Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Stvorenie sveta, narodenie človeka a smrť, existencia raja a pekla – to sú otázky, ktoré si ľudstvo kladie od nepamäti. Odpovede na ne integrovali do svojich systémov významné náboženstvá. Fenomén smrti a posmrtného života podrobne rozoberajú eschatologické výklady, čím pomáhajú veriacim vyrovnať sa so smrťou. Ľudský život predstavuje len prechodný stav, ktorý nevyhnutne končí smrťou. Duša sa odlúči od tela, bude čakať na deň posledného súdu a telo sa vráti späť do zeme. Z nej sme vás stvorili, do nej vás vrátime a z nej vás aj druhý raz necháme vstať [1] (Korán 20: 55).[2]

Náboženstvo hľadá zmysel života mimo pozemskej reality a veriacim poskytuje transcendentálne vysvetlenia. V tomto kontexte možno nájsť v monoteistických náboženských systémoch viacero príbuzných čŕt, etických noriem a kultových predpisov. Je to pochopiteľné, keďže všetky tri vznikli v historickej oblasti Blízkeho východu. Židovská, kresťanská a islamská tradícia vidia osud mŕtvych v eschatologickej perspektíve.[3]

Korán a eschatologické predstavy. Islamské učenie sa odvíja od základnej myšlienky, podľa ktorej Boh (Alláh) stvoril tento svet a všetko, čo vzniklo, má dôvod pre svoju existenciu. O stvorení človeka hovoria mnohé verše Koránu. A veru sme človeka najprv z časti najčistejšej hliny stvorili, a potom sme ho v istom príbytku urobili kvapkou semena. Z kvapky semena sme priľnavú hmotu stvorili a z priľnavej hmoty sme kúsok mäsa urobili; a z kúska mäsa sme stvorili kosti a kosti sme obalili mäsom. A potom sme mu v druhom stvorení dali vzniknúť. Buď požehnaný Boh – najlepší zo stvoriteľov (Korán 23: 12-16).

Život je podľa islamu osudom človeka, ktorý mu určuje Boh ako darca aj stvoriteľ života. On život človeku dáva, on jediný má právo mu ho vziať. Pozemský život je len prechodným obdobím, po ktorom nasleduje večný život na onom svete. Pozemský život znamená pre človeka možnosť, ktorú mu dáva Boh, aby konal čo najlepšie skutky, pretože v deň posledného súdu sa bude každý zo svojich činov zodpovedať. Boh stvoril život a smrť, aby vyskúšal, kto z vás vykoná najlepšie skutky (Korán 67: 2).

Smrť v islamskom učení predstavuje most medzi dvoma životmi. Je to odchod z „tohto“ sveta do „iného“ a odchod duše z tela človeka: Každá duša okúsi smrť; a až v deň zmŕtvychvstania získate svoju plnú odmenu. A kto sa vyhne ohňu a bude uvedený do raja, ten dosiahne úspech. Život na tomto svete je iba klamné užívanie (Korán 3: 185). Po smrti umierajú telá. Duše očakávajú – radostne či so strachom – deň zmŕtvychvstania, ktorý znamená počiatok večného života. Boh povoláva k sebe duše vo chvíli ich smrti a duše tých, ktorí nezomreli, povoláva počas ich spánku. A podrží u seba tie, o ktorých smrti rozhodol, a ostatné odošle na stanovenú dobu (Korán 39: 42). Duša sa teda dokáže od tela oslobodiť v prípade smrti, ale aj počas spánku.

Podľa islamských eschatologických predstáv anjel smrti (malak al-maut) povolá dušu človeka, aby navždy opustila svoj pozemský príbytok. Kým duša bude čakať na deň posledného súdu, telo sa vráti do zeme. Anjel smrti, ktorý vás má na starosti, vás povolá a potom budete k svojmu Pánovi navrátení (Korán 32: 11). Prvú noc po uložení tela do hrobu duša „absolvuje“ akési predbežné súdne pojednávanie s anjelmi Nákirom a Munkirom. Duša aj telo by mali byť dôkladne pripravené na tento akt. Telo – rituálne očistené, zavinuté do pohrebného rúcha a náležite uložené do hrobu je pripravené na návrat do zeme. Dušu pripraví na odchod z tohto sveta šejk alebo iná poverená osoba, slovami: Nieto boha okrem Boha a Mohamed je posol Boží.[4] Podľa islamskej tradície Nákir a Munkir ju budú súdiť práve podľa toho, či pozná svojho Boha, Proroka a Svätú knihu. Ak si duša spomenie na šahádu, jej telo bude odpočívať v priestrannom hrobe a v blahobyte až do zmŕtvychvstania. Naopak duša, ktorá neuspeje, bude čakať v tesnom a tmavom hrobe. V osudný deň …zo svojich hrobov budú k svojmu Pánovi smerovať (Korán 36: 51). V ten deň nebude ukrivdené v ničom žiadnej duši a odmenení budete len za to, čo skutočne ste robili (Korán 36: 54).

Moslimovia veria, že Boh určil zákonitosti života a smrti a človeka stvoril za určitým účelom. Domnievate sa azda, že sme vás stvorili len bezúčelne aže knám nebudete navrátení ? (Korán 23: 115). Druhá etapa života (po dni zmŕtvychvstania) má dve podoby – raj alebo peklo, podľa toho, ako človek v pozemskom živote žil a správal sa. O podobe posmrtnej existencie rozhoduje deň posledného súdu, kedy každý bude mať možnosť odôvodniť svoje nesprávne a nezodpovedné činy a zámery. Veršov, ktoré upozorňujú ľudí na súdny deň, je v Koráne mnoho. Veru hodina príde, niet o tom pochýb, ale väčšina ľudí tomu neverí (Korán 40: 59). Veru trest tvojho Pána nevyhnutne nastane, niet nikoho, kto by tomu zabránil! V deň, keď sa nebo rozbúri a hory sa rozhýbu, beda tým, ktorí to pokladali za lož a venovali sa iba planej zábave (Korán 52: 7-12). Záznamy o všetkých skutkoch, ktoré ľudia vykonali počas pozemského života, vedú anjeli na dvoch zvitkoch. Na jednom sú dobré, na druhom zlé. A postavíme v deň zmŕtvychvstania spravodlivú váhu a žiadna duša nebude o nič ukrátená. A keby to malo iba váhu horčičného zrna, My ho prinesieme. A my si vystačíme na zúčtovanie (Korán 21: 47). Každého čaká spravodlivé zúčtovanie. Tí, ktorí sa zlého dopustili, a tí, ktorí sú obklopení svojimi hriechmi, tí sa stanú obyvateľmi ohňa a budú v ňom nesmrteľní (Korán 2: 81). Tí, ktorí konali dobro – Boh veru neoklame nikoho ani o váhu prášku jediného, a ak ide o dobrý skutok, oplatí ho dvojnásobne a sám od Seba dá odmenu nesmiernu (Korán 4: 40). Islam vidí pozemský svet ako záhradu, v ktorej si veriaci pestuje svoje skutky. Zbožných veru čakajú slastné dni, zatiaľčo hriešnici pôjdu do ohňa, budú v ňom horieť v súdny deň a nebudú sa môcť odtiaľ vzdialiť. Vieš ty vôbec, čo je to súdny deň? Naozaj vieš, čo je to súdny deň?

Islamské pohrebné obrady a rituály. Najdôležitejšia funkcia náboženstva spočíva v naplnení potreby človeka orientovať sa v javoch transcendentálneho charakteru. Práve ono poskytuje vieru a súbor rituálov, ktoré dávajú smrti určitý význam a zmysel. Islam a jeho duchovný obsah zasiahol do všetkých sfér života moslimskej spoločnosti. Každodenný ľudský život sprevádza zrodenie a smrť. Preto aj smútočné obrady, ktoré radíme k obradom prechodu, patria k najdôležitejším. Ich cieľom je pripraviť mŕtveho na dôstojný odchod z tohto sveta, zaistiť mu prijatie do posmrtného života a poskytnúť útechu pozostalým. Obrady a rituály spojené so smrťou tvoria reťazec konzekutívnych úkonov stanovených v súlade s ustanoveniami Koránu a sunny [5], ktoré predstavujú základný zdroj islamského učenia. Niektoré obrady boli inšpirované staroarabskými pohanskými tradíciami a prispôsobené islamským potrebám. Súčasťou pohrebných obradov je umytie a zavinutie mŕtveho do špeciálnej plachty, dočasné uloženie do truhly, cesta do mešity a obradná modlitba, príprava hrobu, cesta na cintorín, pochovanie, prijímanie kondolencií po pohrebe, návštevy hrobov a starostlivosť o ne, ako aj v súčasnosti pomerne nový prvok -zavedenie spomienkového dňa po uplynutí siedmich a štyridsiatich dní od pohrebu.

Komplex predpísaných úkonov začína verejným ohlásením úmrtia. Rodina oboznámi ďalších príbuzných, susedov, priateľov, známych i kolegov zosnulého o jeho úmrtí, a to viacerými spôsobmi. V prvom rade ohlásením prostredníctvom mešity, kde muezín [6] ihneď po získaní potrebných informácií zverejní úplné meno, adresu, dátum a hodinu úmrtia a hodinu a miesto pohrebu, potom vyzve príslušnú verejnosť – mužov, aby sa zúčastnili poslednej rozlúčky so zosnulým. Slová Patríme Bohu a k Nemu sa navrátime (Korán 2: 156) znejú z ampliónu minaretu do mestskej štvrti alebo celej dediny. Vo väčších mestách nasleduje oznámenie v tlači, distribúcia úmrtných oznámení (parte) poštou, ich umiestnenie na steny domov či obchodov v okolí miesta bydliska mŕtveho. Oznámenie obsahuje meno a priezvisko, vek, hodinu a miesto pohrebu. V súčasnosti nie je zvláštnosťou zverejnenie úmrtia cez amplión v idúcom vozidle. V minulosti sa smrť ohlasovala z minaretu alebo obchôdzkou ku všetkým obyvateľom obce. Táto činnosť bola považovaná za dobrý skutok, za ktorý bude v rozhodujúci deň náležité odmenený. V mestskom prostredí môžu v súčasnosti zabezpečiť všetky úkony spojené s úmrtím pohrebné služby. Vidiecke obyvateľstvo naďalej uprednostňuje vykonávanie tradičných smútočných obradov za pomoci príbuzenstva bez cudzieho sprostredkovateľa.

Podľa islamských predpisov sa mŕtve telo musí pochovať pred západom slnka v deň úmrtia, ak nie sú žiadne pochybnosti o príčine smrti.[7] Keď zvážime klimatické podmienky oblasti Arabského polostrova, ktorý je kolískou islamu, opodstatnenosť tejto požiadavky je podložená veľmi silným argumentom – klímou, ktorá spôsobuje rýchly rozklad mŕtveho tela. S touto skutočnosťou pravdepodobne súvisí aj absencia vystavovania tela až do pohrebu. Existuje možnosť prísť sa rozlúčiť so zomretým v jeho dome, spravidla len príbuzným a susedom, ktorí tichým opakovaním veršov z Koránu môžu využiť krátky čas (hodinu i viac) do obradu umývania, kedy je zahalené telo vystreté na posteli.

Umývanie mŕtveho tela. Umývanie mŕtveho tela patrí k dôležitým a pomerne zložitým procesom v rámci cyklu pohrebných obradov. Je prejavom úcty a rešpektu kmŕtvemu aj po smrti. Umýva moslim, skúsený a znalý príslušných pravidiel a postupov. Je dovolené, aby mu asistovala jedna osoba, no tretia spravidla nie je prípustná. Moslim/moslimka môže určiť umývajúce osoby v záveti. Ak takáto posledná vôľa neexistuje, prednostné právo [8] patrí otcovi/matke, synovi/dcére, pokiaľ dôkladne poznajú potrebné rituály. Dôsledne sa zachováva zásada, že telo umýva osoba rovnakého pohlavia.[9] Ak príbuzní predpokladajú, že nezvládnu tento náročný obrad z neznalosti rituálneho postupu, alebo z psychického a emocionálneho hľadiska, možné je poveriť iné osoby. V súvislosti s rituálom umývania mŕtveho tela je treba spomenúť, že človek (muž či žena), ktorý padol pri obrane moslimskej vlasti (šahíd = mučeník), je pochovaný v truhle v jeho pôvodnom oblečení bez vykonania obradnej očisty tela, aby sa nezmyla krv, preliata za vlasť a vieru. Podobne telo dieťaťa, ktoré sa nedožilo štyroch mesiacov, alebo zomrelo v tele matky, nesmie byť rituálne umyté. V uvedených prípadoch sú duše spasené a idú priamo do raja. Pred samotným procesom umývania je potrebné pripraviť všetky potrebné veci (gáfor, mydlo, špongiu, pižmo), prívod studenej vody, nádobu na odtok nečistôt. Rituál sa obvykle vykonáva v priestoroch kúpeľne alebo inej miestnosti, kde je zabezpečený priamy odtok vody.[10] Nikdy sa nesmie konať pod holým nebom. Umývajúci (ghassál) a jeho asistent musia pred úkonom absolvovať osobnú rituálnu očistu (wudú´) [11], ktorú je moslim povinný vykonať pred každou modlitbou. Potom uložia telo na špeciálnu posteľ alebo podstavec s otvormi na odtok vody. Zapália kadidlové tyčinky, aby zabránili nepríjemnému zápachu. Zoblečúmŕtvemu odev, v ktorom zomrel, ponechajú iba bielizeň na intímnych miestach. Rituál umývania začínajú vždy z prednej pravej strany tela, od krku až k chodidlám, pričom telo je otočené na bok, a potom pokračujú zadnou stranou. Nasleduje rovnaký postup s ľavou stranou tela. Náročnou azdĺhavou časťou rituálu je dôkladné zbavenie tela vnútorných nečistôt. Umývajúci manipulujú s telom podľa stanoveného postupu, pričom ho nesmú otočiť dole tvárou. Používajú špongiu s mydlom a zásadne len studenú vodu s gáfrom alebo tzv. ružovou vodou (extrakt pripravený z voňavých ružových lupienkov). Prísady do vody nesmú zmeniť farbu vody, ktorá musí zostaťčíra a bezfarebná. Po umytí telo osušia a zakryjú čistou osuškou. Upchajú všetky telové otvory bavlnenou vatou, lebo v miestnom podnebí dochádza k rýchlemu rozkladu mäkkých tkanív. Telo ponatierajú vonnou látkou (pižmo/mošus). Zosnulého pripravia do takého stavu očistenia (wudú´), aké sa vyžaduje od každého moslima pred vykonaním modlitby. Vlasy mu umyjú a sčešú dozadu. Ak ide o ženu s dlhými vlasmi, zviažu jej ich do trojitého vrkoča a uložia na prsia.

Smrť zbavuje zosnulého všetkých manželských záväzkov. Pozostalý partner sa stáva slobodným a potenciálnym ženíchom či nevestou. Preto sa manžel/manželka po rozlúčke s mŕtvym partnerom (pred obradom umývania) jeho tela už spravidla nedotýka. Aj iné osoby opačného pohlavia, ktoré by čo i len hypoteticky mohli vstúpiť do manželstva so zosnulým, sa ho nesmú dotknúť v čase od očistného rituálu až po pochovanie. V súvislosti s umývaním zomretého je potrebné dodať, že existujú výnimky, ktoré sa uplatňujú ak je mŕtve telo popálené, alebo v prípade obmedzeného prístupu k vode. Namiesto rituálnej očisty tela vodou sa môže využiť iný spôsob, v islamskej tradícii nazývaný tajammum, čo znamená symbolické očistenie bez použitia vody. Tajammum je symbolickým prejavom dôležitosti rituálu wudú´, ktorý má dôležitý význam nielen pre uctievanie Boha, ale aj pre zdravie a osobnú hygienu človeka.

Obliekanie zosnulého do pohrebného rúcha. Po rituálnej očiste mŕtveho tela nasleduje obradový úkon takfín – obliekanie do pohrebného rúcha (podľa doslovného prekladu „zavinutie tela do kafanu“). Kafan pozostáva z viacerých kusov bieleho bavlneného plátna. Plachty nemusia byť celkom nové, ale čisté a nepopísané žiadnymi veršami z Koránu. Je zakázané použiť pre mužov kafan z drahej hodvábnej látky. Obradné rúcho pre mužov sa skladá z troch kusov plátna. Prvá plachta zakrýva mŕtveho od krku až po členky, nazýva sa kamís (košeľa). Druhá (izár = pokrývka) zahaľuje telo od hlavy až po päty. Tretia plachta musí byť najväčšia a dostatočne dlhá, aby na obidvoch koncoch (pri hlave a pätách) vystávalo 60 cm, pretože mŕtve telo je potrebné na oboch koncoch uviazať. Rituál takfínu začína zapálením kadidlových tyčiniek. Ghassál (ten, kto umýval telo) pripraví suchú posteľ, kafan a lano. Zosnulého zavinie do troch plachiet tak, že pravú ruku uloží na ľavú a obe položí na brucho. Medzi jednotlivé plachty vloží povrazy, aby zabránil ich rozvinutiu a odhaleniu nahého tela. Vlasy, ktoré vypadali mŕtvemu pri umývaní, sa musia vložiť do plachiet. Ženské obradné rúcho sa skladá z piatich kusov plátna. Prvý kus zakrýva prsia a druhý (chimár) hlavu, krk a hruď. Tretia plachta zahalí telo od krku až po členky (kamís) a štvrtá (izár) od hlavy až po päty. Do posledného kusa sa zavinie celé telo podobne ako u mužov. Islamská tradícia nepripúšťa pochovávanie v inom odeve. Vychádza z islamského systému hodnôt, kde princíp rovnosti patrí k základným prvkom. Podľa islamu sú si všetci ľudia pred Bohom rovní (nie však nutne totožní). Ani rozdiely v schopnostiach či bohatstve nemôžu byť dôvodom nadradenosti. Farba pleti, spoločenský status, výška majetku nemajú vplyv na pravý význam človeka pred Bohom. Ako človek na svet prišiel, tak z neho odchádza (Prach si a na prach sa obrátiš). Nič si so sebou nepriniesol, nič si na „druhý svet“ neodnesie. Boh (Alláh) uznáva len jeden rozdiel – v bohabojnosti. Ľudia stvorili sme vás z muža a ženy a urobili sme z vás národy a kmene, aby ste sa vzájomne poznali. Najvznešenejší z vás pred Bohom je však ten, kto je najbohabojnejší. A Boh všetko vie a o všetkom sa dozvie (Korán 49:13). Hodnota rovnosti je v islamskom systéme hlboko zakorenená. Rituál takfínu je aj po mnohých storočiach od nástupu islamu stále praktizovaný a vyznačuje sa vysokou odolnosťou k akulturačným procesom [12].

Smútočná modlitba v mešite. Po rituálnom zavinutí do pohrebného rúcha je telo uložené na špeciálne nosidlá alebo do drevenej truhly, určenej na prenos mŕtveho tela do mešity, kde sa bude konať náboženský obrad modlitby za zosnulého. Túto smútočnú modlitbu, ktorá sa zásadne uskutočňuje postojačky [13], vedie spravidla imám [14]. Môže ju viesť aj otec zomretého, ak ovláda príslušný obradový postup. Musí stáť vždy pri hlave zosnulého, ak je to muž. V prípade zosnulej ženy stojí pri strede truhly/nosidiel. Za imámom stoja v radoch ostatní ľudia, ktorí pred modlitbou museli absolvovať očistný rituál wudu´. Väčšia časť modlitieb sa vykonáva na nádvorí mešity, kam sa zvyčajne zmestí viac ľudí. Smútočná modlitba sa môže usporiadať aj za viacero mŕtvych naraz. Ženy sa nezúčastňujú smútočnej modlitby, pohrebného sprievodu, ani obradu pochovávania na cintoríne. Islam považuje tieto zákazy za akt oslobodenia nežného pohlavia od psychicky a emocionálne náročných obradových rituálov.

Cesta na cintorín. Po skončení smútočnej modlitby v mešite je telo pripravené na cestu na cintorín v sprievode pozostalých a ostatných zúčastnených. Každý sa snaží aspoň chvíľu (spravidla desať krokov) niesť truhlu/nosidlá so zosnulým, keďže tento úkon patrí opäť k tým dobrým a chvályhodným skutkom, ktoré odporúča Korán. Čím viackrát sa účastníkovi ujde nosenie tela, tým viac dobrých činov sa mu počíta. Starší ľudia sú zvyčajne nesení v truhle, deti (zavinuté tiež v kafane), je možné niesť na rukách. Obrad prenášania zosnulého na miesto pochovania (cestou na cintorín) by mal prebehnúť v tichosti a pokoji. Účastníci potichu odriekajú verše z Koránu. Počas sprevádzania truhly/nosidiel na cintorín sa nesmie zarezať ovca (po skončení pohrebu je to dovolené), zakázané je použiť kadidlo, sviečky, hudobný nástroj. Podľa islamu by sa telo nemalo odviesť vo vozidle, no pripúšťa sa to v prípade, ak je cintorín ďaleko od mešity. Zúčastniť sa na pohrebných obradoch (nielen svojich príbuzných) je povinnosťou každého moslima, pretože práve počas nich môže vykonať viacero dobrých skutkov, ktoré budú zhodnotené v deň posledného súdu. Ak moslim zomrie na lodi ďaleko od zeme, musí byť rituálne umytý a zavinutý do rúcha podľa islamskej tradície, samozrejme, podľa daných možností a okolností. Následne sa prítomní za neho pomodlia a vyhodia ho do mora.

Pohreb. Mŕtvi by sa mali pochovávať na cintoríne (makbara), ktorý islam považuje za najlepšie miesto pre zosnulých, kde ho môžu pozostalí navštevovať a prejavovať mu úctu aj po smrti. Islam zakazuje vykonávať úkony každodenných modlitieb na miestach, kde sú pochovaní ľudia (čiže aj na cintorínoch), preto je neprípustné pochovať kohokoľvek do mešity, klasifikuje sa to ako hriech. Takisto nie je prípustné pochovávať mŕtveho pri východe alebo západe slnka. K islamských pohrebným zákazom patrí aj zákaz pochovávania viacerých mŕtvych tiel do jedného hrobu. Je to možné len vo výnimočných prípadoch. Moslimský hrob je vždy situovaný v severojužnom smere. Jamu by mal kopať príbuzný alebo priateľ. Tento čin sa tiež počíta ako dobrý skutok. V súčasnosti sa uplatňuje táto tradícia viac na vidieku a v púšti. Hrob musí byť jeden meter hlboký, aby sa zver nemohla dostať kmŕtvemu telu. Uprostred hlavnej jamy sa vykope užšia jama tak, aby sa do nej mohlo položiť telo na pravý bok. Hrob musí byť pripravený ešte pred príchodom pohrebného sprievodu. Samotný rituál pochovávania začína rozdelením pohrebného sprievodu na tri skupiny. Prvú tvoria najbližší príbuzní. Niektorí zostúpia do jamy a ostatní im telo z truhly/nosidiel pomaly podávajú. Opatrne ukladajú telo do úzkej jamy tak, aby bolo tvárou nasmerované na svätyňu Kaabu [15] v Mekke. Pod hlavu mŕtveho nesmú položiť vankúš ani koberec. Uvoľnia povrazy z plachiet a otočia telo na pravý bok. Kto ukladá hlavu zosnulého, povie: V mene Boha ťa ukladám a podľa pravidiel sunny ťa odovzdávam. Potom prikryjú úzku jamu s telom plochými kameňmi a hrob zasypú hlinou. Druhá skupina ľudí – väčšinou susedia a priatelia, stoja za príbuznými a až za nimi ostatní príslušníci smútočného zhromaždenia. Keď je jama zasypaná, príbuzní umiestnia na jeden aj druhý koniec hrobu šáhidu, obdĺžnikový náhrobný kameň. V niektorých lokalitách býva zvykom priložiť doprostred hrobu tretiu šáhidu, ak je v ňom pochovaná žena. Hrob zalejú vodou a položia naň zelené vetvičky myrty. Na šáhidu by sa nemalo nič písať. Vplyvom západnej kultúry sú dnes na náhrobných kameňoch spravidla vyryté mená a verše al-Fátihy („Otvárateľky“ – prvej súry v Koráne). Na niektorých náhrobníkoch je uvedená prosba, aby sa návštevník hrobu pomodlil [16] al-Fátihu za mŕtveho, ktorý tam odpočíva. Po vztýčení náhrobných kameňov pristúpi k hrobu šejk a recitovaním veršov z Koránu prosí Boha, aby požehnal zosnulému a odpustil mu hriechy, ktoré spáchal počas pozemského života. Následne všetci prítomní odrecitujú al-Fátihu za jeho dušu. Potom sa rozídu, aby sa opäť zhromaždili za bránou cintorína, kde najbližší príbuzní prijímajú predbežné kondolencie. Medzitým jeden z pozostalých nahlas informuje prítomných, kde sa bude konať obrad prijímania posledných kondolencií. Poprosí ich, aby zosnulému odpustili, a zároveň vyzve všetkých, u ktorých mal zomretý nejaké dlhy, aby sa obrátili na menovanú osobu, ktorá ich vyplatí. Nakoniec sa účastníci pohrebu rozídu, prípadne tí, čo prišli zo vzdialenejších miest, sú pozvaní do domu/bytu najbližších príbuzných zosnulého, kde budú pohostení. Korán však takúto povinnosť nestanovuje. Súčasné väčšie smútočné hostiny sú dôkazom prenikania cudzích kultúrnych vzorov do mestskej moslimskej spoločnosti. Inak je tomu v prípade vidieckeho a púštneho prostredia (beduínskeho kočovného spoločenstva), kedy príbuzní hneď po pohrebe zarežú niekoľko oviec alebo baranov a usporiadajú smútočné pohostenie. Špeciálne beduínske jedlo mansaf (varené baranie mäso, ryža poliata jogurtovou omáčkou) jedia domáci aj hostia na počesť duše zosnulého a prosia Boha, aby mu odpustil hriechy. Beduínsky kar trvá tri dni. V mestách sa podľa islamskej tradície takáto hostina nepraktizuje.

Prijímanie kondolencií v dome pozostalých. Obrad prijímania posledných kondolencií sa koná tri dni vrátane dňa pohrebu, a to vždy večer okolo západu slnka (pred alebo tesne po ňom) v rozmedzí dvoch-troch hodín. Prebieha v byte/dome pozostalých alebo v prenajatej sále, ale aj na vyčistenej a umytej ulici, najmä počas letných horúčav. Akto počasie dovoľuje, tento exteriérový variant je využívaný často. Priebeh obradových smútočných večerov zvyčajne zabezpečujú pozostalí, no je možné využiť aj služby firiem, ktoré sa venujú len tejto činnosti. Ich služby začínajú prenajatím stoličiek (niekedy až vyše sto kusov), ktoré rozmiestnia na ulici do radov. Hosť, ktorý príde kondolovať, prejde najprv okolo radu, kde sedia najbližší pozostalí, podá im ruky a vyjadrí svoju sústrasť. Potom sa usadí a najatý čašník mu okamžite podáva kávu v malej porcelánovej šálke bez uška. Hosť si pritom potichu recituje verše z Koránu.[17] Čašník nalieva každému hosťovi kávu viackrát až dovtedy, pokiaľ ten nepotrasie hrnčekom a nepoprosí Boha o milosť pre zomretého, čo znamená, že si už ďalšiu neprosí. Káva podávaná pri týchto obradoch je špeciálne pripravovaná a varí sa niekoľko hodín. Je horká, hustá a silná, preto sa podáva v malých dávkach. Účastník obradu vypije najviac tri dávky. Spôsob pitia, držania kávového hrnčeka a jeho odovzdanie späť čašníkovi predstavuje malý rituál. Najdôležitejšia je jeho záverečná časť, keď hosť pri vrátení hrnčeka nesmie za kávu poďakovať. Ak by tak urobil, pozostalí by to pochopili, že má zo smrti ich príbuzného radosť.Účastník sústrastného obradu by sa nemal zdržať dlhšie ako 15 minút, aby uvoľnil miesto ďalším prichádzajúcim. Pri odchode každého hosťa príbuzní zosnulého vstanú, rozlúčia sa s ním, ale teraz bez podania rúk. Tohto kondolenčného obradu sa môže zúčastniť aj náhodný okoloidúci. Počas celého obradového večera sedí pred zúčastnenými recitátor Koránu [18], ktorý číta verše nahlas. Kondolenčný obrad je pre moslimov, konzervatívnych či liberálnych, smutnou udalosťou. Nesmie sa usporiadať pre mužov a ženy spoločne. Preto sa konajú zároveň dva obrady – jeden pre mužov, najčastejšie v exteriéri, a druhý pre ženy, v interiéri. Posledný, tretí deň rodina zosnulého usporiada buď malé smútočné pohostenie (s jedlom) pre účastníkov sústrastného obradu, alebo podáva prítomným len sladkosti. Pri tejto príležitosti rozdávajú aj peniaze chudobným a na charitatívne účely, ako napr. na kúpu kobercov pre mešitu, školských potrieb, liekov či iných potrebností pre nemocnicu alebo prispejú na liečbu chorého človeka, ktorý je v núdzi. Tieto dobročinné skutky rodina uskutočňuje na počesť duše zosnulého, a zároveň sa nimi končí cyklus pohrebných rituálov stanovených podľa islamskej tradície.

Závet zosnulého. Moslim môže vo svojej záveti časť majetku, ktorá neprekročí tretinu, venovať na charitatívne účely, pretože podľa islamu práve takéto skutky mu pomôžu priblížiť sa k Bohu. Čiastku z majetku zosnulého poskytujú príbuzní, ktorí po ňom dedia. Takýmto spôsobom môžu podporiť mešity, školy, nemocnice, chudobné rodiny, sociálne zariadenia (pre postihnuté deti, starých ľudí …) a pod. Spravidla by však mali prednostne zabezpečiť príbuzných, ktorí nemali právo dediť, ak sú v núdzi. Závet sa nesmie zrealizovať, pokiaľ neboli splatené všetky dlhy zomretého.

Návštevy hrobov. Pozostalí môžu počas celého roka navštevovať hroby na cintoríne (muži a ženy oddelene) a zvyčajne tak robia po vykonaní piatkovej modlitby v mešite. Pri príležitosti dvoch najvýznamnejších islamských sviatkov – tzv. Malého sviatku (Id al-fitr)a Veľkého sviatku (Id al-adhá) [19], je povinnosťou každého moslima uctiť si pamiatku zosnulých príbuzných návštevou ich hrobu. Najvhodnejšie zavčasu ráno pred sviatočnou rannou modlitbou, nikdy nie v noci. Pri návštevách hrobu je zakázané okolo neho chodiť alebo po ňom šliapať, zapaľovať sviečky či nebodaj povrch hrobu bozkávať, ako to robia niektorí pozostalí. Bohatú výzdobu hrobov islamská tradícia zakazuje.

Žena a smútok. Smútok za zosnulým držia len ženy. Určená doba smútku za manželom trvá štyri mesiace a desať dní po jeho smrti. V tomto období sa nesmie vydať, nosiť pestré šaty, zlaté a strieborné doplnky, používať dekoratívnu kozmetiku a parfum. Pokiaľ je to možné, smútiaca žena by sa mala zdržiavať doma a nevychádzať von. Pre tých, ktorí boli povolaní k Bohu a zanechali manželky, platí, že ony majú vyčkať samy o sebe štyri mesiace a desať dní. A keď dosiahnu svoju lehotu, nebude pre vás hriechom, ak si budú počínať samy so sebou podľa uznávanej zvyklosti. A Boh dobre vie, čo robíte (Korán 2: 234). Uvedené obmedzujúce opatrenia (zákaz vydaja a zdržiavanie sa doma v priebehu štyroch mesiacov a desiatich dní) má aj pragmatické pozadie. Počas stanovenej doby smútku sa môže prejaviť gravidita vdovy, čo ovplyvní nasledujúce dedičské konanie, ktoré začína až po pôrode. Islam presne nestanovuje farbu smútočného oblečenia pre ženy, no nemali by to byť výrazné a pestré odtiene, ktoré priťahujú pozornosť. V islamskom prostredí môže byť prejavom smútku čierna aj biela farba (napr. v Maroku ako symbol smútku prevláda biela farba).

Záver. Kultúrne tradície islamského sveta zjednocuje islamské učenie a majú nadetnický charakter. Pretrvávajú dodnes a sú pomerne rezistentné k zmenám, ktoré prenikajú do oblastí moslimského sveta. Vyššia miera zachovávania tradícií sa prejavuje skôr vo vidieckom a beduínskom prostredí, kde sú interkultúrne kontakty menej intenzívne. V mestách je vplyv cudzích kultúrnych vzorov evidentnejší.

Islamské tradície, a teda aj rodinný obradový cyklus, súčasťou ktorého je i súbor pohrebných rituálov, sú determinované náboženstvom aj prírodnými podmienkami charakteristickými pre historické jadro islamského kultúrneho okruhu. Prenikanie cudzích kultúrnych vzorov do islamského prostredia v podmienkach globalizačných procesov narúša niektoré menej odolné tradície a s nimi spojené rituály. V kontexte pohrebných obradov intenzita prieniku závisí od viacerých faktorov, napríklad od miery religiozity alebo vzdialenosti od kultúrneho ohniska, ktoré v islamskom okruhu predstavuje územie Saudskej Arábie ako kolísky islamu. Nie náhodou práve na Arabskom polostrove je rozšírené hnutie wahhábizmus [20], orientované na očistenie islamu a návrat k dodržiavaniu pôvodného sunnitského učenia. Wahhábizmus do dnešného dňa je oficiálnou ideológiou Kráľovstva Saudskej Arábie, i keď – ako uvádza Kropáček – z tradicionalizmu v mnohom zľavilo.[21] Tradičný islamský pohreb kráľa Fahda, pochovaného v bielom bavlnenom plátne do jednoduchého hrobu s obyčajným náhrobníkom, demonštruje snahu vrátiť sa k čistému a jednoduchému pôvodnému islamu.

Napriek akulturačným procesom, ktoré zasiahli napr. exteriér hrobov, vzhľad náhrobníkov a interval spomienkových dní, patria islamské obyčaje spojené s úmrtím k najstabilnejším a nestrácajú pôvodný duchovný obsah.. Islamská spoločnosť neprestala veriť v silu tradičných postupov, ktoré vznikli spojením islamskej viery a životaschopných predislamských tradícií. Rešpektovanie tradičných pohrebných rituálov súvisí so silnou vierou v posmrtný život a deň posledného súdu. Práve pohrebné obrady poskytujú moslimom mnoho príležitostí na vykonanie dobrých skutkov, za ktoré budú „na druhom svete“ odmenení. Moslim si je vedomý večného Božieho varovania: A pamätajte na Mňa a Ja budem pamätať na vás, ďakujte Mi a nebuďte nevďační! (Korán 2:152).