Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. 16. storočie sa nieslo na území Uhorska v znamení uhorsko-tureckých bojov. Po porážke pri Moháči v roku 1526 sa Osmanskej ríši otvorila cesta do strednej Európy. Nezastaviteľný postup osmanskej armády otriasol celým kresťanským svetom. Slovensko ako súčasť Uhorska sa ocitlo v bezprostrednej blízkosti nového suseda s odlišnou kultúrou i náboženstvom. Primárnou záležitosťou uhorského kráľa Ferdinanda I. Habsburského bolo vybudovať obrannú pohraničnú sieť, ktorej súčasťou sa stal systém opevnených hradov a miest. Kľúčovú úlohu medzi nimi zaujímal Fiľakovský hrad. Po jeho dobytí Turkami v roku 1554 sa stal sídlom Fiľakovského sandžaku. (KOVÁČ 1998:61) Osmani okupovali územie Uhorska 150 rokov, z toho Fiľakovo 39 rokov. Z tohto obdobia sa zachovalo množstvo artefaktov a fragmentov, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v niektorých slovenských múzeách.[1] Po celú dobu Osmanská ríša politickými alebo vojenskými prostriedkami zasahovala do historického vývoja Európy.

Cieľom príspevku je na príklade Fiľakovského hradu zdôrazniť dôležitosť pohraničných pevností v období protitureckých bojov, poukázať na priamy kontakt Fiľakova s Osmanskou ríšou a upriamiť pozornosť na stopy, ktoré zanechalo toto obdobie vo vývoji Fiľakovského hradu. Príspevok sa zaoberá aktivitami Osmanov na obsadených územiach a odrazom okupácie v spoločenskom i kultúrnom živote domáceho obyvateľstva. Ambíciou je zodpovedať otázky: Akú úlohu zastával Fiľakovský hrad v obrannom systéme? Aké artefakty sa našli vo Fiľakove? Je odkaz, ktorý zanechali Turci na Slovensku, iba negatívny? K základným prameňom o skúmanej problematike patria diela Kopčana, Horvátha, Ostřanského, Križana, Hattsteina, Bizubovej a i. Okrem toho aj zbierky múzeí a pamätníky bojov. Množstvo poznatkov pochádza z archeologických výskumov a medirytín.

Hrad Fiľakovo sa nachádza v južnej časti stredného Slovenska na slovensko-maďarskom pomedzí. Patrí do okresu Lučenec v Banskobystrickom kraji. Z geomorfologického hľadiska leží v provincii Západné Karpaty, subprovincii Vnútorné Západné Karpaty, v matransko-slanskej oblasti v celku Cerovej vrchoviny a podcelku Fiľakovská brázda. Je vybudovaný na skalnej vyvýšenine, bývalého sopečného krátera, v nadmorskej výške 245 m o rozmeroch 60m x 75m x 80m.[2] Pod ním leží rovnomenné mesto, cez ktoré preteká potok Belina.[3] V minulosti patril hrad do Novohradskej stolice.[4] Vďaka strategickej polohe sa viackrát ocitol vo víre protitureckých bojov alebo stavovských povstaní. Predpokladá sa, že vznikol v prvej tretine 13. storočia, pred tatárskym vpádom. (Turci vo Fiľakove 2014)

Hurajt (2011:87) jeho vznik datuje na rozhranie 12. – 13. storočia. Hrad dal zrejme postaviť Šimon Kacsis na strategickej križovatke obchodných ciest. Pôvodný horný hrad tvorila štvorboká veža nepravidelného pôdorysu na severozápadnej strane, obvodový múr s románskym palácom so sedlovou strechou na juhozápadnej strane a pravdepodobne aj val s palisádami. Polkruhové nádvorie na severovýchodnej strane ohraničovala strmá skalná stena. Hrad vystriedal viacerých majiteľov (Matúša Čáka Trenčianskeho, Perényovcov, Raškaiovcov, Bebekovcov, Koháryovcov), i hradných kastelánov (ktorými boli napríklad Pavol Jánossy, Tomáš Bošňák, František Wešeléni i Štefan Koháry II.). V rokoch 1554 – 1593 ovládali Fiľakovo turecké vojská. Späť ho získalo vojsko Ferdinanda II. Habsburského. (PISOŇ 1983:138-140) V roku 1678 sa hrad ubránil povstaleckým vojskám Imricha Thökölyho. O štyri roky neskôr, keď sa Imrich spojil s Osmanskou ríšou, spojené turecko-kurucké vojská pevnosť dobyli, vyplienili a 16. septembra 1682 zničili. (NEŠPOR 2006:47) Mesto bolo tiež takmer celé zničené. Križan (2011:24) uvádza 10. september. V roku 1682 pod dobytým hradom budínsky paša odovzdal Thökölymu sultánovu zmluvu, označujúcu ho za kráľa Stredného Uhorska. (ADAM 2006:75) Cisár Leopold I. Habsburský neskôr daroval Fiľakovský hrad za verné služby Štefanovi Kohárymu II. Vo vlastníctve rodiny Koháryovcov zostal až do roku 1945. V roku 1944 uskutočnili pracovníci Maďarského národného múzea historicko-archeologický výskum pod vedením Dr. Jánosa Kalmára. Nálezy boli po II. svetovej vojne odovzdané Slovenskému národnému múzeu v Bratislave. V roku 1993 bol hrad sprístupnený verejnosti a 15. augusta 2008 v obnovenej Bebekovej bašte sa otvorilo Hradné múzeum. (Viac o histórii hradu Hurajt 2011 a Nešpor 2006.)

Turecká okupácia v 16. storočí zasiahla do hospodársko-spoločenského i kultúrneho života na Slovensku. Osmanská ríša vtedy prežívala svoj „zlatý vek“ pod charizmatickým sultánom Süleymanom Nádherným (1520-1566). (HATTSTEIN-DELIUS 2006:537) Siahala cez tri kontinenty a bola neporaziteľná na súši aj na mori. V zahraničnej politike využívala nejednotnosť a mocenské ambície uhorskej šľachty. Územie Slovenska sa prvýkrát stretlo s tureckou inváziou v roku 1530 v okolí Hlohovca, Nitry, Levíc, Zlatých Moraviec a Trnavy. (BADA 2005:28) Osmanské vojská sa postupne zmocňovali miest a dôležitých oporných bodov. Na dobytom území vytvorili v rokoch 1543-1544 Ostrihomský sandžak. S formovaním Novohradského a Sečianskeho sandžaku (1552-1553) (HORVÁTH – KOPČAN 1971:108-109) padla takmer celá obranná línia južného slovenského pohraničia. Stredobodom záujmu Veľkej porty[5] sa stali bohaté banské mestá, vďaka čomu sa z pôvodne radového šľachtického hradu Fiľakovo stala jedna z kľúčových pevností pohraničnej obrannej línie. Na hrade sa preto používali najmodernejšie opevňovacie techniky a systémy. Vtedajší majiteľ František Bebek venoval stavebným úpravám mimoriadnu pozornosť. Hrad zmodernizoval, rozšíril a prestaval na mohutnú citadelu, pravdepodobne podľa plánov talianskeho fortifikačného staviteľa Alessandra da Vedana, kladúceho veľký dôraz na obranu proti delostreleckým útokom. (Hradné múzeum 2014) Horný hrad, v ktorom sa nachádzal celý zbrojný arzenál, mala chrániť z južnej strany polkruhová bašta. Celý areál chránili aj dva zdvíhacie mosty. Na nádvorí pribudli hospodárske budovy – pekáreň, obilnica, mlyn a iné. Stredný hrad bol zabezpečený hrubým múrom, tromi delostreleckými pozíciami a šiestimi výklenkami pre hákovnice. Bebek opravil aj juhovýchodnú Perényiho vežu a na západe postavil novú pentagonálnu baštu, dominantu hradu, nesúcu jeho meno.[6] Chrániac hlavnú bránu sa v nej delá, podľa vzoru zaalpských krajín, využívali na viacerých podlažiach. Vedľa bašty sa nachádzala hradná kaplnka. František nechal pristavať aj dolný hrad, ktorý však už neexistuje, lebo jeho nadzákladovú architektúru absorbovala mestská zástavba. Podľa dobových kresieb a plánov bol dolný hrad rozlohovo najväčší, chránený vysokým hradným múrom a tromi renesančnými polygonálnymi baštami s dvomi bránami, vybavenými padacími mostmi a 10 m hlbokou priekopou. Zwinger, priestor pred južnou hradbou predhradia, uzatvárala Delová a Husárska bašta. Na východnej strane dolného nádvoria bola vysekaná do skaly malá miestnosť na vyťahovanie potrebného materiálu do hradu. Na obdobie stredoveku moderne vybavený hrad disponoval sofistikovaným vodovodom i kanalizačnou sieťou. Súčasťou prestavby bolo aj vybudovanie mestských hradieb. Nápis s dátumom ukončenia prestavby (1551) visel nad bránou stredného hradu. (KRIŽAN 2011:26) Na hrade sa nachádzali obytné priestory pre kapitána a jeho rodinu, palác, domy krčmára, správcu, kľučiara, šafára, pekáreň, kuchyňa s pivnicou, zbrojnica, sýpky, vodná nádrž a väzenie. Hrad sa však Turkom podarilo pod vedením sečianskeho bega Kara Hamzu získať takmer bez boja, keď posádka kapitulovala 16. júna 1554. (HURAJT 2011:88) Nešpor (2006:47) i Kopčan (1986:52) uvádzajú dátum obsadenia hradu 21. september. Nešpor za príčinu dobytia pevnosti označuje nezhody veliteľov Františka Bebeka, zvolenského župana Jána Palašu a košického kapitána Gabriela Perényiho, ktorí nezasiahli do bojov. Križan (2011:21) uvádza za rozhodujúci dátum pádu Fiľakova 4. september. Podľa neho František Bebek kolaboroval s Turkami – s Kara Hamzom a pričinil sa aj o samotné dobytie hradu. Potvrdzujú to aj Horváth s Kopčanom (1971:72), keď nemecké žoldnierske vojská zaútočili na Bebekovu Krásnu Hôrku[7], prišli mu na pomoc práve fiľakovskí Turci. O dôležitosti Fiľakovského hradu svedčia rokovania v Istanbule (HORVÁTH – KOPČAN 1971:70), keď sa ho Uhorsko pokúšalo získať späť. Pre Turkov znamenal významný oporný bod, z ktorého ohrozovali banské mestá a ich okolie. Kara Hamza zanechal na hrade posádku.[8] Celá oblasť sa pripojila k Osmanskej ríši a vo Fiľakove bolo zriadené sídlo tureckého sandžaku[9], zaradeného k Budínskemu pašalíku – vijáletu. V 16. st. boli zriadené v Uhorsku štyri takéto vijálety: budínsky, temešvársky, kanižský a jágerský. Fiľakovský sandžak bol jediným sandžakom so sídlom na území dnešného Slovenska a najsevernejším centrom sandžaku na okupovanom území. Skladal sa z 10 – 12 náhijí, menších územných celkov. Na juhozápade susedil so Sečianskym sandžakom. Na hrade sídlila hlavná správa. Počas 39 rokov sa v ňom vystriedalo viac ako desať begov tureckého i perzského pôvodu (KRIŽAN 2011:21-23). Po znovudobytí hradu cisárskym vojskom 27. septembra 1593 odišlo z Fiľakova spolu s posádkou asi 2 400 Turkov. Dobrovoľne zostalo v meste 300 tureckých obyvateľov. (HURAJT 2011:88) V roku 1665 (DRENKO 2008:6) navštívil Fiľakovo slávny turecký cestovateľ v diplomatických službách samotného sultána Evlijá Čelebi. Svoje cesty popísal v desaťzväzkovom diele Kniha cestovania. 

Osmani vo Fiľakove na dobytom území vytvorili systém vlády, spočívajúci na stálej armáde, daňovom systéme a administratívnej byrokracii. Najvyššou správnou jednotkou bol pašalík (ejálet alebo vijálet) na čele s pašom (berlegbegom alebo begom begov), ktorému podliehali sandžakbejovia, správcovia sandžakov. Po dobytí Fiľakova bol na jeho území vytvorený Fiľakovský sandžak. Skladal sa z náhíjí. Lénna kniha Fiľakovského sandžaku uvádza desať náhíjí v roku 1583-1584 (ako i súpis dane z hlavy 1578-79): Divín, Fiľakovo, Muráň, Plešivec, Putnok, Rimavská Seč, Rimavská Sobota, Sobotka, Štítnik a Szendrö. (HORVÁTH – KOPČAN 1971:114) Rozdelenie správy možno prirovnať k stoliciam, slúžnovským okresom a obvodom/okrskom. Každá provincia mala vlastnú finančnú správu, okrsok sudcu. Sultán Süleyman sa aktívne podieľal na vytváraní daňového systému, platného v Uhorsku. Osmani viedli podrobnú evidenciu príjmov a produkcie obyvateľstva. Podľa súpisov vyberali od daňových poplatníkov tribúty. Na všetko bola vyrubená presná taxa – daň z porty (ispendže), hlavy (džizje), obilnín, vína, oviec, drobných zvierat, za pasenie mimo chotára, bitúnok, seno, drevo, používanie kostola, za nevestu. Za výtržníctvo, bitky alebo opilstvo sa vyberala pokuta. Obyvatelia často uprednostňovali osmanského panovníka práve kvôli pevným (prehľadným) daňovým sadzbám. Uhorskí zemepáni totiž dane neustále zvyšovali. Poplatky Turkom platili iba trvalo usídlení obyvatelia s domom, pôdou alebo vinicou a hnuteľným majetkom v hodnote nad 300 akčí (40 akčí = 1 toliar). Ostatní platili menšie dane. (HORVÁTH – KOPÁČ 1971:117-120) „Obyvatelia Plešivca platili do Fiľakova každoročne výkupné od pustošenia 350 zlatých, sultánovi 40 zlatých, 35 pínt medu, 35 pínt masla, za porážanie dobytka 12 zlatých a vojvodovi zo Sobôtky 35 zlatých, za tlmočníctvo 2 zlaté. Spolu s darmi to bolo 591 zlatých.“ (HURAJT 2011:92) Štátna moc musela často zasahovať proti súpiscom daní, ktorí okrádali poddaných aj štát. Na pohraničnom území (akým bolo aj Fiľakovo), platili obyvatelia dane obidvom stranám. Velitelia pohraničných hradov zakazovali poddaným odovzdávať dane tureckej správe. Osmani zasa vyzývali mestá a dediny k plateniu daní im. Fiľakovský beg Hamza v roku 1556 píše banským mestám: „Vyzývame Vás, aby ste už raz prišli k rozumu a poddali sa nám, lebo ináč vojsko Jeho Veličenstva sultána je už na ceste, aby obyvateľov tejto zeme ku poddanstvu prinútilo. Čo Vám potom pomôžu zátarasy vo Vašich lesoch, strážne veže, mocné múry Vašich miest? Lebo Turek pristúpi k Vašim zásekom, naši strelci rozprášia Vašu jazdu a prebijú sa k Vám ako jeleň rovinou.“ (MARÁKY – KOLLÁR – ORŠULOVÁ 2011:136) Ak obyvatelia nezaplatili, svoje vyhrážky aj plnili. Prepadávali a vypaľovali dediny a ich obyvateľov predávali do otroctva. Potom žiadali za ich prepustenie zaplatiť oneskorenú daň – výkupné. Odvlečenie 352 obyvateľov a vydrancovanie Fiľakova opísal tamojší evanjelický farár Gašpar Pilez: „Za svetla fakieľ prehľadali kúty izieb, bez milosti vytrhli z kolísok deti a nahádzali ich do veľkých tureckých vriec. Ako sa všetko rabuje a ako nahá manželka a milované deti sa zmietajú v rukách neľudských barbarov. Po príchode do Fiľakova tretinu koristi podľa tureckých zvyklostí ihneď odovzdali begovi.“ (Turci vo Fiľakove 2014) Osmanská armáda na čele so sultánom bola dobre organizovaná. Delila sa na pravidelnú a nepravidelnú. Jadro pravidelného vojska tvorila stála jazda (sipáhiovia), obdoba európskej rytierskej jazdy. (HORVÁTH – KOPČAN 1971:127) Vo Fiľakove velili spravidla janičiari.[10] Zbor janičiarov je považovaný za prvú stálu profesionálnu pechotu na svete. Na hrade bola umiestnená trvalá a zároveň najväčšia posádka z celého sandžaku. V rokoch 1556-1557 sa nachádzalo na hrade 260 vojakov, o dva roky neskôr 324 (ale v roku 1583 len 129 a v roku 1591 len 119). (MARKUSKOVÁ 2011 online) Turecké Fiľakovo sa podobalo iným mestám v tureckých sandžakoch. Podľa tureckého historika Burcu Özgüvena (KRIŽAN 2011:23) sa centrálne mesto delilo na tri časti. V jednej sa nachádzala citadela so sídlom vojenskej moci a palácom sandžakbega. Druhú časť tvorila mahalle, kde sa sústredil náboženský život. Okrem mešity a minaretu ju tvorila aj medresa a kúpele. V tretej časti prebiehal obchodný život, ktorý sa realizoval v bazáre (tržnici) a hospodárskych objektoch. Ďalej od centra sa nachádzali priestory pre povozy, maštale a remeselnícke dielne. V ich blízkosti bol postavený vojenský stanový tábor. Na dobovej medirytine Wofganga Meyerpecka, uschovanej v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, je možné vidieť, ako Turci bránia hrad Fiľakovo v roku 1593 a po jeho dobytí odchádzajú z mesta. Vidno mešitu s minaretom, turecké kúpele – hammám, kvetinové záhrady, aj karavanseraj a han, v ktorom sa nachádzali dielne a sklady. V tomto mužskom svete sa okrem tovaru vymieňali aj správy.[11] Turci podporovali obchod a do svojich miest privádzali obchodníkov a remeselníkov. V ľavej časti vodnej priekopy je rybník a o sto metrov ďalej studňa. Mimo hradu na kopci stojí turecké mauzóleum a pod ním sa rozprestiera vinohrad. Potvrdzuje to aj správa katolíckeho farára Kelemena P. Königa z roku1942 v historickom diele „Fülek vára – Fiľakovský hrad“, kde sa uvádza, že Osmani po dobytí hradu obsadili v podhradí aj Františkánsky kostol, zriadili si v ňom mešitu a vedľa nej kúpele. (Hradné múzeum 2014) Z kostola odstránili všetky sochy a fresky, ženám vydelili miesto na chóre. Vo Fiľakove existovala aj islamská škola nižšieho typu.[12] Pod hradnými vežami stálo, podľa vojenských kronikárov, až 200 domčekov. V 70. rokoch 16. storočia sa mesto stalo sídlom sudcu – qádího, vykonávajúceho administratívno-súdnu činnosť medzi moslimskými veriacimi na základe práva šaría, ktoré dopĺňali výnosy sultánov, tzv. qánúny. S náboženskou činnosťou súvisí aj pochovávanie. Podľa islamu leží zosnulý na pravom boku s tvárou obrátenou k Mekke bez akejkoľvek pohrebnej výbavy. Neďaleko Fiľakova sa nachádza vrch Vöröskö, kde bol odkrytý turecký hrob (türbe) jedného z mestských predstaviteľov. Z osmanského pohrebiska za zachovali kamenné pamätníky a náhrobné kamene. Podľa ikonografického materiálu sa dá usudzovať, že Turci Fiľakovo zveľadili. Opevnili múry a zdokonalili vodovod a cisterny. (KRIŽAN 2011:22, 25) V ovládaných územiach platili ich zákony a znížila sa kriminalita. Nastolili lepšie pomery ako dovtedy uhorská kresťanská šľachta. Lokálne zvyky začleňovali do svojho systému. Turci sa vyznačovali tolerantnosťou ku kresťanom aj Židom. Islamizácia miestneho obyvateľstva bola zriedkavým javom a nebola osmanským zámerom.[13] Turecká expanzia spôsobila zmeny v národnostnom i sociálnom zložení obyvateľstva Slovenska i Fiľakova. Južné oblasti Balkánu sa vyľudňovali. Obyvateľstvo utekalo pred tureckou hrozbou do severnejších, bezpečnejších regiónov horného Uhorska. Na územie Slovenska tak prišli Maďari, Chorváti i Bulhari. Na Slovensko sa presťahovali všetky dôležité uhorské úrady a Bratislava sa stala korunovačným mestom uhorských panovníkov. Súčasne však bolo odvlečených veľa obyvateľov z územia Slovenska a prišlo množstvo tureckých rodín. Po dobytí Fiľakovského hradu zostalo v meste 300 tureckých civilistov, medzi ktorými boli aj ženy a deti. Postupne splynuli so slovenským obyvateľstvom. Prichádzalo k vzájomným pracovným kontaktom i výmene poznatkov. V roku 1593 mali vo Fiľakove spoločné dielne dvaja obuvníci a dvaja hrnčiari, v obidvoch prípadoch bol jeden Slovák a jeden Turek. (KRIŽAN 2011:58) „Propaganda o tureckých zverstvách bola účelovo šírená hlavne v 16. storočí. Prehnane pestovaný syndróm ohrozenia pomáhal odvádzať pozornosť nespokojného obyvateľstva od problémov vnútornej politiky .“ (MENDEL – OSTŘANSKÝ – RATAJ 2007:48) V krajine sa pohybovali tlupy zlodejov, ktorých zločiny sa pripisovali Turkom. V Novohrade to bol napríklad Mikuláš Balaša, prezývaný Melchior. Viackrát sa tiež ukázalo, že kostoly nevykrádali Turci, ale banda Františka Bebeka. Z roztavených zvonov si potom Bebek nechal raziť falošné mince s portrétom kráľa Ferdinanda. (KRIŽAN 2011:10, 11)

V čase tureckých vojen možno sa ľudia sťahovali do bezpečnejších horských oblastí, kde sa venovali salašníctvu (chovali ovce, vyrábali z mlieka syr, zakladali osady). Od príchodu Turkov možno datovať aj chov ušľachtilých koní a spôsob jazdenia. Do Uhorska vo všeobecnosti priniesli kávu, čo možno predpokladať aj vo Fiľakove. Vojaci so sebou nosili malú kovovú nádobu s rúčkou na jej prípravu –  u nás známu pod menom džezva. Turci podnietili aj pestovanie jedlých gaštanov v Modrom Kameni a stopu nájdeme aj vo vinohradníctve (napríklad Fiľakovčania nazývajú jeden druh hrozna başa töki – pašove gule). V ľudových remeslách možno badať zreteľné orientálne stopy, napríklad vo výšivkárstve na krojoch z Tekova za zachovali turecké ornamenty. Pribudla turecká výšivka robená krivou ihlou na ráme. Turecké námety sú zachytené v literárnych, historických i cestopisných dielach slovenských aj zahraničných autorov. V dialektoch južného Gemera a Novohradu sa zachovalo veľa slov tureckého pôvodu, napr. iboršak (jazvec), haža (žriebä), balta (sekera), hambar (sýpka), ibrik (kanvica na kávu). Udomácnili sa aj mená tureckého pôvodu ako Omar, Fatima, Ali. V architektúre sa objavovali nové opevňovacie systémy, súvislé kamenné hradby, menili sa mestské brány, stavali sa strážne veže. (Hradné múzeum 2014) Na vidieku sa budovali drevené hradby z kolov, postavených vedľa seba a spevnených blatom, alebo hlinou. Rodinné domy sa začali budovať s plochou strechou. V južných častiach stredného Slovenska majú evanjelické kostoly a samostatne stojace zvonice umiestnené na vežiach kovový polmesiac. Ich prítomnosť súvisí s nariadením aj faktom, že miestni veriaci poznali posvätnosť symbolu pre Turkov a tak predpokladali, že keď vojaci vtrhnú do dediny a uvidia ho, dedinu nezničia. Vo Fiľakovskom sandžaku sa našlo množstvo artefaktov ako mosadzné podnosy, kanvice, misy, úžitkové predmety, remeselnícke a poľnohospodárske nástroje, potreby v domácnosti, ozdobné predmety a kachlice zdobené geometrickým a rastlinným motívom. Prevažovali motívy kvetov, tulipánov, konáre s listami a úponkami. Z jazdeckej výstroje sa našli strmene, podkovy, zubadlá a ostrohy. Po tureckých vojakoch tu zostali umelecky spracované zbrane ako jatagány, šable, kuše, kopije, pištole, pušky, šípy, helmy, brnenie, veci osobnej spotreby, vojenské listiny, množstvo kamenných a železných delových gúľ s priemerom až 152 cm. Medzi cenné nálezy patria mince – strieborné akče Selima I. (1512-1520), zlaté Alty a prstene, aj forma na odlievanie prsteňov a krátke hlinené fajky. Na fajkách sa našli motívy turbana, rebier s ozdobnými farebnými prvkami (čierna, žltá, červená a zelená). Na jednej fajke sú znázornené lupene kvetu, na druhej z čiernej hliny sú vyryté štvorcové turecké motívy. Hlinené nádoby sú zdobené červenou maľbou a viacfarebnou polevou, na niektorých sú arabské nápisy. Artefakty sú umiestnené v Hradnom múzeu vo Fiľakove a v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote. V štátnych archívoch sa nachádzajú listiny z Fiľakova z čias tureckej okupácie. Diplomatické listiny písali Osmani v arabčine, maďarčine alebo nemčine. Ďalej sú to rôzne potvrdenia o zaplatení dane, rozsudky alebo obchodné dokumenty. Listiny sultána obsahovali v záhlaví monogram (tugra), dokumenty hodnostárov mali podpisy (penče) v pravom hornom rohu, listiny sudcov boli písané šikmo z pravého dolného do ľavého horného rohu. Iné dokumenty sa týkajú najrôznejšej evidencie – pokladničné účty alebo výplaty žoldov. (Križan 2011:39)

Záver. Osmanská ríša, jedna z najväčších a najmocnejších administratívno-politických formácií stredoveku a najväčších multikultúrnych spoločností, výrazne zasahovala v 16.-17. storočí do európskych dejín a ovplyvnila aj dejiny územia Slovenska. Boli to storočia stretu dvoch odlišných kultúr. Fiľakovský hrad zohral historickú úlohu na obidvoch stranách. 39 rokov jeho vývoj sprevádzala migrácia obyvateľstva a stavebný ruch. Turci ovplyvnili kultúru i umenie Slovenska. Hoci sa jedná o obdobie neustálych vojen, objavuje sa aj kultúrne obohatenie a hospodárska prosperita. Zavádzali sa nové zavodňovacie techniky, pestovali sa nové plodiny (tekvica, melóny alebo rozmarín), nastal rozvoj remeselnej výroby. Zmeny vo fortifikačných systémoch sa stali výrazným elementom v dejinách architektúry na Slovensku.

Literatúra a pramene:

ADAM, J. a SPOL. Turci v Uhorsku II. Bratislava 2006.

BADA, M. A SPOL. Turci v Uhorsku I. Bratislava 2005.

BIZUBOVÁ, M.: Na čom stoja slovenské hrady (3). In: Krásy Slovenska. 2008, roč. LXXXV, č. 5-6.

DRENKO, Z.: Turci na Slovensku. Turecké pamiatky v zbierkach múzeí na Slovensku. Bratislava 2008.

FERKO, V. : Láska na Slovensku. Smena 1988.

HATTSTEIN, M. – DELIUS, P.: Islám Umění a architektura. Čína 2006.

HORVÁTH, P.: Rabovali Turci. Bratislava 1972.

HORVÁTH, P. – KOPČAN, V.: Turci na Slovensku. Bratislava 1971.

Propagačný materiál Hradného múzea. Fiľakovo 2014.

HURAJT, Ľ. A SPOL.: Kamenné pevnosti Slovenska. Vlastný náklad 2011.

KOLLÁR, D. – NEŠPOR, J.: Kultúrne krásy Slovenska. Hrady najkrajšie zrúcaniny. Bratislava 2007.

KOPČAN, V.: Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. Bratislava 1986.

KOVÁČ, D.: Dejiny Slovenska. Praha 1999.

KRIŽAN, Ľ.: Turci na Slovensku. Fakty – Mýty – Legendy. Martin 2011.

LACIKA, J.: Novohrad – príroda. Mestá Novohradu. In: Krásy Slovenska. 2009, roč. LXXXVI, č. 7-8.

MARÁKY, P. – KOLLÁR, D. – ORŠULOVÁ, J.: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Bratislava 2011.

MARKUSKOVÁ, E.: Charakter osmanskej moci v Gemerskej stolici v 17. storočí [on line]. 2011 [cit. 2015-04-08].

Dostupné: https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/ksd/h/HinoII-2011-1d.pdf.

História mesta [on line]. 2015 [cit. 2015-04-08].

Dostupné: https://www.filakovo.sk/index.php/sk/mesto/historia-mesta.

NEŠPOR, J.: Za tajomstvami zrúcanín. Bratislava 2006.

MENDEL, M. – OSTŘANSKÝ, B. – RATAJ, T.: Islám v srdci Evropy. Praha 2007.

PISOŇ, Š.: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Martin 1983.