Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Hranica a kultúra. Hranica je reálny aj imaginárny priestor oddeľujúci dve, alebo viaceré entity. Hranica vymedzuje, identifikuje, aj charakterizuje. Vytvára celky – kategórie. Predstavuje limit, priestor, za ktorý nemožno zájsť. Priestor odkiaľ, aj pokiaľ. Udáva normy. Hranica je vytváraná ľudským myslením – je kultúrnym fenoménom. 1.) Odlišuje abstraktné od konkrétneho, všeobecné od jednotlivého – v kulturológii je dobrým príkladom Kultúra s veľkým K, ako Eagletonova abstraktná kategória, atributatívna charakterová črta ľudskej spoločnosti a primárna paradigma kulturologického výskumu [2], ktorá stojí oproti antropologickej kultúre, viažúcej sa na konkrétne ľudské spoločenstvá v čase a priestore. 2.) Hranica kvalitatívne kategorizuje prostredníctvom binárnych opozít, primárnej štruktúry ľudského myslenia, napríklad my – oni, živé – mŕtve, profánne – sakrálne, rurálne – urbánne. Na základe obsahových a typových parametrov možno kvalitatívne kategorizovať aj kultúry. Tak vznikli pojmy ako kultúra každodennosti, tradičná kultúra, masová, etnická, lokálna, pop kultúra, kultúra odievania a pod. Mnohé z nich je možné zaradiť do spomenutej štruktúry binárnych opozít (kultúra každodenná – sviatočná, tradičná – moderná, lokálna – globálna). 3.) Iné kultúry nemajú opozitá (napríklad etnická, alebo náboženská kultúra) a v súvislosti s nimi vzniká hranica kvantitatívna. Lokalizáciou v priestore, vymedzením časového obdobia, alebo stanovením etnickej, politickej, či náboženskej hranice v rovnakom čase a priestore sa tak definujú kultúry v distributívnom ponímaní, ako jedinečné systémy existencie konkrétnych ľudských spoločenstiev. Takýmto pohľadom je možné vidieť komplexný spôsob jestvovania komunít Slovákov na Dolnej zemi. Hranica je v kulturológii viac interdisciplinárnym pojmom a metodologickým nástrojom interpretácie sociokultúrnej reality, ako rigoróznou, či dokonca primordiálnou istotou. Tou je v kulturológii predsa kultúra.

Cieľom príspevku je identifikovať najsignifikantnejšie interpretácie pojmu hranica v kultúrotvornom procese a zodpovedať otázku, ktoré z nich a akým spôsobom ovplyvňujú kultúrny vývoj. Pôsobenie hraníc sa v čase i priestore mení, v rozličných kultúrach má rozdielne následky. Predmetom výskumu sú vybrané komunity dolnozemských Slovákov nielen ako etnické minority, ale najmä ako špecifické súčasné kultúrne spoločenstvá. Sú vytvárané viacerými hranicami. Niektoré sa neustále dynamicky menia, iné zostávajú pomerne statické. Dolná zem tak v intenciách tejto práce vystupuje ako kultúrna oblasť a pojem kultúra predstavuje komplexný spôsob existencie konkrétnej spoločnosti.

Metódou získavania informácií bol prevažne terénny výskum (najmä interview, nezúčastnené pozorovanie a heuristika), realizovaný formou jednorazových, alebo opakovaných (zväčša týždňových) výskumných pobytov vo vybraných lokalitách v rokoch 2005-2010.[3]

Doplnený a verifikovaný bol archívnymi prameňmi, archívnou a vlastnou fotodokumentáciou i relevantnou literatúrou s dôrazom na lokálne pramene.

Súčasný stav skúmanej problematiky. Najstaršími prameňmi sú dokumenty župných a farských archívov [4], alebo farských matrík [5] o príchode prvých osídlencov z územia Slovenska, o založení osád, cirkevných zborov a pod. Dôležité sú i historické dokumenty, často podivuhodnými spôsobmi zachránené a uložené u laických miestnych zberateľov a historikov, ktorí ich priebežne spracovávali a aj publikovali.[6] Počiatkami odborného záujmu o dolnozemských Slovákov a ich kultúru bolo medzivojnové obdobie, kedy sa Slovensko a slovenský národ v rámci Československa politicky etabloval, pričom Slováci žijúci v zahraničí boli už vtedy chápaní ako jeho neoddeliteľná súčasť.[7] Vznik Československa bol do veľkej miery aj ich víťazstvom. Prelom 30. a 40. rokov 20. storočia bol v súvislosti s okupačnými tendenciami Maďarska v prostredí dolnozemských Slovákov (i mimo Maďarska) obdobím intenzívneho manifestovania národných záujmov. Okrem publikovania prác a článkov národne orientovanej inteligencie sa to prejavovalo aj v budovaní slovenských základných škôl v priestore Dolnej zeme.[8] Povojnové upokojenie spoločensko-ekonomických a politických vzťahov, reemigrácia a socialistický systém priniesli nové okolnosti existencie slovenských komunít, ktorých etnokultúrny vývoj zaznamenávame súvisle až do súčasnosti. Kľúčovými sú centrá vedy, výskumu a vzdelávania nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku – slovenské gymnáziá, univerzitné pracoviská, knižnice, výskumné ústavy, vydavateľstvá, zväzy, národnostné inštitúcie a spolky, cirkevné spoločenstvá a pod.[9] Kultúra dolnozemských Slovákov je preto predmetom vedeckého záujmu permanentne a pomerne intenzívne. Jedná sa prevažne o práce jazykovedné, literárnovedné a literárne (Divičanová 1999, Glovňa 2002, Harpáň 2004, Dudok 2002, Ondrejovič, Uhrinová-Hornoková 2006, 2008, Tóth, Anoca 2004, Rozkoš, Andruška 1994, 2000, 2007, Štefanko 1995, a i.), etnologické a folkloristické (Čukan 2001, 2002, 2005, 2006, Botík 1991, 2007, Slavkovský, Benža, Krekovičová 1999, 2009, Krupa 1999, Žiláková 2004, Királyová a i.), historické (napríklad Gomboš 2005, Chlebnický, Kmeť), sociologické (napríklad Uhrinová-Hornoková, Homišinová 2004, 2006), geografické (Chrastina 2006, 2009), kulturologické (napríklad Divičanová 2002, Lenovský 2005, 2006, 2008), ale i politologické (Ištvánová, Hlásnik, Fúzik a i.) a žurnalistické. Je nevyhnutné pripomenúť, že činnosť a zameranie viacerých zo spomenutých bádateľov sú multidisiplinárne. Uvedené zaradenie je len orientačné, pretože práce mnohých z nich sú interdisciplinárne. Výsledkom ich práce sú syntetické diela typu komplexných monografií alebo atlasov [10], vedecké štúdie a odborné články, tematické, alebo lokálne diela [11], aj čiastkové správy, reportáže a články v periodikách [12]. Dôležitým zdrojom sú i záverečné a diplomové práce [13]. V priebehu druhej polovice 20. storočia materiál takmer výhradne z terénnych výskumov a historických prameňov dopĺňa čoraz kvalitnejšia fotodokumentácia a film, najmä vo forme dokumentu a reportáže [14]. Samozrejmosťou sa stali aj elektronické pramene (sú interaktívne a existujú v reálnom čase).[15]

Dolná zem je špecifický historicko-geografický, politicko-ekonomický a sociokultúrny priestor v Karpatskej kotline. Jeho hranica, aby bola všeobecne platná, nie je presne vymedziteľná. Od 15. storočia tento pojem politicky a administratívno-správne definoval centrálnu časť Uhorska. Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie význam tohto celku zanikol. Územie pripadlo novo-vzniknutým štátom – Československu, Maďarsku, Rumunsku, Juhoslávii a Bulharsku. Užšie geografické vymedzenie za Dolnú zem považuje len priestor medziriečia Dunaja a Tisy. Vymedzenie presných hraníc nie je možné ani z etnologického, alebo kulturologického hľadiska, pretože interpretácia Dolnej zeme je rozdielna. Inak pojem chápu/používajú Slováci na Slovensku, inak Slováci z Dolnej zeme, a i v rámci ich spoločenstiev existujú ďalšie diferenciácie. V intenciách prítomného príspevku hranice Dolnej zeme vytvára najširšie, etno-kultúrno-geografické vymedzenie, tvoria ju všetky oblasti slovensko-maďarského pomedzia (južná časť Podunajska, Hontu, Novohradu, Gemera a Malohontu, Abova a Zemplína), územie dnešného Maďarska v medziriečí Dunaja a Tisy, no aj Zadunajsko a Zátisie. Ďalej autonómna oblasť Vojvodina v Srbsku, Bihorská oblasť a oblasť Bukovina v Rumunsku, Slavónia v Chorvátsku a pridunajské časti Bulharska. Nanajvýš relevantná je etnická hranica, vymedzujúca toto územie ako priestor v priebehu 17. a 18. storočia osídľovaný najmä Slovákmi, Nemcami, Maďarmi, Srbmi, Rumunmi, Chorvátmi a Rusínmi. Dolná zem pretrvala v povedomí, jazyku a kultúre jeho slovenských obyvateľov dodnes (náš dolnozemský chlebík – biely chlieb z pšeničnej múky; my, dolnozemskí Slováci; tu, na Dolnej zemi, naša dolnozemská vodička a pod.). Paradoxne, tento sociokultúrny priestor je celistvý najmä svojou špecifickou multietnickou a multikonfesionálnou kultúrou a identitou (podobne ako EÚ).

Geografická hranica je pri formovaní kultúry dolnozemských Slovákov, pri vymedzovaní sa voči obklopujúcemu prostrediu (inoetnickej majorite a ostatným minoritám), aj voči Slovákom zo Slovenska významným a signifikantným fenoménom. Je relatívne stabilná a preto jej vplyv na kultúru je dlhodobý. Práve geografické parametre vyformovali tradičnú kultúru Dolnej zeme, najmä zdroje obživy. Kultúra tejto oblasti sa preto vo všeobecnosti charakterizuje ako nížinná, poľnohospodárska – obilninárska, s rozšíreným chovom dobytka, v minulosti aj koní, v súčasnosti najmä ošípaných. V procese osídľovania boli práve lepšie možnosti obživy, vyplývajúce z geografických podmienok, najvýznamnejším motívom migrácie.

Politická hranica úzko súvisí s administratívnosprávnym členením. Multietnický a multikonfesionálny, ale politicko-ekonomicky jednotný celok Uhorsko, resp. Rakúsko-Uhorsko, do svojho rozpadu umožňoval za istých podmienok svojim obyvateľom migráciu. Rozpadom monarchie a vznikom nových hraníc sa mnohé kontakty (pracovné, kultúrne, náboženské, rodinné a pod.) prerušili. Povojnová politická reorganizácia Európy podľa národného princípu vytvorila občanov novovzniknutých štátov, niektorí z nich získali navyše akýsi menšinový štatút. Výmena obyvateľstva v rokoch 1946 – 1950 mala nové politické útvary etnicky dočistiť, čo sa sčasti aj udialo. Studená vojna na takmer polstoročie uzavrela ďalšie migrácie a eliminovala existenciu Dolnej zeme ako jednotného kultúrneho a politického celku. Eurounionizácia, ktorá sa v stredovýchodnej Európe začala koncom 20. storočia, znova regionalizuje, a to často bez ohľadu na štátne hranice. Regióny, ktoré vznikajú, sa zdajú byť na prvý pohľad nové, no v skutočnosti sú často pokračovaním pretrhnutej prirodzenej kultúrnej a ekonomickej kontinuity. Dôkazom sú projekty podpory cezhraničnej spolupráce, spoločné kultúrne, ale najmä ekonomické projekty na úrovni samospráv, napríklad na slovensko-maďarskom pomedzí, alebo ekonomické na maďarsko-rumunskom (medzi Aradskou a Békešskou župou) ,či transkultúrne a transekonomické kontakty Slovenska a Vojvodiny (ktoré sa zintenzívňujú i prostredníctvom prístupových rokovaní Srbska a EÚ). Zdá sa, že Dolná zem sa revitalizuje.

Dolnozemské slovenské komunity žijú prevažne v rurálnom prostredí. Modeluje ich nielen vzťah vidiečania – vidiečania obklopujúcich dedín, ale aj vzťah rurálnej a urbánnej hranice. Urbánne je reprezentované najbližším mestom – administratívno-správnym, edukačným, kultúrnym a zamestnaneckým centrom, ktoré je vo všetkých prípadoch (možno s výnimkou rumunského Nadlaku) vždy majoritné a pôsobí asimilačne. Vymedzovanie sa podľa lokality – dediny, je v každodennom živote týchto Slovákov postačujúce a podáva bežne požadovaný balík informácií o jednotlivcovi, alebo skupine. Rurálna hranica sa často prekrýva s etnickou, konfesionálnou, socioprofesijnou a kultúrnou. Jej zmena (najčastejšie migráciou –  odchodom z dediny do mesta, alebo urbanizáciou vidieka) urýchľuje etnickú asimiláciu, znižuje význam konfesie v bežnom živote, často vyvoláva zmenu zamestnania, spôsobu života a sociálneho statusu, čím sa menia všetky príslušné hranice.[16]

Existencia etnickej hranice vo vzťahu k ostatným hraniciam v skúmanom prostredí vykazuje isté zákonitosti. Takmer vždy a všade primárne modeluje hranice konfesionálne. Konfesia dolnozemských Slovákov je, v súvislosti s konfesiou obklopujúceho majoritného prostredia, zvyčajne tiež minoritná. Títo Slováci sú najčastejšie evanjelici augsburského vyznania (napríklad v Békešskej župe, Banáte, Báčke a Srieme), alebo rímsko-katolíci (napríklad v Pilíši, Bihore a Slavónii). Evanjelickí Slováci žijú buď v katolíckom majoritnom prostredí (napríklad v Békešskej a Peštianskej župe), alebo v pravoslávnom (Vojvodina v Srbsku, rumunský Banát). Katolícki tiež napríklad v pravoslávnom Bihore, banátskom Butíne, alebo vojvodinskej Selenči. V lokalitách homogénne osídlených, alebo s výrazným zastúpením Slovákov, alebo inej etnickej minority, je etnická hranica stotožňovaná s lokálnou, čo sa prejavuje najmä v prípade obcí, označovaných ako slovenské, srbské, uherské/maďarské, švápske/nemecké. V niektorých lokalitách, naopak, tento vzťah, najčastejšie z dôvodu asimilácie, zanikol (napríklad Békešská Čaba, Jášť, Báčsky Petrovec, ktoré už za slovenské považované nie sú). Na Dolnej zemi sú aj také slovenské lokality, kde nie je slovenská komunita nábožensky homogénna. Sú však viac výnimkou, ako pravidlom. Prevažne sú pozostatkom osídľovacieho procesu, alebo výsledkom vnútorných migrácií druhej polovice 20. storočia v rámci štátov. Hĺbková analýza spôsobu života Slovákov na Dolnej zemi odhaľuje i niektoré väzby socioprofesijnej a etnickej hranice. Najmä tradičné zdroje obživy v niektorých lokalitách sú viazané na etnicitu. Napríklad miestni Slováci v Bihorskej oblasti Rumunska v obci Stará Huta boli sklári, alebo drevorubači, Rumuni prevažne pastieri. V oblasti Vojvodiny boli Slováci prevažne (nie výlučne!) poľnohospodári (roľníci, gazdovia), miestni Srbi prevažne pastieri, neskôr chovatelia dobytka a Nemci zas remeselníci. V súčasnosti tento vzťah z dôvodu industrializácie, mechanizácie, globalizácie a migrácie stráca platnosť. Etnická identita má na deľbu práce čoraz menší vplyv a preto etnická hranica v tejto súvislosti je čoraz viac latentná. Menia sa funkcie etnicity, etnickej identity, i prostredie, príležitosti a spôsoby jej manifestácie. Navyše, mnohé z nich zanikajú. Etnická hranica je v niektorých slovenských komunitách stále každodenne manifestovaná, viditeľná a uvedomovaná, je neoddeliteľnou súčasťou bežného života (Vojvodina, rumunský Banát a Bihor). V iných je majoritou, alebo samotnou minoritou chápaná ako zbytočná, prežitok národno-obrodeneckých snáh prelomu 19. a 20. storočia, ktorý v Európe 21. storočia už stratil svoje opodstatnenie. Stiera ju politická, respektíve štátnoobčianska hranica.

Konfesionálna hranica je pomerne statická, nemení sa. Ak sa v náboženstve slovenských dolnozemských komunít niečo mení, je to konfesionalita – miera prežívania a praktizovania náboženstva, súbor náboženských znakov. Význam náboženstva v živote predmetných komunít je rozdielny v závislosti od konkrétnej lokality, navyše, vyvíja sa aj v čase. Tam, kde je náboženstvo minority odlišné od majoritného, pôsobí ako faktor, ktorý spomaľuje etnickú asimiláciu. Tam, kde je zhodné s náboženstvom väčšiny, urýchľuje ju. Katolícki Slováci, i keď v oveľa menšom počte, prichádzali v rámci osídľovania aj do slovenskej evanjelickej Békešskej Čaby [17]. Usadzovali sa vo vymedzených uliciach, navštevovali bohoslužby spolu s maďarskými katolíkmi, ktorí tiež do lokality prichádzali. Asimilovali oveľa skôr ako evanjelickí, ktorí sa náboženstvom vymedzovali (chtiac-nechtiac) aj etnicky. Ak dnes v Békešskej Čabe stretnete Slováka, je to určite evanjelik. To náboženské a etnické je v reálnom živote často chápané ako totožné (napríklad evanjelický kostol v Pivnici = slovenský, pravoslávny kostol = srbský; rímskokatolícky kostol v Borumlaku = slovenský, ale v neďalekom Siplaku = maďarský; katolícky kostol v Pilíšskej oblasti = slovenský, v Selenči [18] = slovenský). Evanjelici na Dolnej zemi boli vo väčšine prípadov Slováci, alebo Nemci (po II. sv. vojne boli vysídlení a ako minorita zanikli), napríklad v Báčke, Banáte, Srieme, v Békeši. Rímsko-katolíci v Maďarsku, alebo Rumunsku boli predovšetkým Maďari, ale aj Slováci, napríklad v Pilíšskej alebo Bihorskej oblasti. Pravoslávie sa vzťahuje takmer výhradne na Rumunov, Srbov a Rusínov. V chorvátskej Slavónii alebo maďarskom Pilíši sa miestni katolícky Slováci konfesionálne identifikujú s etnickou majoritou, v rumunskom Bihore v niektorých dedinách s Maďarmi, v rumunskej Bukovine s poľskými katolíkmi.[19] Vnútorné migrácie (najmä sťahovanie z dedín do miest a z horských oblastí do nížinných) spôsobili narúšanie lokálnych náboženských hraníc, čím sa zmenili i kultúrne charakteristiky niektorých lokalít.[20] Od polovice 20. storočia, vplyvom socialistickej ideológie a potom globalizácie, konfesionalita ustupuje z každodenného života. Náboženstvo je záležitosťou najmä starších generácií a súčasťou viac tradičnej, ako súčasnej, modernej kultúry.

Socioprofesijná hranica je v súvislosti so samotnou existenciou slovenských komunít na Dolnej zemi primárnym kontextom. Ekonomické záujmy majiteľov pozemkov, lesov a nehnuteľností (cirkvi a šľachty) po porážke a odchode Turkov sa prejavili v jej systematickom zaľudňovaní a ekonomickej a kultúrnej revitalizácii. V tomto kolonizačnom procese sa jednalo najmä o pracovnú silu – poddaných. Je zaujímavé, že do Bihorskej oblasti prichádzajú osídlenci aj z Gemera, ktorého geografické podmienky sú veľmi podobné a preto sa títo relatívne bezproblémovo adaptujú na, i keď nepriaznivé a nové, ale dôverne známe prírodné prostredie. Navyše, vznikajúce bihorské sklárstvo je pokračovaním staršej tradície z gemerského domova. Podobne i do Vojvodiny, oblasti s treťou najúrodnejšou pôdou na svete, prichádzajú kolonisti nielen z menej úrodného a preľudneného Zadunajska, ale aj z Nitrianskej stolice, ktorá tiež disponuje úrodnou pôdou a relatívne vyspelým poľnohospodárstvom. Kontexty etnickej, konfesionálnej a socioprofesijnej hranice sa prejavujú napríklad vo vlastníckych vzťahoch. V zadunajskom Jášti, alebo v Békešskej Čabe boli vlastníkmi pôdy prevažne Slováci; pomocná sila, nádenníci, sluhovia a bíreši boli Maďari, v Békešskej Čabe aj pravoslávni Rumuni zo susednej Aradskej župy. V Pivnici boli vlastníkmi pôdy najmä evanjelickí Slováci a Nemci, pracovnou silou evanjelickí Slováci a pravoslávni Srbi. Od majetnosti a profesie sa odvíja i spoločenský status. Slováci v priestore Dolnej zeme ho neužívali rovnako. Možno konštatovať, že vyšší spoločenský status vždy mali (i dodnes majú) v Rumunsku a Srbsku. Naopak, v Maďarsku a Chorvátsku je relatívne nižší.

V súvislosti s kultúrnou hranicou je vplyv socioprofesijnej primárne determinujúci. Majetnosť a profesia totiž zaraďuje členov komunity do sociálnej štruktúry – nižšie spoločenské vrstvy (nádenníci, bíreši, malí a strední roľníci), stredná vrstva (gazdovia, remeselníci), alebo elita (najbohatší gazdovia a remeselníci, učitelia, obecní a cirkevní funkcionári, lekári a pod.). Nositeľom kultúrnych hodnôt sú v rôznej miere všetky sociálne vrstvy. V najväčšej miere je to však stredná trieda, pričom vzorom a modifikátorom kultúrnej zmeny je elita. Tá určuje, nakoľko a ako etnický, konfesionálny, kultúrny ale aj intenzívny bude život celej komunity. V obciach, kde existuje slovenská elita, sa udržiava slovenská kultúra, respektíve jej lokálny dolnozemský variant.[21]

Kultúrna hranica slovenských dolnozemských komunít je výsledkom komplexného spôsobu života jej členov vo všetkých aspektoch (lokálnych, etnických, konfesionálnych, socioprofesijných). Je etnodiferenciačná, pretože stále je etnická. Pojem etnická kultúra, donedávna pomerne dobre vystihujúci charakteristiku spôsobu života dolnozemských Slovákov, vychádzajúci zo zhodnosti etnických a kultúrnych hraníc, v mnohých lokalitách však už nie je taký výstižný. To etnické v kultúre sa presúva z verejnej sféry do inštitucionálnej. Stáva sa viac kultúrnym dedičstvom, ako žitou realitou. Kultúra minorít sa deetnizuje. Dolnozemskí Slováci svoju kultúru hodnotia rozdielnymi prívlastkami, najčastejšie ju lokalizujú do obce (čabianska, pivnická, borumlacká), alebo do oblasti (vojvodinská, bihorská, pilíšska, sriemska), niekedy ju charakterizujú etnicky (ako slovenská). Táto kultúra nie je len komunitnou, respektíve lokálnou záležitosťou, ale súčasťou viacerých, kvalitatívne rozdielnych kultúrnych celkov. Kultúrna hranica vzniká v intenciách príslušného kultúrneho regiónu (Pilíš, Zadunajsko, Báčka, Banát, Sriem, Bihor, Békešská oblasť a pod.), kultúrnej oblasti – Dolná zem, kultúry štátu, národnej kultúry Slovákov, aj Európy. Možno ju vidieť ako slovenskú, aj ako multietnickú a multikonfesionálnu. Každá konkrétna komunita je súčasťou vlastného multikultúrneho spoločenstva, vytváraného lokálnou hranicou. Navyše, to všetko existuje vplyvom v čase a priestore sa meniacich originálnych podmienok.22 Manifestné a determinačné hranice, ktoré významne ovplyvňujú život súčasného príslušníka slovenskej dolnozemskej komunity sú najmä socioprofesijná, lokálna a kultúrna. Etnická a konfesionálna postupne strácajú svoj význam, pretože nie sú všeobecne platným praktickým nástrojom získania reálneho spoločenského, edukačného alebo ekonomického profitu. V Maďarsku je to štátna/občianska, ktorá v reálnom živote i politike zastiera/nahrádza etnickú. Okrem toho, ako i v Chorvátsku, je eliminovaná prostredníctvom etnizácie konfesionálnej hranice. Kultúrna hranica, v skutočnom živote vychádzajúca prevažne z lokálnej kultúry, je modifikovaná aktuálnymi administratívno-správnymi hranicami, hranicami EÚ, globalizačnými trendmi, ďalej asimilačnými tlakmi príslušných majorít, ale nakoniec z veľkej miery aj schopnosťou/vôľou samotnej minority endogénne udržiavať a rozvíjať svoje tradičné zložky. Tradičné prvky kultúry nie sú len tie, ktoré si priniesli prví Slováci pred dvesto – tristo rokmi z pôvodnej vlasti, ale aj tie, ktoré vznikli a modifikovali sa odvtedy, vo svojom prirodzenom multietnickom, multikultúrnom dolnozemskom prostredí.

Záver. Kultúra sa nevyvíja vo vzduchoprázdne, ale v interakcii s obklopujúcimi kultúrami prostredníctvom akulturácie (interkulturácie a transkulturácie). “Ľudská bytosť je otvorená k tomu, čo sa v sociálnom svete považuje a ustanovuje za legitímne, voči sociálnym normám a pravidlám, inteligibilite, jazyku…“ 23 Takto chápané vytváranie hranice dokazuje, že definovanie nejakým ustáleným obsahom nie je východiskové a primárne. „Primárny je sociálny svet, kultúrny text, v ktorom definovanie a seba-definovanie prebieha…“ 24 Uvedené hranice neexistujú izolovane, ale vo vzájomnej (dynamickej) interakcii, (statickej a všeobecnej) štruktúre a (originálnej a špecifickej) konfigurácii. Práve tá je pre každé sociokultúrne prostredie jedinečná v čase a priestore. Pri potrebe charakterizovať konkrétnu komunitu a jej kultúru je nevyhnutné venovať pozornosť všetkým hraniciam, aby vytvorený obraz, tomto v prípade dolnozemských Slovákov, bol čo najzreteľnejší a najpravdivejší.

Poznámky:

[1] V rozšírenej verzii odznelo ako habilitačná prednáška v odbore kulturológia 3.1.2 dňa 29.6.2010 na FF UKF v Nitre.

[2] EAGLETON 2001.

[3] Zadunajské obce Jášť, Capár a Bakončerňa (oblasť Bakonského lesa) v Maďarsku (v júni 2005), sedmohradské obce Borumlak a Varzaľ (Bihorsko-salajská oblasť) v Rumunsku (opakovaný výskumný pobyt v roku 2006), banátska obec Butín v Rumunsku (opakovaný výskumný pobyt v roku 2007), Békešská Čaba v Maďarsku (v júli 2008), vojvodinská obec Pivnica (oblasť Báčka) v Srbsku (opakovaný výskum v roku 2009 a 2010) a pilišská obec Pilisszentlászló (Svätý Václav, Senváclav) v Maďarsku (v júni 2009).

[4] Napríklad Archív evanjelickej cirkvi v Békešskej Čabe, alebo Župná knižnica tamže.

[5] V súvislosti s prítomným príspevkom napríklad archív na evanjelickej

fare v Pivnici alebo Butíne a na rímskokatolíckej fare v Senváclave alebo Borumlaku.

[6] Boli to najmä miestni učitelia, kňazi, vedúci kultúrnych spolkov

a nadšenci, napríklad Pavel Žihlavský (1972), Jozef Kmeťko (kronika 1859 – 1941, nepubl., nedat.) a Ján Guba (1998, 2009) z Pivnice, učitelia Ján Plech (1995) z Butína a Gejza Poľáček z Borumlaku, ďalej Gejza Rončák (2005) z Bihoru, alebo súkromný podnikateľ Rudolf Fraňo v Senváclave (2005).

[7] Medzi prvé diela patria napríklad Borovsky 1909, Auerhan 1921, 1924, 1935, alebo Urban 1930.

[8] Napríklad na základe medzinárodnej dohody Rumunska a Československa bolo v Rumunsku podľa jednotného projektu

postavených 13 slovenských základných škôl, niektoré z nich fungujú dodnes. (MICHALÍK 2006).

[9] Ústav baltických a slovanských jazykov, Filozofická fakulta Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti, Katedra slovanských jazykov a literatúr Univerzity v Bukurešti, Inštitút pre západoslovanské jazyky, Filozofická fakulta Univerzita v Záhrebe, Oddelenie slovakistiky, Filozofická fakulta, Univerzita v Novom Sade a pod.; slovenské gymnáziá v Békešskej Čabe, Budapešti, Lýceum a Školské stredisko Jozefa Gregora-Tajovského v Nadlaku, Teoretické lýceum Jozefa Kozáčeka v Bodonoši, gymnázium v Báčskom Petrovci, a pod. Ďalej Etnologický ústav SAV v Bratislave, Spoločenskovedný ústav SAV Košice, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV v Bratislave, Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku v Békešskej Čabe, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade, alebo Vydavateľstvo Ivan Krasko v Nadlaku, Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci. Zo zväzov a spolkov napríklad Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku, Zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku, Zväz Slovákov v Chorvátsku, Slovenské osvetové centrum v Maďarsku, SKUS Pivnica, SKOS Erdevík, z cirkví Slovenská evanjelická a. v. cirkev v Pivnici, Slovenská evanjelická luteránska cirkev v Butíne a pod.

[10] Napríklad Slováci vo svete I. (1980), Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I., II. (1995), Etnografický atlas Slovenska, Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Rumunsku (1998), Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Maďarsku (1996), Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Juhoslávii, Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Chorvátsku, Sprievodca slovenským zahraničím (BARTALSKÁ 2001), Atlas tradičnej kultúry slovenských menšín v strednej a južnej Európe, Etnická rodina Slovákov, Chorvátov a Bulharov žijúcich v Maďarsku, Atlas slovenských nárečí v Maďarsku (1993) a pod.

[11] Monografie slovenských dolnozemských obcí, alebo s výrazným zastúpením Slovákov v nich, napríklad Békešská Čaba (2003), Báčsky Petrovec, Selenča, Bakonycsernye (2004), Erdevík (2005), BorumlakVarzaľ (2006), Butín (2008), Pivnica (2010).

[12] Na Dolnej zemi sa vydáva 21 slovenských periodík, napríklad Hlas ľudu, Ľudové noviny, Dolnozemský Slovák, Ľudový kalendár (pozri https://www.matica.sk/index.php?M=99&lang=sk), okrem toho zborníky z vedeckých konferencií a workshopov, napríklad z produkcie VÚSM v Békešskej Čabe.

[13] GUBOVÁ 2000, DANILOV 2005, HRONCOVÁ 1979, JUCAN 2001, SÉČOVÁ 2004.

[14] Dokumentárne filmy napríklad Slováci v Chorvátsku, Posledný kováč v Bánhide, Naša nevesta, Slováci v Maďarsku, Okolo Pilíša I., cyklus Etnografický atlas Slovenska, a pod., ale aj reportáže z regionálnych redakcií rádií a televízií.

[15] Od web stránok obcí so slovenským osídlením, kultúrnych a športových inštitúcií, cez oficiálne vládne a mimovládne organizácie, po diskusné fóra, blogy.

[16] Modifikácia lokálnej a sociálnej hranice obce Senváclav je výsledkom obojsmerného pohybu jej obyvateľov. Počet domácich obyvateľov (vidiečania, rímsko-katolíci slovenského pôvodu, povolaním drevorubači, kamenári a malí roľníci) sa prirodzenou mortalitou, nízkou natalitou a migráciou z dedín do miest v priebehu druhej polovice 20. storočia značne znížil. V priebehu ostatných dvoch, troch desaťročí komunitu obce doplnili imigranti z blízkej Budapešti – protestantskí Maďari, pracujúci v Budapešti, alebo Svätom Ondreji v úplne iných, moderných zamestnaniach. Lokálna hranica a počet obyvateľov sa nezmenili, no všetky ostatné hranice lokálnej society modifikovali. Z rurálneho sa stáva urbánne (predmestie Budapešti), zo slovenského maďarské, z katolíckeho protestantské, z nižších sociálnych vrstiev stredná, no nie vertikálnou mobilitou, ale migráciou.

[17] Békešská Čaba bola na prelome 19. a 20. storočia najväčším urbanistickým celkom Slovákov vo svete s približne 30000 člennou evanjelickou slovenskou komunitou.

[18] V obci okrem slovenského evanjelického spoločenstva žijú aj katolícki Slováci, ktorí majú svoj kostol.

[19] V slavónskom Ledeniku a Zokovom Gaji sa etnické vedomie a identifikácia strácajú i napriek dobre zachovanému kysuckému nárečiu slovenského jazyka práve z dôvodu konfesionálnej identifikácie slovenských katolíkov s chorvátskymi (ČUKAN 2004). Absencia slovenského farára v mnohých katolíckych lokalitách Maďarska, alebo Rumunska núti členov náboženskej obce realizovať nielen bohoslužby, ale aj domáce modlenie a spovede (najintímnejšie úvahy o sebe) v inom ako materinskom jazyku.

[20] Z vojvodinskej Pivnice, slovenskej evanjelickej obce, po II. sv. vojne museli odísť domáci evanjeliciNemci, navyše, ich miesto vyplnili pravoslávni Srbi, v menšej miere aj Bosanci a Čiernohorci.

[21] O problematike vplyvu osobností, inštitúcií a inštitútov na etnickú identitu v prostredí Dolnej zeme bližšie napríklad MICHALÍK 2008, alebo MICHALÍK 2006.

[22] Komunita evanjelických Slovákov v obci Butín, repatriáciou koncom 50. rokov 20. storočia značne zdecimovaná, bola v priebehu druhej polovice 20. storočia revitalizovaná katolíckymi Slovákmi z bihorskej oblasti, ktorí sa do banátskej prisťahovávali v súvislosti s kolektivizáciou a potrebou pracovnej sily. Etnická, socioprofesijná a lokálna hranica sa nezmenili, zmenila sa konfesionálna. Dorotáši, ako špecifický katolícky fenomén vianočného pochôdzkového divadla, na Slovensku už zaniknutý, sa vplyvom migrácie Slovákov z bihorskej oblasti do Banátu v priebehu poslednej štvrtiny 20. storočia stal súčasťou lokálnej kultúry tiež slovenského, ale evanjelického Butína. Mnohí miestni evanjelici takisto prijali aj Betlehemcov, ktorí obohatili súčasné vianočné tradície v Butíne. V bihorskom Borumlaku sa veľkonočnej polievačky zúčastňujú už aj rumunskí chlapci, podobne sú aj v jednej zo skupín borumlackých Betlehemcov.

[23] BAČOVÁ, V: Problém identity v sociálnej psychológii: http//:www.kvsbk.sav.sk/10rokov/bacova.htm. 19.12.2009.

[24] Tamže.

Literatúra a pramene:

ANDRUŠKA, P.: Krajanská literatúra a kultúra. Nitra 2000.

ANDRUŠKA, P.: Dolnozemské podoby slovenskej kultúry. Nitra 2007.

ANDRUŠKA, P.: Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zemi. Bratislava 1994.

ANOCA, M.: Slovenčina v Rumunsku. In: Uhrinová, A., Žiláková, M. (eds.): Slovenčina v menšinovom prostredí. Materiály z medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2004, s. 145-154.

Archív Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Pivnici. AUERHAN, J.: Jazykové menšiny v Evropě. Praha 1924. AUERHAN, J.: Čechoslováci v Jugoslávii, Rumunsku, v Maďarsku a Bulharsku. Praha 1921.

AUERHAN,     J.:    Československá jazyková   menšina v evropském zahraničí. Praha 1935.

BAČOVÁ, V.: Problém identity v sociálnej psychológii. Uverejnené na internete: http//:www.kvsbk.sav.sk/10rokov/bacova.htm BARTALSKÁ, Ľ. (ed.): Sprievodca slovenským zahraničím. Bratislava 2001.

KOLEKTÍV: BÉKÉSCSABA. Békešská Čaba. Békešská Čaba 2003.

BOROVSKÝ, S.: Bács-Bodrog varmegye. I. zv. Budapešť 1909.

BOTÍK, J.: Etnická história Slovenska. K problematike etnicity, etnickej identity multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov. Bratislava 2007.

BOTÍK, J.: Etnicita ako základná kategória národopisnej vedy. In: Slovenský národopis 39, 1991, č. 1, s. 18-25.

ČUKAN, J.: Jazyk v kontexte úvah o etnose a etnickej identite. In: Slovenčina v menšinovom prostredí. Štúdie z II. medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2008, s. 381388.

ČUKAN, J.: Dolnozemské reflexie na neroľnícke zamestnania. Nitra 2001.

ČUKAN, J.: Modifikácia multietnického kultúrneho komplexu. In: Divičanová, A., Tóth, A., Uhrinová, A. (eds.): Kultúra, jazyk a história Slovákov v Maďarsku. Materiály z jubilejnej interdisciplinárnej medzinárodnej vedeckej konferencie z príležitosti 15. výročia založenia Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2006, s. 318 – 324.

ČUKAN, J.: Neroľnícke zamestnania v kontexte etnických procesov. In: Kolektív: Slovenčina a slovenská kultúra v živote zahraničných Slovákov. Nitra 2002, s. 236-240.

ČUKAN, J.: Materinský jazyk a etnická identifikácia. In: Slovenčina v menšinovom prostredí: materiály z medzinárodnej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2004, s. 347-355.

ČUKAN, J. – GARAJ, B. – JÁREK, M.: Kultúrne tradície v sriemskom Erdevíku. In: Kultúrne tradície v Erdevíku. Korene a súčasnosť. Nitra 2005, s. 9-23.

DANILOV, T.: Nupcijalitet Pivnica. Diplomová práca. Nový Sad 2005.

DIVIČANOVÁ, A.: Jazyk, kultúra, spoločenstvo. Etnokultúrne zmeny na slovenských jazykových ostrovoch v Maďarsku. Békešská Čaba – Budapešť 1999.

DIVIČANOVÁ, A.: Dimenzie národnostného bytia a kultúry. Békešská Čaba 2002

DIVIČANOVÁ, A. – KRUPA, O.: Slováci v Maďarsku. Budapešť 1999.

DUDOK, M.: Pluricentrická koncepcia slovenčiny. In: Kolektív: Slovenčina a slovenská kultúra v živote zahraničných Slovákov. Nitra 2002, s. 14 – 19.

EAGLETON, T.: Idea kultury. Brno 2001.

FRANYÓ, R. (I.): Pilisszentlászló története. Pilisi krónika. Pilisszentlászló 2005.

FRANYÓ, R. (II.): Pilisszentlászló népi építészete. Pilisszentlászló 2005.

FUGEDY, E. – FERENC, G. – KIRÁLY, P.: Atlas

slovenských nárečí v Maďarsku – Atlas der slowakischen Mundarten in Ungarn. Budapešť 1993.

GLOVŇA, J.: Sondy do jazykovej situácie viedenských Slovákov. In: Kolektív: Slovenčina a slovenská kultúra v živote zahraničných Slovákov. Nitra 2002, s. 45-59.

GOMBOŠ, J.: Slováci v Békešskej župe po skončení tureckých vojen a uzavretí mieru v Karlovci. In: A. Uhrinová, M. Žiláková (eds.): Používanie slovenského jazyka v Békešskej župe. Békešská Čaba 2005, s. 13 – 23. GUBA, J.: Pivňickí Šusteráci z domu najstaršého. Národný kalendár 2009, roč. 88, Báčsky Petrovec 2009, s. 160-163.

GUBA, J.: 100 rokov divadelnej tradície v Pivnici. Národný kalendár 1998, roč. 77, Báčsky Petrovec 1998, s.105 -109.

GUBOVÁ, G.: PIVNICA 1850 – 1914. DIPLOMOVÁ PRÁCA. BRATISLAVA 2000.

HARPÁŇ, M.: Texty a kontexty. Slovenská literatúra a literatúra dolnozemských Slovákov. Bratislava 2004.

HOMIŠINOVÁ, M.: Medzigeneračné súvislosti vnímania sociálnej identity Slovákmi žijúcimi v Maďarsku. In: Národopis Slovákov v Maďarsku, 20, 2004, s. 159-165.

HOMIŠINOVÁ, M.: Etnická rodina Slovákov, Chorvátov a Buhlarov žijúcich v Maďarsku. Békešská Čaba 2006.

HRONCOVÁ, V.: Ľudový odev v Báčke (Obce Pivnica a Selenča). Diplomová práca. Bratislava 1979.

CHRASTINA, P.: Kultúrna geografia. In: Čukan, J. a kol.: Spôsob života a kultúra Slovákov v Bihore. Borumlaka – Varzaľ. Nadlak, Nitra 2006, s. 22-44.

CHRASTINA, P.: Vnímanie krajiny v minulosti – historická krajina slovenskej enklávy Békešská Čaba dnes. In: Historická geografie, 35/1, Praha 2009, s. 79-86.

JUCAN, I.C.: Niektoré črty spôsobu života a kultúry v Čerpotoku. Diplomová práca. Nitra 2001.

KMEŤKO, J.: Fotokópia kroniky Jozefa Kmeťka-Starého, tzv. protokula, ktorú písal za svojho života. Jozef KmeťkoStarý 21.2.185911.4.1941 v Pivnici. Prepis, Pivnica: nepubl., nedat.

KOLEKTÍV: Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Rumunsku. Nadlak 1998.

KOLEKTÍV: Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Maďarsku. Békéšska Čaba 1996.

KOLEKTÍV: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I., II. Bratislava 1995.

KREKOVIČOVÁ, E.: Kultúrna a etnická identita slovenskej menšiny v Maďarsku. (Na príklade vzťahu identity a folklóru v Malom Kereši). Národopisná revue IX, 1999, č. 4, s. 199-204.

KILIÁNOVÁ, G. – KOWALSKÁ, E. – KREKOVIČOVÁ, E. 2009.: My a tí druhí v modernej spoločnosti. Bratislava 2009.

LENOVSKÝ, L.: Multikulturalizmus : filozofia – konflikt – optimálny model spolužitia (?) In: Acta Nitriensiae 10 : reprezentačný zborník Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Nitra 2008, s. 132-148.

LENOVSKÝ, L.: Identity: (Today) a commodity among others (?). In: Filozofia. Roč. 60, č. 7, 2005, s. 536-541.

LENOVSKÝ, L.: Kontexty identity. In: Ethnologia Actualis Slovaca: Revue pre výskum kultúr etnických spoločenstiev, č. 6, 2006, s. 12-24.

MICHALÍK, B.: Rola osobností a inštitúcií pri zachovávaní a rozvíjaní kultúry a jazyka minority. In: Slovenčina v menšinovom prostredí. Štúdie z II. medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2008, s. 476-480.

MICHALÍK, B.: O inštitúte farára, učiteľa a starostu. In: Čukan, J. a kol.: Spôsob života a kultúra Slovákov v Bihore. Borumlaka – Varzaľ. Nadlak, Nitra 2006, s. 5262.

PLECH, J.: Butín. Kronika školy a života. In: Štefanko, O.: Dve kroniky. Nadlak 1995, s. 35-158.

RONČÁK, G.: Svadba bihorských Slovákov. Nadlak 2005.

SÉČOVÁ, A.: Súčasná svadba v Pivnici. Diplomová práca. Nitra 2004.

SIRÁCKY, J.: Slováci vo svete 1. Martin 1980.

Slovenské      médiá      v Srbsku.     Uverejnené      na: https://www.asn.org.rs/slovenske-media-v-srbsku.html (24-12-2009).

ŠTEFANKO, O.: Dve kroniky. Nadlak 1995.

UHRINOVÁ, A.: Najdôležitejšie faktory zachovania slovenského jazyka v Maďarsku. In: Slovenčina v menšinovom prostredí. Štúdie z medzinárodnej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsky. Štúdie z II. medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2008, s. 71 – 90.

UHRINOVÁ, A.: O projekte Slovenský jazyk v Maďarsku. In: Kultúra, jazyk a história Slovákov v Maďarsku: materiály z jubilejnej interdisciplinárnej medzinárodnej vedeckej konferencie z príležitosti 15. výročia založenia Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békéšská Čaba 2006, s. 226 – 230.

URBAN, R.: Čechoslováci v Rumunsku. Bukurešť 1930. VARGA, F.: Bakonycsernye 1848-2003. Bakonycsernye 2004.

ŽIHLAVSKÝ, P.: Pivnica I. Naši kňazi a učitelia od rokov 1890-tych do r. 1939. Rukopis. Bratislava 1972.

ŽILÁKOVÁ, M.: Dynamika jazyka Slovákov v Maďarsku. Budapešť 2004.