Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Príchod 17. zväzku edície Acta culturologica pre tých, ktorí poznajú aj zväzky predchádzajúce, veštil ďalšie rozšírenie slovenskej kulturologickej literatúry, získanie nových informácií, oboznámenie sa s novými pojmami, osobnosťami a trendmi. Ten, kto očakával doteraz nepublikované novinky, bol sklamaný. Ten, kto očakával niečo, čo už dávno absentovalo, čo uľahčí základnú orientáciu v kulturológii študentom aj iným, uspokojený bol. Učebnica Úvod do kulturológie má ambíciu oboznámiť čitateľa s kulturologickou problematikou, priniesť prehľad základných tém, pojmov, problémov a teórií, konštituujúcich samotnú kulturológiu, jej obsah, význam a perspektívy. Okrem kultúrnoteoretického materiálu publikácia pozostáva aj z vybraných etickoaxiologických, filozofických, antropologických a kulturologických textov. Ako autorka píše na s. 104, zmyslom týchto pasáží „nie je iba doplniť sumu informácií o jednotlivých témach, ale najmä ponúknuť čitateľovi ďalší študijný materiál, po ktorom treba siahnuť“. Na základe obsahu knižky možno bez obáv konštatovať, že zámer sa podaril. To však neznamená, že ho nemožno podrobiť hlbšej analýze a kritike.

V prvej časti „Čo je kulturológia?“ autorka definuje pojem a obsah disciplíny. Robí tak prostredníctvom stručnej historickej genézy (záujem o kultúru, formovanie pojmu a vedy) a reflexie súčasných podôb kulturologickej problematiky (cultural turn, kulturológia ako veda, cultural studies, cultural club). V závere časti (a nielen na tomto mieste) sa opiera o Soukupov text o interpretácii kultúry a identifikácii kulturológie.

Kapitola „Definovanie kultúry“ prináša rôzne pohľady na obsah a význam tohto, pre kulturológiu kľúčového, pojmu. Prechádza od dôležitej metodologickej poznámky výskumu kultúry (emic – etic), cez, i keď takmer 70 ročnú, ale stále aktuálnu a vyhľadávanú klasifikáciu definícií kultúry Kroebera a Kluckhohna, až po definície súčasné. Pri potrebe ideového vymedzenia kultúry je prítomná „stará známa“ trichotómia atributatívneho, distributívneho a individualistického chápania jej podstaty. Autorka zdôrazňuje posun od chápania kultúry ako súhrnu entít k chápaniu kultúry ako dynamického procesu ich používania. Kultúru ďalej približuje jej siedmymi vlastnosťami (podľa Lawlessa) a čitateľovi didakticky vhodne umiestňuje esejistickú pasáž V. Černého „O povahe našej kultúry“ na analýzu a úvahu o klasifikácii kultúry.

Tretia časť sa zaoberá štruktúrou kultúry prostredníctvom jej chápania ako sociokultúrneho a adaptívneho systému. Scheinov model „ľadovca“ a „cibuľový“ diagram sú v kontexte cieľov a funkcií predmetnej kapitoly vhodnými príkladmi. Štrukturálne typy autorka ďalej dopĺňa niektorými segmentmi kultúry, ktoré tiež načrtávajú istú štruktúru kultúry (spolková, mediálna kultúra, kultúra podujatí ap.). Navyše, čitateľ sa pritom oboznámi aj s pojmami.

Otázka funkcie kultúry je témou nasledujúcej časti. Tabuľka podľa M. Fuchsa je zaujímavá, no nie som si istý, či jej heslovitosť je zrozumiteľná každému. Možno to bude motivovať čitateľa, aby po zdrojovej knižke siahol a informácie si doplnil. Funkcie kultúry, ktoré autorka identifikovala a stručne charakterizuje, obsahovo zodpovedajú cieľu a téme kapitoly, no mne osobne tam napríklad chýba reprodukčná funkcia. Škoda tiež, že v tejto časti autorka nespomína nikoho z funkcionalisticky zameraných antropológov, dokonca ani B. Malinowskeho, ktorý otázku funkcií kultúry v obsahovo rozsiahlej a metodologicky prepracovanej podobe otvoril ako prvý.

Časť „Komunikácia kultúr“ sa zameriava na kultúrnu zmenu, akulturáciu, difúziu kultúrnych prvkov a komplexov. Pojem „kultúrne obohacovanie“ pri objasňovaní kultúrnej zmeny, resp. pôvodu cudzích kultúrnych prvkov v kultúre, však necharakterizuje úplne. Autorka použila ako príklady „dobré veci“ – porcelán, pyžamo, arabské číslice, no patria tam napríklad aj zbrane alebo pornofilmy, kedy pojem „obohacovanie“ nie je úplne priliehavý. Lepší výraz sa zdá byť difúzia, o ktorej pojednáva neskôr. Tabuľka Medzikultúrne vzťahy ich výstižne, až intuitívne objasňuje prostredníctvom priliehavých tém z reálneho života. Pri pojednaní o akulturácii mi chýbalo zdôraznenie, že je to proces nielen substitučný (dominantná vs. akulturovaná skupina/ jednotlivec), ale obojsmerný. Subtémy kultúrny šok a kultúrna identita sú tiež spracované didakticky vhodne, oceňujem výber vynikajúceho textu k analýze v tejto kapitole (P. Liba Identita a tradícia: kultúra).

Niektoré myšlienky v práci sa zdajú príliš idealistické, ako napríklad „každá nová generácia preberá od predchádzajúcej generácie dosiahnutú kultúrnu úroveň a pridáva k nej svoj podiel.“ Čo však neplatí všeobecne. Kultúry týmto procesom aj degenerujú, alebo zanikajú (cyklicky). Príliš všeobecne pôsobí aj myšlienka, „že kultúra napĺňaním svojich esencialistických funkcií napomáha zdravý rozvoj sociálnej reality v oblasti medziľudských vzťahov, bezkonfliktnej komunikácie sociálnych aktérov či individuálneho rozvoja a že prispieva k rozvoju intelektuálnych, emocionálnych i mravných aspektov ľudskej existencie.“ Ani toto však neplatí vždy, kultúra pôsobí aj negatívne a deštruktívne. Nemožno ju axiologicky idealizovať ako apriori dobrú (alebo zlú). Je nástrojom.

Šiesta kapitola „Od multikulturalizmu k interkulturalite“ je nielen „povinným tancom“ v kulturologickom diskurze, ako by sa po zbežnom pohľade na obsah knižky mohlo zdať, ale vhodne nadväzuje na to predchádzajúce. Vedecký záujem o kultúru, ktorý knižka prezentuje, posúva do (v rámci nej) ďalšej dimenzie. V súvislosti s mnohovýznamovosťou a najmä axiologickou šírkou multikulturalizmu (od hranice kladnej limity až po zápornú) autorka upozorňuje na proces jeho spoločenskej a politickej reifikácie, revízie a kritiky v súčasnosti. V pozadí sa pritom ešte ozýva otázka P. Libu z textu predchádzajúcej kapitoly: „Čo sa stane, ak sa dnešný človek ohraničí identitou skupiny alebo väčšieho spoločenstva, osvojí si myšlienky integračného prúdu a prijme toleranciu všetkého ako stabilnú alternatívu a perspektívu svojho správania a konania?“ Podľa Gažovej je východiskom z multikulturalistického marazmu výmena multikulturálnej optiky/stratégie za interkulturálnu a transkulturálnu. Vyvstáva však otázka, či transkulturalita je viac difúziou špecifických kultúrnych prvkov inokultúrnej proveniencie, alebo procesom nivelizácie kultúr prijímaním univerzálií „prezlečených“ za kultúrne špecifiká. Časti o interkultúrnej diagnostike, vzdelávaní a kompetenciách, spolu s textom E. Mistríka „Multikultúrna výchova a kultúrna identita“, približujú jednu významnú aplikačnú dimenziu kulturologického výskumu.

„Aktuálne problémy kulturológie“ v kapitole 7 predstavujú témy ako globalizácia, kultúrna ekológia a kultúrna animácia. Okrem kultúrnej teórie táto časť zasahuje i do oblasti manažmentu kultúry, a to aj prostredníctvom textu Z. Slušnej. Podľa môjho názoru by si najmä témy ako kultúrna ekológia a kultúrna animácia zaslúžili byť riešené v samostatných kapitolách.

Predposledná časť „Problémy masmediálnej kultúry“ sa venuje masovej a mediálnej kultúre ako novým fenoménom súčasnej doby. Pri pojednaní o masovej kultúre mi chýbalo prepojenie z predchádzajúcimi formami, najmä ľudovou kultúrou. Všetky kultúrne fenomény a formy, ktoré kulturológia považuje za „jej výsostné témy“ (vrátane globalizácie) vznikli z nejakého predchádzajúceho základu, veku a formy. Na tento fakt sa v kulturologickej literatúre niekedy zabúda, čo budí dojem, že predmet skúmania vznikol akosi „odrazu“, vynálezom, udalosťou, momentom, či na konferencii.

V knižke absentuje pojem glokalizácia. „Pýta sa“ mi nielen v časti o globalizácii, interkulturalite alebo masovej kultúre, ale aj o mediálnej kultúre, napríklad pri aspektoch jej produkcie, šírenia, percepcie a recepcie konzumentmi. Hľadal som ju i medzi riadkami príspevku H. Pravdovej, no márne.

Posledná časť venovaná kultúrnej politike konštatuje jej marginalizáciu v politickej a decíznej sfére na Slovensku. Vyplýva nielen z orientácie na predovšetkým ekonomické a mocenské parametre vládnutia a kultúrnej (ne)gramotnosti časti elity štátu, ale aj z neznalosti obsahu, funkcií a významu toho, čo kultúrna politika, manažment kultúry a kultúrna diplomacia vlastne sú. Príslušná časť je úvodom do štúdia i tejto problematiky. Čiastočne je i kritikou stavu na Slovensku a to nielen smerom „von z kulturológie“.

Profesorka Viera Gažová vychádza z dôkladnej znalosti kulturologickej literatúry, súčasných výskumných trendov, tém, škôl a pracovísk nielen v európskom, ale i globálnom kontexte. Pravidlo menej je viac sa opäť potvrdilo, lebo vyústilo do zrozumiteľného, jednoduchého a pritom efektívneho textu. Autorka nepristúpila k interpretácii množstva poznatkov, ktoré má, ale cielene vyberala to, čo považuje pre prvý krok k štúdiu kulturológie za nevyhnutné. V edukačnej praxi konečne vznikol tak prepotrebný relatívne komplexný materiál k Úvodu do kulturológie. Bolo by dobre, ak by sme sa časom dočkali aj jeho rozšírenej, komplexnejšej a „komfortnejšej“ podoby.