Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvodom. Identita znamená zhodnosť/totožnosť jedného s druhým a súčasne jeho odlišnosť od iného. Vytvára sa nielen na báze rovnakosti, ale súčasne aj odlišnosti. To, čo sme, vieme len vtedy, keď vieme, čo nie sme. Identita vystupuje ako pomerne frekventovaný predmet vedeckého výskumu vo všetkých humanitných vedách, aj v niektorých prírodných. („Genius loci“ je prítomný v kultúrnej, historickej aj humánnej geografii.) Identita vo vedeckom výskume je prítomná manifestne (ako deklarovaný, hlavný predmet výskumu), ale aj latentne (ako príčina, faktor, výsledok iných skúmaných procesov a javov, niekedy skrytá „medzi riadkami“, ani nepomenovaná). (Lenovský 2006:12-13) Chápanie a použitie identity je rozmanité, nejednoznačné, čo svedčí o jej pomerne vysokej efektívnosti vo vedeckom výskume (podobne je to i pri pojme kultúra).

Identitu možno chápať v dvoch dimenziách. Prvú determinuje pomerne široká pomyselná škála od univerzalistického k (de)konštruktivistickému/partikularistickému. Univerzalistická limita ju vníma ako komplexnú, niekedy abstraktnú Identitu, antropogénnu entitu, sociokultúrnu univerzáliu, vo svojej najvšeobecnejšej podstate. Druhá limita ju vníma ako konkrétnu identitu, s presným prívlastkom, vo vymedzenom čase a priestore, vzťahujúcu sa na konkrétne sociokultúrne systémy. Podobne Eagleton (2001:74) rozlišuje medzi Kultúrou (ako filozoficko-axiologickou paradigmou, kultúrou v atributatívnom chápaní) a kultúrou (vzťahujúcou sa na konkrétnu spoločnosť v čase a priestore, kultúrou v distributívnom chápaní). Dekonštrukciou Identity sa odhalia konkrétne identity (národná, etnická, náboženská, kultúrna, socioprofesijná, rodová, generačná, lokálna, regionálna a pod.), ako relevantný predmet kulturologického výskumu.

Druhú dimenziu predstavuje škála od individuálnej k skupinovej identite. Obidve limity sú rovnako legitímne pri definovaní Identity, aj v parciálnom výskume identít. Niektoré vedy sa zameriavajú viac na jednu, alebo druhú limitu (napríklad od psychológie, cez sociálnu psychológiu k sociológii), iné sa pomerne intenzívne pohybujú po celej škále, v závislosti od témy, cieľa a metód výskumu. Často je predmetom výskumu práve interakcia individuálnej a sociálnej identity. Fay (2002:64) popiera individuálnu identitu ako atomisticky chápanú entitu, vlastnosť/schopnosť subjektu interagovať s okolím nazýva poréznosťou. Podľa Bačovej (2010) je primárnym sociálny svet a kultúrny text, ktorým sa identifikačný diskurz odohráva.

Cieľom inauguračnej prednášky je predstaviť identitu ako efektívny nástroj výskumu minoritnej kultúry na príklade výskumu identity a kultúry slovenských komunít žijúcich južne od hranice Slovenska. Poukázať na to, čo všetko je možné skúmať prostredníctvom identity a čo je potrebné vedieť k zodpovedaniu otázky: „Kto sú dolnozemskí Slováci?“, resp. Slováci v konkrétnej skúmanej lokalite.

Minoritná kultúra predstavuje nielen spôsob života minority, ale minoritu samotnú definuje ako subkultúru. V kulturológii je vymedzená nielen etnickými, alebo etnokonfesionálnymi charakteristikami (s akými sa najčastejšie stretávame v praxi), ale rovnako aj socioprofesijnými, rodovými, generačnými, priestorovými, prípadne inými. Komplexné poznanie minority a jej spôsobu života preto vyžaduje výskum viacerých (príslušných) identít. Primárnymi sa tak stávajú lokálna, etnická, náboženská, kultúrna a socioprofesijná identita.

Výskumný priestor predstavujú komunity Slovákov a ich potomkov žijúcich na území Maďarska, Srbska (Vojvodina), Chorvátska (Slavónia) a Rumunska (Banát a Bihor). Terénny výskum bol realizovaný v rokoch 2005-2015. Výskumné lokality bolo prevažne rurálne prostredie, ale aj urbanizované, v rôznej miere obývané Slovákmi, alebo obyvateľmi slovenského pôvodu. Lokality: Maďarsko – Zadunajsko – Jášť (Jásd); Bekéšská Čaba (Békéscsaba); Pilíšska oblasť – Senváclav (Pilisszentlászló); Pripeštianska oblasť – Šára (mesto Dabas – časť Sára); Novohrad – Veňarec (Vanyarc); Báčsko-malokumánska oblasť – Eďház (Dunaegyháza); Chorvátsko – Slavónia – Soľany (Soljany); Rumunsko – Bihor – Borumlak (Borumlaca); Banát – Butín (Butin); Srbsko – (aut. oblasť Vojvodina) – Báčka – Pivnica (Pivnice), Silbaš (Silbaš); Banát – Vojlovica (mesto Pančevo – časť Vojlovica); Pribelehradská oblasť – Boľovce (Boljevci). (K výskumným lokalitám bližšie napríklad Lenovský 2010:54-105, 2011:79-116, 2013:84-130.)

Lokálna identita, etnická identita, konfesionálna identita, socioprofesijná identita, kultúrna identita ako primárne kontexty (komplexnej) Identity príslušníkov minorít

Lokálna identita vyjadruje príslušnosť k lokalite. Lokálna identifikácia slovenských obyvateľov však v sebe nesie aj iné identity. (Napríklad konštatovanie „Som Šáran/ka“ vypovedá nielen o tom, že sa jedná o obyvateľa Šáry, ale aj o jeho slovenskom pôvode, evanjelickom vierovyznaní, agrárnom spôsobe života s vysokou pravdepodobnosťou zamerania sa na pestovanie a predaj kvetov a kytíc v Budapešti, o jeho dobrých komunikačných schopnostiach používania miestneho dialektu slovenského jazyka a pod. Oproti tomu lokálna identifikácia „Som Butínčan/ka“ hovorí o tom, že sa jedná o Slováka, ak starousadlíka, tak evanjelika, ale v prípade, že je zo skupiny Bihorčanov, ktorí dosídlili dedinu v priebehu druhej polovice 20. storočia, ide o katolíka, ktorý sa odlišuje odevom, nárečím, mentalitou.) Lokálna identita poskytuje priestor na výskum intralokálnych vzťahov. Zvyčajne sa ním odhalia ďalšie interetnické a intraetnické, interkonfesionálne, socioprofesijné/sociálne diferenciácie, ktoré poukážu na diverzitu lokálneho spoločenstva. (Napríklad Vojlovica bola založená slovenskými, nemeckými a maďarskými rodinami. Lokálne pomenovania vojlovických ulíc – „Orsácka“/“Švápska“ cesta, Jánošíkova ulica, ulica Šándora Petőfiho aj etnické rozmiestnenie (okrem nemeckých rodín) v istej miere existujú dodnes.) Vzniká priestor aj na zaznamenanie ostatných lokálnych a chotárnych názvov. Sú dôležitou súčasťou nehmotného kultúrneho dedičstva, lebo sa na ne viaže lokálna história, stereotypy, zážitky. Štúdium medzilokálnych vzťahov odhaľuje kontakty s majoritou, s inými slovenskými komunitami, s inými minoritami, ale aj regionálne, štátne, či európske kontexty (identity). Práve lokálna identita je vo väčšine bežných identifikačných príležitostí primárna.

Etnická identita vyjadruje príslušnosť k etnickej skupine. Etnická štruktúra skúmanej lokality a jej genéza sú nenahraditeľnou súčasťou výskumu, no ich výpovedná hodnota môže byť v kontexte súčasného stavu minority skresľujúca. Jasná etnická identifikácia členov minorít totiž v skúmanom priestore nie je všeobecným javom. Mnohí jednotlivci/komunity sa nedokážu alebo nechcú etnicky vymedziť, resp. za dôležitejšiu považujú inú identitu (najčastejšie lokálnu, alebo štátnu/občiansku). Slovenské komunity v Maďarsku alebo Chorvátsku majú zvyčajne oveľa viac takých členov, ktorí sa za Slovákov už nepovažujú, ale ovládajú minoritný jazyk, majú slovenský pôvod a vzťah k etnokultúre. Dokonca ani minoritný jazyk nie je v skúmanom priestore vždy primárnym etnoidentifikačným znakom. (ČUKAN 2004:347-355, DIVIČANOVÁ 1999:7) Obyvatelia oblasti Bukovina v Rumunsku i napriek tomu, že ovládajú a používajú slovenský jazyk (ako jazyk domáceho prostredia), sa považujú za Poliakov, podobne ako mnohí obyvatelia slovenského pôvodu v Slavónii sa identifikujú ako Chorváti, aj keď ich materinským jazykom je slovenčina. V takýchto prípadoch/komunitách je efektívnejším nástrojom výskum etnicity – súhrnu etnických znakov a miery ich prežívania. (K etnicite dolnozemských Slovákov bližšie Botík 1991:18-25, Lenovský 2006:325-334.) Práve štúdium iných komponentov etnicity môže odhaliť ďalšie etnické aspekty existencie príslušníkov minorít.

Konfesionálna identita vyjadruje príslušnosť k náboženskej skupine. V komunitách Slovákov v Srbsku a Rumunsku má dodnes aj etnodiferenciačný význam. V Maďarsku a Chorvátsku čiastočne, keďže tieto komunity netvoria súčasne aj náboženskú minoritu. Rekonštrukcia konfesionálnej štruktúry a genézy je prvým krokom výskumu, ale podobne ako pri etnickej štruktúre, medzi štatistickými informáciami a reálnym stavom konfesionálnej identity môžu byť významné posuny. Nevyhnutné je zamerať sa na konfesionalitu – súhrn náboženských znakov a mieru ich prežívania. Odhalia sa najrozmanitejšie náboženské znaky vo sviatočnom, aj každodennom živote príslušníkov minorít (modlitby, pozdravy, iné náboženské prejavy prítomné v rodinných a kalendárnych obyčajach a pod.). Dôležitou témou výskumu identity a kultúry predmetných minorít je inštitút farára, prípadne ďalších cirkevných funkcionárov. Vo veľkej miere determinujú nielen kvalitu náboženského života, ale aj stimulovanie etnicity a kultúrneho života. To sa môže prejaviť v životaschopnosti celej minority.

Socioprofesijná identita vyjadruje príslušnosť k profesii a z nej vyplývajúci stavovský a sociálny status. V súčasnosti v skúmanom prostredí badať prelínanie tradičných a nových zdrojov obživy. Tradičné prezentuje agrárna kultúra s domácim chovom ošípaných, čoraz menej i hovädzieho dobytka a oviec, do 70. rokov aj koní. Vo všeobecnosti tu boli prítomné remeslá, viažuce sa na realizáciu poľnohospodárstva a chov dobytka. Kolektivizácia v 50. – 60. rokoch zmenila tradičný charakter technológií, sociálnu štruktúru lokalít aj medzilokálne kontakty obyvateľov. 2. polovica 20. storočia je špecifická dopadom industrializácie a urbanizácie, aj mechanizácie vidieka. Spôsobila zánik náboženskej, etnickej aj lokálnej endogamie. Zmeny v súčasnej socioprofesijnej identite obyvateľov sú výsledkom demokratizácie spoločnosti, liberalizácie trhu, reštitúcií majetku, úpadku poľnohospodárskej a priemyselnej výroby a príchodu nadnárodných spoločností, ako fenoménov 90. rokov 20. storočia. Spôsobili zmeny v sociálnej a profesijnej štruktúre minoritných spoločenstiev a transformáciu konfigurácie ich komplexnej identity. V bývalej Juhoslávii mala kolektivizácia špecifický priebeh. Pôda do rozlohy 10 ha bola vlastníkom ponechaná, čo spôsobilo kontinuitu gazdovského hospodárenia a tým aj pretrvanie mnohých tradičných spoločenských a kultúrnych javov (sociálna stratifikácia, kultúrne tradície, náboženský život a pod.). Preto dnes Vojvodina a Slavónia ponúkajú k výskumu také sociokultúrne javy, ktoré inde zanikli, resp. transformovali sa.

Kultúrna identita vyjadruje príslušnosť ku kultúre. Problémom však je, k akej, resp. ku ktorej? V skúmanom prostredí je totiž možné identifikovať nielen minoritnú kultúru (ako etnokultúru), ale aj lokálnu kultúru (v prostredí etnicky heterogénnych lokalít multietnickú, resp. multikonfesionálnu), ďalej kultúru regiónu (konsolidovanú geograficky, historicky, administratívno-správne, s vlastnou identitou), kultúru štátu (lebo príslušníci minority sú súčasne lojálni a zodpovední občania svojej vlasti), dolnozemskú kultúru, či európsku. Nehovoriac o fenoménoch ako tradičná kultúra, súčasná kultúra, každodenná a sviatočná kultúra, reprezentatívna kultúra (kultúrne dedičstvo interpretované ako kultúrny potenciál a kapitál), ktoré sa v skúmanom prostredí núkajú ako relevantné predmety výskumu. Je nevyhnutné jasne si vymedziť, ktorá/aká kultúra bude primárna vzhľadom na objasnenie kultúrnej identity. Efektívnym je výskum kultúrnych tradícií s akcentom na kalendárne a rodinné obyčaje, ktorý odhaľuje nielen kultúrne parametre minoritných spoločenstiev, ale aj ich lokálne, etnické, náboženské a socioprofesijné charakteristiky. Keďže cieľom predmetného výskumu je odpovedať na otázku: „Kto sú Slováci v konkrétnej lokalite?“, sledovaným obdobím je súčasnosť, resp. súčasný stav a podoba kultúrnych tradícií.

Záver. Využitie identity pri výskume minoritnej kultúry má význam: 1. v lepšom spoznaní Identity, i keď pôvodne nebola predmetom výskumu, ale len nástrojom na uchopenie skúmanej sociokultúrnej reality. Možno konštatovať, že Identita (tak ako kultúra podľa Lawlessa 1996:49-65) je: naučená (v procese enkulturácie/akulturácie), zdieľaná (v rôznej miere všetkými členmi spoločenstva), integrovaná (ako systém parciálnych identít, kde zmena jednej môže vyvolať zmenu inej), symbolická (existuje prostredníctvom symbolov, ktorým všetci v identifikačnom diskurze rozumejú rovnako), racionálna (pre nositeľov je ich vlastná konštrukcia Identity najracionálnejším nástrojom sebauvedomenia a sociálneho jestvovania), dynamická (mení sa v čase), adaptívna (mení sa presne tak, že sa prispôsobuje potrebám v konkrétnych identifikačných situáciách). Identita je vždy výsledkom špecifickej a originálnej konfigurácie parciálnych identít. (LENOVSKÝ 2005:536-541) 2. Prostredníctvom výskumu identít je možné minority a spôsob ich existencie lepšie spoznať a pochopiť. „To, čo nám znemožňuje pochopiť, čo ľudia robia a prečo, je nedostatok oboznámenosti z ich svetom predstáv, v ktorom sú činy znakmi.“ (GEERTZ 2000:23) Identita Slovákov južne od hraníc Slovenska je výsledkom kultúrnej výbavy, ktorú si ich predkovia priniesli zo zdrojových oblastí a ktorá je neustále konfrontovaná v procese ich sociálneho jestvovania v multietnickom, multikonfesionálnom a multikultúrnom existenčnom priestore. 3. Poznatky, ktoré takýto výskum odhalí, sú dôležité aj pre komunity samotné, najmä v oblasti udržiavania vlastnej identity, kultúrneho dedičstva, manažmentu kultúry, kultúrnej a minoritnej politiky.

Literatúra:

BAČOVÁ, V.: Problém identity v sociálnej psychológii. 2010. https://www.kvsbk.sav.sk/wp-content/uploads/10rokov/bacova.htm

BOTÍK, Ján: Etnicita ako základná kategória národopisnej vedy. In: Slovenský národopis 39, 1991, č. 1, s. 18-25.

BOTÍK, J.: Etnická história Slovenska. Bratislava, 2007.

ČUKAN, J.: Materinský jazyk a etnická identifikácia. In: Slovenčina v menšinovom prostredí: materiály z medzinárodnej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba, 2004, s. 347-355.

DIVIČANOVÁ, A.: Jazyk, kultúra, spoločenstvo. Békešská Čaba – Budapešť, 1999.

EAGLETON, T.: Idea kultúry. Brno, 2001.

FAY, B.: Současná filosofie sociálních vied. Multikulturní přístup. Praha, 2002.

GEERTZ, C.: Interpretace kultur. Praha, 2000.

CHRASTINA, P., BOLTIŽIAR M.: Historická a kultúrna geografia obce. In: Butín : kultúrne tradície Slovákov v rumunskom Banáte. Nitra, 2008, s. 59-72.

LAWLESS, R.: Co je kultura. Olomouc, 1996.

LENOVSKÝ, L.: Identity: (Today) a commodity among others (?) In: Filozofia. Roč. 60, č. 7, 2005, s. 536-541.

LENOVSKÝ, L.: Kontexty identity. In: Ethnologia Actualis Slovaca : Revue pre výskum kultúr etnických spoločenstiev. č. 6, 2006, s. 12-24.

LENOVSKÝ, L.: Etnicita a iné faktory spoločenského života v Jášči. In: Kultúra, jazyk a história Slovákov v Maďarsku: materiály z jubilejnej interdisciplinárnej medzinárodnej vedeckej konferencie z príležitosti 15. výročia založenia Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba, 2006, s. 325-334.

LENOVSKÝ, L.: Kultúrne tradície, prostredie a vedomie príslušnosti. In: Pivnica : kultúrne tradície Slovákov v Báčke. Báčsky Petrovec, 2010, s. 54-105.

LENOVSKÝ, L.: Vedomie príslušnosti, kolektívna pamäť a etnografické črty. In: Boľovce : kultúrne tradície Slovákov v Srieme. Báčsky Petrovec, 2011, s. 79-116.

LENOVSKÝ, L.: Vedomie príslušnosti, kolektívna pamäť a etnografické črty. In: Silbaš : kultúrne tradície Slovákov v Báčke. Nový Sad, 2013, s. 84 – 130.

Poznámky:

[1] Odznelo ako inauguračná prednáška autora v ŠO 3. 1. 2 kulturológia, 15. 10. 2015 pred VR FF UKF v Nitre.