Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. V dávnoveku európskeho ľudstva mali komunikácie rôzneho charakteru významnú úlohu v živote vtedajších rodových komunít. Svedčia o tom predovšetkým výsledky archeologických, interdisciplinárne zacielených výskumov, potvrdzujúce kontakty ľudských spoločenstiev s bližšími či vzdialenejšími regiónmi. Už od najdávnejších čias pretínali územie Slovenska „obchodné cesty“, spája- júce juhovýchodnú Európu so západnou, severnou, ale aj východnou Európou. Na území juhozápadného Slovenska mal v týchto procesoch významnú úlohu Dunaj a na východnom Slovensku rieka Tisa.[1]
Územie Slovenska bolo nepochybne už od najstarších období praveku významnou križovatkou európskych kultúr a diaľkových obchodných ciest. Svedčí o tom množstvo unikátnych pamiatok domáceho pôvodu, ale aj mnohých importovaných výrobkov, z bližších či vzdialenejších oblastí nášho kontinentu.[2]
K prvým známym, v antickej spisbe i písomne doloženým komunikáciám, sa radí jantárová cesta, ako ju neskôr nazvali Rimania. Tranzit, či výmena výrobkov na veľké vzdialenosti cez cudzie územia, je však spoľahlivo doložiteľný už od začiatkov eneolitu (lažnianska skupina na východnom Slovensku). Svedčí o tom najmä výskyt jantárových výrobkov (ozdôb) v rôznych kultúrach prave- kej Európy a predovšetkým na území Slovenska, ktoré neraz zohrávalo významnú úlohu vďaka svojej geografickej polohe.[3]
Interpretácia niektorých javov, či už ide o výmenu kultúrnych hodnôt medzi blízkymi, resp. i etnicky odlišnými komunitami, neskôr sprostredkovaných i etnic- kými zásahmi so vzdialenejších kultúrnych prostredí, nie je a ani nemôže byť vždy jednoznačná. Pre objasnenie tohto významného – spájajúceho – kultúrneho fenoménu nám totiž chýbajú viaceré články. Do popredia pozornosti bádateľov preto musia nevyhnutne vstupovať zásadné problémy, či napr. ide o: a) výslednicu diaľkových obchodných  kontaktov  (import  –  domáca  napodobenina a i.); b) dôkaz expanzie i kultúrnej odlišnej zložky. Tieto veličiny sa dokázateľne – nie vždy jednoznačne – odzrkadľujú nielen v oblasti hmotnej, ale i duchovnej kultúry.
Prvé svedectvá kontaktov vzdialených európskych regiónov. Najstaršie dôkazy kontaktov mladopaleoli- tických ľudských spoločenstiev, žijúcich na území Slovenska takmer pred 38 000 rokmi, s východo- európskymi oblasťami potvrdzujú nielen charakteristické kamenné nástroje, ale aj obojstranne pribrúsený plochý okruhliak v tvare srdca (so stopami červenej farby na povrchu)   z Cejkova   na   východnom   Slovensku.[4] Na súvekých sídliskách  je tu  častý výskyt obsidiánovej industrie (sopečné sklo), ktorá sa z Potisia dostávala do rôznych bližších aj vzdialenejších oblastí. De facto ide vlastne aj o najranejšiu známu „obchodnú cestu“ už od obdobia paleolitu.

Najstaršia dosiaľ známa figurálna plastika zo Slovenska (Cejkov), podobne ako aj svetoznáma Venuša z Moravian nad Váhom (22 800 rokov  pred n.l.) [5] majú svoje predlohy vo východoeurópskom kultúrnom prostredí (Kosťonky, Gagarino na Ukrajine). Sú excelentnými dôkazmi úzkych kontaktov a dlhodobejšieho pôsobenia migrujúcich  ľudských  spoločenstiev  na  jednom  mieste.
Vtedajšia kamenná surovina na výrobu pracovných nástrojov, mušle pontického pôvodu, svedčia o kontaktoch s východoeurópskou oblasťou, odkiaľ postupne prenikali tieto lovecko-zberačské skupiny aj do severokarpatského priestoru.
Po tejto ouvertúre dávnych kontaktov európskych etník už v období staršej doby kamennej (paleolit) nasleduje epilóg v klimaticky sa meniacom období pred vznikom agrárnej civilizácie – na samom sklonku posledného zaľadnenia okolo 8000 rokov pred n. l. Vtedy už postupne prenikajú nositelia swiderienskej kultúry prechodmi cez  Karpaty  (povodie  Dunajca  a Popradu) z priľahlých oblastí Poľska do tatranskej oblasti (Burich medzi Veľkým Slavkovom a Dolným Smokovcom, Tatranská Polianka – Žltá stena, Kežmarok, Slovenská Nová Ves a i.). Spomenuté náleziská lovcov sobov na južnom úpätí Vysokých Tatier z doby pred konečným ústupom vysokohorského zaľadnenia presvedčivo dokazujú, že proces osídlenia aj hornatých oblastí Slovenska začína vlastne už pred obdobím „neolitizácie“ severokarpatskej oblasti.[6] V dávnych dejinách Európy bola táto zóna nespochybniteľnou komunikačnou a civilizačnou veličinou, ako to potvrdzujú výsledky doterajších výskumov poľských a slovenských bádateľov. Mám na mysli predovšetkým dávnu obchodnú trasu sever – juh: Balt – Stredomorie.

Od vzniku roľníckej civilizácie do sklonku praveku. Vznik roľníckej civilizácie nepochybne znamená v pravekých dejinách európskeho ľudstva najväčšiu revolučnú zmenu. V tejto súvislosti možno konštatovať, že doterajšie bádanie definitívne preukázalo absenciu akejkoľvek možnosti účasti súvekého domáceho karpatského kultúrneho podložia (reprezentovaného postmezeolitickými skupinami) na procese neolitizácie.
Mladšiu dobu kamennú (neolit) charakterizuje predovšetkým prechod od neproduktívneho k produktívne- mu spôsobu hospodárenia. Rozdiel oboch epoch sa odzrkadľuje najmä v budovaní trvalých sídlisk, pestovaní kultúrnych plodín, chove domácich zvierat, produkcii efektívnejších hladených kamenných nástrojov na sídliskách, ale predovšetkým vo výrobe keramiky. Tieto revolučné zmeny nepochybne súvisia s príchodom nových etnických vĺn do karpatskej oblasti v dobe okolo 5500 rokov pred n. l.[7]
Veľké drevené príbytky rodových kolektívov svedčia o technických schopnostiach svojich tvorcov (ľud kultúry s lineárnou  keramikou).  Odvtedy  však  začína v karpatskej oblasti aj éra výrazného odlesňovania krajiny. Priaznivé klimatické pomery po ústupe ľadovcov na sever Európy umožnili rozrastanie ľudských spoločenstiev, vytvorenie úzkych kontaktov v rámci jednotlivých komunít reprezentovaných konkrétnymi entitami. Výslednicou týchto zložitých historických procesov je fenomén kontinuity vývoja v ďalších etapách karpatskej a vôbec stredoeurópskej oblasti. Praveké kultúry totiž nemožno priradiť k neskôr známym starovekým národom, vynárajúcim sa z anonymity vekov až na sklonku praveku. Odvtedy  začína  aj  postupná  štandardizácia  obchodných a predovšetkým kultúrnych kontaktov.
Podoby týchto procesov a ich metamorfóz poznáme z dejín starého Egypta, mezopotámskych civilizácií a blízkovýchodných  krajín.  Centrá  osídlenia v Oriente boli v povodí veľkých riečnych tokov (Níl, Eufrat, Tigris  a i.).  Podobne  i v Európe,  predovšetkým v karpatskej oblasti, boli určujúce osídlenia v povodí Dunaja a v Potisí. Obchodné kontakty vo vtedajšom známom kultúrnom svete neobyčajne zdynamizoval vynález kolesa v Mezopotámii (okolo 3500 rokov pred n. l.). Bol to skutočne revolučný čin v doprave a v obchode, ktorý sa odzrkadlil nielen v ekonomickom živote súvekých spoločností, ale aj vo sfére duchovného života (modely vozov v hroboch na pohrebiskách, scény na kamenných stélach spoločensky privilegovanej vrstve spoločnosti, na freskách domov, hrobiek a i.).[8]
Ďalší významný fenomén bol zrod metalurgie farebných kovov. Prvé medené a neskôr i zlaté výrobky sa aj v juhovýchodnej Európe objavujú už v dobe okolo 5000 rokov pred n.l. Prehlbovanie kontaktov s balkánskou oblasťou potvrdzuje aj výskyt medených a zlatých výrobkov    (predovšetkým    ozdôb)    na    pohrebiskách tiszapolgárskej   kultúry   na   východnom   Slovensku   už v období okolo 4500 rokov pred n. l. (Tibava, Veľké Raškovce).[9]
V dobe   okolo    3500    rokov    pred    n.l.    sa v poľnohospodárstve začína využívať dobytok (ťažné zvieratá).  Chov  hovädzieho  dobytka  a oviec  na  výrobu mlieka  (zvieracia  hlinená  plastika  –  kravy  s vemenami, ovce) potvrdzuje nielen hlinená plastika, ale aj prasleny.
Revolučnosť zmien, nárast populácie a prehlbovanie sociálnej štruktúry spoločnosti verne odzrkadľuje aj situácia na sídliskách a pohrebiskách: vznik opevnení, výskyt hrobov súvekej nobility s výnimočnými nálezmi, ale aj importmi zo vzdialenejších európskych oblastí (spondylové náramky egejského, mušle čiernomorského pôvodu, zlaté ozdoby, výnimočné medené výrobky, zbrane a i.).[10] Tieto procesy sa prehĺbili aj v karpatskom priestore od vzniku patriarchátu a vyvrcholili v závere mladšej doby kamennej a na prahu staršej doby bronzovej.
Úplne novým javom na počiatku doby bronzovej sú expanzie cudzích etník do karpatského prostredia. Počiatok týchto zmien signalizovali už skôr  vplyvy jamovej kultúry, prichádzajúce  z východoeurópskej oblasti. Zavŕšil ich aj príchod kultúry, ktorú V. Budinský- Krička pomenoval kultúrou východoslovenských mohýl.[11] V súčasnosti je už doložený jej pôvod na území východne od Zakarpatskej oblasti (Ukrajina). O niečo neskôr tok dejinných udalostí na územie juhozápadného Slovenska výrazne poznačil ľud kultúry zvoncovitých pohárov, jedinej európskej kultúry, ktorá je rozšírená aj v severnej Afrike (Maroko).[12]
Cudzie podnety, ale aj importy sa viac či menej na území Slovenska objavovali už od najstarších období mladšej doby kamennej. Zdá sa však, že objavenie sa spomenutých dvoch etník (kultúra východoslovenských mohýl, kultúra zvoncovitých pohárov) je vlastne už akýmsi prológom predovšetkým dominantných eurázijských stepných zásahov v severokarpatskom domácom prostredí.[13] Tieto zásahy vlastne otvorili spomenutý priestor invázií ľudu epišnúrového kultúrneho komplexu Chłopice-Veselé; najprv    na    územie    juhozápadného a neskôr i východného Slovenska v období okolo 2300 rokov pred n.l. Tu je zreteľný predel vekov – zánik doby kamennej a vznik včasnej doby bronzovej.
Dokladom obchodu na  veľké vzdialenosti je najmä   kamenná   surovina.   Často   sa   na   pohrebiskách z počiatku eneolitu v Potisí objavujú v hroboch výrobky cudzieho pôvodu (povodie Bugu).[14] Na území Slovenska sa objavuje na sídliskách poľský pruhovaný kremeň a zdá sa, že obchodným artiklom bol aj opál z hornej Nitry. Napokon aj importy keramiky sú výraznými svedkami mobility a prehlbujúcich sa kontaktov kultúr mladšej doby kamennej. Nenarušená     kontinuita     vývoja     kultúr v juhovýchodnej  Európe  a v karpatskej  oblasti  nekončí inváziami cudzích etník na sklonku eneolitu, ale otvára sa nová epocha v dejinného vývoja, kde v procese genézy najstarších kultúr doby bronzovej (nitrianska, hatvanská a koštianska kultúra) doznieva predchádzajúce dedičstvo karpatského kultúrneho sveta. V procese transportu a výmeny kultúrnych hodnôt nachádzame v dobe bronzovej aj nové podnety, inšpirované príchodom nových etník, odlišných kultúrne, etnicky i somaticky.

Počiatok veľkých zmien.  Okolo roku 2900 pred n. l. vo východoeurópskom prostredí začína dominovať nový kultúrny fenomén – komplex kultúr so šnúrovou keramikou. Prelom 3. a 2. tisícročia poznačili predo- všetkým pohyby stepných nomádskych kultúr od územia západného Kazachstanu (kultúrny komplex Sintašta) [15] až po inváziu jamovej kultúry do Potisia.[16] Tieto obrovské teritoriálne  etnické  posuny  urýchlili  transport  suroviny a polotovarov na menšie i väčšie vzdialenosti. Takýmito cestami sa i do severokarpatskej oblasti dostávali aj rôzne exkluzívne výrobky (napr. bronzová industria).[17]  Spôsob i možnosti dopravy podmieňovali i dynamizovali rozmach obchodných kontaktov.[18]
Vo vyspelých kultúrach doby  bronzovej existenciu a využívanie vozov v doprave dokladajú hlinené kolieska miniatúrnych vozov (maďarovská a otomanská kultúra), ale aj bronzové kolesá skutočných vozov (Obišovce). Pozoruhodný je unikátny miniatúrny hlinený model   voza   z kostrového   hrobu   otomanskej   kultúry v Nižnej  Myšli [19] a najmä  kresbové  stvárnenie  dvojkolesového voza na amfore kultúry Suciu de Sus z Veľkých Raškoviec.[20] Dokladom   využívania   ťažnej   sily   a jazdeckých  vlastností  koňa  sú  zasa  parohové  bočnice  úzd z Nitrianskeho  Hrádku,  Spišského  Štvrtku,  Košíc-Barce a iných súvekých nálezísk v celej karpatskej oblasti.[21]
Je známe, že praveké cesty, resp. komunikačné smery možno čiastočne rekonštruovať na základe geografických daností a kartografického zmapovania sídlisk   a dôležitých   nálezov.   Aj   poklady   bronzových a zlatých   výrobkov    i jantárových    ozdôb    zo    staršej a strednej doby bronzovej upozorňujú na reálnosť využívania súvekých komunikačných spojov (cestné komunikácie,  riečne  brody,   horské   prechody   a i.).[22] K riešeniu týchto problémov prispievajú aj písomné pramene z blízkovýchodných a stredomorských civilizácií (napr. cesta Argonautov za zlatým rúnom, Odyseovo putovanie a i.). O využívaní vodných ciest prinášajú svedectvá aj modely lodí na sídliskách (keramický model lode z Nitrianskeho Hrádku; okolo 1500 rokov pred n.l.).

Obchodné cesty od Baltu do Stredomoria (Visla – Poprad – Hornád – Tisa) potvrdzuje najmä jantár baltického pôvodu nachádzajúci sa v hrobkách mykén- skych vládcov.[23] Významná nepochybne bola aj cesta spájajúca čiernomorskú oblasť s prikarpatskými územiami. Nepochybne hlavnými pravekými dopravnými tepnami boli na území Slovenska údolia jednotlivých riek. Pozdĺž ich tokov totiž prenikalo obyvateľstvo vtedajších kultúr na sever, hlbšie do hornatých častí krajiny (Orava, Liptov, Spiš a i.). Nepochybne najvýznamnejšími vodnými tepnami už od mladšej doby kamennej boli na západe Dunaj a na východe Tisa. Pre vnútorné prepojenie nášho územia mal nesmierny význam predovšetkým Váh so svojimi prítokmi. V mladšom období praveku na vážsku cestu nadviazala oravská, spájajúca územie Slovenska s Poľskom. Údolie Popradu a karpatské priesmyky východného Slovenska boli dôležitými komunikačnými spojmi už od počiatkov roľníckeho osídlenia Slovenska.
Počas celého praveku, ale i včasnej doby dejinnej, východoslovenské a stredoslovenské rieky a ich prítoky (Ipeľ, Hron), plnili nezastupiteľnú úlohu v diaľkovom obchode, o čom svedčí skutočnosť, že aj v stredovekom Uhorsku okrem známej jantárovej cesty hrali významnú úlohu česká cesta (spájala v stredoveku Budín s Prahou), ale aj Považská, Vlárska, Ponitrianska, Pohronská, Poľská (Krakowská), Poipeľská, Lučenská, Juhoslovenská, Dolnokubínska, Severoslovenská i Košická cesta.[24] Cesty od dávnoveku vždy spájali (nerozdeľovali), o čom svedčia predovšetkým výsledky archeologických výskumov. Pri dôležitých vodných tokoch a ich prítokoch sa totiž koncentrovali neraz významné nálezové súbory (medené, bronzové predmety, neskôr i mince a zbrane).
Od čias objavu metalurgie farebných kovov a najmä metalurgie železa, dochádza k prehlbovaniu vzájomných     výmenných     kontaktov.
„Systém výmeny komodít, založený na meraní hodnoty, charakterizuje všetky mestské spoločnosti západnej Ázie, krétsku a mykénsku civilizáciu…“. Dokumentujú  to   aj   poklady   zlatých a bronzových výrobkov  otomanskej kultúry v karpatskej oblasti (Košice- Barca, Nižná  Myšľa,  Spišský  Štvrtok a i.).  „Obchod“  s kovom  bol,  zdá  sa,
„…hlavným dynamizujúcim elementom kultúrnych spojení“.[25] S tým dozaista súvisí i zavádzanie veľkých kultúrnych a technologických  inovácií. O význame lodí v doprave na mori svedčia pre- dovšetkým vraky lodí v oblasti Stredo- moria. Stačí uviesť jeden mimoriadny objav:   loď,   ktorá   sa   potopila   v 14. storočí pred n. l. pri Uluburune (južné pobrežie Turecka). „Loď viezla poloto- vary pozostávajúce z 354 medených tyčí vážiacich spolu až 10 ton, teda také množstvo kovu, ktoré by vystačilo na zhotovenie asi 10 000 kusov ťažkých sekier alebo mečov.“ [26] Aj tento výnimočný objav objasňuje, prečo sa v tomto časovom horizonte (stredná doba bronzová)  aj   na   území   Slovenska   objavujú   depoty, v ktorých sa o. i. nachádzajú aj zničené exempláre – „šrot“, tz.  výrobky  pripravené  pre  ďalšie  spracovanie,  keď  sa v domácich súvekých kultúrach vyčerpali prírodné zdroje a bol nedostatok, či nedostupnosť surovín.[27] Neraz dochádza aj k napodobovaniu cudzích vzorov, ako o tom svedčia aj nepodarky (prameniace z nepochopenia originálnej predlohy i výzdoby).
Žiada sa v týchto súvislostiach ešte zdôrazniť, že objav peňazí v 6. storočí pred n. l. v Malej Ázii vyvolal ďalekosiahle zmeny v obchodných kontaktoch vtedajšieho eurázijského a stredomorského sveta. Na najstarších minciach sú zobrazené „…znaky moci, ktorá peniaze vydávala, obvykle to bol Krézus, kráľ Lýdie. Autorita mocného vydavateľa mala zaručiť, že cena kovu je ekvivalentná všeobecne uznávanej štandardnej jednotke hodnoty“.[28] Čoskoro na to sa objavujú mince aj v iných oblastiach juhovýchodnej Európy a napokon prostredníctvom Keltov sa dostávajú aj na územie Slovenska.[29]

Namiesto záveru. Napokon sa žiada zdôrazniť, že dávnoveké dejiny územia Slovenska a svedectvá kontaktov s inými, bližšími či vzdialenejšími oblasťami možno interpretovať iba v kontexte európskeho vývoja. Najpresvedčivejším argumentom je práve existencia starých obchodných ciest, ktoré, ako to potvrdila kontinuita kultúrneho vývoja územia Slovenska od 6. tisícročia pred n. l. až do prítomnosti, sprostredkovali do nášho prostredia civilizačné vymoženosti ich kultúrnych svetov.
Od vzniku keltskej a rímskej civilizácie sa na územie Slovenska dostávajú aj pamiatky nesmiernej historickej   hodnoty   (keltské   a rímske   mince,   súbory z kniežacích hrobov z doby rímskej a sťahovania národov a i.).[30] Dedičstvo rímskej civilizácie sa nezanedbateľne prejavuje   aj    v kultúre    včasnoslovanského    a neskôr, v druhej     polovici     8.     a počiatkom     9.     storočia, i predveľkomoravského a veľkomoravského obdobia, podobne ako aj v kultúrach celej stredovekej feudálnej spoločnosti.[31] Výrazne sa manifestuje spoločný odkaz antickej civilizácie, ktorá sa podieľala na formovaní kresťanskej civilizácie nášho kontinentu.
Importované    výrobky    na    území    Slovenska i vplyvy v rôznych sférach duchovnej kultúry tak zvýrazňujú jeho postavenie v rámci európskeho dejinného pohybu a súčasne aj upozorňujú na jeho významné postavenie v rôznych obdobiach dávnoveku Slovenska.

Poznámky:
[1] JANŠÁK  1986:88  nn;  VLADÁR  2006:229  nn;  Malá  encyklopédia Slovenska  1987, 68.
[2] Mięzy Mykenami a Bałtykiem 2002:25 nn; tu je uvedená základná literatúra.
[3] VLADÁR 1983:9 nn; ČERVEŇÁK – VLADÁR – ZRUBEC 2006:177 nn.
[4] VLADÁR 1978:17, obr. 1.
[5] VLADÁR 1978:18-19, obr. 2, 3.
[6] VLADÁR 2005:262 nn; ČERVEŇÁK – VLADÁR – ZRUBEC 2006:165 nn.
[7] TOČÍK a kol. 1970:15 nn; PAVÚK 1981.
[8] STEVENSON 2002:10 nn.
[9] VIZDAL 1977:11 nn.
[10] VLADÁR 1983:13 nn.
[11] BUDINSKÝ-KRIĆKA 1967:277 nn.
[12] BÁTORA – MARKOVÁ – VLADÁR 2003:255 nn.
[13] LICHARDUS – VLADÁR 1996:26 nn; tu je uvedená základná literatúra   k problematike   eurázijských   vplyvov   v karpatskej oblasti; VLADÁR 2003: 177 nn.
[14] VIZDAL 1977:105 nn; VLADÁR 1983:18 nn.
[15] GENING – ŽDANOVIČ 1992; LICHARDUS – VLADÁR 1996:39 nn.
[16] VLADÁR – BÁTORA 2006:13 nn; tu je i základná literatúra; VLADÁR 2003:177 nn.
[17] BÁTORA 2006:55  nn;  FURMÁNEK  –  VLADÁR  2006:184;  tu  je i základná literatúra.
[18] FURMÁNEK – VELIAČIK – VLADÁR 1991:252 nn; FURMÁNEK 2004:109 nn.
[19] OLEXA 2003:26 nn, tab. F:55.
[20] FURMÁNEK – VELIAČIK –  VLADÁR 1991:142 nn, obr. 19:10; VLADÁR 1979:74nn, obr. 55-57.
[21] FURMÁNEK – VELIAČIK – VLADÁR 1991:234 nn, obr.
[22] BÁTORA 2006:193 nn; MARKOVÁ 1999:211 nn; FURMÁNEK  – VLADÁR 2006:187 nn.
[23] ČERVEŇÁK – VLADÁR – ZRUBEC 2009:187.
[24] Malá encyklopédia Slovenska 1987:68.
[25] BÁTORA 2006:9 nn; tu je i najnovšia európska literatúra k tejto problematike.
[26] BÁTORA 2006:9; BORN – HANSEN 2001:57-58.
[27] FURMÁNEK – VLADÁR 2006:185 nn.
[28] TEEPLE 2004:46 nn; STEVENSON 2002:28 nn.
[29] KOLNÍKOVÁ 1991; VLADÁR 2006:75 nn.
[30] KOLNÍK 1979.
[31] RUTTKAY – RUTTKAY – ŠALKOVSKÝ 2002; PIETA 2007; tu je i základná literatúra.

Literatúra a pramene:
ANDRUŠKA,   P.   –   VLADÁR,   J.   (eds.):   Univerzita Konštantína Filozofa a Nitra. Bratislava 2009.
BÁTORA,  J.  –  MARKOVÁ,  K.  –  VLADÁR,  J.:  Die Glockenbecherkultur im Kontext der Kulturhistorischen Entwicklung in der Südwestslowakei. In: The Northeast Frontier of Bell Beakers (editori J. Czebreszuk – M. Szmyt). In: BAR International Series 1155. Oxford 2003, 255-264.
BÁTORA,  J.:   Štúdie  ku   komunikácii   medzi  strednou a východnou Európou v dobe bronzovej. Bratislava 2006. BORN, H. – HANSEN, S.: Helme und Waffen Alteuropas. Berlin 2001.
BUDINSKÝ-KRIČKA, V.: Východoslovenské mohyly. In: Slov. Archeol. 15, 1967, 277-361.
ČERVEŇÁK,   A.   –   VLADÁR,   J.   –   ZRUBEC,   L.: Metamorfózy človeka. Nitra 2006.
ČERVEŇÁK, A. – VLADÁR, J. – ZRUBEC, L.: Moje / naše najmilšie. Nitra 2009.
FURMÁNEK,   V.   –   VELIAČIK,   L.   –   VLADÁR,   J.: Slovensko v dobe bronzovej. Bratislava 1991. FURMÁNEK, V.: Zlatý vek v Karpatoch. Keramika a kov doby bronzovej na Slovensku (2300 – 800 pred n. l.). Nitra 2004.
FURMÁNEK, V. – VLADÁR, J.: Metallhortfunde aus dem Verfallhorizont der befestigten Siedlungen der Otomani – und Maďarovce – Kultur in der Slowakei. In: Bronzezeitliche Depotfunde – Problem der Interpretation. Užgorod 2006, 184-225.
JANŠÁK, Š.: Brány do dávnoveku. Bratislava 1986. KOLNÍKOVÁ, E.: Bratislavské keltské mince. Bratislava 1991.
LICHARDUS, J. – VLADÁR, J.: Karpatenbecken – Sintašta – Mykene. Ein Beitrag zur Definition der Bronzezeit als historischer Epoche. Slovenská archeológia 44, 1996, 25-93.
Malá encyklopédia Slovenska. Bratislava 1987. MARKOVÁ,  K.:  Zu  den  Bernsteinfunde  aus  Nitriansky Hrádok.  In:  Bátora,  J.-  Peška,  J.  (editori).  Aktuelle Probleme der Erforschung der Frühbronzezeit in Böhmen und Mähren und in der Slowakei, Nitra 1999, 211-229. GANCARSKI,  J.  (ed.):  Mięzy  Mykenami  a Bałtykiem. Kultura Otomani – Füzesabony. Krosno – Warszawa 2002. PAVÚK,  J.:  Umenie  a život  doby  kamennej.  Bratislava 1981.
PIETA,  K.  –  RUTTKAY,  A.  –  RUTTKAY,  M.  (edit.):
BOJNÁ.  Hospodárske  a politické  centrum  Nitrianskeho kniežatstva. Nitra 2006.
PIETA, K.: BOJNÁ. Nové nálezy k počiatkom slovenských dejín. Bojná 2007.
STEVENSON, J.: Dějiny Evropy. Praha 2002.
TEEPLE, J. B.: Kronika svetových dejín. Bratislava 2004. TOČÍK, A. a  kol.: Slovensko v mladšej dobe kamennej. Bratislava 1970.
VIZDAL, J.: Erste bildliche Darstellung eines zweirädigen Wagens   vom   Ende   der   mittleren   Bronzezeit   in   der Slowakei. In: Slovenská archeológia 20, 1972, 223-231. VIZDAL,   J.:   Tiszapolgárske   pohrebisko   vo   Veľkých Raškovciach. Košice 1977.
VLADÁR, J.: Umenie dávnovekého Spiša. Bratislava 1978.
VLADÁR, J.: Praveká plastika. Bratislava 1979. VLADÁR, J.: Dávne kultúry a Slovensko. Bratislava 1983.
VLADÁR, J.: Pyrauny – svedectvo kontaktov karpatského sveta s eurázijskými kultúrami. In: ROMSAUER, P.: Pyraunoi. Prenosné piecky a podstavce z doby bronzovej a doby železnej. Nitra 2003, 177-183.
VLADÁR,  J.:  Ing.  Dr.  h.  c.  Štefan  Janšák  a slovenská muzeológia. In: Studia Hist. Nitriensia 13, 2006, 229-237.