Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Vzhľadom na genézu socioekonomických zmien v Liptovskej Tepličke, ktorej následkom je úpadok miestneho turizmu, je výzvou pre jeho renesanciu kultúrny cestovný ruch. Úlohou prítomného príspevku je priblížiť prípravu metodiky využívania tradičnej architektúry v kontexte chalupárstva ako rozšíreného fenoménu cestovného ruchu, ktorý má tendenciu rozvoja práve v lokalitách s bohatým prírodným a kultúrnym dedičstvom. Hlavným impulzom k predloženiu príspevku je projekt monografie obce, v rámci ktorého bude výskum prebiehať.

Obec v kontexte cestovného ruchu. Poloha, charakter prírodného prostredia a kultúrne špecifiká obce determinujú existenciu lokálneho potenciálu pre rozvoj cestovného ruchu. Liptovská Teplička administratívne patrí do okresu Poprad, leží na rozmedzí národných parkov NAPANT a TANAP v severnej časti Nízkych Tatier, v hornej časti Čiernovážskej doliny. Do Čierneho Váhu sa vlieva potok Teplička, tečúci obcou. Poloha v blízkosti národných parkov zvyšuje atraktivitu prírodného aj kultúrneho prostredia pre cestovný ruch. Podtatranská kotlina je jednou z najdôležitejších aj najrentabilnejších oblastí cestovného ruchu na Slovensku. Pre deskripciu potenciálu rozvoja cestovného ruchu sú nevyhnutné metódy hodnotenia primárnej a sekundárnej ponuky, pozorovanie, heuristika, dedukcia a indukcia, následne analýza aj syntéza.
Cestovný ruch v obci je limitovaný viacerými faktormi. Doterajšie hodnotenie ponuky cestovného ruchu potvrdilo, že Liptovská Teplička disponuje pomerne rozvinutou primárnou a sekundárnou ponukou. Prírodný a kultúrny potenciál ju radí k významným lokalitám. Miestna kultúra a kultúrne dedičstvo v podobe osobitého folklóru, či charakteristických pivníc na uskladnenie zemiakov, upriamuje pozornosť práve na kultúrny cestovný ruch ako jeden z najstarších druhov turizmu. Odlišná kultúra a exotika boli motívom cestovania od nepamäti, no kultúrny cestovný ruch začal nadobúdať charakteristické črty až koncom 70. rokov 20. storočia. Rozhodujúcou bola požiadavka účastníkov cestovania preniknúť hlbšie do kultúrneho dedičstva a snaha pochopiť kultúru navštívenej krajiny. [2] Aj preto sa stáva kultúrny cestovný ruch začiatkom 21. storočia populárnejším a rozšírenejším. [3] Prehľad kalendárnych podujatí tento trend potvrdzuje. Okrem folklórnych slávností Pod Kráľovou hoľou sa tu organizujú koncerty, stretnutia historických vozidiel, cyklistické súťaže, futbalové turnaje a ďalšie podujatia.
Sekundárnu ponuku tvorí infraštruktúra, infraštruktúra cestovného ruchu a supraštruktúra, ktorú tvoria ubytovacie a stravovacie zariadenia. Kvalitu všeobecnej infraštruktúry dokazujú ocenenia Dedina roka 2007, alebo druhé miesto v 10. ročníku súťaže o Európsku cenu obnovy dediny v roku 2008. Infraštruktúru cestovného ruchu reprezentujú dva lyžiarske vleky, multifunkčné ihrisko, amfiteáter. Vzhľadom na počet obyvateľov je supraštruktúra dobre rozvinutá (7 penziónov, množstvo poskytovateľov ubytovania v súkromí a atraktívna veľkokapacitná reštaurácia, dokazujúca niekdajšiu úroveň cestovného ruchu). Tieto kapacity sú dnes využívané minimálne.
V kontexte rozvoja cestovného ruchu v obci je najmarkantnejším faktorom monopolizácia subjektov cestovného ruchu. V ostatných rokoch vo viacerých destináciách nastáva „skupovanie“ malých a stredných podnikateľov v cestovnom ruchu silnými finančnými skupinami. Liptovská Teplička neostala výnimkou. Intenzívny cestovný ruch, organizovaný predovšetkým družstvom a malými podnikateľmi, dostal fatálny úder v súvislosti s odpredajom strategických objektov cestovného ruchu. Lyžiarsky vlek, ktorý bol hlavným motívom príchodu účastníkov cestovného ruchu v zimnom období, nový majiteľ uzavrel v rámci vlastných stratégií. To spôsobilo úpadok turizmu. Ubytovacie a stravovacie zariadenia ostali „zo dňa na deň“ využívané minimálne. Novovybudované alebo zrekonštruované ubytovacie kapacity ostali prázdne, reštaurácie a predajne suvenírov bez zákazníkov.

Chalupárstvo – nová príležitosť pre rozvoj cestovného ruchu. Už prvotné pozorovanie dokazuje, že materiálno-technologická základňa cestovného ruchu je využívaná nedostatočne. Potvrdzujú to aj názory miestnych podnikateľov aj ďalších obyvateľov, podieľajúcich sa na realizácii cestovného ruchu. Z neštandardizovaných rozhovorov je evidentné ich presvedčenie, že turizmus v Tepličke už svoj vrchol dosiahol, že v súčasnosti je skôr na ústupe, čím dochádza k znehodnoteniu prírodných a kultúrnych predpokladov. V obci sa však čoraz intenzívnejšie objavuje fenomén chalupárstva, víkendového turizmu, spojeného s pobytom v horách a inými druhmi a formami trávenia voľného času. Cestovný ruch je súbor činností zameraných na uspokojovanie potrieb súvisiacich s cestovaním a pobytom osôb mimo miesta trvalého bydliska vo voľnom čase. Ich cieľom je odpočinok, poznávanie, zdravie, rozptýlenie a zábava, kultúrne a športové vyžitie, t. j. získanie komplexného zážitku. [4] V tejto súvislosti možno konštatovať, že Liptovská Teplička disponuje dostatočne rozvinutou sekundárnou ponukou. I napriek súčasnému stavu CR ju možno označiť za turistickú destináciu.
Tradičná architektúra a jej využívanie v chalupárstve je pre miestnych obyvateľov skôr nenápadným javom a samozrejmosťou. Chalupárstvo, v kontexte kultúrnohistorických podmienok, dnes významne determinuje a stimuluje využívanie tejto časti kultúrneho dedičstva. V krátkodobom časovom horizonte nespôsobuje intenzívne zmeny, je však novodobým trendom, ktorý sa prejavuje postupne a vo väčšine rurálnych destinácií s kultúrnym kapitálom. [5] Miestne obyvateľstvo takémuto cestovného ruchu nevenuje dostatočnú pozornosť aj kvôli tomu, že mnohí z chalupárov majú familiárnu, rezidenčnú alebo inú spojitosť s Liptovskou Tepličkou, ktorá im na prvý pohľad nedáva status účastníkov turizmu. Ide najmä o potomkov, ktorí v súčasnosti renovujú či rekonštruujú svoje dedičstvo. Je dôležité poznamenať, že revitalizácia sa netýka len tohto „materiálneho“ dedičstva, ale všetkých kultúrnych aktivít spojených s chalupárstvom. Tým chalupárstvo získava komplexný revitalizačný rozmer. Tento druh trávenia voľného času je subkategóriou kultúrneho cestovného ruchu a nástrojom zachovávania, využívania aj rozvoja lokálneho kultúrneho dedičstva. Takýto pohľad indikuje potrebu nahliadať na problematiku chalupárstva (nielen) v Liptovskej Tepličke interdisciplinárne. Je nevyhnutné pracovať s kategóriami kultúrny kapitál a kapitál cestovného ruchu. Prírodné prostredie, kultúrne prostredie, tradičná architektúra, chalupárstvo, transformácia funkčnej využiteľnosti tradičnej architektúry, sociálne a ekonomické zmeny, to sú témy ďalšieho výskumu.
Zhodnotenie vplyvu cestovného ruchu na rozvoj obce so zameraním na využitie tradičnej architektúry (v rámci rozvoja chalupárstva) je zložitý komplex rozmanitých a lokalizovaných faktorov. Nevyhnutnosť objektívne sa vyjadriť k pozitívam a negatívam pôsobenia cestovného ruchu na obec a jej kultúru, prináša polemiku, relatívne vysvetlenia a ďalšie otázky/témy. Ak chceme hodnotiť chalupárstvo, ako príležitosť pre rozvoj obce a jej kultúrneho dedičstva, musíme poznať genézu socioekonomických a kultúrnych zmien v spojitosti s vývojom tradičnej architektúry. Táto problematika predstavuje parciálny predmet výskumu.

Kultúrne zmeny v 2. polovici 20. storočia, ich dopad na využívanie kultúrneho dedičstva v cestovnom ruchu s akcentom na tradičnú architektúru. Chalupárstvo využíva/malo by využívať lokálne prvky kultúrnej krajiny a autochtónne špecifická tradičnej architektúry ako výsledku tvorivej činnosti človeka v konkrétnych geografických, sociálnych a kultúrnych podmienkach. Jej konečný charakter vznikal historickým vrstvením, dodržiavaním stavebných a technologických postupov a skúseností s cieľom zabezpečiť základné životné potreby. Na vývoj týchto postupov mali zásadný vplyv, okrem kultúrnych a historických procesov, aj sociálne a etnické pomery. Sú latentne prítomné v použitých materiáloch, stavebných technikách a pod. Odkrývanie je otázkou poznania podmienok formovania sa spoločenstva v čase (spoločenské, ekonomické, politické a iné faktory). Viaceré z nich ovplyvnili jej kultúru aj v Liptovskej Tepličke.
Kľúčovú úlohu vo vývoji architektonickej i urbanistickej tváre slovenského vidieka zohrala v 2. pol. 20. storočia modernizácia krajiny, ktorá sa odohrávala v špecifických kontextoch. Pre Slovensko je charakteristická rýchla, nedôsledná a nerovnomerná modernizácia, spojená so socialistickou industrializáciou a kolektivizáciou poľnohospodárstva. Charakter modernizačných procesov sa síce odráža v premenách vidieckej architektúry už v 30. a 40. rokoch, stále však nadväzuje na mnohé znaky tradičnej stavebnej kultúry. Od 50. rokov zaznamenávame zásadné prerušenie vývojovej kontinuity. Architektúra reflektuje zásadný rozpor medzi technickou a kultúrnou stránkou urýchlenej a nezavŕšenej modernizácie. Zmenou hodnotového systému s cieľom zbližovať mesto s dedinou, vyvlastnením ekonomického základu dedinského človeka – pôdy, si kultúrne dezorientovaná dedina začala vytvárať novú symboliku sociálneho statusu. V prípade Liptovskej Tepličky boli centrami kultúrnej difúzie Poprad a Svit. Charakteristickou zmenou je podstatný vzrast reprezentatívnej funkcie obydlia. V tomto období sa jednoznačne presadila kvantita na úkor kvality, necitlivosť a megalománia namiesto funkčnej a esteticky vyhovujúcej architektúry. Výrazne sa zvyšuje počet izieb aj vertikálne členenie domov. Od polovice 80. rokov sa pri výbere projektov čoraz viac presadzujú individuálne názory. Výstavba v rámci sídiel je v tomto časovom úseku ešte diferencovanejšia. Prehlbuje sa nesystematický, neharmonický a často až protirečivý ráz zástavby.
Slovenský vidiek prešiel za uplynulé storočie výraznými zmenami. V porovnaní so stáročiami relatívne plynulého vývoja sa skúmaný časový úsek javí ako intenzívny na zmeny, ktoré nastali pomerne radikálne. Socialistické pokusy o spriemyselňovanie vidieka spôsobili, že dedina nedostala možnosť prirodzene sa vyrovnať s novými pomermi, ktoré si vynútila priemyselná revolúcia. Zmeny v spoločnosti je možné dokumentovať aj na pokusoch o rekonštrukciu pôvodných objektov tradičnej architektúry, ktoré sú vo väčšine prípadov nekvalitné, prinajmenšom zaujímavé.
Smer, ktorým sa uberal vývoj spoločnosti na Slovensku diktovala ideológia. V záujme moderného socialistického štátu a zabezpečenia práce pre ľudí sa budovali fabriky na takých miestach, ktoré sa po zmene režimu v 90. rokoch 20. storočia stali nevhodné. [6] Vývoj na prelome milénií načrtol nové tendencie, ktorými sa môže uberať slovenský vidiek. Do popredia sa dostáva sektor služieb, najmä cestovný ruch. Priemysel sa presúva do priemyselných parkov na okraj miest. Novovybudované ubytovacie zariadenia alebo zrekonštruované pôvodné objekty tradičnej architektúry síce majú tendenciu rešpektovať prírodné a kultúrne prostredie lokality, no vo väčšine prípadov povrchne, lacno, preberajú cudzie architektonické vzory, čím aj naďalej dochádza k strate kultúrnej identity regiónov/lokalít. [7]
Rozvoj cestovného ruchu s bohatou primárnou ponukou musí byť v súlade s charakterom vidieckeho prostredia. Politika cestovného ruchu musí rešpektovať, chrániť a odovzdávať kultúrne dedičstvo budúcim generáciám. Táto činnosť by preto mala byť plánovitá, riadená. Len tak je možné zabezpečiť prežitie a rozvoj tradičných kultúrnych prvkov a zamedziť unifikácii. Výstavba zariadení na slovenskom vidieku má vychádzať z tradície, zachovávať typickú zástavbu, charakteristické prvky, otvorené priestranstvá, bezprostredný kontakt s prírodou, kultúrnym dedičstvom a tradíciami. [8] Otázkou zostáva, akým spôsobom je možné zabezpečiť architektonickú a urbanistickú celistvosť. Je evidentné, že slovenský vidiek bude aj naďalej tápať v množstve nových architektonických foriem a materiálov, ktoré sa mu ponúkajú, a bez adekvátnych regulačných mechanizmov definitívne stratí svoju tvár. Nekoordinovanou výstavbou a rekonštrukciou objektov tradičnej architektúry v Liptovskej Tepličke dochádza k strate kultúrnej kontinuity a lokálnej identity. V súvislosti s ochranou a ďalším využívaním kultúrneho dedičstva je potrebné, aby bolo chalupárstvo, ktoré je v obci na vzostupe, usmerňované.

Záver. Pri výskume chalupárstva ako nového trendu a možnosti rozvoja Liptovskej Tepličky, je nutné zohľadniť viaceré aktuálne faktory. Kvalitný lyžiarsky vlek, ktorý môže konkurovať renomovaným lyžiarskym strediskám, nefunkčný a slúži ako trať pre skialpinistov. Aktuálna situácia cestovného ruchu je determinovaná práve týmto krokom. Príležitosťou renesancie turizmu je kultúrny cestovný ruch, primárne prameniaci z využívania kultúrneho dedičstva a z chalupárstva, naviazaného na tradičnú architektúru a kultúrnu krajinu. Aby mal cestovný ruch charakter faktora trvalo udržateľného rozvoja,musia kompetentní prehodnotiť doterajšie priority, stratégie a zefektívniť zachovávanie a využívanie kultúrneho dedičstva. Potrebné je postupovať koordinovane a zohľadňovať všetko bohatstvo obce. Analýza a definovanie možností trvalo udržateľného cestovného ruchu sa tak stáva dôležitým predmetom ďalšieho výskumu.

Poznámky:
[1] Príspevok vznikol v rámci grantového projektu VEGA 1/0656/11 Sociokultúrny vývin v obci Liptovská Teplička od druhej polovice 20. storočia.
[2] McKERCHER, DU CROS 2002:1
[3] STEINECKE 2007:1 a n.
[4] GÚČIK 2004:18
[5] Kultúrny kapitál podľa Kesnera zahrňuje hodnoty kultúrne (estetické, symbolické, historické či duchovné), spolu s hodnotami ekonomickými. Môže mať formu hmotnú (sídla, budovy, nehnuteľné pamiatky, zbierky, umelecké objekty, obrazy, sochy a pod.) alebo nehmotnú (literatúra, hudobné diela, orálna  história, jazyk, scénické umenie, tradícia remesiel, idey, hodnoty, praktiky a tradície spoločnosti, ktoré spoluvytvárajú skupinovú a individuálnu identitu). Tento kapitál je možné spotrebovávať priamo alebo v kombinácii s ďalšími vstupmi, čím vznikajú produkty a služby, ktoré majú opäť ako ekonomickú, tak kultúrnu hodnotu.
[6] Napr. priemyselné centrá v mestách Poprad, Svit, Liptovský Hrádok či Liptovský Mikuláš. Čo však súvisí aj s liberalizáciou trhu a zániku plánovaného hospodárstva.
[7] K problematike súvislostí kultúrneho dedičstva a cestovného ruchu bližšie LENOVSKÝ 2008.
[8] GÚČIK 2006:12
 

Literatúra a pramene:

BEŇUŠKOVÁ, Z.: Tradičná kultúra regiónov Slovenska. Prehľad charakteristických znakov. Bratislava 1998.

BOKES, F.: Rozšírenie murovaných a drevených stavieb v Liptovskej kotline. In: Zborník MSS, r. 34-35. Martin 1941.

BOTÍK, J.: Turizmus, kultúrne dedičstvo a transformácia spôsobu života v rekreačných lokalitách Vyšná a Nižná Boca. In: Tradičná kultúra, turizmus a rozvoj regiónov. Nitra 2006.

ČUKAN, J.: Pramene k štúdiu a techniky výskumu v etnológii. Nitra 1997.

ČUKAN, J.: Cestovný ruch, kultúra, ekonomika. In: Cestovný ruch a kultúrne dedičstvo. Nitra 2008.

GÚČIK, M. a i.: Krátky slovník cestovného ruchu. Banská Bystrica 2004.

GÚČIK, M.: Tradičná kultúra ako faktor regionálneho rozvoja. In: Tradičná kultúra, turizmus a rozvoj regiónov. Nitra 2006, s. 12.

KOLEKTÍV: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava 1990.

LENOVSKÝ, L. a kol.: Cestovný ruch a kultúrne dedičstvo: učebné texty k vybraným problémom. Nitra : UKF 2008.

McKERCHER, B. – du CROS, M. Cultural tourism: partenrship between tourism and cultural heritage management. New York 2002.

STEINECKE, Kulturtourismus. Marktstrukturen, Fallstudien, Perspektiven. Mníchov/Viedeň 2007.