Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Príklady intolerancie alebo dokonca otvoreného nepriateľstva súvisia s najrôznejšími osobnými skúsenosťami. Sporadické nepríjemné príhody pri pulte v potravinách, na prechode pre chodcov či vulgárne pokriky vodičov na križovatke nemožno považovať za prejav etnickej či rasovej/antropologickej intolerancie, ale za nekultúrne správanie neslušných ľudí. Týka sa to aj rasovo motivovaného správania spolužiakov v škole, ktoré si osvojili z príhovorov politikov, z vyjadrení televíznych a rozhlasových moderátorov, z filmových dokumentov o teroristických akciách moslimských extrémistov vo svete a napokon aj zo všeobecne existujúcich antiimigračných nálad v spoločnosti. Spôsobili ich na jednej strane vyššie spomínané zlé historické skúsenosti s islamom a na druhej strane súčasné skúsenosti s tisíckami neprispôsobivých občanov, ktorí žijú na úkor slušných a pracujúcich.

Migranti prichádzali na naše územie v snahe študovať v bývalom Československu, respektíve na Slovensku, vrátiť sa domov a pracovať v tých odboroch, ktoré boli v druhej polovici 20. storočia v krajine potrebné. Niektorí odišli zo svojej vlasti kvôli politickému prenasledovaniu, alebo sa kvôli tomu domov nevrátili. V sledovanom geopolitickom priestore registrujeme aj emigráciu ako dôsledok súčasných vojenských konfliktov.

Praktizovanie obyčajových tradícií rodinného aj kalendárneho cyklu v nových etnických, kultúrnych a náboženských podmienkach závisí od pôvodných kultúrnych vzorov, vzdelania, veku a stavu (ženatý/slobodný) migranta, ale aj od postojov rodiny, príbuzných manželky a príslušníkov majoritného spoločenstva (najmä susedov a spolupracovníkov). Potrebné je uvedomiť si, že adaptácia migrantov v novom prostredí nezávisí len od nich, ale aj od vzťahu a postojov majoritného obyvateľstva. Nezanedbateľná je ekonomická situácia – čo si kto môže dovoliť.

Kontakty Arabov žijúcich na Slovensku sa menia v čase. Závisia od aktuálnej politickej situácie vo východiskovej aj prijímajúcej krajine, výdobytkov vedy a techniky (možnosti využívania rôznych foriem elektronickej komunikácie) aj od ekonomickej situácie migranta a jeho rodinných príslušníkov v pôvodnej vlasti. Jednoduchšie je kontaktovať sa s príbuznými v niektorom európskom štáte. Niektorí migranti udržiavajú s príbuzenstvom častý a pravidelný kontakt, v iných prípadoch ho nepovažujú za potrebný a kontaktujú sa v niekoľkoročných intervaloch. Aktuálnym trendom je, že svojich príbuzných vyhľadávajú synovia a dcéry migrantov.

Hľadanie rodákov a vzájomné stretnutia s nimi sú spravidla dôsledkom predchádzajúcich aktivít v rámci štátnych zväzov zahraničných študentov. V mnohých prípadoch sú to aj náhodné zoznámenia. Cieľom stretávania migrantov v novom prostredí je participácia na aktivitách súvisiacich so spoločným dodržiavaním náboženských tradícií a možnosť komunikácie v arabskom jazyku. Štátna ani náboženská príslušnosť spravidla nie je podstatná, no viacerí respondenti zdôraznili neochotu stretávať sa s Kurdmi kvôli ich politickým – separatistickým názorom. (Nestretli sme sa so situáciou, že by sa s podobnými názormi prezentovali Kurdi). Netýka sa to libanonských a tuniských migrantov, ktorí s nimi nemajú z domoviny negatívne skúsenosti.

Arabi žijúci na Slovensku sa z vlastnej vôle pokúšajú začleniť do nového etnokultúrneho a konfesionálneho prostredia. Sú vzdelaní, respektíve kvalifikovaní, majú primerané zamestnanie a ekonomicky sú zabezpečení spravidla lepšie, ako by boli doma. V novej vlasti žijú vo väčšine prípadov preto, že si tu našli manželského partnera a založili si rodinu. Akceptujú svoju novú rolu etnickej, kultúrnej a náboženskej menšiny aj napriek tomu, že vo svojej pôvodnej vlasti sa obyčajne stretávali s charakteristikami Európanov ako križiakov, neveriacich či ľudí zo skazeného a nepriateľského západu. Opäť je však potrebné zdôrazniť osobnostný rozmer, hĺbku viery a politickú príslušnosť; viacerí migranti z arabských krajín prišli do Československa práve kvôli svojej ľavicovej/socialistickej orientácii.

Inakosť migrantov je zákonitým dôsledkom vplyvu geografického prostredia, socializovaných kultúrnych tradícií, náboženstva a jazyka. Potrebné je rešpektovať aj politické limity. Nemožno jednoznačne tvrdiť, ktorý z faktorov je relevantnejší; v konečnom dôsledku sú rozhodujúce, v zmysle Boasovho chápania dimenzií kultúry, socializáciou nadobudnutý kultúrny základ a osobnostné dispozície každého jednotlivca.

V súvislosti s kumulatívnym charakterom kultúry nemožno zabudnúť na mechanizmus sociálnej kontroly. Každý človek ako príslušník mnohých najrôznejších sociálnych skupín je biologickou aj kultúrnou bytosťou. Správa sa inštinktívne aj podľa naučených kultúrnych vzorov, ktoré má každá skupina osobitné, špecifické. Ich dodržiavanie si v záujme zachovania konformného správania a kolektívnej identity chráni a zabezpečuje ich rôznymi stupňami sankcií. V súvislosti s adaptáciou a akulturáciou arabských migrantov na našom území sú z nášho pohľadu podstatné dve okolnosti: snaha začleniť sa do spoločnosti, čo znamená prispôsobiť sa; strach zo sankcií, ktoré môžu byť výsledkom sociálnej kontroly. Snahu po konformite v novom sociokultúrnom spoločenstve stimuluje potreba byť členom skupiny – po odchode zo svojej domoviny a strate predchádzajúcich spoločenských väzieb nebyť osamoteným, niekam patriť ako ľudská bytosť, a v nejednom prípade aj kvôli vlastnej sebarealizácii. Manželka, deti, príbuzní, susedia aj kolegovia na pracovisku požadujú normálne správanie, chcú vedieť, čo môžu od svojho manžela, otca, suseda a známeho v ktorejkoľvek situácii štandardne očakávať. V žiadnom prípade nemožno všetkých posudzovať rovnako, každý je neopakovateľnou osobnosťou, individualitou a záleží od pôvodu a prežívania socializácie v období detstva a dospievania, od povahy, vzdelania, hĺbky viery, životných cieľov a postojov konkrétneho človeka; ako bude v novej situácii reagovať, či sa chce, alebo nechce prispôsobiť a aký priebeh bude mať adaptácia a akulturácia. Ak je v záujme migranta začleniť sa do spoločnosti, jednoznačne sa snaží byť konformný a bojí sa sankcií ako dôsledku sociálnej kontroly. Problém je však zložitejší. Socializácia v arabskom a islamskom prostredí bola dlhodobým procesom, ktorý nemožno zmazať, jednorazovo anulovať. V prípade Arabov na Slovensku, podobne ako príslušníkov iných etnických a kultúrnych minorít kdekoľvek vo svete, prebiehajú súčasne dva protichodné procesy: strata predchádzajúcich a osvojovanie si nových/súčasných kultúrnych vzorov. Ak prevláda tendencia zachovávať si prvky pôvodnej kultúry, akulturácia je menej intenzívna a opačne. V kontexte sociálnej kontroly sa objavuje iný rozmer: migranti sa v novom prostredí obávajú pôvodného aj nového sankcionovania. Arab žijúci v malom meste na západnom Slovensku ide v rámci pracovnej cesty s kolegami do reštaurácie (v Dubnici nad Váhom) na pivo, lebo to od neho ako od dospelého muža a spolupracovníka, očakávajú. Kým sa napije, poobzerá sa okolo seba, kto tam sedí, či sa jeho nevhodné správanie náhodou neprezradí a rodáci mu to nebudú vyčítať. Finančne zabezpečený, sekulárny podnikateľ, Libanončan z Prievidze, podobný problém nikdy nemá; je slobodný, nezávislý, jeho najväčšou hodnotou je vlastná rodina a je mu jedno, čo si iní o ňom myslia. Nežiada o utajenie pohlavia, veku, domovského štátu a iných prvkov identity, bez obáv pije víno aj iné alkoholické nápoje a otvorene (možno aj z recesie) prezrádza, že na Slovensku si najľahšie a najrýchlejšie zvykol na konzumáciu alkoholu. Uvedomuje si, že žije v inom kultúrnom systéme, vo vlastnom záujme sa do neho čo najrýchlejšie začleňuje a neobáva sa sociálnej kontroly zo strany pôvodného modelu. To je zároveň aj odpoveďou na otázku – do akej miery sú Arabi žijúci na Slovensku schopní akceptovať svoju novú rolu etnickej, kultúrnej a náboženskej menšiny a včleniť sa do väčšinovej spoločnosti – každý jeden iným spôsobom; presne tak ako by sa Slováci, Česi alebo Ukrajinci adaptovali v arabskej moslimskej kultúre.