Globalizovaná spoločnosť a zodpovedný manažment (niekoľko poznámok)
Úvod. Zodpovedný manažment v globalizovanej spoločnosti nie je otázkou iba určitých skupín, resp. odborníkov a ich spôsobilosti, ale je to vec celospoločenského významu. Moderná spoločnosť, ak chce napredovať, musí vytvoriť priestor pre riadenie a vedenie organizácií tak, aby tieto strategicky mohli rozvíjať svoju činnosť v rovine spoločenskej zodpovednosti. Znamená to predovšetkým prehodnotiť doterajšie postupy a prístupy v rozličných úrovniach spoločenskej činnosti. Dôležitá je oblasť podnikania, ale i riadenia, táto oblasť je dôležitá aj na úrovni politického riadenia štátu a organizácie verejného života. Demokratický princíp musí byť nevyhnutne realizovaný až do konkrétnej podoby demokratických procedúr, ktoré podporujú inovatívnosť a tvorivosť. Väčší záujem treba prejaviť pri plánovaní, organizácii a riadení sociálnych procesov a kontroly ich efektívnosti, k čomu treba uvoľniť aj politický priestor. V neposlednom rade treba zvýšiť podiel priamej demokracie na úkor nepriamej, zastupiteľskej formy demokracie. Vláda politických strán musí mať alternatívu v občianskych združeniach a hnutiach, v opačnom prípade sme konfrontovaní s nárastom technokratických prístupov, ktoré sú ekonomicky náročné s nízkym efektom v sociálnej oblasti. Rytmus života občianskej spoločnosti sa musí prispôsobiť dynamike rozvoja globalizovanej spoločnosti.
Cieľom tejto práce je poukázať na prepojenie etických noriem a globalizovanej spoločnosti, ktoré považujem za jeden z kľúčových prvkov rozvoja spoločnosti. Snažím sa tiež dotknúť vhodných návodov, ako pristupovať k príležitostiam a hrozbám globalizácie s dôrazom na celostný management.
Analýza a historické poznatky. Problém zodpovednosti je vždy otázkou vzťahu človeka k iným ľuďom, ale vždy predovšetkým aj vzťahom k sebe samému. Nepoznávame nikdy seba samého priamo, ale vždy iba tým, že žijeme uprostred spoločenstva, vedno s inými ľuďmi a tak poznávame možnosti nášho ľudského chápania skutočnosti, do ktorého nutne musíme zahrnúť i sami seba, pričom si musíme uvedomiť také skutočnosti, že si nie sme všetci rovní a takisto nie je možné si túto rovnosť vynucovať. Súvisí to okrem iného s tým, že si nemôžeme dovoliť, aby každý rozhodoval, čo je morálne. Je prirodzené, že sa vzhľadom na naše osobné a osobnostné dispozície občas necháme strhnúť emóciami, čo je okrem iného dané aj tým, že každý máme odlišné potreby. Platí zásada, že „človek sa stáva človekom jedine medzi ľuďmi“ (Fichte, 2007, s. 73), preto musíme akceptovať vždy aj základy morálky.
Závisí to od príslušnej civilizácie, avšak vždy musí byť v popredí záujmu rešpekt práva druhých a potlačenie jednostranného uprednostňovania úzkych individuálnych záujmov. Stredovou hodnotou pre našu civilizáciu je hodnota slobody. Hodnota slobody je zakotvená nielen v právnych, politických a morálnych normách, ale v hlbšom zmysle slova je vlastná našej civilizácii minimálne od čias Grékov. Prejavuje sa to okrem iného aj v autonómnosti svedomia, ktoré je „vrodeným mravným zákonom“ (Aristotelés, 2010, s. 76-77). Každý z nás, ako príčetná ľudská bytosť, má dispozíciu rozumieť svetu cez porozumenie seba samého. V dnešnej dobe je to potreba rozvíjania sebaidentity. Len slobodný človek vyhľadáva aktívne zdroje pre svoj život a združuje sa slobodne do ľudského spoločenstva, a to vždy vedome. Len slobodný človek vie efektívne využívať zdroje, predpokladom je činorodá aktivita..
Súčasné ľudstvo nie je len oveľa početnejším spoločenstvom na tejto planéte, ale je súčasne aj ľudstvom, ktoré sa historicky a kultúrne člení do rozličných regiónov. Diferenciácia odhalila rozdielnosti v kultúrnom vývoji tej – ktorej časti sveta. Zatiaľ čo už v dávnejších dobách bol spojivom medzi rozličnými geografickými časťami a kultúrami Zeme obchod a obchodná výmena, dnes k tomu treba pripočítať vysoko rozvinuté hospodárske systémy. Hospodárske systémy súčasnosti používajú výdobytky vedy v podobe účinných technológií na báze rýchlo sa rozvíjajúcej techniky. Toto všetko je znásobené využitím moderných komunikačných technológií, ktoré umožňujú rýchly prenos informácií. Na jednej strane sa sprehľadňuje, spružňuje komunikácia medzi rozličnými regiónmi sveta, ale súčasne sa objavujú i nové bariéry. Môžeme hovoriť o rozličných kultúrnych okruhoch, ktoré sa formovali niekedy viacero storočí, ba tisícročí a ktoré v podmienkach súčasnej globalizácie vytvárajú sieť rozličných vzťahov a hodnôt. Na jednej strane ide o zjavnú priechodnosť, ani jedna časť našej planéty nie je v súčasnosti úplne izolovanou, na stane druhej vznikajú určité bariéry a napätia, ktoré vznikli pre hore uvedené skutočnosti. Do úvahy musíme brať tiež nerovnakú intenzitu rozvoja hospodárstva, ktorá je spôsobená nerovnomerným rozložením surovinových zdrojov. Ľudstvo, hoci diferencované, má v súčasnosti viacero možností rastu, ale vzniká aj viacero civilizačných rizík, a to nielen zvyšovaním ľudskej populácie, ale aj nerovnomernosťou historického a kultúrneho vývoja na našej planéte. Tieto riziká možno vidieť napríklad v nebezpečenstve lokálnych vojen. Z dôvodu použitia modernej techniky majú tieto lokálne vojny dopad na celú ľudskú civilizáciu.
Skúsenosti a riziká. Okrem týchto rizík musíme brať do úvahy čoraz viacej i riziká, s ktorými doteraz ľudstvo nemá dostatočné skúsenosti. Sú to riziká vyplývajúce z neuspokojivého vzťahu človeka a prírodného prostredia, kde prevládajú ešte vždy „civilizačné návyky“ nad konštruktívnymi prístupmi k riešeniu aktuálnych problémov. Ešte vždy môžeme povedať, že veľkou záťažou moderného človeka je aj to, že síce máme k dispozícii rozličné odborné správy a štúdie, ktoré hovoria o veľkom riziku environmentálnej krízy, ale napriek tomu prevládajú doteraz navyknuté civilizačné mechanizmy, ktoré sa prejavujú v podceňovaní zjavných varovných signálov. Problém je o to komplikovanejší, že niektoré z možných ekologických katastrof, väčšieho a menšieho rozsahu či intenzity, by mohli vyvolať, okrem iného, epidémie alebo migračné pohyby desiatok miliónov ľudí z rozličných oblastí zemegule. S takouto realitou ľudstvo skúsenosti nemá (s výnimkou zániku bájnej Atlantídy?). V tejto súvislosti treba upozorniť, že často býva krízová situácia dvojznačná. Ľudia, ktorí by mali pomôcť, sa držia späť a čakajú na „doplňujúce informácie“, aby si boli istí, čo sa vlastne deje. Čím je situácia nejasnejšia, tým menšia je pravdepodobnosť, že ľudia zasiahnu. Toľko sme chceli len naznačiť, že globálne prostredie, v ktorom žijeme, prináša so sebou popri pozitívach aj rozličné negatívne prvky a dokonca riziká, ktoré ľudstvo nemá dostatočne zafixované vo svojej historickej pamäti.
V tejto situácii treba spomenúť ešte jeden problém – otázku moci a zodpovednosti. Moc je viacdimenzionálny sociálny jav, je to otázka služby, ale aj odvahy, v ktorej sa musí nutne spojiť svedomie a zodpovednosť (Hajko, 2005: 17). Sme príslušníkmi spoločnosti, ktorá má v zásade hojnosť materiálnych statkov. Nemôže nás prekvapiť, keď okolo seba vidíme, ako sa prejavujú rozličné formy ľudskej chamtivosti – „vziať si viac“. V spoločnosti, kde sa prejavuje silný vplyv techniky, je to len otázka určitej cieľavedomosti, ak táto nie je sprevádzaná sebaobmedzením, ale naopak sprevádza ju bezzásadovosť, nemôžeme sa čudovať súčasným prejavom brutality, cynizmu a asociálneho správania. Otázkou zostáva, čo je dôležitejšie, či zaobchádzať so statkami nedostatkovými alebo so statkami dostupnými? (pozri Hajko, 2005: 17) Ide o problém sebaobmedzovania, ktorý však nemožno očakávať od masy spotrebiteľov, ale od určitej hornej vrstvy spoločnosti. Súvisí to s morálkou sebaovládania, ktorej sprievodným javom je rastúca miera zodpovednosti. Požiadavkou u tých, ktorí majú moc, je skôr ovládať svoje žiadostivé sklony, a teda vládnuť sám sebe, na čo upozorňoval už Platón. Výborne to charakterizuje napríklad myšlienka H. Jonasa, známeho svojou kritikou technologickej civilizácie: „Len u človeka je moc prostredníctvom vedenia a vlastnej vôle emancipovaná od celku a môže sa stať osudnou človeku samému. Jeho schopnosť je jeho osudom a stáva sa stále viac všeobecným osudom. V ňom teda a jedine v ňom, z chcenia samotného vzniká povinnosť ako sebakontrola jeho vedome vykonávanej moci“ (Jonas, 1997: 191).
Naša súčasná civilizácia pravdepodobne má „dobré predpoklady“ k možnej hrozbe katastrofy, pretože tendencia k zisku, sprevádzaná rastúcim konzumným správaním (netýka sa to iba západnej spoločnosti) poukazuje na skutočnosť straty sebakontroly a celkovú neschopnosť chrániť človeka nielen pred sebou samým, ale aj prírodu pred človekom (pozri Jonas, 1997: 210). V tejto súvislosti sa natíska otázka, sme schopní ovládnuť moc, ktorou v súčasnosti disponujeme?
Management. V súvislosti s týmito úvahami môžeme pokračovať do roviny manažmentu, pretože otázka manažmentu nie je spojená len s výkonom určitých pracovných funkcií, ale je všeobecne spojená s plánovaním, organizovaním a kontrolou, ktorých význam v informačnej spoločnosti neprestajne rastie. Žijeme na prahu 21. storočia, a preto ešte vždy v sebe nosíme civilizačné dôsledky, ktoré zo sebou prinieslo predchádzajúce 20. storočie. Dvadsiate storočie prinieslo ľudstvu obrovský civilizačný pokrok, súčasne však ukázalo jeho protirečenia. Popri fascinujúcich úspechoch vedy, jej aplikácie a s tým spojených civilizačných vymožeností, sa objavili i negatívne stránky, t. j. masové zneužitie vedy a techniky, a to najmä počas dvoch svetových vojen, s následkami ktorých sa, podľa nášho názoru, ľudstvo celkom ešte nevyrovnalo. Bezpochyby do oblasti civilizačného rozvoja možno zaradiť oblasť podnikania, ktorá od polovice 20. storočia nadobúda čoraz väčší globálny rozsah. Mnohé lokálne problémy nadobúdajú globálny charakter a lokálne problémy sú často ovplyvňované globálnym vývojom. „Bez integrácie do globálneho svetového hospodárstva by nebolo možné vytvoriť dostatok prostriedkov pre zaistenie životnej úrovne narastajúceho počtu obyvateľov“ (Dytrt – Stříteská, 2009: 11). Globalizácia je súhrnným prejavom súčasnej ľudskej civilizácie a súčasne je dobou, kedy človek je čoraz viac vystavený tlaku, ktorý vyvolali dôsledky jeho vlastného konania. To spolu prináša nutnosť rastu etiky a etického konania v celej šírke rozličných ľudských činností. Dostávame sa k otázke zodpovednosti v konaní človeka, „žiadna známa legislatíva nenariaďuje etické myslenie a, bohužiaľ, nesankcionuje ani neetické“ (Dytrt – Stříteská, 2009: 8). Otázka plánovania, organizácie, vedenia a kontroly, čo sú základné funkcie manažmentu, je dnes priamo spätá s existenciou človeka a kvalitou jeho života. Ak v minulosti sme za manažérov mohli považovať takých členov organizácie, ktorí hovorili ostatným, čo majú robiť a ako to majú robiť, zmeny v charaktere práce a jej organizácie zotreli ostrú hranicu medzi manažérmi a zamestnancami. Veľa pozícií a činností manažérov, ktoré ich charakterizujú, vyžaduje manažérske aktivity, najmä ak ide o prácu v tímoch. Manažér je ten, kto pracuje s ľuďmi a koordinuje ich aktivity za účelom, aby boli dosiahnuté ciele organizácie. Americký klasik moderného manažmentu P. F. Drucker poznamenal, že moderná technika, najmä internet a s tým spätý elektronický obchod, priniesla so sebou bezprecedentnú zmenu v živote ľudí. Podľa P. F. Druckera prvýkrát v histórii ľudstva nadobudlo veľké množstvo ľudí možnosť voľby. Sme a budeme ešte viacej nútení riadiť seba a na to nie sme pripravení, zdôrazňuje P. F. Drucker (pozri Dytrt – Stříteská, 2009: 9). To všetko prináša do reality dnešných dní potrebu rozvoja manažérskych schopností a činností, pričom jadrom týchto činností je celková schopnosť rozhodnúť sa. Tu vzniká kritické napätie medzi konzumným spôsobom života a potrebou kontroly a sebakontroly ľudskej činnosti, vrátene jej dôsledkov. Tieto skutočnosti podnecujú k tomu, aby človek bol stále aktívnejší a tvorivejší. Ide v konečnom dôsledku o to inak napĺňať potrebu autority a úcty človeka k človeku, v neposlednej miere k posilňovaniu sebaúcty.
Z toho vyplýva, že konzumný spôsob nevyžaduje hlbšiu analýzu, ale ani etickú reflexiu nášho konania. Konzumný spôsob života, a teda i konania sa práve naopak zaobíde bez etickej reflexie, vedie k stagnácii, ktorá sa môže prejavovať v rastúcej arogancii a ľahostajnosti a je sprevádzaná zameraním na krátkodobý cieľ. Naopak sebakontrola, rozhodovanie, a teda tvorivý charakter činnosti si vyžaduje etickú reflexiu, a teda posilňovanie zodpovednosti v každom momente ľudskej činnosti. V globalizovanom svete sa táto skutočnosť stáva čoraz zjavnejšou a je sprevádzaná potrebou rešpektovania etických postojov v manažmente a podnikaní. Podnecuje to i potrebu rozvíjania ľudskej činnosti na báze axiologického, t. j. hodnotového posudzovania súčasných civilizačných procesov a celkového zamerania ľudských činností. Podľa autorov Z. Dytrta a M. Stříteskej veľa organizácii 21. storočia, respektíve tie, ktoré sa zakladajú na dobrej strategickej vízii, vyžadujú zvýšenú mieru aktivity a kreativity nielen vlastníkov a zamestnancov, ale aj ostatných fyzických a právnických osôb, ktoré majú vplyv na prevádzku riadenia organizácie. V tejto súvislosti hovoríme o stakeholderoch, respektíve stakeholderovských koncepciách firmy. „Pri vytváraní hodnôt sa manažéri stávajú partnermi zamestnancov a naopak“ (Dytrt – Stříteská, 2009: 11). Tak sa otázka manažéra a manažeringu dostáva do popredia dôležitých civilizačných činností. Rastie miera potreby zodpovednosti v konaní ľudí, pričom oblasť manažérskej práce je priam podmienená touto požiadavkou. Požiadavky kladené na pôsobenie jednotlivca, ktorý je manažérom, sú náročné vzhľadom na vysoké nároky na skladbu jeho profesijných spôsobilostí, ktoré podľa Z. Pitru (2007: 29) majú tri zložky: technickú, humanitnú a koncepčnú. V rovine technickej zložky ide o znalosti nástrojov, metód a techník manažmentu a zručnosti ich adekvátneho využitia v tej – ktorej konkrétnej situácii. V humanitnej zložke ide o individuálnu schopnosť vedieť pracovať s ľuďmi, ovplyvňovať ich správanie v záujme splnenia poslania organizácie. V koncepčnej rovine ide o systémové súvislosti dopadov rozhodnutí manažérov na ďalší vývoj organizácie a jej pôsobenia v danom prostredí. Táto zložka poukazuje na to, že ak narastá v súbore manažérskych profesijných spôsobilostí, zvyšuje sa aj úroveň spôsobilosti za ďalšie pôsobenie organizácie. Pre všetkých manažérov na ľubovoľnej úrovni hierarchie manažmentu je dôležitá schopnosť zaobchádzať s ľuďmi. Správanie ľudí v organizácii je dôležitým činiteľom pre úspešnosť ňou realizovaných aktivít.
Podnikanie v globalizovanej spoločnosti. Otázka existencie organizácie je bezprostredne spätá s vymedzením účelu podnikateľskej činnosti a odtiaľ odvodených podnikateľských cieľov pre všetky kľúčové oblasti podnikateľských aktivít. Organizácia musí reagovať na vývoj vo svojom okolí s cieľom, aby bola úspešná. Prirodzene, musíme predpokladať, že ide v takomto prípade o podnecovanie tvorivej a inovatívnej činnosti manažmentu organizácie a zamestnancov, pretože dlhodobý podnikateľský úspech nemožno zakladať na konzumných stereotypoch. „Dlhodobá prax potvrdzuje platnosť tvrdenia: Organizácia, ktorá nedosahuje pravidelne podnikateľských úspechov, nemôže dlhodobo úspešne jestvovať – je neúspechmi svojich reakcií na vývoj v okolí odsúdená k postupnému zániku. „Podnikateľská úspešnosť“ jej správania je pre ľubovoľnú organizáciu existenčnou podmienkou!“ (Pitra, 2007: 34, zvýraznené v origináli – C.D.).
Globalizácia, ktorá charakterizuje súčasnú ekonomiku sveta, je sprevádzaná viacerými prejavmi, o niektorých z nich sme sa už zmienili. Musíme pripomenúť asymetrický rast sily nadnárodných spoločností, ktorý so sebou prináša vzrast nezamestnanosti, a to často v tých regiónoch, kde predtým nebola alebo bola v menšej miere. Nové technológie so stále väčšou efektívnosťou rušia hranice medzi jednotlivými tradičnými odbormi podnikania. Takto je ťažké určiť hlavnú technológiu, ale vzniká najmä iný typ konkurencie. „Nástup informačnej a komunikačnej technológie do podnikateľského prostredia núti jednotlivých producentov k štandardizácii ponúkaných produktov aj k ich modulárnej architektúre, pričom umožňujte tiež priamy kontakt so zákazníkom. Za tejto situácie dianie v jednotlivých odboroch určujú dominujúce firmy, pričom sa mení tradičná skladba nákladov. To vyvoláva situáciu, kedy trvalou súčasťou dnešnej reality podnikania v prostredí globálnej ekonomiky je neistota spôsobená aj tým, že konkurencia na svetových trhoch je neprestajne intenzívnejšia a nové technológie menia doterajší štýl života väčšiny svetovej populácie“ (Pitra, 2007: 35).
Záver. Uvedené skutočnosti menia pohľad aj na otázku zodpovednosti manažmentu v globalizovanej spoločnosti. Nejde už iba o samotných manažérov a ich prípravu a spôsobilosť, ale aj o systém, legislatívy a v istom zmysle aj celkovú politickú kultúru danej spoločnosti. Neetické konanie v podnikaní nie je vyvolané iba chybami ľudí alebo záujmami určitých skupín, ide o celý systém riadenia spoločnosti, v konečnom dôsledku aj systém vyberania daní a určenie miery vyberania daní, vrátane účelného využitia prostriedkov, ktoré sú získané z výberu daní. To zasa predpokladá aj novú stratégiu sociálnej politiky. Ukazuje sa, že previazanosť jednotlivých civilizačných činností narastá, pričom určitá miera zodpovedného konania nemôže byť dosiahnutá v krátkodobých časových reláciách. Musíme si uvedomiť, že prechod z totalitnej spoločnosti do spoločnosti založenej na trhovom hospodárstve bol v našich podmienkach viac-menej živelný, a to aj preto, že ľudia síce cítili nespokojnosť s daným stavom vecí, ale mnohé tzv. výdobytky socializmu akceptovali a akceptujú vo svojom osobnom a verejnom živote až do dnešných dní! Dnes sa s týmto môžeme stretnúť v tej rovine, keď politici riešia zložité sociálne otázky. Narážajú často na stereotypy, ktoré boli charakteristické pre obdobie pred rokom 1989. Do úvahy musíme brať aj to, že ešte vždy rozhodujú o závažných otázkach štátu a verejného života generácie politikov alebo ich prívržencov, ktorí najmä v 90. rokoch profitovali zo živelného prechodu z totality do spoločnosti trhovej ekonomiky. Takéto osobnosti zo svojimi návykmi a stereotypmi politického rozhodovania nemôžu priniesť požadovanú zmenu do súčasného politického a verejného života, ale naopak, ich stereotypy sú často prekážkou pre ďalšie napredovanie spoločnosti. Keby sme urobili kvázi analýzu ako sa realizujú princípy demokracie v jednotlivých sférach spoločenského života, narazili by sme na neobyčajne veľké množstvo zjavne nedemokratických procedúr, ktoré sú živnou pôdou pre rast klientelizmu a zjavnej a často i menej zjavnej, skrytej korupcie. Celú túto oblasť nemožno považovať za prostredie, kde sa darí inováciám a tvorivému mysleniu, čo vystupuje do popredia ako intenzívna požiadavka zmeny, ktorá je jedinou istotou v živote modernej spoločnosti. Nejde o jednotlivé úpravy a iba časovo obmedzené zmeny, ale poznanie, že zmena je trvalým procesom modernej globalizovanej spoločnosti. Pochopenie tejto súvislosti, ako vidno, teoreticky celkom zjavnej, v prenesení do každodenného života ľudí je výzvou, ktorá poukazuje na to, že riziko rozličných neželateľných zvratov v živote spoločnosti sa zvyšuje. Ukončime túto stať myšlienkou vynikajúceho predstaviteľa amerického manažmentu P. F. Druckera: Jedinou istotou dnešnej doby je trvalá zmena!
Literatúra a pramene:
DYTRT, Z.: Dobré jméno firmy. Praha: Alfa Publishing, 2006.
ARISTOTELÉS, Rétorika, I, 1. překlad: Antonín Kříţ, Praha, 2010.
DYTRT, Z. – STŘÍTESKÁ, M.: Efektívní inovace. Odpovědnost v managemente. Brno: Computer Press, 2009.
FICHTE,J.G.: Základ všeho vědosloví. Praha: Oikoymenh, 2007.
HAJKO, D.: Globalizácia a kultúrna identita. Nitra: UKF, 2005.
JONAS, H.: Princíp odpovědnosti. Praha: Oikúmené, 1997.
JUROVÁ, J.: Etika ako súčasť spoločensky zodpovedného podnikania. In: Manažerská etika IX. díl : inspirace pro 21. století. Zlín: UTB, 2010, s. 67-70.
PITRA, Z.: Základy managementu (management organizací v globálním světě počátku 21. století). Praha: Profesional Publishing, 2007.
ROBBINS, S. P. – COULTER, M.: Management. Praha: Grada Publishing, 2004.