Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Na Slovensku nie je mnoho autorov, ktorí by si všímali vývoj v postsovietskych krajinách. Niekoľko málo výnimiek predstavujú práce, ktoré napísali Alexander Duleba, Róbert Ištók, Peter Juza, Juraj Marušiak a Viktor Kovaľov. Tieto práce však venujú väčší priestor len štátom, ktoré sa stali súčasťou NATO a EÚ, respektíve ašpirujú na vstup do euroatlan-tických štruktúr a majú predovšetkým politologický charakter. Štúdie, ktoré prevažujú nad monografiami, sa zameriavajú na geopolitické súvislosti a len okrajovo sa dotýkajú vnútorných podmienok, historických a kultúrnych determinantov.

Výnimočný štatút uprostred prác z tejto oblasti predstavuje monografia Postsovietsky západ od Svetozára Krna. Nadväzuje na jeho predchádzajúce monografie, ktoré vznikli aj na základe mnohých študijných pobytov (Politické strany postsovietskych krajín a Mongolska, Nitra: UKF 2002, 363 s., Kaukazské republiky, Nitra: UKF 2008, 216 s. a Krajiny v srdci Ázie, Nitra: UKF 2008). Na analyzované regióny a ich jednotlivé súčasti sa autor pozerá z viacerých hľadísk, kulturologické a etnografické nevynímajúc. Množstvo obsažného faktografického materiálu je spracované do podnetných úvah. Autor ukazuje ako sa zásahy zvonka, podložené plytkým poznaním, často míňajú účinku a vyvolávajú bumerangový efekt. Zaoberá sa geografickým priestorom, ktorý sa tiahne od Severného ľadového oceánu, Barentsovho a Bieleho mora k Čiernemu moru. Ide o šesť samostatných štátov (Bielorusko, Estónsko, Litvu, Lotyšsko, Moldavsko a Ukrajinu) a sedem ruských hraničných administratívnych celkov (Sankt Peterburg, Karéliu, Archangeľskú, Kaliningradskú, Leningradskú a Murmanskú oblasť), ktoré sa nachádzajú na západe bývalého Sovietskeho zväzu.

Väčšina národov v uvedenej oblasti má indoeurópsky pôvod. Najpočetnejší sú Slovania – Ukrajinci, Rusi, Bielorusi, Rusíni, Poliaci a Bulhari. Druhú skupinu tvoria pobaltské národy – Litovci a Lotyši (vrátene Latgalov). Románov reprezentujú Moldavci. Pred druhou svetovou vojnou sa na Podkarpatskej Rusi, v Bielorusku a Litve vyskytovali veľké diaspory Židov a v Pobaltských republikách Nemcov. Turkotatárov zastupujú Gagauzovia, Karaimovia, Tatári a Turci. Ugrofínov tvoria najmä Estónci a Kareli, ale aj malé skupiny Fínov, Sámov (Laponcov), Vepsov, Livoncov, Ižorov a Komijcov. Do veľkej uralskej jazykovej rodiny patria aj Nenci. Krno dochádza k záverom, že „politický vývoj v postsovietskych transformujúcich sa krajinách je poznačený mimoriadnou dynamikou a pestrosťou. Bývalý ZSSR nebol a ani jeho nasledovníci nie sú jednotným uniformovaným celkom. Spomínané štáty, republiky a regióny sa stali súčasťou Ruska (neskôr Sovietskeho zväzu) v odlišných historických dobách a v odlišných situáciách. Hodnotová podoba transformácie, hospodársky pohyb, orientácia obyvateľov, politická kultúra, vnútropolitický vývoj a geopolitické turbulencie nadobudli mnoho tvárí“ (s. 8). K podobným záverom dochádza aj v dvoch predchádzajúcich monografiách, ktoré vyšli v tesnom predstihu voči recenzovanej. Postsoviestsky západ je stabilnejší v porovnaní s južným Kaukazom, ktorý obohatil „svet veľkolepými národnými eposmi, udržiava si silnú etnickú identitu, bohatú ľudovú kultúru, nepredstieranú extrémnu pohostinnosť. To všetko kontrastuje s obrovskou nestabilitou, ktorú sprevádzajú vojny, posuny hraníc, násilie, kriminalita a úpadok v mnohých oblastiach. Rinčanie zbraní a jeho následky skoncovalo s povestnou kaukazskou dlhovekosťou. Región ovplyvňujú už veky vekov geopolitické túžby veľmocí a od konca minulého tisícročia aj energetické záujmy“ (pozri: Krno, S.: Kaukazské republiky, FF UKF Nitra 2007, s. 8.). Krno nepozná taký patriarchálno-klanový systém, upevnený v Strednej Ázii, v ktorej „výmena špice elity vyvoláva automatickú výmenu na nižších a miestnych článkoch moci“ (pozri: Krno, S.: Krajiny v srdci Ázie. Nitra 2007, s. 263.).

Pobaltské republiky sa pevne zafixovali do euroatlantických štruktúr. V Estónsku a Lotyšsku pretrvávajú problémy so slovanskou menšinou, kde jej väčšina žije bez akéhokoľvek občianstva. Toto úsilie o etnický revanš bolo reakciou na dlhoročné skúseností s politikou Kremľa voči Pobaltsku.

Krnova monografia je cenným prínosom k súčasným interpretáciám západného priestoru bývalých krajín ZSSR, ktoré nezriedka bývajú účelové, s ideologickým nánosom. Do odborného diskurzu rozhodne nepatrí. Dáva možnosti využiť ju nielen v politológii, kultúrnej geografii a komparatívnej kulturológii, ale aj v kreatívnom chápaní cestovného ruchu. Ak má byť nielen komerčnou, ale aj vzdelávacou sférou s akcentom na etnické a kultúrne poznávanie, rozhodne musí dokázať vyťažiť aj z monografií tohto druhu.