Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Ekonomická situácia a sociálne postavenie obyvateľov Vojlovice, no aj ich príbuzenské väzby, kultúrne aktivity a stav etnického vedomia úzko súvisia s polohou v blízkosti urbánneho prostredia. Prakticky počas celej existencie tejto multietnickej a multikultúrnej prímestskej lokality dedinského typu, hlavne však od 30. rokov 20. storočia, poskytuje pracovné príležitosti v priemysle aj v službách a predstavuje značnú kúpnu silu obyvateľov Pančeva, Belehradu aj prímestských dedín v ich dosahu. Znamená rôznorodé možnosti speňažovania poľnohospodárskych produktov i iných výsledkov špecializovaných ekonomických aktivít, ale predovšetkým formovalo svetonázor vojlovických Slovákov. Na rozdiel od mnohých iných slovenských minoritných spoločenstiev v Báčke, Banáte a Srieme veľmi rýchlo pochopili význam vzdelania. Mysliac na budúcnosť posielali svoje deti do škôl, upúšťali od poľnohospodárstva ako hlavného zamestnania a najdôležitejšieho zdroja príjmov a obživy, už v medzivojnovom období, no hlavne od 60. rokov 20. storočia sa orientovali na prácu v priemysle, remeselnej výrobe a v neroľníckych zamestnaniach, ktoré si mestské prostredie dodnes vyžaduje. Obrábanie pôdy má dnes pre väčšinu Vojlovičanov, z hľadiska zamestnania aj príjmov, len okrajový význam. Takáto profesijná profilácia na jednej strane spôsobila rýchlejšie zanechávanie tradičných postupov vo všetkých oblastiach spôsobu života a kultúry, zároveň však znamenala iné hospodárske smerovanie a intenzívnejšie ekonomické a spoločenské kontakty, otvorenosť novým kultúrnym vplyvom a prístupnosť k etnokultúrnemu dialógu. Pevne stanovená pracovná doba v sfére priemyslu, remesla, či v službách umožňuje vypomáhať v poľnohospodárstve, venovať sa iným vedľajším zdrojom príjmov (pestovanie kvetov, ovocinárstvo, produkcia a predaj hydinového mäsa, včelárstvo, cukrárstvo), vyhradiť si čas na kultúrne, alebo športové aktivity, či na rodinnú dovolenku, čo sa v agrikultúrnom prostredí vždy nedá, respektíve nemôže byť samozrejmosťou a spôsobuje vážne problémy. Sú to len niektoré z najvýznamnejších diferenciačných faktorov v porovnaní s prevažnou väčšinou iných slovenských komunít vo Vojvodine aj v celom dolnozemskom kontexte. Málo podobných kultúrnych čŕt v súvislosti s väzbami na Belehrad možno objaviť v Kovačici, Boľovciach a v Starej Pazove, v prímestskej obci Čömör pri Budapešti, v Markovci pri Našiciach, či v Kysáči pri Novom Sade.
 

Vojlovica je situovaná v majoritnom srbskom etnickom prostredí, no zároveň v susedstve prevažne s obyvateľmi maďarskej národnosti. Slováci však prichádzajú denne do kontaktu aj s príslušníkmi mnohých iných národností a etnických skupín na svojich pracoviskách, na trhoviskách, v dopravných prostriedkoch, školách, na športoviskách aj v rámci kultúrnej a inej záujmovej činnosti. Rovnako intenzívne sa stretávajú najmä s obyvateľmi Kovačice a Padiny, príležitostne aj so Slovákmi relatívne zo vzdialenejších spoločenstiev z Banátu, Báčky aj zo Sriemu. V rámci Banátu sú médiami kontaktov na etnokultúrnom princípe, a meradlom ich množstva a kvality, dopravné možnosti a hlavne príbuzenské vzťahy; na území celej Vojvodiny sú budované a rozvíjané vďaka cirkevným aktivitám a spolkovej činnosti. Od príchodu prvých slovenských osadníkov na pôdu medzi Dunajom a vojlovickým kláštorom sa orientácia na vzťahy so susedmi mení. Striedajú sa obdobia, kedy prevládajú záujmy ekonomické, inokedy cirkevné, či kultúrne – všetko závisí od spoločensko-ekonomickej situácie v štáte, v Európe aj vo svete, no vo veľkej miere aj od prítomnosti ambicióznych, odborne aj organizačne schopných jednotlivcov na najrôznejších postoch, ktorí dokážu spájať v rámci vlastného spoločenstva aj v širších geografických a spoločenských súvislostiach. Vojlovičania nikdy neboli, a nie sú, v žiadnych kontextoch, ani zďaleka izolovaní. Majú dostatok príležitostí spoznať seba, svojich, ale aj cudzích a formovať si etnické stereotypy aj vlastnú lokálnu aj etnickú identitu.
 

Korene slovenskej identity si predkovia dnešných vojlovických Slovákov budovali najneskôr od polovice 50. rokov 19. storočia najmä popri Srboch a Nemcoch v Pančeve, [1] od konca 60. rokov do začiatku 80. rokov 19. storočia spolužitím s Nemcami v Marienfelde a od tohto obdobia na dnešnom území najskôr s Maďarmi a Nemcami, neskôr s Maďarmi a Srbmi. Z viacerých starších publikovaných prameňov sa dozvedáme, že slovenské a nemecké evanjelické rodiny sa do Marienfeldu prisťahovali z Hajdušice. [2] Dokazujú to aj údaje z cirkevnej matriky: v Knihe sobášených od roku 1869 je zaznamenaný prvý sobáš Slovákov: 30. mája 1871 sa sobášili Michal Miksad a Zuzana Trniková, obaja narodení v Hajdušici a svedkami boli Samuel Kalmár a Ján Gavura. Z knihy narodených od roku 1869 máme informáciu, že prvým narodeným Slovákom v Marienfelde (27. júla 1869) bol Martin, syn Jána Churého a Zuzany, rodenej Štefekovej. Žiaľ, miesto narodenia rodičov uvedené nie je. Krstnými rodičmi boli Michal Kubíček a Alžbeta Kolláriková. Prvým narodeným aj pochovaným Slovákom v Marienfelde bol Štefan Kuraj (8. augusta 1869), syn Michala a Zuzany, rodenej Volček. Posledným Slovákom, narodeným v Marienfelde (11. septembra 1883) bol Michal, syn Martina Paulisa a Márie Gubečkovej. Ako krstní rodičia sú zapísaní Michal Kalmár, Katarína Kalmárová a Ján Volček z Marienfeldu. 10. júna 1883 sa sobášila posledná obyvateľka Marienfeldu Kata Trniková s Ondrejom Karlečíkom z Vojlovice – obaja sa narodili v Hajdušici. 30. augusta 1883 sa už vo Vojlovici narodila Zuzana, dcéra Paľa Černáka a Márie Domovskej. Krstnými rodičmi boli Michal Molnár, Anna Molnárová a Mária Marková z Marienfeldu; prvým narodeným Slovákom bol Ján (9. septembra 1883), syn Jána Kalmára a Márie Kozákovej. Krstnými rodičmi boli Paľo Bačáni, Alžbeta Bačániová, Anna Kurajová a Zuzana Markušová, všetci obyvatelia Marienfeldu. Cirkevné matriky obsahujú už v prvých rokoch existencie Marienfeldu údaje o kolonistoch, pochádzajúcich aj z iných sídel so slovenským obyvateľstvom v Banáte, Báčke, na území dnešného Rumunska, Maďarska aj priamo zo Slovenska [3]  – rôznorodý kultúrny základ k formovaniu špecifických vojlovických kultúrnych vzorov. Napríklad 13. júna 1871 boli sobášení Kuraj Ondrej, prisťahovaný z Padiny a Mária Markušová z Hajdušice; 24. septembra 1872 si Ján Kalmár, pôvodom z Hajdušice, vzal za manželku Zuzanu Mišíkovú z Kovačice; 8. októbra 1872 sa v Marienfelde ženil Paľo Molnár z Laliti; 29. októbra 1872 si bral Ján Andris z Vrboviec (pri Myjave) za manželku Zuzanu Ceferovú z Hajdušice, svedkami boli Paľo Andris z Vrboviec a Zuzana Ceferová z Hajdušice; 8. februára 1875 tu boli sobášení 26-ročný nádenník Ondrej Karlečík z Butína (Temes Buttyin) [4]  s Betkou Bačíkovou z Hajdušice; 26. septembra 1875 uzatvorili manželstvo Paľo Karlečík z Butína so Zuzanou Cesnakovou z Hajdušice; 16. júna 1878 sa v Marienfelde vydávala Judita Miksadová, ktorá sa prisťahovala z Černe v maďarskom Zadunajsku. V Knihe narodených od roku 1869 sú ako matky krstených detí zapísané napríklad Marková Mária z Jánošíka (20. 3. 1876), Chmuľová Mária z Jánošíka (13. 7. 1876), Nemčak (Nyemcsak) Alžbeta z Padiny (14. 11. 1874), alebo Lehocká Katarína z Padiny (5. 4. 1875). V matrike nachádzame okrem iného aj dôkazy o prítomnosti Slovákov v Starčeve: 29. januára 1883 sa narodila Mária, dcéra Paľa Sadáka a Márie Klenovskej zo Starčeva; 23. septembra 1884 bola pokrstená Katarína, dcéra (?) Miksáta a Márie rod. Olivákovej zo Starčeva.
 

K pozoruhodným fenoménom Vojlovice patrí pestrá a meniaca sa etnická štruktúra obyvateľstva. Máme dostatok dôkazov o tom, že dlho pred príchodom Slovákov a Nemcov do Marienfeldu z Hajdušice už Slováci a Nemci žili v Pančeve a udržiavali intenzívne interetnické vzťahy, dokonca aj príbuzenské. V multietnickom predmestí Pančeva a Belehradu dnes žijú príslušníci viac ako 20 národnostných menšín a etnických skupín. V Marienfelde boli popri Slovákoch (560) spomínaní Nemci (500) [5] , po ich vynútenom presťahovaní do Vojlovice sa z hľadiska početnosti stali postupne dominantní obyvatelia maďarskej národnosti. V roku 1921 žilo vo Vojlovici 3135 obyvateľov, z toho 1396 Maďarov (44,5%), 990 Čechoslovákov (31,5%), ktorých možno stotožniť so slovenskou národnosťou [6] , 723 Nemcov (23%), no napríklad len 10 Srbov. V roku 1931 sa pomerné zastúpenie týchto národností výraznejšie nezmenilo, no po 2. svetovej vojne – v roku 1953 žilo vo Vojlovici už 2440 Maďarov (52,5%), 1471 Slovákov (31,7%) a objavuje sa 484 Srbov (10,4%). Vplyvom politických rozhodnutí Nemci v štruktúre obyvateľstva chýbajú, hoci vo Vojlovici ich reálne žilo niekoľko desiatok. Ešte v roku 1961 boli Slováci (1601) početnejší ako Srbi (1358), no v roku 1971 boli po najpočetnejších Maďaroch (2796) na druhom mieste už Srbi (2208) a početnosť Slovákov začala mať prvýkrát klesajúcu tendenciu (1544). V najnovšej syntéze z roku 2012 uvádzajú Mosnáková a Sklabinská vo Vojlovici 833 obyvateľov slovenskej národnosti, čo predstavuje 16% Vojlovičanov. [7] 
 

Motívom k výberu Vojlovice k výskumu a príprave širšie koncipovanej monografie s akcentom na kultúrne tradície bola poloha vo vojvodinskom Banáte, kde autorský kolektív ešte nepracoval a videl veľké možnosti skompletizovať svoje poznatky a získať možnosť k porovnávaniu v regionálnych súvislostiach. Na rumunskej strane Banátu sme už skôr získali poznatky o príbuzenských aj ekonomických kontaktoch s konkrétnymi slovenskými spoločenstvami v dnešnej Vojvodine do rozpadu Uhorska a do rozdelenia Banátu štátnymi hranicami. Zaujímala nás historická pamäť a kultúrna reakcia na srbskej strane Banátu. Dôležitým impulzom bolo prímestské prostredie – Vojlovica je prakticky územnou, no aj ekonomickou, spoločenskou a kultúrnou hranicou medzi dedinou a mestom a leží v blízkosti veľkomesta. Bolo možné očakávať podobné, no predovšetkým rozdielne kultúrne vzory v porovnaním s väčšinou slovenských minoritných spoločenstiev vo Vojvodine, no aj v širších dolnozemských súvislostiach. Cieľom nášho záujmu je aj štúdium vplyvu priemyslu na kultúru agrikultúrneho prostredia v jej dosahu.

Opakované kolektívne terénne výskumy v trvaní 7 až 10 dní sme uskutočnili vo všetkých ročných obdobiach v priebehu roka 2014 a v januári 2015. Hlavnou metódou bol neštandardizovaný rozhovor, zúčastnené aj nezúčastnené pozorovanie, archívny výskum v Historickom archíve v Pančeve a štúdium dokumentov Matriky slovenského ev. a.v. farského úradu vo Vojlovici. Mapovanie kultúrneho potenciálu doteraz nebolo vykonané ani v jednom slovenskom minoritnom spoločenstve za hranicami Slovenskej republiky. Vo Vojlovici sme dokumentovali všetky kultúrne hodnoty, vrátane kultúrnej krajiny, prostredníctvom vlastnej metodiky formou štandardizovaného rozhovoru. Zamerali sme sa tiež na vizuálnu (fotografickú aj filmovú) dokumentáciu získavaním a skenovaním staršieho materiálu z rodinných archívov aj vlastnou dokumentárnou činnosťou. Využívali sme ochotu respondentov bez rozdielu veku, socioprofesijnej príslušnosti, pohlavia a miesta narodenia. Cenné informácie nám poskytli občania bez formálnej skupinovej príslušnosti, no aj členovia spolkov a evanjelického cirkevného zboru. Súčasťou knižnej publikácie bude aj CD s fotografickým materiálom, ktorý v knižnej forme nebude zverejnený a s dokumentárnym filmom. Obsahovať bude aj špecifický jav tanečného folklóru – tapantoše vďaka súkromnému archívu jednej z vojlovických rodín.
 

Pri príprave monografie z Dolnej zeme v najširších súvislostiach sme prvý raz využili aj možnosť terénneho výskumu na území Slovenska. Monografia Vojlovice je v týchto súvislostiach jedinečná. Divadelný súbor z Vojlovice sa dlhodobo kontaktuje s ochotníckym divadelným súborom z Hubovej v dolnom Liptove. V decembri 2014 sme v Hubovej získali poznatky o kontaktoch a o obojsmerných vzájomných kultúrnych vplyvoch s Vojlovicou od členov divadelného súboru, ktorí Vojlovicu aspoň jedenkrát navštívili a vo svojich domácnostiach privítali Vojlovičanov.
 

Obsah publikácie do veľkej miery ovplyvnila odborná orientácia členov autorského kolektívu, no reagovali sme aj na podnety a požiadavky miestneho obyvateľstva a na potreby, ktoré postupne prinášali naše poznatky. Kvôli prehľadnosti a počiatočnej orientácii v priestore, čase a po objasnení podstatných faktorov formovania kultúry a jej etnických a náboženských parametrov, sú všetky základné údaje obsiahnuté v Úvode a v kapitole o kultúrnej geografii. Nasledujúci priestor je venovaný rôzne motivovaným medzilokálnym kontaktom Vojlovičanov, kde sú obsiahnuté napríklad aj kontexty tradičnej kultúry, spolkovej činnosti, náboženských aktivít, dejín cirkevného zboru, vrátane kontaktov so Slovenskom a so zahraničím. V rámci kultúrnych tradícií ako jedného z nosných prvkov etnickej identity sme sa zamerali na tradičnú architektúru a bývanie, na jedlá, nápoje a stolovanie a z komplexu obyčajových tradícií venujeme osobitný priestor svadbe. Samostatná časť publikácie je vyhradená výsledkom hodnotenia kultúrneho potenciálu Vojlovice, ktorý súvisí s prítomnosťou slovenského minoritného spoločenstva. Záver tvorí analýza hudobného folklóru a signifikantné ukážky špecifického piesňového repertoáru. Aj pri zbieraní piesňového materiálu sa prejavil veľký záujem, ochota a pomoc členov SKOS Detvan. Zborník vojlovických piesní bude obsahovať len malú časť získaného materiálu, ktorý je akoby v rozpore so situáciou v prímestskom a kultúrne otvorenom lokálnom spoločenstve – je mimoriadne bohatý, archaický a zvláštny v tom, že v jednotlivých rodinách a príbuzenských skupinách sa traduje vlastný a široký repertoár.
 

Ak sa v knižnej publikácii budú opakovať informácie s rovnakou výpovednou hodnotou, pôjde o úmyselné, viacnásobné opakovanie dôležitých faktov v rôznych kontextoch s cieľom potvrdiť ich dôležitosť.

Slovenskí obyvatelia Vojlovice prejavovali počas celej existencie svojej dediny rozvážnosť a stále potvrdzujú zmysel pre rozumnú mieru medzi vlastným a cudzím v zmysle triezveho hodnotenia seba a iných, zachovávania kultúrnych tradícií aj etnickej identity. Dokazuje to udržiavanie svojho neopakovateľného etnokultúrneho dedičstva, ktoré tvorivo obohacujú a rozvíjajú vďaka neustálym impulzom zo širokého slovenského prostredia, medzigeneračnou kooperáciou, a paradoxne – aj schopnosťou osvojovať si a na svoj obraz, k svojmu prospechu využívať aj najnovšie výdobytky globalizovaného sveta. Takúto charakteristiku si dlhodobo budovali spolužitím s Nemcami, Maďarmi, Srbmi a s príslušníkmi mnohých iných etnických skupín, dennými kontaktmi s mestom aj so širokým svetom. Sú si vedomí svojej jedinečnosti. Skromní, ale nie zakríknutí, sami sebou a inakší ako všetci ostatní.

Poznámky:

Literatúra a pramene

AUERHAN, J.: Čechoslováci v Jugoslávii, v Rumunsku, Maďarsku a v Bulharsku. Praha: Melantrich 1921.

KLÍMA, S.: Čechové a Slováci za hranicemi. Praha: Nakladatelství Otto 1925.

VUKAJLOVIĆ, V. D.: Prostorni raspored etničkich grupa u Pančevu. Pančevo: Grafos 1997. ISBN 86-7180-006-7

SIRÁCKY, J.: Slováci vo svete 1. Martin: Matica Slovenská, 1980. 95-009-81.

SKLABINSKÁ, M. – MOSNÁKOVÁ, K. (eds.): Slováci v Srbsku z aspektu kultúry. 1. vydanie. Nový Sad: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, 2012. ISBN 978-86-87947-06-1.

Archívne materiály

Kniha zomrelých od roku 1905 (do roku 1924). Matrika ev. a. v. cirkevného zboru vo Vojlovici.

Zápisnice Slovenskej ev. a. v. cirkvi vo Vojlovici od roku 1924 do 1963. Archív ev. a. v. cirkevného zboru vo Vojlovici.

Evangelistička crkva-Vojlovica. Protokol Rodenich 1869 – 1898. Historický archív Pančevo.

Evangelistička crkva-Vojlovica. Protokol Rodenich 1873 – 1895. Historický archív Pančevo.