Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Kresťania si zdobia kostoly tak, aby mali všetky udalosti, v ktorých Boh pôsobil pre záchranu človeka, pred očami pri každej liturgii. Kresťania východného obradu v slovanských národoch (napríklad v Rusku, Bulharsku, na Slovensku) ich znázorňujú v ikonách, ktoré skladajú do jednoliateho celku, tzv. ikonostasu. Pri slávení svätej liturgie[2] všetky udalosti, ktoré sú pri obrade „sprítomnené“, pôsobia na zúčastnených tak, ako v dobe, keď boli Bohom uskutočnené. Ikonostas má presne danú schému. Predstavuje Sväté Písmo v obrazoch. Jeho vertikálna os, ktorá vedie stredom, vyjadruje, že stredom dejín spásy je Ježiš Kristus a jeho dielo.

Kompozícia ikonostasu. Ikonostas je zložený z ikon, ktoré sa píšu a čítajú. Prostredníctvom ikon ukazuje dejiny spásy obsiahnuté v Starom a Novom zákone. Podobne ako z knihy, človek si môže z neho prečítať najdôležitejšie príbehy a posolstvo o vykúpení človeka. Svojou stavbou, štruktúrou, farbami a rozmiestnením ikon je orientovaný k ústrednému tajomstvu kresťanskej viery – veľkonočnému mystériu. V centre ikonostasu je preto osoba Ježiša Krista na tróne ako Kráľa. Ikonostas veriacim zároveň sprostredkováva spojenie medzi svetom božským a ľudským. Je zložený z presne zadefinovaných častí – radov. Kompozične ho tvorí šesť radov, každý rad má ustálený zoznam ikon. (Florenský 2000:80-85)

Prvý rad obsahuje starozákonné obrazy. Božie dielo spásy sa začalo od počiatku ľudstva a je napísané v Starom zákone. (Sväté písmo 2014) Preto v prvom rade sú vyobrazené výjavy zo Starého zákona. Jedná sa o najdôležitejšie Božie zasľúbenia v kresťanských dejinách spásy, a to 1. ľudstvu (Adamovi a Eve), 2. povolanému (Abrahámovi), 3. vyvolenému národu (po Exode dostáva tento národ zmluvu), a 4. Mesiášovi (Dávidovo kráľovstvo je predobrazom Božieho kráľovstva). V prvom rade sa môžu nachádzať aj tieto vyobrazenia: vyhnanie Adama a Evy z raja, Abrahám – praotec viery, Mojžiš – záchrana z egyptského otroctva, pomazanie Dávida. (Florenský 2000:120-134)

Druhý rad ikonostasu je nazvaný aj ako hlavný rad. Jednotlivé ikony tohto radu sú vzájomne oddelené tromi dverami – dvoma diakonskými – severnými a južnými – a strednými, tzv. cárskymi. Bočnými dverami vchádzajú diakoni, preto dostali názov diakonské dvere. Strednými dverami nemôže vstupovať klerik s nižším stupňom ako je kňaz (pre ostatných pomocníkov je určená severná brána). V Grécku sa stretávame s názvom sväté dvere (gr. thýrai agíai), pretože nimi môžu prechádzať iba tí, ktorí prijali svätenie, čo dosvedčuje kráľovská – cárska koruna – biskupská mitra (plnosť kňazskej moci), umiestnená na vrchole cárskych dverí. V Byzantskej ríši cárskymi dverami vchádzal aj cisár pred svätým prijímaním. Tento panovník ako ochranca cirkvi mal privilégium prijímať v oltárnom priestore spolu s kňazmi. Kráľovskými dvermi kňaz prináša do oltárnej časti evanjelium a nimi aj vychádza, aby sväté evanjelium čítal ľudu. Zároveň týmito dverami prináša obetné dary na oltár a nimi ich ako Eucharistiu vynáša k svätému prijímaniu. Cárskymi dvermi vychádza biskup i kňaz, aby požehnal ľudu. Na cárskych dverách sú znázornení evanjelisti (Marek, Matúš, Lukáš a Ján). V niektorých chrámoch je na cárskych dverách udalosť Zvestovania Pána.[3] (Quenot 1997:22-28)

Po pravej strane od cárskych dverí sa nachádza ikona Krista. Charakteristickou črtou tohto ikonografického typu je zobrazenie Krista v celej postave so žehnajúcou pravicou, v ľavici držiac otvorenú knihu. Samotná kniha však nie je iba poukázaním na radostnú zvesť Evanjelia a učenie Krista na zemi, ale ikonografický zmysel zobrazenej knihy je podstatne širší a má viac významov. Kniha v ruke Krista je Knihou života, v ktorej sú zapísané mená spasených. Je tiež knihou, o ktorej sa zmieňuje vo svojom zjavení svätý apoštol a evanjelista Ján ako o Knihe zapečatenej siedmimi pečaťami, ako o tom svedčí Nový aj Starý zákon. A nakoniec kniha je aj symbolom samotného Evanjelia. (Strizev 2010:246-253)

Čo sa týka odevu Krista, jeho vrchný odev je nazvaný himation[4] a spodný chitón[5]. Himation Krista je modrej farby, symbolizuje jeho reálne prijatie ľudskej prirodzenosti, do ktorej sa zahalil ako do plášťa. Spodný odev, chitón, je červenej, niekedy tmavočervenej farby a symbolizuje jeho božskú prirodzenosť. Spojenie týchto dvoch odevov, modrého a červeného, je symbolom zjednotenia dvoch prirodzeností Krista – božskej aj ľudskej. (Sendler 2008:58-79)

Vľavo od cárskych dverí je ikona Presvätej Bohorodičky, ktorá je v tradícii cirkvi spomedzi ikon najuctievanejšou. Spodný odev Bohorodičky[6] (Panny Márie) je modrej farby, symbolizuje jej ľudskú prirodzenosť. Vrchný plášť je červenej farby, symbolizuje Máriine úplné odovzdanie sa Kristovi. Východná cirkev o Márii učí, že je Bohorodička a navždy Panna. Obe tieto pravdy vyplývajú zo Zjavenia. Večné panenstvo Márii už predpovedala starozákonná vízia a potvrdila ju novozákonná bohoľudská realita. Už prorokovi Izaiášovi Boh o Márii zjavuje, že aj pred vtelením aj po vtelení Boha – Slova bude a zostane pannou.[7] Tri hviezdy na Máriinom plášti, na čele a oboch ramenách symbolizujú toto jej dokonalé panenstvo (pred, pri a po pôrode). (Sendler 2008:39-46)

Poslednou časťou hlavného radu je ikona svätého, ktorému je zasvätený miestny chrám alebo farnosť, nachádzajúca sa vpravo od južných diakonských dverí. Naľavo od severných diakonských dverí sa nachádza sv. arcibiskup Mikuláš, patrón východnej Cirkvi.

Tretí rad – rad sviatkov obsahuje ikony hlavných sviatkov v cirkvi. V tomto rade sú zobrazené tie udalosti Nového zákona, ktoré tvoria ročný liturgický kruh, hlavné etapy Božieho pôsobenia a postupného uskutočňovania kresťanskej spásy. Tento sviatočný rad pozostáva z ikon sviatkov zoradených chronologicky podľa dejín spásy (s výnimkou ikony sviatku Premenenia Pána) a sú usporiadané zľava doprava: 1) Narodenie Bohorodičky; 2) Uvedenie Bohorodičky do chrámu; 3) Zvestovanie; 4) Narodenie Pána; 5) Stretnutie Pána; 6) Zjavenie Pána; 7) Slávnostný vstup Pána do Jeruzalema; 8) Vzkriesenie; 9) Nanebovstúpenie Pána; 10) Zostúpenie Svätého Ducha; 11) Premenenie Pána; 12) Zosnutie[8] Bohorodičky. V strede tohto radu je ikona poslednej večere. (Ivančo 2009:260-284)

Štvrtý rad ikonostasu je rad apoštolov, ktorý pozostáva z postáv apoštolov. Každý z apoštolov je zvyčajne doplnený o zobrazenie symbolu, ktorý ho charakterizuje. Podľa týchto symbolov môžeme rozlíšiť apoštolov usporiadaných zľava doprava v poradí: svätý Júda Tadeáš, svätý Bartolomej, svätý Matej, svätý Ján, svätý Andrej, svätý Peter, svätý Pavol, svätý Jakub starší, svätý Šimon, svätý Matúš, svätý Tomáš a svätý Jakub mladší. (Sväté písmo 2014:2043-2202)

Piaty rad reprezentujú proroci Starého zákona. Poukazuje na obdobie od Mojžiša po Krista a vypĺňajú ho postavy starozákonných prorokov. Proroci poukazujú na predobraz novozákonnej cirkvi, jej prípravu v Kristových predkoch podľa tela a predpovedanú prostredníctvom prorokov. Ikona Krista Pantokrátora uprostred radu starozákonných prorokov poukazuje na bezprostrednú spojitosť medzi Starým a Novým zákonom. Každý z týchto patriarchov i prorokov predstavuje osobitnú periódu posvätnej histórie. Prezentujú prípravný proces v danom čase, pričom každý sa vzťahuje na zavŕšenie príprav a proroctiev v osobe Ježiša Krista. Je to taktiež symbolické vyjadrenie Eschatológie – konca časov, druhého slávneho príchodu Krista na zem. (Sväté písmo 2014:19-2041)

Šiesty rad ikonostasu je Golgota s Ukrižovaným Kristom. Počiatočné zobrazenie kríža na oltárnej priehradke sa odhaľuje v obraze Spasiteľa. Samotný kríž ako znak slávy sa prenáša na vrchol ikonostasu, ktorý je akýmsi jeho zavŕšením v obraze Golgoty – ikony Ukrižovania Krista. Po stranách ikony sa nachádzajú obrazy Presvätej Bohorodičky a svätého apoštola a evanjelistu Jána, čím sa zdôrazňuje, že Kristus ako najvyšší kňaz – veľkňaz zavŕšil dielo spásy ľudského pokolenia. (Sendler 2008:193-209)

Rozbor ikonostasu so zreteľom na jeho teológiu, symboliku a význam ukazuje, že usporiadanie ikon v ikonostase nie je náhodným a nezmyselným nahromadením ikon, s cieľom oddeliť veriacich od duchovenstva. Naopak, ikonostas poodhaľuje zmysel hranice medzi oltárom a chrámovou loďou veriacich, vzájomným prenikaním jedného i druhého symbolizuje hranicu medzi súčasným a večným, pozemským a nebeským.

Záver. Centrálnym znakom každého radu aj celého ikonostasu je Kristus. V centre radu v cárskych dverách je symbolicky zobrazený Kristus, ktorý sám o sebe povedal: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“. V kresťanstve cesta k spáse do Božieho kráľovstva vedie skrze Krista – Bohočloveka s dvoma prirodzenosťami (Božskou a ľudskou), preto aj samotné cárske dvere sú vždy dvojdielne. V symbolickom vyjadrení predstavujú dvere raja, vstup do Božieho kráľovstva. Kristus je v centrálnej časti spomínaných radov ikonostasu znázornený štyrikrát: cárske dvere, ustanovenie Eucharistie, Pantokrátor a Kríž. Táto symbolika poukazuje na fakt, že výstup veriacich k Bohu na ceste k zbožšteniu sa musí diať s Kristom a v Kristovi, ktorý je tou vstupnou bránou do Božieho kráľovstva. Všetky štyri centrálne zobrazenia Krista v ikonostase veriacim vyjadrujú, že bez posilňovania sa eucharistickým Kristom, ktorý sa za nich obetoval na kríži, nemôžu obstáť pred prísnym Kristovým súdom.

Ikonostas je významným prvkom vierouky kresťanstva východného obradu. Vzhľadom na konfesionálnu štruktúru obyvateľov Slovenska pozná jeho podstatu len malá časť z nich. Náboženstvo a praktizovanie viery je dôležitým faktorom formovania kultúry Slovenska a existencie regionálnych osobitostí. Je dôležité zdanlivo teologickú problematiku sprístupniť študentom aj širšej odbornej i laickej verejnosti, vo viere po väčšom vzájomnom spoznaní a porozumení.

Literatúra a pramene:

STRIZEV, A.: Pravoslávna Ikona kánon a štýl I. Bratislava 2010.

BABJAK, J.: Gréckokatolícky katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa. Prešov 2005.

BIBLE HUB. John 4. [online]. 2015, [cit. 2015-11-18]. Dostupné na internete: https://biblehub.com/greek/5509.htm.

BIBLE HUB. 1 Timothy 2. [online]. 2015, [cit. 2015-11-18]. Dostupné na internete: https://biblehub.com/greek/2440.htm.

FLORENSKY, P.: Iconostasis. New York 2000.

IVANČO, I.: Ikona i liturgia. Ľvov 2009.

Quenot, M.: The Resurrection and the Icon. New York 1997.

SENDLER, E.: Byzantské Ikony Božej Matky. Bratislava 2006.

SENDLER, E.: Tajomstvá Krista, Ikony Veľkých Pánových Sviatkov. Bratislava 2008.

Svätá Liturgia [online]. 2015, [cit. 2015-01-22]. Dostupné na internete: https://www.zoe.sk/?lit_his_svata_liturgia

Sväté písmo, Jeruzalemská Biblia. Trnava 2014.

Životopisy svätých [online]. 2015, [cit. 2015-01-22]. Dostupné na internete: https://www.zivotopisysvatych.sk/bohorodicka-panna-maria/

Poznámky:

[1] Autor je gréckokatolícky kňaz v Nitre. Počas formácie vykonal pastoračnú prax v indickej Kalkate u sestier Matky Terezy. Je členom misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Porov.: https://grkatnr.sk/p-martin-pavuk-msc/