestnenie na kolenách hráča, majú často hranatý krk kvôli lepšej stabilite a výrazne vyššiu vzdialenosť strún od hmatníka, kvôli hre so slideom, aby sa predišlo drnčaniu strún o pražce.

 

Rezofonické gitary sú považované za tradičné americké hudobné nástroje takmer ľudového charakteru. Zaujímavý fakt, ktorý súvisí s ich vynálezom je, že na ich vývoji sa podieľali Slováci. S históriou týchto nástrojov je neodmysliteľne spojená osobnosť Jána Dopjeru (06.07.1893 SK-03.01.1988 USA). Ján Dopjera (John Dopyera) pochádzal z Dolnej Krupej. Ako pätnásťročný sa v roku 1908 presťahoval do Los Angeles v USA, kde sa z neho stal uznávaný konštruktér a vynálezca.

 

Dôvodom pre vytvorenie rezofonickej gitary bolo odstránenie nedostatkov vyplývajúcich z konštrukčných obmedzení vtedajších gitár a technických obmedzení danej doby. Významným problémom, s ktorým sa vtedajší gitaristi stretávali bol, že gitara neposkytovala dostatočnú intenzitu zvuku v porovnaní s inými, najmä dychovými nástrojmi a nejestvovala možnosť dodatočnej amplifikácie pomocou zosilňovačov. V období pred vynájdením elektrických gitár a gitarových zosilňovačov boli rezofonické gitary dômyselným riešením ako zosilniť zvuk nástroja a presadiť sa v hlučnom prostredí, prípadne orchestri. „Rezofonické gitary sú tri až päťkrát hlasnejšie v porovnaní s celodrevenými akustickými gitarami.“ (National´s History 1998: ) Podnet pre vznik prvej rezofonickej gitary dal vaudevillový gitarista George Beauchamp v roku 1925, ktorému prekážalo, že jeho akustická gitara nie je dostatočne hlasná v konkurencii s ostatnými nástrojmi orchestra. (O desať rokov neskôr tento problém vyriešil príchod elektrofonických gitár. Na vynáleze elektrofonického zosilňovača tiež spolupracoval John Dopyera). (Dobro means good in any language 1995: )

 

Z rozhovoru medzi Dopyerom a Beauchampom sa zrodil nápad na zosilnenie zvuku pomocou hliníkových rezonátorov, ktoré budú umiestnené v tele gitary. Výsledkom niekoľkomesačného experimentovania bola celokovová havajská gitara s tromi rezonátormi. Dopyera s Beauchampom sa rozhodli vyrábať tieto nástroje v už jestvujúcej spoločnosti National. Johnovo partnerstvo s Beauchampom však nemalo dlhé trvanie. K ich rozchodu prispelo údajné Beauchampovo nezodpovedné nakladanie s financiami spoločnosti a skutočnosť, že Beauchamp sa staval do pozície vynálezcu. John preto rezignoval na funkciu dielenského predáka a zo spoločnosti vystúpil. (Dobro means good in any language 1995: )

 

Nástroje, pochádzajúce z obdobia, keď pôsobil John Dopyera v spoločnosti, dali základ budúcemu vývoju rezofonických gitár. „Gitary National Style 3 majú celokovové telo, mriežkované ozvučné otvory, atraktívnu trojuholníkovú kryciu dosku s geometrickými otvormi a opierku na ruku v tvare T.“ (CHAPMAN 2006:79) Gitary s celokovovým telom reflektovali aj vtedajší obľúbený umelecký štýl art-deco. Lesklý povrch nástroja bol preto využívaný ako podkladová plocha na vyrývanie a zdobenie. Veľmi obľúbenými vzormi boli rastlinné motívy, napríklad v tvare konvaliniek.

 

Vzhľadom na fakt, že sa jednalo o umelecky hodnotné hudobné nástroje, ich cena bola pomerne vysoká. Preto boli gitary spoločnosti National určené najmä majetnejším hudobníkom. Ich zvuková charakteristika je nezameniteľná. Tento typ gitár má “perkusívne kovový nástup tónu pripomínajúci bendžo a ohromný dozvuk. Sú obzvlášť pôsobivé pri hre slideom, ale aj štandardnou technikou.“ (CHAPMAN 2006:79) Kvôli spomínanej zvukovej charakteristike ich preto vyhľadávajú najmä hráči blues a havajskej hudby.

 

V roku 1929 John Dopyera odstúpil zo spoločnosti National a so svojimi bratmi založil spoločnosť na výrobu hudobných nástrojov Dobro Manufacturing Company. Názov Dobro pochádza zo skratiek slov Do(pyera) Bro(thers). Dopjerovci sa rozhodli využiť pojem dobro a jeho význam ako odkaz na slovenčinu, ich rodný jazyk. „Jedným z prvých reklamných sloganov ich spoločnosti bolo: Dobro means good in any language (Dobro znamená dobrý v každom jazyku).“ (Dobro b.r.: )

 

John bol nútený vyvinúť nový štýl rezonátora, pretože jeho patenty na prvé rezofonické gitary patrili spoločnosti National. Najdôležitejším rozdielom medzi rezofonickou gitarou od spoločnosti Dobro a tou od spoločnosti National, je odlišný spôsob ukotvenia rezonátora a najmä drevené telo nástroja Dobro.

 

 „Telo má jediný veľký hliníkový rezonátor, ktorý sa nachádza pod jemne vyklenutou kovovou krycou doskou s pravidelnými otvormi a jednoduchou opierkou ruky. V porovnaní s rezofonickými gitarami s kovovým telom majú Dobrá prirodzenejší zvuk s pozvoľnejším nasadením tónu.“ (CHAPMAN 2006:79) Okrem konštrukcie rezofonických gitár sa spoločnosť Dobro zameriavala na výrobu nástrojov osadených rezonátormi ako napr. husle, mandolíny, ukulele. Pomenovanie Dobro neskôr začali používať hudobníci na označenie všetkých rezofonických gitár podobnej stavby, t.j. telom vyrobeným z dreva, aj keď pochádzali od iných výrobcov.

 

V roku 1932 sa bratom Dopyerovcom podaril ďalší prelomový príspevok do histórie hudobných nástrojov. V spolupráci s gitaristom Artom Stimpsonom vymysleli rezofonickú gitaru s inštalovaným elektromagnetickým snímačom. „Tento nástroj od spoločnosti Dobro je považovaný za prvú komerčne vyrábanú elektrickú španielsku gitaru.“ (Magnetic pickups b.r.: )

 

Aj napriek rôznym nedostatkom, akými boli napríklad nízky výstupný signál snímača a potreba veľkej aparatúry na ozvučenie nástroja, ktoré spôsobili, že týchto elektrifikovaných Dobier bolo vyrobených len zopár kusov, to bol veľký míľnik v histórii elektrifikovanej gitary. (ACHARD 1989:22) Rozvoj spoločnosti Dobro bol zastavený druhou svetovou vojnou a v roku 1941 bola výroba ukončená z dôvodu nedostatku hliníka, ktorý bol v tej dobe primárne určený na vojenské účely. (A Brief History of the Resonator Guitar 2014: )

 

Nasledujúce roky boli pre spoločnosť nepokojné. Niekoľkokrát zmenila svojho majiteľa a striedavo spúšťala a ukončovala výrobu. Od roku 1988 sa značka Dobro stala súčasťou spoločnosti Gibson, ktorá pod značkou Dobro produkuje rezofonické gitary do súčasnosti.

 

Prvým čiernym bluesmanom, ktorý využil rezofonickú gitaru na nahrávkach, bol Tampa Red v piesni It‘s Tight Like That. Ďalšími blueovými hudobníkmi, pre ktorých boli charakteristické rezofonické gitary, boli Bukka White, Son House, Blind Boy Fuller a mnohí ďalší. Rezofonické gitary stále prežívajú aj v ére elektrických hudobných nástrojov a prenikli napríklad aj do rockovej hudby. Ich nezameniteľný zvuk s obľubou využívali na svojich nahrávkach Eric Clapton, Mark Knopfler, Jimi Hendrix, Rory Gallagher, George Harrison a mnohí ďalší. Rezofonické gitary sú súčasťou hudobného kultúrneho dedičstva. Výrazne ovplyvnili svetovú hudbu, a preto je dôležité nezabúdať, že na ich vynájdení sa podieľali aj Slováci. V rokoch 1992 až 2008 sa v Trnave ako pocta vynálezcovi Dobra Johnovi Dopyerovi, každoročne konal festival Dobrofest, ktorý prezentoval spomenutý hudobný nástroj a najlepších svetových virtuózov ako sú Jerry Douglas, Bob Brozman, Rob Ickes a mnohí ďalší. Festival sa zameriaval na rôzne hudobné štýly ako country, bluegrass, jazz, blues.

 

Elektrická gitara je ďalším hudobným nástrojom, ktorý formoval bluesovú hudbu aj hudbu 20. storočia. Jej vynájdením sa v populárnej hudbe, a najmä v blues, zmenilo veľa dôležitých prvkov. Chicágske blues je priamo postavené na zvuku amplifikovaných a najmä elektrických gitár. Elektrická gitara na rozdiel od akustických nástrojov potrebuje na zosilnenie zvuku gitarový zosilňovač a preto je jej zvuk možné upravovať a modifikovať podľa požiadaviek hudobníka. Elektrická gitara prenikla do všetkých žánrov populárnej hudby a bez jej vynájdenia by mnohé z nich neexistovali.

 

Koncom 30. rokov 20. storočia sa elektrické zosilňovanie zvuku ukázalo ako jedna z najúspešnejších inovácií na ceste k hlasnejšie znejúcim nástrojom navzdory obavám tradicionalistov z novej technológie. Okolo roku 1931 George Beauchamp, ktorý spolupracoval v tej dobe s Adolphom Rickenbackerom, vytvoril elektromagnetický snímač. Bol zložený z cievky obmotanej okolo magnetu, ktorý vytváral elektromagnetické pole zosilňujúce vibrácie strún. Neskôr vďaka vzrastajúcej popularite havajskej hudby v roku 1932 predstavili elektrickú lap steel gitaru, ktorá kvôli svojmu kruhovému telu vošla do dejín pod prezývkou Frying Pan (panvica). Je považovaná za prvú komerčne dostupnú elektrickú gitaru.

 

V nasledujúcich rokoch sa technológie výroby elektrických gitár zlepšovali a tento nový nástroj pútal pozornosť hudobníkov a poslucháčov. Mnohí puristi tvrdili, že elektrická gitara nie je pravým hudobným nástrojom, keďže neprodukuje plný akustický zvuk, má rozdielnu zvukovú charakteristiku v porovnaní s akustickými nástrojmi, nie je použiteľná na hudobnú produkciu bez zosilňovača a pod. Napriek kritickým ohlasom si elektrické gitary získavali čoraz viac priaznivcov medzi publikom a najmä hudobníkmi, ktorí boli inšpirovaní zvukom nového moderného nástroja. Jazzoví, bluesoví a country gitaristi objavili nové techniky gitarovej hry a rozširovali zvukové možnosti a výrazové prostriedky, napr. ohýbanie strún (bending – vyťahovanie strún o určitú výšku napr. o poltón, o celý tón a pod.), sustain – dĺžka trvania tónu; pri elektrických gitarách je možné dosiahnuť dlhšie trvanie ako pri akustických), skreslenie a pod. Medzi priekopníkov, ktorí uviedli elektrickú gitaru natrvalo do sveta populárnej hudby, patria dve osoby – Leo Fender a Les Paul.

 

Leo Fender, celým menom Clarence Leonidas Fender (10.08.1909-21.03.1991 USA), sa zapísal do histórie ako geniálny vynálezca a elektroinžinier, ktorý dal svetu množstvo vynálezov v oblasti hudobných nástrojov. Jeho prelomovým vynálezom bolo skonštruovanie gitary s plným telom z masívneho dreva. V roku 1950 predstavil model gitary osadenej jedným jednocievkovým snímačom a jednoduchým tvarom tela, ktorá dostala názov Fender Esquire. Krátko nato túto gitaru modifikoval na verziu s dvoma snímačmi, ktorá vošla do dejín ako Fender Telecaster. „Gitara má jasný kovovo ostrý tón, vďaka ktorému sa hodí na sóla, vyhrávky a rytmické pasáže v mnohých hudobných žánroch.“ (CHAPMAN 2006:83)

 

O popularite druhého modelu svedčí fakt, že sa s malými obmenami a inováciami vyrába nepretržite od roku 1950. Fender vymyslel revolučnú konštrukciu nástroja, ktorý sa skladal z tela z masívneho dreva (väčšinou z jelše alebo jaseňa – druhov drevín, ktoré boli dostupné a neboli finančne nákladné) a krku z jedného kusa dreva, ktoré boli navzájom spojené skrutkami. Spomenutá konštrukcia značne zrýchlila a zjednodušila výrobný proces a uľahčila prípadné opravy nástrojov. Masívne telo nástroja takisto zmiernilo problém spätnej väzby, na ktorú sú pri zosilňovaní zvuku náchylné gitary s dutým telom. Nástroje od firmy Fender sa v 50. rokoch stali cenovo dostupnými. V tom čase si ich vďaka priaznivej cene obľúbilo veľké množstvo hudobníkov. Na úspech elektrických gitár Telecaster krátko po ich uvedení Leo Fender nadviazal predstavením elektrickej basgitary Fender Precision Bass. Bola prvou sériovo vyrábanou basovou gitarou, ktorá si získala obľubu medzi hudobníkmi. Zvuk kontrabasu bol pri hudobnej produkcii často prehlušený inými nástrojmi, takže mnohí kontrabasisti nahradili akustický kontrabas elektrickou basgitarou. Okrem iného charakteru zvuku basgitara poskytovala aj presne ladiaci tón, kvôli osadeným pražcom, preto dal Leo Fender svojmu prvému druhu basgitár názov Precision bass. Firma Fender sa preslávila aj nástrojmi ako Fender Stratocaster, ktorý bol uvedený na trh v roku 1954. Tento nástroj so zabudovaným systémom tremola sa stal synonymom tvaru elektrickej gitary (pri pojme elektrická gitara sa väčšine ľudí vybaví tvar Stratocaster). Ďalej basgitarou Fender Jazz Bass, ktorá bola predstavená v roku 1960, gitarovými zosilňovačmi a mnohými ďalším inovačnými vynálezmi.

 

Leo Fender nebol gitarista a hru na gitare vôbec neovládal. V neskoršom období svojho života začal strácať sluch a zvuk svojich gitár testoval tak, že keď gitaroví technici skúšali zvuk nástrojov, prikladal jeden koniec kovového skrutkovača na kobylku nástrojov a druhý k svojmu uchu. Keďže už nedokázal zreteľne vnímať vysoké frekvencie, nútil svojich konštruktérov vyrábať nástroje s vyššou frekvenčnou charakteristikou. Tento tenší „cinkavý“ zvuk sa stal poznávacou značkou gitár značky Fender.

 

Les Paul v roku 1946 predstavil spoločnosti Gibson svoje návrhy na elektrickú španielsku gitaru, ktorej centrálnu časť tvoril masívny drevený hranol z borovicového dreva. Do dejín vošla pod označením The Log (poleno). Gibson o navrhovaný typ nástroja neprejavil žiadny záujem a vedenie spoločnosti odmietlo Les Paula so slovami, že gitara pripomína metlovú rúčku osadenú gitarovými snímačmi. Spoločnosť Gibson po úspechu firmy Fender a ich modelu Telecaster zavolala v roku 1950 Les Paula späť.

 

V roku 1952 predstavila firma Gibson gitaru Gibson Les Paul ako konkurenčný model po úspechu celomasívnej gitary Telecaster. Gitara Gibson Les Paul bola vyvíjaná v spolupráci s gitaristom a konštruktérom Les Paulom, vlastným menom Lester William Polfuss (09.06.1915-12.08.2009 USA). V spoločnosti Gibson Les Paul rozvíjal svoje nápady a zhotovil 50 – 60 prototypov, než bol spokojný s finálnym dizajnom nástroja. Keď spoločnosť uviedla gitaru Gibson Les Paul, prezident spoločnosti Maurice Berlin spočiatku váhal s použitím mena firmy Gibson v názve nástroja a chcel, aby sa nástroj volal len Les Paul. Mal obavy o dobré meno spoločnosti, ak by sa nástroj na trhu neujal. Nakoniec svoje rozhodnutie zmenil. Les Paul chcel, aby jeho nástroje mali prirodzený 20 sekundový dozvuk, preto sú relatívne ťažké. Telo je vyrobené z masívneho mahagónu s 12 mm vrchnou javorovou doskou. (DENYER 1992:58) Gitary typu Les Paul majú ohromujúci dozvuk a osobitý mäkký tón so silným výstupom zo snímačov. Vďaka tomu sú ideálne pre skreslené gitarové sóla a riffy. (CHAPMAN 2006:89)

 

Nástroje Gibson Les Paul spolu s gitarami Fender patria medzi veľmi cenené elektrické gitary. Mnohé historické exempláre dosahujú cenu desaťtisíce eur. Postupom času sa elektrické gitary stali neodmysliteľnou súčasťou hudobnej kultúry. Transformácia gitary a používanie elektrických gitár významným spôsobom vplývalo na transformáciu akustického blues na moderné elektrické a neskôr spustilo aj vznik rockʹnʹrollu ako celosvetového fenoménu, ktorý vychádza priamo z dedičstva blues.

 

Poznámky:

[1] Príspevok je súčasťou projektu UGA I/22/2014 s názvom Blues ako kultúrny fenomén. Článok nadväzuje na príspevok Blues ako kultúrny fenomén – história a formovanie, ktorý bol uverejnený v časopise Kontexty kultúry a turizmu č. 1/2014.

[2] Aj bez pritlačenia strún o pražce na hmatníku je možné zahrať akord.