Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Publikácia je vyústením grantového projektu VEGA, ktorý autorky a pracovníčky Katedry etnológie a folkloristiky FF UKF v Nitre M. Jágerová, Z. Beňušková, M. Paríková a J. Ambrózová riešili v rokoch 2014 až 2016. Pri koncipovaní práce sa autorky sústredili na analýzu aktuálnych, „živých“ podôb tradičných kalendárnych príležitostí vo vidieckom prostredí, svoju pozornosť zameriavali tiež na realizátorov týchto javov, ich hodnotenia, postoje a prežívania. Práca je koncipovaná ako súbor štyroch štúdií, ktoré spracovávajú problematiku výročných zvykov viacerými metodologickými postupmi, odlišnou tematickou šírkou a hĺbkou ako i geografickým záberom, čo chápem ako prínos a obohatenie témy.

Prvá kapitola vychádza z terénnych výskumov v troch vybraných okresoch – Námestovo, Ružomberok a Detva. Z. Beňušková v nich opísala najvýznamnejšie aktivity a podujatia v súčasnom kultúrno-spoločenskom kalendári jednotlivých obcí. Autorka sa snažila zistiť, kto sú v obciach hlavní aktéri a do akej miery reprezentujú v rámci lokálnej komunity diverzifikovanú občiansku spoločnosť a k akým hodnotovým posunom dochádza v tejto oblasti v porovnaní so stavom pred rokom 1989. Kapitola prezentuje bohatý etnologický materiál z oblasti ľudových tradícií, ktoré sú z hľadiska samotných obyvateľov významným zdrojom sebaidentifikácie. V rámci záverov Z. Beňušková konštatuje význam a vplyv urbanizačných procesov na lokálne vidiecke tradície. Spomedzi spontánnych výročných obyčají autorka zaznamenáva napríklad prítomnosť organizovania jánskych ohňov, betlehemských obchôdzok alebo stavania májov. Avšak hlavnými aktérmi, ktorí v súčasnosti preberajú rolu iniciátorov, organizátorov a realizátorov výročných príležitostí sa stávajú najmä lokálne inštitúcie – rôzne záujmové združenia, napríklad dobrovoľné hasičské zbory, Jednota dôchodcov, Červený kríž, kluby dôchodcov, školy a samotná cirkev. Zozbieraný materiál dokazuje, že aj v súčasnosti v sledovaných lokalitách (najmä v okrese Námestovo a Ružomberok) dochádza k prelínaniu cirkevných a profánnych prvkov v kultúre a spoločenskom živote obcí. Tradičné obyčaje sa podľa Z. Beňuškovej už neviažu len na tradičné podujatia, aktérov alebo termínom v kalendári, ale pretavujú sa aj do nových kultúrno-spoločenských podujatí, akými sú napríklad folklórne festivaly, deň obce, ukážky gazdovania. Na druhej strane, v prípade viacerých tradičných výročných príležitostí dochádza k revitalizácii, unifikácii a globalizácii. Ako príklady je možné spomenúť fašiangové obchôdzky, verejné zabíjačky alebo prezentácie remeselných a výrobných techník.

Druhá a tretia kapitola sa venujú už konkrétnym príležitostiam výročného cyklu a ich reflexii v lokálnom spoločenstve. Jednu z najrozšírenejších sviatočných príležitostí – majálesy/juniálesy – spracovala vo svojej kapitole M. Jágerová, ktorá sa pri ich výskume sústredila na lokalitu Liptovských Sliačov. V úvode svojho textu zmapovala podoby majálesov na základe dostupnej odbornej literatúry, predstavila ich kultúrno-historický kontext, priblížila vývin a ich súčasné podoby. Venovala sa najmä organizácii majálesov, ich príprave, priebehu ale i odevu chlapcov a dievčat na majáles, či samotnej percepcii podujatia jej aktérmi. Termíny majáles a juniáles sa v ľudovej tradícii spájali so slávnosťami a kultúrno-spoločenskými aktivitami viacerých typov, charakteru a zamerania. Jednalo sa najmä o aktivity, spojené so školským prostredím a zavŕšením školského roka. Majálesy a juniáles boli tiež chápané ako festivaly mladosti a jari, čiže podujatia, určené mladým alebo študentom a organizované predovšetkým v mestskom vysokoškolskom prostredí. Ďalším typom sú podujatia pre širokú verejnosť často  spájané so stavaním májov, ktoré organizuje miestna samospráva alebo záujmové a profesijné združenia, či majáles juniálese ako podujatie plesového charakteru. Tradícia konania majálesov/juniálesov v skúmanej obci je veľmi stará. Najstarší písomný záznam o tejto udalosti pochádza z roku 1920 a je spájaný s miestnou školou. Podnetné čítanie prináša autorkina interpretácia tohto socio-kultúrneho javu v kontexte A. v. Gennepovej teórie prechodových rituálov. V súčasnosti dochádza k viacerým zmenám v prezentácií, charaktere ale i zameraní tejto obyčajovej tradície. Za najpodstatnejšie považuje autorka zmenu priestoru a presun realizácie slávnosti z exteriéru do interiéru, orientáciu slávnosti na končiace ročníky základnej školy, zmeny v oblasti odievania hlavných aktérov, zmeny v scenári ale i včlenenie detí s predškolskou dochádzkou do podujatia.

Betlehemské pastierske hry ako súčasť vianočnej obyčajovej tradície na príklade vybraných lokalít Podpoľania a tzv. vrchárskych obcí ležiacich v Slovenskom rudohorí detailne rozpracovala M. Paríková. Prítomnosť a formovanie betlehemských hier ako najrozšírenejšieho žánru ľudového divadla na Slovensku súvisí s christianizáciou a náboženským životom, tiež s existenciou roľníckej a pastierskej kultúry. V úvode svojej kapitoly sa autorka venovala historickým reáliám vzniku a formovania tohto javu, sledovala najstaršie historické zmienky o ňom, osobitne sa zamerala aj na betlehemské hry v 2. polovici 20. storočia, s osobitným zreteľom na ich podoby po roku 1989. Kontinuitu tejto kalendárnej príležitosti zaznamenáva aj v období socializmu a to aj napriek ateizačných vplyvov, ktoré sa prejavili v iných oblastiach Slovenska. Na základe terénneho výskumu analyzovala súčasný stav betlehemských hier a ich dôležitosť vo vzájomnej interakcii a udržiavaní sociálnych kontaktov obyvateľov sledovanej oblasti. Opísala samotný priebeh betlehemskej hry, charakteristiku a stvárnenie postáv hry, odev a rekvizity ako i oferu a odmenu betlehemcov. Z jej záverov vyplýva, že betlehemské hry aj v súčasnosti predstavujú dôležitú zložku vianočných obyčají.

Špecifickú tému funkcií a priestorovej charakteristiky hudobnej zložky súčasných tradičných kalendárnych obyčají v obci Telgárt sleduje J. Ambrózová. Autorka svoje teoretické rámce opiera o koncepciu R. M. Schafera tzv. „soundscape“, čiže zvukovú krajinu. Získaný materiál interpretuje prostredníctvom priestorových kategórií miesta, tzv. zvukovej krajiny a hudobnej performancie. Cieľom jej terénneho výskumu bolo špecifikovať diapazón kalendárnych sviatkov v obci spojených s hudobnou produkciou realizovanou vo verejných priestoroch obce. Autorka sa tiež pokúsila identifikovať a zdokumentovať dobu a formu pretrvania, rozsah a žánrovú charakteristiku hudobno-folklórnej zložky v štruktúre sviatočných príležitostí a napokon, vytvoriť grafický model zvukovej krajiny a pokúsiť sa vysvetliť zmeny v priestorovom usporiadaní sviatočných príležitostí. Výskum dnešnej podoby zvukovej krajiny, naznačuje dôležitosť stratifikácie celkového verejného priestoru lokality. Na rozdiel od minulosti sa rozsah miest, ktoré boli každoročne ozvučované lokálnym spoločenstvom a „zvýznamňované“, znížil. Týmto spôsobom sa znížila aj možnosť vytvárať väzby s rôznorodými miestami v obci. Aktivity spojené s kalendárnymi sviatkami a hudobnou kultúrou sa presunuli do centrálnej časti obce (kostol, ulice a hlavné komunikačné spojnice, kultúrne zariadenia).

Terénne výskumy ale i štúdium odbornej literatúry a ďalších dostupných prameňov, ktoré vo svojich štúdiách autorky zhodnotili, poukazuje na viaceré podoby, ktoré nadobúda kalendárová obyčajová kultúra v súčasnosti. Vo viacerých prvkoch dochádza k zmenám celkového charakteru, foriem alebo funkcií, ktoré aktuálne plnia. U iných zaznamenali kontinuálne pretrvávanie slávenia výročných príležitostí či ich fungovanie ako súčasť scénickej prezentácie. Všetky z nich sú však aj naďalej obyčajovej tradície a plnia funkciu posilňovania skupinovej identity, integrácie a mobilizácie jednotlivých skupín spoločenstva.

Predkladaná publikácia prezentuje bohatý a detailne spracovaný výskumný materiál k téme výročných obyčají a ich fungovania v súčasnej kultúre, prináša jeho erudovanú analýzu a zhodnotenia. Tieto kvality ocenia najmä odborníci či študenti spoločenskovedných odborov. Je tiež pútavým a podnetným čítaním pre laikov, záujemcov či pamätníkov tradičných výročných slávností.