Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Pre všetkých slovenských migrantov na Dolnú zem platí, že svojim odchodom prerušili väčšinu väzieb s pôvodným bydliskom. V procese adaptácie zároveň vytvorili väzby s novým prostredím. Prichádzali do kontaktu s iným, resp. inými etnikami. Tým sa zahraniční Slováci dostali do odlišnej situácie, ktorá podmienila celý rad zvláštností v ich ďalšom etnickom a kultúrnom vývine.[2]

Kultúra našich krajanov v cudzine sa utvárala v podmienkach dlhotrvajúceho kontaktu rôznych národov. Má synkretický charakter. To znamená, že v kultúrnom uspôsobení slovenských ostrovov či komunít v zahraničí sú zastúpené reálie trojakej proveniencie: materského etnika, majoritnej spoločnosti a novej kultúry, vytvorenej príslušníkmi komunít zahraničných Slovákov.[3]

Významný slovenský etnológ Ján Botík formuloval závery svojho bádania do modelu etnickej subkultúry. Chápe ju ako produkt kultúrnych zmien príslušníkov etnickej minority v určitom časovom rozpätí a vývinovom procese.[4] Grafické znázornenie tohto modelu možno vidieť na obrázku 1.

Kruh A znázorňuje kultúru jadra materského etnika, kruh C kultúru vytvorenú príslušníkmi minority a kruh B predstavuje kultúru obklopujúcej majoritnej spoločnosti. Kultúrne zmeny postupujú, zhodne s princípmi akulturácie, transformácie a integrácie minority, od kultúrnej výbavy, ktorú si vysťahovalci odnášali z pôvodnej vlasti (C1) cez subkultúru minority vytvorenú v novoosídlenom prostredí (C2) až k úplnej participácii na kultúre majoritnej spoločnosti v novom bydlisku (C3).[5]

Uvedený model je všeobecne platný a akceptovaný. Pri hlbšom zamyslení je jeho aplikácia logická v prípade primárnej kolonizácie a zobrazuje priebeh procesov etnickej asimilácie. Pokúsime sa Botíkov model modifikovať podľa konkrétnych situácií a okolností migrácií. Zohľadníme napríklad fázu kolonizácie, lokalitu, prostredie, do ktorého Slováci prichádzajú, počet iných etník či obdobie hodnotenia/zobrazovania modelom (napr. vplyv repatriácie). Na príkladoch z rôznych oblastí objasníme princíp modelu, ktorý bude následne aplikovateľný na všetky prípady etnických subkultúr.

Upravený model neznázorňuje priebeh asimilačných procesov, ale vždy konkrétnu situáciu. Stupeň asimilácie je nutné znázorniť osobitne, pretože je tiež odrazom reálneho stavu, odlišného v každej lokalite. Zároveň treba dodať, že na stanovenie a grafické znázornenie stupňa asimilácie by bolo potrebné vytýčiť určité hodnotiace kritériá, čo však vzhľadom na rozsah a charakter tohto príspevku nie je možné.

Znázornenie modelu akulturácie v rámci primárnej kolonizácie (obrázok 2) predstavuje Botíkov model prispôsobený na konkrétnu situáciu Slovákov na Dolnej zemi. Slováci (S) prichádzajú do inoetnického prostredia (E). Po počiatočnom kontakte, v období akulturácie vzniká spoločná subkultúra (S1E1). Pôvodná slovenská kultúra sa modifikuje na kultúru Slovákov v zahraničí (S1). Kultúra majoritného etnika, prípadne aj iných etník, je do určitej miery ovplyvnená minoritnou kultúrou (E1). Miera vplyvu závisí od viacerých faktorov (početnosť menšiny, konfesia, zamestnanie, atď.). Týmito faktormi sa bližšie zaoberám v závere podkapitoly. Upozorňujem, že uvedený model zobrazuje len fázu akulturácie, nie celý priebeh asimilačných procesov.

Model akulturácie v rámci sekundárnej kolonizácie (obrázok 3) predstavuje príchod Slovákov so svojou modifikovanou kultúrou (S1) do inoetnického prostredia (E). Kolonisti prichádzajú z rôzneho prostredia, čo má vplyv na dĺžku úvodných fáz asimilácie. Možno však zovšeobecniť, že ak prichádzajú v rámci sekundárnej kolonizácie, fáza počiatočného kontaktu trvá kratšie než v prípade primárnej kolonizácie. Takýto priebeh migrácií možno sledovať napr. v okolí Békešskej Čaby. Je však potrebné spomenúť aj opačný príklad. Ak Slováci prichádzajú v rámci sekundárnej kolonizácie na čabiansku pustatinu z Pilišských hôr, ich adaptácia trvá dlhšie. Na základe kontaktu etník vzniká spoločná subkultúra (S2E2). Už modifikovaná kultúra Slovákov sa opäť mení vplyvom majority a iných menšín (S2). Kultúra väčšinového obyvateľstva a ďalších národností preberá isté prvky minoritnej kultúry (E2), ktoré sú odlišné od znakov prevzatých v rámci primárnej kolonizácie, keďže už aj slovenská synkretická kultúra je modifikovaná počas fázy adaptácie a akulturácie v rámci predchádzajúcich akulturačných procesov.

Model akulturácie v rámci terciárnej kolonizácie (obrázok 4) vyjadruje príchod Slovákov so svojou dvakrát modifikovanou kultúrou (S2) do inoetnického prostredia (E). Ich situácia pri zoznamovaní s novým územím/kultúrou je jednoduchšia, nakoľko už tento proces dvakrát absolvovali. Nie je podstatné či oni osobne, alebo ich rodičia, lebo predchádzajúce skúsenosti sú obsiahnuté v kultúrnom komplexe a prenášajú sa v procese socializácie. O tomto konštatovaní je možné polemizovať podobne, ako v prípade sekundárnej kolonizácie. Po počiatočnom kontakte následným vývojom vzniká spoločná kultúra (S3E3). Modifikovaná kultúra Slovákov sa opäť mení (S3) a rovnako sa mení aj pôvodná kultúra v tomto prostredí (E3).

Tri modely akulturácie v rámci procesu kolonizácie je možné aplikovať všeobecne na všetky oblasti Dolnej zeme. Rýchlosť procesu synkretizácie kultúry však závisela aj od iných faktorov bez ohľadu na fázu kolonizácie. Urýchlenie adaptácie mohol spôsobiť napr. odchod na územie, kde už boli usídlení príbuzní či známi. Rovnaký následok mal príchod do geograficky podobného prostredia (horské, nížinné). V niektorých prípadoch možno tvrdiť, že fáza kolonizácie nezohrávala pri počiatočnom kontakte najdôležitejšiu úlohu, ale skôr okolnosti, ktoré súviseli s výberom cieľovej lokality. Keďže najvernejšie dokážeme modely aplikovať v lokalitách, v ktorých sme vykonali terénny výskum (Borumlak a Varzaľ, Butín, Erdevík), znázorníme ich pomocou navrhovaných modelov, ale tiež z pohľadu kľúčových udalostí, ktoré markantne zmenili situáciu na skúmanom území.

Priebeh akulturácie v Borumlaku a Varzali znázorňuje obrázok 5. Keďže Slováci (S) prichádzali do Bihorskej župy priamo zo Slovenska, ide o primárnu kolonizáciu. Na tomto území žili majoritní Rumuni (R) a maďarská menšina (M). Na základe kontaktu príslušníkov týchto etník sa vytvára spoločná kultúra (S1R1M1). Pôvodná slovenská kultúra sa modifikuje na kultúru Slovákov v Bihore (S1). Vzájomné ovplyvňovanie spôsobuje zmenu kultúr ostatných etník (M1, R1). Na vysvetlenie je potrebné dodať, že ak by sme chceli túto situáciu zobraziť absolútne presne, museli by sme preskúmať, v rámci ktorého stupňa kolonizácie prišli na toto územie Maďari.

Akulturáciu v Butíne rieši obrázok 6. Slováci (S1) prišli do Butína z Nitrianskej a Oravskej stolice, avšak väčšinou so zastávkou v Maďarsku. Podstatná časť sa presídlila aj z Vojvodiny. Ide teda o sekundárnu kolonizáciu. V obci žili Rumuni (R), Nemci (N), Srbi (Sr) a Česi (Č). V tomto multikultúrnom prostredí sa vytvorila spoločná kultúra (S2R1N1Sr1Č1). Každé etnikum preberá znaky iných a modifikuje vlastnú kultúru (S2, R1, N1, Sr1, Č1). Samozrejme, rovnako ako v prípade Borumlaku a Varzaľa by bolo na zreálnenie situácie potrebné preskúmať tiež migrácie ostatných zúčastnených národností.

Situácia v lokalite Erdevík je znázornená na obrázku 7 (strana 29). Slováci (S2) do Erdevíku v Srieme (juhozápadná časť Vojvodiny) prišli z Báčky (severná časť Vojvodiny) ako súčasť sekundárnej, ale zväčša terciárnej kolonizácie, ktorú spôsobila preľudnenosť území severne od Dunaja. V obci žili Srbi (Sr), Maďari (M) a Nemci (N). Pri spolužití etník vzniká spoločná subkultúra (Sr1S3M1N1). Kultúra erdevíckych Slovákov sa opäť modifikovala (S3). Rovnako sa menili aj kultúry ostatných národností (Sr1, N1, M1).

Situácia na obrázku 10 zobrazuje model akulturácie v Borumlaku a Varzali so zohľadnením počtu príslušníkov jednotlivých etník. V týchto dvoch susediacich obciach tvorili Slováci (S) dlhé obdobie

Rôzne historicko-politické udalosti mali veľký vplyv na vývoj situácie v jednotlivých lokalitách. Aj tento fakt je možné zohľadniť v rámci akulturačného modelu. Na príklade obcí Butín a Erdevík zohľadňujeme dopady II. sv. vojny. Nový stav je znázornený na obrázku 8 a 9. II. sv. vojna spôsobila, že v Butíne sa po jej skončení nevyskytuje nemecká menšina. V obci zostávajú Slováci so svojou kultúrou (S2), Rumuni (R1), Srbi (Sr1) a Česi (Č1). Vzniká nová etnická subkultúra (S3R1Sr1Č1), ktorá však zohľadňuje aj bývalý vplyv Nemcov. Vzájomná determinácia znamená vznik nových subkultúr (S3, R2, Sr2, Č2).

V Erdevíku vznikla po II. sv. vojne podobná situácia. Odchodom Nemcov zostávajú v obci Slováci so svojou kultúrou (S3), Srbi (Sr1) a Maďari (M1). Spolužitím vzniká nová subkultúra (S4Sr2M2). Táto zahŕňa aj všetky predchádzajúce vplyvy nemeckej menšiny. Na základe novej situácie sa modifikujú tiež ostatné etniká (S4, Sr1, M2). Situácia na obrázku 10 zobrazuje model akulturácie v Borumlaku a Varzali so zohľadnením počtu príslušníkov jednotlivých etník. V týchto dvoch susediacich obciach tvorili Slováci (S) dlhé obdobie  väčšinu. Preto sú na obrázku zakreslení najväčším krúžkom. Rumuni (R), majoritné etnikum z hľadiska štátu, dosahovali len polovicu z počtu Slovákov. Najmenej bolo Maďarov (M). Vzhľadom na početnosť komunít sa zväčšuje aj veľkosť prienikov (S1, R1, M1) a ich vplyv na spoločnú kultúru (S1R1M1) a kultúry jednotlivých etník.

Zo všetkých uvedených modelov a ich aplikácií na konkrétne lokality vyplýva, že kultúra dolnozemských Slovákov je slovenská podľa miery jej modifikácie cudzími vplyvmi. Miera jej slovenskosti, resp. etnickej identity [6] jej zástupcov, v rôznych oblastiach a lokalitách dokazuje, že každá je jedinečná po všetkých stránkach.

Musím konštatovať, že je veľmi náročné vytvoriť model, v ktorom by bol zároveň zohľadnený stupeň kolonizácie, početnosť menšiny, ako aj iné, okolité etniká, ich početnosť a vplyv všetkých ostatných relevantných faktorov.

V procese migrácií a následnej akulturácie zohrávajú dôležitú úlohu politicko-hospodársky vývoj, geografická poloha, početnosť menšiny, konfesia a zamestnanie. Vplyv týchto faktorov je možné zobraziť graficky s použitím modifikovaného akulturačného modelu s rôznym pôsobením prienikov jednotlivých kultúr. Niektoré z nich sú skupinami asimilačných faktorov, iné pôsobia samostatne. Podrobne sa im venujeme v kapitole 5.

Jedným z najdôležitejších faktorov, ktorý ovplyvnil minoritný život a slovenskú kultúru na Dolnej zemi, bol politicko-hospodársky vývoj jednotlivých krajín. Tento proces sa začal rozdelením Rakúsko-Uhorskej monarchie na samostatné štátne útvary a následnú zmenu zriadenia. Pozitívny bol vývoj najmä na území bývalej Juhoslávie. Relatívna politická sloboda obyvateľov tu ponúkala možnosti aj na zachovávanie národných tradícií. Odlišný bola genéza v Maďarsku. Maďarizačná politika reálne národnostné menšiny likvidovala/likviduje. Dnes sa v krajine k slovenskému pôvodu hlási nepatrné množstvo ľudí z pôvodného počtu. Asimilátorská prax sa deje, paradoxne, pod rúškom podpory minorít.

Veľké zmeny v slovenských enklávach spôsobila aj možnosť repatriácie, najmä po II. sv. vojne. Späť do Československa sa vracali najmä vrstvy s najnižším sociálnym statusom (Bulharsko, Rumunsko), resp. obyvatelia pohraničných regiónov v Maďarsku. V konečnom dôsledku bol vždy najdôležitejší stupeň etnickej identity a snaha o jej zachovanie. Kompaktné osídlenie Slovákov v Juhoslávii možnosť návratu do vlasti dostatočne neoslovila aj z dôvodu lepšej sociálnej situácie a vzťahu majority k slovenskej menšine.

Geografická poloha územia ovplyvnila typ osídlenia krajiny. Kým v rumunskom hornatom Bihore sledujeme izolovanosť slovenského etnika, v nížinných oblastiach sú kontakty populácie vyššie. Izolovanosť má za následok spomalenie asimilačných procesov, dlhšie zachovanie tradičnej kultúry, ale aj horšiu ekonomickú situáciu obyvateľstva.

Početnosť menšiny (tiež jednotlivých enkláv) je významným faktorom udržania etnicity. Najpočetnejšie enklávy (Békešská Čaba, Nadlak, Báčsky Petrovec a ďalšie), v porovnaní s obcami s menším počtom Slovákov, kde je vývoj manifestne degresívny, žijú aktívnym národným a duchovným životom.

Vplyv konfesie sa podľa môjho názoru najvýraznejšie prejavuje v izolovanejších lokalitách, kde práve cirkev stimuluje etnickú identitu (katolícky Bihor). Väčšina lokalít na Dolnej zemi je evanjelických. Bolo to spôsobené prenasledovaním a násilnou rekatolizáciou protestantov, ktorí vo veľkom počte utekali za duchovnou slobodou. Z dlhodobého hľadiska to má za následok zomknutie minority a dlhšie odolávanie asimilácii.

Zamestnanie tiež zohráva úlohu pri udržovaní národného povedomia. Roľníci na nížinách vo Vojvodine (Békešskej Čabe, Arade atď.) neboli nútení dorozumievať sa iným ako materinským jazykom (aj keď ho ovládali), na rozdiel od robotníkov v maďarských či rumunských sklárskych hutách a uhoľných baniach. Každodenný styk s príslušníkmi majority spôsobuje rýchly proces stierania etnických znakov.

Horeuvedené faktory dokazujú, že v rámci jednotlivých kolonizácií môžeme nájsť spoločné črty, ktoré však v konečnom dôsledku nevplývajú rovnako na každú krajinu a lokalitu, ale spôsobujú celý rad ďalších, odlišných okolností dotvárajúcich mozaiku kultúrno­historického vývinu Slovákov na Dolnej zemi a ich súčasnej situácie.

Poznámky:
[1] Na základe spoločných terénnych výskumov boli vydané na UKF v Nitre publikácie: ČUKAN, J. a i.: Borumlak, Varzaľ. Spôsob života a kultúra Slovákov v Bihore. Nadlak – Nitra 2006; ČUKAN, J. a kol.: Butín. Tradičná kultúra Slovákov v rumunskom Banáte. Nitra 2008; a ŠUSTEKOVÁ, I. a i.: Kultúrne tradície Slovákov v oblasti Bakonského lesa. Nitra 2008.
[2] BOTÍK 2002: 210.
[3] Tamže, s. 211.
[4]Tamže, s. 211.
[5] Tamže, s. 211 a n.
[6] K problematike etnickej identity pozri LENOVSKÝ 2005 a LENOVSKÝ 2006.

Literatúra a pramene:
BOTÍK, J.: Synkretizmus v kultúre zahraničných Slovákov. In: Slovenčina a slovenská kultúra v živote zahraničných Slovákov. Nitra 2002, s. 210 – 219.
ČUKAN, J. a i.: Borumlak, Varzaľ. Spôsob života a kultúra Slovákov v Bihore. Nadlak; Nitra 2006.
ČUKAN, J. a kol.: Butín. Tradičná kultúra Slovákov v rumunskom Banáte. Nitra 2008.
LENOVSKÝ, L.: Identita -tovar ako každý iný?. In: Filozofia. Bratislava, 60, 2005, č. 7, s. 536 -541.
LENOVSKÝ, L.: Kontexty identity. In: Ethnologia Actualis Slovaca. Trnava, 6, 2006, s. 12 -24.
ŠUSTEKOVÁ, I. a i.: Kultúrne tradície Slovákov v oblasti Bakonského lesa. Nitra 2008.