Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. V roku 1992 sa v Rio de Janeire konala konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji, ktorej výsledkom bola nielen záverečná Deklarácia, ale aj výzva vedcov z najrôznejších vedných odborov zo 70 krajín sveta (vrátane 102 laureátov Nobelovej ceny), adresovaná vodcom všetkých štátov. Vo výzve k udržateľnému rozvoju sa objavuje vážne varovanie, že ak chceme zachovať život na zemi, zastaviť zvyšovanie nerovností, chudoby, ekologickej a ekonomickej nestability, potrebujeme zmeniť svo- je správanie – nie z dôvodu altruizmu, ale vlastnej sebazáchovy. Konferencia OSN identifikovala tri problémové okruhy udržateľného rozvoja na zemi: prvý sa týka životného prostredia (ako sa môžu spoločnosti rozvíjať bez toho, aby nedevastovali životné prostredie), druhý distribúcie (aká spravodlivá je distribúcia zmenšujúcich sa zdrojov medzi a vo vnútri spoločností) a tretí pluralizmu alebo diverzity   (ako   harmonicky   koordinovať   koexistenciu a správanie ľudí rôzneho kultúrneho a náboženského pôvodu). Všetky tri oblasti sú zložité, odrážajú často protichodné názory a záujmy, zároveň sú vzájomne úzko prepojené. Cieľom udržateľného rozvoja v širokom, holistickom význame je umožniť uspokojovanie potrieb súčasných generácií bez toho, aby boli ohrozené nároky generácií budúcich. Alebo inak: udržateľnosť neznamená, že sme Zem zdedili od našich rodičov, ale že sme si ju požičali od našich detí.

Koncepcia udržateľnosti pre ľudstvo nie je len jednou z možností ďalšej cesty, ale je nevyhnutnou, esenciálnou podmienkou ďalšieho vývoja. Z tohto pohľadu je globálnou víziou a preto vyžaduje riešenia na globálnej úrovni. Cieľom príspevku je podať stručný prehľad vývoja konceptov a teórií kultúrnej a sociálnej diverzity, udržateľného rozvoja a ich vzájomného vzťahu. Obsahom je stručné a prehľadné predstavenie širokej škály názorov odborníkov na túto problematiku a ich aplikáciu v etnológii a sociálnej a kultúrnej antropológii.

Udržateľný rozvoj je dlhodobý a synergický proces, ovplyvňujúci všetky oblasti života. Koncept sa odvíja predovšetkým od politických procesov a rozhodnutí a v sociálnovednej literatúre sa objavuje najmä ako aplikovaný alebo filozofický problém. Národné stratégie jednotlivých štátov ponímajú koncept komplexne z perspektívy troch dimenzií – environmentálnej, ekonomickej a sociálnej. Súčasťou národných stratégií sú tiež plány na udržateľný rozvoj obcí a miest. Táto problematika je v centre záujmu OSN inštitúcie UNESCO, vyzývajúcej na zlepšenie pod- mienok a kvality života v mestách, ktoré sú domovom viac ako polovice ľudstva a v ktorých dochádza k stretu rôznych kultúr, etník, rás a náboženstiev – stretu diverzít, najintenzívnejšie. Idea udržateľného rozvoja miest sa zameriava na politické stratégie a inštitúcie, ktoré majú zásadný  vplyv  na  integráciu  diverzifikovaných  skupín a kultúrnych praktík cestou rovnosti a spravodlivosti (POLESE – STREN 2000:3). Výzvou pre mestá je vypracovať a implementovať také praktiky, ktoré prispejú k zmene     urbánnych     spoločností     zo segregovaných a vyčleňujúcich na inkluzívne a udržateľné.

Diverzita. Koncept udržateľnosti privádza etnológov a antropológov priamo k termínu diverzita. Pochádza z latinského slova diversus (diversa, diversum, adj), znamená rôzny, iný, nerovnaký, opačný až nepriateľský. Do sociálnych vied sa dostal cez angličtinu, kde sa koncept kultúrnej a sociálnej diverzity rozvinul vo význame rozmanitosti, rôznosti, rôznorodosti, heterogenity, plurality, či pestrosti. Diverzita ako vedecký problém bola prítomná už v počiatkoch sociálnej a kultúrnej antropológie, aj sociológie, hoci sa sledovala z iných uhlov pohľadu. Všetky kľúčové antropologické práce uvádzajú ako základnú charakteristiku disciplíny štúdium a porovnávanie kultúrnych rozdielov, rôznych pohľadov na svet, ktoré antropológom sprostredkujú ľudia z rôznych skupín a spoločenstiev. Obe disciplíny študujú aspekty, ktoré určujú rôznorodosť alebo rovnosť:  sociálno-ekonomické  zaradenie,  rasu,  etnicitu, náboženstvo,   rod,   sexuálnu   orientáciu,   vek,   fyzickú a psychickú spôsobilosť alebo nespôsobilosť a pod.

Problém diverzity stal jednou z nosných tém sú- časného sveta, najmä pod vplyvom globalizácie a masových migrácií ľudstva. Ideály kultúrnej jednoty národných celkov sú konfrontované s realitou diverzity takmer v každej súčasnej spoločnosti. Diverzita je problémom politickým a preniká do spoločenských a politických debát na celom svete. Popri závažnosti tohto problému je potrebné vnímať rôzne sociálne, ekonomické, historické a legislatívne kontexty, v ktorých diverzita vzniká, a následne aj stratégie a praktiky, ktoré ju usmerňujú a ovplyvňujú. Diverzita je chápaná buď ako spoločenský problém alebo – v súčasnosti častejšie – ako výhoda, zdroj príležitostí a prostriedok na dosiahnutie vyšších cieľov a lepších výsledkov. K chápaniu diverzity v pozitívnom, prevažne ekonomickom význame prispeli viaceré publikácie Richarda Floridu (2002, 2004). Tvrdí, že otvorenosť  a tolerancia voči príslušníkom iných etnických skupín, sexuálnych orientácií a iných minorít je v úzkej korelácii k inováciám a ekonomickému úspechu mesta, regiónu či krajiny. Čím vyššia je otvorenosť a tolerancia k “iným”, tým vyšší je ekonomický rast (FLORIDA – TINAGLI 2004:25).

S rastúcim záujmom o diverzitu sa zintenzívnilo aj vedecké štúdium diverzity v sociálnych a politických vedách.  V  odbornej  literatúre  sa  najčastejšie  stretávame s pojmami:

1. diverzita alebo sociálna diverzita – všeobecný termín vzťahujúci sa k rôznym sociálnym skupinám a kategóriám ako rod, vek, etnicita, sexuálna orientácia, rasa, náboženstvo, hendikep, sociálny pôvod, vzdelanie a pod.;

2. kultúrna diverzita – termín poukazujúci na kultúrne rozdiely medzi rôznymi skupinami odlišného kultúrno-, etnicko-, nábožensko- jazykového pôvodu, alebo medzi rôznymi skupinami v rámci jedného národného celku, napr. regionálnymi, lokálnymi a pod.;

3. etnická diverzita – termín, ktorý sa používa najčastejšie vo vzťahu k minoritám a imigrantským   skupinám   rôzneho    etnického   pôvodu;

4.  diverzita na pracovisku – samostatná oblasť aplikovanej vedy zameraná na štúdium organizácie práce, pracovné stratégie, manažovanie ľudských zdrojov, diskrimináciu na pracovisku a pod.;

5. Multikulturalizmus – termín, ktorý od svojho vzniku v 70. – 80. rokoch 20. storočia prešiel značným vývojom a dnes ho možno chápať ako ideológiu, hlásajúcu nezávislé spolužitie rôznych etnických/ kultúrnych skupín, ktoré majú v spoločnosti rovnaké práva a status, teda aj právo na uchovávanie a rozvíjanie svojej kultúry. (Nevyplýva však z toho povinnosť stretávať sa a spolupracovať s inými skupinami). Multikulturalizmus je vnímaný buď pozitívne ako ideál tolerancie, rovného zaobchádzania, rovnosti príležitostí a práva menšín na zachovanie kultúrneho dedičstva; alebo negatívne ako fenomén, ohrozujúci národné hodnoty a identitu. Aj keď multikulturalizmus vysoko hodnotí potrebu kultúrnej diverzity v demokratickej spoločnosti, v skutočnosti jeho prax môže upevňovať dominantné postavenie majoritnej skupiny (RUITER – LONDEN 2006). Oponenti vytýkajú multikulturalizmu skutočnosť, že jeho pilierom je kultúra a kultúrna identita, ktorá odvádza pozornosť od iných identít a iných aspektov nerovnosti. V takomto chápaní je kultúra to, čo rozdeľuje a separuje imigrantov a etnické menšiny od majoritnej spoločnosti (VERTOVEC – WESSENDORF 2004);

6. Interkulturalizmus – nerozoznáva kultúrne hranice medzi rôznymi skupinami ako fixné, ale ako neustále sa meniace a flexibilné. Interkultúrny prístup znamená pluralistickú transformáciu verejných priestorov, inštitúcií a občianskej kultúry. Jeho cieľom je podporovať a rozvíjať dialóg, výmenu a recipročné porozumenie medzi ľuďmi rôzneho pôvodu (BLOOMFIELD – BIANCHINI 2004). Vyžaduje aktívny prístup k riešeniu problémov, schopnosť vyjednávať, komunikovať a hľadať spoločné riešenia;

7. integrácia alebo inklúzia – odráža politiku vedúcu k sociálnej kohézii rôznych (aj imigrantských) skupín.

Diverzita a mestské prostredie. Diverzita je dôležitým odborným problémom v urbánnych štúdiách vrátane urbánnej antropológie/etnológie. Už priekopník urbánnej sociológie a predstaviteľ Chicagskej školy Louis Wirth vo svojej práci „Urbanism as a Way of Life“ (1938) označil diverzitu – heterogenitu za jeden z hlavných znakov mesta. Štúdium rozdielov a rozdielnosti sa stalo dôležitou témou výskumu aj ďalších reprezentantov Chicagskej sociologickej školy – Roberta Parka, Ernesta Burgessa a Rodericka McKenzieho. Títo dali základ aj urbánnej antropológii tým, že začali vo výskume mesta používať kvalitatívne etnografické metódy, najmä zúčastnené pozorovanie. Ich záujem sa sústredil na identifikovanie a mapovanie rozdielnosti v správaní, statuse, rase, triede a etnicite. Od 60. – 70. rokov 20. storočia urbánni vedci marxistického a neskôr feministického smeru upriamili svoju pozornosť na výskum dôvodov a implikácií sociálnych rozdielov a nerovností v mestskom prostredí. Urbánni teoretici ako John Rex, Robert Moore a Manuel Castells sa začali venovať štúdiu urbánnych procesov, urbánneho konfliktu a vzťahu moci, politiky a ekonomiky v kontexte mesta. Vychádzali z kritiky urbánno-manažérskych teórií Maxa Webera a urbánnych politicko-ekonomických teórií Karola Marxa (STEVEN- SON 2003:34). Weberovské a marxistické teórie sledovali urbánne prostredie z hľadiska štrukturálnej nerovnosti (sociálnej, ekonomickej a politickej), obidva prístupy však ignorovali rodovú a kultúrnu perspektívu miest, čo našlo odraz v ďalšom vývoji urbánneho štúdia. Feministické teórie v urbánnom štúdiu diverzity sa začali presadzovať od 70. rokov 20. storočia. Výskumy tohto zamerania sledovali rodovo-priestorovú segregáciu, t.j. ako ženy a muži používajú a vnímajú rovnaké mestské priestory a ako sa rodovo diferencujú priestory pre prácu a voľný čas. Priestorové implikácie rodovej deľby práce znamenajú, že centrum mesta je vo veľkej miere vnímané ako  miesto práce mužov, zatiaľ čo predmestia – okrajové časti mesta sú videné ako prirodzené priestory pre ženy a deti. Z tohto pohľadu sa mesto člení na diskrétne mužské a ženské zóny (napr. McDOWELL 1983). Feministické štúdie skúmajú impakt reštrukturalizácie miest a suburbanizácie na životy žien. Ďalší prístup k štúdiu diverzity v mestskom prostredí, nastupujúci po feministickej teórii, predstavujú kulturologické/kultúrne štúdiá (cultural studies), ktorých hlavným cieľom sa od 90. rokov 20. storočia stáva otázka vzťahu mesta, urbanizmu ako mestského spôsobu života, identity a diverzity. Kultúrni teoretici mesta vychádzajú z kvalitatív- neho výskumu, založeného na rozhovoroch s aktérmi – predstaviteľmi rôznych skupín, a zameriavajú sa viac na otázku, ako sa urbánne prostredie prispôsobuje diverzite, než na to, ako ovplyvňuje nerovnosť a exklúziu (STEVENSON 2003:40). Urbánna kultúra sa chápe ako komplex identít a diverzít, kde rôzne skupiny môžu používať rovnaký urbánny priestor a identifikovať sa s ním v rovnakom čase, ale rôznymi spôsobmi (STEVENSON 2003:41). Alan Turley tiež považuje za hlavný znak urbánnej   kultúry   existenciu   rôznych   sociálnych   tried a skupín, etnicít, náboženstiev, ktoré podporujú kultúrne inovácie a robia mesto i jeho kultúru unikátnym (TURLEY 2005:22).

Urbánny výskum je často aplikovaným výskumom, vyvolaným potrebou riešiť problémy mesta, spôsobené rôznymi dôsledkami diverzity či multikulturalizmu. Mestá sú domovom diverzity, priestorom, kde sa diverzita rodí a kde je zvyčajne aj najviac tolerovaná (STEVENSON 2003:41). V 90. rokoch 20. storočia bola politika multkulturalizmu a menšín (multiculturalism and minority policies) jednou z hlavných stratégií miest pri riešení problémov s príslušníkmi rôznych skupín, etnických a náboženských menšín, s imigrantmi alebo ich potomkami, ktorým spoločnosť nevytvorila podmienky pre začlenenie sa do pracovného života a odsúdila ich na život v predmestiach a getách. Multikultúrna stratégia stavala na predpoklade rovnosti kultúr a na práve každého občana a skupiny vyznávať svoju kultúru. Ukázalo sa, že multikulturalizmus, podporujúci toleranciu, ale už menej kooperáciu a kultúrnu výmenu, môže viesť k segregácii kultúr alebo k nadradeniu jednej kultúry nad inou/ inými. V snahe zabezpečiť skutočnú integráciu imigrantov do spoločnosti dochádza dnes k prehodnoteniu politiky multikulturalizmu, a to aj v krajinách, kde multikulturalizmus bol donedávna uznávanou praxou, napr. vo Veľkej Británii, Holandsku a Švédsku. Na začiatku nového milénia sa začína presadzovať rétorika a politika diverzity a interkulturalizmu. Nestačí verbálne vyznávať diverzitu a dať ľuďom možnosť rozvíjať ich kultúru na základe ich etnických, náboženských a iných rozdielov, ale je potrebné vytvárať príležitosti na stretávanie a spoluprácu ľudí majúcich spoločné ciele, ktoré nie sú definované na základe etnicity či náboženstva (napr. EASTON 2006, VERTOVEC 2005). Mnohé európske krajiny a ich mestá, ktoré sú hlavnou cieľovou destináciou imigrantov, rozvíjajú debatu o najvhodnejšej stratégii voči diverzifikovanej spoločnosti. Prístup k diverzite sa stáva dôležitou súčasťou volebného boja politikov a ich strán.

Mestské stratégie adresujúce diverzitu zdôrazňujú nevyhnutnosť projektov a praktík podporujúcich interkultúrne interakcie, komunikáciu a výmenu medzi príslušníkmi rôznych skupín a menšín. Idea interkultúrneho mesta predpokladá využitie diverzity pre rozvoj mesta cez interkultúrnu výmenu a inovácie. Kľúčom k dosiahnutiu statusu interkultúrneho mesta je podľa Charlesa Landryho (2006) otvorenosť, ktorú možno sledovať v štyroch  sférach vplyvu:

1. v inštitucionálnej základni;

2. v pracovnom prostredí;

3. v občianskej spoločnosti; a

4. vo verejných priestoroch.  

Indikátorom  otvorenosti  v inštitucionálnej základni je legislatíva a regulácie v rámci národnej a lokálnej vlády (zákony umožňujúce/uľahčujúce získanie občianstva/naturalizáciu, poskytovanie jazykových kurzov pre prisťahovalcov, prístup k zdravotným a sociálnym službám pre utečencov, azylantov a pod.). V pracovnom prostredí je indikátorom otvorenosti pracovný trh (napr. praktiky prijímania do zamestnania, prítomnosť príslušníkov iných skupín v pracovných kolektívoch, podiel vedúcich pracovníkov z iných etník/náboženstiev), percento zamestnaní vyžadujúcich znalosť minoritných jazykov, počet tlmočníkov v nemocniciach, existencia pozície interkultúrnych mediátorov uľahčujúcich medzi- kultúrnu komunikáciu). Otvorenosť občianskej spoločnosti indikujú ukazovatele, ako napr. počet príslušníkov rôznych etník a náboženstiev vo výboroch a správnych radách zdravotných, sociálnych a vzdelávacích zariadení a vo vedení verejných, súkromných a nevládnych občianskych organizácií, počet etnicky/ kultúrne/ nábožensky zmiešaných sektorových a obchodných asociácií, klubov, politických strán a hnutí, počet projektov, v ktorých participujú rôzne etnické/náboženské a iné skupiny, existencia učebných plánov zahŕňajúcich interkultúrne aspekty, percento minoritných študentov na všetkých stupňoch škôl, počet zmiešaných manželstiev a pod. Indikátorom otvorenosti verejných priestorov je existencia etnicky zmiešaných švrtí, bezpečnosť a prístup príslušníkov rôznych etník/ náboženstiev do všetkých častí a priestorov mesta a mo nosť ich účasti na kultúrnych udalostiach v centrálnych častiach mesta, vnímanie exklúzie/ inklúzie vo verejných priestoroch (LANDRY 2006:256-259).

Výskum diverzity v meste prináša neraz rozporuplné výsledky. Výskumy opisujú diverzitu ako pozitívny fenomén a dokazujú, že obyvatelia, ktorí žijú v etnicky heterogénnych štvrtiach, majú pozitívnejší vzťah k etnickým menšinám než tí, ktorí žijú v etnicky homogénnom prostredí. Na druhej strane výskumy súčasných miest naznačujú, že rastúca diverzita v mestách vedie k silnejúcej polarizácii a rozdeleniu na “getá homogenity”. Zdá sa, že obyvatelia miest, najmä príslušníci stredných a vyšších vrstiev, stále viac vyhľadávajú a uprednostňujú prostredie, kde im nehrozí stretnutie s “diverzitou”, kde sa môžu vyhnúť všetkým “iným” a kde si môžu udržať sociálnu kontrolu vo “svojom” teritóriu. Táto polarizácia nevzniká len v rezidenčných štvrtiach, ale aj v centrách a verejných priestoroch, ktoré ešte v nedávnej minulosti slúžili rôznym vrstvám a skupinám urbánneho obyvateľstva, ale z ktorých sú v súčasnosti príslušníci nižších vrstiev a marginalizovaných skupín vylúčení. Mnohé verejné priestory (napr. parky, záhrady, ihriská) sa privatizujú a uzatvárajú ako reakcia na požiadavky reprezentantov stredných a vyšších vrstiev, ktorí sa necítia príjemne či bezpečne v prítomnosti “diverzity” (STEVENSON 2003:44-45). Z verejných priestorov sa tak vytláčajú nielen príslušníci často ekonomicky nižšie situovaných etnických skupín, ale aj bezdomovci, čudáci, žobráci – ľudia, ktorých rôzne životné situácie dohnali na okraj spoločnosti a ktorých ešte donedávna mestská spoločnost tolerovala. Súčasné mesto už nie je len priestorom, kde sa diverzita oslavuje, ale aj miestom podozrievania a nedôvery.

Vzťah trvalo udržateľného rozvoja a kultúrnej a sociálnej diverzity. Vedecké práce, ktoré sledujú diverzitu v mestskom prostredí, poukazujú na mnohé problémy prameniace zo spolužitia príslušníkov rôznych etník, rás, náboženstiev a skupín, ale zároveň prispievajú k ich riešeniu tým, že prinášajú aj pozitívne príklady stratégií diverzity z multikultúrnych miest. Manažment etnickej a kultúrnej diverzity je jednou z priorít súčasných veľkých miest. Jeho kľúčovou stratégiou a víziou je urbánny sociálny udržateľný rozvoj (urban social sustainability). Tejto problematike sa venuje od roku 1994 UNESCO program MOST (The Management of Social Transfor- mations) – platforma 121 krajín, založená v roku 2005, ktorá je prepojením sociálnovedeckého výskumu, politiky a praxe. V rámci programu MOST vznikol aj medzinárodný projekt “K sociálne trvalo udržateľným mestám: Budovanie vedomostnej základne pre urbánny manažment” (Towards Socially Sustainable Cities: Buil- ding a Knowledge Base for Urban Management), ktorého výsledky boli publikované v práci editorov Maria Poleseho a Richarda Strena “The Social Sustainability of Cities” (2000). Sociálny trvalo udržateľný rozvoj definujú ako rozvoj alebo rast, ktorý je kompatibilný s vývojom harmonickej občianskej spoločnosti a ktorý vytvára prostredie podporujúce spolužitie kultúrne a sociálne diverzifikovaných skupín a zároveň prispieva k sociálnej integrácii a zlepšeniu kvality života všetkých segmentov populácie (STREN – POLESE 2000:15-16). Dosiahnuť sociálny trvalo udržateľný rozvoj v mestách znamená redukovať úroveň exklúzie (vylučovania, vyčleňovania) znevýhodnených a marginalizovaných skupín a eliminovať stupeň sociálnej a priestorovej fragmentácie. Stren a Polese identifikujú šesť zásadných stratégií, ktoré sú pre mestá nevyhnutnou podmienkou úspešného a trvalo udržateľného manažovania sociálnej a kultúrnej diverzity:

1.     Vládnutie (Governance): vzťah medzi štátnou správou a občianskou spoločnosťou. Model efektívneho lokálneho vládnutia znamená zapojenie štátnych orgánov, aj rôznych nevládnych organizácií a ďalších aktérov do rozhodovacích procesov.

2.     Sociálna a kultúrna politika – jej cieľom je sociálna a kultúrna spolupráca založená na dôvere. Podporuje inštitúcie, ktoré pracujú s rôznymi etnickými, náboženskými, regionálnymi a inými skupinami a organizujú jazykové kurzy pre imigrantov, zamestnanecké a kariérne poradenstvo pre prisťahovalcov a pod., a iniciuje zriaďovanie kultúrnych inštitúcií a organizovanie kultúrnych a vzdelávacích podujatí, ktoré hrajú dôležitú úlohu pri formovaní urbánnej identity a sú zdrojom hrdosti. Dôvera je tu najdôležitejšou hodnotou. Podľa publikácie Erica Weinera „The Geography of Bliss“ (2009), ktorý skúmal kategóriu šťastia v rôznych krajinách sveta, najväčší pocit šťastia prehlasujú ľudia v krajinách, kde existuje vysoká miera dôvery, málo závisti a málo korupcie.

3.     Sociálna infraštruktúra a verejné služby – sú nevyhnutným predpokladom fungovania urbánnych komunít. Spoľahlivá infraštruktúra a služby priťahujú do mesta investície a kapitál, čím vznikajú nové pracovné príležitosti. Základom efektívnej infraštruktúry a služieb je ich prístupnosť všetkým skupinám obyvateľstva. Municipality musia vytvárať také podmienky na rozvoj infraštruktúry a služieb, ktoré citlivo zohľadňujú sociálne a kultúrne potreby marginalizovaných a znevýhodnených skupín, imigrantov či ľudí na okraji spoločnosti v kontexte politiky rovnosti.

4.     Mestské pozemky a bývanie – úspešné stratégie trvalo udržateľného rozvoja mesta sa zameriavajú na eliminovanie priestorovej segregácie a sociálnej polarizácie a na integráciu imigrantských skupín do mestského života s dôrazom na oživenie susedských vzťahov a spolu- prácu jednotlivých štvrtí.

5.     Mestská doprava – organizácia dopravy v meste ovplyvňuje možnosti prístupu rôznych častí obyvateľstva k zamestnanosti a bývaniu. Inkluzívne politické stratégie mestskej dopravy podporujú a uľahčujú geografickú mobilitu všetkých skupín obyvateľstva vrátane chudobných a fyzicky nespôsobilých či hendikepovaných.

6.     Zamestnanosť, ekonomická revitalizácia a budovanie verejných priestorov integrácie – organizácia urbánnych priestorov a zón má veľký vplyv na zamestnanosť obyvateľstva. Centrum mesta má byť mostom, miestom stretávania, priestorom, kde prichádzajú do styku najrôznejšie skupiny obyvateľstva. Verejné miesta sú cieľom stretávania pracujúcich, nakupujúcich či oddychujúcich obyvateľov. Vytvoriť úspešný mestský pracovný trh a verejné priestory, ktoré podporujú sociálnu integráciu, si vyžaduje spoluprácu rôznych zložiek, predovšetkým urbanistov a orgánov štátnej správy i mimovládnych inštitúcií a občianskych združení. Len holistický prístup, ktorý nie je založený na úzkych sektorových záujmoch, vedie k úspešnej politike sociálneho trvalo udržateľného rozvoja (STREN – POLESE 2000:16-34).

Namiesto záveru. Rastúca urbanizácia a sociálna a kultúrna diverzita v mestách sú neodvrátiteľnými fenoménmi súčasného globálneho sveta. Manažovanie diverzity takým spôsobom, aby bola hybnou silou vývoja a nie jeho brzdou, by sa malo stať výzvou a cieľom stratégií a politík každého mesta, ktoré chce rásť, napredovať a vyvíjať sa trvalo udržateľným rozvojom. Problematika rastúcej diverzity je aktuálnou aj na Slovensku. Z histórie vieme, že najinovatívnejšie myšlienky a najdôležitejšie vynálezy vznikli práve z kombinácie rôznych „diverzít“, v prostredí miešania rôznorodých disciplín, kultúr, etnicít, vierovyznaní, ideológií. Etnológia/antropológia ako teoretická aj aplikovaná vedná disciplína môže svojimi poznatkami prispieť k predchádzaniu i prekonávaniu konfliktov spôsobených rastom diverzity v spoločnosti, k vzájomnej tolerancii a porozumeniu.

Poznámky:

[1] Príspevok vznikol na základe výskumov v rámci projektu 6. Rámcového programu EÚ – Siete excelentnosti (Network of Excellence) “Trvalo udržateľný rozvoj v diverzifikovanom svete“(Sustainable Development in a Diverse World, akronym SUS.DIV, č. CIT3-CT-2005-513438; 2005 – 2011). Cieľom projektu  bol multidisciplinárny  komparatívny  výskum, ktorý  mal  prispieť  k lepšiemu  pochopeniu  vzťahu  kultúrnej  diverzity a udržateľného rozvoja vo svete. Základom prednášky bola štúdia: BITUŠÍKOVÁ, A.: Trvalo udržateľný rozvoj a diverzita v sociálnych vedách: Mapovanie výskumného priestoru a hľadanie súvislostí. In: BITUŠÍKOVÁ, A. (ed.): Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku. Štúdie, dokumenty, materiály I.. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2007, s. 14–29.

Literatúra a pramene:

BITUŠÍKOVÁ,  A.:  Trvalo  udržateľný  rozvoj  a diverzita v sociálnych vedách:  Mapovanie  výskumného  priestoru a hľadanie súvislostí. In: BITUŠÍKOVÁ, A. (ed.): Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku. Štúdie, dokumenty, materiály I.. Banská Bystrica 2007, s. 14–29.

BLOOMFIELD, J. – BIANCHINI, F.: Planning for the Intercultural City. Bournes Green: Comedia.

Easton, M. 2006. Does Diversity Make us Unhappy? BBC 2, 30. 5. 2006, uverejnené na: https://news.bbc.co.uk/go/ pr/fr/-/2/hi/programmes/happiness_formula/5012478.stm.

FLORIDA, R.: The Rise of the Creative Class: And How it´s Transforming Work, Leisure, Community and Everyday Life. USA 2002.

FLORIDA, R. – TINAGLI, I.: Europe in the Creative Age. USA, UK 2004.

LANDRY, C.: The Art of City-Making. London 2006. McDOWELL,   L.:   Towards   an   Understanding   of   the Gender   Division   of   Urban   Space.   Environment   and Planning D: Society and Space. 1981, No 1, 1983, s. 59–72.

POLESE, M. – STREN, R. (eds.): The Social Sustainability of Cities. Diversity and the Management of Change. Toronto, Buffalo, London 2000.

RUITER, A. de – LONDEN, S. van.: Cultural Distance, Organisations   and   Governance   in   a Glocal   Context. Sustainable Development in a Diverse World (SUS.DIV); 2006,  unpublished  position  paper  of  research  task  2.2; uverejnené na: https://www.susdiv.org/uploadfiles/RT2.2_PP_Arie.pdf

STEVENSON, D.: Cities and Urban Cultures. Maidenhead– Philadelphia 2003.

STREN, R. – POLESE, M.: Understanding the New Sociocultural Dynamics of Cities: Comparative Urban Policy in a Global Context. In: POLESE, M. – STREN, R. (eds.): The Social Sustainability of Cities. Diversity and the Management of Change. Toronto, Buffalo, London: 2000, s. 3 – 38.

TURLEY,  C.  A.:  Urban  Culture.  Exploring  Cities  and Cultures. Upper Saddle River. New Jersey 2005.

VERTOVEC,  S:  –  WESSENDORF,  S.:  Migration  and Cultural, Religious and Linguistic Diversity in Europe: An Overview  of  Issues  and  Trends.  Network  of  Excellence IMISCOE, 2004, uverejnené na: www.imiscoe.org VERTOVEC, S.: Opinion: Super-Diversity Revealed. BBC News,        20.                     9.            2005,   uverejnené na: https://news.bbc.co.uk/go/pr/fr//2/hi/uk_news/4266102.stm

WEINER,  E.:  The  Geography  of  Bliss:  One  Grump's Search for the Happiest Places in the World. New York – Boston: Twelve, 2009.

WIRTH, L.: Urbanism as a Way of Life. American Journal of Sociology, 1938, 44, July, s. 1-24.