Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Kultúrne vzory, ktoré súvisia s uspokojovaním základných existenčných potrieb sa odvíjajú najmä od hlavného zdroja príjmov a obživy (foriem poľnohospodárstva, baníctva, železiarstva) a od doplnkových zamestnaní. V prevažnej väčšine horské prostredie s členitým terénom, klimatickými a pedologickými danosťami a všetkými rozhodujúcimi limitujúcimi faktormi znamenalo, že poľnohospodárstvo nemohlo byť v lazových sídlach jediným zamestnaním, rozhodujúcim zdrojom obživy a určujúcim faktorom foriem spôsobu života. Ako sa ľudia v konkrétnych podmienkach vyrovnali s uvedenými aj inými objektívne existujúcimi prírodnými a spoločenskými limitujúcimi/determinujúcimi faktormi, ako na ne dokázali reagovať, záviselo od ich vynaliezavosti.^[1] Bola výsledkom osobnostných kvalít, susedskej kooperácie, schopnosti tvoriť nové aj prispôsobovať a dokázať využiť vonkajšie vplyvy. Presadzovať kultúrne inovácie bolo na lazoch jednoduchšie ako v dedinskom spoločenstve, lebo sociálna kontrola mala iné pravidlá a sankcie za nedodržiavanie predpísaných kultúrnych vzorov boli spravidla menej prísne. Cieľom tohto príspevku je poukázať na špecifické spôsoby zabezpečovania existenčných potrieb v rozptýlených sídlach. Používame konkrétne príklady a zovšeobecnenia z vlastných terénnych výskumov, z archívnych materiálov aj z publikovaných zdrojov prevažne z lazových oblastí v regiónoch západného Slovenska.

Nie sme si istí, či v podmienkach rozptýlených sídiel možno vôbec hovoriť o hlavnom zamestnaní a o doplnkových zdrojoch príjmov, lebo tvoria jeden dlhodobo formovaný systém. Postupy sa prelínajú, vzájomne sa dopĺňajú a v každom prostredí sú všetky overené, všeobecne rešpektované a nenahraditeľné. Nie je možné vypočítať všetky a zoradiť ich z aspektu dôležitosti, lebo by sme museli riešiť špecifiká každej lazovej oblasti, jednotlivých osád, usadlostí, konkrétnych rodín; v každom jednom prípade sú okolnosti podobné aj rôzne, situácia a formy identické aj neopakovateľné.^[2] Stojíme pred úlohou vypočítať čo najviac z nich, nevynechať podstatné a v súvislosti s nimi zhodnotiť ich vplyv/prínos pre jednotlivé oblasti spôsobu života a pre jeho kvalitu.

V publikácii pozostávajúcej z memoárov človeka, ktorý prežil na lazoch svoju mladosť – Spomienky lazana Jara (2011), sú všetky informácie, potrebné k základnej charakteristike spôsobu života v podmienkach odlúčenia od dedinského prostredia a spoločenstva. Hneď v 1. kapitole, označenej ako Život na laze Novina…(s. 6 – 10), sú zmienky o pretrvávaní rozšírenej rodiny, ktorú tvorili rodičia a ich traja synovia s rodinami aj viaceré priame aj nepriame informácie o rodinnom živote, príbuzenských vzťahoch a medzilokálnych kontaktoch. 7. augusta 1928 „v rodine Ištvána Novinského nastali prírastkom nové starosti. Veď v dome, pozostávajúcom z dvoch miestností – kuchyne a izby – sa tiesnili štyri rodiny. Starý dedko, babka a traja synovia s rodinami spoločne jedávali v kuchyni z jednej misy… Prírastok nastal v rodine stredného syna Jana“(2011, s. 6). Pôrodná baba prichádzala zo Kšinnej, o týždeň chlapca krstili v ev. a. v. chráme v Kšinnej, krstnými rodičmi boli tetka a sváko zo Závady. Dieťa bývalo uložené v kuchyni v konopnej plachte, priviazanej o povalovú hradu. Keď sa kopali zemiaky, už o mesiac si ho mama brala na pole a plachtu uviazala na konár orecha.

Poľnohospodárstvo a ovocinárstvo boli nerozlučne dopĺňané prácou v lesoch aj odchodmi na sezónne poľnohospodárske práce. …Po Novom roku 1929 „mrazy vystúpili až do -40°C. Kôra na ovocných stromoch pukala, …drevorubačom sa v lese pri práci lámali píly a odlupovali sekery… otec s nevestami sa doma trápili a synovia …ťažko dreli v Banáte na maďarských majeroch, aby si mohli postaviť vlastné domy“ (2011, s. 8). „Pokiaľ boli deti malé, chodili pravidelne na žatvu Beňovi do Ostratíc. Keď ich tlačila dlžoba a doma sa privyrobiť nedalo, usilovná žena… išla zarobiť peniaze na veľkostatky do Borčan, na Medziháje a v jednom polroku i do Čiech – Sedlec pri Prahe“ (2011, s. 9). Neodmysliteľnou súčasťou náročnejších prác bola vzájomná príbuzenská a susedská výpomoc… „Nachystali skália na obidva domy pre dvoch bratov. Koňári od Hajšov a rodina zo Kšinnej navozili kameň k stavenisku v Radiskej… drevo na krovy domov, na pajty i maštale bolo treba nachystať a navoziť z okolitých hôr… Piesok nakopali z odkrytej pieskovnice na Linaji aj na Benkovej. Vápno si dali napáliť v Omastinej u Bôtkov alebo u Hrebíčkov v Uhrovskom Podhradí. Škridlu kúpili z depa… na zakrytie domov, maštalí aj pajty. Hajšovári vtedy ešte pokrývali skoro všetci len slamou“ (2011, s. 9). „Krov i hrady boli len ručne kresané, presne dlabané a čapované, čo vyžadovalo od majstra veľkú tesársku zručnosť a tú veru kšinskí majstri mali. Boli to najmä Hanke Jano i Adam Hrebíček – Za kostolom – robil škrine – a Mišo Sečanský – Cicko, Starý Pišta so synom Kolomanom boli murári“ (2011, s. 10)

Poľnohospodárstvo v zložitých podmienkach lazových oblastí bolo orientované na pestovanie menej náročných plodín – jačmeňa, raže, pohánky, zemiakov, kapusty, strukovín. Ako krmovina pre dobytok aj ošípané mala významné postavenie kŕmna repa. Kvôli výmere pôdy, jej kvalite, členitosti terénu, klimatickým podmienkam a možnostiam odvozu sa cukrová repa vo všeobecnosti na lazoch nepestovala.^[3] Seno sa dorábalo pre vlastnú potrebu, ale aj na predaj. Čulen – Mruškovič (VS 120/1971, s. 42) uvádzajú: „Vrbovské kopanice boli najväčším producentom sena na celom okolí a nielen že chovali mnoho dobytka, ale mnoho sena vyvážali na Moravu a dodávali pre vojsko (až 800 vagónov).“^[4]

Hovädzí dobytok kvôli mlieku a zapriahaniu chovali i pásli na horských lúkach, len majetnejší mávali aj kone. Na niektorých lazoch kone vôbec nedržali. Keď sa pokosili horské lúky, to bolo koncom mája, začiatkom júna. Po kútoch zostalo ešte mnoho trávy, čo sa nedalo pokosiť a pásol sa tam jalový dobytok. V dedine sa oznámilo – niekto to mal na starosti, že sa ženie dobytok na Chotár. Aby sa dobytok dohnal do dediny. Ja som dohnal s tetkou Mariškou nášho volka – bol krásne zviera. Dedko si ho držali, lebo bol stále v jarme a kravy sa prepriahali. Viedli sme ho teda do dediny. Odovzdali sme ho tomu, kto tých päťdesiat – šesťdesiat kúskov hnal hore na chotár. Aj vyše ich hnalo. A ten vôl nevedel, kde ide a čo sa deje, tak bol najedovaný a našu Maru poklal. Pritlačil o plot, že sa ledva oslobodila, čo bolo to zviera tak nahnevané. Pastieri o volovi vedeli, že bol jedovatý, že kole a mali pred ním rešpekt. Vyšli hore na chotár a vždy tam bol vplyvný gazda, ktorý spravil poradie, kto bude, kedy, s kým pásť. Páslo sa celý deň, ale navečer už prišli hore na Chotár tí dvaja, čo budú pásť na budúci deň. Ja som išiel pásť s tetkou Pružincovou. Z domu ma vystrojili do dediny, z dediny to bolo dve – tri hodiny. Bolo to dosť ďaleko. Tam sme prespali. Aj keby pršalo. To bolo na šťastí toho, kto pásol. Vždycky tam spali najmenej štyria – dvaja čo prišli a dvaja čo išli zavčasu ráno domov. Tí, čo cez deň pásli, nachystali pod bukom raždie, ale aj veľké, tlsté klumpy, čo sa s tým v noci kúrilo. Spalo sa na strmom svahu, do ktorého boli urobené podvaly do čoho sa pastier zaprel. Do zeme koly a o ne opreli kláty. Skoro ráno išli dvaja domov druhí dvaja išli pásť. Navečer tí čo pásli, nahnali dobytok do rajčule, aby sa v noci nerozišiel. Na jedenie mal každý, čo mu z domu nabalili. Tetka Pružincová vtedy potrebovali ísť na noc domov. Prišli tí dvaja, čo nás striedali a tak sme išli na noc neskoro po ceste dolu. A tetka išli tam za humná domov. Ja taký chlapec som sa v noci bál, aj som bol ustatý, tak som išiel ujčekovi Kaľače nocovať. Do školy sa nechodilo. Bolo to koncom júla. Mal som asi štrnásť rokov. Ráno som išiel domov a hybaj do Drieňovej vymeniť mamu pri kravách… Keď začala žatva, potrebovali nášho volka doma. Tak som išiel najprv do Slaninkov, ale nevedeli mi povedať, kde sa práve pasie. Ale že sa chodieva pásť na Kameň a pasie Mišo Nález. Ten ho údajne videl na lehotskej strane. Pastieri sa ho báli, tak sa pásol sám pri lehotskej jalovine. Ako som ho zbadal, veľmi som sa potešil. Ružo ma poznal a ani nepotreboval popohnať paličkou. Navečer sme prišli domov. Dedko boli rád, že sme už doma aj s dobre vypaseným Ružkom… Stala sa aj tragédia. Páslo Hanke dievča s chlapcom dobytok. Večer prišla tmavá búrka. Hromy trieskali a obyčajne sa vtedy dá dobytok dokopy. Oni išli pod buka, do ktorého nešťastne udrel blesk a trafil dievča. Chlapec sa zľakol, utekal domov a hovorí, že Anču zabil hrom. Tak v noci išli mama aj s tromi synmi – Ťuremovci. Vykrikovali, no nikto sa neozýval. Pri buku našli už len Aničku. Neskôr prišli žandári aj doktor. To bolo jediný raz, čo zabilo pastiera… Na Kamenských lúkach sa dobytok dobre vypásol, ale až keď sa pokosilo. Niektorí tam mávali aj dva – tri kúsky. Hajše Felek tam mával dve jalovice. Kosiť chodili chlapi. S kosami navečer prišli na Kameň, prespali tam a skoro ráno už začali. Kosili spoločne celý deň, pokiaľ nepokosili. Na druhý deň išli ženy zase hrabať. Narobili okržlov, alebo aj do kôp dali. Keď sa vysušilo, išlo sa s vozmi. Jeden rok nám zviezli sváko Slaninkov. Z Noviny chodili najmenej dva vozy. Lúky boli rozdelené na tri diely – od Rakovského, na Údol a na Úslň. Každý rok kosili na inom Novinčári, Humajci a Čukanci. Všetci Novinčári mali jeden diel – teda aj Grifľár a Ištván. Seno si podelili. Z Kameňa išla dolu cesta strašným svahom. Z jednej strany mala prietrž. Bolo veľmi ťažké dostať sa s plným vozom dolu. Vyťali buka, alebo aj dvoch a zaviazali ich za voz. To bola dobrá brzda dolu svahom. Ešte sa snažili aj na tých bukoch stáť, aby to dobre brzdilo, lebo na kolesách by hamovanie nestačilo. A dávali pozor na to, aby sa voz neprekotil. Bolo to nebezpečné, ale seno bolo výživné a zdravé. Kamenské seno bolo špeciálne, bol to pojem. Jeden rok stryná vdovica chceli tiež kamenské seno. Tak si najali Miša Budelu – Krupkovho syna, aby im išiel z Kameňa doniesť seno v batohu pre ovce. Cez zimu mávali ovce v našej sušiarni a seno hore na nej. Cez Povstanie išla raz večer kŕmiť ovce a na sene ležal vojak. Bála sa tam chodiť a tak tie ovce si povynášala na poval nad svoju kuchynku a tam ich mala celú zimu. JČ 1928

Vzhľadom na vplyvy kolonizácie na valaskom práve je na lazoch rozšírený aj chov oviec kombinovaný so sezónnym salašníctvom. Napríklad na kšinských lazoch bolo do kolektivizácie zaužívané spoločné pasenie oviec, ktoré znamenalo odlišné formy organizácie práce počas kalendárneho roka, rozdielne spôsoby konzervovanie syra a mliečnych produktov a zákonite sa to prejavilo aj v strave. Niektoré termíny (napríklad širka, širočka = hrnček) v niekoľko kilometrov vzdialenej dedine nepoužívajú a ich význam poznajú len dedinčania, ktorí navštevujú lazy kvôli príbuzenstvu. Aj pracovné postupy a nárečová terminológia je dôležitým dôvodom k formovaniu skupinovej identity.

V poľnohospodárstve registrujeme do 70. rokov viaceré archaické formy, ktoré boli v dedinskom prostredí väčšinou prekonané už v 1. polovici 20. storočia. Vývoj však nie je rovnomerný a v lazoch na moravsko – slovenskom pomedzí sa v 40. rokoch 20. storočia vyskytli také inovatívne formy, ktoré aj v nížinných regiónoch registrujeme až po kolektivizácii poľnohospodárstva.

Slama sa väčšinou rezala do sečky a na podstielku pod kravy sa namiesto slamy používalo lístie, ktoré sa hrabalo v bučinách a domov sa väčšinou prinášalo v batohoch (všeobecne napríklad na závadských, kšinských lazoch aj v osadách Lazov pod Makytou). Dobytok i ovce sa kŕmili aj letninou, ktorej príprave sa v letných mesiacoch venovala značná pozornosť, do poslednej štvrtiny 20. storočia sa oralo s kravským záprahom. Tráva sa kosila len ručne, obilie sa rozsievalo ručne z plachty, previazanej okolo krku a cez rameno. Práca na vlastnom hospodárstve bola do konca 50. rokov kombinovaná so žatvou v južnejšie položených dedinách. Jednotlivé rodiny tam mali dlhoročných známych gazdov, s ktorými mali okrem žatevných prác aj ďalšie ekonomické kontakty.

Môj otec Jano Čukan – Novinský (1890) chodieval na žatvu do Ostratíc, kde sa obilie kosilo o niekoľko týždňov skôr ako na Novine. Všetci chlapi mali gazdu. Chodili k nim rokámi. Len sami chlapi s kosou. Jano Horný chodil do Ostratíc ku gazdovi Beňovi, Jano Dolný do Liviny, Prostrenný do Nadlíc, Ištván do Rybán aj do Oslán. Po žatve každý dostal podiel podľa úrody,^[5] pretože sa hneď aj mlátilo. Vrecia až na Novinu priniesol gazda Beňo na voze, na koňoch, výmenou za pripravenú siahovicu. To sa vždy dopredu nachystalo. Na gazdovstvo chodil len na výpomoc cez žatvu, na iné roboty nie. Po vojne k nemu išla slúžiť dedkova sestra Hroziena. Raz ma otec poslali a zaniesol som mu kôš s hruškami (kyselicami). Do Bánoviec pešo, potom vlakom. Vtedy som išiel prvý raz vlakom. On ma čakal na stanici, otec mu dali vedieť, že idem. Tento gazda Beňo, mával aj cukrovú repu. Na Novinu priniesol okrajky, ktoré kravám mimoriadne chutili až tak, že jedna otelená krava sa zadusila. Takýto prípad mal na laznícky dvor veľký ekonomický dopad. Susedia si v rámci sústrasti brali naporcované mäso, dávali peniaze, aby si gazda mohol kúpiť čím skôr novú kravu… Lazníci chodili pre mláťačku do dediny, Závady alebo do Radiše.^[6] Najprv sa mašina ťahala na koňoch, neskôr už mal niekto v dedine aj traktor.^[7] Podľa toho kto koho dohodol. Keď bola cesta pre mláťačku neprejazdná, lazníci, ktorí už mali pomlátené, alebo ešte len čakali, išli všetci cestu opravovať. Tí, čo mali kone – zvyčajne boli dvaja koňári, chodili pre kameň, aby cestu spevnili. Počas mlátenia obsluhovalo mláťačku aj 15 ľudí. Z okolitých lazov si chodili všetci pri mlátení pomáhať. Využívala sa aj jačmenná slama, v zime sa sečkovala spolu s ďatelinou. Po vysušení na kozloch sa viazala do bolvancov a vyniesla sa na poval nad pajtu.^[8] Odtiaľ sa postupne podľa potreby zhadzovala… Žatva trvala aj desať dní.^[9] Prvé sa kosilo žito, raž a potom jačmeň. Po skosení prišla mláťačka aj o dva týždne. Mláťačka bola pristavená pri dome. Tam navozili zbožie na vozoch za kravami.^[10] Keď už bolo pred žatvou málo múky, nakosili si a domov priniesli domov niekoľko snopov. Ručne sa cepami vymlátilo, vyrajtárovalo, nasypalo sa do dvoch – troch vriec a išlo sa do mlyna, aby bola múku na chlieb. Okolo lazov boli mimoriadne úrodné zeme, bola kopa u kopy. Mávali sme aj ďatelinu. Pokosilo sa, počkali sme kým zvädne, potom sa kládla na ostrvy na ktorých preschla. J.Č. 1928

Riešením zložitej ekonomickej situácie v lazových sídlach, spôsobenej limitujúcimi faktormi spôsobu života, boli odchody na dlhodobé poľnohospodárske práce do prijímajúceho prostredia v rámci nížinatých poľnohospodárskych regiónov Slovenska, z pohraničných oblastí na Moravu, no aj do Čiech a do Nemecka.^[11] V prípade bezzemkov neraz presiahli sezónnosť a trvali aj viac rokov bez toho, že by sa poľnohospodárski robotníci vrátili domov. Odchádzali dievčatá po skončení povinnej školskej dochádzky, jednotlivci – muži i ženy aj celé rodiny s deťmi.^[12] Dokonca aj z južne situovanej Kocihy (okr. Rimavská Sobota) boli nutnosťou odchody na sezónne poľnohospodárske práce. Stred obce majú nadmorskú výšku okolo 240 m nad morom, no napríklad osady v Kocihskej doline a Suchý Potok sú vo vyššie položenom a členitejšom teréne s horšími podmienkami k poľnohospodárstvu.^[13]

Čulen – Mruškovič (VS 120/1971, s. 4) o myjavských kopaniciach píšu: „Mladí ľudia, ale i mladí gazdovia odchádzali na výžinok k Trnave, na Maďare, alebo k Senici. Z pohraničných kopaníc od Moravy odchádzali aj na Moravu. V starších časoch chodili na žatvu tiež do Rakúska. Z myjavských kopaníc sa verbovalo mnoho sezónnych robotníkov na majere…“. V tom istom archívnom materiáli (s. 34) údaj dopĺňajú: „V normálnych rokoch začínala žatva na kopaniciach asi o mesiac neskôr ako na okolí Trnavy a Galanty, kam odchádzali výžinkári na žatvu…“ ^[14]

V osadách Lazov pod Makytou spomínajú, že okrem sezónnych poľnohospodárskych prác sa odchádzalo aj na repnú kampaň do Čiech alebo napríklad do Dubnice nad Váhom, na oberačku jabĺk do Serede, na vinobranie do Pezinka. Šipulová (1998, s. 9) uvádza, že v súvislosti s odchodmi na sezónne poľnohospodárske práce na české majere a veľkostatky sa v období po vzniku ČSR odsťahovalo z osád do Čiech 400 občanov. Je to podobný jav, ktorý spomíname vyššie v súvislosti s migráciou do Radošinskej doliny a poukazuje na všeobecnú platnosť. Z kopanice Trnávka (Horná Súča) okrem sezónnych poľnohospodárskych prác v južnejších regiónoch Slovenska odchádzali aj na majere na Moravu a do cukrovarov v Trenčianskej Teplej, Trnave aj na Morave. Z neroľníckych zamestnaní je spomenuté napríklad drevorubačstvo alebo starostlivosť o stromčeky v lesných škôlkach (Horná Súča 2014, s. 40).

Hornaté chotáre pri dedinách v Uhrovskej doline – Omastiná, Kšinná, Závada pod Čiernym vrchom, ale aj Trebichava a Slatina, boli také, kde pôda neuživila obyvateľov, preto od jari až po neskorú jeseň chodili na roboty na majere. Boli to najmä mladí ľudia, niekde aj celé nemajetné rodiny. Starší ľudia a ženy chodili väčšinou na majere na Slovensku. V okolí Trnavy, Pezinka, ale aj na východ až do okolia Košíc. Väčšina mladých ľudí chodila na majere do severného českého pohraničia v okolí Českej Lípy. Od nás tam bol Adama Kaľača Emil, čo bývali nad Hadvigom. Poznali sme sa, lebo mali u nás pod Borinou na Ilavskom roľu. Oni boli v Českej Lípe a keď hrozila vojna v 1938 a boli tam vojská, majere prestali fungovať. Keď sa to ustálilo a pohraničie sa pripojilo k nemeckej ríši, vrátili sa. Z Noviny chodili všetci. Bolo to zaužívané tak, že majere v Čechách mali robotníckych gazdov, ktorí do majerov organizovali ľudí. Moje sestry najviac chodili na veľkostatok do Žiteníc pri Litomericiach. Tam chodila polovica mladých ľudí zo Kšinnej aj z okolitých lazov. Organizoval ich svetaskúsený Hudec z Trebichavy. On bol aj u nás na Novine chytať. Prišiel do domu kde boli mladí ľudia, aj k nám.^[15] Na majere sa chodilo tak, že bol ustálený deň kedy sa ide. Bol zabezpečený furman zo Kšinnnej, ktorý viezol batožinu, kufre. Vo vreci mali zašitú duchnu a vankúš. K Melónovi k ceste si veci sestry odniesli. Odtiaľ ich furman zobral do Bánoviec na vlakovú stanicu. Keď bolo treba kúpiť kravu a neboli peniaze, išli na robotu aj mama na majer do Selca pri Prahe. Boli od jari do jesene. Nechali mňa s otcom samého, mal som päť rokov. Sem –  tam prišli tetka Závadská poprať. Mama išli s furmanom do Bánoviec na stanicu. V Uhrovci si spomenuli, že si doma zabudli pracovnú legitimáciu, tak sa pre ňu museli chytro vrátiť. Pešo až hore na Novinu a behom za nimi do Bánoviec, aby stihli vlak… Na niektoré majere chodili celé rodiny. Nebolo na Slovensku kde toľko zarobiť, tak išli do Čiech. Na majeroch v Žitenicách pestovali cukrovú repu. Pretrhávali, okopávali, kopali, osekávali listy. Okrem toho sa robilo na majeri všetko, čo bolo treba. Robilo sa ručne, mechanizácia nebola žiadna. Peniaze posielali domov poštou, lebo výplatu nechceli držať u seba. Sestry chodili na roboty každý rok od svojich štrnástich rokov. Hneď ako vyšli zo školy. Na majeroch bývali vo veľkej miestnosti, ktorú pre nich majiteľ pripravil. Mali medzi sebou aj kuchárku, obyčajne staršiu ženu, ktorá varila pre všetkých. Bola to tiež žena stadeto zhora, seberovná. Pridelili k nej ženu, ktorá nešla robiť na majer, ale pomáhala variť. Z robôt sa vracali domov nie jednako. Niekedy už koncom októbra, ale obyčajne v novembri. Tí, čo boli na robotách v Čechách najďalej, sa vracali až pred Vianocami. Záležalo podľa toho ako upratali repu. Batožina im prišla domov vo vreciach a v kufroch neskoršie. Už bývalo navalené sňahu. Z robôt nosili hrnce, oblečenie, mne vodové farbičky. Rózka si doniesla aj mašinu Singerku. Ešte stále je tu. Ona bola jeden rok aj cez zimu. Starala sa o kravy, kŕmila a dojila. Bola aj na majeri na maďaroch, tam varila. Mala so sebou aj malého Jarka. To už bola vydatá. Raz som ju tam bol pozrieť.

Volalo sa to Mlynské pri Trnave… Na roboty do Čiech chodili stále odkedy som bol malinký až pokým neprišla vojna. Keď Nemci obsádzali pohraničie, vtedy to všetko išlo domov. Keď sa Nemcom podpísalo pohraničie, na veľkostatkoch sa pokračovalo ďalej… Na robotách z Noviny bol aj Ištván, Prostreňá Mara aj Kača Dolňá. Mladí všetci boli. Všetko mladé chodilo. A Štefanov otiec aj Štefanova mama, boli celá rodina. Chudobnejšie rodiny zadebnili okná na jar, celú chalupu a išli na roboty. Takých rodín bolo v Kšinnej viac. Najmä tí, čo nemali deti. Keď nemali svine, kravy, mohli ísť. Volali ich domkári. Mali dom a kúsok roličky, dali ju obrábať susedovi alebo rodine a išli na roboty. Gazda prichádzal po viacej rokov. Celé roky až pokiaľ sa nezačali zakladať družstvá. So Štefanom sme boli v Štiavnici v škole a on išiel cez Vianoce za rodičmi do Čiech. To bolo 1947. Aj moje sestry chodili aj po vojne. Aj keď už boli vydaté. Na robotách si pokúpili oblečenie, voľačo posielali domov, peniaze im odkladali. J.Č. 1928

Dlhoročne opakované pracovné migrácie ako životná nutnosť, existenčná nevyhnutnosť, sa stali dôležitým predpokladom k akulturácii a cestou k inováciám v najrôznejších oblastiach spôsobu života. Do izolovaných spoločenstiev v horskom prostredí prenikali kultúrne vzory, ktoré sa následne uplatňovali aj v dedinských spoločenstvách a menili spoločenský odstup medzi lazníkmi a dedinčanmi. Spoločenské postavenie, zaradenie v hierarchii sa vplyvom kolektívneho prijatia a používania nových postupov prevrátilo. Napríklad ženy sa na robotách v Čechách naučili piecť a variť parené buchty, knedlíky… a také jedlá, ktoré boli dovtedy neznáme. Stali sa vyhľadávanými kuchárkami a bolo otázkou prestíže mať ich napríklad na svadbách. Migranti za prácou boli pred odchodom neraz v spoločenskej hierarchii na najnižších poschodiach. Prišli svetaskúsení a rozhľadení, ovládali cudzie jazyky, obliekali sa do konfekčného odevu, do krčmy, kostola a pri iných spoločenských príležitostiach sa od ostatného obyvateľstva odlišovali napríklad aj úpravou zovňajšku – boli oholení, nakrátko ostrihaní, nepľuli na podlahu, inovovali si obydlia. K všeobecne rozšíreným dvom obytným priestorom (kuchyňa a izba) sa snažili pridať aspoň vstupnú chodbu; pece menili za modernejšie sporáky, hlinené podlahy nahrádzali doštenými, postupne aj škvarobetónovými s linoleom. Inou stránkou je kvalitatívna zmena – tradičné kultúrne javy boli overené, výhodné a v snahe o modernizáciu nebola vždy nová kvalita adekvátna a vhodná. Drevená dlážka si vyžadovala inú hygienu, správanie, údržbu ako hlinená, a napríklad v prípade výmeny pecí, ktoré boli bez pochýb z mnohých stránok funkčnejšie a výhodnejšie, nedošlo z nášho hľadiska k pozitívnej kvalitatívnej zmene. Kto však zbúral pec a vymenil ju za sporák skôr ako susedia, ľutoval sám pred sebou, ale inováciu obhajoval, lebo bola znakom vyššej životnej úrovne a sociálneho postavenia. Kto si však nezvalil pec, v dome mal teplo, chlieb mohol piecť doma a nemal problém s jeho kupovaním v obchode, na peci si usušil hríby, šípky a bylinky do čaju, mokré topánky, odevné súčiastky.

Na peci alebo za pecou spávali alebo sa ohrievali deti po príchode zo školy.

Kultúra rozptýlených sídel na území Slovenska vznikala v rozdielnych podmienkach v porovnaní s dedinskými spoločenstvami a formovali ju odlišné limitujúce faktory. K podobným kultúrnym javom patria rôzne kombinované spôsoby zabezpečovania existenčných prostriedkov. Popri poľnohospodárstve je potrebné upozorniť na odchody na sezónne poľnohospodárske práce a na existenciu neroľníckych zamestnaní. Pracovné migrácie a doplnkové zamestnania možno považovať za špecifické prejavy v kultúre rozptýlených sídel. Archaické spôsoby hospodárenia, každodenného aj sviatočného života sa vplyvom kontaktov so svetom rýchlo modernizovali a neraz svojim vývojom predstihli dedinské prostredie.

Poznámky:

[1] Muži z Lieskovca (Lazy pod Makytou) chytali veverice. Mäso zjedli a kože nastavovali ako návnady pre líšky. Líščie kože predávali.

[2] Príkladom neobyčajného životného príbehu je vdova Mária Filová (1919). Vydala sa na robotách v Čechách v roku 1942. Päť týždňov po pôrode už kydala hnoj, syna Janka ukladala kravám do válova. Cez vojnu im dom vypálili a vyrabovali, postavili si nový, žili v ňom od roku 1946. Manžel tragicky zahynul v roku 1957 pri prevážaní mláťačky, keď ju ťahali na laz z dediny od Ondráša. Manžel chodil na roboty do Rakúska, na veľkostatky v moravskom aj českom pohraničí, neskôr v zime do cukrovaru v Kostelci nad Labem. Žena si zarábala na živobytie najskôr na robotách v Čechách, neskôr u Židovky v Ostraticiach a takmer celý jeden rok u Krištufeka v Cerovom – Lieskovom. Na Filovom laze pri Závade pod Čiernym vrchom žila v dome s kuchyňou, izbou a s hlinenou podlahou s piatimi deťmi, najmladší Štefan mal pri otcovej smrti pol roka. Každoročne bačovala – na laz si brala na pasenie zo Kšinnej a zo Závady 80 – 100 dojných oviec, na zimu si ich majitelia odvádzali domov. V Čechách sa naučila piecť a variť (parené buchty, knedlíky, omáčky, pražené mäso) také jedlá, že ju pozývali ako kuchárku na svadby. Zákusky piekla do Kšinnej aj do Závady k hodom, k Vianociam a k príležitostným oslavám. Na laze bola do roku 1970, ku koncu už len sama. Deti poodchádzali do škôl a zostali vo svete. Žije u syna v Kšinnej (január 2017), je trpezlivá, výborná informátorka na najrôznejšie témy. JF 1944

[3] Porovnaj napríklad Čulen – Mruškovič (VS 1120/1971, s. 22 a 25).

[4] Tí istí  (s. 58) údaj dopĺňajú: Na vrbovských kopaniciach podstatná časť peňažných príjmov bola z odpredaného sena. Seno bolo preto dobrým artiklom, že nevyžadovalo v podstate okrem pokosenia a usušenia inú prácu, takže získané peniaze boli vcelku ľahko zarobené…“

[5] Dedko spomína 3-4 aj 6 q obilia. Porovnaj tiež Šipulová (1998, s. 21); Čulen – Mruškovič (VS 120/1971, s. 5 a n., 11 a n.)

Literatúra a pramene:

ČINČURIAKOVÁ, A.: Život na kopaniciach. ASSA, spol. s.r.o. Púchov, 2012.

ČUKAN, J. st. .: Spomienky lazana Jara z Noviny. Nové Sady : rozmnožené vydanie, 2011. 86 s.

KOLEKTÍV: Horná Súča. Vydavateľstvo FOMI, s.r.o. 2014. 295 s. ISBN 978-80-970226-0-0

KOLEKTÍV: Valaská Belá. Vlastivedné múzeum v Hlohovci – Valaská Belá 2014, 210 s. ISBN 987-80-970105-7-7

KOLEKTÍV: Malé Zálužie. Obecný úrad v Malom Záluží v spolupráci s Filozofickou fakultou UKF v Nitre 2000. 150 s. ISBN 80-968373-1-1

Archívne materiály

BÍLKOVÁ, Anna – SÝKOROVÁ, Ľuba: VS 612/1980. Správa z etnografického výskumu podľa dotazníka pre potreby MSD – Kociha. Dátum výskumu:1979. 23 rkp. strán + kresby. Archív Etnografického múzea SNM v Martine.

ČULEN, Ladislav: VS 120/1971. Výskum ľudového poľnohospodárstva – Myjavská pahorkatina. Vedúci výskumu Š. Mruškovič. Zoznam lokalít: Turá Lúka – Štverná, Križani, u Junasov, u Chorvátov, u Malejov; Poriadie – Uhliská, mlyn u Klimkov, u Križkov, Janišov mlyn, Horný výhon; Horná a Dolná Polianka – u Siváčkov, u kňažských, u Dingov, u Babiarov,

Járky, Talčíci; Dolné a Horné Košariská – u Martinkov, Trvajova dolina, Mlynarovci,

Koptaláci, Šideláci; Krajné a kopanice; Vrbovce – Valúšska dolina; Rudník a kopanice; Brestovec – u Ticháčkov, Horňáci, u Štefkov, u Omastov; Stará Turá – Topolecká dolina. Dátum konania výskumu : 6.7. – 17.7. 1970. 60 rkp. Strán + kresby. Archív Etnografického múzea SNM v Martine.

Informátori

ČUKAN Jaroslav, 1928, Kšinná – Novina

FILO Ján, 1944, Závada pod Čiernym vrchom

FILOVÁ, rod. HRUBÁ Mária, 1919, Kšinná

JEŽOVICA František, 1941, Lazy pod Makytou

JURČIOVÁ Božena, 1935, Lazy pod Makytou – Lieskovec

ŽBÁNEK Miroslav, 1951, Lazy pod Makytou – Minarovec