Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Dar patrí k najuniverzálnejším sociokultúrnym fenoménom, ktoré sa dynamicky rozvíjajú v čase a priestore a sú súčasťou duchovnej, sociálnej a materiálnej zložky všetkých prírodných, archaických i súčasných moderných kultúr.

Hlavným cieľom predkladaného príspevku je upriamiť pozornosť na koncept daru a jeho význam v tradičnej kultúre. V úvodnej časti sa budeme venovať vedeckému záujmu o problematiku daru. Nasledovne sa zameriame na okolnosti vzniku tohto fenoménu, jeho prvotné formy a genézu, ako i význam v tradičných spoločenstvách. Jeho počiatky budeme sledovať predovšetkým vo vzťahu k trom prvkom: ekonomickej výmene produktov, vzťahu k majetku, k obetiam a obetovaniu. Vysvetlíme tiež základné princípy fungovania daru a jeho výmeny, ktorými sú najmä dobrovoľnosť, reciprocita a povinnosť opätovať dar v rovnakej hodnote. Osobitne sa budeme venovať klasifikácii daru z hľadiska jeho foriem, významu, aktérov a príležitostí, v rámci ktorých k výmene dochádza. V poslednej časti sa zameriame na význam a vnímanie daru a obdarovania v konkrétnom lokálnom spoločenstve. Tu využijeme naše zistenia z terénnych výskumov uskutočnených v hornonitrianskej obci Kanianka v 2. polovici 90. rokov 20. storočia.

Vedecký záujem o problematiku daru. Výskum daru patrí do spektra záujmu mnohých vedeckých disciplín. Takmer vo všetkých klasických etnologických prácach sa stretávame so zmienkami o dare. Dar v nich pôvodne vystupoval skôr ako súčasť širšej problematiky, nie ako samostatná téma. Takýto charakter majú napríklad monografie, ktoré sa venujú otázke slovanskej kultúry: „Život starých Slovanov“ Ľ. Niederleho (1911), „Slowianske obrzedy rodzine“ J. Bystroňa (1916) alebo K. Moszyňskeho „Kultura ludowa Slowian“ (1939).

Teoretické otázky výmeny darov rozpracovali až funkcionalisti, ktorí ho považovali za integrálny výsledok vnútornej symetrie všetkých spoločenských transakcií, bez ktorých by žiadna prvotná spoločnosť neexistovala. Výmenu darov sledovali v súvislosti s religióznymi ceremóniami, materiálnymi aj mytologickými väzbami. V tejto súvislosti sú významné predovšetkým diela B. Malinowského (1920, 1922), v ktorých analyzuje výmenný systém kula v západnom Pacifiku. K prelomu vo vede dochádza v roku 1924, kedy vyšla práca francúzskeho sociológa a etnológa Marcela Maussa (synovca a žiaka zakladateľa francúzskej sociológie E. Durkhaima) „Essai sur le don, forme et raison de l´échange dans la société archaȉques“ (Esej o dare, podobe a dôvodoch jeho výmeny v archaických spoločnostiach).^[1] Inštitúcia daru v týchto spoločenstvách zohráva dôležitú úlohu, pretože je súčasne výrazom religiozity, práva, morálky a ekonomiky. Dar získal označenie „totálneho sociálneho faktu“ v centre sociálneho poriadku. (Mauss 1999: 150-151) Táto publikácia, ktorá je najrozsiahlejším pojednaním o dare u prírodných a archaických spoločenstiev, vyvolala obrovský ohlas v širokých vedeckých kruhoch – etnografických, historických, sociologických i lingvistických, získala reputáciu jednej z najlepších sociálno-filozofických prác 20. storočia. Maussova historická rekonštrukcia daru bola silno ovplyvnená romantizmom, ktorý je viditeľný najmä v jeho sociálno-reformátorskom zameraní práce. Kniha okamžite stimulovala k hlbším analýzam problému daru a darovania a odvtedy vzniklo k téme daru množstvo odborných prác. Otázke daru a jeho výmeny, ekonomickému, rituálnemu a symbolickému významu sa venovali napríklad F. Perroux (1963), P. Drucker (1967), K. E. Boulding (1978), H. Befu (1986) alebo C. Camerer (1988). V rozsiahlej monografii francúzski autori J. T. Godbout a A. Caillé „L´esprit du don“ (1992), (Duch daru) rozpracovávajú napríklad vzťah daru a medziľudských vzťahov, daru a darovaniu medzi cudzincami, alebo daru a jeho väzieb na trh. Etnologický prístup k skúmaniu daru bol výrazne prepracovaný aj poľskými, českými a slovenskými vedcami. Analytickejší prístup k problematike daru objavujeme v práci J. Komorovského „Tradičná svadba u Slovanov“ (1976), v ktorej autor venuje analýze tohto fenoménu celú kapitolu. Potrebné je spomenúť aj monotematické vydanie krakovského časopisu „Prace etnograficzne“ (1988, roč. 25), alebo vydanie kolektívnej monografie v rámci edície Studie Slováckeho muzea v Uherskom Hradišti pod názvom „Dary a odbarování“. Teoretické aspekty problematiky daru rozpracovávajú napríklad K. Jakubíková (2007), Ľ. Tarcalová (2007), M. Jovanovic (1988) M. Svirac (1988), A. Zambrzycka-Kunachovicz (1983) a S. Letavajvoá (1997). Dary v rodinných a výročných obyčajoch si v štúdiách všímajú V. Feglová (2007) aj R. Godula (1985), dar v ľudovej slovesnosti spracovávajú R. Habartová (2007) a J. Pechová (2007).

Genéza daru súvisí so životom v archaických kultúrach. Jeho počiatky môžeme hľadať v ekonomických podmienkach týchto spoločenstiev a ich vzťahu k majetku a obetám. Ekonomické relácie medzi jednotlivcami aj skupinami sa u prírodných národov rozvíjali na základe výmeny. Výmena nadbytočných produktov za chýbajúce zaisťovala materiálne zabezpečenie a jeho vyváženosť. Kontakty sa realizovali kvôli výmene darov, ktorú môžeme v dnešnom slova zmysle vnímať ako ekonomickú transakciu. Ak napríklad kmeň navštívil cudzinec, bol privítaný hostinou a darmi, ktoré musel opätovať darmi rovnakej hodnoty. Podobne aj obchod, ktorý bol cieľavedome rozvíjaný obchodníkmi a cestovateľmi, mal formu obradnej výmeny darov. Výmenný obchod pretrváva popri peňažnom hospodárení u niektorých národov dodnes.

Genézu daru je možné priamo odvodiť od vzťahu jednotlivcov k majetku. Prírodný človek nepovažoval veci za svoje vlastníctvo, všetko patrilo prírode a bohom. Veril, že ak chce využívať predmety vo svojom okolí, musí ich odkúpiť od majiteľov, zaplatiť za ich duše poplatok, ktorý zruší doterajšie vlastníctvo. Kým sa odvážil odpíliť „jeho“ strom, obrobiť „jeho“ pôdu, musel zaplatiť. Kmeňovú pospolitosť udržiavala vysoko rozvinutá morálka, založená na princípoch štedrosti a solidárnosti. Ľudia verili, že „boh daruje šťastie pre tých, ktorí sú štedrí, zruinuje lakomcov“. (Mauss 1968: 169). Napríklad u kmeňa Daba v severnom Kamerune bola skúposť muža zosmiešňovaná a dôvodom, aby ho manželka opustila. Majetok nemal zmysel sám v sebe, bol iba prostriedkom. (Vorbrich 1988) V etnologických prácach často nachádzame zmienky o nečistote majetku. U Tsimshianov a Tlingitov poznajú výraz „zabiť majetok“. (Mauss 1968: 201)

Základnými zásadami obdarovania sú dobrovoľnosť a vzájomnosť, čiže reciprocita, ktoré sú regulátormi činnosti vo všetkých sférach života ľudí. Vzájomnosť je len strešným pojmom pre tri čiastočné pravidlá – dávanie, prijímanie a odplácanie. Dávanie bolo nerozlučne späté s prijímaním daru. Prepojenosť slova „dať“ a slova „prijať“ potvrdzuje aj lingvistika podobnosťou týchto výrazov. V indoeurópskych slovách boli vyjadrené tým istým slovom a ich podobnosť sa zachovala vo výrazoch „požičať“ a „požičať si“. Podobne aj škandinávsky výraz „fa“ je synonymom oboch slov: dať aj prijať. Obidva významy nadobúdalo aj slovo „do“, a vysvetľovalo sa len podľa gramatickej konštrukcie a kontextu, v akom sa použilo. (Gurevič 1978: 171) Archaické národy uskutočňovali výmenou darov obchod, ale neuvedomovali si ho. Pojmy predaja a kúpy, ktoré sú dnes presne odlíšené, tiež splývali do jedného slova. Jav bol zaznamenaný u domorodých kmeňov Toaripi a Namac z Novej Guiney. (Mauss 1968: 193) Nerozlišovali ideu predaja a kúpy napriek tomu, že ich uskutočňovali. Podobné koncepty nachádzame aj u starých Slovanov, kde sú pojmy kúpa a predaj obsiahnuté v jedinom slove „meniť“ alebo v slove „kúpiť“, „kupja“ a „kupec“. Všetky tieto pojmy spočiatku zahrňovali obe transakcie. (Janko 1912: 117)

Dar v prvotných predstavách znamenal neobyčajnú vec, bol živou bytosťou s vlastnou dušou. Maori, Tahiťania alebo Tongania nazývali vlastníctvo, presnejšie všetko to, čo mohlo byť vymieňané, výrazom „tonga“. Mohli nimi byť talizmany, poklady, idoly a niekedy aj tradície, kulty a magické rituály. Všetky mali svojho ducha „hau“. Znamenalo to, že ak darujeme nejakú vec a obdarovaný vám ju opätuje, alebo vám vráti niečo iné, vráti vám vlastne „hau“ vášho „tonga“. Maori verili, že dar je potrebné vrátiť, nemožno ho chrániť pre seba, lebo by vám to prinieslo zlo, chorobu, smrť. Tieto národy majú silno rozvinuté systémy morálky a práva. Podľa nich odmietnuť dať, prijať, nedbať na pozvanie, sú ekvivalentom vyhlásenia vojny. Dary slúžia ľuďom aj bohom k zabezpečeniu mieru. (Mauss 1968: 158, 183) V obdarovaní existuje určitý druh rivality a boja, v ktorom vyhráva ten, ktorý dá viac. Zreteľné je to napríklad v systémoch „potlach“ a „kula“. Základom „kuly“ je výmena darov „vaygu´a“, ktorá obsahuje zložky“ „mwali“ (náramky) a „soulava“ (náhrdelníky). Podľa B. Malinowského (1920: 97) sú „vaygu´a“ oživované cirkulačnými pohybmi – „mwali“ sa pravidelne presúvajú zo západu na východ a „soulava“ z východu na západ. Takisto aj organizovať „potlach“, ktorý predstavuje obradnú výmenu darov, je vecou prestíže. U severoamerických Indiánov stratiť prestíž, znamená stratiť dušu. Kwakiutlovia nazývajú náčelníka, ktorý odmietol darovať „potlach“, „zhnitá tvár“. Podľa M. Maussa sa dodnes zachovala jedna z foriem prvotného obdarovania, ktorá je podobná „potlachu“ – stávka. Stávka si ponechala jeho základné atribúty, ako je rivalita, boj o česť a slávu. Podobnosti nachádzame aj v samotnej cirkulácii majetku, ku ktorej v stávke dochádza. V predstavách prírodného človeka mala daná alebo predaná vec svoju dušu, ktorá nasledovala svojho starého majiteľa. Tento zväzok bolo treba pri predaji rozdeliť klopaním na predanú vec alebo šľahaním biča. (Mauss 1968: 152-250)

Stredoveký vzťah k majetku opisuje A. Gurevič. (1978: 187) Majetok bolo možné nadobudnúť ukoristením alebo prácou. Pri žiadnom z týchto spôsobov však nebolo vlastníctvo cieľom, iba garanciou existencie každého jednotlivca. Korisť nebola len zdrojom k nasýteniu družiny, stmeľovala kolektív a posilňovala vodcovu autoritu. Bohatstvo sa menilo na dôkaz hrdinského činu a udatnosti, vystavovalo sa na obdiv, nebolo predmetom hromadenia, ani sa nepúšťalo do obehu ako platidlo. Dobyvatelia si korisť síce vážili, ale ukrývali ju do močarísk a do mora. Napríklad starí Germáni verili, že sa do pokladov, ktoré človek mal ukrylo šťastie a úspech. Zbaviť sa ich znamenalo zahynúť, stratiť svoje najdôležitejšie vlastnosti a bojový dar. Nazhromaždené mince sa preto snažili ukryť a nepočítali s tým, že tento poklad niekedy vykopú. Pokiaľ poklad ležal nedotknutý v zemi, uschovával pre svojho majiteľa šťastie. Majetok sa pochovával, alebo utrácal na hostinách, ktoré boli závodmi v štedrosti.

Miera reciprocity bola v archaických spoločnostiach do veľkej miery podmienená rozdielnosťou v statusoch, ktoré darca a obdarovaný v spoločenstve zastávali. V zásade platilo, že od rovnako postavených aktérov obdarovania sa vyžadovalo presnejšie dodržiavanie reciprocity ako medzi jednotlivcami s odlišným sociálnym statusom – napríklad od bohatého sa očakávalo, že dá viac ako chudobný. Rovnocennosť daru odrážala rovnocenné postavenie jednotlivcov. (Jakubíková 2007: 12)

Ďalšou z podôb daru je obeta. Obeta znamená uzatvorenie posvätnej dohody s nadprirodzenou bytosťou, bohom, mŕtvym predkom, totemovým zvieraťom alebo inou personifikovanou bytosťou prostredníctvom daru. Obeta je manifestáciou vzťahu spoločenstva s touto bytosťou. Etymológia slova „obeť“ sa odvodzuje od slova „obvieštiti“, čo znamená „sľúbiť“. Pochádza tiež zo slova „žartva“, zo slovanského „girtvei“, ktoré znamená „žrať“. Tento výklad poukazuje na súvis s pojedaním obety. (Janko 1912: 229) Ako význam slova naznačuje, hlavnou úlohou obetovania bolo nadviazať kontakt, vyjadriť vďaku, prosbu alebo chválu. Obety sú súčasťou všetkých foriem prvotných aj súčasných náboženstiev. Spolu s pretrvávajúcimi prvotnými predstavami sa dodnes zachovalo obetovanie mŕtvym, démonom, animistickým bytostiam, ktoré existujú paralelne popri vyšších polyteistických a monoteistických božstvách. Obety mali rôzne podoby, ale v zásade to boli veci, ktoré človek potreboval, považoval ich za vzácne, alebo nejakým spôsobom výnimočné. Prvotné obety mali formu potravy. Ako hovorí E. B. Tylor (1897: 420), „barbarské obety nie sú iba formálne pocty, sú z väčšej časti potravou, sú stravované božstvom.“ Obetovanie malo svoje presné pravidlá a porušenie obetného rituálu znamenalo narušenie vzťahu s bohom a jeho hnev. Obetovanie vyjadruje snahu o nadviazanie vzťahu s touto bytosťou a vždy malo charakter „dám“ aby si „dal“. Podobne ako u ostatných foriem daru to bol vzťah na základe výmeny. Na jednej strane stojí človek, jeho prosba, vďaka, túžba po pokání, snaha o naklonenie si bytosti, na strane druhej bytosť a jej moc. Dar obety umožňuje ich kontakt.

Klasifikácia daru. V tradíciách prírodných, archaických i moderných kultúr nachádzame dar vo viacerých podobách. V nasledovnej časti sa preto pokúsime utriediť a klasifikovať jeho formy, pričom budeme vychádzať z typológie K. Krupkovej (1998) a K. Jakubíkovej (2007: 12-13). V systematike foriem je dar možné klasifikovať z hľadiska viacerých kritérií:

1. kritérium materiálnosti

a) materiálne dary (nehnuteľnosti, plodiny, jedlá)

b) peňažné (priama platba, šek, akcie)

c) činnostné (práca, starostlivosť, pomoc)

d) duchovné (blahoželanie, vinš, pieseň, hudba, modlitba)

e) zážitkové (svadobná cesta, zájazd)

2. kritérium účastníkov – dar môže byť prijímaný alebo dávaný:

a) človekom (jednotlivcom aj skupinou) alebo inštitúciou

b) nadprirodzenou bytosťou (bohom, mŕtvym predkom, démonom)

3. kritérium vzťahu účastníkov k aktu, vzťah môže byť:

a) rovnocenný – účastníci majú rovnaké spoločenské postavenie

b) nerovnocenný – napr. obdarovanie chudobného bohatým

4. kritérium opakovanosti

a) dary opakované – pravidelne pri výročných príležitostiach (napr. vianočné dary) a nepravidelne (napríklad ľúbostné dary)

b) jednorazové dary – dary pri úmrtí, dary vo forme výpomoci pri živelnej pohrome

5. kritérium zväzku s obradom

a) neobradový dar – dar pri návšteve chorého

b) obradový dar – obety, koledy

6. kritérium religiozity

a) dary religiózne – dar krstných rodičov pri birmovke

b) nereligiózne – narodeninový dar

7. kritérium vyprosovania

a) dary vyprosované – almužna

b) dary nevyprosované – pohostenie, ľúbostné dary

8. kritérium príležitosti

a) dary, ktoré sa viažu na život skupiny, týkajú sa jednotlivcov, rodiny alebo celého spoločenstva

b) dary pri fyzickej práci – vinobranie, dožinky, zabíjačka, začatie poľných prác

c) dary pri živelných pohromách – výpomoc

d) dary pri zdravotných aktivitách – darovanie krvi, návšteva chorého

9) kritérium funkcie daru, dar môže mať funkciu: spoločenskú, sociálnu, integračnú, výchovnú, ekonomickú, pamiatkovú, magickú, religióznu, právnu, znakovú, estetickú, prestížnu.

Dar a obdarovanie na príklade obce Kanianka. V tejto časti sa budeme venovať vnímaniu daru a obdarovania, názorom na prijímanie, opätovanie daru, formám daru, samotným aktom obdarovania a jeho aktérom i zmenám príležitostí k obdarovaniu. Z výpovedí respondentov^[2] vyplýva, že dar považujú stále za významný prvok, ktorý ovplyvňuje ich vzťahy s inými ľuďmi, niekedy sa dokonca stáva kritériom trvácnosti a hĺbky vzťahov. „Ak mi napríklad priateľ vyjadruje lásku a nikdy by mi nedal dar, zdalo by sa mi, že tam niečo chýba. Ak mi dáva iba dary a nepovie, že ma má rád, zas tam niečo chýba.“ (ž, 1975) Dary mali byť podľa respondentov vždy prijímané najmä z úcty voči darcovi, ktorý by sa mohol uraziť, „neprijať by jednoducho nebolo dobré, nepatrí sa to“. Iné je to s nákladnými a drahými darmi, ktoré obdarovaný nie je schopný opätovať. „Veľké dary zaväzujú, malé dary potešia.“ (m, 1949) Väčšina respondentov sa zhoduje v tom, že dar je potrebné vrátiť kvôli pocitu zadĺženosti voči darcovi alebo pre potešenie z darovania. Dôležitú úlohu zohráva v tejto súvislosti aj strach pred verejnou mienkou a ohováraním. Verejná mienka ovplyvňuje aj názory na hodnotu opätovaného daru – „treba vrátiť dar v takej istej hodnote. V dnešnej dobe sa veľa ľudí na to pozerá.“ (ž, 1974). Informátori sa preto snažili aspoň približne vyrovnať hodnotu prijatého daru, no uvádzajú, že obmedzením sú ich vlastné finančné možnosti. Pri opätovaní nepociťovali povinnosť hodnotu daru prevýšiť, význam pre nich mala aj jeho neodmerateľná, symbolická hodnota. Dary boli respondentmi väčšinou opätované pri rovnakých príležitostiach, ako boli prijímané. Na základe formy môžeme dary, s ktorými sa respondenti najčastejšie stretávali, rozdeliť do nasledovných kategórií:

a) dary praktické

b) dary symbolické – „neúžitkové“

c) dary komfortné

d) dary peňažné.

Praktické dary charakterizuje ich utilitárna, úžitková hodnota. Symbolickými sú naopak dary, ktorých úžitková hodnota nie je dominantná, alebo úplne absentuje. Príkladom sú rôzne upomienkové predmety (z cesty, púte, jarmoku, kúpeľov zo zájazdu), dary symbolizujúce vzťah k obdarovanému (kvety, papierové srdce), ozdobné dary (bižutéria, obraz) a dary, ktoré sa viažu k využívaniu voľného času a záujmom (kniha, magnetofónová kazeta). Na pomedzí oboch typov darov stoja komfortné dary, ktoré môžu mať úžitkovú aj symbolickú hodnotu, ale vyznačujú sa vysokou kvalitou, značkou, luxusnosťou a im zodpovedajúcou finančnou hodnotou (napr. zlatá retiazka). Všetky skupiny respondentov dávali jednoznačne prednosť darom praktickým a peňažným, čo komentovali napríklad nasledovne: „Čo spravíš s takým darom, keď ho položíš na vitrínu a budeš z neho utierať prach?“ K najčastejšie uvádzaným praktickým darom pri všetkých príležitostiach patril najmä odev, kozmetika a alkohol. Najfrekventovanejším „neúžitkovým“ darom sa stali kvety a knihy. Z výpovedí je zrejmé, že kvety by mali byť dávané všetkým, bez rozdielu veku, pohlavia a príležitosti, avšak obdarovávané nimi boli hlavne ženy a ženy ich aj najčastejšie dávali. Špeciálnym symbolickým darom, ktorý je v skúmanej lokalite veľmi obľúbený, bolo zahratie pesničky spolu s vinšom v miestnom rádiu. Obdarovanie touto formou prebiehalo vždy v určitých vlnách, cykloch v rámci skupiny (rodiny, príbuzných, okruhu priateľov), kde došlo k obdarovaniu a vráteniu rovnakého daru medzi všetkými členmi skupiny. Ak bol takto obdarovaný každý člen, jeho „módnosť“ zanikla, alebo sa znovu objavila po určitom období.

Podľa formy zaobstarania daru je možné rozlišovať:

1. dar kupovaný

2. dar vlastnoručne vyrábaný.

Zo spomienok najstaršej generácie, ktoré sa viazali na detstvo a mladosť respondentov (od 30. rokov 20. storočia) je zrejmé, že najčastejším darom bol dar zhotovovaný doma. Vtedajšie rodiny si vyrábali dary i väčšinu vecí, potrebných k životu. Finančné prostriedky využívali len na nákup najpotrebnejších vecí, ktoré nedokázali sami zhotoviť. V ich výpovediach sa najčastejšie objavovali zmienky o nasledovných vlastnoručne vyrábaných daroch: hračky pre deti, drevené alebo textilné predmety do domácnosti, potraviny a alkohol. Dary sa kupovali iba zriedka. „Keď nám kúpili na Vianoce pletenku alebo koláč, to bola veľká vzácnosť.“ (ž, 1923) Mladšie generácie preferovali nákup darov najmä kvôli nedostatku času na výrobu a možnosť výberu.

Dar bol respondentmi vnímaný ako viditeľný prejav citov, vzťahov a k jeho odovzdávaniu dochádzalo predovšetkým pri príležitostiach, ktoré sú pre darcu a obdarovaného niečím výnimočné a zvláštne. Vážnosť a určitú „tajomnosť“, ktorá bola pri týchto príležitostiach dodržiavaná, umocňovala určitú „posvätnosť“ darovania. Hodnota vzťahov sa prejavovala aj v samotnom priebehu obdarovania. Väčšinou ho sprevádzal telesný kontakt aktérov – podanie rúk, potľapkanie po pleci, bozk, objatie. Odovzdaniu darov predchádzalo tiež slovné vyjadrenie vzťahov – vinšovanie alebo gratulácie. Vinš dar sprevádzal, alebo dar nahrádzal a sám sa stával darom. Respondenti z radov najstaršej generácie si pamätali viacero dlhších, rýmovaných vinšov, ktoré kedysi bežne používali. Ako príklad uvádzam nasledovné:

„Na tej vašej streche sedí holub sivý,

dnes je tvojho mena,

nech ťa Pán Boh živí.“ (ž, 1919)

„Všetko dobré k tvojmu sviatku.

Vždy na ráno kávu sladkú

a na večer vína džbánok

s dobrým mužom sladký spánok.“ (m, 1949)

„Rozkvitla ruža do kvetu krásneho,

moc zdravia a šťastia ti prajem v deň mena tvojeho.

Nech ťa Pán Boh živí ešte dlhé roky.

Aby bol tvoj život šťastní a blažený,

to ti prajem ja (meno darcu).“ (ž, 1924)

Mladšia generácia sa uspokojila s jednoduchou a krátkou gratuláciou, niektorí dokonca považovali tieto slovné prejavy za „smiešne alebo trápne ceremónie“ a vyhýbali sa im.

Forma obdarovania bola závislá od príležitosti, pri akej sa uskutočňovala. Na rozdiel od príležitostí k obdarovaniu, ktoré uvádzala najstaršia generácia, smerom k súčasnosti sa ich počet zvyšoval. K tradičným slávnostiam ako narodenie, ale najmä sobáš, pribudlo obdarovanie pri príležitosti narodenín, menín, rôznych osobných výročí, školských alebo inštitucionálnych slávností (napr. MDD, MDŽ, deň dôchodcov, deň baníkov, sv. Valentín). Zmenilo sa aj spektrum účastníkov obdarovania. Lokálne spoločenstvo už nevystupovalo ako jednotný celok, v ktorom sa všetci stávajú darcami alebo obdarovanými. Kontakty medzi osobami sa oslabili, zúžili na okruh najbližšej rodiny alebo príbuzných. Na druhej strane sa rozšírili o mnohé mimolokálne kontakty, ktoré vznikli na základe priateľských, pracovných alebo študentských vzťahov.

Zvláštnou novovznikajúcou kategóriou daru sa stalo obdarovanie samého seba. Tento typ obdarovania je zrejme reakciou na potrebu ozvláštnenia všedných dní, umocnenia pocitu slávnosti ale i nedostatočných alebo chýbajúcich vzťahov jednotlivca s okolím. V tomto prípade bolo chýbajúce potvrdenie vzťahu s blízkymi prostredníctvom darov nahradené obdarovaním samého seba. Takéto obdarovanie nie je výnimočnou záležitosťou: „Keď mám na niečo chuť, tak si to darujem.“ (Nie dám.) „Keď mám meniny, idem si sama sadnúť do cukrárne, aby som vedela, že mám meniny.“ Táto forma obdarovania je záležitosťou predovšetkým mladšej generácie. Starší respondenti sa k nej vyjadrili nasledovne: „A čo by som si mala dávať?“… „Nikdy by ma to ani nenapadlo.“… „Radšej druhému ako sebe.“

Zistenia z výskumu poukazujú na skutočnosť, že obdarovanie bolo predovšetkým záležitosťou žien. Ženy dary zabezpečovali a darovali ich obdarovanému za celú rodinu. Dary boli respondentmi (bez ohľadu na vek) považované za „ženskú záležitosť“, pretože „ženy sa v tom vyznajú“.

Záver. Dar je významným sociálnym fenoménom, ktorý za určitých podmienok uvádza do pohybu spoločnosť a jej inštitúcie. Pohyb darovaných predmetov medzi jednotlivcami v rámci skupiny, no i medzi skupinami podporuje spolupatričnosť, súdržnosť a trvácnosť zväzkov, sprostredkováva vzťahy medzi „ja“ a „ostatní“/„cudzí“, zabezpečuje komunikáciu. Dar nie je len prejavom jednotlivca, ale záležitosťou spoločenstva. Tento vzťah je možné vyjadriť nasledovne:

Darca                                ←       |

               (manifestácia)              |

Dar             → spoločenstvo       | (reflexia vzťahu)

                                                   |          

Obdarovaný                     ←       |

Dar aj naďalej funguje ako norma s presne stanovenými pravidlami, je spoločensky kontrolovaná (povinnosť vrátiť dar v rovnakej hodnote, povinnosť prezentovať materiálnu a symbolickú hodnotu daru pred celým spoločenstvom) a sankcionovaná. Smerom k súčasnosti sa zvyšuje počet príležitostí k obdarovaniu; význam lokálneho spoločenstva sa síce oslabuje, avšak okruh aktérov obdarovania sa rozširuje na priateľov, spolužiakov, kolegov; pomerne novou kategóriou je dar samému sebe.

Literatúra a pramene:

BEFU, H.: Gift-Giving in a modernizing Japan. In: Lebra, T., S. – Lebra, W., P. (eds) Japanese Culture and Behavior. Honolulu: University of Honolulu Press, 1986, p. 158-170.

BIBLIA. Starý a nový zákon, Bratislava: Spolok svätého Vojtecha, 1991.

BOULDING, K., E.: Réciprocité et échange: l´individu et la famille dans la société. In: Michel, A.: Les femmes dans la société marchande. Paris: Press universitaires de France,

1978, p. 21-37.

BYSTROŇ, J, S.: Slowianske obrzedy rodzinne. Kraków: Adamemia Umiejetności, 1916.

CAMERER, C.: Gift as Economic Signals and Social Symbols. American Journal ofH Sociology. Vol. 94, supplement, 1988, p. 180-212.

Dary a obdarování. Studie Slováckeho muzea. Roč. 12, Uherské Hradiště: Slovácke muzeum v Uherském Hradišti, 2007.

DRUCKER, P.: The potlatch. In: Dalton, G. (ed.Tribal and Peasant Economies. New York: The Natural History Press, 1967, p. 482-493.

FEGLOVÁ, V.: Je dar mŕtvym, darom? In: Dary a obdarování. Studie Slováckeho muzea, č. 12, Uherské Hradište: Slovácke museum, 2007, s. 93-97.

GODBOUT, J, T. – CAILLÉ, A.: L´esprit du don. Paris: Éditions La Découverte, 1992.

GODULA, R.: Obrzędowe godzenie służby. Zeszyty Naukowe UJ, Prace Etnograficzne, z. 25, Kraków, 1988.

GUREVIČ, A., J.: Kategórie stredovekej kultúry. Praha: Mladá fronta, 1978.

HABARTOVA, R.: Výtvarnost na kraslicích jako prostředek k umocnění významu daru. In: Dary a obdarování. Studie Slováckeho muzea, č. 12, Uherské Hradište: Slovácke muzeum, 2007, s. 195-218.

KOMOROVSKÝ, J.: Tradičná svadba u Slovanov. Bratislava: Univerzita Komenského, 1976.

JAKUBÍKOVÁ, K.: Systém a funkcia darov. In: Dary a obdarování. Studie Slováckeho muzea, č. 12, Uherské Hradište: Slovácke muzeum, 2007, s. 11-15.

JANKO, J.: O praveku slovanském. Praha: Ottovo nakladatelství, 1912.

JOVANOVIC, M.: Dar jako symbol współżycia społecznego w przeszłości i dziś. Zeszyty Naukowe UJ, Prace Etnograficzne, z. 25, Kraków, 1988.

KRUPKOVA J., Z problemów klasyfikacji darów w czeskiej kulturze ludowej. Zeszyty Naukowe UJ, Prace Etnograficzne, z. 25, Kraków 1988.

LETAVAJOVÁ, S.: Dar ako kultúrny fenomén. Diplomová práca, FF UK Bratislava, Bratislava, 1997.

MALINOWSKI, B.: Argonauts of the Western Pacific. London: Routledge and Kegan Paul LTD. 1922.

MALINOWSKI, B.: The kula: the Circulating Exchange of Valuables in the Archipelagoes of Eastern New Guinea. Man. Vol. 20, No. 51, 1920, pp. 97-105.

MAUSS, M.: Esej o daru, podobě a důvodech směny archaických společnostech. Praha, 1999.

MAUSS, M.: Essai sur le don. Paris, 1968.

MOSZYŇSKI, K.: Kultura ludowa Slowian. Cz. 2, Krakow: PAU, 1936.

NIEDERLE, Ľ.: Život starých Slovanov. Oddiel kultúrny. Diel I, Praha: Bursika & Kohouta, Kníhkupců České university a České akademie císaře Františka Josefa pro vědy, slovesnost a umění. 1911.

PECHOVÁ, J.: Dar a obdarování v lidové písni a slovesnosti. In: Dary a obdarovíní. Studie Slováckeho muzea, č. 12, Uherské Hradište: Slovácke museum, 2007, s. 177-194.

PERROUX, F.: Économie et société. Contrainte, échange, don. Paris: Presses universitares de France, 1963.

Prace etnograficzne. Roč. 28, Krakow: Universitet Jagiellonski, 1988.

SVIRAC, M.: Podpłomyk, pieczywo chlebowe i jego funkcja jako daru. Zeszyty Naukowe UJ, Prace Etnograficzne, z. 25, Kraków, 1988.

TARCALOVÁ, Ľ.: Dar jako životní fenomén. In: Dary a obdarování. Studie Slováckeho muzea, č. 12, Uherské hradište: Slovácke museum, 2007, s. 19-25.

TYLOR, E., B.: Úvod do štúdia človeka a civilizácie. Praha: Jan Laichter, 1897.

VORBRICH, R.: Gospodarcza i społeczna rola daru w życiu rodziny i społeczności lokalnej Daba z Kamerunu. Zeszyty Naukowe UJ, Prace Etnograficzne, z. 25, Kraków, 1988.

ZAMBRZYCKA-KUNACHOWICZ, A.: O możliwościach analizy wymiany darów. Zeszyty Naukowe UJ, Prace Etnograficze, z. 18, Kraków, 1983, s. 7-13.

ZÁTURECKÝ, A., P.: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Bratislava: Tatran, 1975.

Poznámky: