Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Cieľom príspevku je priblížiť vybrané znaky tradičnej architektúry v slovenských lokalitách na Dolnej zemi. Predmetom záujmu sú stavebné materiály a postupy podmienené prírodnými a hospodárskymi podmienkami. Zameriame sa na možnosti využívania hliny ako základného stavebného materiálu, pričom pojednáme o viacerých príkladoch a variáciách postupov pri stavbe domu.

Tradičné staviteľstvo. Formovanie tradičného staviteľstva v slovenských spoločenstvách na Dolnej zemi je výsledkom viacerých vplyvov, ktoré vytvorili jeho aktuálnu podobu. Súčasný stav architektúry dokumentujeme na stavbách moderného staviteľstva aj na modifikovaných objektoch tradičnej architektúry, ktorú poznáme z viacerých štúdií a monografií o staviteľstve na Dolnej zemi. (Pozri Bednárik 1966)

Východiskom sú poznatky získavané predovšetkým terénnym výskumom a analýzou prvkov architektúry dolnozemských Slovákov. Nemožno však hovoriť len o znakoch slovenskej architektúry a stavebných postupoch Slovákov. Architektúra tu predstavuje ustálený typ materiálno-technologickej kultúry, ktorý je viazaný na prírodné, hospodárske a spoločenské pomery spoločné pre všetky spolužijúce etniká. Charakter ľudovej architektúry vznikal v konkrétnych geografických, sociálnych a kultúrnych podmienkach, predovšetkým tradovaním stavebných, technických a technologických skúseností. Množstvo prvkov a charakteristických znakov ľudového staviteľstva bolo v skúmaných lokalitách (v Báčke, Banáte a Slavónii) podobných, čo je výsledok podobného prírodného a etnokultúrneho prostredia.

Charakter staviteľstva je výsledkom kultúrnych vzorov, ktoré si Slováci priniesli z hornouhorských stolíc; tradícií, ktoré tu po svojom príchode našli a ďalšieho vývoja. (KANTÁR 1973:81) Tradičná architektúra reprezentuje obraz rozmanitosti obyvateľov a rôznorodosť vynachádzavosti podľa zamestnania, hospodárskej vyspelosti či spoločenského postavenia a dokumentuje zmeny v čase. Odlišnosti sa odzrkadľujú v použitých materiáloch, stavebných technikách aj vo funkčnom využití priestorov. Analýza je výsledkom poznania spoločenských zákonitostí a ekonomického vývoja komunity z chronologického pohľadu. Tradičná architektúra sa v čase mení a vyvíja, čas ju môže aj ohrozovať.

Hlina v kontexte stavebných techník. Charakter geografických podmienok mal odraz v hlavnom stavebnom materiáli, v technológii staviteľských postupov/v stavebných technikách, zástavbe a type sídel. V minulosti bol stavebný materiál určujúci, závisel takmer výlučne od miestnych zdrojov. Najlepšie využiteľným stavebným materiálom bola hlina. (KANTÁR 1973:82)

V rámci hlinenej architektúry rozlišujeme stavby nabíjané a postavené z nepálenej – surovej tehly a váľkov. Ani pre slovenských kolonistov neboli tieto stavebné postupy neznáme, hoci mnohí prichádzali do odlišného geografického prostredia (v rámci migrácií z horských do nížinných oblastí). Novým podmienkam a inoetnickým vplyvom sa museli prispôsobovať. Na Slovensku poznáme niekoľko spôsobov stavby hlinených stien (vypletané prútím a ohádzané hlinou, hlina medzi dvoma vypletanými stenami z prútia, nahadzované, nabíjané, z váľkov a surových tehál). Sú známe predovšetkým v južnej časti západného Slovenska a v oblastiach bývalej Novohradskej, Gemerskej a Hontianskej stolice (KANTÁR 1973:83). Ukazuje sa, že prví prisťahovalci poznali steny nabíjané, z prútia a ohádzané hlinou, či z váľkov. Uvedené techniky tu boli rozšírené v období kolonizácie a nachádzame ich tu dodnes.

Rozšíreným javom bolo kombinované využívanie hliny, nepálenej a pálenej tehly. Kombinovalo sa buď pri stavbe alebo rekonštrukcii domu. Pálená tehla do hlinených stavieb prenikala najmä pri stavbe základov ako izolácia a ochrana hlineného múra pred vlhnutím. Majetnejší gazdovia ju používali od začiatku 20. storočia na stavbu štítov a v druhej polovici 20. storočia tak bola postavená už väčšina nových domov. Štíty z tehál postupne nahrádzali drevené alebo vypletané štíty omazané hlinou. Pálenú tehlu používali bohatí gazdovia aj na vykladanie dvorov, niekedy až k ceste. V posledných dekádach 20. storočia sa z nej stavali aj celé domy, prípadne prístavby či hospodárske budovy. V tomto období je už na architektúre badateľný rukopis vyškolených remeselníckych odborníkov, ovplyvnených rozvinutou stavebnou kultúrou. Na stavbách sú čitateľné remeselné ozdobné prvky. Remeselní odborníci boli samozrejme povolávaní k stavbe domu už skôr, ale najmä na vybrané stavebné práce a ich koordináciu.

Nabíjanie. Existencia a dostupnosť kvalitnej zeme na nabíjanie podmienila využívanie starých stavebných postupov až do druhej polovice 20. storočia. V súvislosti so základným stavebným materiálom, ktorým bola hlina, sa stavali najmä nabíjané domy. Táto technika bola najrozšírenejšia, z ekonomického hľadiska najmenej náročná, sú ňou postavené najstaršie domy na Dolnej zemi. Ich predchodcom boli domy z prútia omazané hlinou alebo zemnice, ktoré slúžili ako prechodné obydlie. Zo skúmaných lokalít sa najviac nabíjaných domov zachovalo v Báčke. V Soľanoch sa náboj nezachoval a informátori uvádzajú, že sa tu tento typ domu nikdy nestaval. Vzhľadom na charakter najstarších obydlí na Dolnej zemi, zemníc, o ktorých sa dozvedáme z odbornej literatúry, je otázne či sa nevyužívali aspoň marginálne. Predpokladáme, že tento jav zapríčinili vysoké spodné vody, ktoré sú pre toto územie typické.

Technika nabíjania mala niekoľko vývojových stupňov. Najstaršie domy boli nabíjané od úrovne zeme. Múry takýchto domov neboli izolované od podložia, čo spôsobovalo ich vlhnutie a rozpadanie sa. Ochranou múrov bola len trstinová strecha, ktorá bola zapustená ďalej ponad múry, aby dážď nezmočil steny. Miestami presahovala až jeden meter. Slúžila ako odkvap. Až neskôr sa využívali prvky, ktoré týmto nepriaznivým javom predchádzali. Súviselo to najmä so stavbou základov.

Základy nabíjaných domov sa kopali do individuálnej hĺbky po zdravú zem – do zdravice. Bednárik a Kantár uvádzajú, že základy sa kopali do jedného až poldruha metra. Toto tvrdenie informátori vyvracajú, pretože všade bola kvalita a vlastnosti podložia iné. Všeobecne sa kopalo po zdravú zem. Nepísaným pravidlom bolo kopať do hĺbky väčšej ako 60 cm. Niekde kopali základy aj do hĺbky dvoch metrov.

K stavbe domov sa vždy volal murársky majster, ktorý mal svojho kalfu – pomocníka a šegrtov – učňov. Na začiatku stavebného procesu majster motúzmi označil kde sa bude kopať. Pomocníci odkopali zem na hášov – zhruba do 30 cm hĺbky, očistilo sa podložie, aby bolo možné zistiť akú kvalitu má hlina. Týmto postupom sa pokračovalo až pokým sa neprišlo po zdravú zem. Na ňu sa položilo 5-6 radov pálenej tehly, ktoré zabezpečovali izoláciu od podložia. Zamedzilo sa vlhnutiu múru. Až na tieto tehlové základy sa začala nabíjať hlina. Základy sa murovali z menej kvalitných alebo poškodených tehál na tehlu alebo na tehlu aj pol. Tehly v základoch sa posypávali a spájali suchou hlinou. Po dokončení základov sa priestor vo vnútri domu vyrovnal zemou, ktorá sa vybrala pri ich kopaní. Použitie tehál bolo tiež podmienené hospodárskou vyspelosťou rodiny. Nemohol si to dovoliť každý. Ako ďalší izolant slúžil térový papier. Na modernejších škridľových strechách sa už objavujú odkvapové rúry, ktoré tiež napomáhajú k väčšej trvanlivosti nabíjaných múrov.

Hlina sa vozila z jám, ktorých bolo v dedine viac, na doštených vozoch. V skoršom období sa jama kopala priamo pri stavbe domu. Po ukončení stavebných prác sa zasypala zemou navozenou z jám popri dedine. Stavitelia presne vedeli, koľko je potrebné navoziť. Využívaným termínom na pomenovanie hliny na nabíjanie bola žltačka. Informátori uvádzajú, že najlepšia bola sivo-žltá. Keď bola žltá až piesková, nebola dobrá. Sivo-žltá nebola až taká sypká a najlepšie tvrdla. Na tehlový fundament sa namazalo blato tak, aby sa základy zarovnali. Hlina musela mať určité kvalitatívne vlastnosti. Nemohla byť ani mokrá, ani príliš suchá a sypká. Nabíjalo sa v letných mesiacoch, počas dobrého počasia. Zrážky boli pri nabíjaní neprípustné, lebo neprikryté a nevysušené múry sa rozpadávali. Nevyhovujúce boli aj extrémne horúčavy, ktoré narúšali konzistenciu hliny. Táto technika stavania tak bola naviazaná na priaznivé podmienky. Pred nabíjaním sa zem kyprila motykami a polievala vodou. Nabíjalo sa pomocou móby. Bola to spoločná práca príbuzných a susedov. Počas móby bolo pri stavbe aj 30 ľudí. K nabíjaniu sa volala partia nabíjačov, ktorí mali skúsenosti s touto technológiou a za peniaze na deň chodili nabíjať múry po celej dedine. Mali vlastné nástroje a debnenie, ktoré nosili so sebou. Používali nabíjacie drúky rôznej hrúbky a tvaru. Pikalá boli hrotovo zakončené tenšie drúky na prvotné natlačenie zeme. Okrúhle kyjanice boli ľahšie a ťažšie. Používali sa na záverečnú úpravu nabitej zeme. Debnenie tvorili dosky zo smrekového alebo jedľového dreva, ktoré mali približne 30 cm šírku, hrúbku 5 cm a dĺžku 4 m. Každý doniesol dosky podľa svojich možností alebo sa požičiavali. V partii nabíjačov bolo vždy 5-8 ľudí. Okrem spomenutých nástrojov a debnenia bola pri nabíjaní potrebná kolová konštrukcia, ktorá držala debnenie. Bolo pravidlom, že materiál na krov bol zakúpený vopred. Rohy a pájanty (krokvy a pánty), ktoré boli súčasťou krovu, slúžili ako stĺpy, medzi ktoré sa ukladali dosky. Tie sa do zeme zakopávali. Keď sa múry nabili, konštrukcia sa zložila. Koly sa spájali hrubými motúzmi, aby sa nerozchádzalo debnenie. Medzi dosky, ktoré držali provizórne stĺpy, sa ukladali rozpinky. Boli to napílené kusy dreva s rozmerom na šírku múru. Rozpinky sa presne ponaprávali, aby bola dodržaná identická šírka. Stĺpy sa viazali vo výške 1 metra a následne sa dorovnávalo. Šnúra sa roztiahla pozdĺž debnenia do vodováhy a podľa nej sa dosky naprávali. Na ich vyrovnávanie sa používali drevené diely, ktoré sa nazývali cvike (drevené diagonálne spílené kolíky). Keď bolo debnenie správne nastavené, popri doskách sa z obidvoch strán posypali plevami, aby sa zem nesypala a netrúsila pomedzi dosky. Zem sa sypala na 3 vrstvy. Plevy posýpali na jednu nabitú dosku. Prvá tretina sa nasypala do polovice dosky. Potom sa utláčalo. Popredu išli nabíjači s najtenšími pikalami. Tí ubíjali popri doskách a išli jeden za druhým. Po pikalách išli s ľahšími kyjanicami alebo hrubšími nabijákmi. Posledný najsilnejší s veľkou okrúhlou kyjanicou dorovnával. Keď sa zem nabila do výšky dosiek, dvíhalo sa debnenie. Aby to bolo možné, motúzy na stĺpoch povolili. Motúz sa uviazal vyššie o výšku dosák. Tie dvíhali z každej strany dvaja chlapi kyjanicami alebo rýľom. Ďalší člen skupiny na múre hneď zaťahoval motúzy na stĺpoch. Dosky nemuseli byť na celý múr, ale prenášali sa. Múry, ktoré išli kolmo na nabíjaný múr, sa po jeho ukončení zvykli zapúšťať. Do rohov sa dávala trstina zapletená do zväzku na hrúbku ruky. Viazalo to spoj múrov, aby sa nerozsýpal. Na tento účel sa používalo aj drobné konope, ktoré sa sekalo, keď sa išlo močiť. Poviazali sa do hrúbky 6-7 cm a uložili do rohov, kde sa zasypali zemou, aby boli múry spojené kým sa neukončí ich nabíjanie. Pri nabíjaní mal každý pracovník svoju funkciu. Murársky majster koordinoval všetky činnosti pri stavbe. Hlinu navozili popri nabíjanom múre alebo do stredu domu. Keď boli múry vyššie, zem sa podávala nabíjačom v košoch, hrncoch a iných nádobách. Tí ju rovnomerne rozsýpali po múre.

Otvory na okná a dvere vysekali ihneď po dokončení múru. Otvory provizórne vykresali šikmo, aby sa múr nerozpadal. Robili sa kým bola hlina ľahšie opracovateľná a aby sa vetralo a múry schli rýchlejšie. Následne sa otvory okresali na konečný tvar, kde sa vložili rámy okien a dverí. Vyrábali ich miestni stolári alebo sa kupovali v okolitých mestách. Keď boli múry hotové a otvory na dvere a okná vyrezané, dom sa čím skôr pozakrýval, aby sa zamedzilo poškodeniu múrov zrážkami. Múry sa zvykli sušiť približne dva týždne.

Podlaha vo vnútri domov bola najčastejšie z ubitej zeme. Až neskôr, frekventovanejšie od polovice 20. storočia, bývala doštená a od 80. rokov betónová s parketami či dlažbou. Niektorí mali drevenú podlahu už skôr. Materiály využité na podlahu sú tiež späté s vyspelosťou a prosperitou majiteľa.

Na hlinenú podlahu vozili i zem z jám. Po vyrovnaní podložia ju ubili kyjanicami. Povrch podlahy sa vyrovnával blatom z hliny, vody a pliev. Podlaha sa kalila, maľovala – leštila žltou alebo červenkavou hlinou niekedy zmiešanou s konským trusom. Táto estetická úprava sa vykonávala viackrát. Podlaha sa kalením upravovala každú sobotu. Kalenie bola ženská práca.

Surová tehla. Ďalšou technikou, pri ktorej sa využívala hlina ako stavebný materiál, boli váľky – surové nepálené tehly. Využívali sa na stavbu múrov alebo opravy nabíjaných stien. Na množstve stavieb je možné zaznamenať náboj v kombinácii s váľkami. V kombinácii s drevenou konštrukciou patrí murovanie z váľkov k najstarším technikám stavby napr. v Soľanoch. Prírodné podmienky si tu vyžadovali umiestňovanie odolnejších materiálov do základov. Preto domy postavené zo surovej tehly mali základy murované z pálenej tehly alebo boli od zeme izolované hrubými drevenými brvnami. Drevená izolácia sa využívala najmä na starších domoch chudobnejších gazdov. Na domoch zo začiatku 20. storočia sa váľky používali na vypĺňanie drevenej obvodovej konštrukcie domu. V neskoršom období, keď sa kvalitnejšia pálená tehla používala do obvodových múrov, váľky tvorili hlavne priečne múry. Alternatívou bolo aj striedanie radov z pálenej a nepálenej tehly. Vyrábali ich v jamách pri dedine. Rodiny si ich najčastejšie vyrábali sami so svojimi príbuznými, no niektorí, najmä bohatší, si ich občas aj kupovali. Váľky vyrábali chudobnejší obyvatelia s cieľom privyrobiť si.

Rozkopaná hlina v jame sa pomiešala s vodou a posypala plevami pre lepšiu súdržnosť. Hlina sa musela niekoľkokrát presekať motykami. Potom sa naboso tlačila nohami. Niekedy použili na tlačenie aj kone. Rozrobené blato sa ručne natlačilo do formy na rovnej ploche. Formy na váľky mali rozmer tehly. Najskôr boli tehly väčšie a ich rozmery boli 6,5x15x30 cm. Neskôr mali formy miery 7x12x23 cm. Dno formy sa vysypalo plevou, aby sa blato nelepilo. Päsťami ho utlačili, aby boli dôkladne vyplnené rohy. Z foriem sa potom vyklápali mokré váľky, ktoré po obschnutí ukladali na kant – tenšiu stranu, aby rýchlejšie preschli. Váľky sa vyrábali počas horúcich letných dní, aby rýchlo vyschli. Sušili sa približne tri dni, pričom sa viackrát otáčali. Vyschnuté sa skladali do klietok – tehly kládli na hrany vedľa seba, aby okolo nich lepšie prúdil vzduch. Klietky mali tvar pyramídy. V jednej jame na váľkach robili dvaja až traja ľudia. Tieto práce sa vykonávali väčšinou po žatve. Váľky sa sušili tam, kde sa narobili, aby sa blato neroznášalo a uschlo. Potom ich navozili do dvora a poukladali do štósov. Stavanie z váľkov predstavovalo ekonomicky nenáročný postup. Bola to však fyzicky a časovo namáhavá práca. Surová tehla dostala v niektorých lokalitách na Dolnej zemi pomenovanie terpiš – intenzívne využívané v Soľanoch, menej vo Vojlovici.

Z pálenej tehly sa na Dolnej zemi začalo bežne stavať až v posledných dekádach 20. storočia. Najprv len základy, aby nabíjané domy a z nepálenej tehly boli lepšie izolované od vlhkosti. Súviselo to so zmenou hospodárskych a spoločenských pomerov, ktoré ovplyvnili aj dostupnosť tohto materiálu. V Soľanoch ústup prežitej surovej tehly zapríčinila existencia neďalekých tehelní (Ožvátova a Pravdova tehelňa). Dnes už po tehelniach zostali len artefakty a pozostatky jám, kde sa kopala hlina na výrobu tehly. Faktom ostáva, že v Soľanoch je už prevažná väčšina domov z 1. tretiny 20. storočia postavená z pálenej tehly.

Záver. Súčasťou kultúrnej krajiny je tradičná architektúra. Tú ovplyvňujú dostupné stavebné materiály a s nimi súvisiace stavebné techniky, charakter zástavby, dispozičné riešenia domov, či usporiadanie dvorov, ktoré reaguje na potreby hlavného zamestnania – spravidla poľnohospodárstva.

V jednotlivých lokalitách možno zaznamenať rozdiely v rýchlejšom ústupe archaických prvkov staviteľstva. Využívanie primitívnych materiálov akými boli hlina, slama, alebo trstina, stratilo svoje opodstatnenie o niečo skôr v prímestských oblastiach ako v dedinách excentricky situovaných od väčších miest. Vyspelosť stavebnej kultúry je intenzívne ovplyvňovaná vzdialenosťou od mestských centier. Blízkosť mestských sídel ovplyvňovalo aj zmeny v spôsobe života obyvateľstva a charakter hmotného aj nehmotného kultúrneho dedičstva.

Výskum tradičnej architektúry vo Vojlovici (mestská časť Pančeva, Banát) nás jednoznačne presvedčil o intenzívnejšom ústupe hlinených stavieb a využívaní moderných stavebných materiálov. Posledné hlinené domy sa stavali v 60. rokoch minulého storočia. Socioekonomický rozvoj Belehradu a Pančeva ovplyvnil stavebnú kultúru Vojlovice aj ostatné prvky všetkých kategórií kultúry.

Porovnávaním súčasného stavu architektúry v chorvátskych Soľanoch (Slavónia) s inými dolnozemskými lokalitami môžeme konštatovať, že vývoj architektúry bol v Soľanoch intenzívnejší. Prejavilo sa to v rýchlejšom ústupe či absencii starších stavebných techník (nabíjanie), materiálov (hlina, surová tehla) a prvkov staviteľstva, ktoré sa tu zachovali v malom množstve, alebo sa vôbec nezachovali – stratili opodstatnenie. Absencia hlinených domov je evidentná a zachovali sa už len artefakty z konca 19. a začiatku 20. storočia. Podmienili to prírodné podmienky a hospodársky rozvoj lokality.

Najvhodnejšiu lokalitu na výskum hlinenej architektúry predstavoval Silbaš (Báčka), kde nachádzame obývané náboje – dom z nabíjanej hliny, aj domy zo surovej tehly ešte z poslednej tretiny 20. storočia. Hodnoverné a detailne popísané stavebné postupy sú stále v pamäti žijúcich obyvateľov. Tektonika stavebnej kultúry v Silbaši nám poskytla priestor aj na dôkladné štúdium transformácie tradičnej architektúry.

Literatúra a pramene:

BEDNÁRIK, R.: Slováci v Juhoslávii (Materiály k ich hmotnej a duchovnej kultúre). Bratislava 1966.

KANTÁR, J.: Ľudová architektúra Slovákov vo Vojvodine. In: Tradičná kultúra Slovákov vo Vojvodine. Novy Sad 1973, s. 81–94.

KANTÁROVA, V.: Paralely medzi interiérom u Slovákov v Báčke a u Slovákov na Slovensku. In: Tradičná kultúra Slovákov vo Vojvodine. Novy Sad 1973, s. 95–106.

KOLEKTÍV: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1, 2. Bratislava 1995.

KOLEKTÍV: Lidová stavební kultura. Brno 1981.