Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Etnokultúrne procesy patria k najdynamickejším, najkomplikovanejším a najdôležitejším sociokultúrnym charakteristikám každého spoločenstva. Etnické vymedzovanie kultúry a society je i dnes, v časoch multikulturalizmu a deetnizácie kultúry, efektívnym a používaným nástrojom ich deskripcie, genézy, realizácie politického aj ekonomického manažmentu. Výsledky doterajšieho výskumu etnokultúrnej problematiky sa odpútali od primordialistických a sčasti aj esencialistických koncepcií etnicity a etnickej identity, smerom ku konštruktivistickému, kontextuálnemu a situačnému chápaniu. Prispeli k tomu nielen vedecké analýzy ich vývoja, existencie a perspektív, realizované formou sofistikovanej interdisciplinárnej metodiky, ale aj ich interpretácia prostredníctvom multidisciplinárneho prístupu. Záujem o etnické/etnokultúrne minority je prirodzenou reakciou na existenciu multietnických a multikultúrnych spoločenstiev. Vyplýva zo spoločenskej, ekonomickej aj politickej požiadavky   lepšie   spoznať   princípy   ich   fungovania a potreby presnejšej predikcie vývoja. Nejedná sa pritom len o výskum „problémových“ otázok, lokalít či spoločenstiev, ale o komplexné poznanie zákonitostí ich existencie.

Sociokultúrny priestor Dolnej zeme [2] je vynikajúcim prostredím štúdia týchto procesov. Etnokultúrne tradície a identita minorít tu existujú v prostredí verejnom (politicko-ekonomickom a inštitucionálnom) aj rodinnom/ lokálnom. Empirický výskum jazykovo-komunikačného správania slovenskej mládeže na Slovensku a v Maďarsku bol  realizovaný   v roku   2010   v obidvoch   krajinách. [3] V metodike bol aplikovaný i etnokultúrny ukazovateľ, ktorý zisťoval názory mladej generácie na rozvoj národnostnej kultúry, materinského jazyka a národnost- ného školstva ako základných atribútov prežitia každej minority. Cieľom prítomného príspevku je čiastočne charakterizovať slovenskú minoritu v Maďarsku a prezentovať tie názory účastníkov výskumu, ktoré rozširujú etnokultúrne kontexty.

Slováci v Maďarsku – etnokultúrny kontext.[4]

Príchod Slovákov na Dolnú zem v rámci sezónnych prác poddaných zo stolíc dnešného územia Slovenska koncom 17. storočia, neskôr zemepanská kolonizácia týchto území v 1. polovici 18. storočia, pokračujúca od konca 18. storočia spolu s robotníckou kolonizáciou od polovice 19. storočia, boli legitímnymi pracovnými migráciami v rámci Uhorska. Tak ako aj v súčasnosti prebieha sťahovanie občanov v rámci Slovenska za prácou a vidinou lepšieho života  smerom  z východu  na  západ,  zo  severu  na  juh, z vidieka do miest. Hlavnými príčinami spustenia procesu dosídľovania  Dolnej  zeme  v takej  masívnej  miere  bola snaha opätovného využívania majetkov, okupovaných Osmanskou ríšou v rokoch 1526 – 1697. Dolnú zem, ktorá bola  po  odchode  Turkov  v ruinách,  takmer  opustená a neobývaná, s postupujúcou sukcesiou krajiny, bolo potrebné (a ekonomicky výhodné) revitalizovať.[5] Motiváciou pre osadníkov bolo prideľovanie pôdy do vlastníctva, materiál na výstavbu obydlí zdarma, náboženská sloboda, daňové úľavy, zmiernenie poddanských povinností a pod. Pre preľudnené, sociálne a ekonomicky zdecimované, náboženskými a politickými turbulenciami nestabilné severné stolice Uhorska to bola zaujímavá výzva. Následný ekonomický a kultúrny vzrast, spôsobený    osvietenskou    filozofiou    a rozvojom    vied v druhej polovici 18. storočia, bol modelovaný myšlienkou jednotného, čoraz viac aj etnicky homogénneho štátu. Štátna vzdelávacia politika v priebehu 19. storočia propagovala   maďarizáciu.    V slovenských    enklávach v tomto čase nastupuje bilingvizmus. Národno-obrodenecké snahy v 2. polovici 19. storočia však vyústili aj do vzniku opozície, ktorá propagovala vznik samostatných štátnych útvarov v rámci príslušných inoetnických území Uhorska.    Geopolitický    vývoj    v    Európe    v priebehu 1. polovice 20. storočia zohľadnil etnický princíp, vzniká Európa národných štátov. Centrálna časť Dolnej zeme sa stáva súčasťou Maďarska, severná Československa, východná a juhovýchodná (Bihor, Banát) Rumunska a sčasti Srbska, južná (Vojvodina) Srbska a (Slavónia) Chorvátska. Z obyvateľov multietnického Uhorska vzniká v novom  štáte  Maďarov  „cez  noc“  majorita  (Maďari) a minority  (Slováci,  Nemci,  Rumuni,  Srbi,  Česi,  Rusíni a pod.). Požiadavka etnickej homogenizácie, prijatá ako politická vízia takmer v celej Európe, sa okrem iného prejavuje aj zmluvami o vzájomnej výmene obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom, keď v rokoch 1946-1948 z Maďarska odchádza približne 80 000 Slovákov. Podmienky, život a status dolnozemských slovenských komunít, dovtedy relatívne jednotne maďarizovaných, sa v rámci nových štátnych útvarov začínajú výrazne diferencovať. Manažuje ich minoritná politika príslušných štátov, determinovaná vzťahmi majority a minorít.

Perspektívy pretrvania Slovákov v Maďarsku sú výsledkom  silno   zakorenenej   etnickej   homogenizácie v Maďarsku, prameniacej z prisvojenia si idey „uhorstva“ maďarským (štátotvorným) etnikom.[6] Multietnicita a právo výberu/pretrvania ino/etnickej identity, latentne hybernujúcej v Európe už v priebehu druhej polovice 20. storočia, ožívajú v jeho posledných troch dekádach v rámci projektu multikulturalizmu. V Maďarsku však mimo lokálneho, resp.  regionálneho  významu  nemali  skutočné  zastúpenie v politickom, ekonomickom alebo kultúrnom živote. Ak významy (osobnosti, umelci, kultúrne, ekonomické hodnoty a pod.) tieto hranice aj presiahli, ich etnická báza/ proveniencia nebola prezentovaná. Štátny systém mapuje etnickú štruktúru namiesto priamej otázky etnickej identifikácie prostredníctvom odpovedí na otázky viažúce sa: k postoju ku konkrétnej (etno) kultúre, k materinskému jazyku a jeho používaniu, k pôvodu či predkom. Tým sa vytvára priestor k (dez)interpretácii, konštruovaniu  a vzniká akási vágna a nejasná podoba imaginárnej etnickej identity. Eliminovanie príležitostí manifestovať (akúkoľvek) identitu spôsobuje jej zánik. Každá identita existuje len v sociokultúrnej interakcii a procese identifikácie. Dôkazom  je  aj  známy  rozpor  pri  uvádzaní  skutočného a oficiálneho počtu Slovákov v Maďarsku a takmer vždy prítomné doplňujúce informácie.[7] Problémy klasickej identifikácie Slovákov v Maďarsku vyplývajú aj z rozdiel- neho    chápania    etnickej    identity,    významu    etnicity a procesu identifikácie maďarskej majority. Dôležitým faktorom nie je len postoj/vzťah majority a minority, ale aj minority k sebe samej. Ak členovia minority majú, resp. vidia zo svojej etnickej identity akýkoľvek profit (ekonomický, kultúrny, edukačný, spoločenský), udržiavajú si ju. Ak neprináša žiadny praktický význam,  stráca svoju funkciu a následne aj hodnotu. Dochádza k asimilácii. Existencia kultúry (spôsob života, zvyky, tradície, folklór, mentalita), jazyka a identity ako hodnôt, ktoré slovenská minorita v Maďarsku počas svojej prítomnosti vytvorila a udržala dodnes, je dôkazom toho, že isté funkcie stále plnia.

Kultúrna kompatibilizácia je pre fungovanie spoločnosti nevyhnutná. Slováci v Maďarsku perfektne ovládajú maďarský jazyk (nie ako inoetnický, ale ako štátny). Príslušnosť k Maďarsku a pocit vlastenectva sú veľmi silné, je to ich domov, vlasť. V snahe byť rovnocennými občanmi v škole, zamestnaní, či lokálnej societe, musia neustále sledovať a reagovať na požiadavky majority (najmä vzhľadom na stereotypy a etnofaulizmy – kultúrne  univerzálie  prítomné  síce  v rôznej  miere,  ale v každom multietnickom prostredí). V mnohých situáciách je ľahšie etnicky sa neodlišovať.[8] Aká je perspektíva etnickej diferenciácie príslušníka minority, ak môže byť hrozbou pre jeho život, komfort, profit, rodinu? Lebo majorita často chápe snahu o udržanie identity minorít (primordiálne) ako vlastné ohrozenie a opozíciu. Tento proces nachádza bod rovnováhy v prostredí vzájomného poznania, spolužitia, napĺňania spoločných cieľov, vytvárania rodinných aj spoločenských väzieb.[9] Interpersonálna komunikácia   v rámci   lokálnych,   resp.   medzilokálnych vzťahov je ideálnym prostredím. Bilingvizmus je jej dôležitým nástrojom aj nevyhnutným následkom.[10]

Sebavedomie príslušníkov minorít je pre prežitie minority veľmi významné. Je odrazom najmä jej ekonomického a sociálneho statusu. Relatívnu sebestačnosť a ekonomickú silu poskytoval gazdovský systém hospodárenia.[11] V priebehu druhej polovice 20. storočia relatívne usadlý a uzavretý spôsob života vystriedali každodenné kontakty s majoritným prostredím v meste, škole, zamestnaní v priemysle a pod. Slováci v Maďarsku ako verejná, relatívne spontánna a sebestačná etnická minorita sa transformujú do skupín obyvateľov v dedinách, donedávna     všeobecne     známych     ako     slovenských, a jednotlivcov v mestách. Existujú na báze znalosti slovenského jazyka, jeho príležitostného používania, reflexie slovenského pôvodu a predkov, realizácie niektorých kultúrnych komplexov slovenskej proveniencie. Charakteristikou je dvojitá identita a bilingvizmus. Medzigeneračný prenos v rámci rodiny a lokálneho spoločenstva vo všeobecnosti nahrádzajú školstvo a médiá, čo možno považovať za globálny fenomén v transmisii kultúrnych tradícií a jazyka.[12]  Etnické prechádza zo sféry verejnej do inštitucionálnej, navyše, etnický význam (slovenské) sa mení na lokálny, regionálny (pilišské, zadunajské, čabianske). Napríklad maďarskí Čabänia, mnohí aj bez predsudkov, úprimne nechápu, prečo sa slovenskí Čabänia chcú angažovať v svetoznámom Klobásovom festivale ako Slováci.

Súčasný     manažment      slovenskej      minority v Maďarsku reprezentujú Celoštátna slovenská samospráva, sieť oblastných (kultúrnych) domov, kultúrnych spolkov (folklórne, hudobné, spevácke súbory a pod.), jednotlivci, gastronomické zariadenia, kultúrne podujatia, školy s fakultatívnym vyučovaním slovenského jazyka (alebo ako ďalšieho cudzieho) a vedeckovýskumné pracoviská (najmä VÚSM v Békéšskej Čabe). Pracujú veľmi intenzívne a v rámci svojich možností. Ich hlavnou úlohou je udržiavanie, prezentácia, štúdium a hľadanie možností využitia existujúcich kultúrnych hodnôt, ktorými slovenská minorita v Maďarsku dnes disponuje. V konkrétnych lokalitách tak dochádza k etnorevitalizácii (mladí ľudia so slovenskými koreňmi, ktorí už slovenčinu vôbec neovládajú, ju začínajú študovať; v repertoári folklórnych súborov a spevokolov sa udržiavajú aj slovenské ľudové piesne a tance; jazyk a kultúra Slovákov v Maďarsku je predmetom štúdia a vedeckého výskumu, a pod.) Výzvou sú aj možnosti, ktoré poskytuje etnopolitika a etnobiznis – súčasné moderné trendy v živote multietnických spoločenstiev. Organizovanie jednotlivcov do menšinových samospráv umožňuje získať prostriedky na kultúrny a spoločenský život, rozvíjať „to“ lokálne a regionálne (a v rámci neho aj „to“ slovenské). Podujatia prezentovania tradičnej kultúry Slovákov sú nástrojom profitu (vo všetkých jeho formách) a výzvou   pre   existujúce   inštitúcie.[13] Objektívnejšie   a konštruktívnejšie, ako hovoriť a uvažovať o asimilácii Slovákov v Maďarsku, je analyzovať transformáciu ich kultúry, etnicity a jazyka.

Metodika výskumu, vzťahový rámec analýzy a spracovanie dát.

Výskumu v roku 2010 sa zúčastnilo 200 respondentov slovenskej národnosti. Do výskumnej vzorky boli zahrnutí študenti rôznych typov škôl vo veku od 19-25 rokov: o svojej minorite vypovedalo 100 maďarských Slovákov v lokalitách pôsobenia stredných a vysokých škôl v Maďarsku, vyučujúcich slovenský jazyk (gymnáziá v Budapešti a v Békešskej Čabe, univerzity v Budapešti, Pilíšskej Čabe, Ostrihome a Sarvaši). Deklarovali svoj slovenský pôvod, národnosť, materinský jazyk rodičov, alebo podľa vlastného posúdenia ovládali hovorovú slovenčinu na úrovni bežnej komunikácie v rámci denného styku. Druhú skupinu tvorilo 100 Slovákov žijúcich v regiónoch SR s prítomnosťou obyvateľov maďarskej národnosti a študujúcich na stredných a vysokých školách v Dunajskej Strede, Štúrove, Komárne, Šamoríne, Nitre, Rožňave a Košiciach. Tí vypovedali vo vzťahu k príslušníkom kontaktného maďarského etnika a reprezentujú pohľad majority na minoritu.

Na zber empirických dát bol použitý pološtruktúrovaný dotazník. V súlade so stanovenými cieľmi výskumného projektu a účelom použitej metodiky bolo aj skúmanie pôsobenia etnokultúrnych činiteľov vo vedomí účastníkov výskumu, resp. zistenie, či a akú úlohu zohrávajú tieto činitele pri jazykovo-komunikačnom správaní  slovenskej   mládeže   na   Slovensku   (SS)   aj v Maďarsku (SM). Etnokultúrny ukazovateľ pozostával z troch položiek: národnostná kultúra, materinský jazyk a národnostné školstvo; ktoré bolo možné analyzovať samostatne aj vo vzájomných súvislostiach. Otázka bola nasledovná: Domnievate sa, že je potrebné, aby príslušníci Vašej menšiny (v prípade Slovákov  v Maďarsku),  resp. aby príslušníci maďarskej menšiny (v prípade Slovákov na Slovensku) rozvíjali aj v budúcnosti svoju národnostnú kultúru, materinský jazyk, národnostné školstvo? Znenie jednotlivých   položiek   bolo   diferencované   vzhľadom k adresátovi (pre SM použitý termín – slovenská…, pre SS – maďarská …). Respondenti na sedembodovej (ratingovej) škále (od rozhodne nie – 1 po rozhodne áno – 7) posudzovali každú z predložených položiek samostatne. Referenčný rámec obsahuje základnú analýzu názorov na rozvoj    národnostnej    kultúry,    materinského    jazyka a národnostného školstva, ktoré interpretujeme z pohľadu obidvoch jazykových skupín.[14]

Je zrejmé, že vo všeobecnosti sa hodnotenie všetkých troch položiek etnokultúrneho ukazovateľa nachádza v pozitívnom poli posudzovacej škály blízko úrovne „skôr áno“, najpozitívnejšie pri položke národnostnej  kultúry.  Detailnejšie  analýzy  odhaľujú  rozdiely v hodnotení v rámci jednotlivých skupín. U Slovákov v SR je rozvoj predmetných položiek vnímaný diferencovane – najviac preferujú rozvoj národnostnej (maďarskej) kultúry, tesne za ním materinský (maďarský) jazyk u kontaktného (maďarského) etnika (blízko hodnotenia „skôr áno“), na rozvoj školstva majú celkovo ambivalentný názor (neviem). Názory Slovákov v MR sú viac menej vyvážené, orientované jednoznačnejšie pozitívnym smerom. Pritom vo všeobecnosti najväčší význam pripisujú zhodne rozvoju národnostnej (slovenskej) kultúry a národnostného (slovenského) školstva. Ich pozícia hodnotenia na škále je posunutá pozitívnejším smerom (s vyššou intenzitou súhlasu), ako v prípade rozvoja materinského jazyka (graf 1).

Výsledky sú štatisticky významné na úrovni skupín, na úrovni etnokultúrneho ukazovateľa a aj na obojstrannej  úrovni  (skupiny  vs.  etnokultúrny  ukazovateľ).[15] Z ďalších realizovaných analýz vyplývajú detailnejšie výsledky, týkajúce sa obidvoch jazykových skupín (graf č.2). Ten približuje analýzu rozptylu všetkých položiek etnokultúrneho ukazovateľa a jazykových skupín súčasne. Pre lepšiu prehľadnosť výsledkov boli vytvorené tri skupiny respondentov. Prvá prezentovala viac či menej negatívne stanovisko (sčítané varianty 1+2+3=1 negatívne názory), druhá volila ambivalentnú, nerozhodnú odpoveď (variant 4=2 ambivalencia), tretia sa prikláňala k pozitív- nym hodnoteniam (zvolili pozitívne varianty 5+6+7=3 pozitívne odpovede).

Z grafu je evidentné, že slovenská mládež v Maďarsku pri posudzovaní rozvoja vybraných zložiek etnokultúrneho rozvoja volila najviac pozitívne varianty – takmer 75% sa domnieva, že uvedené komponenty etnicity je nevyhnutné v budúcnosti rozvíjať (kultúra 71%, jazyk 68%, školstvo 70%).  A hoci aj slovenská mládež v SR preferuje uvedený názor, ich percentuálne zastúpenie sa pohybuje na nižšej percentuálnej úrovni (kultúra 60,6%, jazyk 49,5%, školstvo 38,4%). Navyše, na rozdiel od SM sledujeme,    že    vo    vzťahu k jednotlivým zložkám je ich názor diferencovaný. Najväčšiu podporu získal rozvoj národnostnej kultúry. Rozvoj materinského jazyka (maďarského) podporuje polovica respondentov a najnižšiu podporu získalo národnostné školstvo, ktoré viac či menej podporuje len každý štvrtý odpovedajúci. Práve v súvislosti s rozvojom národnostného školstva sa u SS stretávame s bipolárnymi názormi, keď takmer rovnaké zastúpenie SS je pozitívneho (38,4%) aj negatívneho názoru (40,4%). Zastúpenie ambivalentných odpovedí je u obidvoch jazykových skupín na každú zložku približne rovnaké a pohybuje sa najviac okolo pätiny respondentov. Čo sa týka negatívnych stanovísk u SM, odmietavejší postoj (12% respondentov) je postrehnuteľný v prípade rozvoja materinského jazyka. Výskyt tohto názoru (hoci v nízkom počte) môže determinovať aj fakt, že slovenský jazyk je u nich v pozícií „druhoradého“ jazyka, a to vo všetkých sférach spoločenského aj súkromného života [16].

Záver. Zo štruktúry etnokultúrnych ukazovateľov (rozvoj národnostnej kultúry, školstva a materinského jazyka) vyplynulo, že u obidvoch podskupín (SM aj SS) dominuje vo všeobecnosti názor o potrebe rozvíjať všetky tri zložky. Hoci celkový trend posudzovania problematiky u slovenskej mládeže v Maďarsku a na Slovensku je zhodný, zaznamenávame u nich rozdiely v miere tejto podpory. Tie existujú a spočívajú v rozdielnej váhe, prisudzovanej   rozvoju   národnostnej   kultúry,   školstva a materinského jazyka, vzhľadom na ich pozíciu:

• minoritné postavenie (Slováci v MR) u mladých ľudí rezultuje v zvýšenom dôraze na rozvoj etnokultúrnych zložiek, keďže predmetná problematika sa jej priamo dotýka,     ovplyvňuje      jej      existenciu      a postavenie v spoločnosti;

• majoritné postavenie mládeže na Slovensku (Slováci na národnostne zmiešaných územiach SR) znižuje akcent na rozvoj týchto zložiek a prejavuje sa aj vo výraznejšom zastúpení    negatívnych    stanovísk    (najmä    v súvislosti s rozvojom materinského jazyka maďarskej minority).

Hoci primárnou skupinou vo výskume bola slovenská mládež žijúca v Maďarsku (slovenská mládež na Slovensku vystupovala v úlohe porovnávacej skupiny), komparatívny pohľad na výsledky disponuje istou výpovednou hodnotou. Možno konštatovať, že analýza potvrdila signifikantné rozdiely v preferencii položiek etnokultúrneho ukazovateľa medzi skúmanými skupinami slovenskej mládeže. Slovenská mládež v Maďarsku intenzívnejšie preferuje etnokultúrny rozvoj minority ako slovenská mládež na Slovensku vzhľadom na kontaktnú maďarskú minoritu.

Poznámky:

[1] Príspevok vznikol v rámci grantového projektu VEGA 2/93/2009.

[2] Pôvodné historicko-geografické chápanie Dolnej zeme (15. – 17. stor.), ako Veľkej uhorskej nížiny v povodí a medziriečí Dunaja a Tisy (Alföld), ktorá spolu s hornatým severným územím (Felföld) tvorila Uhorsko, bolo v období 18. – 19. stor. vplyvom nového kolonizovania územia rozšírené o Zátisie, Banát, Vojvodinu, Slavóniu, Bihor, pridunajské časti Bulharska, na severe o etnicky zmiešané slovensko-maďarské časti Hontianskej, Novohradskej a Abovskej stolice. (EĽKS I. – Dolná zem, 1995:100)

[3] O koncepte projektu bližšie príspevok HOMIŠINOVÁ 2011.

[4] Charakteristiku Slovákov žijúcich v národnostne zmiešaných oblastiach Slovenska neuvádzame, lebo v rámci prítomného výskumu vystupujú ako komparatívna skupina, reprezentujúca majoritu.

[5] Návrat kultúrnej krajiny (polia, lúky, pasienky, vinohrady, sady, záhrady, lesy, cesty a pod.) do prírodnej (spontánny vývoj, náletové šírenie drevín, zarastanie, zavodňovanie). O problematike pôsobenia komunít Slovákov na kultúrnu krajinu Dolnej zeme bližšie CHRASTINA, BOLTIŽIAR 2011; CHRASTINA 2008.

[6] Uhorská    identita,    pôvodne    sociálna    záležitosť    elít    (šľachty a vzdelancov),  vo  svojej  podstate  nepredstavovala  maďarské.  Etnické vymedzenie získala politicky, privlastnením štátotvorným národom.

[7] Podľa údajov zo sčítania ľudu v roku 1920 bolo v Maďarsku oficiálne 141 877 Slovákov, odhad bol 244 000. V roku 1941, vplyvom pričlenenia susedných okupovaných území Maďarsku, bolo Slovákov  270  467, odhad bol 510 000. V roku 1949 25 988 Slovákov podľa jazyka a 7 808 podľa národnosti. V roku 1990 sa k slovenskému jazyku  ako materinskému hlásilo 12 745, k slovenskej národnosti 10 459. Znalosť slovenského jazyka uviedlo 68 852 občanov Maďarska, odhad je 110 000. (BARTALSKÁ 2001:153) V roku 2001 sa k slovenskej národnosti hlásilo 17 693 občanov  Maďarska,  slovenský  jazyk  ako  materinský  uviedlo 11 817, používanie slovenského jazyka v rodine deklaruje 18 056 a väzby k minoritnej kultúre 26 631. (HOMIŠINOVÁ 2009)

[8] O vzťahu materinského jazyka a etnickej identifikácie bližšie ČUKAN 2004:347-355.

[9]  K problematike  asimilačných  faktorov  a motívov  bližšie  ČUKAN 2006:318-324, MICHALÍK 2010:364-371.

[10] O bilingvizme Slovákov v Maďarsku bližšie DIVIČANOVÁ 1999, ŽILÁKOVÁ 2002.

[11] O   vplyve   zamestnania   na   minoritnú   kultúru   a jazyk   Slovákov v Maďarsku bližšie ŠUSTEKOVÁ 2008.

[12] MICHALÍK 2011:11-12

[13] O význame inštitúcií a osobností na zachovanie jazyka a kultúry minority bližšie MICHALÍK 2008:467-480.

[14] K metodike a výsledkom ďalších analýz predmetného výskumu HOMIŠINOVÁ 2011 a HOMIŠINOVÁ, VÝROST, SLANČOVÁ, ONDREJOVIČ 2011.

[15] Výsledky potvrdili vzájomnú súvislosť jednotlivých položiek: u SS- SM200 navzájom korelujú: kultúra a jazyk (0,621), kultúra a školstvo (0,630) a aj jazyk a školstvo (0,622).

[16] O postavení slovenského jazyka ako minoritného a komunikačno- jazykovom správaní príslušníkov slovenskej minority žijúcej v Maďarsku bližšie DIVIČANOVÁ 1999, HOMIŠINOVÁ 2006, 2008, UHRINOVÁ 2006, ŽILÁKOVÁ 2004.

Literatúra a pramene:

BARTALSKÁ, Ľ. (ed.): Sprievodca slovenským zahraničím. Bratislava 2001.

BOTÍK, J. – SLAVKOVSKÝ, P. (eds.): Encyklopédia

ľudovej kultúry Slovenska I., II. Bratislava 1995.

ČUKAN, J.: Materinský jazyk a etnická identifikácia. In: Slovenčina v menšinovom prostredí: materiály z medzinárodnej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2004, s. 347-355.

ČUKAN, J.: Modifikácia multietnického kultúrneho komplexu. In: DIVIČANOVÁ, A. – TÓTH, A., J. – UHRINOVÁ, A. (eds.): Kultúra, jazyk a história Slovákov v Maďarsku : materiály z jubilejnej interdisciplinárnej medzinárodnej vedeckej konferencie z príležitosti 15. výročia založenia Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2006, s. 318-324.

DIVIČANOVÁ, A.: Jazyk, kultúra, spoločenstvo. Etnokultúrne zmeny na jazykových ostrovoch v Maďarsku. Békešská Čaba – Budapešť 1999.

HOMIŠINOVÁ, M. – VÝROST, J. – SLANČOVÁ, D. – ONDREJOVIČ, S.: Výskum hovorenej podoby slovenského jazyka u slovenskej mládeže v Maďarsku a na Slovensku. CD ROM, Košice 2011.

HOMIŠINOVÁ, M.: Etnická rodina Slovákov, Chorvátov a Bulharov žijúcich v Maďarsku v zrkadle sociologického výskumu. (Teoretická a empirická komparatívna analýza skúmania etnických procesov slovanských minorít) Békešská Čaba 2006.

HOMIŠINOVÁ, M.: Identitás, nyelvhásználat, asszimiláció. Etnikai folyamatok a magyarországi kisebbségi családokban. Budapest 2008.

HOMIŠINOVÁ, M.: Slováci v Maďarsku a Maďari na Slovensku (empirická analýza konštrukcie etnickej identity). In: Človek a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied. 1/2009, 2009. Uverejnené na: https://www.saske.sk/cas/zoznam-rocnikov/2009/1/5854/.

HOMIŠINOVÁ, M.: Koncept výskumného projektu jazykového správania slovenskej mládeže v Maďarsku a na Slovensku. In: Človek a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied. 3/2011, 2011. Uverejnené na: https://www.saske.sk/cas/zoznam-rocnikov/2011/3/5943/.

CHRASTINA, P.: Krajina Veľkého Bánhedeša a jej premeny. In: GADUŠOVÁ, Z. (ed.): Acta Nitriensiae 10 : reprezentačný zborník Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Nitra 2008, s. 74-94.

CHRASTINA, P. – BOLTIŽIAR, M.: Senváclav : krajina – človek – kultúra slovenskej enklávy vo Vyšegrádskych vrchoch. In: WIEDERMANN, E. (ed.): Studia Historica Nitriensia 15. Nitra 2011, s. 53-86.

MICHALÍK, B.: About the theory of assimilation processes: Construction of Slovak minority communities. In: Sprawy narodowościowe. Seria nowa. 2011, zeszyt 38, p. 7-21.

MICHALÍK, B.: Klasifikácia asimilačných faktorov. In: KREKOVIČOVÁ, E. – UHRINOVÁ, A. – ŽILÁKOVÁ, M. (eds.): Kontexty identity. Jubilejný zborník na počesť Anny Divičanovej. Békešská Čaba 2010, s. 364-371.

MICHALÍK, B.: Rola osobností a inštitúcií pri zachovávaní a rozvíjaní kultúry a jazyka minority. In: TÓTH, A. J. – UHRINOVÁ, A. (eds.): Slovenčina v menšinovom prostredí. Štúdie z II. medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2008, s. 467-480.

ŠUSTEKOVÁ, I.: Vplyv socioprofesijnej štruktúry na zachovávanie menšinového jazyka. In: TÓTH, A. J. – UHRINOVÁ, A. (eds.): Slovenčina v menšinovom prostredí. Štúdie z II. medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2008, s. 425-432.

UHRINOVÁ, A.: O projekte Slovenský jazyk v Maďarsku. In: DIVIČANOVÁ, A. – TÓTH, A., J. – UHRINOVÁ, A. (eds.): Kultúra, jazyk a história Slovákov v Maďarsku: materiály z jubilejnej interdisciplinárnej medzinárodnej vedeckej konferencie z príležitosti 15. výročia založenia Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2006, s. 226 – 230.

ŽILÁKOVÁ, M.: Dvojjazyčnosť Slovákov v Maďarsku. In: Bilingvizmus (minulosť, prítomnosť, budúcnosť). Zborník príspevkov. Bratislava 2002.

ŽILÁKOVÁ,M.: Slovenčina v Maďarsku na začiatku 21. storočia In: UHRINOVÁ, A. – ŽILÁKOVÁ, M. (eds.): Slovenčina v menšinovom prostredí. Békešská Čaba 2004, s. 433-441.