Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Ochrana a záchrana mimoriadne hodnotných súčastí kultúrneho a prírodného dedičstva, ktoré sú pre históriu ľudstva, jeho pokrok, rozvoj a rôznorodosť nenahraditeľné, prestala byť od roku 1972 záležitosťou len jednotlivých štátov. O postavenie tejto problematiky na nadnárodnú platformu sa pričinili dlhodobé snahy medzinárodného spoločenstva nasmerované na záchranu pamiatok viažucich sa na zaniknuté alebo zanikajúce kultúry. Riešenie otázky, ako sa môže dedičstvo nachádzajúce sa v jednej krajine stať dedičstvom celého ľudstva, viedlo po dlhých diskusiách k prijatiu medzinárodného dokumentu na úrovni jedinej celosvetovej organizácie, ktorá sa zaoberá aj otázkami kultúry a kultúrneho dedičstva – Organizácie Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru UNESCO. Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva prijali delegáti Generálnej konferencie UNESCO v Paríži na jeseň v roku 1972. Odvtedy ho ratifikovalo 186 štátov, čím sa radí k najrozšírenejším medzinárodným právnym nástrojom vôbec.

Podľa dohovoru môže byť kultúrne dedičstvo zastúpené pamiatkami, skupinami budov a sídlami. Za pamiatky sa považujú diela architektúry, monumentálneho sochárstva a maliarstva, prvky alebo štruktúry archeologickej povahy, nápisy, skalné obydlia a kombinácie prvkov, ktoré majú výnimočnú svetovú hodnotu z hľadiska histórie, umenia alebo vedy. Slovenská republika pristúpila k ratifikácii dohovoru pomerne neskoro, 15. novembra 1990, pričom právoplatnosť nadobudol 15. februára 1991.

Pri snahe hodnotiť prínos Slovenska do imaginárnej pokladnice svetového, avšak v užšom pohľade európskeho kultúrneho dedičstva, možno pripomenúť niektoré skutočnosti, ktoré vplývali na jeho formovanie. Patrí k nim strategická poloha našej krajiny v strede Európy. Po stáročia naši predkovia kontrolovali križovatky tradičných diaľkových obchodných ciest a ich prostredníctvom prijímali, a na svoj obraz pretvárali, kultúrne vplyvy zo vzdialených centier. Kultúrnym obohatením boli aj prílevy cudzích etník, ktoré sa počas histórie usádzali na našom území. Možno aj preto je kultúrne dedičstvo Slovenska reprezentované jeho kultúrnymi pamiatkami také rôznorodé. Slovensko má právo tvrdiť, že v niektorých aspektoch má skutočne výnimočné postavenie. Prechádza ním myslená hranica výskytu drevenej ľudovej architektúry, ktorá je charakteristická pre severné oblasti Európy, a hlinenej či murovanej architektúry typickej skôr pre juh kontinentu. Osobitný kolorit východného Slovenska nesie stopy nezmazateľného spolupôsobenia byzantských a západoeurópskych vplyvov prejavujúcich sa napríklad v architektúre a interiérovom vybavení drevených kostolov východného obradu. Prejavy vyspelej kultúry a vzdelanosti, často multietnických bohatých slovenských stredovekých kráľovských miest, možno bez obáv radiť k obdobným európskym centrám. Práve medzinárodné uznanie hodnôt nášho kultúrneho dedičstva patrí k nástrojom, ktoré vyzdvihujú jeho význam v očiach svetovej verejnosti. K najvýznamnejším uznaniam hodnôt a svetovej jedinečnosti patrí bezpochyby práve zápis do Zoznamu svetového dedičstva. Kultúrne dedičstvo dokumentuje význam Slovenska v kontexte rozvoja európskej, a tým aj svetovej kultúry.

Edícia Kultúrne Krásy Slovenska nadväzuje na časopis Krásy Slovenska, ktorý systematicky mapuje pozoruhodné miesta našej krajiny. Publikácie tejto edície rad za radom prinášajú súhrnné informácie o významných pamätihodnostiach, lokalitách, pamiatkových rezerváciách, či technických monumentoch. Sú viacrozmerné, majú ambíciu byť turistickým sprievodcom s popisom zaujímavých túr a tipov na výlety, ale venujú sa aj histórii, miestnym zaujímavostiam, a v neposlednom rade ilustrujú popisované miesta fotografiami, dobovými kresbami a pohľadnicami. Autormi textov sú renomovaní odborníci, historici a publicisti ako Vladimír Turčan, Zuzana Beňušková, Daniel Kollár či Iveta Zuskinová. Publikácie vychádzajú v slovenskej a anglickej jazykovej mutácii, v prípade Drevených kostolíkov aj v poľštine.

Publikácia Svetové kultúrne dedičstvo UNESCO, ktorej autorom je Viera Dvořáková, pravdepodobne najreprezentatívnejšie charakterizuje význam a pestrosť historického a kultúrneho prostredia Slovenska. Už v čase zrodu Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO v roku 1993 do neho zaradili tri slovenské kultúrne pamiatky – Banská Štiavnica a technické pamiatky jej okolia, Spišský hrad a pamiatky v okolí a Vlkolínec. Zoznam kultúrneho svetového dedičstva sa v roku 2000 rozšíril o historické jadro mesta Bardejov. V roku 2008 sa v poradí piatym zápisom medzi kultúrnohistorické pamiatky stali drevené chrámy v slovenskej časti karpatského oblúka. Najmladším prírastkom v rodine kultúrnych pamiatok UNESCO je mesto Levoča, ktoré v zozname doplnilo Spišský hrad a pamiatky v okolí v roku 2009. Publikácia sa snaží byť tak trochu sprievodcom po najkrajších historicko-kultúrnych lokalitách Slovenska.

Autorka volila prevažne deskriptívny štýl písania. Úvodné strany obsahujú objasnenie významu vzniku UNESCO, chronologický vývoj organizácie, priebeh integrácie Slovenska, priblíženie systému zaraďovania objektov do zoznamu svetového dedičstva a kritéria pre ich zaradenie. Práve tieto informácie sú využiteľné v edukačnom procese a pozdvihujú význam publikácie . V úvodnej kapitole je taktiež možné nájsť definovanie významu kultúrneho dedičstva Slovenska v kontexte európskej a svetovej kultúry. Každá kapitola sa okrem stručného predstavenia zápisu do zoznamu UNESCO začína definovaním kritérií pre zaradenie a definovaním rozsahu zaradenia lokality. Rozsah charakterizuje zapísané územie tak aby v ňom boli popri významných centrách zachytené aj všetky najdôležitejšie súvisiace pamiatky. Po krátkom úvode, ktorý obsahuje opis toho najzaujímavejšieho, čo lokalita ponúka, nasleduje poloha a história. Najhlbšie informácie čitateľ získa najmä v rámci historického náhľadu na lokalitu. Autorka sa v odborných rovinách zameriava na charakteristiku faktorov formujúcich kultúru. Opisuje vývoj osídlenia, etnickú štruktúru, tradičnú architektúru, spôsob zástavby či architektonické štýly. Pozoruhodné je to, že predmetom charakteristiky nie je len priamo objekt či lokalita zaradená do Zoznamu svetového dedičstva, ale aj spádové územie, v ktorom sa objekt, formoval. Tento prístup detailne objasňuje všetky formujúce faktory ovplyvňujúce kultúrnu oblasť. V neposlednom rade spomína významné osobnosti, inštitúcie, skvosty umenia a mílniky doby v kontexte lokality UNESCO. Čo sa týka geografickej deskripcie okolia lokality, v niektorých kapitolách bol zvolený prístup opisu pomyselných línií, ktorých epicentrum bol objekt zapísaný v Zozname svetového dedičstva. Táto záverečná časť kapitoly alebo podkapitola by sa dala nazvať aj ako „prechádzka“, ktorá môže slúžiť turistom pre priblíženie záujmových trás či náučných chodníkov. Dokumentuje súčasné možnosti, dostupnosť, všeobecnú infraštruktúru a infraštruktúru cestovného ruchu.

Jediným postrehnutým nedostatkom je možno menší dôraz autorky na systematické usporiadanie informácií v jednotlivých tematických okruhoch. Pozitívne hodnotím detailnú charakteristiku histórie, kultúry a geografické vymedzenie lokality, ktoré je doplnené aktuálnou fotodokumentáciou, mapy a ilustrácie pridávajúce publikácii na kvalite. Texty sú efektívne využiteľné v edukačnom procese disciplín ako kulturológia, cestovný ruch, história či geografia. Odborné informácie sú popret-kávané mnohými zaujímavosťami viažucimi sa na jednotlivé objekty, ktoré knihu robia atraktívnou aj pre bežného čitateľa.