Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Problematika slovenských minorít v zahraničí je neodmysliteľnou súčasťou etnickej problematiky. Kultúra zahraničných Slovákov je významnou mierou deter­minovaná kultúrou na našom území. Na druhej strane je v inoetnickom obkľúčení prirodzene konfrontovaná so spôsobom života majoritného obyvateľstva. K najdô­ležitejším rozvojovým faktorom minority patria za­chovanie etnickej identity, menšinovej kultúry a jazyka [1]. Práve zachovanie jazyka a kultúry [2] je podstatné a určujúce pre prežitie našich krajanov v inoetnickom obkľúčení. Zvlášť v dnešnej dobe, kedy dochádza k výraznému zrýchľovaniu asimilačných procesov aj vďaka moder­nizácii, technizácii a vo všeobecnosti urýchľovaniu a in­tenzívnejšiemu pôsobeniu akulturačných faktorov.

V etnickej minorite pôsobí množstvo asimi­lačných faktorov [3]. Priebeh asimilácie urýchľujú alebo spomaľujú. Terénny výskum a štúdium etnickej prob­lematiky v prostredí etnických minorít preukázal, že asimilačné faktory tvoria systém, pôsobia vo vzájomnej interakcii, podmieňujú sa a ovplyvňujú. Prítomný príspevok hovorí o asimilácii Slovákov na Dolnej zemi v kontexte inštitútov a inštitúcií, ktoré na sledovanom území vyvíjajú činnosť. Ide predovšetkým o posúdenie a zhodnotenie vplyvu týchto faktorov v minulosti a súčasnosti.

Vo všeobecnosti môžeme faktory asimilácie systematicky rozdeliť do niekoľkých skupín, ktoré navzájom súvisia. Rozoznávame najmä historicko­politické, hospodárske, geografické, demografické. Prejavujú sa vo formovaní tradičnej kultúry. V štruktúrach týchto skupín asimilačných faktorov pôsobia rôzne inštitúcie (vláda, obecný úrad, cirkevný zbor, škola, kultúrny spolok atď.), ktoré vedú jednotlivci (starosta, kňaz, učiteľ, predseda spolku a pod.). Tí môžu mať určujúci vplyv na etnické a kultúrne procesy prebiehajúce v komunite -sociálne, ale aj kultúrne ich determinujú.

Realizačné možnosti minority podstatnou mierou podmieňuje aj menšinová legislatíva a všeobecne postoj materského národa k minorite. Spôsob, akým štát reguluje minority, aké práva a povinnosti im nastoľuje, je východiskom pre fungovanie organizácie menšiny v konkrétnom geografickom a spoločenskom prostredí. Je evidentné, že menšinovú kultúru je možné zachovávať a tvorivo rozvíjať len za predpokladu pochopenia zo strany majority, prezentovanej vládou. Rozsah a šírka akceptácie závisí tiež od hospodárskej a sociálnej vyspelosti štátu, ale aj iných faktorov.

Determinujúcim faktorom existencie a úrovne spôsobu života Slovákov na Dolnej zemi po vyhnaní Turkov, bol historicko-politický a hospodársky vývoj jednotlivých krajín. Míľnikom bolo rozdelenie Rakúsko-Uhorskej monarchie na samostatné štátne útvary a následná zmena zriadenia. Pozitívny bol vývoj najmä na území bývalej Juhoslávie, kde relatívna politická sloboda obyvateľov ponúkala možnosti aj na zachovávanie kultúrnych tradícií menšín. Odlišná bola situácia v Maďarsku. Sústavná maďarizačná politika štátu, na ktorú v posledných rokoch poukazujú aj predstavitelia štátnych inštitúcií, postupne decimovala Slovákov aj ďalšie národnostné menšiny, čo vyústilo do situácie, že dnes sa u našich južných susedov k slovenskému pôvodu hlási nepatrné množstvo ľudí z pôvodného počtu. Identitu skrývajú aj tí, ktorí ju jednoznačne pociťujú.

Veľké zmeny v slovenských enklávach spôsobila aj možnosť repatriácie, najmä bezprostredne po II. sv. vojne. Späť do Československa sa vracali najmä vrstvy s najnižším sociálnym statusom (Bulharsko, Rumunsko), resp. obyvatelia pohraničných regiónov v Maďarsku. V konečnom dôsledku bol vždy podstatný stupeň etnickej identity a snaha o jej udržanie. Kompaktné osídlenie Slovákov v Juhoslávii možnosť návratu do vlasti dostatočne neoslovila isto aj z dôvodu lepšej sociálnej situácie.

Geografické parametre územia ovplyvnili spôsob a typ osídlenia krajiny [4]. Pokiaľ v rumunskom hornatom Bihore [5] sledujeme priestorovú, a teda aj sociálnu a kultúrnu izolovanosť príslušníkov slovenského etnika, v nížinných oblastiach je fluktuácia populácie vyššia. Izolovanosť má za následok spomalenie asimilačných procesov, dlhšie zachovanie tradičnej kultúry, ale aj horšiu ekonomickú situáciu obyvateľstva. S tou zasa súvisí sťahovanie do miest v niektorých lokalitách (napr. obec Butín [6] v rumunskom Banáte), ktoré má za následok oslabenie minority.

Početnosť menšiny (tiež jednotlivých enkláv) je významným demografickým faktorom udržania etnicity. Najpočetnejšie enklávy (Békešská Čaba, Sarvaš, Nadlak, Báčsky Petrovec a ďalšie) žijú čulým národným a duchovným životom, oproti obciam s menším počtom Slovákov, kde je vývoj manifestne degresívny.

Vplyv konfesie ako asimilačného faktora sa podľa môjho názoru najvýraznejšie prejavuje v izolovanejších lokalitách, kde práve cirkev stimuluje etnickú identitu (katolícky Bihor). Väčšina lokalít na Dolnej zemi je evanjelických. Bolo to spôsobené prenasledovaním a násilnou rekatolizáciou protestantov, ktorí vo veľkom počte utekali za duchovnou slobodou. Z dlhodobého hľadiska to má za následok vytvorenie a fungovanie náboženských inštitútov a inštitúcií, no aj zomknutie minority a dlhšie odolávanie asimilácii.

Zamestnanie v rámci tradičnej kultúry taktiež zohráva úlohu pri udržovaní národného povedomia [7]. Roľníci na nížinách vo Vojvodine (aj v Békešskej Čabe, Arade atď.) neboli nútení dorozumievať sa nematerinským jazykom (aj keď ho ovládali), oproti robotníkom v maďarských či rumunských sklárskych hutách, uhoľných baniach alebo na železnici. Každodenný styk s príslušníkmi majority spôsobuje stieranie vlastných etnických znakov.

V súčasnosti je dôležité funkcionálne hľadisko posudzovania života enkláv. Ide pritom o funkciu socializačnú – či sa členovia minority socializujú v národnom duchu. Ak je menšina dostatočne početná a aktívna, etnická kultúra sa reprodukuje. Reprodukovať etnickú kultúru, resp. uchovávať znaky etnicity u členov komunity, majú za úlohu rôzne inštitúty a inštitúcie. Ide napr. o inštitúty učiteľa, farára či inštitúcie slovenských kultúrnych spolkov, farností a celoštátnych organizácií minority.

Inštitút učiteľa predstavuje dôležitý styčný bod medzi členmi minority a zachovávaním etnických znakov. V mnohých lokalitách nemajú Slováci možnosť mať vlastného učiteľa, čo má za následok, že deti sa neučia spisovný slovenský jazyk. Keď sa potom rozhodujú, kam pôjdu na strednú školu, o slovenskej neuvažujú, pretože by mali problém s jazykom. Opačný je prípad v enklávach, kde sa deti učia po slovensky v rodinách od malička. V čase nástupu na základnú školu ich rodičia radšej zapisujú do inštitúcie so štátnym vyučovacím jazykom z toho dôvodu, že ich deti len málo poznajú úradný jazyk väčšiny a obávajú sa o možnosti ich uplatnenia v živote. Nutné je však konštatovať, že v množstve konkrétnych prípadov všade existujú rôzne podmienky a rodiny aj jednotlivci sú v spomenutých súvislostiach ovplyvňovaní špecifickými situáciami a podľa nich volia rôzne riešenia. Domáci slovenskí učitelia často nemajú popri vlastných povinnostiach dostatok priestoru a vôle konať dôraznejšie pri socializácii menšiny. Ak je v komunite pedagóg zo Slovenska, môže sa úplne venovať plneniu svojich povinností aj mimo striktne určeného pracovného času.

Medzi dôležité inštitúty spojené s etnickou asimiláciou patrí aj farár. Jeho úloha sa za posledné desaťročia výrazne modifikovala. V súčasnosti už kňaz nepredstavuje takého výrazného zástancu príslušníkovminority a ochrancov etnicity ako v minulosti. Skôr prevláda názor, že má zastávať roly len v polohe cirkevnej. Treba však zdôrazniť, že pri osobe kňaza veľa záleží od jeho osobnostných predpokladov na výkon služby. To znamená, že jeho prístup je v jednotlivých lokálnych spoločenstvách a farnostiach rozdielny. Niektoré enklávy a diaspory nemajú vlastných slovenských farárov, ale duchovných pochádzajúcich z príslušníkov majoritného národa či iných etník. Tento fakt predstavuje aj do budúcnosti veľké nebezpečenstvo asimilácie, najmä ak mladí ľudia nebudú poznať priebeh liturgie v materinskom jazyku. Iné farnosti a zbory svojich farárov majú, no v intenciách národnostného pôsobenia sú pasívni. Preto je dôležité u duchovných prihliadať na plnenie úloh cirkevných aj národných. Do popredia vystupuje otázka, aké sú vlastne záujmy orgánov nadriadených kňazom – biskupstiev. Či vôbec majú záujem, aby plnili aj úlohy iné než tie, na ktoré sú primárne určené. Je však nepochybné, že voväčšine slovenských enkláv na Dolnej zemi sa ich slovenský charakter zachoval práve vďaka cirkvi akňazom. V týchto súvislostiach sa tiež ukazuje zmena vplyvu jednotlivých faktorov v procese historického vývoja.

Podstatným podnecovateľom národného života v spoločenstve a činiteľom spomaľovania asimilačných procesov je spolková organizácia. Každá lokalita, v ktorej takéto inštitúcie pôsobia, vykazuje pozitívne výsledky v reprodukcii etnických znakov. Významné je, že do práce v spolku sa zapájajú rôzne vekové generácie členov komunity. V rámci tohto prostredia je mimoriadne cenné, že spolok pôsobí vo viacerých sférach. Nielenže sa zaoberá minoritnou kultúrou, angažuje sa aj v komunálnej politike a okrajovo vykonáva aj ekonomickú činnosť. To má za následok výchovu príslušníkov menšiny k systema­tizovanej práci. V neposlednom rade rezidencia spolku poskytuje členom možnosť stretávať sa a riešiť spoločné problémy. Dnes pôsobia v rámci spolkov tanečné a spevácke súbory rôznych vekových kategórií či ochotnícke divadlá. Aj s ich činnosťou súvisí nedostatok finančných prostriedkov na organizovanie väčších projektov. Vo všeobecnosti platí, že prevádzkové náklady si spolky ešte dokážu vykryť svojpomocne, väčšie investície už nie.

V lokalitách, kde podobné inštitúcie nemajú, je značne obmedzený priestor na kultúrnu výmenu najmä medzi mladými ľuďmi. Nedostatok príležitostí a miest na komunikáciu nahrádzajú pohostinské a zábavné zariadenia komerčného charakteru a jednoznačne rýchlejšia akulturácia.

Napriek tomu, že v minorite pôsobia rôzne autority, ktoré majú vplyv na spôsob života i priebeh asimilácie, základnú jednotku, ohrozenú asimilačnými procesmi, predstavuje rodina. Ak je rodina orientovaná národne, asimilácia prebieha veľmi pomaly, na určité obdobie je dokonca zdanlivo zastavená. Najlepšiu pozíciu pre transmisiu etnokultúrnych parametrov majú viac­generačné rodiny, kde je blízke spolužitie najmladšej a najstaršej vekovej kategórie. Aj keď etnická identita každého jednotlivca sa väčšinou prejaví až v neskorej adolescencii [8], nepochybne je do značnej miery determi­novaná výchovou v kruhu rodiny, ale aj v škole a „na ulici“. V tomto procese majú výhodu dedinské spoločenstvá pred mestskými, kde je vzájomný kontakt tesnejší a príležitostí k akulturácii menej.

Za významný asimilačný faktor považujeme zmiešané manželstvá. Tie sú v súčasnosti v slovenských komunitách bežné, čo sa v minulosti stávalo zriedka. S partnerom inej národnosti prichádza aj iná kultúra, zvyky a konfesia. Socializácia detí v duchu minority je tu ohrozená.

Etnická asimilácia je mimoriadne zložitou problematikou, najmä preto, že každé lokálne spoločenstvo v inoetnickom obkľúčení je charakteristické špecifickým, neopakovateľným komplexom faktorov a ich kontextov, ktoré v konečnom dôsledku ovplyvňujú stav etnického vedomia a kvalitu existencie minoritnej kultúry.

Poznámky:
[1] K tematike etnickej identity bližšie pozri LENOVSKÝ 2005 : 536-541 a LENOVSKÝ 2006 : 12 – 24.
[2] BOTÍK 1991 : 17 – 20.
[3] K tematike etnickej asimilácie bližšie pozri BOTÍK 2007.
[4] K problematike kultúrnej krajiny v oblastiach obývaných Slovákmi bližšie pozri napr. BOLTIŽIAR – CHRASTINA 2006 : 49-61.
[5] ČUKAN 2006.
[6] ČUKAN 2008.
[7] K problematike neroľníckych zamestnaní v slovenských minoritách na Dolnej zemi bližšie pozri ŠUSTEKOVÁ 2002 : 25 – 40 a ŠUSTEKOVÁ 2003 : 9 – 27.
[8] LOVAŠ – VÝROST – ZEĽOVÁ 1996 : 135.

Literatúra a pramene:
BOTÍK, J.: Etnická história Slovenska. K problematike etnicity, etnickej identity, multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov. Bratislava 2007.
BOTÍK, Ján.: K typológii etnických jednotiek. In: Nemzeti¬ség – Identitás. Debrecín 1991, s. 17 – 20.
BOLTIŽIAR, M. -CHRASTINA, P.: Využitie krajiny SV kraja Bakoňského lesa v Maďarsku. In: Geografická revue, č. 2, Banská Bystrica 2006, s. 49-61.
ČUKAN, J. a kol.: Borumlak, Varzaľ. Spôsob života a kultúra Slovákov v Bihore. Nadlak -Nitra 2006.
ČUKAN, J. a kol.: Butín. Tradičná kultúra Slovákov v rumunskom Banáte. Nitra 2008.
LENOVSKÝ, L.: Identita -tovar ako každý iný?. In: Filozofia, č. 7, Bratislava 2005, s. 536 -541.
LENOVSKÝ, L.: Kontexty identity. In: Ethnologia Actualis Slovaca, č. 6, Trnava 2006, s. 12 -24.
LOVAŠ, L. -VÝROST, J. -ZEĽOVÁ, A.: Vybrané kapitoly zo sociálnej psychológie 3. Sociálno-psychologická analýza osobných vzťahov, interpersonálna agresia, makrosociálne javy a procesy. Bratislava 1996.
ŠUSTEKOVÁ, I.: Život a práca remeselníkov Kestúca v medzivojnovom období. In: Národopis Slovákov v Maďarsku, č. 18, Budapešť 2002, s. 25 – 40.
ŠUSTEKOVÁ, I.: Remeslá a doplnkové zamestnania v Baňačke a Dolnom (Nižnom) Regmeci. In: Národopis Slovákov v Maďarsku, č. 19, Budapešť 2003, s. 9 – 27.