Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvodom. Konfesionalita je súbor náboženských znakov a  miera ich prežívania. Niektoré z  nich sú manifestné – viditeľné už na prvý pohľad, reprezentujú konkrétne náboženstvo jednotlivca aj spoločenstva. Napríklad kostol, modlitby, náboženské knihy, rituály – služby Božie, omša, krst, konfirmácia, pohreb, či sobáš, ale aj jednoduchá au toidentifikácia  –  konštatovanie  –  „som evanjelik“, „som katolík“. Na základe týchto znakov každý vie okamžite určiť náboženstvo človeka aj  komunity. Iné náboženské znaky sú latentné–  skryté a  možno ich identifikovať, alebo dedukovať na  základe najrôznejších aktivít, úkonov, výroby, či dokonca myslenia a  mentality (napríklad náboženské prvky zariadenia interiéru, farebnosť odevu, obradová strava, slávenie sviatkov, prezentovanie niektorých vlastností človeka ako cností, alebo celý hodnotový systém). Náboženské znaky sú často zakódované, čitateľné len „medzi riadkami“. Niekedy sú skryté len cudzím, inokedy aj samotným nositeľom. Ich funkcia môže byť úplne iná, akoby s náboženstvom nemali nič spoločné. No po hlbšej analýze sa náboženská proveniencia, či vplyv, môžu objaviť. Napríklad v  rodinách, ktoré sa nevyznačujú vysokou mierou konfesionality („my do  kostola nechodíme“, „my sa nemodlíme“). Ak je priebeh najvýznamnejších sviatkov v roku, alebo momentov v živote členov rodiny/spoločenstva tradičný, obsahuje množstvo prvkov náboženstva aj v  takýchto rodinách. Udržiavanie tradícií v  slovenskom dolnozemskom prostredí preto s  istotou predpokladá aj prítomnosť latentných náboženských znakov.

Konfesionalita je veľmi dôležitou charakteristikou všetkých slovenských dolnozemských komunít. V  každej dedine, spoločenstve môže byť iná, navyše, mení sa aj v čase. Niektoré lokality sa hrdo prezentujú ako komunity s  intenzívnym náboženským životom, mnohými cirkevnými aktivitami, osobnosťami, angažovanosťou viacerých obyvateľov, cirkevnými spolkami. Zvyknú to o nich hovoriť aj „tí druhí“. Na náboženskom živote sa tam podieľajú všetky generácie – od najstarších (presbyterov, dozorcov, kantorov, ďalších cirkevných funkcionárov, či členiek oltárneho krúžku, alebo spevokolu), cez strednú generáciu, ktorá v týchto aktivitách býva (i keď zväčša v menšej miere) tiež zaangažovaná, až po mládež a deti. (O spolkovej činnosti v slovenských dolnozemských komunitách bližšie MICHALÍK 2011:47-72.) Deti a mládež sa stretávajú na fare počas prípravy vianočného programu, pred konfirmáciou, no aj častejšie – týždenne, alebo nepravidelne, kedy podľa potreby využívajú priestory a vybavenie fary (klubovňu, počítač, internet, dvor, na ktorom je zriadené detské ihrisko, parkovú úpravu okolo kostola a  pod.). V  takýchto komunitách sa aj na  službách Božích zvyčajne zúčastňuje väčšia časť komunity. Spravidla v rámci intenzívnych medzilokálnych kontaktov sa veriaci stretávajú s  členmi iných cirkevných zborov, deti navštevujú spoločné letné tábory organizované alebo spoluorganizované cirkvou, mládež má možnosť na náboženských podujatiach spoznať rovesníkov z  iných slovenských dedín. Starší, ktorí už takéto vzťahy s rodinou, alebo priateľmi majú, ich udržiavajú práve prostredníctvom náboženských podujatí. Najvýznamnejšie sa konajú pravidelne, každoročne. Sú dlho očakávané a mnohí si nevedia predstaviť, že by sa ich nezúčastnili. Sú prirodzenou súčasťou ich života. (O  medzilokálnych kontaktoch a  ich vplyve na etnokultúrny vývoj bližšie ČUKAN 2011:7-14.)

Nie všetky slovenské dediny a  ich spoločenstvá majú konfesionalitu rovnakú. Z rôznych dôvodov môže byť slabšia, alebo silnejšia. Intenzívnejšia je v prípade, ak je komunita homogénna, endogamná a súdržná. Vtedy nenastávajú situácie, kedy sa rozhoduje o tom, „v ktorom kostole“ pokrstiť dieťa, ktoré sviatky budú sláviť a aký budú mať priebeh. Silné spoločenské a rodinné väzby, dnes viac prítomné v  dedinskom ako v mestskom prostredí, pôsobia na  život človeka stabilizujúco, konformita a tradicionalizmus konfesionalitu udržiavajú, alebo zvyšujú. Prítomnosť silných osobností (nielen z  náboženskej sféry) dokáže národný a kultúrny život komunity podnecovať, alebo revitalizovať. (O  význame osobností pre národnostný a  kultúrny život bližšie MICHALÍK 2008:476-480.) Ich absencia má opačný efekt. Ďalším faktorom zmeny konfesionality je taká zmena zamestnania, ktorou je človek vytrhnutý z vlastnej kultúry a society. Miera prežívania náboženských znakov sa vtedy znižuje a náboženskú identita sa oslabuje. (O súvislostiach zamestnania, konfesionality a etnicity bližšie ŠUSTEKOVÁ 2004:127-132.) Oslabovanie vplyvu náboženstva v súčasnom meniacom sa svete však nemožno pripisovať migrácii, modernite a multietnicite, i keď prenikli až za hranice komunít, rodín a  manželstiev. Niekedy práve dynamika vývoja mnohé v náboženskom živote ľudí podnietila a dala mu zmysel. Príbehy Slovákov pri osídľovaní Dolnej zeme, interpretované historiografiou, etnológiou aj  mytológiou, sú plné dôkazov o  dôležitých funkciách a  vplyve cirkvi, najmä farára.[1]

Význam náboženstva a  cirkvi stúpa najmä v  ťažkých a zlých časoch. Zdá sa, že v súčasnosti frekventované konštatovanie, že kostoly dnes ľudia navštevujú menej ako voľakedy, že v ich každodennom živote je úloha náboženstva čoraz menšia, je dôkazom toho, že až také zlé a  ťažké tie dnešné časy nie sú.

Kňaz. Postavenie a  význam cirkvi v  konkrétnych komunitách z veľkej miery predstavuje a v ešte väčšej miere vytvára kňaz. V rámci náboženského spoločenstva je realizátorom najvýznamnejších a pravidelných náboženských ceremónií a administratívno-organizačného života, ale aj psychologickou, spoločenskou, morálnou a  vzdelávacou autoritou. Zmena jeho postavenia v  súčasnosti je spôsobená tým, že monopol, ktorý v  spomenutých oblastiach (spolu s učiteľom) v dedinskom spoločenstve mal, zanikol. Cirkevné školy, do polovice 20. storočia jediný zdroj gramotnosti na vidieku, nahradili štátne a dnes aj súkromné školy. Navyše, informácie o svete, jeho vzniku, princípoch, ale aj o  náboženstve a  Bohu nesú aj nové médiá. To však neznamená, že kňaz je nahradený/nahraditeľný.

Je svedomím veriacich. Má stelesňovať ich predstavu o  tom, aký má človek byť. Má byť zárukou toho, čo oni sami zaručiť nedokážu. Delegovali ho do  úlohy nositeľa tzv. ideálnej kultúry („ako by to malo byť“), ktorá je vždy odlišná od tzv. reálnej („ako to je“). Kňaz je reprezentantom celej náboženskej komunity. Ak spoločenstvo vidí, cíti, že niečo chýba, vzhliada ku kňazovi a čaká riešenia. Tam, kde upadá morálny život, očakávajú pomoc práve od neho.

Kde upadá národné povedomie, alebo kultúrny život, vždy okrem iných vinia aj kňaza. Niekedy bez ohľadu na to, že bez spolupráce členov cirkevného spoločenstva sú jeho reálne možnosti obmedzené. Náboženstvo síce poskytuje veriacim návod na  život, no práve kňaz ho interpretuje a uvádza do skutočného života. V náboženskom, ale aj kultúrno-spoločenskom živote evanjelických dolnozemských spoločenstiev plní nenahraditeľné funkcie aj jeho manželka. Spoločenstvo od nej očakáva presne definované aktivity, správanie a postoje. Od obidvoch sa očakáva napĺňanie svojich sociálnych rol, ktoré je podrobne monitorované niektorými členmi cirkevného spoločenstva (kedy, kde a  prečo farár (a  jeho manželka) chodia, ako sa odievajú, trávia čas, s kým sa stretávajú, ako sa správajú voči sebe aj ostatným a pod.).

Keďže kultúra a  fungovanie spoločnosti sú založené na  reciprocite (v  najrôznejších podobách), úlohy a  roly, ktoré kňaz má, sú vyvážené jeho statusmi, kompetenciami a  autoritou. Jeho účasť na  podujatiach a  aktivitách spoločenstva ich legitimizuje a  dodáva im požadovanú dôstojnosť. Kňaz je nezriedka pozývaný na  najvýznamnejšie rodinné udalosti (svadby, krstiny, jubileá a pod.), kultúrne a  spoločenské podujatia obce (prezentácia publikácií, dni obce, výročia, športové podujatia, divadelné predstavenia a pod.). Oficiálne, alebo aj neoficiálne je účastný pri riešení dôležitých otázok komunitného, niekedy aj politického života. I napriek inštitucionálnej autorite, ktorú má z moci svojho úradu, sú veľmi dôležité jeho osobnostné dispozície a  kvality. V  prípade ich optimálnej kombinácie zvyčajne veľmi efektívne vplýva na  rozvoj náboženského aj kultúrno-spoločenského a  národnostného života obce. Ak komunita z rôznych dôvodov nemá vlastného kňaza, niektoré aktivity prirodzene upadajú, alebo zanikajú.

Evanjelickí Slováci v  slavónskych Soľanoch od  svojho príchodu do  dediny koncom 30. rokov 19. storočia až do roku 2004 nemali svojho farára. V rokoch 1863 – 1896 boli fíliou 35km vzdialenej Bingule, s viac-menej formálnou starostlivosťou  – novorodencov krstil a  zosnulých pochovával miestny rímsko-katolícky chorvátsky kňaz. V rokoch 1897 – 1991 boli Soľany fíliou Šídu, odkiaľ farár prichádzal 4-krát ročne. Vlakom cestoval do  Vinkoviec, odtiaľ ráno iným vlakom do  Vrbane, kde ho čakal povoz do  Solian a  ďalšie dve hodiny cesty. Aj preto v  rokoch 1930 – 1948 v dedine pôsobil diakon, ktorý okrem služieb Božích vykonával nedeľnú školu aj pohreby. V  rokoch 1961 – 1967 pôsobil v dedine kantor – levíta, ktorý vykonával služby Božie, nedeľnú školu a prípravu konfirmandov. Po  ňom prípravu konfirmandov a  nedeľnú školu prevzal miestny obyvateľ. Keďže v  tomto období v  obci nežil ani laický kazateľ, služby Božie sa nekonali vôbec. Od  roku 1998 prichádzal do dediny raz ročne chorvátsky farár alebo diakon zo Slavónskeho Brodu, raz  mesačne diakonka z Vinkoviec a od roku 1999 duchovný z Iloku. Neprítomnosť farára tu významne ovplyvnila zachovávanie a  modifikáciu lokálnych etnokultúrnych tradícií. Po narodení dieťaťa je všeobecne rozšírené, že (z rôznych dôvodov) by ho príbuzní a  susedia mali prvýkrát vidieť až po  krste. Krst sa zvyčajne koná v  najbližšiu nedeľu, najneskôr dva týždne po  narodení. Z  dôvodu neprítomnosti farára v Soľanoch sa toto pravidlo nemohlo dodržiavať – „prvýkrát vidieť“ chodili ešte nepokrstené dieťa. Pri tejto návšteve aj na krstinách je potrebné obdarovať ho, čo vyvolalo duplicitu obdarovávania a návštev. Vádzka – prvá návšteva bohoslužieb rodičky po  šestonedelí, sa nemohla vykonávať z  toho istého dôvodu. Matka v  čase krstu zvyčajne už nebola šestonedieľkou, krstov sa preto v Soľanoch bežne zúčastňovali aj rodičia dieťaťa, čo inak nebolo zaužívané. Deti v Soľanoch krstili „hromadne“, keď do dediny prišiel farár, niekedy až niekoľkomesačné. Rodičia dali pokrstiť dieťa ihneď aj v  miestnom rímskokatolíckom „chorvátskom“ kostole. Keďže bohoslužby a pohreb bývali popoludní, krst prebiehal až po  nich a  slávnostný obed nahradila večera. Konfirmácia tu nebývala na takej úrovni, ako v iných dedinách, lebo jej príprava nebola pravidelná. Prinajlepšom ju vykonával diakon/levíta, neskôr radový obyvateľ. Je prirodzené, že nemali také vedomosti a autoritu ako kňaz. V rámci kalendárnych obyčají badať zmeny v presune slávnostných veľkonočných nedeľných bohoslužieb z dopoludnia na popoludnie a vianočných zo Štedrého dňa (24. 12.) na  Kračún (25. 12.), lebo farár v  tradičných termínoch vykonával služby Božie vo „svojom“ farskom kostole. Tým sa presunulo napríklad aj vianočné recitovanie a odmeňovanie detí v kostole pri stromčeku na druhý deň. Tradičná trojkráľová kňazská obchôdzka sa v  miestnych evanjelických rodinách nekonala vôbec. Od roku 2004 tvoria evanjelici v Soľanoch samostatný cirkevný zbor s vlastnou farárkou. Začala vyučovať náboženstvo v  miestnej základnej škole, pravidelne sa konajú služby Božie, cirkevný zbor organizuje sobotňajšie Biblické hodiny a  vyučovanie konfirmandov. V  roku 2008 bol založený Oltárny krúžok žien, konajú sa recipročné návštevy cirkevných zborov v  rámci Chorvátska, Vojvodiny a Slovenska, solianske deti každoročne navštevujú biblický tábor v  Crikvenici. V  roku 2004 sa konal Deň cirkvi pri príležitosti 20. výročia položenia základného kameňa modlitebne, v roku 2012 pripravil cirkevný zbor Deň cirkvi pri príležitosti 100. výročia kúpy prvej modlitebne. Deň cirkvi sa konal aj v  roku 2013. V  spoločenských priestoroch modlitebne pravidelne nacvičuje soliansky slovenský folklórny súbor, stretávajú sa tam miestni Slováci v rámci spolku Matice slovenskej, alebo aj pri iných príležitostiach. Prítomnosť farárky tu štandardizuje náboženský život slovenských evanjelikov, prispieva k  revitalizácii etnokultúrnych tradícií a  etnickej identity solianskych Slovákov. Evanjelizmus je, aj vo všeobecnosti, z  dolnozemskými Slovákmi neoddeliteľne spätý. Podobných príkladov z Dolnej zeme je viac. „Vo vlastivedných monografiách aj užšie obsahovo zameraných publikáciách z  prostredia slovenských dolnozemských enkláv sa len výnimočne nevyskytujú zmienky o významnom prínose kňazov a  učiteľov v  kultúrnej, osvetovej a  širšie chápanej organizačnej národnostnej činnosti.“ (ČUKAN  –  KURPAŠ 2013:13) Perspektívna je i  súčasná generácia slovenských kňazov na Dolnej zemi s ambíciami realizovať náboženský život a pôsobiť aj v  oblasti rozvoja kultúry a  udržiavania etnického vedomia miestnych Slovákov. Predstavujú ich napríklad aj aktivity späté s vedeckovýskumnou a  publikačnou činnosťou pracovníkov Katedry manažmentu kultúry a turizmu FF UKF v Nitre, ktorá v  ostatných rokoch publikuje pôvodné monografie dolnozemských dedín so slovenským osídlením. Miestni farári sa v nich systematicky zaoberajú lokálnymi dejinami cirkvi, okrem toho aktívne participujú na  organizačnom zabezpečení výskumu a pri prezentácii výsledkov. Doteraz boli týmto spôsobom realizované výskumy a  publikované monografie z  obcí Borumlak a  Varzaľ (Bihor), Butín (Banát), Pivnica (Báčka), Boľovce (Sriem), Silbaš (Báčka) a  Soľany (Slavónia), prebieha výskum vo Vojlovici pri Pančeve.

Záver. Jedným z najvýznamnejších kontextov náboženstva a Slovákov na Dolnej zemi je dlhodobá a nenahraditeľná úloha cirkvi v zachovávaní ich národného života a etnickej identity. (K problematike významu cirkevnej, evanjelickej kultúry pri budovaní dolnozemského kultúrneho modelu bližšie z  kulturologicko-umeleckého pohľadu VALENTÍK 2009, alebo kulturologicko-etnografického DIVIČANOVÁ 2011.) Náboženstvo je dodnes súčasťou ich sviatočného aj každodenného života. V inštitúte aj v osobnosti kňaza spočíva veľký organizačný a  výchovnovzdelávací potenciál. Ak je efektívne využitý, prispieva k  udržiavaniu alebo revitalizácii etnokultúrnych tradícií v  prostredí etnických minorít. Kňaz reprezentuje v lokálnom spoločenstve cirkeva  náboženstvo, evanjelické, aj rímsko-katolícke náboženstvo reprezentuje komunity dolnozemských Slovákov, ich kultúru a identitu.

Poznámky:

[1] Pred odchodom poznali svoj priestor, no zrazu prišli do  neznámeho, stratili istotu a  pocit bezpečia. Nemali oporné body svojich aktivít. Ocitli sa v novom rytme prírody a kozmu, v čase aj v priestore sa museli preorientovať. Slnko začalo ináč merať čas, inak a  na  inom mieste zapadalo, ináč sa začínala zima a  jar ohlasovali iné vtáky. Zohnutí ľudia z  vrchov sa učili chodiť vzpriamení po  rovnej zemi. Prestal platiť kalendár aj pranostiky, nebolo treba vyťahovať dvojmužnú pílu, klčovnice zostali opreté o  stenu sušiarne na  kukuricu. V  inakšej peci sa kúrilo iným materiálom, z inej múky sa ináč piekol chlieb… …zmenil sa každodenný aj sviatočný život, celý kultúrny systém. Zo dňa na  deň sa zmenila funkcia aj hodnota predmetov materiálneho sveta, ktorý ich obklopoval. Došlo k zlomovému procesu v mnohýchoblastiach kultúry a  overené tradičné postupy nahradila improvizácia. Bezradní sa obzerali okolo seba a hľadali istotu a  útechu. …Kňaz, ktorý neraz prišiel na  čele kolonistov, pocítil a  prežíval zmeny menej intenzívne. Predmety, ktoré ho obklopovali, životné situácie a  každodenný život, sa najviac podobali tomu predchádzajúcemu v starom domove. Navyše  –  nebol s  ním natoľko zrastený ako roľníci… Ani prostredníctvom práce, ktorá mala celkom odlišný charakter, ale ani s  jediným prostredím a  lokálnym spoločenstvom, lebo miesto svojej služby predsa len z  času na  čas menil a spravidla neprežil celý život na jednom mieste ako roľníci.“ (ČUKAN – KURPAŠ 2013:13-17)

Literatúra a pramene:

ČUKAN, J.: Posuny v kvalite a intenzite vzťahov na etnokultúrnej hranici. In: Dynamika akulturácie na etnickej hranici : zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, ktorá sa konala v Nitre na UKF v dňoch 10. – 11. novembra 2010. Nitra 2011, s. 7-14.

ČUKAN, J. – KURPAŠ, M.: Rola osobnosti v minoritnom kultúrnom systéme. In: Evanjelická cirkev v živote dolnozemských Slovákov : zborník materiálov z rovnomennej medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v rámci osláv 200. výročia položenia základného kameňa evanjelického kostola v Nadlaku, ktorú zorganizoval Evanjelický luteránsky cirkevný zbor v Nadlaku a ktorá sa uskutočnila 19. mája 2012 v Nadlaku. Nadlak 2013, s. 13-17.

MICHALÍK, B.: Kontakty so Slovenskom a spolková činnosť. In: Čukan, J. (ed.): Boľovce : kultúrne tradície Slovákov v Srieme. Báčsky Petrovec 2011, s. 47-72.

MICHALÍK, B.: Rola osobností a inštitúcií pri zachovávaní a rozvíjaní kultúry a jazyka minority. In: Slovenčina v menšinovom prostredí : štúdie z II. medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2008, s. 476-480.

ŠUSTEKOVÁ, I.: Remeslá a neroľnícke zamestnania a ich vplyv na asimiláciu slovenského obyvateľstva v Maďarsku a Chorvátsku. In: Perspektívy štúdia a výskumu v spoločenských vedách : zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov Trnava, 14. november 2003. Trnava 2004, s.127-132.

DIVIČANOVÁ, A.: Mozaika cirkevných dejín a cirkevnej kultúry Slovákov v Maďarsku. In: DIVIČANOVÁ, A. – KOVÁČOVÁ, A. (eds.): Cirkevná kultúra Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2011, s. 14 – 32.

VALENTÍK, V.: Kulturologické etudy. Báčsky Petrovec 2009.