Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Ponuka cestovného ruchu. Rumunsko sa nachádza v juhovýchodnej Európe a s rozlohou 237 500 km² patrí k najväčším krajinám na tomto kontinente. V roku 2016 tu žilo približne 20 mil. obyvateľov. Krajina sa člení na viacero regiónov ako Transylvánia, Moldavsko, Dobruža, Valašsko a Banát. Geologicky sem zasahuje Alpsko-himalájska horská sústava s podsústavou Karpaty. Toto pohorie tu dosahuje najväčšiu výšku s vrcholom Moldoveanu 2544 m n.

m. Lemujú ho výbežky Panónskej panvy so subprovinciami Veľká dunajská kotlina, Valašská nížina a iné. V severozápadnej a v severnej časti krajiny sa vytvorili veľké sedimentárne oblasti s ložiskami soli. Tieto lokality podnietili vznik rozsiahlých banských diel, napr. v Salina Turda alebo v Cacici. Najväčšou riekou je Dunaj, ktorá pri sútoku s Čiernym morom vytvára rozsiahle ústie. Ďalšie významné rieky sú Mureš, Prut, Siret a iné (KOLEKTÍV 2009). Prírodné podmienky vytvárajú vhodné predpoklady pre rozvoj cestovného ruchu. 

Do krajiny, ktorej súčasťou je karpatský oblúk a jeho výbežky, sú vsadené viaceré UNESCO pamiatky, ktoré poukazujú na bohatý kultúrno-historický potenciál tohto územia. Oblasť Bukoviny reprezentujú bohato zdobené moldavské chrámy. V delte Dunaja sa nachádza unikátna lokalita s porastami rákosov a hniezdiskami viacerých ohrozených druhov vtákov. Vo Valašsku nachádzame ruiny kláštora Horezu zo 17. stor., či pozostatky dáckeho opevnenia, ktoré lokalizujeme v horách Orastie. Turisticky atraktívne sú dediny a opevnené chrámy v Sedmohradsku (Transylvánia), prípadne samotné mesto Sighişoara (KOLEKTÍV 2012) s rodným domom Vlada III. Tepesa Drakulu.

V posledných desaťročiach sa stalo turisticky veľmi atraktívnym mestom Brašov s neďaleko situovaným hradom Bran. Často je označovaný ako hrad Vlada III. Tepesa, pričom je potrebné poukázať na skutočnosť, že tento šľachtic vlastnil veľký počet hradov v celom Rumunsku a je nesprávne spájať ho iba s hradom Bran. Atraktívnym sa stal z dôvodu intenzívnej internetovej propagácie v 90. rokoch 20. storočia (ako jediný mal vytvorenú zaujímavú internetovú stránku), čím si získal pozornosť v zahraničí a dostal sa do svetových knižných sprievodcov. Zaujímavá je aj skutočnosť, že postava Drakulu je spájaná s menom rumunského šľachtica odvodeného od rádu draka, v ktorom pôsobil. Vznikla na základe motívu povesti Alžbety Bátoriovej (maď. Báthory). V období vzniku románu však žena nemohla stvárňovať hlavného hrdinu a z tohto dôvodu sa autor rozhodol spojiť povesť o krvavej pani s Vladom III. Tepesom.

Neďaleko mesta Brašov sa nachádza aj Sinaia známa zámkom Peleš s pozoruhodným kláštorom. Kultúrno-historický potenciál tejto oblasti je ovplyvnený nemeckou kolonizáciou spojenou s fenoménom baníctva.

Aj napriek nevhodnej politike v období socializmu, ktorej výsledkom bolo zničenie viacerých kultúrno-historických pamiatok, sa v krajine nachádza rozsiahla primárna ponuka cestovného ruchu. Je predpokladom pre incomingový cestovný ruch. O vzostup príjazdového cestovného ruchu sa v minulosti postarali viaceré knižné romány ako napr. Dracula od Bram Stokera, prípadne Tajomný hrad v Karpatoch od Julesa Verna. 

socializmu, ktorá sa prejavovala nezáujmom miestnych orgánov o budovanie sekundárnej infraštruktúry cestovného ruchu, sa prejavuje aj v súčasnosti zníženým počtom vhodných ubytovacích a stravovacích kapacít. Absencia adekvátnej supraštruktúry cestovného ruchu, ktorá by sa opierala o vyššie kategórie ubytovacích a stravovacích zariadení, predurčuje iba obmedzený segment účastníkov cestovného ruchu. V posledných rokoch dochádza k náprave aj v tomto smere. Hotely a reštaurácie vyššej kategórie však nedosahujú štandardy strednej a západnej Európy. Problematické je predovšetkým interiérové vybavenie, neznalosť cudzích jazykov, prípadne schopnosť predať niektoré tradičné produkty. Pozitívnym príkladom je vybudovanie nového hotelového komplexu Hotel Castel Dracula, ktorý je umiestnený v horskom priesmyku medzi Transylvániou a Bukovinou. Jeho umiestnenie je totožné s lokalizáciou hradu v románe Brama Stokera. Preukazuje sa tu efektívne využitie marketingových nástrojov spojené s temným turizmom, ktorý je stále populárnejší. Dark tourism spojený s fenoménom Drakulu je v Rumunsku veľmi intenzívny. V európskom priestore je to výborným príkladom toho, ako legenda alebo príbeh dokážu stimulovať rozvoj cestovného ruchu.

Vybavenosť tvoria aj lokálne pohostinské zariadenia, ktoré pôsobia na turistov na jednej strane svojsky a nebezpečne, ale zároveň exoticky a netradične. V rámci infraštruktúry a všeobecnej infraštruktúry cestovného ruchu je potrebné poukázať na absenciu turistických informačných kancelárií. Rozvoj sietí komerčných nákupných centier zatiaľ nezničil tradičné miestne trhy so zeleninou, mliekom, syrmi a mäsom. Tradičná gastronómia má stále veľký potenciál využitia v turizme.

Cestná a železničná sieť bola v poslednom desaťročí rekonštruovaná a dosahuje úroveň ciest v strednej Európe. V mnohých prípadoch je ich kvalita ešte vyššia. Asfaltové cesty boli vybudované aj v oblastiach, kde predtým existovali iba nespevnené komunikácie. Tieto oblasti sa tým stali dostupnejšie pre cestovný ruch. Príkladom je oblasť Bukoviny a poľský etnoturizmus. V dedinách s pôvodným poľským obyvateľstvom bola na základe medzištátnej dohody medzi Poľskom a Rumunskom vybudovaná miestna infraštruktúra. Poľská strana zabezpečila financovanie rekonštrukcie miestnych škôl, kostolov, farských úradov a vznikli kultúrne strediská – poľské domy. Rumunská strana zabezpečila vybudovanie cestných a železničných komunikácií. Týmto sa podporila poľská identita miestnej minority a podnietil sa rozvoj cestovného ruchu. Mnohí obyvatelia obce Poiana Micului emigrovali po 2. svetovej vojne na Slovensko a do Poľska z dôvodu, že ich obec bola vypálená a kompletne zničená. Časť obyvateľstva tu ostala a budovala obec od začiatku. Pôvodní obyvatelia, ktorí v 20. storočí odišli z tohto regiónu, sa sem vracajú, aby spoznávali miestnu krajinu a prípadne navštívili svojich predkov (geneaologický cestovný ruch).

Etnoturizmus a výskum slovenského osídlenia v župách Suceava (Bukovina) a Satu Mare s akcentom na kultúrny potenciál Slovákov. Podnetom k výskumu Slovákov v Bukovine a v Satu Mare bola aplikácia metodiky modelu kultúrneho potenciálu v súčinnosti s realizáciou projektu APVV-150104: Kultúrny potenciál dolnozemských Slovákov.

Obce v Bukovine boli identifikované a vymedzené na základe publikácií od Jurášeka (2005) a Vendelína (1993). Uvádzajú, že Slováci túto oblasť opustili po 2. svetovej vojne. Hlavným cieľom bola identifikácia súčasného stavu kultúrneho potenciálu. Výskum sa realizoval v pôvodných „slovenských“ obciach Novy Solonc, Plesa a Poiana Micului.

Zo 48 organizácií Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku je 32 situovaných v župe Bihor, 4 v župe Salaj, 4 v Satu Mare, 3 v Arade, 3 v Timisi a 2 v Cluji. Podľa Štefanka (2004) žilo v župe Satu Mare v roku 2002 186 obyvateľov, hlásiacich sa k slovenskej národnosti. Výskum sa realizoval v obciach Satu Mare, Huta Certeze, Boinesti a Sacaseni.

Bukovina. Horské prostredie Bukoviny kolonizovali Gorali z oblas-

ti Kysúc a Oravy. Wojciech Krysiński (2006) uvádza, že išlo o Goralov zo slovenských obcí Skalité, Čierne, Svrčinovec, Horelica, Turzovka, Makov, Podvysoká, Osčadnica, Zavodie, Staškov, Vysoká nad Kysucou, Olešná, Raková a Čadca. Títo Gorali osídlili aj bukovinskú Starú Hutu, kde pracovali v sklárskej fabrike. Lákadlom pre osadníkov mohli byť aj pracovné možnosti v soľnej bani v Kačici (rum. Cacica), kde v jej tesnej blízkosti vznikli osady Nový Solonc (rum. Solonetu Nou), Pleša (rum. Plesa) a Malá Pojana (rum. Poiana Micului).

Pod vplyvom poľských učiteľov a kňazov bolo slovenské obyvateľstvo postupne polonizované. Národnostné snahy sa v najväčšej miere prejavili v obci Malá Pojana, kde v 30. rokoch 20. storočia prebiehala výučba slovenského jazyka. Po 2. svetovej vojne väčšina obyvateľstva reemigrovala do svojej pôvodnej vlasti. V obci Malá Pojana (rum. Poiana Micului) používa miestne obyvateľstvo slovenské hovorové výrazy (napr. …kde je vaša mamka? ulica, cesta). Vplyvom podpory minorít zo strany Poľska sa všetci obyvatelia identifikujú ako Poliaci, aj keď v matrike zosnulých (po roku 2000) sú v niektorých prípadoch stále uvádzané nepolonizované a neromanizované slovenské mená, napr. Jurašek, Drozdek, Kucharek a iné. V obci sa nachádza poľský dom, škola, fara a kostol, ktoré slúžia aj pre účely etnoturizmu. 

Satu Mare. V regióne Satu Mare sa nachádzajú 4 obce s organizáciami Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku. Sú to Huta Certeze (slov. Ľudovítovo Údolie), Boinesti (slov. Boinešti), Sacaseni (slov. Sakašeny) a Satu Mare. Nachádza sa tu aj obec Livada, ktorá bola v minulosti známa veľkým počtom slovenských kolonistov. Posledný Slovák tu zomrel v roku 2005. Počet Slovákov, ktorí ovládajú slovenský jazyk^[2], je v ostatných obciach nízky.

obciach nízky.

Počet obyvateľov s vedomím slovenskej etnickej príslušnosti sa odhaduje na niekoľko desiatok. Najväčšia koncentrácia je v meste Satu Mare (50-60 Slovákov). Obec Huta Certeze – Ľudovítovo údolie je pomenovaná podľa maďarského podnikateľa, ktorý si tu otvoril v 2. polovici 19. storočia baňu a železiarsku hutu. Keďže miestni obyvatelia neboli technologicky zdatní, povolal sem kolonistov z okolia Medzeva, Gelnice, Zemplínskych Hámrov a iných. Dodnes sa po nich zachovala tradičná drevená architektúra s modrou omietkou. Huta fungovala iba krátke obdobie a skrachovala koncom 19. storočia. Neskôr sa Slováci venujú už iba poľnohospodárstvu, kamenárstvu a lesnému hospodárstvu. Hodnotný je aj tradičný odev s mnohými slovenskými črtami a dodnes si ho obliekajú ženy pri príležitosti nedeľnej svätej omše. Rovnako pretrval aj slovenský pozdrav pochválený buď Ježiš Kristus, ktorý používajú aj iné národnosti (hlavne Rumuni). Na postupné znižovanie počtu Slovákov v tejto obci poukazujú aj výsledky sčítania ľudu. V roku 1956 tu žilo 560 Slovákov zo 700 obyvateľov, v roku 2011 to bolo už iba 147, pričom väčšina z nich už v súčasnosti neovláda slovenčinu. V polovici 50. rokov 20. storočia tu v miestnej škole fungovalo vyučovanie slovenského jazyka. Pokus o jeho obnovenie nastal v rokoch 1999 až 2001, kedy tu na výučbu slovenčiny bolo prihlásených približne 45 žiakov. Nedostatok financií prinútil miestnu učiteľku opustiť túto lokalitu. Dodnes tu existuje niekoľko rodín, kde slovenským jazykom hovorí aj ta najmladšia generácia (napr. rodina Juraja Šnepa).

Väčšina obyvateľov tejto obce si uvedomuje svoj slovenský pôvod.

Neďaleko sa nachádza aj obec Boinesti. Podľa Dancu (1997) obec vznikla v 19. storočí. V tomto období tu farár Pasztory získal pozemky (rodinné dedičstvo) a keďže bol pôvodom zo Slovenska, presídlil sem obyvateľov z Jánoviec (neďaleko hraníc s Haličom). Slováci tu hovoria východoslovenským nárečím (napr. Štefan Čičo, nar. 1966). V rokoch 1999 až 2001 tu bola možnosť výučby v slovenskom jazyku a prihlásilo sa na ňu približne 15 detí. V miestnom kostole sa nachádzajú viaceré slovenské spevníky. Aj v tejto obci sa zachovala pôvodná slovenská architektúra. Centrom župy a mestom, kde žije najviac slovensky hovoriacich obyvateľov, je Satu Mare. Zachovali sa tu viaceré pamiatky spojené s pôsobením slovenskej komunity. Príkladom 

je pamätná tabuľa Martina Čulena – slovenského riaditeľa miestneho lýcea a rímsko-katolícky kostol so slovenským znakom.

Južne od Satu Mare sa nachádza obec Sacaseni (slov. Sakašény), kde Slováci netvorili pôvodné obyvateľstvo, ale prisťahovali sa sem z lokality Huta Cheji (slov. Keďanská Huta), ktorá bola vysídlená z dôvodu agrárnych a lesných reforiem v 80. rokoch 20. storočia. Dodnes sa po tejto pôvodnej dedine zachoval jeden objekt v lesoch približne 15 km od obce Sacaseni. Prevažná časť obyvateľov Sacaseni je maďarskej národnosti. Tradičná slovenská architektúra tu už neexistuje, no zachovala sa kaplnka, kde sa v minulosti chodilo modliť slovenské obyvateľstvo.

Záver. Rumunsko ešte nedosiahlo európske štandardy v oblasti poskyto-

vania služieb v turizme. Na zaujímavú primárnu ponuku cestovného ruchu (najmä prírodný a kultúrno-historický potenciál) zatiaľ nenadviazala sekundárna ponuka. Problémom je hlavne kvalita a dostupnosť služieb. Pozitívne hodnotíme rozvíjajúcu sa infraštruktúru, ktorá podnietila rozvoj cestovného ruchu v doposiaľ poddimenzovaných oblastiach. Etnoturizmus a genealogický turizmus je vhodnou formou rozvoja cestovného ruchu v Rumunsku vzhľadom na mnohé prebiehajúce migračné prúdy a na rôzne kultúrne špecifiká, ktoré tu vznikli difúznymi aj evolučnými procesmi. 

Slovenské enklávy v Bukovine už zanikli. Existuje tu diaspóra v počte do 10 obyvateľov s vedomím slovenského etnického pôvodu. Mnohí z nich nie sú pôvodnými obyvateľmi, ale sa sem prisťahovali väčšinou z dôvodu uzavretia manželstva. V prípade župy Satu Mare dochádza k postupnému zániku kultúrnej reprodukcie. Najmarkantnejším prejavom tohto procesu je strata schopnosti komunikovať v slovenskom jazyku. Enklávy sa menia na diaspóry a tie postupne podliehajú asimilácii. Riešením vzniknutej situácie by bola možnosť výučby slovenského jazyka vzhľadom na skutočnosť, že miestni obyvatelia si uvedomujú svoj slovenský pôvod a majú záujem učiť sa reč svojich predkov.

Finančná podpora aktivít slovenských národnostných menšín zo strany Slovenskej republiky prispieva k vzniku organizácií, ktoré na základe pridelených finančných prostriedkov podporujú a vytvárajú aktivity Slovákov v zahraničí. V prípade župy Satu Mare prispieva táto podpora okrem iného aj k opätovnému záujmu už asimilovaného obyvateľstva o slovenskú kultúru.