Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Cestovanie a s tým spojené spoznávanie iných kultúr a krajov sú aktivity človeku vlastné. Počiatky cestovania nie je možné ohraničiť, pretože s cestovaním sa stretávame počas celého ľudského vývoja. Človek menil z existenčných dôvodov miesto svojho pobytu a presúval sa do menej obývaných, prípadne neobývaných oblastí – kolonizoval. Pri cestách za prácou (obživou) a opätovných návratoch domov hovoríme o migrácii. Historicky prvými dôvodmi cestovania boli obchod a mocensko-politické ambície. [1]  S masovým cestovným ruchom v užšom ponímaní  sa stretávame až v nedávnej histórii. Cestovný ruch (ďalej CR) je v modernej ekonomike jedným z dôležitých činiteľov pri tvorbe HDP a vzniku pracovných miest. Aj keď tento význam, spolu s faktom, že cestovanie sa stáva súčasťou životného štýlu obyvateľov rozvinutých krajín, získava až od polovice 20. storočia, nie je len fenoménom súčasným. Veď Blízky východ bol cieľom návštevníkov zo západu už po celé stáročia. Vyhľadávali ho pútnici, cestovatelia, spisovatelia a nadšenci, v snahe spoznať, čiastočne i zromantizovanú, Svätú zem. Krajiny Šámu (dnešná Palestína, Sýria, Libanon a Jordánsko) možno už od 19. storočia považovať za turistickú destináciu. Príručka, publikovaná v roku 1930 v Londýne, prezentuje Palestínu a Zajordánsko doslova ako stredisko CR. Prílev turistov nevyhnutne spôsobuje väčšie či menšie zmeny v každej lokalite, ktorá sa stane destináciou. Lokálne spoločenstvo sa postupne prispôsobuje prítomnosti cudzieho elementu tak, aby napĺňalo jeho potreby.[2] 

Sprístupňovanie Blízkeho východu. O globalizácii, zrýchlení komunikácie, transportu a dopravy sa zvyčajne hovorí najmä v súvislosti s kultúrno-spoločenskými zmenami a technickým pokrokom v euroamerickom priestore. Je pravdou, že nové dopravné a komunikačné prostriedky minulého storočia výrazne uľahčili cestovanie a prístup k informáciám najviac tu. No svedkami takýchto zmien sme už od 19. storočia aj na Blízkom východe. Objav parného stroja, stavba Suezského prieplavu (1869) aj prepojenie telegrafom sprístupnili svetu i tento región. Ide o prvú revolúciu v cestovaní.
Do 19. storočia bolo cestovanie na Blízky východ realizované najmä v individuálnej forme, cesty boli zdĺhavé a nebezpečné. Koncom 19. storočia spojil známy Orient Express západnú Európu s Istanbulom. O organizovaných cestách možno hovoriť v období 20. storočia, kedy relatívne vyššia bezpečnosť v Stredomorí umožnila pravidelné lodné spojenie do Egypta a Palestíny. Železničné trate spájali Jeruzalem s Jaffou, Damask s Bejrútom a Hidžázska železnica prepravovala pútnikov až do Mediny. Na počiatku 20. storočia bola v rámci osmanskej ríše vybudovaná električková sieť v Damasku a Bejrúte.[3]
S rozvojom dopravnej dostupnosti a nárastom zahraničných návštevníkov súvisí aj rozvoj ubytovacích služieb. Pôvodná skupina cudzincov (oficiálni predstavitelia, spisovatelia, vedci a iní), sa zvyčajne ubytovávala v dome konzula vlastnej krajiny, pútnici využívali pohostinstvo náboženských inštitúcií. Ak cestovateľ nepatril do žiadnej z týchto kategórií, bol odkázaný na pohostinstvo domáceho obyvateľstva, prípadne na svoje schopnosti a vybavenie. Na prelome 19. a 20. storočia sa začínajú otvárať hotely a ďalšie ubytovacie zariadenia. Do prvej svetovej vojny boli skôr vzácnosťou, ako pravidlom. Lokálne obyvateľstvo začalo poskytovať návštevníkom potrebné služby – transport, doprava, sprievodcovská činnosť, ubytovanie, stravovanie, zábava (napríklad hudba a tanec), atď.[4]
Aj keď sa CR globálne vyznačuje istými univerzálnymi vzorcami (bez ohľadu na konkrétnu lokalitu), vývoj na Blízkom východe vyústil do veľkej diverzifikácie blízkovýchodných krajín v kontexte turizmu, čo sa začalo prejavovať od polovice 20. storočia. CR od 50. – 60. rokov 20. storočia začína významne ovplyvňovať vývoj v Libanone. Nasledovalo Jordánsko a v poslednom období mal významný dopad aj na sýrsku spoločnosť. [5] V prípade Sýrie sme najmä v posledných desaťročiach svedkami výrazných kultúrnych a hospodárskych zmien, vyvolaných cestovným ruchom. Kontinuitu vývoja prerušilo povstanie a občianska vojna v roku 2011 a 2012, ktorá priviedla krajinu do zlej bezpečnostnej a hospodárskej situácie. Podobnú  stagnáciu sme pozorovali aj počas občianskej vojny v Libanone od roku 1975.

Jordánsko patrí medzi krajiny s relatívne dobre rozvinutým cestovným ruchom. Napriek aktuálnemu dianiu na Blízkom východe nezaznamenal CR v Jordánsku až taký prepad, ako napríklad v Egypte, Tunisku alebo Sýrii. Stabilná bezpečnostná a politická situácia je nevyhnutnou podmienkou realizácie masového CR. [6] Aj napriek tomu, že v Jordánsku sa podarilo udržať kontinuitu, krajina utrpela poklesom návštevnosti spôsobeným dianím v regióne. Do roku 1967, kedy prišlo Jordánsko vo vojne s Izraelom o Západný breh (Palestínske územia), bol CR najväčším individuálnym druhom príjmu krajiny. [7] Strata posvätného mesta Jeruzalem mala na CR Jordánska silný negatívny dopad. Do spomínaného roku navštívilo krajinu viac ako 2 milióny turistov, výnos z CR tvoril 10% HDP (čo bol väčší podiel na HDP ako iné druhy exportu krajiny spolu). [8]  Oživenie CR priniesla opätovne mierová dohoda podpísaná roku 1994 s Izraelom. Kým v roku 1994 nenavštívil Jordánsko jediný izraelský občan, v roku 1995 sa ich počet vyšplhal až na 100 000. [9]   V roku 2003 vytvorilo jordánske Ministerstvo cestovného ruchu Národný výbor pre turizmus – organizáciu spájajúcu verejný a privátny sektor, ktorej úlohou je zvýšiť význam a úroveň CR v krajine. Výsledný efekt bol čiastočne badateľný aj na vývoji v roku 2010, kedy Jordánsko v rámci Blízkeho východu, hneď po Egypte ako lídrovi v regióne, získalo najviac návštevníkov zo západu. [10]  Ak nezarátavame účastníkov pútnického CR do Mekky. CR pôsobí na jordánsku spoločnosť osobitým spôsobom. Jeho vplyv na krajinu je dlhodobejší ako napríklad v Sýrii, ale zároveň kratší ako v Egypte.  

Petra bola hlavným mestom Nabatejského kráľovstva a významným centrom na karavánovej ceste z južnej Arábie do Sýrie. Nabatejci obývali oblasť približne od roku 300 pred n. l. Patrili k semitským národom. Boli to kočovníci a obchodníci, ktorých bohatstvo pochádzalo z obchodu a z výberu  poplatkov za prechod ich územím. Obchodnou cestou prúdil do Stredomoria najmä hodváb ale aj ďalší orientálny tovar. Pre západ ostala Petra známa až do stredoveku, kedy tu križiaci postavili pevnosť. V nasledujúcom období jej význam upadal, až sa úplne vytratila z povedomia. Ako ruiny mesta vytesaného do skál a obývaného beduínmi ju znovuobjavil v roku 1812 J.L. Burckhardt, švajčiarsky orientalista, dobrodruh a cestovateľ. Správa o objavení Petry sa rozšírila po Európe a lokalita vzbudila novú vlnu záujmu. Keď ju prvýkrát navštívila americká fotografka Vivian Ronay v roku 1986, ešte stále pripomínala opustené antické mesto, obývané beduínmi. [11]  V čase našej návštevy, v roku 2012, sa ponášala skôr na preplnený lunapark. Dielo tejto fotografky je dôležité nielen prvotnou popularizáciou, ale jej opätovnými návratmi do Petry v priebehu 20 rokov a zaznamenávaním vývoja kultúry domáceho obyvateľstva od pôvodného hospodárstva a pastierskeho života až po spoločenstvo závislé na turizme, akým je dnes.
Od 19. storočia, kedy  Thomas Cook organizoval v Petre kempovanie medzi ruinami bývalého nabatejského hlavného mesta, došlo k zásadným zmenám. Z neďaleko ležiacej dediny Wádí Músa sa stalo turistické centrum s množstvom ubytovacích a stravovacích zariadení, vrátane hotelov medzinárodných sietí. Z lokality postupne nevymizli len stany návštevníkov, ale museli ju opustiť aj beduíni, ktorí tieto miesta obývali po stáročia.
Ako v sýrskej Palmyre, aj v jordánskej Petre vláda vysťahovala z archeologických lokalít pôvodné obyvateľstvo a vyhradila ich výskumníkom a turistom. Obidve lokality sa stali top atrakciami CR. Aj keď Petru beduíni obývali ešte do 80. rokov 20. storočia, museli ustúpiť plánu na vytvorenie archeologického parku a boli vysídlení mimo nabatejských monumentov. [12]  Ich spôsob života sa modifikoval prítomnosťou zahraničných turistov. Dnes väčšina z nich pracuje v CR. K podobnej zmene dochádza aj v ďalšej jordánskej lokalite – Wádí Ram.
Zmena zdrojov obživy nevyhnutne spôsobuje transformáciu štruktúry kultúry. Sledovaním interakcie domáceho obyvateľstva a turistov ju možno sledovať aj v beduínskej kultúre. Cudzinec sa mení z hosťa na zákazníka, z nomádskeho pastiera sa stáva predavač alebo sprievodca. S prílevom zahraničného kapitálu sa zvyšuje blahobyt domácich obyvateľov. Kontakt s cudzími kultúrami, dovtedy len ojedinelý, sa zintenzívňuje. Petru obýval beduínsky kmeň, nazývaný Bedul. Vo svojom diele ho spomína už Burckhardt, objaviteľ Petry. Kmene Bedoul a Debour, ovládajúce územia v blízkosti Aqaby, boli podľa jeho zápiskov súčasťou väčšieho kmeňového zväzu s kmeňmi Omran a Howejtat.[13]
Beduíni sú považovaní za základ arabskej spoločnosti a beduínska kultúra predstavuje jadro kultúry arabského národa. [14] Prakticky všetky krajiny Blízkeho východu sa na ňu odvolávajú ako na svoje korene a kultúrne dedičstvo. [15] Na základe čoho sa ale identifikujú samotní beduíni? „Podstatou identity beduínov je viacvrstvové vnútorné presvedčenie o svojej výnimočnosti a skupinovej odlišnosti. Jedným z najvýznamnejších faktorov etnicity, beduínskej identity a etnocentrizmu je spôsob života odvodený od kočovného pastierstva v púšti.“[16]
Od polovice 60. rokov 20. storočia sa beduíni postupne vysťahovávali z jaskýň a monumentov Petry do novovybudovanej dediny Umm Sajhun, ležiacej na okraji Národného parku Petra. Tento ústupok cestovnému ruchu nezasiahol len spôsob bývania, ale aj spoločenské usporiadanie. Beduíni sa presťahovali do murovaných obydlí, na poskytovaní služieb CR niektorí zbohatli, čo zmenilo ich postavenie v rámci kmeňa a prispelo k transformácii jeho hierarchie. S novým usporiadaním spoločenstva sa mení aj myslenie jeho členov. Zmeny, vzhľadom na predchádzajúci, relatívne stabilný a tradicionalistický vývoj beduínskej kultúry, prebiehajú až príliš rýchlo. [17] Malé spoločenstvo, založené na tradičných spoločensko-ekonomických vzťahoch, sa dostáva do zlomového bodu, kedy hrozí jeho zánik, respektíve zánik beduínskej identity.[18]
K prvým závažnejším zmenám v živote jordánskych beduínov však dochádza už skôr, v časoch formovania moderného jordánskeho štátu. V medzivojnovom období dostáva emír Abdullah pod správu Zajordánsko. Roku 1923 sa stretáva s bedulskými šejkami, získava od nich uznanie  štátnej autority a ako protihodnotu im prisľubuje ich pôvodné teritoriálne právo na Petru. Beduíni v Petre naďalej žijú z pasenia kôz a poľnohospodárskej výroby. Ešte v 80. rokoch pôdu obhospodarovali prevažne ručne. Pestovali jačmeň a pšenicu, z kozieho mlieka vyrábali trvanlivý jogurt. Obývali staré nabatejské hrobky, prírodné jaskyne alebo žili uprostred údolia v stanoch z kozej srsti. Je dôležité uvedomiť si, že vplyv prítomnosti beduínskeho osídlenia na túto archeologickú lokalitu bol v minulosti omnoho menší, ako je dnes dopad masového turizmu a s ním spojená modernizácia. V roku 2008 navštívilo lokalitu 800 000 turistov, kým v roku 1990 ich bolo „len“ 100 000.[19]  
Príkladom vplyvu CR na medzikmeňové vzťahy je konflikt medzi kmeňom Bedul (obývajúcim ruiny Petry) a kmeňom Liyathnah, žijúcim v dedine Wádí Músa. Isté napätie bolo prítomné vždy, no ešte viac sa prehĺbilo vplyvom podnikania v turizme. V poslednom desaťročí totiž Wádí Músa zaznamenala masívny stavebný boom (hotely, reštaurácie, obchody, cestovné kancelárie a pod.). Účasť Bedulov na CR v Petre spravidla predstavuje len predaj suvenírov v národnom parku a čiastočne poskytovanie jazdy na somároch a ťavách. Kmeň Liyathnah ovláda podniky vo Wádí Músa aj väčšinu ponuky jazdy. Vyčlenenie Bedulov zo ziskovejších ekonomických aktivít tak vedie k ich nespokojnosti a konfliktom. Navyše, je ospravedlňované mýtmi o neskoršom príchode do Petry a ich dodatočnej konverzii na islam, ktoré sú dokázateľne nepravdivé.[20]    

Plán rozvoja Petry, založený koncom 60. rokov minulého storočia, bol vypracovaný s pomocou U.S. National Park Service a obsahoval aj spomínané postupné vysťahovávanie beduínov mimo ruín. Výstavba náhradných obydlí v beduínskej dedine bola vládou ukončená do roku 1985. Beduínom ponúkli vyšší štandard bývania, lepší prístup k vzdelaniu a k lekárskej starostlivosti. Vysídlenie neznamenalo len narušenie kultúrnej kontinuity a zmenu tradičných zdrojov obživy (vplyvom CR pretrvávajúcich už len vo fragmentoch, alebo ako kultúrne dedičstvo), ale odsun z Petry znamenal aj stratu zdrojov príjmov z CR. Preto ešte v roku 1988 obývali beduíni niekoľko jaskýň a stanov v Petre. K ich definitívnemu odsunu došlo koncom 80. rokov. V 90. rokoch sa v lokalite vyskytovali už len ojedinele. Beduínsku dedinu Umm Sajhun a stredisko CR spojila novovybudovaná cesta. Život v umelo vytvorenom novom sídle zmenil spôsob života Bedulov. Zhustený životný priestor, nedostatok voľného miesta v sídle aj pasienkov v okolí, prispeli k významnej redukcii pastierstva a poľnohospodárstva. Mladí ľudia nemajú v lokalite inú možnosť, ako angažovať sa v CR. Obyvatelia dediny sa snažia získať väčší podiel na CR v Petre. Podľa správy UNESCO si však beduíni uvedomujú, že aj napriek tomu, že je CR dobrým zdrojom príjmov, nie je to zdroj bezodný a permanentný. Preto ich záujem znova smeruje k revitalizácii pastierstva a poľnohospodárstva. Kultúrny systém beduínskej spoločnosti je vyjadrením najlepšej adaptácie na dané prírodné podmienky, ale je otázne, ako bude tradičná kultúra beduínov ďalej reagovať na globálne zmeny a vplyv masového CR.[21]  
Anglicky hovorí každý beduín, ktorý prichádza do kontaktu s cudzincami. Za dreveným pultom s vyloženými „starožitnosťami“- suvenírmi, určenými na predaj turistom, stálo malé dievča. Pristavili sme sa a obzerali vystavené kúsky. Dievča nás pozdravilo po anglicky a chcelo nám ponúknuť niečo na predaj, nevedelo ale ako sa povie po anglicky lampa, ktorá nás zaujala. Niečo skúsila povedať, potom sa otočila na muža, debatujúceho opodiaľ, evidentne jej príbuzného. Ten sa pobavene rozosmial, preložil jej názov z arabčiny do angličtiny a nechal ju ďalej čeliť problému.
Snaha Bedulov o akýkoľvek zisk z CR odráža aj situácia v parku. Na turistických trasách vo vzdialenosti niekoľko desiatok metrov od seba sa nachádzajú stánky so suvenírmi, kde sa predavači veľmi aktívne pokúšajú turistovi predať svoj tovar. Arabsky oslovia sprievodcu, aby sa s turistom, sediacim na somárovi, pristavil pri stánku a pomohol mu s predajom. Nezriedka kvôli uzavretiu obchodu pozve predajca turistu aj na čaj. Po chvíľkovom akte pohostinnosti nasleduje pokus o uzavretie aspoň nejakého obchodu, ktorý podľa slov predajcov prinesie šťastie obom stranám. (V Egypte sa neodbytnosť predajcov a povozníkov dostala na úroveň, kedy ponúkajú turistovi svoj tovar ako dar, za ktorý po prijatí požadujú finančnú protihodnotu.)

Záverom. Beduínom z Petry boli v roku 1923 emirom Abdullahom prisľúbené práva na lokalitu, no neskôr sa z nej museli vysídliť. Novo založená dedina im zvýšila životný štandard, ale zároveň narušila tradičný spôsob života. V rámci plánovania sa opäť uvažuje nad tým, že Bedulovia dedinu opustia a zmení sa na trhovisko s remeselnými výrobkami a dielňami. Dokáže beduínska kultúra uspokojovať potreby jej nositeľov? Bude zaujímavé sledovať, ako sa neustálym sťahovaním, vzďaľovaním sa od pôvodného miesta aj zdrojov obživy budú meniť stratégie prežitia. Je právo Bedulov, priznané pred takmer storočím, rešpektované? Má správa parku pochopenie pre tradičný spôsob života a organizáciu beduínskej spoločnosti? Práve v tejto súvislosti je aktuálna myšlienka trvalo udržateľného rozvoja. Pôvodní obyvatelia Petry totiž patria k jej jedinečnosti, od národného parku sú neoddeliteľní.
        

Poznámky:
[1] LENOVSKÝ  2009:30
[2] DAHER 2007:96
[3] Tamže s. 96-98
[4] DAHER 2007:98-100, 106
[5] Tamže s. 106
[6] GÚČIK 2000:15
[7] The Middle East and North Africa 2003:652
[8] SOUTH 2007:49
[9] HAZBUN 2002
[10] SOUTH 2007:49
[11] RONAY 2006
[12] DAHER 2007:106
[13] BURCKHARDT 2010:10
[14] AL-ABSI 2008:36
[15] Pre bližšie informácie o špecifikách beduínskej kultúry pozri Al-Absi 2007.
[16] ČUKAN 2008
[17] RONAY 2006
[18] K výskumu premien v beduínskej spoločnosti sa venuje bližšie ČUKAN 2008.
[19] COMER 2012
[20] SIMS 2010
[21] SIMS 2010

Literatúra a pramene:
AL-ABSI, M.: Arabská káva v kultúre beduínov. Nitra 2007.
AL-ABSI, M.: K starším dejinám arabskej kultúry. Nitra 2008.
BURCKHARDT, J. L.: Notes on the Bedouins and Wahabys. Cambridge 2010.
COMER, D.C.: Tourism and Archeological Heritage Management at Petra. Springer 2012.
ČUKAN, J.: K identite beduínov. In: Kontexty kultúry a turizmu, 2008, č. 1, s. 10-13.
ČUKAN, J.: Cultural and Methodological Contexts of the Bedouin Fieldworks. In: Acta Nitriensiae 10. Nitra 2008, s. 19-31.
DAHER, R:. Tourism in the Middle East. Multilingual Matters, 2007.
GÚČIK, M.: Základy cestovného ruchu. Banská Bystrica 2000.
HAZBUN, W.: Mapping the Landscape of the „New Middle East“. The Politics of Tourism Development and the Peace Process in Jordan. [online]. 2002. Dostupné na: https://hazbun.mwoodward.com/mapping.html.
LENOVSKÝ, L.: Kultúra kúpeľného mesta. Nitra 2009.
RONAY, V.: The Bedouin Tribes of Petra. [online]. 2006. Dostupné na: https://digitaljournalist.org/issue0607/petra.html.
RONAY, V.: The Bedouin tribes of Petra 1986-2007. [online]. 2012. Dostupné na:  https://www.petraphotos.com.
SIMS, S.K.D.: The Bedul Bedouin of Petra, Jordan: Traditions, Tourism and an Uncertain Future. [online]. 2010. Dostupné na: https://www.culturalsurvival.org/ourpublications/csq/article/the-bedul-bedouin-petra-jordan-traditions-tourism-and-uncertain-future.
SOUTH, C.: Jordan. Marshall Cavendish, 2007.
THE Middle East and North Africa 2004. Routledge 2003.