Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Slovanské, resp. slovenské obyvateľstvo je v Husáku tradičné. Napríklad aj priezviská zo 16. storočia (Zubľa, Demjen) svedčia o tom, že Husák bol osídlený Slovanmi.[1^] Osídlenie sa významne nemenilo ani počas 17. storočia, keď bola obec priradená k slovenským majetkom Drugetovcov; vyskytovali sa tu slovenské priezviská (Slavkovský, Kováč, Kohút).[2] Po roku 1711, keď bol región dosídlený prisťahovalcami, v Husáku i naďalej prevažovali Slováci. Aj biskup Barkóci si v roku 1746 o Husáku poznačil, že všetci obyvatelia sú Slováci (slavonicæ).[3^] V 19. storočí sa medzi priezviskami nachádzali aj také, ktoré mali koncovku -č, -ič, čo naznačuje ich južnoslovanský pôvod, no dokazujú slovanské osídlenie dediny.[4] K slovenskej etnicite sa hlásili aj obyvatelia z Husáka, ktorí emigrovali do Ameriky na začiatku 20. storočia. Obyvatelia Husáka si aj tam dlhú dobu strážili svoju identitu, svoj jazyk a národnosť. V roku 1925 J. Húsek uskutočnil etnolingvistický výskum a o Husačanoch uvažoval ako o Slovjakoch. (HÚSEK 1925: 390-391) Ale neskôr, zo sčítania ľudu z roku 1930 vyplýva, že Husáčania sa považovali za Čechoslovákov, resp. Slovákov. Slovenská identita a kultúra im ostala podnes, o čom svedčí aj miestne používané nárečie.

Nárečie, ktoré sa v Husáku používa, z dialektologického hľadiska patrí do nárečia užského s prvkami sotáckeho nárečia. Užské nárečie patrí do skupiny východoslovenských nárečí, ktoré sa zaraďujú do západoslovanského okruhu. Praslovanské javy v Husáckom dialekte sú sčasti západoslovanské a sčasti nezápadoslovanské. Vyskytujú sa tu prípady rot- a lot- (rožnik, lokeť), skupiny dl, tl, (kridlo (крыдло)), prípady tlat, trat, tret, tlet (slama, krava, breza, mľec). Vyskytuje sa aj pohyblivý prízvuk.

Vokalizmus je totožný so zemplínskym nárečím – má teda päť krátkych vokálov (a, o – e , u – i). Na mieste spisovnej hlásky ä sa používa e (meso, se), namiesto spisovného ia sa používa ja alebo a, â (pjatok, udzâť), namiesto spisovného ie sa používa i,ы alebo a, namiesto ou (ô) sa používa o (bili (былы), koň). V husáckom nárečí nie je slabičné r, l. Za ne okrem el, ol, lu, er, ar býva aj li (лы), ri (ры) (verba, vǫlk, tvardi (тварды), sliza (слыза), blicha (блыха), chribet (хрыбет)). Prízvuk nie je ustálený na jednej slabike.

Konsonantizmus husáckého nárečia charakterizujú najmä asibilované č za š (ślovek spisovne človek), neprebehla asibilácia dz, c za ď, ť na konci slova (napríklad infinitívna prípona slovies ť a iné) rovnako ako v okolí Sobraniec. Taktiež sa nevyskytuje neutralizácia v > f ale v na p (ptačok spisovne vtáčik). V pozícii v pred spoluhláskou býva u, û (bula, vûz (выз)). V dialekte sa nevyskytujú mäkké skupiny ako v typickom užskom nárečí. V Husáku sú charakteristické skupiny tvrdé ako zl, sp, zb (spievať, zbirať), z mäkkých skupín je to śl (ślovek), bj (robja), pj (kupja), mj (rozumja). Skupina bj, pj je v singulári bez j (robiť, cerpeť), rovnako aj skupina jsc, jc ako sc a c (kosce, pec).

Menná flexia je blízka západnému typu užského nárečia. Uplatňuje sa tu rodová unifikácia, ktorá sa vyskytuje aj v singulári. V mužských substantívach je prípona –k (gerok, udzvernik), ženské substantíva majú príponu –a (chuscinka, findža). V strednom rode má nominatív singuláru príponu –o (maslo, gribo, serco). Vo flexii mužských substantív datívu, genitívu a lokálu singuláru je častá prípona -u a -oj (na vozu, sinoj, koňoj). V ženskom rode sa na rozdiel od západného okruhu užského nárečia vyskytuje menej (západné = rukoj, v Husáku = ruky, rúk). V inštrumentáli singuláru je prípona –om (sinom, bratom), v ženských substantívach -ou (ženou). V nominatíve plurálu mužských substantív – i, -e, -ove (chlopci, rodiče, sinove), v ženských substantívach -i, -e (dzivki, kosce). V tvaroch genitívu, akuzatívu a lokálu plurálu sa menej vyskytuje prípona -ou ako v zemplínskom nárečí, častejšia je to prípona -och, -ich (dzivkoch, mladich (spis. nevestách)). V datíve je spoločná prípona -om (sinom, chlopcom, ženom, dzivkom) a v inštrumentáli plurálu -oma. V adjektívnej flexii sú prípony -oho, -omu, -ym – ej a iné. V slovesnej flexii je prípona -ť (zahnať, spêvať, sedzeť, robiť, suť) a prípona -u (nesu, robu, bou). V slovesnej časti sa husácký dialekt výrazne odlišuje od zemplínskeho nárečia a aj od západnej časti užského nárečia, kde má neurčitok príponu –c (zemplínske nárečie = robic, v Husáku = robiť).

Slovná zásoba. Vývoj slovnej zásoby husáckeho dialektu ovplyvnila geografická poloha obce, ktorá vplývala aj na národnostné zloženie a cítenie Husačanov. Zo severu dedina leží blízko jazykovej hranice medzi Slovákmi a Rusínmi. Ešte v roku 1925 patril Husák medzi severovýchodné body hranice medzi Slovákmi a Rusínmi. Husák sa nachádzal blízko centra bývalej Užskej stolice. V rokoch 1910 i 1938 patril Užhorod k maďarizátorským baštám. Geografická blízkosť Husačanov k Užhorodu ich výrazne ovplyvnila. Ďalšími determinantmi pre vývoj slovnej zásoby sú spôsob života a zamestnanie obyvateľov obce. V jazyku prevláda terminológia z poľnohospodárstva a lesného hospodárstva. Vyskytujú sa tu aj importované slová z dôb vysťahovalectva.

Najstaršiu vrstvu v slovnej zásobe miestneho dialektu tvoria napríklad tieto slová: mladica (spis. nevesta), mladej (spis. ženích), sokačka (spis. žena obsluhujúca na svadbe), čopnar (spis. muž obsluhujúci na svadbe), spevanki (spis. pesničky), dzivka (spis. dievča), chlopec (spis. chlapec), sin, dzeci (spis. deti), huštak (spis. periféria obce), chiža (spis. dom), kapurka (spis. menšia brána), kolibaň (колыбань) (spis. hlbší riečny žľab/ miesto na pranie), prekľât (spis. preklad [v stavebníctve]), udzvernik (spis. priestor medzi vonkajšími a vnútornými dverami), forgitov (spis. kľučka), partok (spis. obrús), zahlavok (spis. vankúš), chustočka (spis. utierka), chuscinka (spis. plátenná pokrývka hlavy vydatej ženy), gerok (spis. kabát), stolok (spis. stolička), firhanok (spis. záclona), oboručnij nuž (spis. obojručný nôž), siňak (spis. krčah), žochtar (spis. kovová nádoba), haršok (spis. hrniec), findža (spis. šálka), haršišok (spis. hrnček), taňer (таньыр) (spis. tanier), bretvanka (spis. plech na pečenie), rožnik (spis. rošt), muťalka (spis. náradie na miešanie [v kuchyni]), trepačka (spis. náradie na miešanie [v kuchyni]), krompľa (spis. zemiak), deskiňa (spis. gaštan), petruška (spis. petržlen), marchev (spis. mrkva), gribo (spis. huby), rybo (spis. ryby), maslo, smetanka (spis. smotana), majs (spis. bravčová masť), kračun (spis. vianoce), kračunik (spis. vianočný koláč), kočanina (spis. aspik), kridlo (крыдло), koň, krava, capok [zviera] (spis. cap), vǫlk (spis. vlk), chudoba (spis. hovädzí dobytok), kura (spis. sliepka), harakaľ (spis. ďateľ), kurnik (spis. kurník), budar (spis. drevená toaleta), pesok (spis. piesok), hnoj, šerblik (spis. nočník), bigľajs (spis. žehlička), ruky, serco (spis. srdce), vûz (выз) (spis. voz), draha (spis. cesta), koscel (spis. kostol), omša, kantor, cinter (spis. cintorín), križma (spis. biela košeľa), jarok (spis. potok), lancok (spis. reťaz), plachcina (spis. plachta na trávu), otava (spis. seno z druhej kosby), koše (spis. drevené držadlo kosy), kosa, mašina (spis. mláťačka), mašinka (spis. šijací stroj), mašinka (spis. strihací strojček), capok (spis. stojan na drevo), drevuteň (spis. úložisko dreva), fejsa (spis. sekera), balta (spis. sekera), plankač (spis. sekera), balcina (spis. sekera), henteš (spis. mäsiar), popratať (spis. upratať), porajbať (spis. vyprať), sedzeť (spis. sedieť), metať (spis. hádzať), cerpeť (spis. trpieť), zametať, muciť (spis. mútiť), hnejs (spis. miesiť cesto), zdejmať (spis. zložiť dolu), sadziť (spis. sadiť), udzať (spis. vložiť niť do ihly), zahnať (spis. poslať), robiť, smejať (spis. smiať sa), bigľovať (spis. žehliť), kazať (spis. povedať), zbirať (spis. zbierať), bou (spis. bol), bula (spis. bola), buľi (spis. boli), robu (spis. robím), umar (spis. zomrel), našou (spis. našiel), se (spis. sa/si), nesu (spis. nosím), koša (spis. kosia), žnu (spis. mlátia [v poľnohospodárstve]), rozumja (spis. rozumejú), suť (spis. oni sú), vojetni (spis. mentálne postihnutý/ nenormálny [nadávka]).

Dialekt má rôzne prevzaté slová, ktoré pochádzajú z maďarčiny, nemčiny, latinčiny a cirkevnej slovančiny. Z cirkevnej slovančiny pochádza napríklad slova križma (csl. krizma = biela košeľa), ktorým sa označovali dary, ktoré dávali krstní rodičia dieťaťu po dovŕšení približne piatich rokov. Z latinčiny sú prebrané slová ako omša (lat. missa), kantor (lat. cantor), ktoré súvisia s kresťanstvom. Odvodeniny od nemeckých slov sú napríklad Bretvanka (nem. Brettwanne = plech na pečenie), firhanok (nem. Vorhang = záclona). (ŽEŇUCH 2011: 58-59) Z turečtiny pochádza slovo findža (tur. fincan = šálka). Pomerne veľké množstvo slovných výpožičiek má Husácke nárečie z maďarčiny. Tie sú spojené skôr s drevospracujúcim náradím či predmetmi každodennej potreby. Takými slovami sú napríklad fejsa (maď. fejsze = sekera), balta (maď. balta = sekera), rojtla (maď. létra = rebrík).

Etnografia. So životom každého človeka sa spájajú rôzne udalosti. Krst, sobáš či pohreb majú svoje ľudové tradície, ktoré sú v jednotlivých regiónoch Slovenska odlišné, ba niekedy sa dokonca odlišujú tradície obcí, ktoré ležia neďaleko seba. Niektoré zvyky sa dnes už bežne nevykonávajú a upadajú do zabudnutia. Zvyky majú rôzne pohanské či kresťanské základy a boli teda inšpirované kolobehom života alebo biblickými udalosťami. Širším povedomím o tradíciách okolia a krajiny sa mnohé tradície v 2. polovici 20. storočia zmenili. V Husáku sme sledovali tieto tradície: krst, sobáš, pohreb, na sv. Ondreja, na sv. Katarínu a počas Vianoc.

Krst. Keď sa rodičom žijúcim v Husáku narodilo ich prvé dieťa, za krstných rodičov volali vždy slobodných. Krstná mama a aj otec priniesli svojej kmotre tri razy jedlo. Vychádzalo to z pohanskej tradície, ktorá bola upravená podľa biblického obrazu o troch kráľoch a ich troch daroch – zlata, kadidla a myrhy. Pôvodná tradícia spočívala v nosení jedla šestonedieľke týždeň, tá sa zmenila na tri dni. (HÚSEK 1925: 271) V Husáku bolo zvykom, že krstní rodičia v prvý deň priniesli fanki, kolački (spisovne šišky, koláč, ďalej rožky s makom – kifliki) a bili kavej (melta s mliekom). Na druhý deň to boli zákusky a kuracia polievka s rezancami; v polievke bola aj sliepka. Množstvo polievky bolo približne štyri litre. Na tretí deň pred krstom čisté kolački, salámu, medovniki (spisovne koláč, zákusky) a sliepku (domácu) na polievku. V tretí deň sa nosil aj darček a peniaze pre dieťa. Krstná mama priniesla perinku na krst, oblečenie na krst, plienky, dupačky, košieľku a peniaze. Krstný otec dával oblečenie a peniaze. Na krst niesli dieťa len krstní rodičia, ktorí šli s dieťaťom do kostola či cerkvi a dali ho pokrstiť. Keď sa vrátili do domu k matke, pri vstupe do domu oznámili „Odnešli sme pohanče, prinešli sme krescanče.“ Položili dieťa na tanier a zakrútili ním. Robilo sa to preto, aby dieťa vedelo tancovať. Povinnosti krstných rodičov sa neskončili po tomto úkone – totiž v Husáku bolo zvykom, že krstní rodičia priniesli dieťaťu po piatich až šiestich rokoch tzv. križmu. Darovali ju obaja krstní rodičia a križmu tvorilo kompletné oblečenie pre dieťa aj s obuvou. Bolo to vždy pred nástupom do školy.

Svadba. Svadba sa konala v hociktorý deň v týždni okrem stredy, piatka a nedele. Nevesta sa ľudovo nazývala mladica a ženích mladej, svadba sa volala veseľa. Na svadbu sa domácnosť pripravovala už dlhší čas; najprv bolo potrebné vyprázdniť dve izby z domu, nábytok sa vynášal vonku. Sokačky (ženy, ktoré pomáhajú pri svadbe) hnietli rezance a chlapi robili zabíjačku. Sokačky pred svadbou pripravili kočaninu (aspik) a chlapi urobili klobásy, jaternice a vyčlenili mäso na svadobnú hostinu. V svadobný deň sa pripravil paprikáš, rezancová polievka, varené mäso so zemiakmi a holúbky. Každý hosť priniesol na svadbu dar, sokačky nosili zákusky, čopnare (chlapi, ktorí pomáhajú pri svadbe) alkohol (pol litra doma varenej paľenki) a družičky nosili torty. Keď hostia prišli – ešte pred sobášom – podávalo sa im prvé jedlo – kočanina. Družbom sa dávali tkané a vyšívané ručníky, ktoré prichystala nevesta. Rušnik sa pripevňoval družbom okolo pása. Kým sa utváral sprievod ku kostolu, prebehlo odpytovanie. Chlap z rodiny – zvač, ktorý bol pre tento účel vybratý, odpytovanie viedol. Ženích a nevesta – každý ešte u seba doma – si kľakoli na vankúš, položili ruky na koláč, ktorý bol na stole. Odpytovalo sa od rodičov. Po tomto úkone sa spievali svadobné piesne. Potom pokračovalo odpytovanie od súrodencov, následne od krstných rodičov, od dievčat a chlapcov, nakoniec od susedov. Po odpytovaní šli svadobčania do kostola.

Mladého z jeho domu viedla prvá družička, mladú viedol prvý družba. Ženích i nevesta šli každý zo svojho domu v sprievode. Sobáš sa konal okolo obeda. Pred kostolom sa svadobné sprievody stretli. Pred vstupom do chrámu k nim vyšiel kňaz, ktorý voviedol mladého s mladou do kostola. Po sobáši, keď vychádzali z chrámu, sa spievalo „ Do koscela jedno a z koscela dvojo, cesce se mamočko, vašo sú obidvojo. Do koscela jedno a z koscela dvojo, a na teraz ročok, dá Boh budu trojo.“ Hostina sa konala u nevesty. Podávali sa jedlá, ktoré prichystali sokačky pred sobášom. Čopnári počas hostiny nalievali pálenku svadobčanom, nakoľko jej nebolo veľa. Okolo polnoci presunuli mladú do samostatnej izby, dve ženy jej dali dole zelený vienok a začepčili ju. Následne bola nevesta zavedená znova k svadobčanom a začal redový tanec, ktorý sa začínal slovami „Redovi še začína, už še torta nadčína, naša mlada jak babka, začepila ju svatka, a co svetka nemože, ta jej družba pomôže, no lem družba poza chodz, budze tvoja perša noc, kedz neperša ta druha, naša mlada už hruba.“ Názov tanca vychádza z toho, že sa ho zúčastnili všetci svadobčania. Zhromaždili sa do radu a podľa poradia – na redi (реды) tancovali so začepčenou nevestou. Tanec má dodnes svoju špeciálnu čardášovú melódiu a slová. Počas neho sa vždy oznamuje, kto s mladou tancuje „Jak se Pan Boh raduje, kedz s (meno– poz. V. Ž.) tancuje“. Kým sa ľudia pri tanci striedali, spievala sa takáto medzihra: „Naša mlada jak sosna, kdze ši taká vyrostla, u Husáckej čečine už ce (meno ženícha – poz. V. Ž.) nemine.“ Po redovom tanci dali tancujúci mladej do šurca peniaze a pokračovali k stolu, kde ich ponúkli pohárikom a kúskom torty. Tanec sa končil, keď sa na rad dostal ženích. Potom sa spievalo a tancovalo až do rána. Na najbližšiu nedeľu pokračovala svadba týždňovkou. Vtedy šlo dievča za nevestu a hostina bola u ženícha. Od nevesty sa niesol k ženíchovi máj a počas cesty sa spievalo. Keď prišli k domu, kde býval ženích, niekto z jeho rodiny sa vždy snažil zlomiť vrch mája, aby mal ženích navrch nad nevestou. Vždy to sprevádzalo naťahovanie, nakoľko rodina nevesty to nechcela dovoliť. V pondelok sa hostili sokačky a čopnáre, hostinu pre nich prichystali svadbujúce rodiny zvlášť. Po svadbe sa nieslo veno a to dve periny, štyri vankúše a všetky darčeky, ktoré priniesli svadobní hostia. V neskorších dobách sa svadby robili vo veľkých stanoch na dvore.

Pohreb. Tradície pri pohreboch sa veľmi nezmenili. Ak niekto zomrel, zavolali pozostalí osobu, ktorá umývala mŕtvych. Umytú mŕtvolu položili na dosky a následne ju obliekli. Medzitým prichystali príbuzní prednú izbu domu a kúpili rakvu. Zomrelý bol v rakve vystavený v prednej izbe a horeli pri ňom sviece. K zomrelému sa večer chodili príbuzní a aj obyvatelia dediny modliť ruženec. Medzi každým desiatkom sa spievalo „Do raja slávy nech ho vedú anďeli a tam s Lazarom chudobným nech odpočíva v pokoji. Odpočinutie večné daj mu, Pane, a svetlo večné nech mu svieti.“ Po modlitbách pri zomrelom ostávali chlapi, zväčša to bola smútiaca rodina a susedia, ktorí v blízkej miestnosti hrali karty a pili pálenku. Takto prečkali noc. Zosnulý bol takto vystavený niekedy jednu noc, inokedy dve noci, stále v dome nakoľko chladničky neboli. Na druhý či tretí deň bol pohreb. Po pohrebe si smútočné zhromaždenie pred vstupom na kar umývalo ruky. Na kare sa podával paprikáš alebo saláma či holúbky.

Tieto udalosti sprevádzali život každého človeka od narodenia až po smrť. Okrem týchto jedinečných udalostí sa každý rok konala svadobná predpoveď na sv. Ondreja a predpoveď na sv. Katarínu. Každý rok sa slávili vianočné sviatky.

Sv. Ondrej. V dedine bol drevený kolový plot. Na sviatok Sv. Ondreja dievčatá počítali kolíky. Veštili si totiž, aký bude ich nastávajúci. Robili to takýmto spôsobom: dievča prišlo ku kolovému plotu, nešlo na začiatok, ale na miesto, kam sama chcela a hovorila:„ Ne jeden, ne dva, ne tri, ne štyri, ne peť, ne šesť, ne sedem, ne osem,“ a s deviatym zatriasla a povedala. „Koľe, koľe, tresuce, taký aj muj chlop budze.“ Dievčiny z Husáka verili, že ako vyzerá tento kôl, tak bude vyzerať aj ich budúci manžel.

Sv. Katarína. Husák je známy tým, že sa tu nachádza mnoho čerešní. Dievčatá na sviatok sv. Kataríny trhali konáriky čerešní. Konáriky následne opatrovali v dome vo vode, ak konáriky do Vianoc rozkvitli, mladá sa do roka vydala.

Priadky. V minulosti nebolo zvykom kupovať plátno, preto sa sadila konope a z nej sa plátno vyrábalo. Husačania sadili dva druhy konope, ktoré sa ťahali na dvakrát. Prvá sa ťahala biela tenká konope a neskôr klasická hrubá. Biele konope bolo tenšie. Konope sa opracovávalo, následne sa sušila. Po vysušení sa spracovala lámankou. Z polámanej konope sa vytiahlo vlákno vhodné na spracovanie, odpad sa volal pazdzira (паздзыра). Vlákna sa ešte čistili ščeťou, po čistení sa chodilo na priadky. Tie sa konali v zimných mesiacoch v advente. Schádzalo sa u niektorej z dievčat, spolu spriadali povreslo (vlákno) na nite. Niť sa vila na motovidlo, po namotaní sa navitá niť volala motka. Chlapci chodili dievčatá strašiť. Niekedy sa chlapci omastili sadzou, ktorú mali so sebou v plechovke a sadli si k dverám v izbe. Kým dievčatá spriadali priadku, chlapci medzitým miešali sadzu v plechovke. Niektoré z dievčat sa jedného z chlapcov opýtalo: „Čo robíš?“ On odpovedával: „Peču husaka.“ Dievča sa znova ozvalo: „Či se peče?“ On mal podľa zvyku vyzvať utajený pár aby sa priznal: „Peče se nepeče, majs z noho neceše, az vtedy budze cici, ak (meno dievčaťa – poz. V. Ž.) pobočka (meno chlapca – poz. V. Ž.).“ Ak to dievča neurobilo, chlapec ju namastil sadzou.

Vianoce. Vianočné sviatky mali odlišnú štruktúru ako ju majú dnes. Ráno 24. decembra sa išlo po vianočný stromček. Stromček ozdobovali deti jablkami, orechmi a kockovým cukrom zabaleným do pozlátka. Celý deň sa postilo. Chlapci chodili ráno vinšovať. Keď prišli do domu, zavinšovali. Následne sa ich gazdiná pýtala: „Čo im priniesli?“ Chlapci mali odpovedať: „Vajcia“, aby v domácnosti znášali sliepky vajíčka. Gazda dával sliepkam jesť do obruče, aby držali spolu. Keď gazda prišiel späť, gazdiná sa spýtala: „Keľo kurok malo vajec?“ gazda mal odpovedať: „Všetki“, aby sliepky znášali vajička. Počas celých Vianoc kŕmil kury a dobytok gazda. Od rána sa varilo, pred večerou jedna z dcér pozametala kuchyňu. Smeti odniesla vysypať do kurína pod sliepky, počkala odkiaľ zabreše pes, lebo sa verilo, že sa na ten smer vydá. Gazda priniesol do domu v plachcine slamu zo slovami „Pochválený buď Ježiš Kristus!“ Deti slamu porozhrňovali po celej kuchyni. Zo slamy sa robili aj povresla, ktoré sa vešali na stromy, aby rodili. Do tvrdých orechov sa bili klince, aby ich orechom zmäkla škrupina.

Na Vianoce sa chodilo strašiť stromy, aby rodili. Strašenie robili vždy dvaja – jeden sa na strom zaháňal sekerou, druhý ho zastavil a uisťoval, že stromy už budú rodiť. Pred večerou gazda odniesol do chlieva poplanok. Rozlomil ho na toľko kúskov, koľko bolo zvierat a každému dal kúsok. Na stôl sa priniesla otava, pod partok sa dal koláč – Kračunik. V koláči bola zapečená malá fľaša medu. Pod stôl sa dala reťaz, ktorá obišla celý stôl, aby rodina držala spolu a železo z pluhu, na ktoré sa zapieralo nohou. Pred večerou sa išli všetci umyť do potoka. Pri umývaní hovorili trikrát túto riekanku: „Orgán vodička, jak zmývaš cez rok pesok, kamene, tak zmy aj zo mne šecko bolene.“ Následne sa šlo večerať. Gazdiná priniesla na stôl všetko jedlo naraz, aby nemusela odchádzať od stola. Verilo sa, že ak bude gazdiná sedieť celý čas pri stole a ani raz neodíde, budú sa jej kvôčiť kury. Ako prvé jedlo sa podávali poplanki, ktoré boli z cesta a v nich bol strúčik cesnaku. Potom urobil otec rodiny každému členovi pri stole krížik na čelo s medom a povedal: „Žeby ši bûv taký dobrí jak ten med.“ Ďalšie jedlo sa jedlo popraženi gribo. Po hubách sa jedla Pasuľa na mačaňa, ktorou večera končila. Hrnce sa zo stola odniesli, ale v ten deň sa neumývali. Po večeri sa rozrezalo jablko, na toľko kúskov, koľko bolo členov rodiny. Ak bolo jablko zdravé, znamenalo to, že bude aj rodina zdravá. Do slamy sa deťom hádzali orechy, ktoré mali deti hľadali. Zvyklo sa v tej slame aj spať. Na druhý deň chodili chlapci vinšovať. Ako výslužku dostavali jablká a orechy.

Postupom času sa tradície menili, od niektorých zvykov sa upustilo. Dnešná večera vyzerá takto: večera začína o 17. hodine, kedy zvon zvoláva Husáčanov k večeri. Každá rodina má svoje zvyky. Spoločným zvykom je však to, že sa pomodlia. Ako prvé jedlo sa zje cesnak s medom a oplátka. Otec rovnako urobí každému krížik na čelo s rovnakou vetou ako v minulosti. Cesnak sa je preto, aby boli všetci zdraví. Druhé a tretie jedlo ostalo rovnaké, ako pri starej večeri. K večeri pribudlo aj štvrté jedlo – zemiaky (alebo zemiakový šalát) a vyprážaná ryba. Toto jedlo pribudlo až v období komunizmu. Týmto jedlom sa súčasná večera končí. V niektorých domácnostiach sa aj v starej aj súčasnej večeri podáva kapustnica, ale v recepte popraženi gribo je namiesto kyslej kapusty cibuľa. Každá rodina má svoju formu modlitieb pri večeri, niektorí čítajú z Biblie či spievajú koledy alebo sa modlia Anjel Pána. Mnohé rodiny dodržiavajú pôst a nesvietia svetlá v dome. Rozsvietia ich až tesne pred večerou – robia tak na znak toho, že prišlo na svet Svetlo.

Literatúra a pramene:

HÚSEK, J. Národopisná hranice mezi Slováky a Karpatorusy. Bratislava: Prúdy, 1925.

ŽEŇUCH, P. Z výskumu pomedzného užského nárečového areálu (na príklade nárečia obce Kaluža). In Slavica Slovaca. 2011, roč. 46, č. 1, s. 51-62.

Uhorský krajinský archív, fond Urbarialia et Conscriptiones.

Štátny archív Prešov, fond Druget Humenné.

Biskupský a kapitulský archív Satu Mare, fond Visitatio Canonica.

Štátny archív Zakarpatskej oblasti, fond 7 Podžupan Užskej stolice.