Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Štrnásty ročník divadelného festivalu Nová dráma 2018 (14. – 19. 5. 2018 v Bratislave) sa v mnohých aspektoch stal podnetom k zamysleniu sa nad funkciou a postavením slova v aktuálnej dobe. Akú má pozíciu slovo v súčasnom divadle? Ako s ním pracujú súčasní divadelní tvorcovia? Akú má z komunikačného hľadiska ešte hodnotu? Odpovede aj na tieto otázky mohol festivalový divák nájsť na tohoročnom festivale, ktorý sa konal uprostred mája v Bratislave. Jeho programovú skladbu predovšetkým charakterizovala pluralita spôsobov narábania so slovom. Nie nadarmo sa v jeho dramaturgii objavili jednotlivé inscenácie režisérov, využívajúcich ho v rozmanitých formách i významoch.[1] Programová rada festivalu v zložení (Martina Mašlárová, Marek Godovič, Miroslav Ballay) viacnásobne preverovala komunikačné dimenzie jazyka súčasného divadla.

Kľúčom k výberu jednotlivých inscenácií sa nestali a priori inscenácie – autorov súčasných textov (nie starších ako dvadsať rokov), ale dôraz sa kládol čiastočne aj na inovatívne uchopovanie textu – najmä hľadanie, nachádzanie širokospektrálnej pozície slova v kontexte postdramatického divadla. V zmysle nemeckého teatrológa Hansa-Thiesa Lehmanna sa v súčasnom postdramatickom divadle možno stretnúť i s tendenciou tzv. „oddramatizovania drámy“, pretože: „nový divadelný text ako jazykový útvar, ktorý reflektuje svoj stav, už nie je dramatickým textom. Názov „postdramatické divadlo“, narážajúci na literárny žáner drámy, signalizuje pretrvávajúcu súvislosť medzi divadlom a textom, aj keď v našom prípade je v centre pozornosti diskurz divadla, ide teda o text ako prvok, vrstvu a „materiál“ scénického stvárnenia, a nie o čosi, čo mu vládne.“ (Lehmann, 2007: 14)

Na festivale sa cielene objavili prípady rozlične využívaného textu v jeho inscenačnej realizácii spolu s nevšedným uchopením slova:

grafické slovo projektované na video-plochu: v tomto prípade sa častým prejavom využívania slovnej grafémy ak znaku stalo jeho „obtekanie“ na tele herca/ performera a zároveň reprodukované slovo v kombinácii s tanečných, fyzickým prejavom ako napr. v tanečnej inscenácii WOW! (Debris Company, Bratislava);

fragmentárne slovo v dekomponovanom diele kaleidoskopiského typu, kde sa slovo, resp. verbálny prejav hercov v rámci slovesnej zložky často redukoval a deformoval do roviny rôznych pazvukov a kakofónií ako napr. v autorskom kolektívnom diele Postfakótum (STOKA, Bratislava);

autorské slovo v autorskom divadelnom diele ako napr. inscenácia Pomaly planúce dni (Gaffa o. z. Bratislava), Oedipus Rex (Mommie Dearest) v réžii Tomáša Procházku z Divadla Petras Mankoveckého v Bratislave so svojou originálnou osobitosťou prejavu;

replikované slovo v činohernom význame ako napr. inscenácie hier súčasného britského autora Duncana Macmillana Pľúca (O. z. per ART a Astorka Korzo´90) a Ľudia, miesta, veci (Divadlo Andreja Bagara, Nitra);

civilné (antiiluzívne) komentovanie scénických poznámok ako napr. v inscenácii hry súčasného ruského autora Ivana Vyrypajeva: neznesiteľne dlhé objatia (Mestské divaslo Žilina) Bratislave so svojou originálnou osobitosťou prejavu;

replikované slovo v činohernom význame ako napr. inscenácie hier súčasného britského autora Duncana Macmillana Pľúca (O. z. per ART a Astorka Korzo´90) a Ľudia, miesta, veci (Divadlo Andreja Bagara, Nitra);

dokumentárne slovo ako znak rekonštrukcie minulosti napr. v inscenácii Elity (SND Bratislava);

hra so slovom v performancii v zmysle intermedializácie ako napr. v performancii Hra na budúcnosť_SF (Subjective Future) atď.

Edukačno-výskumný potenciál využitia takéhoto festivalu. Edukačný potenciál tohto festivalu by sa dal vidieť vo vyššie predostretej vzorke inscenácií, ktorá tvorila istú pluralitu komunikačných možností jazyka súčasného divadla. Netreba vari pripomínať, že festival učí „čítať“ divadlo, kultivovať divácku recepciu rôznorodým spôsobom (tiež sa rovnako dá ponímať aj ako hotové umelecké dielo: koncepcia festivalu ako artefaktu). Práve na tomto ročníku festivalu sa cibrila hlavne schopnosť dekódovať slovo ako znak, ktoré je v inscenačnej praxi rôznym spôsobom alternatívne nahrádzané. [2]

Dôležité je tiež spomenúť, že v rámci festivalu sa odohrali viaceré komplementárne sprievodné podujatia. Jedným z nich bola aj Masterclass (majstrovská lekcia) súčasného dramatika ako integrálna súčasť programovej skladby festivalu Nová dráma. Po vlaňajšom nórskom dramatikovi Jonom Fosse sa tentoraz ujal svojej prednášky súčasný nemecký dramatik Roland Schimmelpfennig, ktorý účastníkov festivalu voviedol do svojej alchýmie tvorby.

Mimoriadne vydarená a pútavá konferencia Divadlo v konfliktných zónach sa zase konala pod záštitou Medzinárodného divadelného inštitútu ITI (International Theatre Institute). Vystúpili na nej viacerí významní divadelníci i teoretici s rozmanitými príspevkami o vlastných skúsenostiach s divadlom v rôznorodých konfliktných situáciách, príp. priamych vojnových zónach: Fabio Tolledi, Jessica Kaahwa, Ali Mahdi Nouri, Mehrdad Rayani-Makhsous a Darko Lukić. Dominantne poukazovali na vôbec celé spektrum funkcií, aké môže divadlo v takýchto podmienkach zastávať v nemalej miere ako nástroj humanizácie, terapie napríklad v eliminovaní útrap, príp. dosahovaní harmonizujúceho stavu v edukačnom zmysle. Taliansky divadelný režisér Fabio Tolledi aktuálne reflektoval súčasnú utečeneckú krízu na plastickom obraze tvorby vlastného divadla Astragàli Teatro. Plasticky predstavil vo svojom príspevku Divadlo a vojna činnosť tohto súboru v kontexte spracovania rôznych kontroverzných a bolestných tematík, ktorými sa zvyšuje priamy profylaktický účinok divadla ako takého. Sudánsky herec, režisér a pedagóg Ali Mahdi Nouri predostrel veľmi zanietene situáciu vo vojnou zmietanom južnom Sudáne a jeho osobných skúsenostiach s divadlom v tejto enormne konfliktnej zóne. Divadlo predovšetkým vnímal ako odvetvie performatívnych ľudských činností so súborom rôznych interaktívnych aktivít pod holým nebom v snahe vzbudiť dialóg i vzájomnú komunikáciu. Uznávaná dramatička a divadelná pedagogička Jessica Kaahwa sa zaoberala rozmanitými formami aplikovaného divadla v Ugande. Na príkladoch z praxe dokumentovala v pragmatickom zmysle priehrštie skúseností najmä participatívnych foriem divadla v práci s mládežou atď. V predstavenom referáte s názvom Porozumenie komplexnosti participatívneho divadla v rôznych kontextoch sa snažila sumarizovať a kategorizovať dosiahnuté skúsenosti v divadelnej praxi opierajúc sa o vlastnú autopsiu. Aj iránsky kritik, dramatik, pedagóg a režisér Mehrdad Rayani-Makhsous vo svojej prednáške Aplikácia iránskeho divadla v konfliktných a krízových situáciách snažil zmapovať cesty súčasného i minulého iránskeho divadla – reagujúceho často na vojnové obdobie i aktuálnu situáciu adekvátnym spôsobom. Napokon chorvátsky divadelný teoretik, dramatik a spisovateľ Darko Lukić reflektoval zástoj divadla nielen v samotnom vojnovom konflikte, ale aj bezprostredne po jeho skončení. Vo svojej prednáške Divadlo, trauma a kultúrna pamäť v post-konfliktnej spoločnosti sa zameral na relevantnú funkciu divadla v kontexte občianskej vojny v krajinách bývalej Juhoslávie. Riešenie tráum a rôznych svedectiev aj po skončení vojnového konfliktu je dosiaľ veľmi citlivou témou nielen v súčasnom chorvátskom divadle. Netreba zabudnúť ani na ďalšie prednášky, scénické čítania, diskusné fóra s programovou radou na tomto festivale, ktoré významne dotvárali jeho kolorit spolu s hojnou účasťou najmä zahraničných kritikov a teatrológov z takmer celého sveta.

Ako je už každoročne zvykom, konkrétny ročník festivalu Nová dráma sa okrem prezentácie slovenského divadla upriamil vždy aj na inonárodnú divadelnú kultúru. Výnimkou nebol ani tento ročník. Po vlaňajšom zacielení na izraelské súčasné divadlo prišlo na rad Chorvátsko. Kurátorkou sekcie Focus Chorvátsko sa stala chorvátska teatrologička Željka Turčinović. Súčasťou sekcie sa stali viaceré prednášky i prezentácie súčasného chorvátskeho divadla i drámy. V závere festivalu sa divákov doslova šokovala inscenácia Alaksandra Zec (HKD Teatar, Rijeka) kontroverzného chorvátskeho režiséra bosnianskeho pôvodu Olivera Frljića, v ktorej sa dokumentárne rekonštruoval tabuizovaný zločin z čias občianskej vojny.

Jednotlivé vzdelávacie podujatia sa takto zaiste mohli edukačne využiť i v kulturologickej sfére. Festivalu sa aktívne zúčastnili študenti odboru kulturológia. Ich účasť zreteľnejšie prispela k sústavnejšej výchove publika, ktorej sa nevenuje dostatočná pozornosť. Ideálne k tomu smeroval najmä seminár mladej kritiky so zahraničnou lektorkou Radkou Kunderovou z ČR. [3] Študenti sa tak autenticky konfrontovali s aktuálnou paletou inovatívnych postupov súčasného divadla a získavali kompetencie pre svoju neskoršiu prax v oblastiach najmä umeleckej kultúry, ako aj manažmentu kultúry a pod.

 Festival sa aj tento rok stal z edukačného hľadiska nielen uceleným artefaktom, ale tiež interkultúrnou platformou vystavenia určitej kultúry. Stretnutie tvorcov dával v mnohom priestor na diskusie o stave (diagnóze) súčasnej doby. Tiež sa týmto spôsobom stal aj akýmsi interkultúrnym priesečníkom, keďže sa na ňom prezentovalo slovenské divadlo pred zväčša zahraničným publikom. V tomto zmysle išlo o vystavenie kultúry par excellence.

Literatúra:

LEHMANN, H. – T. 2007. Postdramatické divadlo. Bratislava: Divadelný ústav.
ISBN 978-80-88987-81-9.