Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Archívy v Slovenskej republike predstavujú súčasť kultúrneho a vedeckého dedičstva Slovákov ako národa od 12. storočia. Množstvo dokumentov, ktoré tieto pamäťové inštitúcie spravujú, predstavuje celé písané dejiny Slovákov a ich územia ako súčasti Uhorského kráľovstva, Československej republiky a samostatnej Slovenskej republiky. Najstaršie sú archívy cirkevných inštitúcií ako Nitrianska alebo Bratislavská kapitula, ktoré plnili okrem svojej cirkevnosprávnej funkcie aj úlohu hodnoverného miesta. Základom dnešného archívneho systému na Slovensku sú štátne archívy, ktoré majú svoje začiatky v písomnostiach bývalých šľachtických stolíc a neskorších žúp.

Župné archívy patria na Slovensku k najvýznamnejším inštitúciám svojho druhu. Sú známe od 16. storočia, ale ich vývoj bol pomalší v porovnaní s archívmi uhorských krajinských úradov, archívmi významných miest, archívmi hodnoverných miest a archívmi veľkých šľachtických rodov. Písomná agenda župy bola podstatne jednoduchšia ako v mestách, lebo nebola taká diferencovaná a rozvetvená. Najstarším župným archívom na Slovensku je archív Zvolenskej stolice, ktorej registratúra a archív sa spomínajú v jej kongregačnom protokole z rokov 1506 až 1579 dňa 10. marca roku 1530. Tento údaj je unikátom aj v meradle celého bývalého Uhorska. Archív spravoval do konca 17. storočia podžupan alebo župný notár. V roku 1670 najala stolica jednu miestnosť pre potreby svojho archívu v meštianskom dome v Banskej Bystrici. (VALACH 2005:49)

Ďalším významným archívom je archív Spišskej stolice, ktorý bol prvýkrát zaregistrovaný v roku 1599, kedy ho tvorilo 12 listín, 5 kongregačných protokolov, snemové artikuly a viaceré listy uložené v dvoch debnách. Prvé usporadúvacie práce vykonávali rôzni stoliční úradníci. Stoliční notári registrovali spisy v archíve v rokoch 1632, 1636, 1650, 1668. V rokoch 1716 až 1719 získala Spišská stolica meštiansky dom v Levoči, v ktorom sa mali konať generálne kongregácie a mal sem byť umiestnený aj archív. (ŽIFČÁK 2008:32-33)

Generálne kongregácie stoličnej šľachty sa konali na rôznych miestach, pretože veľa žúp, medzi nimi aj Bratislavská, nemalo do 18. storočia stále sídlo, a tak ani župné písomnosti nemali zodpovedajúce priestory na svoje bezpečné uloženie. Spravoval ich hlavný župan. Podžupan ich prevzal do svojej agendy, keď sa stal najvyšším voleným funkcionárom samosprávy šľachtickej stolice. Úrad odovzdal nástupcovi vo funkcii spolu so župnými písomnosťami. Zákonný článok č. 73 z roku 1723 stanovil, že župy mali mať svoj župný dom na umiestnenie archívu župy a väznice. Neupresnil pravidlá, ako mali byť archívne dokumenty uložené, ochraňované a kde mali byť uložené. Zákonný článok č. 25 z roku 1729 nariaďoval, aby župní funkcionári každoročne odovzdávali župné písomnosti do župného archívu spolu s elenchami, teda súpismi odovzdávaných dokumentov. Povinnosť odovzdať dokumenty do archívu župy platila aj pre tých hodnostárov, ktorí ukončili svoje pôsobenie v župných službách. Výkon ustanovení tohto zákona kontrolovala Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada. (RÁKOŠ 1996:9-10) Mária Terézia poverila hlavných županov stolíc v služobnej inštrukcii zo dňa 28. apríla 1752 kontrolou vykonania spomenutého zákona, najmä paragrafov o usporiadaní písomností v župnom archíve.

Nariadenie z 21. novembra 1768 poverilo hlavných županov predložením písomnej správy o veku a usporiadanosti župných písomností spolu s ich súpisom. Napriek urgenciám zo strany Miestodržiteľskej rady mnohé stolice príkaz nesplnili. Príčinou bola skutočnosť, že uhorské archívnictvo nebolo riadené zákonmi, ale iba príkazmi cez Miestodržiteľskú radu. Hlavní župani síce odovzdali písomnosti do župných archívov, ale bez preberacích protokolov a elenchov. (RÁKOŠ 1996:10)

Cisár Jozef II. nariadil v marci 1785 uplatňovanie systému správy župných písomností podľa vzoru Fejérskej župy. Župy mali poveriť správou a spracovaním župného archívu osoby odborne spôsobilé a dozor nad nimi mali v rukách hlavní notári. Spisová manipulácia bola síce touto normou upravená, ale spracovaniu archívnych dokumentov, vzniknutých z úradnej činnosti župy, sa nevenovala. Za vlády Jozefa II. sa vžil pojem župa ako názov šľachtickej stolice. Hlavní župani určili, ktorí funkcionári a úradníci, a v akom čase, sa mali zdržiavať v župnom dome. Táto budova ako sídlo župnej správy bola aj sídlom archívu. Skončilo sa tak putovanie župného archívu z miesta na miesto. Prestala sa uplatňovať stará tradícia, podľa ktorej hlavný notár vozil na zasadnutia generálnej kongregácie župy jej spisy a protokoly. (RÁKOŠ 1996:11)

Slovenská archívna komisia vznikla v roku 1951 ako riadiaci orgán archívnictva na Slovensku a pôsobila v rokoch 1951 až 1954. Jej hlavnou zásluhou bolo založenie Slovenského ústredného archívu ako centrálnej inštitúcie tohto typu na území Slovenska v roku 1952. Kompetencie tejto komisie mali za cieľ vytvoriť podmienky pre pripravovaný jednotný systém archívnictva na Slovensku ako súčasti systému v Československej republike, budovanie krajských archívov, archívov národných výborov, podnikových archívov, prípravu právneho predpisu o archívnictve, sprístupňovanie archívnych dokumentov a spracovanie archívnych fondov. (KARTOUS 2008:7) Slovenská archívna správa ako súčasť Povereníctva vnútra vznikla 1. júla 1954 na základe vládneho nariadenia č. 29/1954 Zb. o archívnictve. Archívna správa Ministerstva vnútra ČSR vznikla ešte 1. novembra 1953 ako riadiaci orgán archívnictva na území celej republiky.

Emancipačné snahy Slovákov ako národa dosiahli svoj vrchol v druhej polovici 19. storočia, s čím súviselo aj založenie Matice slovenskej v roku 1863, ktorá začala ako prvá národná inštitúcia zhromažďovať formou zbierok aj dokumenty k dejinám slovenského národa. Jej zánik v roku 1875 znamenal výrazné spomalenie rozvoja slovenskej vedy a kultúry do roku 1918. Založenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti v roku 1893 aspoň čiastočne umožňovalo, predovšetkým formou zbierok historických dokumentov, vytváranie základu neskoršieho Archívu Slovenského národného múzea v Martine ako centra národnej kultúry Slovákov. V jej štruktúrach pôsobil aj kremnický archivár a historik Pavol Križko, ktorý je považovaný za zakladateľa moderného slovenského archívnictva, pretože pri spracovaní archívnych dokumentov zaviedol kritický prístup k ich historickej informačnej hodnote.

Novým medzníkom v dejinách archívov na Slovensku sa stal vznik Československej republiky v roku 1918, kedy sa Slovensko vyčlenilo z bývalého Uhorska a ako súčasť spoločného štátu s českými krajinami získalo svoje jasne vymedzené územie. Na Slovensku sa nachádzalo 16 žúp, ktoré fungovali v prechodnom období ešte do roku 1922: Bratislavská, Nitrianska, Tekovská, Komárňanská, Trenčianska, Liptovská, Oravská, Turčianska, Novohradská, Gemersko-malohontská, Hontianska, Zvolenská, Spišská, Šarišská, Zemplínska a Abovsko-turnianska. Ich archívy ostali na území Slovenska a stali za jedným zo základných fondov neskorších štátnych regionálnych archívov. Organizačne patrili archívy a knižnice pod Ministerstvo školstva a národnej osvety, pričom na Slovensku ich riadil Inšpektorát archívov a knižníc. Župné archívy ostali na pôvodných miestach uloženia a neboli prístupné na štúdium.

Okrem župných archívov tu fungovali aj mestské archívy Košíc, Bratislavy, Kremnice, Levoče, Prešova, Banskej Štiavnice, Trnavy, Banskej Bystrice. Jednotná archívna sústava sa v I. ČSR nevytvorila, pretože sa viedli kompetenčné spory medzi ministerstvami školstva a osvety a vnútra o riadiace kompetencie nad archívmi. V Prahe bola v roku 1919 založená Štátna archívna škola, ktorá vychovala prvých profesionálnych archivárov aj na Slovensku. Boli nimi Alexander Húščava, Mária Opočenská – Jeršová a Daniel Rapant. Prvý centrálny archív vznikol ešte v bývalom Uhorskom kráľovstve ako Krajinský archív v roku 1756 z rozhodnutia stavovského snemu. Existoval až do roku 1848 a podliehal palatínovi, alebo v prípade neobsadenia tohoto úradu krajinskému sudcovi. Sídlil v Bratislave v budove Dolnej komory Uhorského snemu (dnes sídlo Univerzitnej knižnice). Jeho nástupcom na území Slovenska bol od roku 1928 Krajinský archív, ktorý vznikol výnosom Prezídia Krajinského úradu č. 19355/prez. zo dňa 28.9. 1928. Pod jeho správu patrili archívy bývalých žúp, registratúra zaniknutých slovenských oddelení pražských ministerstiev a Ministra s plnou mocou pre správu Slovenska a registratúra Krajinského úradu. Išlo o nové rozdelenie Československej republiky na krajiny, pričom na Slovensku tento krok znamenal zánik šiestich veľkých žúp, ktoré vznikli v roku 1923. Na jeho čele stál Daniel Rapant. V roku 1939 za premenoval na Archív Ministerstva vnútra. Išlo len o archív, ktorý nebol samostatným centrálnym archívom Slovenska, tvoril len súčasť inej inštitúcie. Spravoval aj archívy bývalých žúp Komárňanskej a Bratislavskej a sídlil v Župnom dome v Bratislave. (VRABCOVÁ 2008:20) Pôdohospodársky archív, ktorý vznikol v roku 1948 pri Povereníctve pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, vykonal so šiestimi pobočkami do svojho zlúčenia so Štátnym slovenským ústredným archívom v roku 1956 veľa pozitívneho pri spracovaní písomností konfiškovaných bývalých šľachtických veľkostatkov a lesných správ. V roku 1950 vznikol v Banskej Štiavnici Ústredný banský archív (dnes Štátny ústredný banský archív). (HAUTOVÁ 2008:16) 20. mája 1950 vznikol na základe uznesenia Zboru povereníkov centrálny archív na Slovensku ako Slovenský ústredný archív. Od 1. októbra roku 1954 podľa vládneho nariadenia č. 29/1954 sa premenoval na Štátny slovenský ústredný archív. Od roku 1991 je jeho názov Slovenský národný archív. Postupne pre vzal fondy hodnoverných miest Leles, Jasov a Bratislavskej kapituly v roku 1958 a v rokoch 1960 až 1963 prevzal registratúry zaniknutých povereníctiev. (VRABCOVÁ 2008:21)

Archívnictvo patrilo od roku 1949 do kompetencie krajských národných výborov, ktoré sa vytvorili v šiestich krajoch na Slovensku v roku 1949. Krajské archívy riadili aj archívnictvo v okresoch, mestách a obciach, aj rovnaký počet krajských archívov, ktoré fungovali do roku 1954, kedy ich postupne nahradili štátne archívy. Vznikli v Bratislavskom kraji so sídlom v Bratislave a s pobočkou v Trenčíne, V Nitrianskom kraji v Bojniciach, v Žilinskom kraji v Bytči s pobočkou v Liptovskom Mikuláši, V Banskobystrickom kraji v Radvani nad Hronom s pobočkou v Rimavskej Sobote, V Košickom kraji v Košiciach s pobočkou v Levoči a v Prešovskom kraji v Prešove. (PIVOLUSKA 1989:43) Tieto archívy fungovali v tejto podobe až do roku 1960, kedy vznikli tri regionálne štátne archívy v Bratislave s pobočkou v Nitre, v Banskej Bystrici s pobočkou v Bytči a v Košiciach s pobočkami v Levoči a v Prešove. Existovali na území krajov Západoslovenského, Východoslovenského a Stredoslovenského. V rokoch 1945 až 1960 fungovali na Slovensku ešte aj mestské archívy a archívy okresných národných výborov.

Významnú úlohu pri budovaní systému štátnych archívov na Slovensku zohrala Vedecká archívna rada, ktorá vznikla ako poradný orgán Povereníctva vnútra pre vedecké a odborné otázky archívnictva 1. apríla roku 1955. Tento orgán funguje dodnes ako poradný orgán ministra vnútra SR pre archívnictvo. Jeho predsedom je profesor Richard Marsina, ktorý je jeho členom od jeho vzniku ešte ako pracovník Pôdohospodárskeho archívu. Jeho najvýznamnejšími členmi boli doktor Michal Kušík, dlhoročný riaditeľ Štátneho slovenského ústredného archívu a zakladateľ archívnej vedy na Slovensku a profesor Alexander Húščava, dlhoročný vedecký garant vysokoškolského štúdia archívnictva na Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. (KARTOUS 2008:8)

Riadiacim orgánom archívnictva na Slovensku sa stala od roku 1954 Slovenská archívna správa, ktorá fungovala v rokoch 1954 až 1960 ako súčasť Povereníctva vnútra. Rok 1960 znamenal zánik Zboru povereníkov, a preto do roku 1968 bola Slovenská archívna správa podriadená podpredsedovi Slovenskej národnej rady. Obdobie rokov 1969 až do súčasnosti znamenalo prechod Slovenskej archívnej správy cez Archívnu správu Ministerstva vnútra SSR až po Odbor archívnictva a spisovej služby Sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR. Dnešný názov odboru znie Odbor archívov a registratúr MV SR. (KARTOUS 2008:9)

Okresné archívy, ktoré v období rokov 1951 až 1960 boli archívmi okresných národných výborov ako súčasť III. referátu pre veci vnútorné, kam patrilo kompetenčne aj archívnictvo na úrovni príslušného okresu. Tieto archívy riadili mestské a podnikové archívy na území okresu a kontrolovali spisovú službu na miestnych národných výboroch. (MIŠOVIČ 2008:90) V roku 1960 sa zlučovaním menších okresov do väčších zlúčilo aj viacero okresných a mestských archívov do veľkých štátnych okresných archívov. Ich metodické riadenie prešlo od roku 1966 na štátne archívy zrušením archívnych oddelení krajských správ Zboru národnej bezpečnosti. V roku 1969 existovalo na Slovensku 7 oblastných archívov v Bratislave, Nitre, Bytči, Banskej Bystrici, Košiciach, Prešove a v Levoči. (HAUTOVÁ 2008:17) Ďalej to bolo 34 okresných archívov, jeden oblastný archív v Šali pre okresy Galanta a Dunajská Streda a dva mestské archívy v Košiciach a v Bratislave, pričom košický bol zriadený od roku 1966 ako okresný. (MIŠOVIČ 2008:93)

Zákon o archívnictve č. 149/1975 Zb. definoval okresné archívy ako štátne okresné archívy v jednotnej archívnej sústave na Slovensku. Ich počet bol 35. Archív mesta Bratislavy sa stal do roku 1977 štátnym oblastným archívom, kedy bol preradený ako ústav pod Národný výbor hl.m. SSR Bratislavy. Archív mesta Košice sa stal zariadením Mestského národného výboru v Košiciach. (MIŠOVIČ 2008:94)

Najvýznamnejším špecializovaným archívom je Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine, ktorý nadväzuje na Maticu slovenskú a jej zberateľskú činnosť od roku 1863 po 1875, kedy bola zakázaná. Nadväzovala na ňu činnosť Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine na čele s Andrejom Kmeťom, ktorú možno považovať za akýsi prvý verejný archív na území Slovenska, ktorý po obnovení Matice v roku 1919 spolu s ňou vykonával zbierkovú činnosť v oblasti literárnych, hudobných obrazových, zvukových a fotografických dokumentov k dejinám národného života Slovákov.

Do roku 1954 ukladali tieto písomnosti v Literárnohistorickom odbore Matice Slovenskej a v Národnej knižnici Matice slovenskej. Zákonom SNR č. 4/1954 o Matici slovenskej sa Literárny archív stal samostatným oddelením v jej štruktúre. Od roku 1982 mal názov Archív literatúry a umenia a od roku 2000 na základe zákona o knižniciach sa vyčlenil z Matice slovenskej a stal sa súčasťou Slovenskej národnej knižnice. Medzi najstaršie archívy patrí aj Archív mincovne v Kremnici, ktorý vznikol v roku 1752. (RAGAČOVÁ 2008:120-121) Na Slovensku pôsobí celkovo 24 špecializovaných verejných archívov.

Významným archívom je aj Archív Slovenského národného múzea, ktorého počiatky sa spájajú s Muzeálnou slovenskou spoločnosťou v Martine, s Maticou slovenskou a so Slovenským národným domom, postaveným v roku 1907 v Martine. Jej zakladateľom bol Andrej Kmeť, ktorý si pri budovaní zbierok pozval na pomoc ako experta pre oblasť histórie aj Pavla Križku. Sprístupňovaním zbierok od roku 1908 sa začal proces, ktorý uzavrel vznik Slovenského národného múzea. Archív tvoril jeho integrálnu súčasť už od začiatku. (MACHAJDÍKOVÁ 2008:127-128) V roku 1929 tu začala na pozícii archivárky pracovať absolventka Štátnej archívnej školy v Prahe Mária Opočenská-Jeršová, ktorá sa stala priekopníčkou slovenského archívnictva. V Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydávala prílohu Slovenský diplomatár v rokoch 1931 až 1936 a v roku 1938 vydala prvý diel Inventára Archívu SNM v Martine. Druhý diel vyšiel v roku 1953. (MACHAJDÍKOVÁ 2008:129, 131) V roku 1957 bolo rozhodnuté o delimitácii väčšiny fondov z Archívu SNM do Štátneho slovenského ústredného archívu v Bratislave. Uskutočnila sa na prelome rokov 1959 a 1960.

Prijatie zákona č. 395/2002 Zb. z. o archívoch a registratúrach znamenalo začlenenie 40 štátnych okresných archívov ako pobočiek do 7 štátnych archívov s regionálnou územnou pôsobnosťou v Bratislave, Ivanke pri Nitre, Bytči, Banskej Bystrici, Levoči, Košiciach a v Prešove. K verejným archívom patria štátne ústredné archívy teda Slovenský národný archív v Bratislave a Štátny ústredný banský archív v Banskej Štiavnici a štátne archívy s regionálnou územnou pôsobnosťou, archívy štátnych orgánov, štátnych rozpočtových organizácií, štátnych príspevkových organizácií, mestské archívy a archívy samosprávnych krajov, archívy právnických osôb zriadených zákonom, ako aj archívy právnických osôb a archívy fyzických osôb, ktoré sú orgánmi verejnej správy. K súkromným archívom patria archívy právnických osôb a archívy fyzických osôb. Jediným mestským archívom je Archív mesta Košíc. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je riadiacim orgánom na úseku archívnictva podľa tohto zákona.

Archívy v Slovenskej republike tvoria pevnú súčasť kultúrneho a vedeckého dedičstva, pretože uchovávajú významné dokumenty k dejinám Slovenska a Slovákov. Zaslúžia si ochranu a našu úctu ako pamäť národa v zrkadle vekov.

Literatúra a pramene:

VALACH, J.: Archívy a archivári vo fondoch Štátneho archívu v Banskej Bystrici. In: Knižnica, roč. 6, č. 5-6, 2005, s. 48-51. Dostupné na: https://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2005/maj_jun/48.pdf

ŽIFČÁK, F.: O archivároch Spišskej stolice do polovice 19. storočia. In: Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR – odbor archívov a registratúr, 2008, s. 32-41.

RÁKOŠ, E.: Teória archívneho fondu III. Historické aspekty archívneho fondu. In: Slovenská archivistika, 1996, roč. 31, č. 1, s. 3 – 24.

KARTOUS, P.: Dejiny archívnej správy na Slovensku. In: Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR – odbor archívov a registratúr, 2008, s. 7-13.

VRABCOVÁ, E.: Slovenský národný archív a jeho osobnosti. In: Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR – odbor archívov a registratúr, 2008, s. 20-31.

HAUTOVÁ, J.: Historický vývoj štátnych archívov na Slovensku. In: Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR – odbor archívov a registratúr, 2008, s. 14-19.

PIVOLUSKA, J.: Slovenská archívna správa a prvé roky činnosti štátnych archívov na Slovensku I. In: Slovenská archivistika,1989, roč. 24, č. 1, s. 40-62.

MIŠOVIČ, M.: Premeny štátnych okresných archívov. In: Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR – odbor archívov a registratúr, 2008, s. 90-98.

RAGAČOVÁ, J.: Z dejín špecializovaných verejných archívov na Slovensku. In: Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR – odbor archívov a registratúr, 2008, s. 119-126.

MACHAJDÍKOVÁ, E.: PhDr. Mária Jeršová-Opočenská a Archív Slovenského národného múzea. In: Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR – odbor archívov a registratúr, 2008, s. 127-140.