Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Od kolonizácie Dolnej zeme z hornouhorských regiónov máme množstvo publikovaných informácií o teologických a cirkevno-organizačných, ekonomických, osvetových, kultúrnych, pedagogických, umeleckých a rôznych iných aktivitách evanjelických Božieho slova kazateľov. Nie sme teológovia ani historiografi, ale s farármi prichádzame do kontaktu pravidelne pri riešení našich projektov, ktoré sú zamerané na etnokultúrne tradície zo všetkých oblastí spôsobu života v prostredí slovenských spoločenstiev na Dolnej zemi. V ostatných rokoch mapujeme a hodnotíme všetky zložky kultúrneho potenciálu postupne v slovenských spoločenstvách v Chorvátsku (2016), vo Vojvodine (2017 – 2018), v Rumunsku 2016 – 2018) a v Maďarsku (2018 – 2019). Takýmto spôsobom sa postupne osobne zoznamujeme s väčšinou súčasných evanjelických aj rímskokatolíckych duchovných v štyroch štátoch a nadobúdame základný obraz o ich pôsobení – o podobnom, rovnakom aj o rozdielnom. Pri práci a priateľských návštevách na farách trávime dlhé hodiny, niekde sme dokonca aj bývali. Dokážeme teda hodnotiť a aj porovnávať. V rámci výskumných pobytov sa snažíme zúčastniť sa Bohoslužieb bez ohľadu na našu vlastnú náboženskú príslušnosť a na cirkevné spoločenstvo, do ktorého sme prišli. Máme skúsenosť, že farári väčšinou sú ochotní pomôcť nám s výberom a zabezpečovaním vhodných informátorov, vysvetľujú cieľ a význam našej práce svojim cirkevníkom a vyzývajú ich k ústretovosti, spolupracujú pri štúdiu cirkevných matrík aj iných archívnych dokumentov, prípadne sami spracovali kapitoly o dejinách svojich cirkevných zborov.
Každé slovenské dolnozemské lokálne spoločenstvo predstavuje neopakovateľný etnokultúrny systém, formovaný v komplexe najrôznejších faktorov. Patria k nim aj viaceré kontexty náboženstva a viery. V príspevku upozorňujeme na niektoré aktuálne, špecifické otázky etnickej a náboženskej identity Slovákov na Dolnej zemi.
V situácii, kedy časť národa prerušila priamy kontakt s materským národom a jeho územím a ako národnostná menšina sa ocitla v obkľúčení iného národa, alebo viacerých etník, je vierovyznanie jej príslušníkov významným faktorom uchovávania alebo strácania pôvodnej identity. V našom krátkom príspevku sa zameriavame na vzťahy a prepojenia vierovyznania a národnostného bytia, porovnávame a ponúkame konkrétne príklady spoločného aj rozdielneho, podstatného aj menej dôležitého.
Je všeobecne známe, že proces kolonizácie Dolnej zeme Slovákmi z hornouhorských stolíc sa začal v súvislosti s koncom osmanského panstva v Uhorsku. Obyvateľstvu z preľudnených, horských a podhorských oblastí, ktoré už dolnozemské roviny poznalo zo sezónnych poľnohospodárskych prác, ponúkali úrodnú zem a nekatolíkom v období protireformácie navyše aj náboženskú slobodu. To je jedno z najpodstatnejších vysvetlení, prečo má prevažná väčšina potomkov slovenských kolonistov zo 17. a 18. storočia evanjelické vierovyznanie a prečo neraz odchádzali za novým chlebom na čele so slova Božieho kazateľom. Vedomie o pôvode, respektíve o vlasti rodičov a prarodičov odovzdávali rodičia svojim deťom. Inakosť od Maďarov, Nemcov, Rumunov, Srbov, Chorvátov a príslušníkov iných národov a národností zviditeľňovalo vierovyznanie aj používanie vlastného jazyka, ktoré si so sebou priniesli a v nových podmienkach ho modelovali na svoj obraz. Od obdobia národného obrodenia na čele s evanjelikmi Kollárom, Šafárikom, Štúrom a ďalšími si Slováci pomaly začali budovať aj vedomie o vlastnej etnickej príslušnosti. Niečo sa oslabovalo a viedlo k zániku, niečo sa rodilo a vyvíjalo. Nie však priamočiaro, všade paralelne, identicky. Všetko záviselo od konkrétnych podmienok, neopakovateľnej situácie. Ani stovky strán by nestačili na zodpovedanie otázok, vysvetlenie a zdôvodnenie podobného, rovnakého a zvláštneho: Koľko je tu osadníkov z Horniakov, ktorí hovoria po slovensky? Prišli priamo z Novohradu, Nitrianskej, Trenčianskej…, alebo od Pešti, kde sa pred časom usadili ich rodičia? Žijú zo zeme v dedine, na sálašoch, alebo zarábajú aj v meste? Prišli medzi Maďarov, Rumunov, Nemcov, Čechov, Bulharov, Srbov, Chorvátov? Aké je vierovyznanie majority a vzťah väčšinového obyvateľstva ku konfesionálnym a národnostným menšinám? Aká je legislatíva a menšinová politika v jednotlivých štátoch? Všetko so všetkým súvisí, podmieňuje sa. Rovnaké nemusí znamenať rovnaké alebo dokonca to isté, výhodu, ani nevýhodu. Slovenskí evanjelici a.v., rímskokatolíci, gréckokatolíci žijú v tom istom štáte v rovnakých, alebo v celkom odlišných podmienkach a ich náboženská a národnostná identita tomu nezodpovedá. Nejde len o vonkajšie existenčné podmienky, správanie a konanie lokálneho spoločenstva ako skupiny ľudí, ale aj o kvalitu, schopnosti, vieru a hodnoty jednotlivcov. V evanjelických spoločenstvách to boli od začiatku a dodnes sú kňazi. Ako im záležalo na službe Bohu a národu.
Slovenské spoločenstvá vo Vojvodine sú s výnimkou Selenče (evanjelici a.v. aj rímskokatolíci) výlučne evanjelické. Slovenská evanjelická a.v. cirkev je dodnes základným pilierom zachovávania slovenského jazyka a vedomia etnickej príslušnosti. Slovenčina je jediným bohoslužobným jazykom, prebieha v ňom výučba náboženstva aj konfirmačná príprava. Veriaci navštevujú bohoslužby v slovenskom kostole, lebo prídavné mená „evanjelický“ a „slovenský“ znamenajú to isté. Termín „slovenský kostol“ používajú Slováci aj Srbi, vierovyznanie je hranicou náboženskou, etnickou, spoločenskou aj kultúrnou, ktorú farári neustále pripomínajú a zdôrazňujú. Napriek množstvu srbizmov používajú svoje nárečie slovenského jazyka vo väčšine prípadov všetky generácie potomkov slovenských prisťahovalcov, dokonca aj v prímestských dedinách. Je nemysliteľné, aby na slovenskom – evanjelickom kostole kdekoľvek vo Vojvodine, alebo na slovenskom – rímskokatolíckom kostole v Selenči, viala srbská zástava. Samotnú myšlienku by považovali za absurdnú nielen Slováci, ale dokonca aj Srbi. Iným problémom je, že zhoršená ekonomická situácia vyvoláva reemigráciu vojvodinských Slovákov späť na Slovensko, čo je jedným z viacerých dôvodov úbytku evanjelikov na Bohoslužbách, zmenšujúceho sa počtu sobášov, krstov, konfirmovaných.
Slováci v Chorvátsku sú prevažne rímskokatolíckeho vierovyznania. Výnimkou sú Ilok a Soľany. Je nemysliteľné, aby na evanjelickom kostole v Iloku či na evanjelickej modlitebni v Soľanoch viala chorvátska zástava a služby božie by boli v inom ako slovenskom jazyku. Kolonizácia rímskokatolíckych Slovákov do Slavónie prebiehala v 19. storočí, nesúvisela so skončením tureckej expanzie ani s náboženskou neslobodou na Kysuciach či na Hornej Nitre. Po príchode do Slavónie sa Slováci včlenili do rímskokatolíckej cirkvi v Chorvátsku, bohoslužobným jazykom sa stala chorvátčina a je pochopiteľné, prečo Slováci – rímskokatolíci podliehajú asimilácii väčšinou oveľa intenzívnejšie ako evanjelici. Napriek etnicky zmiešaným bohoslužbám výlučne v chorvátskom jazyku je nemysliteľné, aby viala na rímskokatolíckom kostole v Punitovciach, Markovci, Jelisavci či kdekoľvek inde chorvátska štátna zástava.
V Rumunsku žijú vo väčšinovom pravoslávnom prostredí Slováci rímskokatolíckeho aj evanjelického a.v. vyznania. Bohoslužobným jazykom je v obidvoch prípadoch slovenčina, evanjelickí aj rímskokatolícki farári pripomínajú svojim veriacim ich slovenský pôvod, prípravou textov betlehemských hier a vianočných programov v kostoloch prispievajú k zachovávaniu jazyka aj obyčajových tradícií. Rímskokatolícki kňazi v oblasti Bihoru iniciujú kontakty svojich cirkevníkov s lokalitami na Kysuciach, kde majú svoj pôvod. Vie si niekto predstaviť rumunskú zástavu na evanjelickom kostole v Nadlaku alebo v Butíne či na katolíckom kostole v Bodonoši alebo vo Varzale? Mohlo by sa stať, že by prišiel za rímskokatolíckeho farára do Bodonoša alebo za evanjelického do Nadlaku taký, ktorý nevie po slovensky? Vo všetkých troch spomenutých krajinách je odlišný vzťah cirkví a štátu, všade je iná menšinová legislatíva, rozdiely sú vo vzťahoch majoritného a menšinového obyvateľstva, vo vnímaní Slovákov zo strany štátotvorného národa, v organizovaných formách spoločenského a kultúrneho života na slovenskom etnickom princípe, v kultúrnej infraštruktúre a možnostiach sebarealizácie príslušníkov slovenskej národnosti. Možno však nájsť aj spoločnú, všeobecne platnú charakteristiku, ktorá sa týka aj situácie v materskom národe: úbytok členov evanjelických cirkevných zborov. Okrem viacerých objektívnych príčin (napríklad rozrušenie tradičného spôsobu života, oslabenie príbuzenských, susedských a vo všeobecnosti medziľudských vzťahov, slabšia úroveň medzigeneračného odovzdávania kultúrnych tradícií a sociálnej kontroly, reemigrácia do Československa, migrácie za prácou) (Kmeť, 2017: 45, 94, pozri najmä 2.1, 2.2, 2.3) pravdepodobne zohrávajú rolu aj niektoré subjektívne faktory (napríklad nezdravé vzťahy v rámci cirkevných štruktúr, angažovanosť farárov v politike, nadmerné aktivity smerujúce k reštitúciám a majetkovému prospechu, existencia siekt a menších cirkevných spoločenstiev vo všetkých dolnozemských štátoch so slovenskou minoritou, ktoré nefungujú na slovenskom etnickom princípe). (Bližšie pozri Michalík, 2015: 126; Bobčok, 2018: 24-27; Michalík – Pap, 2018; Vanko, 2015) Cirkevné zbory ich registrujú a vnímajú veľmi citlivo. Ak existujú čo len malé rozpory medzi slovami a skutkami, prejavuje sa to v chrámových laviciach. Najhoršie je, že v menšinovom prostredí sa netratia len evanjelici a katolíci, ale aj Slováci.

Literatúra a pramene:
BOBČOK, Ľ.: Úloha evanjelickej cirkvi v živote Slovákov žijúcich v Rumunsku. In: Úloha cirkvi v živote dolnozemských Slovákov. Zborník prác z rovnomennej medzinárodnej konferencie, ktorá sa konala v Nadlaku16. – 17. Marca 2018. Nadlak: Vydavateľstvo Editura, Ivan Krasko, 2018, s. 24-27.
KMEŤ, M.: Krátke dejiny dolnozemských Slovákov 2. Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2017.
MICHALÍK, B.: Akulturačné procesy v prostredí dolnozemských Slovákov. Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2015.
MICHALÍK, B. – PAP, M.: Kontakty evanjelických cirkevných zborov vo Vojvodine. In: Úloha cirkvi v živote dolnozemských Slovákov. Zborník prác z rovnomennej medzinárodnej konferencie, ktorá sa konala v Nadlaku16. – 17. Marca 2018. Nadlak: Vydavateľstvo Editura, Ivan Krasko, 2018, s. 67-73.
VANKO, D.: Slovenskí evanjelici v Rumunsku. Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2015.