Eroticko – magické elementy v tradičnej kultúre Slovenska
Úvod. Akí boli naši predkovia? Prudérni, či naopak nič ľudské im nebolo cu- dzie? Erotika, sex a láska mali svoje významné miesto a čas rovnako u našich predkov, ako dnes. Ľúbostné, svadobné aj erotické piesne sú súčasťou sloven- ského folklóru. Kultúrna a sociálna norma bola iná a iné bolo aj vyjadrenie erotiky. Erotika bola väčšinou poeticky zašifrovaná, ukrytá pred tými, čo sa s ňou stretnúť nemali.
V súčasnosti sa svet mení oveľa rýchlejšie ako v minulosti a mení sa aj vkus ľudí. Humor je dnes oveľa prvoplánovejší a surovejší ako v minulosti.
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ľudia sú otvorenejší a menej hanbliví, takže intimita ustupuje a vo verejnom priestore sa ukazujú aj veci, ktoré boli v minulosti tabuizované a ohraničené len na určité situácie (napríklad na čepčenie mladuchy, či na ukladanie na lôžko počas svadobnej noci ).
Erotické a sexuálne motívy v kultúre sú dnes jednoznačné, niekedy až vulgárne.
Predkladaný príspevok sa venuje téme eroticko – magických elementov v tradičnej kultúre na Slovensku. Zameriava sa najmä na dva okruhy tém. Prvý z nich je zameraný najmä na erotiku v tradičnom piesňovom folklóre. Erotické prvky sleduje v piesňach každodenného života ale i piesňach, ktoré sa viažu k rodinným rituálom ako je krst a svadba. Druhý sa venuje téme mágie, skúma predovšetkým magické služby lásky a erotiky, magické nápoje a pokrmy.
Erotika v tradičnom piesňovom folklóre. Erotické piesne sa spievali a spievajú stále. Keďže sa však viazali len na určité príležitosti, nestretávame sa s nimi napríklad na vystúpeniach folklórnych súborov. V tradičných pies- ňach sa používa symbolika, ktorá zároveň slúžila ako druh istej cenzúry, aby sekundárny význam piesní pochopili tí, čo ho pochopiť mali.
Slovenské tradičné piesne sú veľmi poetické a ich erotický význam veľmi silno zašifrovaný. Príkladom toho je aj notoricky známa pieseň „Kohútik jarabý, nechoď do záhrady, polámeš ľaliu, potom ťa zabijú.“ Ide o pieseň, ktorú celé generácie detí spievali na základnej škole na hodinách hudobnej výchovy. Bola to jedna z prvých piesní, ktoré sa deti naučia hrať na flaute v rámci ľudových škôl umenia, deti si ju pospevovali na rôznych detských besiedkach. Ak sa však zamyslíme nad textom tejto na prvý pohľad detskej
piesne, rozpoznáme nádherný príklad ľudového šifrovania: kohútik – ako symbol mužského pohlavného orgánu, symbol záhrady je tiež viac-menej jednoznačný a ľalia ako symbol čistoty a nevinnosti s týmto kontextom tiež súvisí. Symbol ženy ako sexuálneho objektu alebo ženy a jej panenstva je v rôznych podobách stvárňovaný ako ružička, kvietok, kvet alebo vienok.
Vtipkovanie či debaty o intímnych sférach života sa v minulosti aj dnes viazali na určité situácie. Napríklad rozprávať erotické vtipy alebo spievať erotické piesne sa nemohli vždy, pretože to bola intímna téma. Tieto piesne sa často spievali na svadbách, po určitom čase, keď už boli svadobčania po- smelení a uvoľnení alkoholom a nehanbili sa ich spievať. Obyčajne to bolo na záver svadby, či inej príležitosti, keď sa spievali piesne typu: “Ach mamičko svrbí ma…” alebo “Zaspala, nečula, šturili jej medzi nohy kocúra.”
„Zaspala nečula
pustila si do komory kocúra.
Zaspala nečuje
a kocúr jej medzi nohy tancuje.“
Ženská túžba je krásne vyjadrená slovami:
„Ej, aňi ja nechora
i ľubic ja možem,
a ľem bi ja jedla
suroveho mesa,
to pravda.
Aňi baraňini aňi hovedzini.
Ľem totej dźvirini,
co dviha perini, to pravda …“ (podľa Galko 1972 – 1983)
V tomto ohľade je zaujímavé sledovať, aký postoj k tradičným ľúbostným a erotickým piesňam zastávali samotní zberatelia piesní. Môžeme konšta- tovať, že zberatelia sa erotickým piesňovým motívom nevyhýbali a necen- zurovali ich. Viacero roztopašných piesní nachádzame napríklad už v zbierke piesní z roku 1879 od zberateľa Ľ. Furedyho a od A. H. Krčméryho. Ďalšie erotické piesne nachádzame aj v zbierke, ktorú zostavil Ľ. Galko pod názvom Slovenské spevy (1972 – 1983). Nájdeme v nej aj tieto piesne:
„Moja milá prepelička,
čože bude večerička?
Priložíme líčko k líčku,
odbavíme, odbavíme večeričku;
priložíme líčko k líčku,
odbavíme, odbavíme večeričku.“
„Ach, mamičko,
bruch me boľi,
odvedzce me do stodoli,
pološce mi pod ric snopka
a privedzce mi parobka, ejahoja.„
„Zradzil śi me,
zradzil, zradľivi Janičku,
bodaj ce fras trimal
na rovnim chodničku!
Bodaj ce fras trimal,
až bi ce potrestal,
jaku śi me mladu mladučičku prespal!
A či ti ňeznala,
že ja bul pijani,
mohla śi obracic koľenka do slami …
Šag ja obracala,
a paľcom zatikala,
aňi sama ňeznam,
kedi som ci dala … „
„Hajačky, hajkačky, dalas mi stojački,
lepšie mi to padlo jak hrňec omáčki.“ (podľa Galko 1972 – 1983)
Neskôr sa erotické motívy a obscénnosť v ľudovej tvorbe, najmä počas socializmu dostávali do úzadia a nevenovala sa im pozornosť. Napríklad aj z niekdajších zberov v rámci výskumov folklóru sa obscénne či erotické pies- ne zámerne vynechávali. Nájdu sa však autori, ktorí sa téme venovali a stále venujú. Problém bol skôr s tým, že erotické piesne sa spievali len v určitý čas a spievali ich len niektoré osoby. Boli nimi obyčajne ženatí muži a vydaté ženy – erotickými piesňami si napríklad muži doberali a „vábili“ ženy (Kre- kovičová 1990: 69-73).
Sex bol v minulosti v priamej reči v bežných rozhovoroch tabuizovaný. Aj preto sa spievanie a vtipkovanie o tejto téme viacej pardonovalo starším mužom, teda ľuďom, ktorí mali v societe určitú pozíciu. Ženy si o erotike spievali, keď vedeli, že žiadny muž nie je na blízku, alebo v situáciách, keď sa to hodilo. Takými príležitosťami bolo čepčenie nevesty, jej ustrojenie na svadobné lôžko, alebo pri krstinách, kde erotické piesne obyčajne spievala kmotra. Byť kmotrou na krstinách znamenalo spievať v určitom čase aj ero- tické piesne. Naši predkovia neboli prudérni. Tému lásky, erotiky a sexu brali ako normálnu súčasť života. Stačí sa pozrieť na texty ľudových pesničiek. Ešte aj dnes sa pri niektorých môžeme červenať.
„A za jedno jabĺčko, za jednu plánku,
dala sebe opáčiť niže pupka jamku.“
„Jednu ruku do rozporka,
druhú ruku za ňadra,
poščaj ty mně vlaštovičku,
ja ti poščám strnada“
„Moja pičurienka,
na červeno kvitňe,
buďeže to za chlapca,
čo mi do ňej pichňe.“
„Tys mně dala veverku,
jáj sem ti dal sysla.“
„Za tú našú stodolečkú,
za tú našu stodolú,
honil vrabec vrabčicu
s vytasenú šablicú.“ (podľa Hamar 1998).
Mládež na vidieku, ale nielen ona mala veľa erotických možností. Sex a erotika neboli samoúčelné, tvorili kompozíciu tradičných zvykov, obradov, životnej rudimentárnosti. Často vyjadrovali život v súlade s prírodou a v prí- rode, ako to bolo aj s láskou a milovaním, ktorá sa často odohrávala práve v prírode. Tieto motívy sú vyjadrené v nasledovných piesňach.
„A v tim hajičku źeľenim, tam pri jarečku studzenim.
Ribki plavaľi, kvitki voňaľi a oňi śe miľovaľi.“
„Šošovička šomre, poď ty dievča ku mne,
budeme sa šuchoriti na tom našom humne.
Šošovička, hrášok, poď ty dievča na šop,
budeme sa šuchoriti, kým nebude chlapčok.“
„Keď sme išli na precházku
k zelenému hájičku,
rozpomen sa, moj najmilší,
na tú sladkú hubičku“.
„Ach, mamičko,
bruch me boľi,
odvedzce me do stodoli,
pološce mi pod ric snopka
a privedzce mi parobka, ejahoja.“
„Bodaj ce fras trimal,
až bi ce potrestal,
jaku śi me mladu mladučičku prespal!“
„A či ti ňeznala,
že ja bul pijani,
mohla śi obracic koľenka do slami…“
„Šag ja obracala,
a paľcom zatikala,
aňi sama ňeznam,
kedi som ci dala …
„Oves, oves, zelení oves,
a ja ťi ňedám, trebárs sa obes.
Ach, jačmeň, jačmeň, zeleňí
jačmeň a ja ťa ďievša tej noci načňem.“
“Záhon šošovičky, záhon cibule,
daj sa dievča pojebati, nič ti nebude.“ (podľa Hamar 1998)
Erotika a telesná láska patrili prirodzene k životu. Na svadbách, v dedin- skej krčme, v kúdeľných chyžiach, na Jána, na senách, všade, kde sa stretávala slobodná mládež nachádzame nielen piesne plné citu, ale i bujarosti života. Zimné obdobie od novembra do marca patrilo práve slobodnej mládeži a ich stretávkam v kúdeľných chyžiach, kde sa okrem pradenia ľanu a konope a párania husích pierok hrali rôzne spoločenské hry so silným erotickým nábojom ako napríklad „ščipane“, „paľene“, „vaľane“ a pod.
V minulosti ženy pod pracovným odeve nenosili spodnú bielizeň. Rovna- ko muži pri práci nosili voľnú košeľu a široké gate so šnúrkou v páse. Vrchný pracovný odev žien bol veľmi jednoduchý – podprsenky v modernom zmysle slova neexistovali. Keď sa počas žatvy, či počas kosenia a hrabania sena chce- li „poľúbiť“, našli si skrytý chládok a aj vďaka odevu, ktorý neprekážal, sa
„poľúbili“ a pracovali ďalej.
V živote slovenského ľudu máme zastúpené nielen monogamné vzťahy, v niektorých folklórnych prejavoch nachádzame i náznaky skupinového sexu. Je tak napríklad v hre: „Či mi vidno, či mi cma, či mi v rici ňecholta.“ Paradoxom boli tiež hry pri mŕtvom, ktoré mali silne erotický motív a hrá- vali sa v minulosti priamo v dome, kde ležal vystretý nebožtík. Ich hlavným motívom bol kolobeh života – jeden život vyhasol a druhý sa v spojení muža a ženy počal.
Erotika, ľúbosť a milovanie tvorili korenie života našich predkov a zo- brazenie lásky v ľudovej piesni patrí k základným fenoménom duchovnej kultúry. Mnohé porekadlá a úslovia, ale i piesne dokumentujú, že sex patril k mladým ľuďom. Paradoxne mnohé z nich pochádzalo práve z úst dievčat a žien.
„Keď začne dievka po poli krákoriť,
nech začne matka výbavu hotoviť,
keď začne dievka po poli spievať,
nech začne matka čepiec vyšívať.“
„Skôr ustráži matka vrece bĺch ako jednu dievku.„
„Svätá som, svätá som, keď mi šturiš, rada som.“ “
Poďte chlapci k nám,
holú onú mám,
boha poproste nech mi obroste,
veď to bude vám.”
“Pustite ma mamko na tanec,
lebo sa mi zažal kahanec,
pustite ma mamko do rána,
donesiem vám ráno faránna.”
Na druhej strane, keď sa už uzatvorilo manželstvo, telesná láska bola určená len pre manželský pár. Z ľudovej piesne z Terchovej sa k tejto téme dozvedáme:
„Pod fertuškou ništ nemám,
tam je jedna ruža,
do teho ťa ništ neni,
to je môjho muža.“
Normatívna morálka a religiozita prikazovala morálny a cnostný život. Žitá religiozita a život sám samozrejme bol často odlišný. Stačí sa pozrieť na slová nasledovnej piesne alebo humorného ľudového úslovia:
“Prečo sa ty za mnou vláčiš,
keď mi ani neopáčiš?
Ani večer, ani ráno, aký si ty sprostý Jano.“
„Musí vojsť, lebo svadba bola drahá…!
Na Gemeri sa počas svadby spievali „zavíjankové pesničky“, plné erotiky a dvojzmyslov. Počas čepčenia nevestu zatvorili do miestnosti so staršími ženami. Z hlavy jej sňali veniec a nahradili ho čepcom. Pri tejto príležitosti spievali nasledovné piesne:
/: Hej, poď von, poď von, Mariš krásna. :/
/: Už na dvore tvoja kasňa. :/
/: Hej, ňi len kasňa, aj periňi. :/
/: Odberaj sa od rodini. :/
/: Hej, čie sú to huski na ťej vode. :/
/: Čo tak chodia po slobode. :/
/: Hej, vo dne v noci vždy gágajú. :/
/: Mne smutnému spať nedajú. :/
/: Hej, nemôžem spať ani ležať. :/
/: Musím k svojej milej bežať. :/
/: Hej, a to ešte tejto noci. :/
/: Pomilovať sivé oči. :/
/: Hej sivé oči, jak tátarka. :/
/: Biele líčka, jak fijalka. :/
/: Hej Mariš, Mariš, čo nám naháš. :/
/: Keď sa od nás tak odberáš. :/
/: Hej, zanechám Vám strom zelení. :/
/: Pravou rúčkou zasadený. :/
/: Hej, na tom strome, biela šatka. :/
/: A v tej šatke naša láska. :/
1. Mara, moja Mara, sedem pánov tebe,
/: krpce som si zodrav, krpce som si zodrav šo, som chodiv k tebe. :/
2. Ty si krpce zodral a ja podprsenku,
/: teraz budem nosiť, teraz budem nosiť, ciculienky vonku. :/
3. Mal som ja frajerku volali ju Dorka,
/: nechcela mi vopchať, nechcela mi vopchať, rúčku do rásporka. :/
4. Starý môj, starý môj smrdíš mi za dimom,
/: nebudem s tebou spať, nebudem s tebou spať, pod jednou perinou. :/
5. Koby pod perinó, ale pod jedliškó,
/: a zakryjemó sa a zakryjemo sa mojoju kabaniškou. :/
(podľa terénneho výskumu autorky na Gemeri v roku 2015)
Erotické piesne sa spievali najmä v rámci krstín a svadby, no našli by sme ich napríklad aj ako paródie na pohrebné plače. Erotika v slovenskom fol- klóre nebola prvoplánová a samoúčelná. Vyjadrovala obrad zasvätenia, bola prejavom humoru, vyjadrením plodnosti, úrody či kontrastu života a smrti.
„Pásol som ja bíle húsky, ty si pásla kačky,
ja som ľahol dolu bruškom a ty horeznačky.“
V rámci folklóru sa erotickosť vyjadrovala veľmi sofistikovane. Existovali piesne, povesti, vtipy či príslovia, v ktorých sa povedalo všetko priamo a iný než erotický význam sa v nich hľadať nedal, avšak vo väčšine obsahov sa tieto témy vyjadrovali poeticky.
Vymetala i a i a iizbu, vytrčila pi a pi a
/: pipku novú tajtíkovú na pre-daj. :/
A on vyšiel na a na a naa-plot, vytrčil jej ko a ko a
/: kohutíka jarabého krásného. :/
A ona mu kri a kri a kriičí, že jej tečie z pi a z pi a
/: z pitvorečka do dvorčeka potôčik. :/ (podľa terénneho
výskumu autorky na Gemeri v roku 2015)
Erotiku naši predkovia vyjadrovali za pomoci symbolických a poetických výrazov. Napríklad na označenie pohlavných orgánov alebo sexuálneho styku používali veľké množstvo výrazov. V pôvodných ľudových textoch sa často používalo prirovnanie pohlavných orgánov k svetu zvierat, vyjadrovali ich slová: zajac, lasica, medveď, líška, baran a ovca, had, mačka, alebo k pra- covným nástrojom, ako napríklad: kolovrat, vreteno, fajka a iné. Symbolika slúžila ako druh cenzúry, aby druhotný význam piesní pochopili iba tí, čo ho pochopiť mali. Príležitostí na spievanie erotických piesní bolo, ako už sme písali, mnoho. Patrilo k ním aj Vajano, teda pálenie tzv. svätojánskych ohňov, tiež mužské stretnutia pri pálenke, kde sa erotické piesne prelínali s tzv. pijan- skými piesňami. Niekedy sa erotické piesne vplietali do tzv. „rozkazovačiek“, alebo piesní, kde jednu slohu, často improvizovanú, zaspievali muži a smero- vali ju na ženy. Ženy im vzápätí rovnako vtipne a improvizovane odpovedali. Išlo o kúzlo danej chvíle, improvizácia menila aj samotný text piesne.
„Keď som išiel od má milej, bol mesiačik vysoko.
Ona zamnou pozerala, či som ja už ďaleko.
Neprešiel som na pol cesty, ona zamnou volala.
Vráť sa milý, duša moja, prenocuj tu do rána.
A on sa jej vyhovára, že je tu aj s koníčkom.
A ona si utierala sivé očká ručníčkom.“
„Pred richtára mostík, pred richtára mostík,
pred richtára mostík prehýba sa, prehýba sa.
Pod ním ďatelinka, pod ním ďatelinka,
pod ním ďatelinka, zelená sa, zelená sa.
Ďatelinka drobná, ďatelinka drobná.
Ďatelinka drobná nekosená, nekosená.
Už je moja milá, už je moja milá,
už je moja milá odvedená, odvedená.“
„Kto si ju odviedol, kto si ju odviedol,
kto si ju odviedol, nech si ju má, nech si ju má.
Len nech sa predo mnou, len nech sa predo mnou,
len nech sa predo mnou neobjíma, neobjíma.
Aj keď sa objíma, aj keď sa objíma,
aj keď sa objíma, nech sa v noci, nech sa v noci.
Nech len ju nevidia, len nech ju nevidia,
len nech ju nevidia moje oči, moje oči“.
/: Čačina, Čačina, zelená čačina, :/
/: beťár je to dievča s čiernima očima. :/
/: Sto krát som ti vravel, na vedomie dával, :/
/: keď chceš mojou biti s iním neboskavaj. :/
/: Ty si nič nedbala len si boskávala, :/
/: ja som sa oženil ty si tak ostala. :/
/: Otec moj, otec moj, málo si ma trestal, :/
/: ti si volki pásol, ja som dievča prespal. :/
/: Ty si volky pásol v hlbokej doline, :/
/: ja som dievča prespal, doma na perine. (podľa Hamar 1998) :/
Môžeme konštatovať, že kultúrna a sociálna norma našich predkov bola úplne iná, iné bolo aj vyjadrenie erotiky. Bolo poeticky zašifrované, ukryté pred tými, čo sa s ňou stretnúť nemali. V erotických ľudových piesňach sa veľmi často opakujú aj niektoré typy povolaní: Drotár, drôtovať alebo tkať… Na označenie erotiky sa využívali jednoducho činnosti, ktoré môžu evokovať pohlavný styk. Tie činnosti sa núkali aj ako symboly niečoho iného, než len práce ako takej.
„Já sem dobrý remeselník z tej Trenčánskej stolice!
Po mestách aj po dedinách chodím drotovat hrnce.
Keď já idem po mestečku, na mne volajú devky:
Po mestách aj po dedinách chodím drotovat hrnce.
Keď já idem po mestečku, na mne volajú devky:
„Ach, moj milý drotáričku, poď mi zdrotovat hrnky!“
Tu já v kuchyni v kútičku,
Tu já v kuchyni v kútičku,
zadrotoval sem rangličku.
Já jej dám dobrý hrubý drát,
Já jej dám dobrý hrubý drát,
ona sa jemu bude smát“.
„Slúžila som u tkáča, a to bolo dávno,
chcela som sa naučiť, ako sa tká plátno.
Jedna nôžka sa vystrie a druhá sa skrčí,
chcela som sa naučiť, ako sa tká plátno.
Jedna nôžka sa vystrie a druhá sa skrčí,
de sa nitke rozšíria, tam sa člnok strčí.“ (podľa Galko1972 – 1983)
Erotika v slovenskom folklóre nebola prvoplánová a samoúčelná. Vy- jadrovala obrad zasvätenia, bola prejavom humoru, vyjadrením plodnosti, úrody či kontrastu života a smrti. Spievanie erotických piesní fungovalo ako tok emócií. Piesne tiež vzdelávali, spievali sa napríklad pri ustrojení nevesty na svadobné lôžko. Erotické piesne boli a sú živou súčasťou života. Dievča alebo mládenec sa na základe náznakov učili a socializovali. Medzi ľudovými piesňami nájdeme aj vulgárnejšie piesne. Tie sa spievali vtedy, keď už bola uvoľnená atmosféra. V takýchto piesňach sú vulgárne slová povedané priamo a otvorene.
„Okolo Trenčína letela cicina,
pička na lopate, vitajte ujčiná.
Okolo Trenčína letela cicina,
kokot na lopate, vitaj, milý brate.
Okolo Trenčína letela cicina,
kokot na lopate, vitaj, milý brate.
Vysoko sa podpásala, mrndulienku ukázala.
„Trtkav si ma, trtkav, bodaj zdravia ňemav,
takím kokoťiskom, jak s husacím piskom.“
takím kokoťiskom, jak s husacím piskom.“
„Vysoko sa nepodpasuj, mrndulienku neukazuj.“
„Šťal som, šťal som,
videla mi, videla mi, videla mi.
videla mi, videla mi, videla mi.
Pýtal som si nedala mi, nedala mi, nedala mi.“
„Ako si mi pichav,
tak som ťi prijala,
do riťi si mi pchav,
pička vrzúkala.“
„Dám, dám, dám, dám, čo bych nedala,
veď Anička od malička rada dávala.
Dobre že je mamko, dobre že je vám,
ľahnete si do postielky a otec ku vám.“
„Alebo ma vydávajte, alebo ma zatvárajte,
lebo ja mám chlapcov rada, to je na môj veru pravda.“
„Jurina, jurina, samá ďunďarina,
veď som sa ja s Ďurom spávať naučila.
Naučila som sa, nebolo mi treba,
ale mi je teraz odvykati beda.
Beda mi odvykať, čo som naučená.“
„Moja mila na mašine šila,
do paľca jej ihla uderila,
pošla k doktorovi, že ju paľec boľi,
že jej ihla uderila.
A pan doktor to bars dobri človek,
posadzil ju na visoki stolec,
dal jej aspirinku, šup s ňu pod perinku
a už ju palec ňeboľel.“
Niektoré z piesní s erotickými alebo až vulgárnymi motívmi sú novšie- ho dáta, vznikali už v 20. storočí. Môžeme ich označovať za zľudovené. Ich texty nás odkazujú na vzťahy, sex, plodenie, sklamanie v láske, inými slovami povedané, realitu života.
„Ani som s ňou nenocoval,
ani som s ňou nespal
a ona mi odkazuje:
„Kolébenku chystaj!“
„Pýtala sa Eva Adama,
čo ma Adam medzi nohama.
Čo sa ty máš Eva pýtati,
to sa inštrumenty na deti.
„Keby si ty chcela, ja by chcel,
ľahli by sme si my na posteľ,
spravili by sme si uzlíčky,
čo by mali nôžky, ručičky.“
„Zaspalo dievča vyše rybníka,
otrčilo riťku na úradníka.
„Dobre mu urobilo, keď mu otrčilo,
nech sa nekuká.“
„Ej, povolila sem mu enom na půl palca
a on ho tam vrazil až po samé vajca.“
„Poza bučki, poza peň,
viberem si kerú sťem.
Viberem si bohatú,
čo má ona chlpatú.
Jedna mala viholenú
a tá druhá hladkú
a tá tretia vižďobanú
až do sámho zadku.“
„Čo sa stalo jednej žene stratila si cvičku v sene.
Kunda má či riama, čiri kunda, margaréta juchájda.
Čo jej bude muž povedať, keď jej bude v noci hľadať.
Kunda má či riama, čiri kunda margaréta juchájda.
Povedali jezuiti že je ona blízo riti.
Kunda má či riama, čiri kunda, margaréta juchájda.
Povedali františkáni že je ona na dve strani.
Kunda má či riama, čiri kunda, margaréta juchájda.
Spytuje sa matka dcéry, načo sú jej tie dva diery.
Kunda má či riama, čiri kunda, margaréta juchájda.
Tá prvá je na sračku a tá druhá na jebačku.
Kunda má či riama, čiri kunda, margaréta juchájda.“
(podľa terénneho výskumu autorky z okolia Topolčian 2016)
Erotické piesne sú súčasťou duchovnej kultúry Slovenska, len niektoré z nich, tie poetickejšie, sa spievajú dokonca bežne ako spomínaná pieseň Kohútik jarabý… Iné, v ktorých sú veci pomenované viac priamo, sa spievajú len počas určitých príležitostí. Samozrejme, ľudová tvorivosť a tým aj vznik nových piesní sa tvorí neustále. Ako príklad uvádzame zľudovenú pieseň z okolia Prešova:
„Šofere, šofere, gdze vašo motore.
V Prešove v garažu i na štacióne.
Šofer še opije a plano keruje,
na každej zatačke dzifče pomiluje.
Šoferova žena bledá jak ta scena,
a šofer červený, ľúbi šicke ženy.„
„Ľubil ši mňe Jane v komore na ladze,
tak ši mi sľuboval, že mi nič nebudze.
A na mojom brušku ľudze uvidzeli,
co sme my v komore spolu urobeli.“ (podľa terénneho výskumu autorky
v Prešove a okolí v roku 2017)
Magické služby lásky a erotiky. V tradičnej duchovnej kultúre Sloven- ska sa stretneme aj s ľúbostnou a erotickou mágiou. Tento typ mágie slúžil na upevnenie už jestvujúceho vzťahu, na osvieženie lásky alebo udržanie rovnováhy v partnerskom vzťahu. Do popredia sa preto dostali úkony na podporu spájania a upevnenia utvoreného zväzku. Pri jednej praktike sa napríklad z vosku, dreva, slamy či cesta zhotovili dve bábky predstavujúce muža a ženu. Mužskej bábke sa pripevnili na hlavu vlasy ženy a ženskej bábke zasa vlasy muža. Bábky sa mali zakopať pri splne mesiaca pod ovocný strom, ktorý rodil. Najvhodnejšia vraj bola čerešňa. Obrad mal zabezpečiť, aby part- neri boli navždy spolu a šťastní. Bolo však treba dať pozor, aby bábky niekto nevykopal, lebo kúzlo by potom stratilo účinok, ba naopak, partnerom sa tým mohlo uškodiť.
Erotická mágia v tradícii slovenského ľudu si vyslúžila mená: očarovanie, porobenie, počarenie. Iniciátorkami takéhoto využitia mágie boli najmä ženy, ale nezavrhovali ju ani muži. Muži sa však k jej praktikám uchyľovali menej, keďže muži a ženy plnia rozdielne sexuálne roly a majú rozdielne požiadavky na partnerský vzťah.
Erotická mágia často využívala princíp podobnosti. V praktických ma- gických úkonoch sa verilo, že kúsok zo ženy zastupuje ženu ako celok. Ak sa teda podarí dostať kúsok zo ženy do muža, na inú ženu sa už viac ani nepozrie a stále bude túžiť len po tejto jedinej žene. Parciálna mágia sa využí- vala najmä pri príprave nápojov alebo jedál lásky. Na východnom Slovensku, na Kysuciach a na Orave bola zaužívaná magická prax podať mládencovi potravu či nápoj s obsahom dievčenských telesných výlučkov. Do pálenky, ktorá sa ponúkla vyvolenému, sa pridali napríklad kvapky menštruačnej krvi. Podobne to platilo aj o príprave jedla. Na čele nahej ženy sa rozbili vajcia, ktoré sa nechali stiecť po celom jej tele. Medzi nohy sa jej postavila rajnička, do ktorej sa vajcia zachytili. Z nich sa pripravila praženica a ponúkla sa zvo- lenému mužovi. Pri nápojoch lásky sa využívali aj odvary z mandragory, húb holohlavcov a iných rastlín.
Známe bolo aj pečenie ľúbezných pagáčikov. Vydajachtivé devy do cesta na pagáče pridali štipku prachu pozmetaného zo štyroch kútov izby. Z ochl- penia pod pazuchami a na ohanbí si odstrihli kúsky a spolu so štyrmi vlasmi ich spálili na popol, ktorý primiešali do cesta spolu s kvapkou menštruačnej krvi. Cesto vymiesili, upiekli z neho pagáče a dali zjesť mládencovi. Pokrm im mal zaistiť jeho stálosť a vernosť. Dôkaz nájdeme v texte piesne z Myjavy:
„Ej, moselas ňe moja milá,
moselas ňe poďelat.
Ej, moselas ňe z puče chupky
do pagáčkú zaďelat.“
Dievčatá niekde pridávali mládencom do jedla soľ. Túto soľ mala mať pod sebou v papieri zabalenú prvorodička pri pôrode. Bolesti, ktoré ona pociťova- la pri pôrode, mal pocítiť aj muž, ktorý by zjedol takto osolený pokrm a jeho bolesti sa mali skončiť až v prítomnosti dievčiny, ktorá mu jedlo takto osolila. Menštruačná krv, sliny a pot boli najčastejšími a najrozšírenejšími zložkami nápojov lásky. Ženy mohli použiť na varenie tiež vodu, v ktorej sa predtým umyli. Keď muž zjedol s ňou pripravené jedlo, mal pocítiť neodolateľnú túžbu po dotyčnej žene.
Ak si už žena získala lásku a pozornosť muža, bolo potrebné magické úkony z času na čas zopakovať, aby si lásku a vernosť partnera zabezpečila natrvalo. Magické praktiky sa preto používali aj preventívne, nielen v prípade ohrozenia ľúbostného vzťahu.
Dievčatá niekde pridávali mládencom do jedla soľ. Túto soľ mala mať pod sebou v papieri zabalenú prvorodička pri pôrode. Bolesti, ktoré ona pociťova- la pri pôrode, mal pocítiť aj muž, ktorý by zjedol takto osolený pokrm a jeho bolesti sa mali skončiť až v prítomnosti dievčiny, ktorá mu jedlo takto osolila. Menštruačná krv, sliny a pot boli najčastejšími a najrozšírenejšími zložkami nápojov lásky. Ženy mohli použiť na varenie tiež vodu, v ktorej sa predtým umyli. Keď muž zjedol s ňou pripravené jedlo, mal pocítiť neodolateľnú túžbu po dotyčnej žene.
Ak si už žena získala lásku a pozornosť muža, bolo potrebné magické úkony z času na čas zopakovať, aby si lásku a vernosť partnera zabezpečila natrvalo. Magické praktiky sa preto používali aj preventívne, nielen v prípade ohrozenia ľúbostného vzťahu.
„Kdeže si Anička, kdes tú vodu brala?
Tá vodička bola, tá vodička bola, bola čarovaná.
Nečarovala som, ani moja mati.
Lež ju čarovali, lež ju čarovali moje modré oči.
Pozri sa, Anička, na ten suchý topoľ,
až sa rozzelená, až sa rozzelená, potom ja budem tvoj.“
V prípade, že nápoje a pokrmy lásky využívali muži, do pálenky či jedla dali svoje spermie, pot alebo sliny a nápoj ponúkol vyvolenej žene, aby si takto poistil jej lásku. Magické úkony na udržanie ľúbostného vzťahu sa robili najmä v období, keď sa partneri museli na čas odlúčiť a nemali možnosť vídať a stýkať sa. Bolo preto nevyhnutné, aby k sebe pripútali svoje srdcia, aby sa vzájomná láska nevytratila. Najmä ženy sa usilovali docieliť, aby na nich muž myslel dňom i nocou až dokedy sa opäť nestretnú.
Keď láska mládenca k dievčine ochabla a ten sa obzeral po iných, odvrh- nutá dievka si svojho mládenca mohla privolať späť aj tak, že rozložila oheň zo siedmich drievok z bazy, do ohňa dala soľ a čarovala nasledovnými slovami:
„Moja para po tebe,
tvoja láska po mne.
Tvoja radovizeň,
tvoja túžovizeň,
po mém sladkém tele,
po mém sladkém méne,
po mém sladkém dýchání.“ (podľa Melicherčík 1958)
Nevera manželského partnera sa údajne mohla potrestať jeho očarovaním.
„Ej, ženy, ženy,
poraďteže mi,
veď ja mrcha muža mám,
aj v noci nespí,
na druhé myslí,
čože mu ja robiť mám?
Choď ty do poľa,
natrhaj zelia,
všakového korenia,
keď to okúsi,
zmok ho vziať musí,
a ty budeš slobodná.“
Ak si žena sama nevedela poradiť s neverným mužom, oslovila vedomca alebo vedmu, ktorí používali na neverníka zariekanie s vodou. Vodu z devia- tich potokov zlial vedomec do džbána a vylial ju na šípový krík. Poliaty ker šibal odtrhnutým mladým šípovým šľahúňom, ktorý mal ostré a tuhé ostne a hnevlivým hlasom predniesol preklínanie nasmerované na nevernú osobu:
„Jaké požičiavanisko, aké vracanisko,
na tvé škaredé telisko.“
Tým sa malo dosiahnuť privolanie kliatby, choroby, bolesti ako pri pichaní ostňov na telo neverníka. Aj na privolanie ženícha slúžila voda. Za týmto účelom bolo treba o polnoci nabrať vodu z riečneho brodu, umyť si ňou tvár a hovoriť pri tom zariekanie:
„Kaluža, kaluža,
daj mi muža!
Vyše mosta, niže mosta,
aby nemal nikde miesta.
Len u nás!
Vyše lávky,
niže lávky,
aby nemal nikde stávky,
Len u nás!“ (podľa zápisu Holubyho 2005)
Podobný účinok malo aj umývanie na Veľký piatok alebo aj na Veľkonoč- ný pondelok. Skoro ráno pred východom slnka sa umývalo vodou z rieky, pričom sa tiež odriekalo podobné zariekanie. Zariekať sa pritom mohla aj vŕba, pod ktorou sa česali, pričom vŕbu zariekali:
„Vŕba, vŕba, daj mi muža,
červeného ako ruža
a bieleho ako kvet,
a dobrého ako med.“ (podľa zápisu Melicherčíka 1958)
Veľmi časté bolo uvrhnutie kliatby na sokyňu či soka v láske. Príkladom takéhoto preklínania je kliatba, ktorá bola roku 1716 zaznamenaná pred tren- čianskou súdnou stolicou. Prípad sa týkal ženy, ktorá bola tajnou milenkou istého Juraja Majthynyho z Beckova. Aby sa zbavila jeho manželky vyslovila na jej adresu túto kliatbu:
„Dones Bože muoru
do Majthinich dvoru!
Z toho sveta zhľad
protivnicu moju!“
Kliatba mala manželku pána domu pripraviť o život. Aby dievča, ktoré šlo na tanečnú zábavu, malo na nej úspech a bolo stále v kole, dávalo si do šiat zašiť magické rastliny a skôr, než vkročilo na tanečný parket, malo potichu odriekať zaklínanie:
„Stojte, dievky v tanci, jako kura vo vajci!
Ja budem tancovať so švárnymi chlapci!
Stojte dievky, stojte, jako blato svinské!
Ja budem tancovať,
jako kolo mlýnske!“ (podľa Holuby 2005)
Erotická mágia sa však využívala aj na rozbíjanie manželstiev či partner- ských vzťahov. Kto chcel napríklad ublížiť mladým manželom, usiloval sa im na ich svadbe dať vypiť trocha vody, v ktorej umývali mŕtveho, alebo vody, v ktorej poumývali mačke a psovi zadok. Ak sa to podarilo, manželstvo malo byť veľmi nešťastné. Vzhľadom na to, že v minulosti neboli rozvody bežné, manželia sa mali potom po celý život navzájom v nefungujúcom zväzku veľ- mi trápiť.
Ďalší spôsob, ako prekaziť spoločné manželské šťastie, bol známy z východného Slovenska. Tu sa pripravila kytica s asparátom a do kytice sa pridala nôžka čiernej sliepky či kohúta aj s pazúrikmi. Kytica sa nenápadne pohodila mladému páru pod nohy, najlepšie keď vychádzali z kostola. Ak ju novomanželia prekročili alebo na ňu stúpili, ich manželstvo malo byť spe- čatené ako nešťastné. Motívom škodenia mladomanželom mohla byť závisť alebo žiarlivosť. Prípadne niekto bosorke dobre zaplatil, lebo mu záležalo na tom z iných príčin, aby boli manželia spolu nešťastní. Aj z tohto dôvodu obsahovali svadobné obyčaje množstvo ochranných prvkov proti nečistým silám.
Erotická mágia sa v minulosti hojne praktizovala. Aj na Slovensku jestvuje veľmi trefné príslovie: „Ženích čarovaný – chrbát zmaľovaný!“ Inými slovami povedané, pričarovaný partner či partnerka obyčajne neprinášajú šťastné manželstvo, skôr také, kde prevládali hádky, spory, alkohol a fyzické aj psy- chické násilie.
Literatúra:
BACHTIN, M., M. Francois Rabelais a lidová kultura středověku a renesance. Praha: Odeon, 1975.
GALKO, L. Slovenské spevy. 1. diel. Bratislava: Opus, 1972
GALKO, L. Slovenské spevy. 4. diel. Dodatky 1. (1 – 700), Bratislava: Opus, 1976. GALKO, L. Slovenské spevy. 3. diel. Bratislava, Opus, 1971.
GALKO, L. Slovenské spevy. 2. diel, Bratislava: Opus, 1973. GALKO, L. Slovenské spevy 7 . Reg. Bratislava: Opus, 1989.
GALKO, L. Slovenské spevy. 5. diel : Dodatky 2 (701-1400), Bratislava: Opus, 1981.
GALKO, L. Slovenské spevy 6 : Dodatky 3 (1401-2153), Bratislava: Opus, 1983. GALKO, L. Kytica slovenských ľudových piesní. Martin: Osveta, 1970.
HAMAR, J. Komické a erotické v ľudovej piesni. Dizertačná práca, Bratislava, 1998. HOLUBY, J. Ľ. Národopisné práce. Martin: Matica Slovenská, 2005.
KREKOVIČOVÁ, E. Erotické motívy v slovenskej ľudovej piesni. In: Sociologické a štýlotvorné koncepty v etnomuzikológii. Zborník z 20.etnomuzikologického seminára. Bratislava: Slovenská muzikologická asociácia pri Slovenskej hudobnej únii, 1990, s. 69 – 73.
LEŠČÁK, M. – MARČOK, V. (eds.). Červené jabĺčko v oblôčku mám. Ľudová ľubostná pieseň.
Bratislava: Tatran, 1980.
MELICHERČÍK, A. Chrestomatia. Matica Slovenská, 1958. NÁDASKÁ, K. Čary a veštby. Bratislava: Fortuna Libri, 2017.
V texte boli použité ukážky piesní a rozprávaní z terénnych výskumov na Gemeri, v Topoľčanoch a okolí, v Prešove a okolí uskutočnené v priebehu rokov 2015 – 2017.
Kontakt:
PhDr. Katarína Nádaská, PhD. Archív Starého mesta Bratislava Vajanského nábrežie 13
80000 Bratislava
E – mail: katka.nadaska@gmail.com