Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Na prelome januára a februára tohto roku som sa zúčastnil niekoľkodňového terénneho výskumu, či skôr prieskumu, v obci Liptovská Teplička. Obec patrí do kategórie nazývaných ako rázovité, čo predikuje istý stupeň zachovávania kultúrnych tradícií s príchuťou štylizácie. Zachovávanie samo osebe však predstavuje pomerne širokú škálu foriem existencie tradičných kultúrnych prvkov a komplexov. Na jednej strane sú to obyčaje, ktoré sa realizujú vo svojom prirodzenom prostredí, všetkými príslušníkmi lokálneho spoločenstva a predstavujú súčasnú podobu lokálnej obyčajovej kultúry. Zväčša ich považujeme za autentické, v rámci ekológie kultúry ide o jej prvú existenciu. Okrem toho sú tu obyčaje organizované špecializovanými inštitúciami a inštitútmi, ktorým spoločenstvo delegovalo legitimitu vykonávať ich. Nie sú záležitosťou všetkých Tepličanov, ale reprezentujú ich. Nerealizujú sa vo svojom pôvodnom prostredí, ide skôr o folklorizmus ako o folklór. Tento typ aktivít sa označuje ako druhá existencia folklóru. Okrem tohto faktu, ktorý bude potrebné brať na zreteľ pri zbere materiálu, jeho deskripcii a najmä pri jeho interpretácii, je tu aj stratifikácia originality. Mnohé obyčaje sú pôvodné, pamätajú si ich len najstarší obyvatelia a dnes sa už nerealizujú. Iné sa realizujú v redukovanej podobe, len v rodinnom prostredí, alebo naopak, len prostredníctvom inštitúcií a inštitútov (folklórnej skupiny, detského súboru, skupiny regrútov, detí v škole a pod.). Súčasťou lokálnych obyčajových tradícií sa stali aj importy prijaté prostredníctvom folklórneho hnutia na Slovensku v priebehu druhej polovice 20. storočia, vplyvom kolektivizácie, osvetovej práce a dobových trendov v manažmente kultúry. Mnohé pôvodné zaniklo, cudzie bolo prijaté za vlastné – bez rozpakov a úplne legitímne reprezentujúce Tepličku a Tepličanov. Z tohto dôvodu bude nevyhnuté veľmi precízne interpretovať zistené skutočnosti a objasniť okolnosti tradičnosti, autentickosti, difúzie a adaptácie jednotlivých sviatkov, úkonov a aktivít. Na problémy budúcej analýzy a interpretácie bude potrebné myslieť už pri terénnom výskume a fáze deskripcie. O tom, čo je teplické, rozhodujú Tepličania prijatím za svoje. Vplyv folklorizácie a globálnych trendov vo vývoji interpretačných príležitostí a spôsobov, organizačných, personálnych, ale aj funkčných okolností existencie kalendárnych obyčají v Liptovskej Tepličke je dôležitým predmetom záujmu, ak ten má mať charakter vedeckej interpretácie. Aktívne zachovávanie kultúrnych tradícií v Liptovskej Tepličke je podmienené nielen entuziazmom členov príslušných inštitúcií, ale aj silnou lokálnou identitou a motiváciou Tepličanov. Pre tých, ktorí ich zaznamenávajú, je nevyhnutný stupeň odbornosti. A pre tých, ktorí ho analyzujú a interpretujú, vedeckosť, ktorá musí zodpovedať otázky kde, kedy, ako a prečo. Aby sa nestalo, že obyčaj, alebo jej súčasť, bude prezentovaná ako pôvodná len preto, že bude mať nádych starobylosti a podporu lokálneho spoločenstva. Ambíciou výskumu obyčajových tradícií v Liptovskej Tepličke, vzhľadom na možnosti a stanovené ciele, nie je ich úplná deskripcia, ale hľadanie špecifík, odhalenie determinantov ich transformácie s akcentom na priblíženie súčasného stavu.

Základnými metodologickými východiskami sú heuristika (štúdium miestnej kroniky, súkromných archívov, záznamov kalendárnych obyčají na audiovizuálnych nosičoch a pod.) a terénny výskum – interview (rozhovory s miestnymi obyvateľmi, predstaviteľmi miestnej samosprávy a kultúrnych inštitúcií). Nevyhnutným a dobrým východiskom je monografia obce Liptovská Teplička (Michálek a kol. 1973), ktorá okrem iného poskytuje prehľad o stave rodinných a kalendárnych obyčají v kapitolách o rodinnom a spoločenskom živote (Jozef Ušak, s. 85-95) a zvykosloví (Zora Vanovičová, s. 97-120), čiastočne aj v častiach o ľudovom rozprávaní (Viola Tvrdoňová, s. 121-148), o ľudovej inštrumentálnej hudbe (Ladislav Leng, s. 149-162) a tradičnej pohybovej kultúre (Kliment Ondrejka, s. 163-225). Obsah týchto častí je výsledkom odborného spracovania dobových informácií získaných z „prvej ruky“ – terénnym výskumom – z výpovedí niektorých obyvateľov. Bude zaujímavé porovnávať túto situáciu s ďalším vývojom a súčasnosťou, ktorá je čiastočne zachytená v archíve miestnej televízie na záznamoch o kultúrnych podujatiach a obyčajach v obci. Ďalším dôležitým zdrojom lokálnych informácií je miestna kronika (rukopis 1954-2006, elektronická verzia 2006-2009), ktorá poskytuje údaje o organizovaných podujatiach a udalostiach. Môžu sa objaviť širšie súvislosti [2]. Ambíciou prítomného príspevku je podať správu o stave prebiehajúceho výskumu, priniesť čiastočné informácie, ktoré sú skôr východiskom k ďalšiemu výskumu ako závermi v danej problematike. Otázok je v tejto chvíli viac, ako odpovedí. V súvislosti s ďalším výskumom budú presne formulované a doterajšie poznatky pravdepodobne aj čiastočne reinterpretované.

Folklórne hnutie v Liptovskej Tepličke významne ovplyvňuje zachovávanie kultúrnych tradícií. Folklórny súbor Jánošík, založený v roku 1953 pri miestnej základnej škole ako krúžok ľudovoumeleckej tvorivosti, sa v roku 1974 pretransformoval na Folklórnu skupinu Tepličan. Pozostáva z tanečnej zložky (približne 10 párov vo veku 15-25 rokov), speváckej zložky (ženská spevácka skupina vo veku 40-70 rokov a mužská – prevažne päťdesiatnici, jeden sedemdesiatnik). Predníkom ľudovej hudby je Pavol Janík, dopĺňajú ho žiaci miestnej ZUŠ a František Pražko (52 rokov), ktorý hrá na heligónke. Nahradili predchádzajúcu muziku teplických Rómov. Kultúrnu činnosť organizuje OZ Priatelia folklóru, ktoré je financované obcou. V Tepličke pôsobí aj detský folklórny súbor Turnička ako krúžok pri CVČ v miestnej základnej škole. Pozostáva z 37 detí vo veku od 5 do 14 rokov, najmä dievčat [3].

Dôležitým faktorom udržania tradícií a príležitosťou ich prezentácie sú miestne folklórne slávnosti, ktoré sa konajú vždy v prvý augustový víkend od roku 1995. Vtedy Liptovskú Tepličku navštívi 2500 návštevníkov denne, počas jedného ročníka približne 5-6 tisíc. Slávnostnej nedeľnej omše v amfiteátri sa zúčastňuje asi 1000 veriacich. Miestne ubytovacie kapacity sú plne obsadené. Na tomto tradičnom podujatí býva v krojovanom sprievode približne 300 účastníkov.[4] Od základnej školy celou dedinou po amfiteáter idú miestni obyvatelia, predstavujúci hrabačky, lesných robotníkov a roľníkov, s príslušným náradím, za nimi ďalší účastníci slávností. Trasa je lemovaná ukážkami tradičných remesiel, prác, poľnohospodárskym náradím, strojmi a produktmi domácej výroby, vystavenými v predných častiach dvorov a v oknách predných izieb. Slávnosti sú významným faktorom mobilizácie lokálneho spoločenstva a udržiavania lokálnej identity. [5]

Vynášanie Moreny je tradičným kalendárnym podujatím v Liptovskej Tepličke. Prostredníctvom folklórnej skupiny a detského folklórneho súboru sa koná nepretržite už približne 30 rokov, pravidelne 3 týždne pred Veľkou nocou. Morena sa vynáša na smrtnú nedeľu, zvanú aj šúľková (tradične sa varili šúľance [6] so strúhankou, nasladko). Po litániách sa ďievki stretli pri krčme, hore záhradami, aj tricať ďievok, za ňimi ďeťi, aj také peť ročné, aj chlapci malí.(žena, 1943) Pôvodne chodili dievky s Morenou poza dedinu (po íreku, až dolu, gu cigáňom, na ňižní koňiec), čo malo komornejší a obradovejší charakter. V súčasnosti ide sprievod vždy cez dedinu, od Obecného úradu ku krížu na most, čo má skôr reprezentatívno-zábavný, ako obradový charakter. Tam Morenu vyzlečú, zapália a hodia do vody. Jej odev (biely) pôvodne obliekli dievke, ktorá sa má vydať. Vynášanie Moreny bolo oficiálnou záležitosťou dievok, nie dievčat, i keď aj tie sa ho pasívne zúčastňovali. Pôvodne išli dievky následne ku gazdinám po výslužku (vajíčka, múka, cukor a ďalšie suroviny), ktorú použili na podvečerné posedenie u jednej z nich, ako sa vopred dohodli. V súčasnosti sa koná posedenie v spoločenskom dome, kde je pohostenie pečivom a čajom. Zúčastňuje sa ho približne 30 ľudí.

Vynášanie Moreny po II. sv. vojne nahradilo predchádzajúce chorovody. Najstaršie Tepličanky si ich ešte pamätajú, v repertoári ich má aj miestna folklórna skupina, mimoscénicky sa však už nevyskytujú.

Svätenie bahniatok sa koná 2 týždne pred Veľkou nocou, na kvetnú nedeľu. Bahniatka si obyvatelia dávali pod strechu ako ochranu pred búrkou a bleskami. V súčasnosti toto pretrvalo vo forme zvyku ako ozdoba interiéru. To sa dá do vázički, to je posvätné. (žena, 1943)

Veľkonočné obdobie je dobrým príkladom prelínania sa obyčají z rodinnej, verejnej a inštitucionalizovanej sféry. Na Zelený štvrtok kňaz v kostole symbolicky umýva nohy mužom ako Ježiš Kristus svojim učeníkom. Dbá sa na to, aby medzi vybratými boli zastúpení poslanci obecného zastupiteľstva a muž z každej ulice, v minulosti to bývali aj miništranti. Na svätú omšu sa zvoní posledný krát, zvony sa zaviažu až do Veľkonočnej nedele. V tomto období ich nahrádzajú rapkáče a klopačky. Deti vo veku 5-7 rokov sa v počte 10-15 s nimi pred kostolom schádzali dopoludnia, okolo desiatej hodiny, potom na obed aj večer. Behali po dedine, rapkali a klopali. V domácnostiach sa spravidla varili krúpy, ale aj mäso. Na Veľký piatok je celý deň pôst. [7] Tradične sa varili polievky a kaše z hrachu, bôbu a šošovice, v súčasnosti aj kapustnica, niektorí sa postili len kávou meltou. V minulosti sa chodili kúpať mladé ovce (jarki) do potoka, ženy umývali v potoku drevený riad, o čom sa ale vie už len z rozprávania najstarších Tepličanov. Umívali sa hrnce a drevení riad, na maslo čo bol, a čo nosili chlapi do šlógu. Navarili vodu s popolom a tím čisťili. Alebo aj na Zelení štvrtok. (muž, 1942) Na Veľký piatok bývala okovka – bača chodil po domácnostiach značiť ovce, aby si ich každý majiteľ pri pasení počas roka poznal, keďže v jednom stáde ich bývalo aj 500. V tento deň si evidoval, kto koľko oviec vyženie. Ženy dávali pastierom naturálie (sipali zbožia do okovki) – jarec, ovos, ale aj klobásy a peniaze. Pastieri používali pre tento účel špeciálnu koledu. Naturálie dostával aj hrobár. Biela sobota je chápaná ako cirkevný sviatok – poklona pri Božom hrobe. Veľkonočná nedeľa znamená pre Tepličanov zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Pred prvou omšou je posviacka jedál (v košíku sú varené vajcia, údené mäso, šunka, klobása, chlieb). Podobná posviacka je aj v septembri, po zbere úrody. II. omšu na Veľkonočnú nedeľu navštevujú regrúti (vysvetlenie ďalej) vždy v bielom kroji, dievčatá vo sviatočnom, so širokími rukávmi a partami na hlavách. Tradičné oblievanie na Veľkonočný pondelok sa stále zachováva. [8] Skoro ráno chlapci v malých skupinách (v súčasnosti niekedy v sprievode svojich otcov) oblievajú vodou, častejšie však voňavkou, všetky ženy z rodiny a susedstva. Mládenci zas vo svojich skupinách polievajú najmä vodou, zriedkavejšie aj voňavkou, dievky (z rodiny, spolužiačky, frajerky). Pôvodný čas oblievačky od skorého rána do omše sa rozšíril na celé dopoludnie. Podľa možností sa tradične využíva aj voda z potoka. Podľa výpovedí najstarších, ráno ponúkali mládencov-oblievačov len pálenkou, zatiaľ čo dnes je rozšírené aj pohostenie chlebíčkami. Vytancovanie všetkých žien vo dvore, v minulosti neodmysliteľné, je v súčasnosti viazané na znalosť tanca, čo ho redukuje najmä na členov miestnej folklórnej skupiny. Po príchode oblievačov sa dievčatá v dome ukrývajú a tí ich musia podľa jemnej navigácie rodičov nájsť. Teplickí mládenci sa na oblievanie zoskupovali podľa lokality, v ktorej bývali. Dve skupini choďili – z Uhlárovej dole (popot kostol) a z Kobiliarok (to je horní koňiec). Regrúťi kúpali frajerki len z vedrom, aj do potoka. (muž, 1942) Na Veľkonočný pondelok popoludní okolo 14.00, je šmigorst (smigorst, šmigurst) – obchôdzka dedinou po domoch, kde sa ráno bolo oblievať. V súčasnosti je organizovaný folklórnou skupinou, v minulosti regrútmi. Mládenci/regrúti, v krojoch, s harmonikou, volajú dievčatá do tanca, za čo dostanú peniaze a občerstvenie (pálenku, koláče od gazdinej). V každej skupine bol kaser, ktorý zbieral peniaze za oblievanie. Šmigorst končí asi o 17.00 v krčme, kde regrúti/mládenci „zarobené“ peniaze minú. Z peňazí sa zaplatil prenájom a muzika – miestni cigáni (v zložení kontrabas, husle, akordeón, kontra a saxafón). Regrúťi zme choďili oblievať od štvrtej, pol piatej ráno do ďesiatej, potom do kostola a od jednej, druhej hoďini po šmigorste. Jedna partia zhora dole, druhá naopak. Stretli zme sa v streďe ďeďini. Bolo nás takích dvacať. Teraz je len šesť, seďem regrútov. (muž, 1942)

Sadenie májov na Rusadlá (7 týždňov po Veľkej noci) sa v Liptovskej Tepličke realizuje dodnes. Pôvodne týždeň vopred 5-6 regrútov išlo za horárom sa radiť o tom, ktoré stromy si môžu vyrúbať na máje. Boli to najčastejšie červené smreky – smrekovce. Zvyčajne už v piatok si v hore máje pripravili. V sobotu išli s konským záprahom a rebrinovým vozom, neskôr traktorom s vlečkou tam, kde horár povolil prerezávku (gďe rástlo nahusto). Narúbali aj 3-4 vozy májov (niekedy aj 80 kusov). Frajerkám sa patrilo postaviť brezu. V sobotu od poludnia do večera (do 22.00 – 23.00) so spevom máje stavali. Dievky im nevenovali nijakú špeciálna pozornosť. Zo soboti na ňeďeľu zme saďili, keť sa ráno stalo, všaďe kďe mali ďievki, už máje stáli. Tie ňevichádzali. Až nad ránom som išiel frajerke brezu saďiť. Tích, čo sa uš išli žeňiť, tích aj pohosťili, ale regrútov ňie, tích len ces oblok počúvali. (muž, 1942) Máje stáli takmer v každom dvore a pred starou krčmou. Nijako sa nezdobili. V prípade potreby chodili Tepličania postaviť máj aj do susednej dediny (ak tam mali kamarátku, alebo frajerku), a naopak, zo susednej dediny postavili mládenci máj v Tepličke. Tolerovalo sa to. Aj keť postaví z inej ďeďini, alebo v inej už stojí, svoj máj si zato každí zasaďí. Aj do Popradu sme choďievali saďiť.(muž, 1942) V súčasnosti mládenci stavajú jeden spoločný máj v centre obce, preto príprava stavania a vyjednávanie s horárom sú redukované a jednoduchšie. Niektorí otcovia stavajú máje svojim deťom. Na druhý deň popoludní bol šmigorst – regrúti s harmonikou navštevovali domy, kde postavili máj, vytancovali dievku, za čo dostali peniaze. Aj v tomto prípade boli rozdelení na dve skupiny – dolu Kobyliarkami a Uhlárovou. Máje sa aj bili – bol to groš. Viberalo sa radom, od najmlačích ďievčat, aj takích, čo už do školi choďili. Keď dali peďesiat korún, to bola ňehorázne visoká suma, inak po 10, 20, 25 Kčs. U každej ďievki, čo mladej, čo starej boli. A frajerka? Tá dávala najviac. (žena, 1933) Ako vždy, aj tento šmigorst sa končil v krčme. Gazdovia vyberali máje v rusadelný pondelok, brezu si dievka nechávala až do soboty. Smrekový máj sa skúril v peci, brezové prúty sa použili na metly. V súčasnosti sa centrálny máj vyberá v sobotu pred Jánom (24.6., kedy je v obci odpust). Postaví sa z neho vatra – pagoda. Kedysi bola nachystaná na najvyššom mieste nad dedinou (kde bol v prevádzke lyžiarsky vlek), posledné roky býva postavená pri amfiteátri. Páli sa v rámci jánskych ohňov. Niektoré ďalšie vatry pálili aj na okolitých kopcoch, dnes už však zriedka.

Na odpust sa v amfiteátri o 10.00 koná svätá omša, kam prichádza sprievod veriacich z kostola. Zúčastňujú sa jej aj niektorí obyvatelia okolitých obcí, veriacich býva vyše 1000. Pôvodne regrúti, dnes mládenci, vždy všetci v kroji, nesú zástavy, dievky v bielom kroji nesú sochu Panny Márie. Príprava amfiteátra na omšu je záležitosťou mládeže a začína skoro ráno, už okolo 5. hodiny. [9] Starší obyvatelia považujú tento deň za významný kresťanský sviatok, teplický odpust je deň pracovného pokoja a na jánske ohne v minulosti si vôbec nespomínajú.

Na Mikuláša (6.12.) údajne chodili teplickí chlapci koledovať. Masky Mikuláša, čertov a anjelov dopoludnia navštevujú škôlku a triedy v škole, popoludní sú v spoločenskom dome. Mikuláš sa prevezie aj na koči po dedine. Od 90. rokov Mikuláš a anjeli navštevujú aj omšu. Čerti (zvyčajne prezlečení mládenci) nie, tí strašia deti vychádzajúce z kostola. V súčasnosti na večernej omši farár rozdáva deťom lízatká, prihovára sa im v kázni. Pred 10-15 rokmi Mikuláša, anjelov a čertov zabezpečovali členovia miestneho jazdeckého klubu, ktorí jazdili dedinou na bričke v maskách. V rodinách si Mikuláša organizovali sami, zamaskovaný člen rodiny navštívil aj susedov, ktorí mali malé deti. Dnes teplické deti veria, že do rána im do pripravenej zimnej obuvi donesie sladkosti a malé darčeky, čo je relatívne nový fenomén. Podľa najstarších Tepličaniek, dievky triasli ploty aj na Mikuláša, so zariekaním: Mikluš, Mikluš, daj mi dobrí muš.

Na Ondreja dievky v kúdeľnej izbe liali olovo a varili halušky. Zvyčajne ukradnuté olovo liali do kastrólika so studenou vodou cez dierku starého a väčšieho kľúča (napríklad od brány, či stodoly). Vodu brali zo studne, pri ktorej údajne vznikla dedina. Podľa tvaru stuhnutého olova veštili výzor a identitu budúceho manžela, rodinu, do ktorej sa vydajú, kvalitu života a šťastie (zrná, ako ovos predpovedali slzy, plač a smútok; puška, šabľa, že to bude vojak; hrable, kosa, že sa vydá za gazdu, bude gazdiná a pod.) Varením halušiek tiež predpovedali manžela. Vodu na varenie museli z potoka, alebo studne nanosiť vo vlastných ústach. Na výrobu halušiek potrebovali štochmel – múčny odpad pri mletí (ktorý si dohodli vopred s mlynárom). Štrba tam mlel v strednom mliňe, ja som bola také ďievča, to si pametám. (žena, 1933) Každá do svojej halušky vložila papierik s menom mládenca/frajera, za ktorého sa chcela vydať, a hodila ju do vriacej vody. Ak bolo 30 dievok, bolo aj 30 halušiek. Ako postupne vyplávali na povrch, každá si vybrala jednu. Tej dievke, ktorej sa podarilo vytiahnuť si svoju halušku/meno, sa mala túžba splniť. To si musela do prstov chiťiť každá. A aj sa stalo, že sa splňilo. Keď som bola ďievka, so susedkami kamarátkami sme to robili. (žena, 1933) V súčasnosti na Ondreja pozývajú najstaršie Tepličanky do školy, alebo spoločenského domu, na podujatie farskej mládeže, regionálnu výchovu, alebo v rámci detského folklórneho súboru, kde rozprávajú o tom, ako a čo sa robilo voľakedy v zime, najmä na Ondreja.

Na Luciu chodievali do kúdeľných izieb, kde sa priadlo, ženy zamaskované za Lucie. Bol to zážitok najmä pre deti, ktoré Luciami strašili, keď neposlúchali …počkaj, príde Lucia! Nezriedka boli Luciami ich staršie sestry, alebo vydaté ženy z rodiny, či susedy. So zamúčenou tvárou a krídlom v ruke vymetali kúty izby. Masky Lucie vo svojom prirodzenom prostredí existovali dovtedy, kým sa priadlo, alebo páralo. Keď som bola ďievka, v zime po večeroch zme višívali a háčkovali, dvacaťšesť ďeťí nás bolo vo dvore, šesť gazďín tam bívalo. Jedenásť rokov som mala, keď bola vojna. Ďievki sa preobliekli – plachtu na plecia, tvár si pomúčili. (žena, 1933) V súčasnosti Lucie v Tepličke ešte poznajú, ale už nepraktizujú.

Štedrý deň – Vilija (24.12.) patrí medzi najvýznamnejšie sviatky v roku. Najstarší obyvatelia si pamätajú rozšírené vinšovanie muža s ovcou na krku po rodine. V súčasnosti existuje vo forme vinšovania muža susedom. Vinšovať chodili aj cigáni, ktorí dnes už prijímaní nie sú. Vždy prítomný vianočný stromček si najstarší Tepličania pamätajú ešte vivesení. Jeho zabezpečenie bolo úlohou otca, alebo staršieho brata. Zdobil sa na Štedrý deň lístočkami, drevkami zlatími – ozdobami pripravovanými už počas adventu, kedy sa vyrábali aj domáce salonky (kocka cukru zabalená vo farebnom celofáne alebo pozlátku). Počas pôsobenia mníšok v miestnej škole sa teplické deti naučili vystrihovať vianočné ozdoby z krepového papiera, baliť medovníky a cukor do zlata (salonky). Najstaršia generácia Tepličaniek si na sestrički živo spomína práve v súvislosti s prípravou Vianoc.

Ženy celý deň pripravovali jedlo a upratovali. Ráno mamka zapravili na koláče, chlieb, potplameňíki z brindzou a bobáľki zo slivkovím lekvárom, posipané cukrom a makom, aj z medom, ale to na osobitnom taňieriku. Poumívala sa dláška, varila sa večera – bobaľki, biela káva. Peňiaški pod obrus, ovos do korítka na stole, ten celé sviatki. Celí čas ňím statki núkali, abi aj oni veďeli, že sú Vianoce, abi voli boli mocné. (žena, 1933, žena, 1943) Keď pred večerou zvonili v kostole, bolo zvykom posielať deti s džbánkom k studni pozrieť, či už tečie víno. Večera začínala modlitbou otca, nasledoval prípitok dospelých. Otec každému pri stole odkrojil kúsok jablka (abi boli v živoťe všeci na správnej cesťe). Na štedrovečernom stole nesmel chýbať cesnak (ktorým sa po večeri prekrižovali dvere), med, oblátky, orechy a jablká. Výnimkou nebola ani hrachová polievka, no tradičné boli bobaľky s makom, lekvárom, orechmi. Verilo sa, že ak sa dcére podarilo vziať jeden otcovi, tam, kde ho utekala položiť, sa vydá. Verilo sa tiež, že ak pri štedrej večeri zoberie dievka za hrsť triesok, vydá sa za toľko rokov, koľko ich v ruke napočíta. (Tento zvyk sa nachádza aj v repertoári miestnej folklórnej skupiny.) V minulosti sa zaväzovala okolo stola reťaz (aby bola rodina súdržná), pod obrus sa dávala trocha slamy, alebo zrna. Na Viliju som vždi piekla bobaľki so slifkovím lekvárom, alebo so slifkami sme varili. Keď som zapravila na cesto na chleba, tak aj na bobaľki. A potplameňík, to som robila, keď sa chleba piekol. Ces prestávku v škole zme choďili domov na ten podplameňík, ťeplí, s maslom, brindzou natretí. Potpalek, to ťieš keď sa piekol chlieb. Každú sobotu. Ja som pekávala vždi štiri, to bola gazďinej robota. Zo zemiakov a múki. (žena, 1933)

Na štedrý večer v Tepličke koleduje miestna cigánska muzika (v zložení saxafón a husle), aj deti z vyšších ročníkov základnej školy. Koledy a vinše sa učia týždeň vopred v škole. Dnes už v nižšom počte, chodia po spievaňí aj dospelí, najmä v kruhu rodiny a priateľov. Voľakedi bolo viac skupín, to sa ozívalo, po večeri až do polnočnej omše, abi čas prešiel. (žena, 1933) Po večeri chodia aj Betlehemci – v minulosti mladší mládenci, dnes členovia folklórnej skupiny. Navštevujú svoje rodiny, miestnych folkloristov a susedov. Chlapci z ďeďini, čo z osmej triedi vichádzali, tri pesňički a vinšovali dnu v kuchiňi. Ja si pametám raz čo prišli Betlehemci ku mňe, ale choďia po ďeďiňe. (žena, 1933) Na polnočnej omši Betlehemci sedia v predných laviciach. Od 60. rokov 20. storočia si v tento deň mnohí Tepličania do kostola obliekajú sviatočný kroj, čo je rozšírené aj medzi mladými rodinami. Po omši má v miestnom rozhlase príhovor starosta. Pred kostolom betlehemci s veriacimi spievajú niekoľko náboženských piesní. Potom sa koná Polnočné pastierske vítanie Krista. Vzniklo z tradície trúbenia a plieskali bičmi pastiermi za kostolom. Po polnočnej pobožnosťi pastieri z bičmi pukali, trúbili, robili humbuk po ďeďiňe. Boli tu tri košiare – traja bačovia, voli – dvaja volári, jalovički – dvaja jalovinári, bíčki – dvaja takí pastieri, kravi – jeden kraviar. Bol to humbuk. (muž, 1942) Pasťieri trúbili za kostolom, smiali sa, lebo všelijak trúbili. Vachtar (strážňik) najskor začal, potom ten, čo ráno viháňal kravi, trúbil pesňički.(žena, 1933) V ostatných rokoch mládenci na streche požiarnej zbrojnice trúbia na pastierskych trúbach a pukajú bičmi (aj medzi stodolami). Všetko je osvetlené a ozvučené technikou. Po návrate z polnočnej omše je v kuchyniach domácností k dispozícii aj klobása, grulovník, bryndzovník, podpalek, podplamenník s bryndzou (Ježiškovi na krsťini). Na 1. sviatok vianočný, Božie narodenie (25.12.), výhradne chlapci, po pastierskej omši pre deti (o 8.00), vinšujú po rodinách. V minulosti dostávali ovocie, orechy a peniaze, dnes len peniaze. Ostatní členovia rodiny sa zdržiavajú doma, na návštevy sa, okrem najbližšej rodiny, nepatrí chodiť. Na Štefana sa v cirkevnej škole hrávalo divadlo. Hry nacvičovali rehoľné sestričky (napríklad Kubo, Hájnikova žena, Hrob lásky). Popoludní o 13.00 bývalo predstavenie pre deti, potom pre dospelých (aj pre obyvateľov okolitých dedín). V súčasnosti sú súčasťou vianočnej atmosféry aj aktivity miestnych folkloristov (zo skupiny aj detského súboru). Na jasličkovej pobožnosti mládež interpretuje narodenie Ježiša Krista moderným spôsobom. Pred zdravotným strediskom je postavená koliba so živým betlehemom. Po príhovore starostu obce nasleduje predstavenie Traja králi. Spieva detský chrámový zbor. [10]

Na Nový rok chodili chlapci vinšovať rodine. V súčasnosti sa tento zvyk už realizuje zriedkavo. Mládenci (pôvodne len regrúti) počas novoročnej omše stoja pred oltárom. Zúčastňujú sa jej vo sviatočných krojoch, dievky stoja po stranách oltára. Pôvodne regrútov, dnes mládencov, ktorí by v aktuálnom roku narukovali, volajú na obecný úrad, kde ich oboznamujú s ich regrútskymi povinnosťami. Ak nemajú vlastný kroj, požičiavajú im ho. Regrútov bývalo od niekoľkých, do 30, dievok približne 6-8. K povinnostiam regrútov, dnes mládencov v tomto veku, patrí aj organizácia novoročnej zábavy.

Tanečné zábavy sú rozšíreným fenoménom spoločenského života, ktorým miestni obyvatelia reflektujú viaceré kalendárne obyčaje. Tradičné zábavy sú Katarínska, Štefanská, Silvestrovská, Veľkonočná, Na Rusadlá a Jánska. Okrem Jánskej, ktorá sa koná v amfiteátri a zúčastňuje sa jej aj stredná generácia a seniori, ostatné majú dnes nezriedka charakter diskotéky v spoločenskom dome. Súčasťou Silvestrovskej zábavy je pyrotechnika. Stredná generácia sa viac zúčastňuje zábav/plesov (najmä na Jána). Príležitosťami s takmer kalendárnou pravidelnosťou boli aj svadby, ktoré sa konali v období od Veľkej noci až po sená. Zábavy a svadby sa pôvodne konali v boroch (medzi stodolami, na voľných priestranstvách v dedine), v priebehu 2. polovice 20. storočia sa premiestnili do krčmy alebo spoločenského domu. Najstarší si pamätajú zábavy na mieste tzv. pekárne, alebo na priestranstve pri magazíňe (kde inak dievčatá pásavali husi). Zábavy organizovali regrúti, aj starí parobci. Regrútska zábava bývala pred odchodom na vojnu, mazácka po príchode z vojny. Katarínska zábava do 70. rokov nebývala zvykom, po svätej omši sa z kostola išlo do tzv. pekárne, kde sa popoludní tancovalo a spievalo.

Inštitút regrútstva je v Liptovskej Tepličke stále prítomný i napriek tomu, že povinná vojenská služba už neexistuje. Regrúti boli pôvodne mládenci v období od odvodu (v auguste) do narukovania (v októbri). V širšom chápaní všetci 18 roční, ktorí v ten rok mali narukovať. Dodnes sa regrútmi nazývajú 18 roční mládenci, ktorým z toho vyplývajú špecifické kultúrno-spoločenské povinnosti. Odvod bol slávnostnou udalosťou, ktorému predchádzala regrútska zábava. Mládenci naň išli spievajúc dedinou a celou cestou. Regrúti sa zvyčajne v nedeľu po litániách (po 15.00) zastavili v krčme na poldeci, malé pivo a prechádzali sa dedinou so spevom. Keď bol regrút, keď ho odobrali, to bol chlap. Koho ňeodobrali, toho aňi tak do partie ňebrali. (muž, 1942) Regrúti reprezentovali svoju obec aj vo vzťahu k okolitému svetu. Medzi tými z Tepličky a zo Štrby bývala vždy rivalita, so šuňavskými naopak, solidarita. Podľa teplických piesní ich v okolitých dedinách, aj v Poprade, vždy vedeli identifikovať. Na prvý pohľad kultúrny prežitok, pretrvávajúci zotrvačnosťou, sa už po krátkom, aj keď skôr orientačnom, ako systematickom exkurze niektorých kalendárnych obyčají v obci, mení na významný nástroj realizácie súčasného kultúrno-spoločenského a náboženského života lokálnej society. Ak je niekto regrút, hovorí to o ňom, že je fyzicky aj psychicky zdravý jedinec, kompetentný v pracovnom aj spoločenskom živote. Je to symbol, zrozumiteľný všetkým členom society/nositeľom lokálnej kultúry. Slovo chlap sa v Tepličke tiež vzťahuje až na odvedeného muža. Ešte neodvedení mládenci nemali taký spoločenský status, neboli rovnocenní a plnohodnotní, čo sa prejavovalo v spoločenskom a slávnostnom, ale aj každodennom pracovnom živote. Do hori ako školák, s mamou do šichti (saďiť stromki, čisťiť les), potom ako mláďenec do šlógu (na ťažbu s chlapmi). Ako regrút som lesnú smolu (živicu) dával do kôri v tvare srdca a nosil frajerke. Chlapi cez zimu vždi do hori choďili robiť. Len ten bol chlap, kto bol šlogar. Keď ňebol dospelí, zaručil sa dospelím z roďini, lebo aj takí petnác, šesnácroční už išli, a potom na vojnu. Mladí šlogar plaťil komput – oldomáš, pohosťil faktora. Na komput sa choďilo v sobotu. Faktor ďelil chlapom peňiaze podľa víkonu. Keď zvíšilo, dalo sa na kostol. Keď ešťe zvíšilo, tak mladí dostal zaplaťenú chlapskú cenu. (muž, 1942)

Záver. Materiál je nevyhnutné ďalej verifikovať, doplniť, analyzovať [11], ako už bolo povedané v úvode, no niektoré súvislosti sú zrejmé už teraz. Zánik kultúrnych tradícií je realitou v mnohých lokálnych societach/obciach. Je výsledkom nielen modernizácie, globalizácie, eurounionizácie, ale aj prirodzeného kultúrneho vývoja, ktorý si v rámci medzigeneračného prenosu vynucuje selekciu, redukciu, adaptáciu na nové sociokultúrne a politicko-ekonomické okolnosti. I napriek tomu, alebo práve preto, sú kalendárne obyčaje v Liptovskej Tepličke príkladom vrstvenia kultúrnych prvkov v čase. Nachádzame v nich prvky zo sveta, ktorý „už odchádza“ – sveta najstaršej generácie a jej často len zahmlených spomienok, aj prvky novšie, s ostrejšími kontúrami vykreslenými strednou generáciou, i súčasné, pôvodom síce rozmanité, no viditeľné a detailne zaznamenané na audiovizuálne médiá. Nástrojom prežitia tradícií je silná lokálna identita a hrdosť na svoju dedinu, čo nie je žiadna prirodzenosť, alebo samozrejmosť, ktorá existuje sama od seba. Naopak, stojí za ňou sofistikovaná a cieľavedomá práca miestnych nadšencov, osvetových pracovníkov, folkloristov aj elity obce (od starostu, cez farára, učiteľov, obecných funkcionárov, po podnikateľov). A to aj za cenu štylizácie/folklorizácie, prípadne importu cudzích prvkov, ktoré sa tradičnými stali „len nedávno“, napríklad aj vplyvom cestovného ruchu, ale to je už iná téma.

Poznámky:
[1] Príspevok vznikol v rámci grantového projektu VEGA 1/0656/11 Sociokultúrny vývin v obci Liptovská Teplička od druhej polovice 20. storočia.
[2] O rozmanitosti prameňov k štúdiu kultúrnych tradícií bližšie Čukan 1997.
[3] Katarína Fedorová, kultúrny referát obce
[4] Katarína Fedorová, kultúrny referát obce
[5] Potrebné analyzovať DVD fotkyfspkh2010 (archív miestnej televízie).
[6] Šúľance sa tradične varia v celom mikroregióne Pramene Hornádu a Čierneho Váhu – vo Vikartovciach, Spišskom Bystrom, Kravanoch, Liptovskej Tepličke, Vernári, Gánovciach a Šuňave.
[7] Potrebná analýza DVD 22.04.2011 Krížová cesta obcou (PceP) (archív miestnej televízie).
[8] Potrebné analyzovať DVD 25042011 Regrúti oblievačka, šmigorst (archív miestnej televízie).
[9] Potrebné ďalej analyzovať DVD 26.06.2011 Odpustová slávnosť (archív miestnej televízie).
[10] Potrebné analyzovať videozáznam miestnej televízie Živý Betlehem 2011.
[11] K ďalšej analýze DVD Liptovská Teplička – Dedina roka 2007.

Literatúra a pramene:

MICHÁLEK, J. a kol.: Liptovská Teplička. Poprad – Košice 1973.

ČUKAN, J.: Pramene k štúdiu a techniky výskumu v etnológii. Nitra 1997.

Kronika obce (1954 – 2006 ako rukopis, 2006 – 2009 elektronická verzia). Obecný úrad Liptovská Teplička.

Videoarchív miestnej televízie.