Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvodom. Kaligrafia je druh umenia, ktorého umeleckým nástrojom je písmo. Kaligraf sa umelecky „pohráva“ s písmenami abecedy, ktoré okrem oznamovacej funkcie poskytujú čitateľovi umelecký a estetický zážitok. Dekoratívne písanie, umenie ozdobného písma či umenie krasopisu je v arabskom a islamskom svete považované za jednu z najvyšších umeleckých foriem. Figurálne sochárstvo a figurálne výtvarné umenie nemohlo poslúžiť náboženským účelom v islamskom prostredí (ako napríklad ikony u kresťanov), pretože v islame je zakázané zobrazovanie ľudských bytostí z obavy pred modlárstvom. Islam je náboženstvom knihy – Božieho posolstva, a je šírený prostredníctvom písma. Pre moslimov písané slovo predstavuje pozemskú autoritu so zvláštnou silou a kaligrafia túto silu znásobuje.

Arabská kaligrafia sa stala jednou z výtvarných disciplín a patrí k najuznávanejším v celom arabskom a islamskom svete. Je vnímaná ako symbol jednoty, sily a krásy. Kaligrafia je súčasťou arabského kultúrneho dedičstva. Po celé stáročia spájala etniká a kultúry historického arabsko-islamského kalifátu. Je neoddeliteľnou a špecifickou súčasťou islamského výtvarného umenia. Umelci islamského sveta „vyšperkovali“ arabské písmo do najmenších detailov. Svoje diela zvečnili na kove, dreve, porceláne, skle, mramore, omietke stien, textile a rôznych druhoch papiera. Kaligrafia je spoločným menovateľom arabsko-islamských druhov umenia, ktorým prepožičala svoj estetický vzhľad. Stala sa súčasťou každodenného života, kde našla uplatnenie pri výzdobe interiérov, exteriérov, predmetov dennej potreby, šperkov, vzácnych predmetov a peňazí. Islamskú architektúru si bez kaligrafických textov nemožno predstaviť. Počas prechádzky po tradičných orientálnych trhoch možno sledovať umelecké nápisy umiestnené nad vchodmi i tých najmenších obchodíkov. V múzeách a obchodoch možno sledovať kaligrafickú výzdobu na remeselných výrobkoch, medených podnosoch, kovových kanviciach, džezvách, porcelánových tanieroch a rôznych druhoch pohárov. Kaligrafickými dekoráciami sú vyzdobené aj sklenené svietniky, krištáľové lustre, zlatené zrkadlá, strieborné dózy, drevené šperkovnice, kovové dýky a meče, koberce a rôzne tkaniny. Krásu arabského písma možno obdivovať na dverách obchodov, stenách mešít, bokoch dóz, okrajoch podnosov či tanierov, dokonca aj na vnútorných stenách pohárov a iných nádob.

Originalita arabskej kaligrafie spočíva v kombinácii geometrických tvarov a rastlinných ozdobných prvkov (arabesiek). Okrúhle, oválne alebo hranaté tvary dekorácií dostávajú podobu geometrických obrazcov, najmä charakteristických osemuholníkov. Písmená sa točia do oblého tvaru, alebo stoja rovno, či „bodajú“ svojou hranatosťou. Ornamentové prvky kaligrafických umeleckých diel vytvárajú obrysy ľudskej tváre či postavy, alebo obrysy zvierat, rastlín a ovocia. Často sa používa symetrický zrkadlový efekt. Charakteristickým znakom arabskej kaligrafie je vytváranie rôznych kaligramov (ideogramov), zostavovanie obrazcov z rôzne usporiadaných písmen, ktoré v sebe skrývajú napríklad mená významných postáv islamu.

Pohľad na kaligrafické dekorácie uspokojuje v jednom okamihu oči, srdce a rozum. Čitateľ je obohatený o umelecký a estetický zážitok s didaktickým účinkom. Podľa islamskej viery prvé slovo, ktoré bolo zoslané ako Božie posolstvo, znelo „čítaj“. A čítať možno len to, čo je napísané. Prvá súra v Koráne[1] hovorí o písaní ako dare od Boha. Preto moslimovia venovali veľkú pozornosť arabskému jazyku a prorok Mohamed ich vyzýval, aby sa vzdelávali a naučili čítať a písať. Korán bol podnetom k prudkému rozvoju arabskej kaligrafie a knižnej kultúry. (KŘIKAVOVÁ 2002:165) V 8. storočí sa objavili kaligraficky písané Korány, spočiatku na gazelom pergamene. Neskôr bola v kalifáte zavedená výroba papiera[2] a text Koránu sa začal odpisovať na farebné listy obľúbenou čiernou farbou, ale aj zlatými, striebornými a farebnými tušmi či atramentom. Odpisovači Koránu požívali posvätnú úctu a vysoké spoločenské postavenie.

K veľkolepému rozvoju arabskej kaligrafie prispelo niekoľko faktorov a spomedzi nich predovšetkým spomínaný zákaz zobrazovania ľudských bytostí a skutočnosť, že arabský jazyk a písmo, ako nositeľ Božieho slova, malo výlučné postavenie v tvorbe knižných ilustrácií k náboženským textom. Charakter arabského grafického systému, tvary a línie písmen priamo podnecovali zmysly umelcov/kaligrafov, aby premenili obyčajné písmená na ornamenty a z nich vytvorili neobyčajné kaligrafické dekorácie. Arabské písmo je veľmi tvárne, písmená možno preťahovať vo vodorovných a priečnych ťahoch, kolmým ťahom získavajú na majestátnosti. Historické pramene uvádzajú, že kaligrafii sa venovali aj niektorí panovníci a členovia vládnucich rodov, muži aj ženy[3], čo dokazuje, že kaligrafia bola pokladaná za vznešené a spoločensky vysoko cenené remeslo a umenie zároveň.

Písmo a písanie sa vyznačuje v arabskej kultúre bohatou históriou, ale až v arabsko-islamskej civilizácii nadobudlo rozsiahle umelecké variácie, a to vďaka nadaným kaligrafom arabského, perzského, tureckého, aj iného etnického pôvodu. Krivky, rovné čiary, oblúky a hrany vtlačili na papier či iný nosič arabskí a moslimskí pisári, kronikári, učenci, právnici, myslitelia, rečníci, vedci, cestovatelia, filozofi, básnici a spisovatelia. Kaligrafické umenie si osvojili učitelia a ich žiaci, pisári odpisujúci Korán, ktorí postupne skrášľovali ťahy písma. Pod ich rukami sa rozvíjala kaligrafia, ktorá sprevádzala arabsko-islamskú civilizáciu od jej počiatku, aby zapisovala a uchovávala kultúrny odkaz daného obdobia. Pre arabsko-islamskú civilizáciu sú charakteristické bohaté medzietnické a medzikultúrne vzťahy. V priebehu štrnástich storočí sa vedľa umeleckých štýlov písma s výrazným dekoratívnym účinkom rozvinuli aj viaceré typy písma určené na úradnú korešpondenciu medzi štátnym aparátom, ľudom či jednotlivcami v rámci domácich i medzištátnych kontaktov. Arabské písmo reflektovalo dejinné skutočnosti a vzťahy. Každá vládnuca vrstva a historická etapa arabsko-islamského obdobia vtlačila do písmen svoj charakteristický rys, a tak postupne vzniklo niekoľko desiatok štýlov (foriem či typov) arabského písma. Každý sa vyznačuje umelecky špecifickými a sociálne funkčnými prvkami, na základe ktorých dostáva vlastné pomenovanie. Z administratívnych štýlov sú najrozšírenejšie: typ písma chatt at-túmár používal kalif alebo sultán na podpisovanie úradnej korešpondencie; písmom muchtasar at-túmár podpisovali ministri svoje oficiálne rozhodnutia; štýlom kalam as-sulsajn bola písaná korešpondencia pre správcov provincií; al-mudawwar as-saghír sa používal na účtovnú evidenciu a zápis hadísov (Prorokových výrokov) a poézie; písmom chatt al-ašraba sa dopisovalo s odborníkmi na zavlažovanie; chatt al-uhúd sa používal pri uzatváraní dohôd a prijatí uznesení; písmom chatt al-haram sa písala korešpondencia pre princezné; ghubár al-halaba bol určený na písanie správ posielaných poštovými holubmi.

Štýly arabského písma. Arabské písmo sa vyvíjalo postupne a postupne aj strácalo pôvodné nabatejské[4] tvary, až nakoniec získalo charakteristické arabské črty. Tie odrážali stav politického, kultúrneho a sociálneho prostredia arabsko-islamského spoločenstva. Toto písmo vo svojich začiatkoch plnilo iba praktickú funkciu, a preto boli na úsvite islamu rozšírené iba dva štýly písma. Prvý, al-bast, patril k tzv. tvrdým štýlom písma s hranatými/ostrými tvarmi, používal sa v nápisoch a dôležitých dokumentoch písaných na pergamen (najmä na odpisovanie Koránu). At-takwír, tzv. mäkký štýl písma s oblými tvarmi, sa používal v každodennej korešpondencii, ktorá vyžadovala rýchly zápis textu. Neskôr sa dostalo arabské písmo do vyššej fázy vývoja, kedy okrem jeho praktickej funkcie sa začala rozvíjať i jeho estetická a umelecká stránka.

Historicky sa vyvinulo niekoľko základných štýlov arabského písma a okrem nich aj miestne varianty, ako napríklad písmo maghribí (používané v severnej Afrike), andalusí (v Andalúzii), síní (v Číne), bíhárí (v Indii) a ďalšie. Arabská kaligrafia sa rozvíjala aj v islamských nearabských krajinách, ako napríklad v Turecku, Perzii, Indii a pod. Ako druh výtvarného umenia sa dodnes teší veľkému záujmu v moslimských krajinách, kde sa arabské písmo v súčasnosti už nepoužíva, alebo sa nikdy nepoužívalo. Medzi 12. a 13. storočím bolo ustanovených šesť duktov[5] arabského písma – kúfí, nasch, suls, taalík (nastaalík), díwání, rukaa a množstvo ich variantov. Medzi tvarmi písmen rôznych štýlov je mnoho rozdielov, ktoré odlišujú jednotlivé typy kaligrafického písma. Písmená môžu byť tenké i hrubé, oblé alebo hranaté, nahustené vedľa seba, ale aj pretiahnuté do šírky či výšky. Estetický charakter každého štýlu vychádza z proporcionality medzi čiarou, bodkou a kruhom a zo vzťahu k medzerám, ktoré sú usporiadané tak, aby bol rešpektovaný celok. Druh pera, hlavne šírka jeho špičky, určuje štýl písma.

Kúfické písmo. Začiatok arabskej kaligrafie môžeme hľadať v jednom z najstarších a najpôsobivejších duktov arabského písma, ktoré pravdepodobne dostalo svoje pomenovanie podľa irackého mesta Kúfa, ležiaceho na rieke Eufrat 170 km južne od Bagdadu. Mesto založil v rokoch 637-638 Umar ibn al-Chattáb (634-644), druhý sunitský kalif. Už pred vybudovaním Kúfy existovali písma, ktoré obsahovali hranaté, tzv. kúfické prvky. Pomenovanie „kúfické písmo“ nakoniec dostali všetky typy, ktoré sa vyznačovali geometrickými/kvadratickými tvarmi, bez ohľadu na stupeň ich vývoja a odlišnosti od prvých kúfických začiatkov. Kúfa bola v ranom islamskom období významným strediskom vzdelanosti. Písmo kúfí sa stalo nositeľom koránových textov v arabčine. Používalo sa na vytváranie náhrobných epitafov či rôznych monumentálnych nápisov. Slúžilo na výzdobu keramiky, textílií, no predovšetkým sakrálnej architektúry – hlavných vchodov (portálov), stropov, stien, výklenkov, minaretov, ale aj mincí či rôznych dekoratívnych predmetov. Vzhľadom na jeho slávnostný, až monumentálny, vzhľad sa stalo písmom svätej knihy moslimov. V období raného islamu ho používali najstarší odpisovači Koránu. Nevyznačovalo krátke samohlásky, nerozlišovalo diakritickými značkami (súčasné bodky) jednotlivé písmená, často sa nerobili ani medzery medzi slovami, čo znižovalo čitateľnosť a zrozumiteľnosť celého textu. Preto sa v úradnej korešpondencii kúfické písmo nepoužívalo.

Kúfické písmo je hranaté a zvýrazňuje vertikálne ťahy, horizontálne línie sú natiahnuté. Písmo spočiatku nepodliehalo zvláštnym kaligrafickým pravidlám a ťahom. Neskôr podľahlo pokusom o jeho estetické zvýraznenie, ale musela byť zachovaná jeho zvislá dôstojnosť. Kaligrafovia postupne ozdobili vrcholky a konce ťahov rôznymi rastlinnými ornamentmi v tvare lístkov a kvetín alebo použili geometrické vzory. Vrchol slávy tohto písma spadá do obdobia medzi 9. – 12. storočím. V 11. a 12. storočí vzniklo mnoho foriem ornamentálneho kúfického písma, ako napríklad al-kúfí al-muwwarak (konce písmen sú rozšírené do listových tvarov), al-kúfí al-muzahhar (písmená sú pretiahnuté do kvetinových ornamentov), al-kúfí al-mušadždžar (písmená „kvitnú“ v tvare stromov), al-kúfí al-handasí (kompozícia je založená na prelínaní slov a geometrických útvarov- kruhov, štvorcov či trojuholníkov). V 12. storočí, za vlády Seldžukovcov, vzniklo písmo al-kúfí al-mudaffar, ktoré sa vyznačovalo rastlinnými motívmi splietanými do tvaru vrkôčikov. V 14. storočí sa objavilo písmo al-kúfí al-mutarábit, ornamentálne veľmi zložité a ťažko čitateľné. Písmená sú v hornej časti spojené a v strede vytvárajú uzly. Kúfické písmo sa od svojich začiatkov dynamicky rozvíjalo a šírilo vďaka tomu, že arabské a islamské mestá a ich panovníci sa podieľali na jeho estetickom vývoji. Preto počet ornamentálnych foriem a dekoratívnych typov kúfického písma presiahol číslo sedemdesiat. Niektoré získali pomenovanie podľa dynastie, ktorá vládla v čase vzniku tej-ktorej formy kúfického písma (al-fátimí, as-seldžúkí, al-ajjúbí, al-mamlúkí, …), alebo podľa mesta či oblasti, v ktorej sa objavila (al-kajrawání, al-kurtúbí/al-andalúsí, …), či podľa účelu použitia (kúfí al-masáhif – na odpisovanie Koránu, kúfí al-mabání – na výzdobu stavieb). Dekoratívny účinok kúfického duktu postupne prevažoval nad oznamovacou funkciou písma. Zložité ornamentálne prvky a kompozície znižovali čitateľnosť textu. Kúfické písmo sa udržalo niekoľko storočí, pokiaľ sa Korán odpisoval na pergamen. Najstaršiu pamiatku písanú v kúfickom písme predstavuje kópia Koránu
z 8. storočia, uložená v knižnici Dár al-kutub al-misríja v Egypte.
Keď sa v islamskom prostredí rozšírilo používanie papiera, objavili sa iné, kurzívne štýly arabského písma.

Písmo nasch. Názov je odvodený od slovesného koreňa „n-s-ch“ označujúceho význam „odpisovanie/kopírovanie“. Toto písmo bolo vytvorené na odpisovanie kníh a iných textov bez dekoratívneho účelu. Používalo sa už od 7. storočia a od 11. storočia postupne nahradilo zložité kúficke písmo. Nové spoločenské potreby, najmä zavedenie papiera ako náhrady za pergamen či papyrus, si vyžiadali odľahčené, pružné, ľahšie pisateľné a čitateľné písmo. Hlavne pisári začiatočníci privítali tento štýl písania. Písmená boli prehľadnejšie a doplnené o diakritické značky. Tým sa pri písaní a čítaní minimalizovali zámeny podobných písmen, ku ktorým v prípade kúfického štýlu dochádzalo často. Rozmery a pomery častí písmen boli upravené normou, preto písmo vytvára rytmickú líniu. Zvislé ťahy už tak nedominujú, písmená sú zaoblené a slová proporcionálne rozložené.

Napriek tomu, že písmo podliehalo normám písania, vzniklo niekoľko dekoratívnych duktov. Postupne sa rozšírilo v arabsky, perzsky a turecky hovoriacich oblastiach aj viacero formálnych a neformálnych podôb tohto písma. Nasch je kurzívne písmo a vyvinulo sa z kúfického (hranatého) štýlu. Rozšírilo sa najmä po tom, čo ho do novej kurzívy v 10. storočí upravil významný kaligraf Ibn Mukla (889-945), ktorý napísal prvú knihu o arabskej kaligrafii. Podieľal sa na vývoji ďalších kurzívnych štýlov, ako napríklad písma suls, blízkeho štýlu nasch. Nasch sa rozšírilo v rôznych kultúrnych centrách kalifátu. Tie sa v zdokonaľovaní písma snažili konkurovať Bagdadu, hlavnému sídlu Abbásovcov, ktorý nakoniec stratil svoju dominantnú pozíciu v rozvoji kaligrafie. Mesto dobyli Mongoli (1258) a abbásovský štát padol. V 16. storočí osmanskí sultáni prijali do svojich sídel najlepších kaligrafov z Levanty, Egypta a Iraku. Tí sa zaslúžili o ďalšie zjednodušenia línií a ťahov písma, čím spopularizovali štýl nasch aj v tureckom prostredí. Nasch je dobre čitateľné písmo, ľahko sa ním píše, a preto sa rozšírilo i medzi bežnou populáciou. V súčasnosti je to najrozšírenejší štýl písma a využíva sa predovšetkým na tlač kníh a novín. Z písma nasch sa vyvinulo niekoľko moderných foriem, ktoré vyhovujú súčasnej tlačiarenskej technike, elektronickému zápisu/písaniu na počítači. Sú vhodné pre píšucich začiatočníkov, keďže písmená sú prehľadné a ľahko rozpoznateľné.

Písmo suls. Názov znamená v preklade „tretina“ a naznačuje pomer priamych línií k oblúkovým ťahom. Historické pramene uvádzajú ako autora tohto duktu Hasana al-Basrího (642-728), narodeného v Medíne, ktorý vytvoril suls z kúfického písma. Tento štýl sa však rozšíril až na konci 9. storočia.

Suls je veľké vyvážené ozdobné písmo s charakteristickými zaoblenými/zvlnenými písmenami a ostnatými vrcholkami. Písmená idú plynulo, sú prepojené, ba dokonca sa miestami prelínajú. Písmo je graficky detailne prepracované a pôsobí vznešeným dojmom. Zriedka sa používalo na odpis obsiahlych náboženských textov. V tomto štýle boli zhotovené iba veľké kópie Koránu. Pre svoj elegantný vzhľad sa viac využívalo a využíva na výzdobu stien mešít a historických budov. V súčasnosti je favorizovaným ozdobným štýlom v knižnej a periodickej tlači (aj náboženskej) pre kaligrafické nadpisy, tiráže, logá a iné značky, ako aj pre kaligrafické nápisy a krátke reklamné texty, ktoré sú umiestnené nad vchodmi veľkých obchodov, obchodných centier a na reklamných paneloch dominujúcich v uliciach a na námestiach. Písmo suls je klasifikované ako najzložitejší a najjemnejší štýl arabského písma z hľadiska zložitosti pravidiel a spôsobu písania. V tomto kontexte sa traduje, že kaligraf sa nepovažuje za schopného, pokiaľ nenapísal nič v tomto štýle a neovláda dokonale jeho pravidlá.

Písmo taalík. Perzskí kaligrafovia prispeli k rozvoju arabskej kaligrafie vytvorením tzv. zaveseného písma, ktoré vychádzalo z málo známeho starobylého arabského písma. Označenie tohto štýlu je odvodené od slovesného podstatného mena taalík, čo v preklade znamená „zavesenie“.

Písmo pôsobí dojmom, akoby jednotlivé písmená a slová boli zavesené na pomyselnej čiare. Vyznačuje sa tieňovaním, plynulým prechodom tenkých a širokých línií a výrazným pretiahnutím vodorovných ťahov. Slová majú sklon z pravého horného konca oblúčikom doľava a písmená sú uložené nad sebou. Písmo je svižné, nenápadné a pôsobí elegantne aj bez zložitých ozdobných prvkov. V súčasnosti je veľmi obľúbené medzi perzskými, indickými a tureckými moslimami. Písmo taalík sa pravdepodobne používalo od začiatku 9. storočia, ale do súčasnej podoby sa rozvinulo až v 13. storočí. V druhej polovici 14. storočia perzský kaligraf Mír Alí at-Tabrízí vyvinul jemnejší a elegantnejší variant písma taalík, známy pod názvom nastaalík (vznikol zložením dvoch slov – nasch a taalík). Tento štýl dominoval v perzskej kaligrafii v 15. a 16. storočí. Písomné štýly taalík a nastaalík boli rozšírené pri odpisovaní perzských literárnych diel a používali sa na miniatúrach, nie však na odpisovanie Koránu. Na písanie nápisov na významných pamiatkach perzskí a tureckí kaligrafovia obvykle uprednostňovali variant taalík. V 15. storočí sa v Iráne objavilo písmo fárisí ako variant dvoch hore uvedených štýlov. Špičky písmen sú predlžované a písmená prudko menia svoju šírku. V tomto štýle sa objavili aj perzské písmená, ktoré pre potreby fonetického systému perzštiny vznikli z arabskej abecedy pridaním ďalšej bodky k existujúcemu arabskému písmenu. V 17. storočí prerástlo „zavesené“ písmo do ťažko čitateľného variantu nazývaného šikaste (tzv. zlámané písmo). Je charakteristické extrémnou nevyrovnanosťou, prehnaným uvoľnením ťahov a vynechávaním diakritických značiek, čím sa stáva zrozumiteľným iba pre skúseného čitateľa. Písmo taalík/nastaalík sa používa predovšetkým v islamských nearabských krajinách. No niekedy sa objavuje aj v arabskom prostredí na dekoráciu rôznych diplomov, osvedčení a podobných oficiálnych listín.

Písmo díwání. Osmanskí kaligrafovia sa inšpirovali predchádzajúcimi kaligrafickými štýlmi a koncom 15. storočia vyvinuli turecko-perzský mimoriadne dekoratívny variant písma taalík, ktorý sa zvykne označovať za osmanskú verziu perzského šikaste. Je však upravenejšie a čitateľnejšie. Pravidlá písania vytvoril významný kaligraf Ibráhím Munír.

Díwání predstavuje nadmerne kurzívny a štruktúrovaný štýl so vzájomne prepletenými písmenami. Písmo sa nevokalizuje (nepíšu sa krátke samohlásky). Jeho pomenovanie je odvodené od slova díwán, čo v preklade znamená „úrad, kancelária“. Slúžilo na administratívne účely v osmanskej štátnej správe – v úradnej a diplomatickej korešpondencii. Písmo dáva oficiálnym úradným listinám vznešenú a jedinečnú podobu, tým znásobuje ich hodnotu, a vzbudzuje v prijímateľovi rešpekt k obsahu daného dokumentu. Dôkazom tvorivosti osmanských kaligrafov je vytvorenie osobitného písma tughrá, ktoré slúžilo ako oficiálna ornamentálna forma iba na podpisovanie sultána. Používali ho všetci osmanskí sultáni.

Zdokonalením díwání vznikol ozdobnejší variant – díwání džalí, ktorý pôsobí ako úplne vokalizované písmo. Priestor medzi písmenami je vyplnený bodkami a ozdobený dekoráciami bez ortografickej hodnoty. To znižuje čitateľnosť textu, ale znásobuje estetický účinok. Štýl díwání džalí je obľúbený na dekoračné účely, napríklad na ozdobné nápisy.

Písmo rukaa. Slovo znamená „malý list/hárok papiera“. Toto pomenovanie súvisí so skutočnosťou, že sa na malé papierové listy/hárky zvykli týmto štýlom písať texty, správy, odkazy úradného, alebo odborného charakteru. Písmo vytvorili osmanskí kaligrafovia zo štýlov nasch a suls, pričom písmená rukaa sú menšie, oblejšie, s viacerými zakriveniami a krátkymi horizontálnymi ťahmi. Vrcholky písmen nemusia mať ostnaté zakončenie. Písmo zdokonaľovali viacerí kaligrafovia, medzi nimi šajch Hamdulláh Mustafá al-Amásí (1429-1539), významný kaligraf, ktorý vyhotovil mnoho odpisov Koránu a kaligraficky vyzdobil niekoľko mešít. Rukaa predstavuje najjednoduchší a najrýchlejší štýl písma na každodenné písanie. Pravidlá písania nie sú zložité, preto je vhodný pre začiatočníkov.

V súčasnosti je najpoužívanejším rukopisným štýlom v celom arabskom svete, obľúbeným i v tureckom prostredí. Používa sa v knihách a novinách, často v inzerátoch. Pre spomínané vlastnosti je považovaný za najdôležitejší rukou písaný štýl písma, ktorý by mal zvládnuť každý žiak už počas základnej školskej dochádzky.

Okrem uvedených základných duktov arabského ozdobného písma sa objavili aj ďalšie varianty, ktoré vznikli kombináciou dvoch rôznych štýlov alebo doplnením nezvyčajných ornamentálnych prvkov.

Písmo al-idžáza vzniklo kombináciou štýlov suls a nasch. Používa sa v názvoch súr Koránu.

Písmo al-maghribí sa vyvinulo z kúfického duktu a rozšírilo sa na arabskom západe – v Andalúzii. Vyznačuje sa zložitými krivkami, osobitým sklonom a spodnými oblúkmi pretiahnutými cez jedno i viac nasledujúcich písmen.

Písmo at-tádž („koruna“) predstavuje nový štýl arabského ozdobného písma, ktorý sa objavil v prvej polovici 20. storočia. Nad písmenami sa kreslia „zaoblené“ koruny, slová pôsobia dôstojne a celý text dostáva vznešený vzhľad. Tento štýl sa v súčasnosti často používa na svadobné oznámenia.

Na záver. Kaligrafické umenie priťahuje pozornosť aj súčasných umelcov, ktorí obdivujú krásu a originalitu dobových ozdobných štýlov arabského písma, vyznačujúcich sa majstrovskou ornamentálnosťou prepracovanou do najmenších detailov. Historici, lingvisti a ďalší zainteresovaní odborníci analyzujú historické pozadie, výpovednú hodnotu a umelecký prínos stredovekej arabskej kaligrafie, ktorá svojím multietnickým a multikultúrnym charakterom prispela do dejín svetového umenia. Arabské písmo predstavuje umelecký nástroj, ktorý používali kaligrafovia rôznej etnickej príslušnosti v rôznych kultúrnych prostrediach. Arabské písmo bolo chápané ako druh dekorácie aj v nearabských krajinách, a nebolo to vždy iba v moslimskom prostredí, alebo len na náboženský účel. Používalo sa na výzdobu predmetov, stien miestností a pod., hoci sám krasopisec písmo neovládal. Iba ho napodobnil bez toho, aby poznal význam slov. Dekorácie s arabským ozdobným písmom môžeme nájsť v historických budovách (knižniciach, kaštieľoch a pod.) aj v európskych krajinách.

Súčasní arabskí umeleckí kaligrafovia nadväzujú na odkaz svojich predchodcov a vlastnou umeleckou tvorbou sa podieľajú na prezentovaní, uchovávaní a obohacovaní arabsko-islamského kultúrneho dedičstva. Ich tvorivosť sa prejavuje v hľadaní nových umeleckých stvárnení historických písomných štýlov, ale aj vo vytváraní umeleckých návrhov nových typov písma. Potreba „krásneho písma“ nepatrí do minulosti, hoci každodenný život ovládajú informačné a komunikačné technológie a rukopisné písanie nahradila klávesnica počítača. Ale možno práve preto moderný človek potrebuje niečo, čo poteší oči, duchovne obohatí a naplní estetické potreby, dnes často modelované vymoženosťami digitálneho sveta.

Poznámky:

[1] Prvá súra v Koráne – máme na mysli prvé zjavenie. (Korán, preklad Ivana Hrbka 2000:109).

[2] Počas expanzie na východ v polovici 8. storočia sa Arabi oboznámili s výrobou papiera a postupne boli založené papierne v Samarkande, Bagdade, Damasku, marockom Féze, Andalúzii, ale aj v iných mestách kalifátu.

[3] Napríklad iracká kaligrafka Zajnab bint al-Ibarí (12.stor.) mala svoju kaligrafickú školu. Na prelome 10. a 11. storočia žila na arabskom západe (v Tunisku) princezná Umm Malál, ktorá prepísala niekoľko kníh. V Andalúzii v 11. storočí pôsobila na panovníckom dvore arabská poetka a kaligrafka z Córdoby, známa pod menom Lubná. Okrem poézie sa venovala prekladom a odpisovaniu rukopisov a kníh.

[4] Arabské písmo vzniklo z nabatejského variantu aramejského písma a prevzalo aj charakteristický smer písania a nevyznačovanie krátkych samohlások.

[5] Duktus – celkový vzhľad písma a spôsob písania; charakteristický pisársky/kresbový ťah (vedenie línie písmena).

Literatúra a pramene:

AL-ABSI, M.: K starším dejinám arabskej kultúry. Nitra 2008.

BAHBOUH, CH.: Půvab arabské kaligrafie. Praha 2002.

KORÁN (z arabského originálu preložil Ivan Hrbek). Praha 2000.

KRUPA, V. – GENZOR, J.: Písma sveta. Bratislava 1989.

KŘIKAVOVÁ, A. a kol.: Islám – ideál a skutečnost. Praha 2002.

OLIVERIUS, J. – ONDRÁŠ, F.: Moderní spisovná arabština.
I. díl. Praha 2007.

Zdroj použitých ukážok kaligrafického písma:

ŠAWHÁN, A.: Rihla al-chatt al-arabí min al-musnad ilá al-hadís (Arabské písmo od musnadu po moderné). Damask 2001.